Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 26, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/331/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813206078
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813206078.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu
CD Consulting s.r.o., so sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika,
IČ 264 29 705, proti žalovanému Z. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
A. T. XXX/X, H., t.č. W. pre seniorov, J. Z. 6, H., zastúpeného opatrovníkom Z. B. ml., nar. XX.XX.XXXX,
bytomP.XX/XX,H.,ozaplateniesumy996eurspríslušenstvom,vodvolacomkonaníoodvolanížalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 5Cb/70/2013-124 zo dňa 21. septembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi
n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov
konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, V odôvodnení rozsudku uviedol, že návrhom na uplatnenie
pohľadávky na tlačive podľa nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou
sporu (ďalej len "Nariadenie"), sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 996 eur s

príslušenstvom a zmenkovej odmeny vo výške 3,32 eur a náhrady trov konania. Indosovaná zmenka je
vistazmenkou s doložkou "na platenie predložiť v lehote
4 rokov od vystavenia". Indosant predložil zmenku na zaplatenie, pričom vystaviteľ doposiaľ na
zmenkovú sumu neuhradil vôbec nič. V priebehu konania žalobca vzal podaním zo dňa 21.12.2015
žalobu späť v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zo zmenkovej sumy.
Uznesením č.k. 5Cb/70/2013-80 zo dňa 03.02.2016 súd prvej inštancie podľa § 96 O.s.p. konanie
v späťvzatej časti zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.08.2016. Podľa čl. 5 ods.

1 Nariadenia má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne
pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné, alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich.
V súlade s čl. 19 Nariadenia súd
v zmysle ustanovení slovenského procesného práva (t.j. ustanovení CSP) vo veci nariadil pojednávanie,
nakoľko to považoval za potrebné. Právny zástupca žalobcu sa na pojednávanie nedostavil, svoju
neúčasť písomne ospravedlnil, preto súd prvej inštancie konal v jeho neprítomnosti. Z vykonaného
dokazovania zistil, že dňa 5.8.2009 uzavrel žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35

807 598, Pribinova 25, Bratislava zmluvu
o úvere č. 308000036, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanému úver v sume 500,- eur. Žalovaný sa
zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť zvýšené o poplatok v sume 484 eur, spolu v sume 984
eur, v 12 mesačných splátkach po 82 eur, počnúc dňom 26.08.2009. Prevzatie peňažných prostriedkovv hotovosti žalovaný potvrdil svojím vlastnoručným podpisom v deň uzavretia zmluvy o úvere. Súčasťou
zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V bode 17 všeobecných podmienok je
obsiahnutá dohoda

o vyplnení zmenky, ktorú žalovaný ako vystaviteľ zmenky vystavil v prospech veriteľa (remitenta) na
zabezpečenie peňažného záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. V zmenke (blankozmenka) nebola
vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že
zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr
v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy

vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh v zmysle bodu 4
všeobecných podmienok. Práva vyplývajúce z predmetnej zmenky boli spoločnosťou POHOTOVOSŤ,
s.r.o. prevedené rubopisom na žalobcu. Žalobca predložil v konaní vlastnú zmenku obsahujúcu: miesto
vystavenia: Prievidza, dátum vystavenia: 5. augusta 2009, zmenkovú sumu 996 eur, bezpodmienečný
sľub zaplatiť zmenku pri predložení na rad: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25,
Bratislava zmenkovú sumu 996 eur (vypísané slovom) a úrok 0,25 % denne od 01.12.2009, splatnú:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, "bez protestu", "na platenie predložiť v lehote
do 4 rokov od vystavenia", meno, priezvisko, adresa, rodné číslo a podpis vystaviteľa - žalovaného,
číslo zmluvy: 308000036. Zmenka bola vystavená ako blankozmenka, ktorá mala byť vyplnená na
základe vyplňovacieho práva podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Všeobecné
podmienky boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere uzavretej medzi veriteľom POHOTOVOSŤ,

