Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, May 24, 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/93/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110230397
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8110230397.27

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: G.. U. C., A..: XX.XX.XXXX,

T. XXX, XXXX V. B., A., zastúpeného JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou, Floriánova 12, 080
01 Prešov, proti žalovanému: KIAJ, s.r.o., Murgašova 253/14, 083 01 Sabinov, IČO: 44 240 821,
zastúpenému JUDr. Alojzom Naništom, advokátom, Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, o zaplatenie
3.956,24 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Konanie v časti o zaplatenie sumy 173,63 Eur, sumy 143,86 Eur a sumy 302,50 Eur
z a s t a v u j e .

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 748,52 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne
zo sumy 66,32 Eur od 09. 07. 2009 do zaplatenia,
zo sumy 113,70 Eur od 09. 08. 2009 do zaplatenia,
zo sumy 113,70 Eur od 09. 09. 2009 do zaplatenia,
zo sumy 113,70 Eur od 09. 10. 2009 do zaplatenia,
zo sumy 113,70 Eur od 09. 11. 2009 do zaplatenia,

zo sumy 113,70 Eur od 09. 12. 2009 do zaplatenia a
zo sumy 113,70 Eur od 09. 01. 2010 do zaplatenia,
a sumu 945,56 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 123,08 Eur od 09. 02. 2010 do zaplatenia,
zo sumy 123,08 Eur od 09. 03. 2010 do zaplatenia,
zo sumy 123,08 Eur od 09. 04. 2010 do zaplatenia,
zo sumy 123,08 Eur od 09. 05. 2010 do zaplatenia,
zo sumy 123,08 Eur od 09. 06. 2010 do zaplatenia,

zo sumy 123,08 Eur od 09. 07. 2010 do zaplatenia,
zo sumy 123,08 Eur od 09. 08. 2010 do zaplatenia a
zo sumy 84,- Eur od 09. 09. 2010 do zaplatenia.

V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu 3.12.2010 sa žalobca domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz, ktorým by
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 3.956,24 Eur s príslušenstvom, a to z titulu vyplatenia
mzdy a stravného vo výške 3.336,25 Eur s príslušenstvom, náhrady mzdy za dovolenku za rok 2009
vo výške 173,63 Eur s príslušenstvom, náhrady mzdy za dovolenku za rok 2010 vo výške 143,86 Eur spríslušenstvom, a z titulu neodvedených zákonných odvodov za apríl, máj a jún 2009 vo výške 302,50
Eur.

Žalobu odôvodnil tým, že na základe prísľubu pracovnej zmluvy u žalovaného nastúpil do práce dňa
13.4.2009 (odchod služobným motorovým vozidlom do Oude Tonge, Tramweg 11a, Holandsko) ako
vodič cestnej nákladnej dopravy, v Oude Tonge mu bolo pridelené vozidlo BS-SF-02, na ktorom dňa
14.4.2009 začal pracovať. Napriek týmto skutočnostiam žalovaný ako zamestnávateľ vyhotovil písomné
znenie pracovnej zmluvy až dňa 15.6.2009 a nesprávne uviedol deň nástupu do práce 15.6.2009.

Žalobca tvrdil, že mesačná mzda bola dohodnutá paušálne vo výške 1.900,- Eur za každý odpracovaný
mesiac, resp. 1 z tejto sumy za 16 odpracovaných dní v mesiaci apríl 2009 a ďalšia 1 z tejto sumy za 17
odpracovaných dní v mesiaci august 2010. Do odpracovaných dní boli zahrnuté aj prípadné čerpania
náhradného voľna pracovníka na Slovensku. V pracovnej zmluve však žalovaný uviedol 300,- Eur brutto
mesačne. V skutočnosti žalovaný vyplácal každý mesiac dohodnutú sumu 1.900,- Eur a okrem toho
robil zákonné odvody zo sumy 300,- Eur. Ďalej žalobca uviedol, že pracovný pomer medzi žalobcom

a žalovaným bol ukončený dňa 17.8.2010 dohodou podľa § 60 ZP, a že k uvedenému dňu žalovaný
nevyplatil žalobcovi dlžnú mzdu za mesiac apríl 2009, za mesiac máj 2009 a za mesiac august 2010 do
ukončenia pracovného pomeru (vyplatil len časť mzdy vo výške 463,75 Eur). Ďalej žalovaný nevyplatil
náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v roku 2009 a ani za nevyčerpanú dovolenku v roku 2010.
Aj keď výplatný termín v pracovnej zmluve nebol stanovený, žalobca vyplácal mzdu vždy v prvý týždeň

po skončení mesiaca, najneskôr do ôsmeho dňa nasledujúceho mesiaca, preto možno podľa žalobcu
oprávnene predpokladať, že to bol aj žalovaným stanovený výplatný termín. Písomným podaním zo
dňa 24.1.2011 žalobca doplnil, že požaduje náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v roku 2009
za 17,5 kalendárnych dní (vo výške 173,63 Eur), a v roku 2010 za 14,5 kalendárnych dní (vo výške
143,86 Eur) (pozn. súdu: žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by konkrétnejšie odôvodňovali vznik nároku a

výpočet dlžnej sumy, najmä náhrady mzdy za dovolenku a neodvedených zákonných odvodov, žalobca
neuviedol).

