Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, August 30, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/402/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113234243
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3113234243.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobkyne G. R., bydliskom L.. U. XXXX/
XX, T., zastúpenej STANO a partneri, s. r. o., so sídlom Nám. 1. mája 16, Bratislava, IČO 36869571
proti žalovaným 1) Ing. C. R., bydliskom Sv. G. XXX/XX, F., a 2) C. W., bydliskom D. XXX/XX, N.
nad H., zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Chlapík, s. r. o., so sídlom Sládkovičova 13, Žilina,
IČO 47232072, o zaplatenie 59.535,52 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. apríla 2016, č. k. 18C/152/2014 - 287, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo vzťahu k žalovanej 2/ p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej 2/ v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
59.535, 52 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 59.535, 52 eur od 17.9.2013
do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedného zaniká povinnosť
plnenia druhého zo žalovaných. Žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za to, že návrh žalobkyne je

dôvodný. Ako vyplýva z ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka, bezdôvodne sa obohatil aj ten,
za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Ide o osobitnú skutkovú podstatu bezdôvodného
obohatenia, ktorá je založená na súčasnom splnení dvoch podmienok, a to existencii právnej povinnosti
na konkrétne plnenie na strane toho, za koho bolo plnené a splnenie tejto povinnosti subjektom, ktorý
nemal právnu povinnosť plniť. Táto skutková podstata je teda naplnená vtedy, ak ten kto plnil inému,
túto povinnosť nemal a plnil namiesto toho, kto bol na toto plnenie zo zmluvy alebo zo zákona povinný.
V danom prípade žalovaní 1) a 2) ako dlžníci uzavreli s veriteľom OTP bankou Slovensko, a. s., dňa

24.06.2003 zmluvu o hypotekárnom úvere č. XXX/XXXX/XXHU v znení dodatku č. 1 zo dňa 22.12.2003,
na základe ktorej poskytol veriteľ žalovaným 1) a 2) hypotekárny úver v celkovej výške 3.000.000,- Sk
(99.581,75 eur) a žalovaní 1) a 2) sa zaviazali tento splácať v pravidelných mesačných splátkach po
29.254,- Sk (971,05 eur), z toho 24.378,- Sk (809,20 eur) zo sumy úveru 2.500.000,- Sk (82.984,79
eur) a 4.876,- Sk (161,85 eur) zo sumy úveru 500.000,- Sk (16.596,95 eur). Žalovaní 1) a 2) boli teda
povinní z predmetnej zmluvy veriteľovi plniť. Z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich zo zmluvy o
úvere č. XXX/XXXX/XXHU žalovanými 1) a 2), vyhlásil veriteľ, OTP banka Slovensko, a. s., mimoriadnu

splatnosť úveru. Následne žalobkyňa záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere č. 072/4013/03HU vo výške
50.591,50 eur za žalovaných 1) a 2) vyplatila, čo mal súd za preukázané z potvrdenia OTP banky
Slovensko, a. s., zo dňa 21.03.2014 ako aj z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 30.04.2013 medzi žalobkyňou
a Mgr. C. R. a G.. L. R. F.. Rovnako tak plnila za žalovaných 1) a 2) aj mesačné splátky úveru v obdobíod 12/2011 do 10/2012 v celkovej výške 10.042,02 eur, čo vyplynulo z pokladničných potvrdeniek.
Žalobkyňa však nebola povinná dlh za žalovaných 1) a 2) plniť. Nemala teda právnu povinnosť plniť za
žalovaných 1) a 2), a to ani z dôvodu zriadenia záložného práva k svojim nehnuteľnostiam, ktorým bola

zabezpečená pohľadávka zo zmluvy o úvere č. 072/4013/03HU. Záložca totiž nie je povinný plniť za
dlžníka (ako napríklad ručiteľ), je len povinný strpieť výkon záložného práva. S poukazom na uvedené
nemožno uzavrieť inak, ako že v danom prípade bola naplnená skutková podstata bezdôvodného
obohatenia žalovaných 1) a 2) v zmysle ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka, keď títo mali
právnu povinnosť plniť v prospech veriteľa OTP banky Slovensko, a. s., vyplývajúcu im zo zmluvy

o úvere č. XXX/XXXX/XXHU a naproti tomu žalobkyňa nemala právnu povinnosť za nich plniť a
napriek tomu ich dlh veriteľovi splnila. Žalovaní 1) a 2) sa teda obohatili na úkor žalobkyne vo výške
ňou poskytnutého plnenia, preto ich súd zaviazal na zaplatenie sumy žalobkyne vo výške 59.535,52
eur (časť sumy vo výške 50.591,50 eur predstavuje sumu predčasne zosplatneného úveru a suma
8.944,02 eur predstavuje splátky zaplatené žalobkyňou pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru)
s tým, že plnením jedného zaniká povinnosť plnenia druhého zo žalovaných, aby nedošlo k úhrade

celého dlhu oboma žalovanými. Žalovaná 2) sa bránila predovšetkým tvrdeniami, že žalovaný 1) minul
poskytnuté finančné prostriedky na iný účel, ako na aký boli titulom zmluvy o úvere poskytnuté a
bez jej vedomia. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že žalovaná namietla vnútorný vzťah medzi
ňou a žalovaným 1) vyplývajúci z dotknutej zmluvy o úvere. Vnútorný vzťah žalovaných 1) a 2) však
nie je predmetom tohto konania a ich vzájomné vzťahy sú pre posúdenie otázky dôvodnosti návrhu

žalobkyne absolútne irelevantné, čo v konečnom dôsledku uznala aj počas konania sama žalovaná
2). Ďalšou obranou žalovanej 2) bolo tvrdenie, že žalobkyňa sumu úveru nevyplatila, keď bola táto
vyplatená z úveru tretích osôb, a to Mgr. C. R. a MUDr. L. R. F.. V tejto súvislosti dal súd do pozornosti
jednak potvrdenie OTP banky Slovensko, a. s., zo dňa 21.03.2014 a jednak kúpnu zmluvu zo dňa
30.04.2013 uzavretú medzi žalobkyňou ako predávajúcou a Mgr. C. R. a MUDr. L. R. F. ako kupujúcimi.