s.r.o a žalovaným. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 39, § 52 ods. 1
- 4, § 53 ods. 4 písm. k/, l/ Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 6 zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ku dňu uzavretia zmluvy, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, čl. I § 77 ods. 1, § 77 ods. 2, § 10, § 11 ods. 1, § 5 ods. 1 - 3, § 48 ods. 1 bod 2
zákona č. 191/1950 Zb. o zmenkách a šekoch, § 265 Obchodného zákonníka a po právnom posúdení

veci žalobu ako nedôvodnú zamietol. Poukázal na to, že v zmysle čl. 3 nariadenia č. 861/2007 sa jedná o
cezhraničný spor, žalobca má sídlo v Českej republike, teda v inom členskom štáte ako v členskom štáte
súdu konajúceho vo veci. Právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie daného sporu je
daná podľa čl. 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v
občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len

na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Vecne príslušným súdom na prejednanie
a rozhodnutie danej veci je v zmysle čl. 25 bod 1 písm. a) Nariadenia č. 861/2007 okresný súd, nakoľko
táto skutočnosť bola oznámená Komisii. Pri určení rozhodného práva na riešenie sporu dospel súd
prvej inštancie k záveru, že bez ohľadu na to, či sa bude toto konanie považovať za spor súvisiaci so
spotrebiteľskou zmluvou, kedy je potrebné aplikovať čl. 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a

Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, alebo výlučne za spor zo zmenky,
kedy je potrebné aplikovať rozhodné právo podľa § 10 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, v konaní nebolo
tvrdené ani preukázané, že by si žalobca a žalovaný zvolili rozhodné právo. Daný právny vzťah
sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej

republike, platobné miesto bolo v Slovenskej republike a sídlo pôvodného remitenta bolo v Slovenskej
republike. Až indosamentom sa dostal do tohto právneho vzťahu cudzí prvok, čo však nemôže zmeniť
uplatňované rozhodné právo, ktorým bolo od začiatku právo Slovenskej republiky. K námietke žalobcu,
že podľa čl. 5 bod 1 Nariadenia je európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomné a súd
alebo tribunál nariadi ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak o to požiada niektorá zo

strán a pre nariadenie ústneho pojednávania v zmysle Nariadenia neboli splnené podmienky, súd prvej
inštancie uviedol, že na prejednanie veci nariadil ústne pojednávanie, pretože to považoval za potrebné,
čím postupoval podľa čl. 5 ods. 1 druhá veta Nariadenia.
V súlade s čl. 19 Nariadenia sa forma a obsah samotného úkonu nariadenia ústneho pojednávania
vo veci spravuje procesnými predpismi vnútroštátneho práva. Nariadenie ústneho pojednávania na

prejednanie veci samej súd vykonal podľa podmienok vnútroštátneho procesného práva spôsobom
podľa § 17 ods. 1 a § 178 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom tohto
konania je nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovaným pôvodne vo forme
blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., zo zmluvy o úvere. V
zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD) je súd v každom štádiu konania a v

každom druhu konania povinný z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci
o spotrebiteľský právny vzťah a teda či sa na konkrétny právny vzťah použijú právne normy
spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. Súdu prvej inštancie bolo z jeho
činnosti známe, že pôvodný remitent - spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o.,v prospech ktorého žalovaný zmenku vystavil, a ktorý zmenku od žalovaného prijal, sa zaoberá aj
poskytovaním spotrebiteľských úverov a je vedený v registri veriteľov
a podregistri iných veriteľov, ktorý vedie Národná banka Slovenska ako iná spoločnosť poskytujúca

spotrebiteľské/inéúvery.Súduprvejinštanciebolozčinnostitiežznáme,ženatunajšomsúdeprebiehalo
exekučné konanie proti žalovanému na návrh spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Z tohto konania súd
prvej inštancie zabezpečil zmluvu
o spotrebiteľskom úvere a všeobecné obchodné podmienky k tejto zmluve, z ktorých mal preukázané,
že zmenka bola vystavená na zabezpečenie splatenia spotrebiteľského úveru. Žalobca a žalovaný