Súd jeho návrhu vyhovel, proti vydanému platobnému rozkazu však podal žalovaný odpor s
odôvodnením, čím sa platobný rozkaz zrušil a vo veci bolo potrebné nariadiť pojednávanie. Žalovaný

namietal, že so žalovaným uzavrel pracovnú zmluvu dňa 15.6.2009 s uvedením nástupu do práce práve
dňa 15.6.2009 ako vodič cestnej nákladnej dopravy. Uviedol (konateľ žalovaného), že žalobcu videl
osobne v tento deň. Niekoľko dní predtým spolu komunikovali telefonicky a dohodli si stretnutie na tento
deň, keď bola uzavretá pracovná zmluva, kedy aj povedal podmienky práce a odmien pri nákladnej
cestnej doprave pre ich spoločnosť. Nie je teda možné uznať žalobcovo tvrdenie o jeho nástupe do

práce v ich spoločnosti dňa 13.4.2009. Ním uvádzané motorové vozidlo ev. č. BS-SF-02 ich spoločnosti
nikdy nepatrilo a nepatrí. Teda on mu ani nemohol prideliť prácu s týmto vozidlom. Odo dňa nástupu do
práce podľa pracovnej zmluvy mu bola riadne prideľovaná práca a dostával

- 3 -

pravidelne aj plat aj príslušné cestovné náhrady. Mal za to, že si voči žalobcovi splnili všetky finančné
povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru a plnenia pracovných povinností. Pretože žalobcu videl
prvý krát v deň, keď uzatvárali pracovnú zmluvu, v ním uvádzanom mesiaci apríl 2009 ho nepoznal,
teda mu ani nedal žiaden prísľub, ako to on uvádza. Vo vyjadrení zo dňa 6.6.2011 doplnil, že náhrada za

dovolenku za rok 2010 v sume 197,15 Eur bola zaslaná na účet žalobcu 20.9.2010, a za rok 2009 bola
náhrada za dovolenku zaslaná 3.9.2010 na účet žalobcu v sume 266,60 Eur. /pozn súdu: V súvislosti
s rozpornosťou a neúplnosťou tvrdení oboch účastníkov o náhrade za dovolenku a výpočte jej výšky
súd poukazuje na to, že k tomuto podaniu žalobca priložil (okrem iného) aj kópiu uznesenia o zastavení
trestného stíhania za prečin nevyplatenia mzdy a odstupného (č.l. 58), podľa ktorého to mali byť finančné

prostriedky za vykonanú prácu za mesiac august 2010, a v tejto sume bolo zarátané (a teda nešlo
výlučne len o) aj preplatenie nárokovateľnej časti dovolenky. V tomto uznesení bolo ďalej v súvislosti s
dovolenkou tiež uvedené, že 16 dní bolo vyčerpaných a 5 dní preplatených zamestnávateľom účtovne
po ukončení pracovného pomeru s tým, že výška náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku mala činiť
celkom 71,04 Eur/. Na pojednávaní dňa 21.11.2011 pri svojom výsluchu žalovaný uviedol, že nie je

pravdivé tvrdenie žalobcu, že už v polovici mesiaca apríla súhlasil s tým, aby začal pre nich pracovať.

Písomným podaním zo dňa 13.6.2011 (na č.l. 80) žalobca svoju žalobu zmenil a doplnil tak, že keďže
u žalovaného vykonával prácu so zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť iných osôb alebo za ťažkoodstrániteľné škody, bol mu žalovaný povinný poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového
nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta v súlade s ust. § 120
ods. 1 Zákonníka práce. Poukázal na ods. 4 tohto ustanovenia, podľa ktorého sadzba minimálneho

mzdového nároku pre príslušný stupeň je násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom
týždennom pracovnom čase 40 hodín alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca
odmeňovaného mesačnou mzdou, ustanovenej osobitným predpisom, a koeficienta minimálnej mzdy
s tým, že podľa prílohy k ustanoveniu § 120 Zákonníka práce je to pracovné miesto zodpovedajúce
tretiemu stupňu náročnosti práce, a charakterizuje ho, okrem iného, výkon práce spojený so zvýšenou