Z oboch týchto listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že úver žalovaných 1) a 2) bol síce vyplatený
z úveru, ktorý bol poskytnutý kupujúcim, avšak tento bol poskytnutý kupujúcim na úhradu kúpnej
ceny nehnuteľnosti, ktorú boli kupujúci povinní zaplatiť žalobkyne. Úverový účet veriteľa viažuci sa k
úverovej zmluve č. XXX/XXXX/XXHU bol len platobným miestom, na ktoré žalobkyňa v kúpnej zmluve
prejavila vôľu kúpnu cenu zaplatiť. Nemožno teda prijať záver, že úver žalovaných 1) a 2) bol vyplatený

kupujúcimi. V opačnom prípade, by došlo k situácii, kedy by žalobkyňa previedla svoje nehnuteľnosti na
kupujúcich bez zaplatenia kúpnej ceny. Žalobkyňa by teda nemala ani nehnuteľnosti, ani plnenie za ne.
Rovnako tak námietka žalovanej 2), ktorou namietla, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalobkyňou ako
predávajúcou a Mgr. C. R. a MUDr. L. R. F. ako kupujúcimi je disimulovaný úkon, nakoľko žalobkyňa
naďalej obýva predmetné nehnuteľnosti a keď nechcela prísť o strechu nad hlavou, mohla nehnuteľnosti

ponúknuť na predaj žalovanej 2) alebo žalovanému 1), nemá žiadne opodstatnenie. Žiadny právny
predpis neukladá žalobkyni ponúknuť na predaj veci v jej výlučnom vlastníctve žalovaným 1) a 2). Títo
k dotknutým nehnuteľnostiam nemajú žiadne predkupné právo. Bolo len na vôli žalobkyne či a komu
predmetné nehnuteľnosti predá a za akú cenu. V tejto súvislosti žalovaná 2) žiadala doplniť dokazovanie
o vypracovanie znaleckého posudku na hodnotu nehnuteľností pôvodne vo vlastníctve žalobkyne.

Návrh na vykonanie tohto dokazovania však súd zamietol, nakoľko hodnota žalobkyňou predaných
nehnuteľností nesúvisí z predmetom konania. Ďalšou obranou žalovanej 2) bolo spochybnenie úhrady
jednotlivých splátok žalobkyňou v období od 12/2011 do 10/2012 s odôvodnením, že žalobkyňa je
dôchodkyňa, poberá starobný dôchodok vo výške 350 eur a je nepravdepodobné, že by tieto splátky
mohla uhrádzať ona a žiadala doplniť dokazovanie o zistenie majetkových pomerov žalobkyne. Z

pokladničných potvrdeniek však jednoznačne vyplynulo, že vklady na úverový účet dňa 30.12.2011,
27.01.2012 a 22.02.2012 vykonala priamo žalobkyňa a ostatné vklady vykonala H. R., pričom obe
čestne prehlásili, že finančné prostriedky vkladané H. R. patrili žalobkyne. Tieto listinné dôkazy žalovaná
2) nespochybnila a preto súd ďalšie dokazovanie v tomto smere považoval za nadbytočné a obranu
žalovanej 2) za špekulatívnu. V neposlednom rade žalovaná 2) sa proti povinnosť zaplatiť dlh žalobkyne

bránila aj tým, že nie je povinná dlh platiť spoločne a nerozdielne so žalovaným 1) a že si mala žalobkyňa
predmetný dlh uplatňovať od každého samostatne, v dôsledku čoho je návrh zmätočný. Žalovaní 1) a
2) boli titulom zmluvy o úvere č. XXX/XXXX/XXHU zaviazaní spoločne a nerozdielne. Žalobkyňa teda
plnila ich spoločný dlh. Je preto oprávnená sa svojho nároku domáhať buď od každého zo žalovaných
v samostatnom konaní alebo aj od oboch súčasne s tým, že plnením jedného zaniká povinnosť plnenia

druhého zo žalovaných. Preto aj súd zaviazal žalovaných 1) a 2) na plnenie dlhu s tým, že splnením
jedného zanikne povinnosť plnenia druhého zo žalovaných. Súd sa nestotožnil s názorom žalovanej 2),
že návrh je z tohto dôvodu zmätočný. Vzhľadom na uvedené celú obranu žalovanej 2) vyhodnotil súd
ako účelovú a ničím nepodloženú. Keďže žalovaní 1) a 2) nesplnili svoj záväzok včas a riadne, dostalisa do omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobkyni nárok na úrok z omeškania, ktorý jej súd priznal
v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia vo výške 8,5% ročne zo sumy 59.535, 52 eur od 17.9.2013
do zaplatenia. V danom prípade mala plný úspech vo veci žalobkyňa, preto jej súd priznal náhradu trov

konania vo výške, ktorú v zmysle § 151 ods. 7 O. s. p. vyjadril percentom, t. j. vo výške 100 %, pričom
o konkrétnej výške trov súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná 2/, v ktorom žiadala, aby
odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu zamietol alebo rozsudok okresného súdu
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. K nároku žalobkyne na

zaplatenie sumy 8.944,02 Eur z titulu úhrady mesačných splátok za žalovaných v období od 30.12.2011
- 18.10.2012 uviedla, že žalobkyňa v návrhu žiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu,
že jediným jej príjmom je starobný dôchodok vo výške 321 Eur, k čomu priložila aj ako prílohu tlačivo
o osobných majetkových pomeroch, v dôsledku čoho súd jej žiadosti vyhovel. Vzhľadom na takýto
stav majetkových pomerov, žalobkyňa nebola schopná splniť jednotlivé mesačné splátky prevyšujúce
viacnásobne jej mesačný dôchodok. V konaní bolo preukázané, že tieto mesačné splátky uhrádzala H.

