Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 17, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/169/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313212525
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8313212525.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcov 1./ V. C., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom
T. W. č. XX, 2./ V. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. W. č. XX, zastúpených JUDr. Františkom Svatuškom,
advokátom, Námestie slobody 25, Humenné, proti žalovaným 1./ C. G., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom
M. XXXX/XX, W., 2./ V.. F. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. X/XXX, R. V., zastúpených LEGAL CARTEL,
s.r.o., Ľubotinská 18, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Humenné č. k. 17C/323/2013-188 zo dňa 07.04.2016 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalobcovia majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil, že žalobcovia v
1. a 2. rade sú spoluvlastníkmi nehnuteľností, parcely KN-C XX - ostatné plochy o výmere 115 m2 a
parcely KN-C XX - záhrady o výmere 681 m2, zapísaných na LV č. XXX kat. územie T. W. a to v podiele
1 k celku u každého z nich. Žalovaným uložil povinnosť uhradiť žalobcom náhradu trov konania vo výške
132,50 eur za zaplatené súdne poplatky a 964,29 eur ako náhradu trov právneho zastúpenia, na adresu
právneho zástupcu žalobcov, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení uviedol, že predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva k parcelám KN-C XX a
XX, zapísaných na LV č. XXX kat. územie T. W.. Žalobcovia tvrdili, že sú vlastníkmi týchto parciel na
základe ich sústavného a nepretržitého užívania po tom, čo im parcely darovala matka žalobcu v 2.
rade. Žalované s podanou žalobou nesúhlasili, lebo vlastnícke právo nadobudli dedením po svojej matke
C. R. a sú zapísané ako podielové spoluvlastníčky. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie
za nepochybne preukázané, že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam

vydržaním, a to účinnosťou novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. k 01.01.1992, keď si
započítali svoju predchádzajúcu držbu týchto nehnuteľností, ktorá bola nepretržitá od roku 1979 a
žalobcoviabolioprávnenýmidržiteľmi.Výrokotrováchkonaniasúdprvejinštancieodôvodnilpodľa§142
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 (ďalej len O.s.p.) keďže obaja účastníci
mali približne rovnaký úspech vo veci, vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

3. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní. Namietali, že súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne
právne vec posúdil. Poukázali na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nezaoberal,
resp. nevenoval pozornosť právnemu posúdeniu zákonných podmienok vydržania vlastníckeho práva
V. M., rod. C., právnou predchodkyňou žalovaných. Žalovaní majú za to, že právny predchodcoviažalovaných splnili podmienky na vydržanie, keďže užívali sporné nehnuteľnosti od roku 1948 do roku
1986, a to aj podľa samotných vyjadrení žalobcov, ktorí uviedli, že ich právna predchodkyňa užívala
uvedené nehnuteľnosti až od roku 1986, kedy sa právni predchodcovia žalovaných odsťahovali z

obce. Poukázali na skutočnosť, že osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam notár
vydá, ak sú splnené všetky náležitosti (vyhlásenie účastníkov o splnení podmienok podľa Občianskeho
zákonníka, vyhlásenie osôb, ktorým patril posledný zápis v katastri nehnuteľností, príp. ich právnych
nástupcovavyhlásenie,ženemajúkvznikuvlastníckehoprávavýhrady).Keďžesižalobcovianeuplatnili
svoj nárok v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 293/2002 Zb. v zákonom stanovenej 10- ročnej lehote,

vlastníkom predmetných nehnuteľností sa stala osoba zapísaná v osvedčení o vydržaní. Notárska
zápisnica o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľností spísaná notárom je verejnou
listinou, ktorá bola spísaná v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, bez akýchkoľvek
výhrad zo strany obce T. W., v obvode ktorej sa nehnuteľnosti nachádzajú, ako aj bez výhrad iných
subjektov, vrátane žalobcov, resp. ich právnych predchodcov. Nepretržité užívanie bolo potvrdené
čestným prehlásením osôb znalých pomerov v obci. Závery súdu prvej inštancie, že tvrdenia uvedené

v notárskej zápisnici boli vyvrátené svedeckými výpoveďami svedkov vypočutých v konaní, sú podľa
odvolateľov nesprávne, nakoľko predmetné svedecké výpovede nemožno považovať za nezaujaté. Z
uvedených dôvodov odvolatelia žiadali napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať im
trovy celého konania.