duševnou námahou s prípadnou zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť iných osôb alebo za ťažko
odstrániteľné škody, ktorému zodpovedá minimálny mzdový nárok rovnajúci sa 1,4 násobku minimálnej
mzdy. Žalobca teda tvrdil, že nebol odmeňovaný ustanovenou minimálnou mzdou zodpovedajúcou
stupňu náročnosti ním vykonávanej práce. Uviedol, že žalovaný bol povinný (v zmysle ust. § 120 ods.
1 Zákonníka práce) vyplácať žalobcovi za mesiace od 15.6.2009 do decembra 2009 mzdu vo výške
413,70 Eur, a že jeho mzda bola v roku 2009 v mesiaci jún 2009 vo výške 163,64 Eur, podľa koeficientu

1,4 mala byť 229,96 Eur a rozdiel je 66,32 Eur, v ďalších mesiacoch júl až december bola 300,- Eur,
podľa koeficientu 1,4 mala byť 413,70 Eur a rozdiel bol 113,70 Eur mesačne, spolu rozdiel za rok 2009
vo výške 748,52 Eur, a v roku 2010 bola jeho mzda v mesiacoch január až júl vo výške 307,70 Eur,
podľa koeficientu 1,4 mala byť 430,78 Eur a rozdiel bol 123,08 Eur mesačne, a v mesiaci august 2010
bola vo výške 160,- Eur, podľa koeficientu 1,4 mala byť 224,- Eur a rozdiel bol 84,- Eur, spolu rozdiel

za rok 2010 vo výške 945,56 Eur, a v nadväznosti na tieto tvrdenia rozšíril žalobu aj o tieto sumy. Súd
obsadený predchádzajúcim zákonným sudcom uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 3.10.2011
túto zmenu žaloby pripustil. V písomnom podaní zo dňa 15.12.2011 a obsahovo zhodne potom aj v
písomnom podaní zo dňa 19.4.2016 žalobca doplnil odôvodnenie výšky minimálneho mzdového nároku
zodpovedajúceho tretiemu stupňu náročnosti práce, a uviedol, že ako vodič nákladnej kamiónovej

dopravy prepravoval pre svojho zamestnávateľa hlavne čerstvé ryby, ovocie, zeleninu, mrazený chlieb,
rôzne potraviny, mäsové výrobky a krevety s tým, že priemerná hodnota prepravovaného tovaru sa
pohybovala od 15.000,- Eur do 30.000,- Eur, u rýb dosahovala hodnota až 45.000,- Eur po 75.000,- Eur
podľa druhu a spracovania tovaru, a podrobne popísal čo prispieva k náročnosti práce. Okrem iného
uviedol, že práca vodiča nákladnej kamiónovej dopravy vyžaduje dlhodobé (9 hodín) a trvalé maximálne

sústredenie sa na činnosť a vedenie maximálne zaťaženého kamiónového vozidla, pretože v opačnom
prípade hrozia pri prípadnej havárii nielen vysoké materiálne škody, ale existuje aj hrozba a riziko strát
na ľudských životoch (pri prípadnej zrážke s osobným vozidlami, autobusom, vlakom resp. v miestach,
na ktorých je zhromaždených viac ľudí); a že práca v medzinárodnej kamiónovej doprave vyžaduje oveľa
viacodbornýchajazykovýchznalostí,schopnosťkomunikácievoviacerýchcudzíchjazykoch,zvládnutie

náročných postupov pri kontrole medzinárodných prepravných a colných dokladov a preclievaní tovaru
na colnici, pri správnom uložení tovaru a dodržiavaní predpísaných teplôt v chladiarenskom návese,
vybavovanídokladovanakladanísúpravynavlakalebotrajekt,nutnosťovládaniašpeciálnychpredpisov
a zákonov vzťahujúcich sa na túto činnosť v jednotlivých krajinách, vyžaduje schopnosť poradiť si v
každej situácii a dopraviť prepravovaný tovar v stanovených lehotách a načas do miesta určenia, pretože

v mnohých prípadoch sa prepravuje rýchlo sa kaziaci tovar. Vo vzťahu k uplatneným mzdovým nárokom
vo výške 1.900,- Eur mesačne na pojednávaní 25.5.2016 uviedol, že sa jedná o kombináciu mzdy a
stravného, teda diéty. Mal za to že je nesporné, že žalobca prácu na vozidle vykonával, pričom otázkou
na posúdenie súdu zostáva pre koho túto prácu vykonával. Má však za to, že túto prácu vykonával, resp.
auto prevzal na pokyn konateľa žalovaného. Vo vzťahu k tomu poukazoval na to, že z výpovede pána