boli súdom informovaní, že vec sa bude posudzovať v súlade s normami spotrebiteľského práva a v
rámci dokazovania sa bude oboznamovať aj obsah zmluvy o úvere a všeobecné obchodné podmienky
poskytnutia úveru z pripojeného spisu sp.zn. 9Er/2336/2010. Tieto listiny doručil súd prvej inštancie
právnemu zástupcovi žalobcu
a žalovanému, čím im poskytol vecný a časový priestor na vyjadrenie sa k týmto listinám. Týmto
postupom došlo k naplneniu práva strán sporu zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky. Zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru posúdil súd prvej inštancie ako
právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu
o zaplatenie zmenkovej sumy s príslušenstvom. Oboznámením obsahu zmluvy o úvere
a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd zistil skutkový stav, na ktorom založil svoj právny
záver o právnej povahe zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej podľa § 52 ods. 1 Obč. zákonníka.

Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Súdny dvor Európskej únie vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS
(C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať
možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB
Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de Credito),

že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post).
V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom
Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/150 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych
námietok ex offo. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru nedošlo k
porušeniu koncentračnej zásady, a tým, že súd prvej inštancie zaslal stranám sporu pripojené listiny, s

obsahom ktorých sa oboznámil a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani
princíp kontradiktórnosti súdneho konania a ani rovnosť účastníkov konania. Vychádzajúc z judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie, tento súd vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že spotrebiteľ
sa, či už
z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti, dostáva do

nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením účinku
nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240 až
C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný
spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady C-240
až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť.

Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými
zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne ako
vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10

POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51). Podľa názoru súdu prvej inštancie zo všetkých zistených
skutočností je nepochybné, že zmenka vystavená žalovaným zabezpečovala jeho záväzok zo zmluvy o
úvere, ktorú veriteľ POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzatváral ako dodávateľ
v rámci svojej obchodnej činnosti (§ 52 ods. 3 Obč. zák.) pri poskytovaní úverov z vlastných zdrojov.
V záväzkovom vzťahu medzi veriteľom a žalovaným mal žalovaný postavenie spotrebiteľa podľa s

§ 52 ods.4 Obč. zák. Vychádzal zo skutočností, že v zmluve o úvere je žalovaný označený len ako
fyzická osoba - občan, rovnako aj v žalobe žalobca označil žalovaného ako fyzickú osobu - občana.
Pokiaľ bol v zmluve o úvere vyznačený účel poskytnutia finančných prostriedkov na výkon povolania,
súd prvej inštancie konštatoval, že ide o všeobecný údaj. Zmluva o úvere je typovou zmluvou na
predtlačenom formulári, pri ktorej nemal dlžník možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah,

najmä keď jej súčasťou sú aj všeobecné podmienky, ktoré dlžník nemohol vôbec ovplyvniť. Dohodu
veriteľa a dlžníka o zabezpečení záväzku zmenkou obsiahnutú v bode 17 všeobecných podmienok
posúdil súd ako neprijateľnú podmienku a táto je podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná. V kontexte s
ostatnými zabezpečovacími inštitútmi dohodnutými v zmluve spôsobuje hrubú nevyváženosť v právacha povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.
zn. 16CoE/164/2011-24
z 29.02.2012). Neplatnosť zmenkovej zmluvy o zabezpečení záväzku zo zmluvy o úvere,

i keď nespôsobuje neplatnosť zmenky, znamená v tomto prípade neexistenciu kauzálneho vzťahu medzi
pohľadávkou zo zmluvy o úvere a žalovanou zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať, pre nedostatok
dôvodu na použitie zmenky ako zmenky zabezpečovacej. Súd prvej inštancie uzavrel, že veriteľ nemal
v čase indosamentu zmenky na žalobcu práva zo žalovanej zmenky. Zmenkové vyhlásenie vystaviteľa
zmenky o povinnosti plnenia obsiahnutej v zmenke zročnej na videnie posúdil súd prvej inštancie ako

