Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 31, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/261/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212218434
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7212218434.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcov 1. Ing. Q.Í.Y. Q., W. P. XX, O., 2. O.
O.ej, bytom P. XX, O., zastúpenej G.. Q. Q. - žalobcom v 1. rade, proti žalovanému Mesto Košice, Trieda
SNP č. 48/A, Košice, o zaplatenie 4.797,17 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Košice II zo dňa 5. mája 2016 č.k. 28C/149/2012-290 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie, okrem výrokov o zastavení konania a zamietnutí návrhu
v prevyšujúcej časti.

Žalobcovia majú proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 5. mája
2016 č.k. 28C/149/2012-290 konanie o návrhu (na začatie konania) žalobcov v časti o zaplatenie úrokov
z omeškania, a to žalobcovi v 1. rade vo výške 8,05 % ročne zo sumy 2.879,52 € od 28. januára 2015
do 27. februára 2016 a žalobkyni v 2. rade vo výške 8,05 % ročne zo sumy 959,84 € od 28. januára
2015 do 27. februára 2016 zastavil (výrok I.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade
sumu 3.597,88 € s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.879,52 € od 28. februára 2016
do 20. apríla 2016 a zo sumy 3.597,88 € od 21. apríla 2016 do zaplatenia a žalobkyni v 2. rade sumu

1.199,29 € s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 959,84 € od 28. februára 2016 do
20. apríla 2016 a zo sumy 1.199,28 € od 21. apríla 2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok II.). V prevyšujúcom rozsahu žalobu žalobcov zamietol (výrok III.). Žalovanému uložil
povinnosť nahradiť žalobcovi v 1. rade trovy konania v sume 215 € a žalobkyni v 2. rade trovy konania v
sume 71,50 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.). Žalovanému uložil povinnosť nahradiť
trovy štátu v sume 713,48 € do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet Okresného súdu Košice II
(výrok V.). Žalobcovi v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za rozšírený návrh v sume 140 €

do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet Okresného súdu Košice II (výrok VI). Žalobkyni v 2. rade
uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za rozšírený návrh v sume 46,50 € do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia na účet Okresného súdu Košice II (výrok VII).

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním súd zistil, že na liste vlastníctva č. XXXXX
katastrálne územie Luník na parcele č. 4751/86 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 164 m2, a
na parcele č. 4973/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 273 m2, vedenej na liste vlastníctva č.

XXXXX katastrálne územie Terasa, sú vedení ako podieloví spoluvlastníci žalobca v 1. rade v pomere
3/4 a žalobkyňa v 2. rade v pomere 1/4. Uvedené parcely sú zastavané stavbami cestného telesa
(násyp, vozovka, spevnený a nespevnený chodník). V skutočnosti ide o mestskú komunikáciu - ulica
Petzvalova a ulica Myslavská, ktoré sú vo vlastníctve žalovaného mesta. V konaní medzi účastníkmikonania nebola sporná tá skutočnosť, že ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. nebolo medzi
vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku pod stavbou zmluvné dohodnuté iné právo, a že po účinnosti
zákona až ku dňu rozhodnutia súdu nedošlo k majetkoprávnemu vysporiadaniu (medzi žalobcami ako

vlastníkmi pozemkov a žalovaným ako vlastníkom cestného telesa), a náhradu za vecné bremeno, ktorú
si žalobcovia opakovane uplatnili voči žalovanému, žalovaný ani len sčasti nezaplatil.

3. Na základe znaleckého posudku ústavu - Technickej univerzity v Košiciach zo dňa 27. decembra
2015 č. 26/2015, so závermi ktorého (na rozdiel od skôr podaného posudku č. 207/2013 znalcom Ing.

Jozefom Faithom, PhD.) sa bez výhrad stotožnili obe sporové strany, súd ustálil všeobecnú hodnotu
ročnej náhrady za zriadenie vecného bremena na oboch pozemkoch v sume 2,86 € za m2 ročne. V
tejto súvislosti súd poznamenal, že i keď znalecký ústav posudzoval výšku náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva vecným bremenom len vo vzťahu k rokom 2010 a 2012, použitá metodika -
odhad podľa hospodárskej ujmy, ktorá vyplýva z obmedzení vlastníka nehnuteľnosti, predstavujúca
rozdiel budúcich znížených odčerpateľných zdrojov a bežných odčerpateľných zdrojov (strana 22

posudku), vychádzajúca z hodnoty nehnuteľností stanovenej metódou polohovej diferenciácie (strana
20 posudku), na jej podklade stanovenej hodnoty nájmu ( strana 21 posudku), pri zohľadnení dane, strát
a závady vo výške úrokovej miery Európskej centrálnej banky (ECB), vzhľadom na relatívnu nemennosť
hodnoty nehnuteľností (vzhľadom na použitú metodiku a povahu nehnuteľností), nemennosť dane z
nehnuteľnosti a uvažovaných strát a naopak zníženie úrokovej sadzby ECB, vo svojom matematickom

prepočte znamená nepatrné zvýšenie jednotkovej náhrady za roky 2013 až 2016, na ktoré však súd
nemohol prihliadať, vzhľadom na viazanosť návrhom, vyplývajúcu z ustanovenia § 153 ods. 2 O.s.p..