Kievita (prepravcu v Holandsku) vyplýva, že on ho nezamestnával.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 28.10.2011 namietal stanovenie minimálneho
mzdového nároku rovnajúceho sa 1,4 násobku minimálnej mzdy a mal za to, že má byť zaradený
do stupňa 2 s koeficientom minimálnej mzdy 1,2. Na výzvu súdu, aby sa vyjadril k podaniu žalobcu

zo dňa 15.12.2011 (s odôvodnením minimálneho mzdového nároku zodpovedajúceho tretiemu stupňu
náročnosti práce) žalovaný písomným podaním zo dňa 4.4.2016 poukázal na rozhodnutie Inšpektorátu
práce č.k. P:169/2011-R zo dňa 30.6.2011 s tým, že na str. 9 tohto rozhodnutia (pozn. súdu: len
v odôvodnení) je uvedené, že predmetný druh práce zodpovedá najmenej charakteristike 2. stupňa
náročnosti pracovných miest. Na pojednávaní 25.5.2016 uznal skutočnosť, že práca by mala byť

hodnotená minimálnym koeficientom 1,2 vo vzťahu k minimálnej mzde vzhľadom na náročnosť práce,
pričom mal za to, že koeficient 1,4 nie je dôvodný. V rámci záverečného zhrnutia a prednesu uviedol,
že je možné súhlasiť maximálne s 1,2 násobkom minimálnej mzdy, pretože náročnosť práce nie je taká,
akú uvádzal žalobca. Vo vzťahu k tvrdeniam o náročnosti práce uviedol, že v autách je namontovanýtzv. hmotnostný regulátor, ktorý upravuje správanie auta tak, aby bolo rovnaké či je naložené alebo
prázdne. Z toho dôvodu sú aj niektoré ďalšie vyjadrenia uvedené v návrhu zavádzajúce. Ktoré to sú však
žalovaný nevysvetlil, a ani žiadne ďalšie konkrétne námietky alebo tvrdenia voči tvrdeniam žalobcu o

charakteristike náročnosti práce neuviedol.

Vo vzťahu k predmetu konania na poslednom pojednávaní zobral žalobca svoju žalobu v časti o
zaplatenie sumy 173,63 Eur, sumy 143,86 Eur a sumy 302,50 Eur uvedených v petite žaloby s poukazom
na úhrady žalovaného v septembri roku 2010 v rozsahu úhrady vo výške 463,75 Eur, a následne aj vo

zvyšku týchto súm, späť, a keďže žalovaný proti tomu nenamietal, súd konanie podľa ust. § 96 ods. 1
O.s.p. v tejto časti v rozsahu späťvzatia žaloby zastavil.

V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p. musí žalobca vo svojom návrhu pravdivo opísať rozhodujúce
skutočnosti, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti,
ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná

povinnosť).

V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je

potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, výsluchom svedkov a nižšie uvedenými listinami,

ktoré boli oboznámené na pojednávaní, prípadne boli doručené všetkým účastníkom, alebo ktorých
obsah nebol protistranou spochybnený (§ 129 ods. 1 in fine O.s.p.), a na základe zhodných (resp.
nespochybnených) tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.) a vykonaných dôkazov zistil tento skutkový
stav:

Z tvrdení žalobcu a jeho výsluchu na pojednávaní dňa 25.5.2016 vyplýva, že o možnosti práce v
Holandsku sa dozvedel od svojho priateľa pána Belka. Malo to byť pre firmu Kievit Transport. Priateľ
mu povedal, že pokiaľ chce pracovať pre túto holandskú spoločnosť, má kontaktovať pána U. (konateľa
žalovaného). Od ostatných šoférov vedel, že pracovnú zmluvu mu dá až potom „keď to odsúhlasí
holandský majiteľ“. Rovnako ho upozornili, že prvú výplatu nedostane s tým, že sa musí osvedčiť. S

tým vstupoval do vzťahu, že vedel, že dva mesiace bude bez výplaty. Ak by sa neosvedčil, tak by ho
poslali preč, pričom žiadnu výplatu by nedostal, pretože v tom čase nemal pracovnú zmluvu. Vie, že o
týchto záležitostiach rozhodoval pán O.. „Pán U. bol len sprostredkovateľom na výplatu jeho mzdy.“ Po
svojom príchode do Holandska sa stretol s majiteľom firmy, ktorý mu povedal, že ho môže zamestnať,
ale potrebuje vedieť či to dokáže. O tom, kto bude preňho pracovať, rozhodoval on (pán O.). Pokiaľ by

mu vtedy nepridelil prácu, tak by sa vrátil naspäť domov. Vo vzťahu k pánovi U. (konateľovi žalovaného)
žalobca uviedol, že to bol šofér ako všetci ostatní.