neplatné v dôsledku neplatnosti zmenkovej zmluvy o zabezpečení záväzku zo zmluvy o úvere a tým
neexistencie kauzálneho vzťahu medzi pohľadávkou zo zmluvy o úvere a žalovanou zabezpečovacou
zmenkou. Uzavretú zmluvu o úvere posúdil súd prvej inštancie nielen ako spotrebiteľskú zmluvu podľa
§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale aj ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase jej uzavretia. Táto zmluva neobsahuje
povinné údaje podľa § 4 ods. 2 písm. h), j), k) tohto zákona (ročnú úrokovú sadzbu, ročnú percentuálnu

mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na
základe údajov platných
v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, priemernú hodnotu RPMN), a preto sa poskytnutý
úver považuje v zmysle § 4 ods. 3 tohto zákona za bezúročný a bez poplatkov.
V zmysle tejto zákonnej podmienky vyhodnotil súd zmenkový úrok 0,25 % denne na zabezpečovacej

zmenke, o ktorej niet pochýb, že text tejto zmenky vyhotovil remitent taktiež ako predtlačený formulár,
ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu
v povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca pri nadobudnutí
zmenky konal vedome na škodu dlžníka, pretože minimálne zo zmenky zistil výšku úroku 0,25%
denne, ktorá je v rozpore so spotrebiteľským právom, a napriek tomu si zmenkový úrok v tejto výške

v žalobe pôvodne uplatnil. Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.
Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom
(indosamentom) na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a
vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako
konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania

súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému súd prvej inštancie náhradu trov konania
nepriznal, pretože žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie
z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365

ods. 2 písm. d/ CSP), v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie
a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil. Uviedol, že z odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie vyplýva, že súd vykonal vo veci dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom

a ďalšími dôkazmi, ktoré strany sporu nenavrhli. S poukazom na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že
dokazovanie
v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou. Súd vychádza len zo skutočností tvrdených
stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p.
umožňovalo súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy ako navrhli strany sporu, avšak tento postup

je možný len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci
a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať
ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len
z predloženej zmenky. Súd musí
k otázke vykonania iných ako stranami sporu navrhovaných dôkazov pristupovať vyvážene

a svoj postup musí náležite odôvodniť. V danom konaní súd prvej inštancie svoj postup nezdôvodnil.
Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi
ako indosatárovi je zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným
nahradiť. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke,
ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia

koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného, a na
ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa.
Žalovaný sa tejto obrany nedomáhal, pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju fakticky uznal. Súd
nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky aneobjektívne podporil v konaní žalovanú. Konanie súdu prvej inštancie predstavuje výrazný zásah do
práva na spravodlivý proces garantovaný v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku
6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe
aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych
predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je
účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide
o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju

spájaťanipodmieňovaťinýmiokolnosťaminežtými,ktorésúuvedenénazmenke.Súdprvejinštanciesa
aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a
ignoroval predmet sporu. Predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ. Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený
vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným
majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak môže činiť sám
súd. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak

námietka musí byť vznesená zo strany žalovaného, ktorý nesie dôkazné bremeno na preukázanie
svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal súd
a suploval aktivitu žalovaného. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, preto
v záujme zachovania rovnosti strán, súd nie je oprávnený žalovaného na ne ani upozorniť.
V danom konaní následkom bolo nesprávne rozhodnutie veci. Súd prvej inštancie porušil poučovaciu

povinnosť prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., keď porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazov a
prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom
konaní vedenom podľa Nariadenia vykonaného bez návrhu. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej
inštancie poukázal na § 79 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia ), na ktoré viaže
založenie povinnosti žalobcu, pričom na prebiehajúce konanie sa toto ustanovenie neaplikuje. Logickým