R., dcéra žalobkyne. Vzhľadom k tomu, žiadala vypočuť žalobkyňu na pojednávaní súdu. V priebehu
konania boli súdu doručené ako listinné dôkazy čestné vyhlásenie zo dňa 21.3.2014, podľa ktorých
H. R. čestne vyhlásila, že vložené finančné prostriedky patrili žalobkyne a žalobkyňa čestne vyhlásila,
že tieto finančné prostriedky patrili jej a nie dcére H. R.. Súd považoval tieto čestné vyhlásenia za
dostatočné dôkazy a nepovažoval za potrebné vypočuť žalobkyňu ku zdroju svojich príjmov nad výšku

mesačného dôchodku v sume 321 Eur. Čestné vyhlásenia zo dňa 21.3.2014 sú procesne nepoužiteľným
a vecne nepreukazujúcim dôkazom, pričom súd zaviazal žalovaných k zaplateniu týchto splátok v
prospech žalobkyne na základe čestných prehlásení. Zo skutkového hľadiska nebolo z uvedeného
dôvodu preukázané, na základe akej skutočnosti mala žalobkyňa začať uhrádzať namiesto žalovaných
mesačné splátky úveru veriteľov od 30.12.2011 do 18.10.2012 a z akého dôvodu prestala ďalej tieto

splátky uhrádzať. Ku skutkovým a právnym pochybeniam ohľadne predmetných mesačných splátok
poukázala na samotný žalobný návrh, kde sa uvádza, že žalovaný v rade I. jej dňa 27.1.2012 požičal
na úhradu splátok sumu 340 Eur a dňa 27.3.2012 sumu vo výške 758 Eur. Keďže žalovaný v rade I.
bol dlžníkom úveru, je paradoxné a nepochopiteľné, že dlžník požičia svoje peniaze za účelom úhrady
svojej splátky. Skutková stránka v tejto veci nebola dostatočne preukázaná, čestné vyhlásenia zo dňa

21.3.2014 H. R. a žalobkyne nie sú dôkaznými prostriedkami pre rozhodnutie vo veci. Žalobkyňa v
ČI. III. žalobného návrhu cituje ustanovenie Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, pričom
však nárok na zaplatenie žalovanej sumy opiera o ustanovenie § 550 Občianskeho zákonníka. Za
celý čas od podania návrhu 12.12.2013 až do rozhodnutia súdu dňa 25.apríla 2016 žalobkyňa žalobný
návrh podaný z dôvodu ustanovenia § 550 Občianskeho zákonníka nezmenila. Na pojednávaniach súdu

nebola otázka právneho nároku žalobkyne prejednávaná, jej námietku o zmätočnosti žalobného návrhu
súd bez ďalšieho odmietol. Až v odôvodnení rozsudku sa uvádza, že súd posudzuje nárok žalobkyne
podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 118 ods.
2 OSP. Ako už uviedla v priebehu prvostupňového konania nebola otázka právnej kvalifikácie návrhu
žalobkyne vôbec prejednávaná, súd nezaujal v tejto otázke žiadne stanovisko, preto je posudzovanie

nároku žalobkyne zo strany súdu podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka prekvapivým
právnym záverom súdu, ku ktorému ona nemohla v rámci konania zaujať svoje stanovisko. V tomto
kontexte poukázala na to, že postup žalobkyne súvisiaci so zaplatením úverového dlhu žalovaných
korešponduje s postupom v prípade ručiteľského záväzku a s tým spojenou možnosťou požadovať
od nich solidárne plnenie. Ďalej uviedla, že v danej veci je žalobkyňa aktívne legitimovaná k podaniu

žalobného návrhu. Podľa stálej praxe peňažných ústavov ako veriteľov k prevodu nehnuteľnosti, na
ktorej viazne záložné právo veriteľa udelí veriteľ súhlas za podmienky uhradenia dlžnej sumy dlžníka,
ktorá bola zabezpečená záložným právom. V danom prípade šlo o záložné právo veriteľa OTP Banka
Slovensko a. s. k nehnuteľnostiam žalobkyne na zabezpečenie úveru poskytnutého žalovaným v rade
I. a v rade II. Podľa potvrdenia OTP Banka Slovensko a. s. zo dňa 21.3.2014, úver žalovaných zo

zmluvy č. XXX/XXXX/XX HU bol vyplatený z úveru č. XXX/XXXX/XX SU, ktorého dlžníkmi sú Mgr.
C. R. a MUDr. L. R.. Teda záujemcovia o kúpu nehnuteľnosti žalobkyne, Mgr. C. R. s manželkou
museli najskôr zaplatiť za žalovaných zostatok dlhu, ktorý zaplatili ako to vyplýva z potvrdenia OTP
Banky Slovensko a. s. zo dňa 21.3.2014 z úveru, ktorý im bol na tento účel poskytnutý zmluvou č.
XXX/XXXX/XX SU. Na základe zaplatenia dlhu žalovaných veriteľ OTP Banka Slovensko a. s. zrušil