Ďalej žalobca na pojednávaní uviedol, že pokiaľ išiel vycestovať mikrobusom holandského majiteľa zo
Slovenska,rozprávalisavtomzmysle,žepánU.nerozhodujeotom,ktobudepracovaťpreholandského

majiteľa. O tom musí rozhodnúť holandský majiteľ. On (žalobca) sa v tom čase rozprával s pánom O.,
ktorýmupovedal,žemzdabude1.900,-Eurvčistom.Žiadneďalšienárokynemá.Potomtorozhovoresa
s pánom U. nijako nekontaktoval. Neskôr mu ale pán O. musel dať vedieť, že ho má zamestnať, pretože
následne mu predložil zmluvu. Prácu mu zadával pán O.. On mu zadával všetky pracovné pokyny. S
pánom U. v tom čase ďalej ešte nekomunikoval.

Na otázku kedy a akým spôsobom rokoval resp. sa kontaktoval s pánom U. žalobca doplnil, že prvý krát
kontaktoval pána U. telefonicky. Bolo to vtedy, keď mu oznámil, že má záujem o prácu v Holandsku.
Celý ich rozhovor prebehol iba telefonicky, s tým, že mu oznámil, že on o práci v Holandsku nerozhodujea uviedol mu tie skutočnosti, aby vycestoval do Holandska za pánom O.. Následne sa kontaktovali
zhruba po mesiaci od toho času kedy vycestoval do Holandska. Stretli sa iba náhodne v sídle firmy,
pretože všetci cestovali po Európe a občas sa šoféri stretávali na sídle firmy. Pri ďalšom ich osobnom

kontakte sa stretli na letisku, kde mu pán U. predložil písomnú zmluvu, aby ju podpísal, že už ju má
preňho pripravenú. Vtedy nikoho nezaujímalo, kto má zmluvu a s kým, pretože všetci vedeli o tom, že
kto dostane výplatu rozhodoval pán O.. Nevie presne, či pán O. zaplatil žalovanému za prácu žalobcu
za tie úvodné mesiace (za ktoré sa domáha mzdy od žalovaného v tomto konaní), vychádzal však z
toho, že pán Kievit vo svojej výpovedi uviedol, že má „uhradené všetko“.

Z nespochybnenej výpovede konateľa žalovaného vyplýva, že pokiaľ sa jedná o prepravu zo Slovenska
do Holandska, vodičov, ktorí pracovali preňho alebo pre pána O., to sa uskutočňovalo mikrobusom pána
O. a on sám organizoval túto dopravu. Chodilo týmto spôsobom viacero vodičov, nielen jeho ale aj iných
firiem, a zabezpečovala ich firma resp. strana pána O., nevie presne ktorá jeho spoločnosť. S pánom
O. spolupracovali na ústnej báze, to znamená žiadnu písomnú zmluvu o spolupráci uzavretú nemali.

Všetko si organizoval pán O. sám. Pán O. mu oznamoval údaje o vodičoch, žalovaný mu následne
fakturoval sumy za jednotlivých vodičov, a on mu tieto faktúry následne preplácal. Fungovali na ústnom
dohovore s tým, že žalovaný pánovi O. poslal a prenajal vodiča, ktorý uňho vykonával prácu, a následne
mu vykonané práce fakturoval a on ich preplácal.

Z predložených kópií písomnej pracovnej zmluvy (č.l. 4 a č.l. 56 spisu) vyplýva, že žalovaný ako
zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec uzatvorili spolu písomnú pracovnú zmluvu, v ktorej bol
okrem iného ako deň nástupu do práce uvedený deň 15.6.2009. Ďalej bolo v tejto zmluve uvedené,
že zamestnávateľ prijal zamestnanca do pracovného pomeru na vykonávanie práce: vodič cestnej
nákladnej dopravy. Pri mzdových podmienkach je uvedené 300,- eur brutto mesačne. V bode 9. tejto

zmluvy je uvedené, že obsah tejto zmluvy môže byť zmenený len vtedy, ak sa na jeho zmene dohodnú
obaja účastníci písomne, formou dohody o zmene obsahu pracovných podmienok. Medzi účastníkmi
ďalej v tejto súvislosti nebolo sporné, že v čase od 15.6.2009 do 17.8.2010 vykonával žalobca pre
žalovaného prácu vodiča medzinárodnej cestnej nákladnej dopravy, a že na základe tejto zmluvy
žalovaný vyplácal žalobcovi v nej uvedenú mzdu vo výške tak ako to žalobca popísal vo svojej žalobe.

