Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/321/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202271
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214202271.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.

Kataríny Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o.,
811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, 813 11 Bratislava, Župné námestie 13,
IČO: 00 166 073, o 453 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo
14. októbra 2014 č. k. 5C 67/2014-57 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy sumami 125 eur a 328 eur
(okrem náhrady trov konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci
samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v
exekučnom konaní vedenom takýmto súdom pod sp. zn. 24Er/862/2008 s následným vyvodzovaním
z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. a/ a d/, § 4 ods. 1 písm. a/,

§ 5 ods. 1, § 6 ods. 2 § 9 ods. 1 a 2, a § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 a 5, § 17 ods. 1 a 2, § 19
ods. 1 veta prvá a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „ZoZzŠ“), § 41 ods. 2 a § 44 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení
neskorších zmien a doplnení (ďalej len „E.p.“), § 120 ods. 1 (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom o. i. tým, že vo vyššie označenom
konaní galantského okresného súdu nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu, ak rozhodol o

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na druhý deň od jej doručenia súdu a to vydaním
poverenia,ohľadneprípadnéhoprieťahusaneviedložiadnedisciplinárnekonanieaneriešilasasťažnosť
na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky či Európsky súd pre ľudské
práva, pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (respektíve
čiastočnom zamietnutí) zákonná lehota neexistuje, a teda nemožno konštatovať, že v prejednávanej
veci nebola dodržaná lehota na vydanie rozhodnutia, keďže zákon v čase podania návrhu na súd lehotu
neurčoval, žalobkyňa nepreukázala, že doba od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie do rozhodnutia o jej čiastočnom zamietnutí, viedla k strate jej legitímnych očakávaní, že
nastane zákonom predpokladaných stav a vyvolávať riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky,
keďže v mnohých iných exekučných veciach žalobkyne ako oprávnenej bola spochybnená právomoc
rozhodcovského súdu respektíve materiálna vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, že o žiadostio udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté a v postupe Okresného súdu Galanta
neboli zistené žiadne pochybenia, nakoľko tento konal riadne, nedopustil sa nesprávneho úradného
postupu a teda je možné konštatovať, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu

a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý v konaní nebol preukázaný. Žalobkyňa
nepreukázala vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
čo bol dôvod na zamietnutie uplatnených nárokov pre ich nedôvodnosť. Pokiaľ si uplatnila nárok na
náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky, tieto nároky bližšie nešpecifikovala.
Okrem toho nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh

a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu dlhu formou exekúcie, z ktorého dôvodu potom vznik nákladov
žalobkyne ako oprávneného v exekučnom konaní na správu a vymáhanie pohľadávky nie je v príčinnej
súvislosti s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci. Vznesenou námietkou premlčania
nárokov žalobkyne uplatnených v tomto konaní sa súd nezaoberal, riadiac sa ustálenou súdnou praxou,
kedy súd skúma premlčanie len u existujúcich nárokov, čo nebol prípad tejto veci. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne úspechom žalovanej,

ktorá si náhradu trov konania neuplatnila a zo spisu jej trovy nevyplývali.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil

tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a
tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona
v znení zákona č. 412/2012 Z.z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej

skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej namietala, že súd neprípustne
vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobkyne na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy

anulovaný nedôveryhodnosťou údajov o výške takto uplatnených nárokov a to aj napriek tomu, že
samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej
lehote. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi
nevznikol stav právnej neistoty, poukazujúc na to, že právna neistota existuje vždy do času, kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V tejto súvislosti dôvodil, že v danom prípade zákonodarca vytvoril
legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty ktorú exekučný súd ignoroval
a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha ani polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným

súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd prvého stupňa svojimi
úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny
proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa takejto
judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, avšak dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory,

napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok
vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote. Ďalej namietla, že zamietnutím návrhu
žalobkyne na znalecké dokazovanie súd znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej
škody a mechanizmus jej vzniku, že nesprávnym bol aj záver súdu o premlčaní nárokov žalobkyne
uplatnených v tomto konaní z dôvodu, že súd nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej lehoty.

Pokiaľ súd nerozhodol o návrhu žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o
prejudiciálnej otázke, odňal tým žalobkyni možnosť konať pred súdom.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O.s.p. v medziach odvolania celú vec, pretože odvýslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej (napadnutého ako celok) bol závislým i výrok rozsudku
o trovách konania a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O.s.p. (v znení zákona č. 384/2008 Z.z.)
bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého

stupňaprejednalvecnapojednávaníaneboltuaniverejnýzáujemvyžadujúci nariadeniepojednávania),
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba napriek námietkam žalobkyne považovať za vecne
správny, ak súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere postačujúcej pre rozhodnutie a vec
predovšetkým správne posúdil po právnej stránke.