4. Žalobcovia sa k odvolaniu vyjadrili. Namietali, že napriek tomu, že právna predchodkyňa žalovaných
si osvedčila vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, predmetom daného konania a
dokazovania boli aj skutočnosti, ktoré vyvrátili tvrdenia v notárskej zápisnici o vydržaní potrebné k tomu,
aby boli splnené zákonné podmienky vydržania. Právna predchodkyňa žalovaných nemala splnené
zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, a preto nemohla darovacou

zmluvou previesť na matku žalovaných viac práv ako mala sama, a teda ani matka žalovaných
sa nemohla stať vlastníčkou predmetných nehnuteľností a následne tieto nemohli žalované zdediť.
Keďže notárska zápisnica neobsahovala pravdivé tvrdenia nebola nikdy spôsobilým titulom na zápis
vlastníckeho práva v neprospech starej matky žalovaných. Žalobcovia navrhli napadnutý rozsudok
potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania.

5. K vyjadreniu žalobcov sa vyjadrili žalovaní, ktorí namietali, že stanovisko obce T. W. nemôže
byť relevantným dôkazom, nakoľko starostu obce nemožno považovať za nezaujatú osobu. Ďalším
dôkazom, a to výpoveď svedkyne V. T. bola zjavne poznačená osobnou antipatiou k právnym
predchodcom žalovaných a výpoveď svedkyne S. K. prakticky nemala žiadnu informačnú hodnotu, len

popisuje vzťahy medzi rodinami. Žalovaní namietali, že žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, a teda neuniesli dôkazné bremeno. Z uvedených dôvodov
považujú za dôvodné napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať im trovy celého konania.

6. Súd prvej inštancie (okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku (zák. č. 99/1963 Z. z. v znení zmien a doplnkov účinného do 30. 06. 2016).

7.Odvolacísúdpostupovalavecposudzovalužpodľanovéhocivilnéhoprocesnéhokódexu,atozákona
č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 07.
2016, pričom aplikoval ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej

inštancie (okresného súdu) ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku aleboargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

10. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust.
§ 220 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 234 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo
ho viedlo k nariadeniu neodkladného opatrenia, keď sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami.
Odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal,

a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijať iný právny záver. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd.

11. Hlavným dôvodom podania žaloby bola skutočnosť, že žalobcovia sa dozvedeli, že v katastri
nehnuteľností nie sú ako spoluvlastníci sporných nehnuteľností zapísaní žalobcovia, ale žalované, a to
na základe dedenia po ich matke C. R., ktorá predmetné nehnuteľnosti nadobudla rovnako od svojej

matky V. M., rod. C.. Táto ich získala vydaním osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva. Keďže
žalované začali podnikať kroky smerujúce k odpredaju sporných nehnuteľností a začali brániť žalobcom
vo výkone vlastníckeho práva, žalobcovia bolo nútení podať návrh na začatie konania.

12. Žalobcovia v priebehu celého súdneho konania poukazovali na skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti

užívali a aj naďalej užívajú, starajú sa o ne, platia dane a do ich vlastníckeho práva doposiaľ nikto
žiadnym spôsobom nezasahoval. Sporné parcely pred žalobcami užívala matka žalobcu v 2. rade, V.
C., rod. C., ktorá bola ich vlastníčkou a na parcele KN-C XX bol postavený rodinný dom, v ktorom sa
narodila. Ešte počas života matky žalobcu v 2. rade začali žalobcovia sporné parcely užívať a v užívaní
neboli nikým rušení po celú tú dobu.

13. Vychádzajúc zo skutkového stavu predmetného sporu súd prvej inštancie postupoval správne, keď
skúmal, či žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k sporným parcelám vydržaním.

14. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené

konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu
dobu dôvodné. (R 8/1991).

15. Zákonom ustanovené podmienky vydržania sú a) existencia držby veci z toho hľadiska, či držiteľ s
vecou nakladal ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, b)

uplynutie stanoveného času, v ktorom má oprávnený držiteľ vec v držbe (trojročná doba u hnuteľných
vecí, desaťročná doba u nehnuteľných vecí), c) spôsobilosť predmetu vydržania. (R 50/1985).

16. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t. j. ten,
kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí.

Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
musí byť zhodnotené objektívne, ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovanie len na zisťovanie
subjektívnych predstáv držiteľa.

17. Súd prvej inštancie správne poukázal na historický vývoj právneho inštitútu vydržania, ktorý

v právnych poriadkoch platných na území Slovenska prešiel niekoľkými významnými zmenami. Je
potrebné rozlišovať niekoľko období platnosti právnej úpravy a to do 31.12.1950, kedy platilo obyčajové
právo, od 1.1.1951 do 31.3.1964, od 1.4.1964 do 31.3.1983, od 1.4.1983 do 31.12.1991 a od 1.1.1992
doteraz.

18.Odvolacísúdmázapreukázané,žežalobcoviavstúpilidodržbyspornýchnehnuteľnostívroku1979,
teda za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., ktorý inštitút držby a vydržania vlastníckeho
práva neupravoval, ani nepoznal.

19. Ochrana držby a vydržania bola upravená až novelou Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb., ktorá

nadobudla účinnosť ku dňu 01.04.1983.20. Podľa § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1983, kto s vecou nakladá ako so
svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má - pokiaľ nie je ustanovené
inak - obdobné práva na ochranu, aké má vlastník veci.

21. Podľa § 132a ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1983, to platí obdobne aj o tom,
kto vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu pre seba a je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že má k veci právo.

22. Podľa § 135a ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1983, vlastníkom veci, ktorá môže
byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1)
hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne
občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2).

23. Podľa § 135a ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1983, ak ide o pozemok alebo jeho

časť, ktorý má občan nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo
zriadiť právo osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti
štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu
uvedenomv§200.Akvýmerapozemkujeväčšianežnajvyššiaprípustnávýmerapodľa§200aakpodľa
územného plánu alebo územného rozhodnutia možno prenechať do osobného užívania viac častí tohto

pozemku, má občan právo vybrať si len jednu z týchto častí, ku ktorej sa potom ako k samostatnému
pozemku dohodou zriadi právo osobného užívania.

24. Podľa § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1983, takto však nemožno
nadobudnúť vec z majetku v socialistickom vlastníctve alebo vec, ku ktorej má socialistická organizácia

právo užívania podľa osobitných predpisov. Takto nemožno nadobudnúť ani právo k pozemku, ktorý
je v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má socialistická organizácia právo užívania podľa
osobitných predpisov.

25. Podľa § 135a ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1983, do doby podľa odsekov 1 a

2 si občan môže započítať dobu, po ktorú jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe alebo
nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

26. Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že vydržanie sa týkalo len tých vecí, ktoré mohli byť
v osobnom vlastníctve občana. Z nadobudnutia vlastníctva k veciam vydržaním boli vylúčené veci v

socialistickom vlastníctve alebo veci, ku ktorým mala socialistická organizácia právo na užívanie podľa
osobitných predpisov. Osobitný režim vydržania bol určený pre pozemky (ich časti), ktoré mali občania
nepretržite v držbe 10 rokov a ku ktorým by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania.

27. Ako súd prvej inštancie správne ustálil, súčasná právna úprava vydržania obsiahnutá v § 134

Občianskeho zákonníka bola zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 01.01.1992.

28. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1992, oprávnený držiteľ sa stáva
vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať
rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

29. Podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1992, do doby podľa odseku 1 sa
započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

30. Podľa § 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1992, pre začiatok a trvanie doby

podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

31. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1992, ak je držiteľ so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri
pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

32. Podľa § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1992, ktorý je prechodným
ustanovením platí, že ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde na
základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnomužívanípozemkov,môžesioprávnenáosobazapočítaťčas,poktorýjejprávnypredchodcamalpozemok
nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.