Medzi účastníkmi tiež nebolo sporné, že výplata bola splatná ôsmy deň v mesiaci.

Podľa § 1 ods. 5 zák. č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom v roku 2009 (ďalej len „ZP“) pracovnoprávne
vzťahy vznikajú najskôr od uzatvorenia pracovnej zmluvy alebo dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak

Podľa§42ods.1ZPpracovnýpomersazakladápísomnoupracovnouzmluvoumedzizamestnávateľom
a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať
zamestnancovi.

Podľa § 18 ZP zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len
čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

Podľa § 9 ods. 1 ZP v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je
právnická osoba, štatutárny orgán; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich

môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci
jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa
právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi.

Podľa § 43 ods. 1 ZP v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť

podstatné náležitosti, ktorými sú:
a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika,
b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto),
c) deň nástupu do práce,
d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

Podľa § 46 ZP pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu
do práce.Podľa § 54 ZP dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a
zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť
písomne.

Podľa§47ods.1písm.a)ZPododňa,keďvznikolpracovnýpomer,zamestnávateľjepovinnýprideľovať
zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky
na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi,
kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou

Podľa § 58 ods. 1 ZP zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania podľa osobitného
predpisu môže sa so zamestnancom písomne dohodnúť, že ho dočasne pridelí na výkon práce k inej
právnickej osobe alebo fyzickej osobe (ďalej len „užívateľský zamestnávateľ").

Podľa § 58 ods. 4 ZP užívateľský zamestnávateľ, ku ktorému bol zamestnanec dočasne pridelený,

ukladá zamestnancovi v mene zamestnávateľa alebo agentúry dočasného zamestnávania počas
dočasného pridelenia pracovné úlohy, organizuje, riadi a kontroluje jeho prácu, dáva mu na tento
účel pokyny, utvára priaznivé pracovné podmienky a zaisťuje bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci
rovnako ako ostatným zamestnancom. Vedúci zamestnanci užívateľského zamestnávateľa nemôžu
voči dočasne pridelenému zamestnancovi robiť právne úkony v mene zamestnávateľa alebo agentúry

dočasného zamestnávania.

Podľa § 58 ods. 5 ZP počas dočasného pridelenia poskytuje zamestnancovi mzdu, náhradu mzdy,
cestovné náhrady zamestnávateľ, ktorý zamestnanca dočasne pridelil, alebo agentúra dočasného
zamestnávania. Pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania

dočasne pridelených zamestnancov musia byť rovnako priaznivé ako u porovnateľného zamestnanca
užívateľského zamestnávateľa, ak ďalej nie je ustanovené inak.

Podľa § 120 ods. 1 ZP zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v
kolektívnejzmluve,jepovinnýzamestnancoviposkytnúťmzdunajmenejvsumeminimálnehomzdového

nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň") príslušného pracovného miesta.
Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku,
zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou
minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.

Podľa§120ods.3ZPpracovnémiestopodľaodseku1jesúhrnpracovnýchčinností,ktorézamestnanec
vykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ podľa odseku 1 je
povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti
pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od
zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve

Podľa písm. c) prílohy č. 1 k ZP pracovné miesto zodpovedajúce tretiemu stupňu náročnosti práce
charakterizuje výkon rôznorodých odborných alebo ucelených odborných prác alebo samostatné
zabezpečovanie menej zložitých agend; samostatný výkon individuálnych tvorivých remeselných prác;
riadenie alebo operatívne zabezpečovanie chodu zariadení alebo prevádzkových procesov spojené so

zvýšenou duševnou námahou s prípadnou zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť iných osôb alebo
za ťažko odstrániteľné škody.

Podľa § 120 ods. 4 ZP sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň je násobkom
hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín alebo minimálnej

mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, ustanovenej
osobitným predpisom, a koeficienta minimálnej mzdy - pri 3 stupni náročnosti práce je koeficient
minimálnej mzdy 1,4.