Predovšetkýmtotižodvolacísúdnemaldôvodnesúhlasiť argumentácioupoužitousúdomprvéhostupňa
na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z
odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a i
objektívne presvedčivo by (okrem nesprávnej citácie ust. § 9 ods. 2 citovaného ZoZzŠ v znení zákona č.
412/2012 Z.z. ako to správne namietala žalobkyňa) tak zásadne postačovalo konštatovať ich správnosť
a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci

splniac si povinnosť vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť
nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len

najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa nesprávnosti záverov

súdu o premlčaní nárokov žalobkyne uplatnených v tomto konaní, nakoľko súd k takýmto záverom
vôbec nedospel, ďalej nerozhodnutí o návrhu žalobkyne o prerušení konania, nakoľko žalobkyňa takýto
návrh v tomto konaní vôbec nepodala, ako aj údajného nevykonania dokazovania znaleckým posudkom
č. 1/2014 o výške vzniknutej škody, nakoľko zo súdneho spisu nevyplynulo, že by žalobkyňa v tomto
konaní do rozhodnutia súdu vo veci samej navrhla takýto dôkaz vykonať, prípadne mu v tejto veci

doručila citovaný znalecký posudok nehovoriac o tom, že ak by sa aj tak stalo, dokazovanie v tomto
smere by bolo namieste až vtedy, ak by neboli pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva,
pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné
predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku
konania nič zmeniť. Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého

účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej
veci) nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i
neskôr). Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov
súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej
lehote tu nepochybne je, žalobkyni však uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej

úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom
podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa ust. § 44 ods. 2 E.p. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa ust. § 41 ods. 2, E.p. podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych
zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,
právnydôvod,predmetačasplnenia,akpovinnáosobavnotárskejzápisnicisvykonateľnosťousúhlasila
(písm. c/) a to isté (o vykonateľnosti) platí v prípade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých

výkon pripúšťa zákon (písm. i/).

Napokon podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní tuzemský
rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskejrepublike vykonateľný podľa osobitných predpisov (odkaz poznámkou č. 15 v tu citovanom zákone aj
na § 41 ods. 2 E.p.).

Prvé z práve odcitovaných ustanovení hovorí to, čo správne vyvodil aj súd prvého stupňa a síce, že
zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom požadované
poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, vo všeobecnosti ustanovil lehotu 15 dní
od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného titulu
so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku zistenia

zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí
(žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne
najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno

proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či
prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad
poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i

jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít
lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť aj dôvod,
pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných
obštrukcií pri získavaní exekučným súdom požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia, je bez
právneho významu). Kým teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na

rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o
poverenie ukladá súdu povinnosť vydať poverenie a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto
účelom, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne
vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“.
Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme

predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá
zákonom predpokladaná možnosť (rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však
rozhodujúcim môže byť len to, či tzv. exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia
obsahoval podklady pre pozitívne aj negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so
žiadosťou naložil a či výsledok jeho postupu bol neskôr účinne spochybnený.

Aj v prejednávanej veci tak muselo byť rozhodujúcim iba to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Galanta jeho sp. zn. 24Er/862/2008 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o
poverenie, došlú mu 13. novembra 2008 zareagoval už dňa 14. novembra 2008 (teda na druhý deň po
obdržaní žiadosti) vydaním poverenia na vykonanie exekúcie číslo 5202 032111 na vymoženie uloženej

povinnosti 25.440,- Sk s prísl. a ďalších trov exekúcie, v súlade s doručenou mu žiadosťou súdneho
exekútora.

Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d) ZoZzŠ (3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 1. januára 2013 - nadobudnutia

účinnosti zákona č. 412/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov)
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ust. § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda
vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnejmoci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ust. § 9 ods. 2 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa ust. § 15 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné

prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ust. § 16 ods. 1 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ust. § 17 ods. 1 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa ust. § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.

nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: Každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobkyni.

Pojem„nesprávnyúradnýpostuporgánuverejnejmoci“niejezákonodarcomvcitovanomustanovení§9
ods. 2 ZoZzŠ výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a to aj z ustálenej

judikatúry,žeideotakýúradnýpostup,ktorýmávadu,ktorániejevsúladespríslušnouprávnouúpravou.
Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti,
teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí
ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným

postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale
aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne
ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)

prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil,
keď tento správne v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. rozhodol
i o náhrade trov konania. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 24. novembra 2015
(§ 156 ods.1 a 3 O.s.p.).V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a vzniklo jej podľa § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p. aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh

na priznanie jej náhrady trov a zo spisu žiadne trovy nevyplývali a tak jej odvolací súd náhradu trov
konania nepriznal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.