záložné právo k nehnuteľnostiam žalobkyne. Následne kúpnou zmluvou zo dňa 30.4.2013 žalobkyňa
odpredala nehnuteľnosti za kúpnu cenu 51.000 Eur, ktorá predstavovala zostatok výšky úverového dlhu
žalovaných. Na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXXX k. ú. Hlohovec, ktoré nadobudli kúpnou
zmluvou Mgr. R. s manželkou viazne záložné právo veriteľa OTP Banka Slovensko a. s. na základeúveru, ktorý bol kupujúcim poskytnutý za účelom zaplatenia dlhu žalovaných v rade I a v rade II. pod
č. XXX/XXXX/XX SU. V tejto súvislosti zdôraznila účel a význam ustanovenia § 454 Občianskeho
zákonníka. Žalobkyňa nebola zaviazaná k plneniu z úverovej zmluvy poskytnutej v r. 2013 žalovaným

v rade I. a v rade II., nemala preto povinnosť takýto vzniknutý dlh plniť. Z uvedeného dôvodu nemožno
nárok žalobkyne posudzovať podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka ako to urobil súd.
Použitie citovaného ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka svedčí v prospech kupujúcich Mgr. C.
R. s manželkou, ktorý z poskytnutého úveru č. XXX/XXXX/XX SU zaplatili dlh žalovaných v rade I. a
v rade II a teda obaja kupujúci majú aktívnu vecnú legitimáciu k uplatneniu nároku voči žalovaným v

rade I. a v rade II. z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaných podľa § 454 Občianskeho zákonníka.
V tejto súvislosti poukázala na rozdielny právny názor súdu, podľa ktorého zostatok nesplateného
úveru žalovaných v rade I. a v rade II. bol zaplatený z kúpnej ceny za prevod nehnuteľnosti na Mgr.
C. R. s manželkou. Tento právny záver opiera súd o potvrdenie OTP Banka Slovensko a. s. zo dňa
21.3.2014. Nestotožňuje sa z hodnovernosťou obsahu použitého potvrdenia OTP Banky Slovensko
a. s. zo dňa 21.3.2014, k čomu dodala, že je vylúčené, aby podľa potvrdenia z uvedeného dňa,

t. j. 21.3.2014 mala byť kúpna cena vyplatená dňa 21.5.2013, teda v čase, ktorý ku dňu vydania
potvrdenia ešte nenastal. Na odstránenie rozporov ohľadne úveru poskytnutého kupujúcim Mgr. R. a
jeho použitia, navrhovala súdu vykonať dôkaz zabezpečením úverovej zmluvy č. XXX/XXXX/XX SU
uzavretej medzi OTP Banka Slovensko a. s. Mgr. R. s manželkou, ako aj Zmluvy o zriadení záložného
práva k prevádzkovej nehnuteľnosti uzavretej medzi týmito subjektmi. Súd vykonanie takéhoto dôkazu

zamietol. Vzhľadom na postup žalobkyne, ktorá odpredala predmetné nehnuteľnosti za kúpnu cenu
vo výške 50.591,50 Eur zodpovedajúcej zostatku nesplateného úveru žalovaných namietala, že ide o
disimulovaný právny úkon medzi žalobkyňou a kupujúcimi, nakoľko hodnota nehnuteľností tvoriacich
predmet kúpnej zmluvy je najmenej 150.000 Eur. Kupujúcimi sú Mgr. R. s manželkou, pričom Mgr. R.
je vnuk žalobkyne a syn žalovaného v rade I. Obaja kupujúci bývajú v Prahe, nehnuteľnosť zakúpenú

od žalobkyne neužívajú, v tejto naďalej býva žalobkyňa. Jej právo doživotného užívania nehnuteľnosti
nemohlo byť zriadené, nakoľko na nehnuteľnosti teraz už vo vlastníctve Mgr. C. R. s manželkou je
zriadené záložné právo veriteľa OTP Banka Slovensko a. s., na zabezpečenie úveru č. XXX/XXXX/XX
SU, z ktorého bol uhradený zostatok dlhu žalovaných v rade I. a v rade II. Ak mala žalobkyňa skutočnú
obavu, o realizovanie výkonu záložného práva neplatením úverových splátok žalovaným v rade I. a v

rade II. a preto sa rozhodla odpredať založenú svoju nehnuteľnosť s tým, že zaplatí dlh žalovaných
v rade I a v rade II., mala možnosť túto odpredať v trhovej hodnote približne 150.000 Eur. Závažné
pochybenie súdu vidí tiež v tom, že súd zaviazal žalovaných v rade I a v rade II. k zaplateniu žalovanej
sumy 59.533 Eur s tým, že plnením jedného zaniká povinnosť plnenia druhého zo žalovaných. Na
pojednávaní súdu dňa 25.4.2016 upozorňovala, že návrh žalobkyne o solidárne zaplatenie žalovanej

sumy je zmätočný, nakoľko pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nemožno uplatniť pasívnu
solidaritu dlžníkov, pričom poukázala na ustanovenie § 511 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Napriek
tomu súd rozhodol o solidárnej povinnosti žalovaných v rade I a v rade II k zaplateniu. Tento právny
názor súdu je zjavne neopodstatnený, nakoľko v danom prípade nie je naplnený ani jeden z dôvodov
založenia pasívnej solidarity uvedených v § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súd poukázal, že