dôsledkom je potom neexistencia premietanej povinnosti pre žalobcu. Európske konanie obsahuje
špeciálne procesné ustanovenia regulujúce priebeh konania a v rámci neho začatie konania s nízkou
hodnotou sporu (čl. 4 a 5 Nariadenia). Ustanovenie § 79 ods. 3 O.s.p. je zaradené do vnútroštátneho
procesného práva, upravujúce priebeh konania. Ustanovenie § 372y ods. 1 O.s.p. používal pojem "
na konania" ,pričom ide o občianske súdne konanie. Súd však podľa návrhu žalobcu vedie európske

konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Priebeh
a začatie európskeho konania Nariadenie ustanovuje inak (čl. 4 a 5 Nariadenia). Nariadenie je
prameňom úniového práva. Prednosť úniového práva pred právom vnútroštátnym je jednou zo
základných zásad právneho poriadku EÚ. Povinnosť vyplývajúca z § 79 ods. 3 O.s.p. sa nemôže
aplikovať na podania podané pred účinnosťou novely č. 438/2015. Žalobca poskytol súdu dostatočne

jasné a primerané informácie o uplatňovanej pohľadávke, ktorá vyplýva z platnej zmenky. Súdu predložil
originál zmenky a v konaní uplatňuje majetkové práva zo zmenky a nie z pohľadávky. Pokiaľ súd prvej
inštancie dospel k záveru, že dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky by mala predstavovať
neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov, žalobca poukázal na to, že
samotný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich

nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia
vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka mohla byť používaná v prostredí
spotrebiteľských úverov. Z formulácie § 4 ods. 6 tohto zákona vyplýva, že dohoda
o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Odvolacie dôvody žalobca oprel o názory a závery rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.08.2002,

sp.zn. 25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013
a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

4. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 470
ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňomnadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa
popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením
dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania.

8. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci
a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním obsahu spisu, konštatuje, že v konaní nezistil procesné vady
zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania

nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami
a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného
skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia
Obchodného a Občianskeho zákonníka a zákona zmenkového a šekového žalobu zamietol. Svoje

rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2
CSP).

10. V súlade s § 387 ods. 3 CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal

s podstatnými vyjadreniami strán sporu .

11. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup

k spravodlivosti. Pri plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly
a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu
dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku
19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý
proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o

dôkazných prostriedkoch a rozsahu v akom sa vykonávajú dôkazy.

12. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach
s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj
povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o

procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí
v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým
spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti
od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas
súdneho konania alebo prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo

telekonferencia, prípadne inými spôsobmi, ktoré sú povolené
v zmysle vnútroštátneho práva.

13. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela v tom, že súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril jeho rozsah, porušil koncentračnú zásadu konania,

hoci mal rozhodovať len z predložených dôkazov
a uplatneného práva zo zmenky. Tento názor je však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže
vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené a nemá vzásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa
názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov
potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme

tohto, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3
Nariadenia).Zčlánkov8a9Nariadeniajednoznačnevyplýva,žeajvkonaniachsnízkouhodnotousporu
je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie, ak
to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd
za správny postup súdu prvej inštancie, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle

ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.
Aj keď vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania
v dispozícii strany sporu (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno
pripustiť, aby sa súdy (sudcovia) dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly,
vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol
v príkrom rozpore so statusovým zákonom sudcov, ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.,

v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd
dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych
okolnostíviesťkvydaniurozhodnutia,ktorébyučinilovykonateľnýmnárokzaloženýnatakýchexcesoch,

ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne.
To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani
to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť
nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom strany sporu k uplatneniu svojich práv v konaní, ale
za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve

takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných
ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov
spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý
priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,
ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku

iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.
Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako
vyhovenímnávrhu, (atoajzasituácie,žebyžalovanývžalobnejodpovedi nárokprípadneakceptoval)a
bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie
vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

14. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 691 eur a príslušenstva,
zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach

s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje
za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia
ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi
slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7,
8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi CSP.

15. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu podľa
čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5 ods. 2, 3
Nariadenia vyzval súd žalovaného tlačivom C na odpoveď, na ktoré žalovaný nereagoval. Z úradnej
činnosti súd prvej inštancie pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru,

ich pripojenie oznámil stranám sporu s tým, že súd vykoná dôkaz ich oboznámením. Podľa § 181 ods.
2 CSP vykonal súd prvej inštancie predbežné právne posúdenie veci s oznámením, že vec preskúma
aj podľa noriem spotrebiteľského práva. Zároveň súd prvej inštancie tieto listiny zaslal stranám sporu
a vykonal poučenie o ich procesných právach a povinnostiach. Pripojením listín bez návrhu účastníkov
konania, vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre

rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne vo veci na pojednávaní dňa 21.09.2016 meritórne
vo veci rozhodol a vyhlásil rozsudok. Súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia s dôvodmi, pre ktoré vo veci nariadil pojednávanie, ako ajs dôvodmi splnenia podmienok pre prejednanie veci na nariadenom pojednávaní v neprítomnosti
právneho zástupcu žalobcu.

16. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca a žalovaný mali objektívnu
možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu
bez návrhu strán sporu, ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a
právne posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať
aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie

aká nastala
v danom spore. Išlo vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup
je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie mal so žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané,
že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavil žalovaný
zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy 308000036. Práve tieto skutočnosti boli podkladom

pre postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovaným má alebo
nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej
zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

17. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade so

stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie
konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo
povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky

spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu
platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

18. Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej "vnútroštátny súd") je uplatňovať popri vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať

jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu
k zákonom.

19. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len "Súdny dvor" vo veci Simmenthal II
(29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: "Každý vnútroštátny súd je v medziach

svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom". Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola "oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za "všeobecný komunitárny súd", ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu

a súdu Spoločenstva. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva
a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný
vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej
smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva).

20. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (ako aj zmluvu
ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany

spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú
nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS súd aj bez návrhu
skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou
a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie

môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách
uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ak by vnútroštátne právo (prípadne
jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto preskúmanie prostredníctvom zmenky,
išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS (effet utilé). Z hľadiska práva EÚ platípre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej, alebo osobitnej povahy na
dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Odvolací súd konštatuje, že v danej veci týkajúcej sa
spotrebiteľskej zmenky, ktorá bola zriadená na zabezpečenie dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej

inštancie postupoval správne, keď ex offo skúmal podmienky vzniku zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a
správne odkázal v rozhodnutí na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie ( C-240-244/98,
Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon GSM, C-137/08, VB Pénzügyi Lízing a C-618/10, Banco
Espanol de Credito ).

21. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj
v zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok
zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek
indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že
v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov v postavení spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana

(§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti
postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54 ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú
priamy odkaz na zmluvy o úvere.

22. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď

riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu
a zmluvu o spotrebiteľskom úvere obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky. Pôvodnému majiteľovi
zmenky - remitentovi, preto nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o
vyplňovacom práve, ani zmenku vystavenú žalovanou prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na
žiadne plnenie. Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne

domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej
v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie
v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Obč. zákonníka.

23. Pokiaľ sa jedná o námietku žalobcu v odvolaní, týkajúcu sa postupu súdu prvej inštancie podľa §

79 ods. 3 a § 372y ods. 1 O.s.p. odvolací súd zdôrazňuje, že tento jeho procesný postup nemal vplyv
na vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia.

24. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o
náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za

výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera
úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia
k žalobnému petitu. Žalobca bol v konaní neúspešný a žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil.

25. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje

správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.
Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na jeho úvahy
vo vzťahu ku všetkým odvolacím námietkam a na ich právne posúdenie. Žalobca v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní
nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnému žalovanému z obsahu spisu trovy odvolacieho konania
nevyplývajú, odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule
(§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).