Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 7, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoPr/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115202738
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8115202738.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.JozefaŠkrabaačlenovJUDr.Mareka

Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča, v právnej veci žalobkyne: V.. M.. B. C., G.. XX.X.XXXX, K. O., Z.
X, zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Miklušom, so sídlom Prešov, Námestie Legionárov 5, proti
žalovanému: Prešovská univerzita v Prešove, so sídlom Prešov, Ul. 17. novembra 15, IČO: 17 070 775,
zastúpenému advokátom JUDr. Alojzom Naništom, so sídlom Prešov, Sládkovičova 8, o zaplatenie 421,-
eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 8.10.2015 pod č.
k. 19Cpr/3/2015-86, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1) Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) vyššie označeným

rozsudkom určil, že základ nároku žalobkyne je daný.

2) Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým žalobkyňa žiadala zaviazať žalovaného na doplatenie
mzdy vo výške 421,- eur s prísl., dôvodiac, že je odmeňovaná tarifným platom v 12. platovej triede
napriek tomu, že má byť odmeňovaná tarifným platom v 13. platovej triede, keď u nej došlo k
zmene pracovnej zmluvy z odbornej asistentky na docentku, a teda spĺňa pre to všetky zákonom
stanovené podmienky. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť poukazujúc na stanovisko MPSVaR SR, ktoré

k odmeňovaniu pracovníkov vo verejnej službe na základe zákona č. 553/2013 Z.z. v znení neskorších
predpisov,sivyžiadal,apodľaktoréhoajpostupuje.Akinévysokéškolypostupujúodlišne,jetovrozpore
s týmto stanoviskom ako aj so zákonom. Podľa jeho názoru, žalobkyňa nespĺňa základné kritérium, a
to nenaplnila všetky pracovné činnosti, ktoré vyžaduje príslušná právna norma k jej zaradeniu do 13.
platovej triedy, keďže nevedie doktorandov.

3) Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou ustanovení zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní

niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, uzavrel, že návrh žalobkyne je dôvodný
čo do jeho základu. Ako priznáva žalovaný, žalobkyňa zo zákonných kvalifikačných predpokladov
spĺňa všetky, až na vedenie doktorandov, a teda podľa gramatického výkladu, ak nevykonáva všetky
tieto činnosti, nemôže byť zaradená do 13. platovej triedy. Sám však priznal, že v 13. platovej triede
odmeňuje inú docentku, ktorá samostatne taktiež nevedie doktorandov, ale ako uviedol, spolupodieľa sa
na vedení doktoranda. Ak by bol skutočne prijatý gramatický výklad tak, ako to vykladá žalovaný, termín
„spolupodieľanie sa“ alebo „spoluvedenie doktoranda“ katalóg neupravuje a rovnako to neupravuje ani

príloha č. 1 a rovnako termín „spoluvedenie doktoranda“ neupravuje ani zákon č. 131/2002 Z.z. o
vysokýchškolách.Aksúčasťouzmenypracovnejzmluvyzodňa15.6.2014malobyťajplatovézaradenie
žalobkyne, ktoré sa malo stať neoddeliteľnou súčasťou pôvodnej pracovnej zmluvy, a pracovná náplň,
tieto neboli v súlade s touto dohodou o zmene pracovnej zmluvy žalobkyni vôbec vydané. Keďžepredmetnom konania je nárok na doplatenie mzdy z dôvodu, že žalobkyňa tvrdí, že je nesprávne
odmeňovaná, v tomto prípade súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom najsamprv o základe jej nároku,
pričom v tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že objektívny teologický výklad ustanovení zákona č.

553/2003 Z.z. s prihliadnutím na Nariadenie vlády SR č. 340/2004 Z.z. viedol iné verejné vysoké školy k
tomu, že odmeňujú docentov v 13. platovej triede bez ohľadu na to, či doktorandov vedú alebo nevedú.
Odoprieť žalobkyni odmeňovanie v tejto platovej triede, keď spĺňa všetky náležitosti podľa katalógu
pracovnej činnosti okrem tej jedinej, a to vedenie doktoranda, pričom sama nemôže ovplyvniť túto
skutočnosť objektívnym spôsobom, by navyše bolo v zjavnom rozpore so spravodlivým usporiadaním

veci, ako aj so zmyslom a účelom zákona o vysokých školách.

4) Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, ktorým žiadal zrušiť rozsudok a vec
vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolacie dôvody opiera predovšetkým o ust. § 205 ods. 2
písm. b/, d/, f/ O.s.p..

5) K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, uviedol, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 8.10.2015
vyplýva, že súd vyzval zástupcu žalobkyne, či vzhľadom na predložený platový poriadok upravuje
žalobný návrh. Zástupca žalobkyne súčasne žiadal, aby súd vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom.
Zástupca žalovaného v tejto súvislosti namietal, že ak súd poučuje žalobkyňu o úprave žalobného

návrhu, prekračuje svoju poučovaciu povinnosť vyplývajúcu z § 5 O.s.p.. Teda súd prvej inštancie nedal
možnosť zástupcovi žalovaného sa vyjadriť k návrhu na rozhodnutie vo veci medzitýmnym rozsudkom.
Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 8.10.2015 vyplýva, že súd vyhlásil uznesenie, ktorým dokazovanie
považoval za skončené. Z nej však nevyplýva, aby účastníkom bolo dané poučenie podľa § 120 ods. 4,
veta prvá, O.s.p.. Teda ak súd prvej inštancie nepostupoval dôsledne podľa tohto ustanovenia, zaťažil

konanie takou vadou, že účastníkom svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, čím zároveň
absentujú zákonné požiadavky pre odôvodnenie rozsudku podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Taktiež okresný
súd si vo výroku rozsudku nevyhradil rozhodnutie o výške nároku a náhrade trov konania konečným
rozsudkom (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/188/2013) a ani takto rozsudok
nevyhlásil. Podľa § 152 ods. 2 O.s.p., rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci, pričom

medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe uplatneného nároku. Súdna prax už v minulosti
dospela k záveru, že za základ prejednávanej veci, o ktorom súd môže rozhodnúť medzitýmnym
rozsudkom, je potrebné spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného návrhu,
ktoré musí súd posúdiť, ak má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. To sú všetky okolnosti
determinujúce výšku predmetu konania, ktoré musí súd posúdiť, ak má o veci rozhodnúť. Týmto

rozsudkom sa súd vyjadruje k tomu, či žalobca má vôbec na požadované plnenie právo a v akom
rozsahu. Preto aj rozsudok všeobecného súdu len o základe prejednávanej veci - medzitýmny rozsudok
- musí obsahovať odôvodnenie preukázateľne vychádzajúce z objektívneho postupu súdu pri zisťovaní
skutkového stavu pre rozhodnutie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však účelnosť rozhodnutia
medzitýmnym rozsudkom nevyplýva, pretože absentuje výrok o výške nároku a náhrade trov konania.

Taktiež presvedčivo okresný súd nevysvetlil, ktoré z pracovných činností vykonávaných žalobkyňou
spĺňajú charakteristiku 13. platovej triedy v zmysle zákona č. 553/2003 Z.z..

6) Pokiaľ žalovaný odôvodňuje svoje odvolanie aj odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. d/
O.s.p., k tomu uviedol, že okresný súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti (§ 132 O.s.p.), ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, a v hodnotení dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti, čo je logický rozpor a
odporujúci ust. § 133 až § 135 O.s.p.. Podaným návrhom žalobkyňa žiada doplatiť rozdiel medzi
tarifným platom pre 12. a 13. platovú triedu. Pri skúmaní opodstatnenosti takéhoto nároku bolo potrebné
preskúmať správnosť zaradenia žalobkyne do príslušnej platovej triedy. Z uvedeného je zrejmé, že

pri preskúmaní správnosti zaradenia zamestnanca do platovej triedy je potrebné porovnať pracovné
činnosti vykonávané zamestnancom podľa dohodnutého druhu práce s opisom pracovných činností
uvedených v katalógu, pričom rozhodujúca je najnáročnejšia pracovná činnosť, ktorú zamestnanec
vykonáva (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 288/2013). Interpretácia, ktorú vykonal
Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí, je v súlade aj s komentárom k zákonu č. 553/2003 Z.z. a tiež