žalovaní v rade I. a v rade II. boli titulom zmluvy o úvere zaviazaní spoločne a nerozdielne a žalobkyňa
teda plnila ich spoločný dlh, šlo o solidárny záväzok oboch žalovaných založený na základe zmluvy
o úvere, ktorá okolnosť nesúvisí s nárokom žalobkyne voči žalovaným ako to aplikoval súd. Pokiaľ
žalobkyňa opierala žalobný návrh analogicky o ustanovenie § 550 Občianskeho zákonníka, pripomína,
že ani v prípade ručenia podľa § 548 ods. 1 nejde o pasívnu solidaritu. Žalobkyňa zrejme nemá záujem

vymáhať dlh od žalovaného v rade I. - syna Ing. C. R., z ktorého dôvodu žiada zaviazať žalovaných k
solidárnemu plneniu, čo jej umožní uplatniť zaplatenie celého dlhu ktorýmkoľvek zo solidárnych dlžníkov.
Z postupu žalobkyne je nepochybné, že v prípade solidárnej zodpovednosti žalovaných by celý dlh
vymáhala žalobkyňa len od nej. Je si vedomá, že zaplatením úverového nedoplatku tretími osobami
veriteľovi OTP Banka Slovensko a. s. záväzok žalovaných v rade I. a v rade II. nezanikol. Nejde však už

o solidárny, ale delený záväzok každého zo žalovaných voči oprávnenej osobe, ktorou sú nadobúdatelia
nehnuteľnosti Mgr. C. R. s manželkou. Z dôvodu uvedených v odvolaní je názoru, že žalobkyňa nie je
aktívne legitimovaná na podanie predmetného žalobného návrhu. Rovnako žalobný návrh opierajúci
sa o ustanovenie § 550 Občianskeho zákonníka upravujúci ručenie, ako aj petit žalobného návrhu o
solidárnej zaviazanosti žalovaných v rade I. a v rade II. považuje za zmätočný a neopodstatnený.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ uviedla, že predmetné odvolanie je
zmätočné a nijakým spôsobom nevyvracia odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Jediným cieľom
predmetného odvolania je oddialiť plnenie záväzku voči žalobkyne. Žalovaná v II. rade už vykonala
viacero úkonov, ktorými zmenšila svoj majetok a na ktoré upozornila v rámci konania. Treba uviesť,že žalovaná v II. rade je vlastníkom/výlučnou vlastníčkou bytu č. 7 nachádzajúceho sa na prízemí v
bytovom dome so súp. č. XXX, na ulici D., vchod XX, zapísaného na LV č. XXXX, k.ú. N. nad H.,
obec: Dubnica nad Váhom, Okres: Ilava. Žalovaná v II. rade počas tohto konania dňa 24.01.2014

uzavrela záložnú zmluvu na predmetný byt č. 7 v prospech záložného veriteľa - svojho manžela Ing.
Mgr. L. W., teda v čase, keď už bola pohľadávka žalobkyne uplatňovaná na súde. Z uvedeného konania
žalovanej v II. rade, ktorá nevlastní žiaden iný bonitnejší nehnuteľný majetok, sa dá dedukovať jej snaha
o eliminovanie uspokojenia pohľadávky žalobkyne z majetku patriaceho žalovanej v II. rade. Ďalším
majetkom žalovanej v II. rade je obchodný podiel v spoločnosti COVERA s.r.o., ktorej väčšinovým

vlastníkom je spolu s manželom - L. W. (prostredníctvom spoločnosti MODRY s.r.o., kde je p. W.
jediným spoločníkom) pričom žalovaná v II. rade podala počas tohto konania na Okresnom súde
Žilina návrh alebo podnet o zrušenie spoločnosti pod sp. zn. 26CbR/124/2014-10/9-M bez likvidácie.
Ďalej treba pripomenúť, že jediným užívateľom finančných prostriedkov zo Zmluvy o úvere zo dňa
24.6.2003 je žalovaná v II. rade nakoľko všetky finančné prostriedky poskytnuté na základe zmluvy
o hypotekárnom úveru z OTP banky boli použité ako na kúpu tak aj na rekonštrukciu kupovaného

rodinného domu súp. č. 284, postaveného na parc.č. XXX, v kat. území Terchová, obec Terchová,
ktorý je v súčasnosti majetkom manžela žalovanej v II. rade. K čerpaniu úveru došlo až po uzavretí
dodatku č. 1 k zmluve o úvere, kde bol rovnako stanovený spôsob čerpania úveru ako v pôvodnom znení
úverovej zmluvy, pričom časť úveru určená na kúpu rodinného domu súp. č XXX bola poukázaná na účty
predávajúcich a zvyšné finančné prostriedky boli vyplatené bankou priamo dodávateľom stavebných/

rekonštrukčných prác a dodávateľom stavebného materiálu na podklade predložených faktúr resp.
v prípade, ak boli nejaké finančné prostriedky vopred uhradené z vlastných zdrojov dlžníka, tak mu
boli bankou refundované. Všetky doterajšie tvrdenia žalovanej v II. rade ohľadom použitia finančných
prostriedkov boli klamstvom, čo preukázala uvedenými tvrdeniami podloženými písomnými dôkazmi.
Z prevodu predmetnej nehnuteľnosti žalovaný v I. rade nemal žiaden prospech, neobdržal žiadnu

kúpnu cenu. Preto aj keď žalovaná v II. rade tvrdí, že bola nútená investovať do rekonštrukcie sumu
65.000 Eur, investovala a zhodnocovala tak de facto svoj majetok, ale k žiadnej takejto investície z
čisto iba z jej strany podľa našich informácií nedošlo. Je minimálne v rozpore s dobrými mravmi, ak
koncovým beneficiérom predmetnej nehnuteľnosti, ktorú v konečnom dôsledku uhradila žalobkyňa je
práve žalovaná v II. rade. Dôvod, prečo je oficiálnym vlastníkom pán Čavojský -manžel žalovanej v