Podľa nariadenia vlády č. 422/2008 Z.z. účinného od 1.1.2009 do 31.12.2009 bola suma minimálnej

mzdy v roku 2009 ustanovená na 295,50 eura za mesiac, a podľa nariadenia vlády č. 441/2009 Z.z.
účinného od 1.1.2010 bola suma minimálnej mzdy v roku 2010 ustanovená na 307,70 eura za mesiac
pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou.Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide
jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto
skutočnosti preukázať.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 101 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého účastníci majú pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutočnosti, a ust. § 120 ods.
1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť
svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom,
tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie
bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak

v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa
hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka
väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje

jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi
účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle
platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo
vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka pritom treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú
teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

Nie je teda povinnosťou, a obvykle ani primeranou možnosťou účastníka preukázať neexistenciu
skutočnosti, ktorú popiera. Už od čias rímskeho práva preto logicky platí všeobecná právna zásada,
že dokazuje kto tvrdí, nie kto popiera (ei incumbit probatio qui dicit, non qui negat - Paul. D 22,
3, 2). Napríklad od žalovaného nemožno požadovať, aby preukazoval, že pracovný pomer a jeho
povinnosť platiť žalobcovi mzdu pred označeným dňom nevznikla, alebo (v prípade bezdôvodného

obohatenia) že z jeho výkonov nemal prospech. V takomto alebo podobnom prípade je na žalobcovi,
aby tvrdil a preukazoval, že jeho pracovný pomer so žalovaným, vrátane dohody o všetkých podstatných
náležitostiach pracovnej zmluvy, s povinnosťou žalovaného platiť mu mzdu, vznikol predo dňom ktorý
tvrdí žalovaný, resp. že v jeho prospech poskytol plnenie (výkony), z ktorých mal žalovaný konkrétny
prospech.

V danom prípade sa žalobca domáha od žalovaného jednak úhrady mzdy za vykonanú prácu za obdobie
predo dňom uvedeným v písomnej pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce, a jednak doplatku
minimálneho mzdového nároku ku mzde vyplatenej mu podľa písomnej pracovnej zmluvy.
Predpokladom nároku na úhradu mzdy od konkrétneho zamestnávateľa je pritom existencia takéhoto
jeho záväzku (záväzku tohto zamestnávateľa) v pracovnoprávnom vzťahu. Bez zmluvne dojednaného

záväzku, pri eventuálnej peňažnej náhrade za výkon faktickej práce pre žalovaného bez dohody s
ním (pri bezdôvodnom obohatení), by zase muselo byť preukázané, že žalovaný mal z týchto výkonov
konkrétny hospodársky prospech (čo však žalobca konkrétne netvrdil, a v konaní ani zistené nebolo).

Možno súhlasiť s názorom žalobcu, že pracovná zmluva pre svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu.

V danom prípade však žalobca netvrdil a ani nepreukázal, a ani inak nevyšlo v konaní najavo, že by sa
(práve)sožalovanýmpredpodpisompracovnejzmluvydohodolnapodstatnýchnáležitostiachpracovnej
zmluvy s dňom nástupu do práce pred 15.6.2009, alebo že by podľa jeho pokynov v tom čase vykonával
s ním dohodnutú prácu v dohodnutom rozsahu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca svoju
prácu vykonávanú pred uzavretím písomnej pracovnej zmluvy so žalovaným (podmienky a rozsah,

vrátane tzv. práce na skúšku) dojednával s pánom O., ktorý jeho prácu v tomto čase aj organizoval,
pričom žalobca ani len netvrdil, že by tento konal v mene žalovaného. Z výpovede samotného žalobcu
pritom vyplýva, že pred podpisom písomnej pracovnej zmluvy so žalovaným mu pracovné podmienky
vodiča na svojom aute oznámil a prácu s týmto autom prideľoval výlučne pán O. (resp. jeho firma), ktorýneskôr (až po jeho osvedčení v práci) mal dať pokyn (resp. odporučiť) jeho zamestnanie u žalovaného,
a mal byť jeho užívateľským zamestnávateľom. So žalovaným sa teda v tom čase pred podpisom
písomnej pracovnej zmluvy nijako konkrétne nedohodol, a tento mu prácu ani nijako neprideľoval. V

tejto súvislosti, keďže žalobca pracovné podmienky dojednával iba s pánom O. a ani len netvrdil, že by
pán O. konal v mene žalovaného (skôr naopak, že pán O. mal byť jeho skutočným zamestnávateľom, a
žalovaný len sprostredkovateľom - pozri § 41a ods. 2 OZ), súd napokon už len pre úplnosť pripomína,
že zamestnávateľa, ktorý je právnickou osobou (podobne ako je v tomto prípade žalovaný), nezaväzuje
konanie tretích osôb, ktoré nie sú jeho štatutárnym orgánom (prípadne povereným alebo vedúcim

zamestnancom), a teda úkony pána O. nezaväzovali žalovaného. Až odo dňa dohodnutého medzi
žalobcom a žalovaným ako deň nástupu do práce preto vznikol žalovanému záväzok platiť mu mzdu.
Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobcovi voči žalovanému právo na zaplatenie mzdy predo dňom
dohodnutým so žalovaným ako deň nástupu do práce nevzniklo, a preto súd žalobu v tejto časti zamietol.