aj v súlade s vyjadrením MPSVaR SR, ktoré je obsahom spisu. Zákon č. 553/2003 Z.z., na rozdiel od
zákona o verejnej službe, neukladá zamestnávateľovi povinnosť vypracovať písomnú pracovnú náplň
pre zamestnanca. Z ust. § 5 ods. 5 zákona vyplýva, že zaradenie zamestnanca do platovej triedy
musí byť v súlade s charakteristikami platových tried a v súlade s katalógmi. V katalógoch sú uvedenépracovné činnosti, ktoré sa vyskytujú a vykonávajú u zamestnávateľa v podmienkach výkonu práce
vo verejnom záujme. Sú hierarchicky usporiadané podľa náročnosti a zložitosti práce. Znenie opisu
jednotlivých pracovných činností je kompaktné. Pracovná činnosť sa skladá z viacerých prvkov, ktoré

navzájom tvoria neoddeliteľnú súčasť. Preto s prihliadnutím na hierarchiu pracovných činností nie je
možné zo znenia opisu pracovnej činnosti vybrať len niektorú (vykonávajúcu) neucelenú časť pracovnej
činnosti. Z dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 11.6.2014, z č.l. I.1 vyplýva, že žalobkyňa bola
prijatá na miesto vysokoškolského učiteľa vo funkcii docenta v študijnom odbore 2.1.28 slovanské jazyky
a literatúry, a to s charakteristikou druhu práce: tvorivé riešenie najzložitejších úloh rozvoja vedy a

techniky zamerané na rozvíjanie poznania v študijnom odbore tvorivá aplikácia výsledkov výskumu do
pedagogickej činnosti, vedenie prednášok, vedenie doktorandov, výskumná alebo umelecká činnosť
a zverejňovanie jej výsledkov, vedenie výskumných alebo umeleckých tímov, ktoré vykonáva učiteľ
vysokej školy po získaní vedecko-pedagogického titulu alebo umelecko-pedagogického titulu. Prípisom
žalovaného zo dňa 1.7.2014 bola žalobkyňa zaradená do 12. platovej triedy a 08. platového stupňa
osobitnejstupniceplatovýchtarífuvedenýchvpríloheč.I.zákona.Zvykonanéhodokazovaniavyplynulo,

že pri preskúmavaní správnosti zaradenia žalobkyne do platovej triedy je potrebné porovnať pracovné
činnosti, ktoré vykonávala v rozhodnom období v rámci dohodnutého druhu práce, s opisom pracovných
činností uvedených v katalógu pre 13. platovú triedu, pričom rozhodujúca je najnáročnejšia pracovná
činnosť, ktorú žalobkyňa vykonávala. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na katalóg pracovných
činností pri výkone práce vo verejnom záujme a o ich zmenách a doplnení, ktorý bol nariadený v

súlade s § 28 ods. 3 zákona č. 553/2003 Z.z., a to ohľadom zaradenia do 13. platovej triedy. Z
tam uvedených pracovných činností žalobkyňa v rozhodnom období neviedla doktorandov a neviedla
výskumný tím. Uvedené vyplynulo aj z výpovede svedka O.. O.. Z.. W., R.., a tieto skutočnosti potvrdila
aj samotná žalobkyňa. Teda z vykonaného dokazovania bez pochybností vyplynulo, že v rozhodnom
období z pracovných činností charakterizujúcich 13. platovú triedu nevykonávala tie najzložitejšie -

neviedladoktorandovaneviedlavýskumnýtím.Aktietopracovnéčinnostiprežalovanéhonevykonávala,
nemohla byť zaradená do 13. platovej triedy.