II. rade je viac ako zrejmý. K napádaniu žalobkyne ohľadom údajne disimulovaného právneho úkonu
uviedla, že bola z dôvodu hroziacej dražby nútená predať vlastnú nehnuteľnosť, na ktorej viazla ťarcha
v prospech úverovej banky, aby z kúpnej ceny uspokojila predmetný dlh žalovaných, k čomu aj došlo.
Žalobkyňa mala za predaj predmetnej nehnuteľnosti obdržať kúpnu cenu. Tá bola uhradená takým
spôsobom, že kupujúci uhradili kúpnu cenu priamo na účet banky vzťahujúci sa k vyplácanému úveru,

zaťažujúceho nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobkyne, čím došlo k jeho splateniu a odvráteniu výkonu
záložného práva formou predaja nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne na dražbe. Kúpna cena, ktorú
mala za odpredaj obdržať žalobkyňa, tak bola použitá na splatenie dlhu žalovaných. Ďalej poukázala
na skutočnosť, že aj samotná banka potvrdila, že dlh bol žalobkyňou uhradený. Skutočnosť, akým
konkrétnym spôsobom je úplne irelevantný a je zjavné, že žalovaná v II. rade sa s cieľom naťahovať

čas uchyľuje k akejkoľvek procesnej obrane. Vzhľadom na doterajšie sa správanie žalovanej v II rade,
a to že vedome zmenšuje svoj majetok a zároveň užíva dom, ktorý bol kúpený z peňazí, ktoré si
požičala z banky a nevrátila nepovažuje za potrebné sa vyjadrovať k nepatričným argumentom typu,
že žalovaný v I rade ako syn požičal niekoľko sto eur matke na úhradu časti dlhu alebo argument typu,
že predmetný dom žalobkyne má hodnotu najmenej 150.000 eur a údajne došlo k disimulovanému

právnemu úkonu. Nič nebránilo žalovanej v II. rade predložiť počas konania znalecký posudok na dom
žalobkyne alebo aspoň nejaké hodnoverné ocenenie danej nehnuteľnosti, avšak na predmet sporu by to
zrejme nemalo žiadny vplyv. Tu však poukázala na neustále sa meniacu procesnú obranu žalovanej v II.
rade,ktorúuplatňovala,aktoráajbolavyvrátená.Vzhľadomnavyššieuvedenénavrhovala,abyodvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a zaviazal žalovanú v II. rade na náhradu trov odvolacieho

konania.
5. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutej časti vo vzťahu k žalovanej 2/ ako vecne správny potvrdiť podľa §
387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na

vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

6. V prvom rade je nutné konštatovať, že s účinnosťou od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák.č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý okrem iného zrušil zák.č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) platný v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a
v čase podania odvolania. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené
inak platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
Vychádzajúc z týchto ustanovení s prihliadnutím na základné princípy CSP uvedené v čl. 2 ods. 1a v
čl. 3 ods. 1 posudzoval dôvody odvolania odvolací súd podľa právneho stavu účinného ku dňu podania
odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p..

7. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj

osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
8. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie teda vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne
vo veci rozhodol, keď uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 59.535, 52 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 59.535, 52 eur od 17.9.2013 do zaplatenia, a to

do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedného zaniká povinnosť plnenia druhého zo
žalovaných.
9. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a
vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje,
že z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd za preukázané, že v

danom prípade žalovaní 1) a 2) ako dlžníci uzavreli s veriteľom OTP bankou Slovensko, a. s., dňa
24.06.2003 zmluvu o hypotekárnom úvere č. XXX/XXXX/XXHU v znení dodatku č. 1 zo dňa 22.12.2003,
na základe ktorej poskytol veriteľ žalovaným 1) a 2) hypotekárny úver v celkovej výške 3.000.000,- Sk
(99.581,75 eur) a žalovaní 1) a 2) sa zaviazali tento splácať v pravidelných mesačných splátkach po
29.254,- Sk (971,05 eur), z toho 24.378,- Sk (809,20 eur) zo sumy úveru 2.500.000,- Sk (82.984,79

eur) a 4.876,- Sk (161,85 eur) zo sumy úveru 500.000,- Sk (16.596,95 eur). Žalovaní 1) a 2) boli teda
povinní z predmetnej zmluvy veriteľovi plniť. Z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich zo zmluvy o
úvere č. XXX/XXXX/XXHU žalovanými 1) a 2), vyhlásil veriteľ, OTP banka Slovensko, a. s., mimoriadnu
splatnosť úveru. Následne žalobkyňa záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere č. XXX/XXXX/XXHU vo
výške 50.591,50 eur za žalovaných 1) a 2) vyplatila, čo mal aj odvolací súd za preukázané z potvrdenia