Na druhej strane však medzi účastníkmi nebolo sporné, že v období od 15.6.2009 do 17.8.2010 žalovaný

prijal žalobcu na výkon práce a žalobca preňho vykonával prácu vodiča medzinárodnej nákladnej
cestnej dopravy, za ktorú mu žalovaný ako mzdu v jednotlivých mesiacoch zaplatil vyššie uvedené (v
žalobe špecifikované) sumy. Z povahy práce vodiča medzinárodnej nákladnej cestnej dopravy, ktorou
je spravidla vedenie nákladného motorového vozidla (jazdnej súpravy) nad 3,5 tony, na ktoré treba
osobitné vodičské oprávnenie, a charakteristiky práce žalovaného pritom vyplýva, že ide o riadenie

alebo operatívne zabezpečovanie chodu zariadenia a jeho prevádzky v premenlivej cestnej premávke,
a teda nepochybne nejde len o výkon jednoduchých ucelených obslužných rutinných prác (podľa
charakteristiky druhého stupňa náročnosti práce), ktoré je, i s prihliadnutím na osobitnú potenciálnu
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku podľa § 427 OZ, ako aj
vzhľadom na medzinárodné povahu tejto prevádzky a potrebu dlhodobého sústredenia, nepochybne

spojené so zvýšenou duševnou námahou s prípadnou zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť iných
osôb alebo za ťažko odstrániteľné škody. Pracovné miesto sa má pritom podľa ust. § 120 ods. 3
ZP posudzovať podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon zamestnávateľ od zamestnanca
vyžaduje, a preto je podľa názoru súdu zrejmé, že táto práca zodpovedá tretiemu stupňu náročnosti
práce, a za túto mal byť zamestnanec odmeňovaný minimálnym mzdovým nárokom zodpovedajúcej

násobku minimálnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom a koeficienta minimálnej mzdy 1,4.

Ak bola pritom mzda žalobcu (splatná ôsmy deň v mesiaci), vychádzajúc z jeho nespochybnených
skutkových tvrdení, pri dojednanej mzde 300,- Eur mesačne v roku 2009 v mesiaci jún 2009 vo výške
163,64 Eur, a podľa koeficientu 1,4 mala byť 229,96 Eur, rozdiel v tomto mesiaci bol 66,32 Eur, v ďalších

mesiacoch júl až december bola mzda 300,- Eur, podľa koeficientu 1,4 mala byť 413,70 Eur (1,4 x 295,50
Eur) , rozdiel bol 113,70 Eur mesačne, a teda spolu za rok 2009 bol rozdiel medzi minimálnym mzdovým
nárokom a jeho mzdou vo výške 748,52 Eur, a zároveň v roku 2010 bola jeho mzda v mesiacoch január
až júl vo výške 307,70 Eur, podľa koeficientu 1,4 mala byť 430,78 Eur (1,4 x 307,70 Eur), rozdiel bol
123,08 Eur mesačne, a v mesiaci august 2010 bola vo výške 160,- Eur, podľa koeficientu 1,4 mala byť

224,- Eur, rozdiel bol 84,- Eur, a teda za rok 2010 bol rozdiel medzi minimálnym mzdovým nárokom a
jeho mzdou vo výške 945,56 Eur. Vzhľadom na tieto závery súd zaviazal žalovaného na zaplatenie tohto
rozdielu spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne z jednotlivých dlžných súm (rozdielov mzdy)
uplatnenými v súlade so zákonom odo dňa nasledujúceho po splatnosti mzdy za jednotlivé mesiace, a
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. podľa pomeru úspechu účastníkov v konaní,
ktorý bol približne rovnaký, ako aj s prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ust.
§ 150 ods. 1 O.s.p., ktoré (vzhľadom na nejasnosť tvrdení rozhodujúcich skutočností zo strany oboch
účastníkov i s prihliadnutím na dodatočné čiastočné späťvzatia žaloby a ich odôvodnenie) súd videl

v správaní účastníkov, keď podľa nespochybnených tvrdení žalobcu tento pre nedostatky výplatných
pások a oneskorené oznámenia žalovaného nevedel ktoré jeho nároky a kedy žalovaný jednotlivými
platbami plnil, a preto rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníododňadoručeniajehopísomnéhovyhotovenia

prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup

súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.