33. Ak držiteľ pozemku tento užíval pred 01.01.1992 domnievajúc sa, že mu patrí právo osobného
užívaniapozemkuaakužívaltentopozemokod01.01.1992,domnievajúcsa,žejevlastníkompozemku,
potom sa držba pozemku pred 01.01.1992 započíta do doby potrebnej na vydržanie. To z dôvodu, že
držba pozemku pred 01.01.1992 napĺňa pojem oprávnená držba definovaný v ustanovení § 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka, lebo držiteľ pozemku má za to, že mu patrí. Ak je totiž držba pozemku podľa

tohto ustanovenia oprávnená, nemožno ju charakterizovať ako neoprávnenú na účely vydržania podľa §
134 Občianskeho zákonníka. Tiež preto, že ustanovenie § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka výslovne
umožňuje započítať na účely vydržania aj oprávnenú držbu právnych predchodcov práva osobného
užívania. Je pritom irelevantné, že toto ustanovenie upravuje oprávnenú držbu právneho predchodcu
súčasného oprávneného držiteľa. Ak si totiž oprávnený držiteľ môže započítať oprávnenú držbu práva
osobného užívania svojho právneho predchodcu, potom o to viac si môže započítať vlastnú oprávnenú

držbu práva osobného užívania pozemku, ktorý držal pred 01.01.1992. (Najvyšší súd SR sp. zn. 7 MCdo
7/2012).

34. Odvolací súd má za to, že z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie jednoznačne
vyplynulo, že žalobcovia splnili všetky podmienky potrebné k tomu, aby vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam nadobudli vydržaním, t. j. predmet vydržania, subjekt vydržania, oprávnená držba a
vydržacia doba.

35. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie posúdil, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom
vydržania, boli spôsobilé na vydržanie. Subjektom vydržania boli žalobcovia, ktorí sú fyzickými osobami

a občanmi Slovenskej republiky.

36. Žalobcovia boli tiež oprávnenými držiteľmi sporných nehnuteľností, ktorí boli presvedčení o tom,
že im sporné nehnuteľnosti patria. Dobromyseľnosť žalobcov v konaní potvrdili aj početné výpovede
svedkov, (nielen tých, ktorých zaujatosť v odvolaní napádali žalovaní) ako aj stanovisko obce T. W., z

ktorého jednoznačne vyplynulo, že parcely KN-C XX a KN-C patria žalobcom.

37. Vo vzťahu k vydržacej dobe odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobcovia sporné
nehnuteľnostiužívalinepretržiteodr.1978/1979,kedyimichdarovalamatkažalobcuv2.rade,atoaždo
súčasnosti, pričom od tejto doby, ako to vyplynulo z jednotlivých svedeckých výpovedi, obyvatelia obce

považovali žalobcov za vlastníkov. V rámci dokazovania, vykonaného pred súdom prvej inštancie, bolo
jednoznačne preukázané, že sporné nehnuteľnosti užívala výhradne rodina žalobcu v 2. rade. Odvolací
súd osobitne zdôrazňuje skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že minimálne už dve
predchádzajúce generácie sa narodili v dome, ktorý bol postavený na parcele KN-C XX, pritom v tomto
dome aj vyrástli a parcelu, na ktorej bol postavený spomínaný dom aj užívali. K vytvoreniu parcely KN-C

XXakoprístupovejcestykparceleKN-CXXdošloskôrakospornénehnuteľnostinadobudližalobcovia,a
preto je správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že aj táto parcela bola súčasťou daru od žalobcovej
matky.

38. Vydržacia doba začína plynúť uchopením veci do oprávnenej držby a jej uplynutím dochádza za

splnenia ostatných zákonných podmienok k vzniku vlastníctva. Počas plynutia vydržacej doby musí
byť oprávnená držba nepretržitá, čo sa v danom prípade stalo. Teda po splnení hore uvedených
podmienok priamo zo zákona nastal právny následok, a to vznik vlastníckeho práva žalobcov k sporným
pozemkom, pričom je potrebné zdôrazniť, že k takémuto vzniku vlastníckeho práva sa nevyžaduje už
žiadne konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu.

39. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaných, že súd prvej inštancie nevenoval pozornosť
právnemu posúdeniu zákonných podmienok vydržania vlastníckeho práva V. M., rod. C., t. j. právnou
predchodkyňou žalovaných, odvolací súd konštatuje, že notársku zápisnicu a jej právne účinky si
nemožno mýliť s rozsudkom a jeho právnymi účinkami. Notárska zápisnica za žiadnych okolností

nejudikuje právny vzťah. Ako verejná listina slúži na zosúladenie faktického stavu so stavom formálnym,
pričom jej pravdivosť je možné spochybniť.40. Podľa § 46 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) notári
spisujúúčastníkomnazákladeichvyhlásenianotárskezápisniceozmluvách,závetochainýchprávnych
úkonoch.