OTP banky Slovensko, a. s., zo dňa 21.03.2014 ako aj z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 30.04.2013 medzi
žalobkyňou a Mgr. C. R. a MUDr. L. R. F.. Rovnako tak mal odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa
plnila za žalovaných 1) a 2) aj mesačné splátky úveru v období od 12/2011 do 10/2012 v celkovej
výške 10.042,02 eur, čo vyplynulo z pokladničných potvrdeniek. Žalobkyňa však nebola povinná dlh za
žalovaných 1) a 2) plniť. Nemala teda právnu povinnosť plniť za žalovaných 1) a 2), a to ani z dôvodu

zriadenia záložného práva k svojim nehnuteľnostiam, ktorým bola zabezpečená pohľadávka zo zmluvy
o úvere č. XXX/XXXX/XXHU. Záložca totiž nie je povinný plniť za dlžníka (ako napríklad ručiteľ), je len
povinný strpieť výkon záložného práva. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie správne uzavrel,
že v danom prípade bola naplnená skutková podstata bezdôvodného obohatenia žalovaných 1) a 2)
v zmysle ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka, keď títo mali právnu povinnosť plniť v prospech

veriteľa OTP banky Slovensko, a. s., vyplývajúcu im zo zmluvy o úvere č. XXX/XXXX/XXHU a naproti
tomu žalobkyňa nemala právnu povinnosť za nich plniť a napriek tomu ich dlh veriteľovi splnila. Žalovaní
1) a 2) sa teda aj podľa odvolacieho súdu obohatili na úkor žalobkyne vo výške ňou poskytnutého
plnenia,pretoichsúdprvejinštanciesprávnezaviazalnazaplateniesumyžalobkynevovýške59.535,52
eur (časť sumy vo výške 50.591,50 eur predstavuje sumu predčasne zosplatneného úveru a suma

8.944,02 eur predstavuje splátky zaplatené žalobkyňou pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru)
s tým, že plnením jedného zaniká povinnosť plnenia druhého zo žalovaných, aby nedošlo k úhrade
celého dlhu oboma žalovanými. Žalovaná 2) sa bránila tak pred súdom prvej inštancie ako i v podanom
odvolaní, že žalobkyňa sumu úveru nevyplatila, keď bola táto vyplatená z úveru tretích osôb, a to Mgr.
C. R. a MUDr. L. R. F.. V tejto súvislosti dáva aj odvolací súd do pozornosti jednak potvrdenie OTP

banky Slovensko, a. s., zo dňa 21.03.2014 a jednak kúpnu zmluvu zo dňa 30.04.2013 uzavretú medzi
žalobkyňou ako predávajúcou a Mgr. C. R. a MUDr. L. R. F. ako kupujúcimi. Z oboch týchto listinných
dôkazov jednoznačne aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že úver žalovaných 1) a 2) bol síce vyplatený
z úveru, ktorý bol poskytnutý kupujúcim, avšak tento bol poskytnutý kupujúcim na úhradu kúpnej cenynehnuteľnosti, ktorú boli kupujúci povinní zaplatiť žalobkyne. Úverový účet veriteľa viažuci sa k úverovej
zmluve č. XXX/XXXX/XXHU bol teda aj podľa odvolacieho súdu len platobným miestom, na ktoré
žalobkyňavkúpnejzmluveprejavilavôľukúpnucenuzaplatiť.Nemožnotedaanipodľaodvolaciehosúdu

prijať záver, že úver žalovaných 1) a 2) bol vyplatený kupujúcimi. V tejto súvislosti súd prvej inštancie
správne konštatoval, že v opačnom prípade, by došlo k situácii, kedy by žalobkyňa previedla svoje
nehnuteľnosti na kupujúcich bez zaplatenia kúpnej ceny. Žalobkyňa by teda nemala ani nehnuteľnosti,
ani plnenie za ne. Rovnako tak námietka žalovanej 2), ktorou namietla, že kúpna zmluva uzavretá medzi
žalobkyňouakopredávajúcouaMgr.C.R.aMUDr.L.R.F.akokupujúcimijedisimulovanýúkon,nakoľko

žalobkyňa naďalej obýva predmetné nehnuteľnosti a keď nechcela prísť o strechu nad hlavou, mohla
nehnuteľnosti ponúknuť na predaj žalovanej 2) alebo žalovanému 1), nemá ani podľa odvolacieho súdu
žiadne opodstatnenie. Žiadny právny predpis neukladá žalobkyni ponúknuť na predaj veci v jej výlučnom
vlastníctve žalovaným 1) a 2). Títo k dotknutým nehnuteľnostiam nemajú žiadne predkupné právo. Bolo
teda len na vôli žalobkyne či a komu predmetné nehnuteľnosti predá a za akú cenu. V tejto súvislosti
žalovaná 2) žiadala doplniť dokazovanie o vypracovanie znaleckého posudku na hodnotu nehnuteľností

pôvodne vo vlastníctve žalobkyne. Návrh na vykonanie tohto dokazovania súd prvej inštancie správne
zamietol, nakoľko hodnota žalobkyňou predaných nehnuteľností nesúvisí z predmetom konania. Ďalšou
obranou žalovanej 2) pred súdom prvej inštancie ako i v podanom odvolaní bolo spochybnenie úhrady
jednotlivých splátok žalobkyňou v období od 12/2011 do 10/2012 s odôvodnením, že žalobkyňa je
dôchodkyňa, poberá starobný dôchodok vo výške 350 eur a je nepravdepodobné, že by tieto splátky

mohla uhrádzať ona a žiadala doplniť dokazovanie o zistenie majetkových pomerov žalobkyne. Z
pokladničných potvrdeniek mal aj odvolací súd za jednoznačne preukázané, že vklady na úverový účet
dňa 30.12.2011, 27.01.2012 a 22.02.2012 vykonala priamo žalobkyňa a ostatné vklady vykonala H.
R., pričom obe čestne prehlásili, že finančné prostriedky vkladané H. R. patrili žalobkyne. Tieto listinné
dôkazy žalovaná 2) pred súdom prvej inštancie nespochybnila a preto súd prvej inštancie správne