7) Pokiaľ žalovaný poukazuje na ďalší odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., a to že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v tejto súvislosti

poukazuje na Nariadenie vlády č. 341/2004 Z.z., ktoré bolo vydané na základe splnomocnenia v ust. §
28 ods. 3 zákona č. 553/2003 Z.z.. V prílohe č. 1 k tomuto zákonu je 13. platová trieda charakterizovaná:
„Kvalifikačné predpoklady: vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a osobitný kvalifikačný predpoklad,
ak je ustanovený osobitným predpisom, alebo vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa a osobitný
kvalifikačný predpoklad, ak je ustanovený osobitným predpisom. Tvorivé riešenie úloh rozvoja vedy

a techniky principiálne novým, originálnym spôsobom, ktoré si vyžaduje vysoko koncepčné a tvorivé
myslenie a schopnosť analýzy veľmi zložitých problémov a syntetické myslenie s cieľom dosiahnuť
značný kvalitatívny pokrok v danom odbore činnosti. Koordinovanie celoštátnych alebo medzištátnych
systémov so širokými vonkajšími a vnútornými väzbami. Tvorivá príprava a naštudovanie umeleckého
diela.“ Z uvedeného je zrejmé, že ide o veľmi všeobecný rámec pre výkon pracovných činností pre

zaradenie do príslušnej platovej triedy a v posudzovanej veci prakticky nepoužiteľný, resp. pracovné
činnosti konkretizuje práve katalóg pracovných činností. Súd interpretuje v tomto zmysle zákon č.
553/2003 Z.z., pričom používa „teologický“ výklad. Správne mal uviesť „teleologický“ výklad. Odhliadnuc
od toho, že je to len jedno z výkladových kritérií (jazykovo-gramatický, historický, systematický,
teleologický, na základe konformity s európskym právom, s Ústavou), nemožno súhlasiť, že jeho

zmyslom - cieľom bolo stanovenie odmeňovania zamestnanca nie podľa toho, čo v skutočnosti robí,
resp. pracuje, ale podľa získaného pedagogického titulu. Cieľom zákona č. 553/2003 Z.z., resp. „ratio
legis“ bolo, aby zamestnanec bol odmeňovaný podľa zákonom stanovených kritérií a podľa skutočne
vykonávanej práce. Z tohto dôvodu je aj pre súd záväzné znenie zákona. Len v prípade, ak by zákon
neobsahoval žiadnu výslovnú úpravu, je nevyhnutné cestou výkladu stanoviť, aký účel sa môže normou

sledovať. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na vyššie označené rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo
288/2013. Pokiaľ súd prvej inštancie poukazuje na Nález Ústavného súdu SR z 23.5.2013 č. k. IV.
UE 71/2013-36, možno konštatovať, že tento nález je v súlade s interpretáciou právnej normy tak, ako
k nej dospel Najvyšší súd SR v spomínanom rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 288/2013. Nie je zmyslom a
cieľom zákona odmeňovať zamestnanca za prácu, ktorú v skutočnosti nevykonáva. V posudzovanej

veci však o takýto prípad nejde. Zároveň, ak súd prvej inštancie poukazuje na prax iných vysokých škôl,
z ich písomných vyjadrení nie sú zrejmé konkrétne pracovné činnosti, ktoré ich zamestnanci vo funkcii
docenta vykonávajú.8) Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 15.1.2016 žiadala potvrdiť medzitýmny
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

9) Podaním zo dňa 15.1.2016 (č. l. 96) žalobkyňa žiadala pripustiť zmenu návrhu na začatie konania
v požadovanom znení. Požadovanú zmenu návrhu súd prvej inštancie pripustil uznesením zo dňa
5.2.2016 pod č. k. 19Cpr/3/2015-99.

10) Odvolací súd aplikujúc ust. § 470 ods. 2 CSP prejednal podané odvolanie podľa príslušných

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia totiž právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový
poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalovaného bolo podané pred týmto dátumom. Preto
odvolací súd má za to, že ide o právo, ktoré vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a preto niet
žiadnej zákonnej opory pre dokončenie tohto konania podľa novej právnej úpravy. V súlade s princípom
legitímneho očakávania a právnej istoty preto odvolací súd posúdil toto odvolanie v zmysle príslušných

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

11) Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p.
v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jeho preskúmania, a dospel k záveru, že odvolaniu nie
je možné vyhovieť. Pokiaľ súd prvej inštancie najsamprv rozhodol medzitýmnym rozsudkom, v tejto

súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd plne odkazuje
na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom v tejto časti (§ 212 ods. 2 O.s.p.).

12) Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací
súd dopĺňa:

13) V prvom rade žalovaný v odvolaní namieta, že ako účastníkovi konania sa mu postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), poukazujúc na to, že na pojednávaní dňa
8.10.2015 okresný súd vyzval zástupcu žalobkyne na úpravu žalobného návrhu, pričom jej zástupca
zároveň žiadal, aby súd vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom. Tým, podľa názoru odvolateľa,

prekročil svoju poučovaciu povinnosť vyplývajúcu z § 5 O.s.p.. Teda súd prvej inštancie nedal možnosť
zástupcovi žalovaného sa vyjadriť k návrhu na rozhodnutie vo veci medzitýmnym rozsudkom. Taktiež
zo zápisnice z pojednávania zo dňa 8.10.2015 vyplýva, že súd vyhlásil uznesenie, ktorým považoval
dokazovanie za skončené, avšak bez uvedenia poučenia podľa § 120 ods. 4, veta prvá, O.s.p..

14) Pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení
nedefinujeaninešpecifikuje.Pododňatímmožnostikonaťpredsúdomjepretopotrebnévovšeobecnosti
rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O takúto vadu, ktorá je v

zmysle uvedeného ustanovenia významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie
odňatia možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s
jeho právnym hodnotením veci, vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Otázka tohto ustanovenia je

rozhodujúca len v tom, či účastník konania v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol ukrátený na
svojich právach alebo nie. Procesnú vadu konania v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/, d/, f/ O.s.p. zakladá,
okrem iného, aj nedostatočné (súčasne nezrozumiteľné) odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré
je toto nepreskúmateľné, ktorú vadu však odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako
aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nezistil.

15) Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť
práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

16) Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p..

Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo
svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť.
Ústavný súd SR vo svojej ustálenej judikatúre zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančnéhosúdu nemožno posudzovať izolovane (napr. II.ÚS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08, IV.ÚS 350/09),
pretože prvoinštančné, zároveň aj odvolacie konanie, z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(IV.ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých

rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. Odvolací
súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že rozsudok spĺňa vyššie uvedené
kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., preto ho možno považovať za
preskúmateľný a ústavne akceptovateľný. V tejto súvislosti okresnému súdu nemožno nič vytknúť.

17) Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, keď z neho vyplýva, čoho sa žalobca svojou žalobou domáha
a z akých dôvodov, aké je stanovisko (vyjadrenie) žalovaného k žalobe, aké relevantné dôkazy boli
súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený),
aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav
pod aplikovanú právnu normu, t.j. aké konkrétne subjektívne práva a povinnosti vyvodil pre účastníkov

konania a aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností účastníkov konania
vo vzťahu k žalobou uplatňovaného návrhu, čím sa napĺňajú najmä kritéria určitosti (prehľadnosti),
zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia. Teda súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho
medzitýmneho rozsudku dostatočne vysporiadal s dôvodmi, ktoré viedli k jeho vydaniu, zamerajúc sa na
otázku existencie pracovno-právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným, vrátane posúdenia otázky

ohľadom zaradenia žalovanej do tej-ktorej platovej triedy.

18) Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 8.10.2015 vyzval
zástupcu žalobkyne na úpravu žalobného návrhu, možno predpokladať, že prekročil svoju poučovaciu
povinnosťvyplývajúcuz§5O.s.p..Týmtonesprávnympostupomsúduvšaknebolžalovanýakoúčastník

konania ukrátený na svojich procesných právach, a to už aj z toho dôvodu, že ide o rozhodnutie
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon pripúšťa možnosť podania odvolania, pričom ide iba o
medzitýmny rozsudok (nie o celej prejednávanej veci). Zároveň po podaní návrhu na rozhodnutie
najsamprv medzitýmnym rozsudkom bola daná možnosť žalovanému sa k tomuto návrhu vyjadriť.
Rovnako, žalovaný bol v uznesení zo dňa 27.4.2015 (č. k. 19Cpr/3/2015-21) poučený o dôkaznej

povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Preto s tým súvisiace odvolacie dôvody odvolací súd považoval
za neopodstatnené.