41. Podľa § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku, listiny a osvedčovacie doložky (§ 56 ods. 2) vyhotovené
v rámci notárskej činnosti (ďalej len "notárska listina"), ich osvedčené odpisy, potvrdenia a výpisy z
notárskych centrálnych registrov a listiny vyhotovené pri činnosti podľa odseku 2 sú verejnými listinami.

42. Podľa § 205 Civilného sporového poriadku, listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich
právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť
toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

43. Odvolací súd, rovnako ako aj súd prvej inštancie mal jednoznačne preukázané, že výhradne
žalobcovia a ich právni predchodcovia užívali sporné nehnuteľnosti, pričom títo boli považovaní aj za

vlastníkov sporných nehnuteľností, ktorých v užívaní nik nerušil, a teda tvrdenie v osvedčení notárskej
zápisnici N XXX/XX, Nz XXX/XX, ktorej obsahom bolo osvedčenie o prehlásení starej matky žalovaných,
t. j. V. M., rod. C. o vydržaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam bolo vyššie uvedeným
vyvrátené.

XX. V. M., rod. Topoľančinová v spomínanej notárskej zápisnici uviedla, že predmetnú nehnuteľnosť
užíva od roku 1948 ako svoje vlastníctvo. Avšak, na základe svedeckých výpovedi, ako aj výpovedi
žalobcov bolo preukázané, že v roku 1948, ako aj v nasledujúcich rokoch, sporné nehnuteľnosti užívala
matka žalobcu v 2. rade spolu so svojim synom. Navyše, v tom čase na parcele KN-C XX . ešte stál
rodinný dom, ktorý obýval žalobca v 2. rade a jeho matka.

XX. V. M., rod. C. v spomínanej notárskej zápisnici ďalej uviedla, že jej otec, t. j. W. C., na základe
reálnej deľby pred 2. svetovou vojnou s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi, užíval tieto nehnuteľnosti
ako svoje vlastníctvo, pričom aj toto tvrdenie bolo vykonaným dokazovaním vyvrátené. Odvolací súd
sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že ak aj k reálnej deľbe došlo tak dávno predtým

ako to uviedla V. M., rod. C., nakoľko predmetné nehnuteľnosti v súčasnej dobe užíva už tretia
generácia pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov a výpisom z pozemkovej knihy, zápisnica č. XX
katastrálne územie T. W. bolo preukázané, že matka žalobcu v 2. rade a jej súrodenci, boli zapísaní ako
pôvodní pozemnoknižní spoluvlastníci.

46. Z uvedených skutočností sa odvolaciemu súdu javí, že stará matka žalovaných pri podpisovaní
notárskej zápisnice nebola dobromyseľná, keďže v notárskej zápisnici uviedla, že predmetnú
nehnuteľnosť užíva ako svoje vlastníctvo od roku 1948, pričom ju nik v užívaní nerušil, čo je však v
príkrom rozpore so skutočnosťami, ktoré boli preukázané v rámci vykonaného dokazovania pred súdom
prvej inštancie. Už len samotná skutočnosť, že na predmetnej nehnuteľnosti stál rodinný dom, ktorý bol

obývaný, a to priamo žalobcom v 2. rade a jeho právnymi predchodcami, vylučuje pravdivosť tvrdení V.
M., rod. C. o nerušenom užívaní nehnuteľnosti a oprávnenej držbe.

47. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemohol vydržať ten, kto
nebol dobromyseľný, teda kto už na začiatku svojej držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol

bezprávne, prípadne, že sa jej zmocnil bez právneho dôvodu, alebo vedel, že patrí inému, no nevrátil ju.

48. Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, ktorý na základe vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
vydržaním, a to účinnosťou novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. k 01.01.1992, keď si

započítali svoju predchádzajúcu držbu týchto nehnuteľností, ktorá bola nepretržitá od roku 1979 a
žalobcovia boli oprávnenými držiteľmi.

49. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám danýchv ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami žalovaného, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

50. Majúc na zreteli uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok s osvojením si jeho odôvodnenia ako
správny potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP.

51. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v

rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.

52. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Úspešným žalobcom odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu voči neúspešným žalovaným.

53. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).