ďalšie dokazovanie v tomto smere považoval za nadbytočné a obranu žalovanej 2) za špekulatívnu. V
neposlednom rade žalovaná 2) sa proti povinnosť zaplatiť dlh žalobkyne bránila aj tým, že nie je povinná
dlh platiť spoločne a nerozdielne so žalovaným 1) a že si mala žalobkyňa predmetný dlh uplatňovať od
každého samostatne, v dôsledku čoho je návrh zmätočný. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje,
že žalovaní 1) a 2) boli titulom zmluvy o úvere č. XXX/XXXX/XXHU zaviazaní spoločne a nerozdielne,

žalobkyňa teda plnila ich spoločný dlh. Je preto aj podľa odvolacieho súdu oprávnená sa svojho nároku
domáhať buď od každého zo žalovaných v samostatnom konaní alebo aj od oboch súčasne s tým, že
plnením jedného zaniká povinnosť plnenia druhého zo žalovaných. Preto aj súd prvej inštancie správne
zaviazal žalovaných 1) a 2) na plnenie dlhu s tým, že splnením jedného zanikne povinnosť plnenia
druhého zo žalovaných. Rovnako sa ani odvolací súd nestotožnil s názorom žalovanej 2), že návrh je z

tohto dôvodu zmätočný. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne celú obranu žalovanej
2) vyhodnotil ako účelovú a ničím nepodloženú. Keďže žalovaní 1) a 2) nesplnili svoj záväzok včas a
riadne, dostali sa do omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobkyni nárok na úrok z omeškania, ktorý jej
taktiež súd prvej inštancie správne priznal vo výške 8,5% ročne zo sumy 59.535, 52 eur od 17.9.2013
do zaplatenia.

10. Čo sa týka námietky žalovanej 2/ uvádzanej v odvolaní, že žalobkyňa v Čl. III. žalobného návrhu
cituje ustanovenie Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, pričom však nárok na zaplatenie
žalovanej sumy opiera o ustanovenie § 550 Občianskeho zákonníka, pritom za celý čas od podania
návrhu 12.12.2013 až do rozhodnutia súdu dňa 25. apríla 2016 žalobkyňa žalobný návrh podaný
z dôvodu ustanovenia § 550 Občianskeho zákonníka nezmenila a na pojednávaniach súdu nebola

otázka právneho nároku žalobkyne prejednávaná, jej námietku o zmätočnosti žalobného návrhu súd
bez ďalšieho odmietol a až v odôvodnení rozsudku sa uvádza, že súd posudzuje nárok žalobkyne
podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka, pričom v tejto súvislosti poukázala na ustanovenie
§ 118 ods. 2 OSP. Teda ako už uviedla v priebehu prvostupňového konania nebola otázka právnej
kvalifikácie návrhu žalobkyne vôbec prejednávaná, súd nezaujal v tejto otázke žiadne stanovisko,

preto je posudzovanie nároku žalobkyne zo strany súdu podľa ustanovenia § 454 Občianskeho
zákonníka prekvapivým právnym záverom súdu, ku ktorému ona nemohla v rámci konania zaujať
svoje stanovisko, túto odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú. Občianske súdne konanie ( za
účinnosti, ktorého rozhodoval súd prvej inštancie ) je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná
súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať,

pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia
súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené
skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej
normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah aleboprávo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené.
Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu
proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym

názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom
zistený skutkový stav dopadajú. Súd teda pri svojom právnom posúdení veci nie je právnym názorom
účastníkov viazaný. (uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009).
Rovnako čo sa týka námietky žalovanej 2/, že súd prvej inštancie si nesplnil povinnosti v zmysle §
118 ods. 2 O.s.p., ani túto nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, nakoľko aj prípadné porušenie

tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady, ak totiž predseda senátu (samosudca)
toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka
konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznával. Porušenie citovaného
zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver
pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny procesný postup prvostupňového súdu

v podanom odvolaní a pod. Uvedené pochybenie samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie
je procesnou vadou. Preto neopodstatnene žalovaná 2/ namietala, že nedodržaním procesného postupu
v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. jej súd prvej inštancie odňal možnosť pred súdom konať.

11.V súvislosti so žalovanej prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom okresného súdu odvolací

súd záverom konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bolústavneakceptovateľnýaabyjehorozhodnutiebolomožnékvalifikovaťakozákonné,preskúmateľné
a bez znakov arbitrárnosti, čo v danom prípade splnené bolo.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania
vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd
nepovažoval námietky žalovanej 2/ za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
vo vzťahu k žalovanej 2/ podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyne odvolací súd priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej 2/ v rozsahu 100%.
14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobkyne Márie Bardiovskej, bydliskom Kpt. Nálepku
1205/17, Hlohovec, zastúpenej STANO a partneri, s. r. o., so sídlom Nám. 1. mája 16, Bratislava, IČO
36869571 proti žalovaným 1) Ing. Jánovi Bardiovskému, bydliskom Sv. Martina 285/28, Terchová, a 2)
Janke Čavojskej, bydliskom Pionierska 420/14, Dubnica nad Váhom, zastúpenej Advokátska kancelária

JUDr. Chlapík, s. r. o., so sídlom Sládkovičova 13, Žilina, IČO 47232072, o zaplatenie 59.535,52 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. apríla 2016,
č. k. 18C/152/2014 - 287, takto