19) Ďalej žalovaný odvolanie zdôvodňuje aj odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.,
teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20) Odvolací súd pritom osobitne poukazuje na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, odvolací
súd v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
V dôvodovej správe k novele Občianskeho súdneho poriadku, účinnej od 15.10.2008 (t.j. k zákonu
č. 384/2008 Z.z.), sa uvádza, že toto ustanovenie reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a
presvedčivých rozhodnutí súdov prvej inštancie, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len
kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe

podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti
a presvedčivosti napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje. Je tomu tak aj v
posudzovanej veci, kedy odvolací súd vo vzťahu k svojmu potvrdzujúcemu výroku konštatuje správnosť
skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie.

21) Pre úplnosť, pokiaľ žalovaný poukazuje na odvolací dôvod, že na základe vykonaných dôkazov
okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože nepreskúmal správne splnenie
podmienok na zaradenie žalobkyne do 13. platovej triedy, a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pretože súd nesprávne interpretoval použité právne predpisy, odvolací súd v
tejto súvislosti uvádza nasledovné:

22) Z Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 11.6.2014, z jej bodu 7 (č. l. 6). vyplýva, že
zamestnávateľ je povinný odo dňa, keď vznikol pracovný pomer prideľovať zamestnancovi prácu
podľa tejto pracovnej zmluvy, poskytovať mu za vykonanú prácu plat, uzatvárať podmienky na plneniepracovnýchúlohadodržiavaťostatnépracovnépodmienkyustanovenéprávnymipredpismi,kolektívnou
zmluvou a pracovnou zmluvou.

23) V bode 5. dohody o zmene pracovnej zmluvy sa uvádza, že popis pracovných činností (pracovnú
náplň) určí zamestnancovi vedúci zamestnanec v súlade s katalógom pracovných činností a zákonom
o vysokých školách. Pracovná náplň zamestnanca je neoddeliteľnou súčasťou tejto pracovnej zmluvy.

24) Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyne v súvislosti

s dohodou o zmene pracovnej zmluvy jej pracovnú náplň nepredložil. Preto v zmysle tejto dohody
zostáva nezmenená charakteristika druhu prác, uvedená v bode 1., v ktorej sa, okrem iného, uvádza,
aj vedenie doktorandov. Sám žalovaný počas prvoinštančného konania tvrdil, že tento druh práce
žalobkyňavofunkciidocentanevykonáva,pretoževčaseuzavretiadohodydoktorandovneviedol.Vtejto
súvislosti je potrebné konštatovať, že nie pričinením žalobkyne, ale vlastne pričinením žalovaného ako
jej zamestnávateľa došlo k tomu, že v čase uzavretia dohody o zmene pracovnej zmluvy doktorandov

neviedol, teda „prekážka“ v tomto smere nastala na jeho strane. Inými slovami, ak si bol vedomý toho,
že v čase uzavretia dohody a zároveň v minulosti ohľadom zamestnávania žalobkyne vo funkcii docenta
doktorandov nevedie, nič mu nebránilo uzavrieť so žalobkyňou ďalšiu dohodu o zmene pracovnej
zmluvy, ktorou by druh práce (vedenie doktorandov) bol vylúčený. Toto počas celého konania však
žalovaný nepreukázal. Aj z tohto dôvodu správne uzavrel súd prvej inštancie napadnutým medzitýmnym

rozsudkom, že základ nároku žalobkyne je daný (opodstatnený). Keďže ide o rozsudok medzitýmny, je
logické, že o výške uplatneného nároku s príslušenstvom a o trovách celého konania (aj odvolacieho)
rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí o celej prejednávanej veci (§ 152 ods. 2 O.s.p.).

25) Keďže v danom prípade neboli splnené podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku, ani na jeho

zmenu, odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

26) Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná
veta, CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).