4.Pocitácii§1ods.1,3zákonač.66/2009Z.z.oniektorýchopatreniachprimajetkoprávnomusporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 66/2009 Z.z.), § 2 ods. 1,2 zákona č. 66/2009
Z.z., § 3 ods. 1,3 zákona č. 66/2009 Z.z., § 4 zákona č. 66/2009 Z.z., § 2 ods. 1 až 3, ods. 7
zákona č. 138/1991 Z.z., § 151n Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 151o OZ, § 151p OZ,
§ 3 ods. 1 OZ, § 137 ods. 1 OZ, § 517 ods. 1,2 OZ, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., §
563 OZ, Čl. 20 ods. 1,2,4,5 Ústavy Slovenskej republiky, Čl. 13 ods. 1,4 Ústavy Slovenskej republiky,

považoval súd žalobu žalobcov čo do istiny uplatnených pohľadávok za dôvodnú. Záver súdu o
dôvodnosti základu uplatnených nárokov žalobcov vychádza z preukázanej nespornej skutočnosti
medzi účastníkmi konania, t.j., že zákonom č. 66/2009 Z.z. s účinnosťou od 1. júla 2009 došlo na
pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcov k zriadeniu vecného bremena, ktorému zodpovedá právo
žalovanéhodržaťaužívaťpozemokpodstavboucestnéhotelesavrátaneprávauskutočniť stavbu alebo

zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, že po účinnosti uvedeného
zákona (až doposiaľ) k majetkovoprávnemu vyporiadaniu medzi žalobcami ako vlastníkmi pozemkov
a žalovaným ako vlastníkom cestného telesa nedošlo. Náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva
vecným bremenom, ktorú si žalobcovia u žalovaného opakovane uplatnili, žalovaný žalobcom ani len
sčasti nezaplatil. Súd konštatoval, že na právny vzťah účastníkov je potrebné aplikovať zák. č. 66/2009

Z. z., ktorý poznámkou k ust. § 4 ods. 1 odkazuje tiež na úpravu ust. § 151n až 151p Občianskeho
zákonníka. Je potrebné prisvedčiť žalovanému v tom, že ani zák. č. 66/2009 Z.z. a ani Občiansky
zákonník otázku odplaty za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom neupravujú. To však
podľa názoru súdu neznamená, ako sa žalovaný mylne domnieva, že za obmedzenie vlastníckeho práva
vecným bremenom vlastníkom dotknutých pozemkov náhrada nepatrí. Vo svojich úvahách vedúcich k

tomuto záveru súd vyšiel z toho, že zák. č. 66/2009 Z.z. sa vo svojom obsahu výslovne nezmieňuje o
bezodplatnosti ním zriadených vecných bremien na pozemkoch pod stavbami vo vlastníctve obce alebo
vyššieho územného celku, pričom bezodplatnosť nie je pojmovým znakom vecného bremena ani podľa
úpravy Občianskeho zákonníka. Treba si pritom uvedomiť, že zák. č. 66/2009 Z.z. upravuje opatrenia
(poskytnutie náhradného pozemku, usporiadanie v konaní o nariadení pozemkových úprav na návrh

vlastníka stavby), realizáciou ktorých má dôjsť k majetkovoprávnemu usporiadaniu vlastníckych vzťahov
k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku. Neupravuje však
lehotu, v ktorej má k tomuto majetkovoprávnemu vysporiadaniu obec alebo vyšší územný celok pristúpiť.
Pripustenie úvahy o bezodplatnosti obmedzenia vlastníckeho práva vecným bremenom by nevyhnutne
muselo viesť k záveru o prakticky časovo neobmedzenom obmedzení vlastníctva vlastníka pozemku

na úkor vlastníka stavby bez vyrovnania tejto disproporcie ekvivalentným plnením. Takýto stav by však
bol, podľa úvahy súdu, v kolízii s ústavou garantovanou rovnosťou obsahu a ochrany vlastníckeho
práva všetkých vlastníkov (Čl. 20 ods. 1 veta prvá Ústavy SR), a preto výklad spornej otázky odplatnosti/
bezodplatnosti vecného bremena, nevyhnutne predpokladá ústavne konformné riešenie, bezodplatnosťtakéhoto opatrenia principiálne nepripúšťajúce. Podľa názoru súdu, zák. č. 66/2009 Z.z. vytvoril priestor
a stanovil spôsob akým má dôjsť k majetkovoprávnemu usporiadaniu vlastníctva pozemkov pod
stavbami, pričom vecné bremeno zriadené uvedeným zákonom predstavuje len dočasné usporiadanie

tohto vzťahu. Ako definitívne usporiadanie vzťahu k pozemkom pod stavbami (vo svojej podstate
znamenajúce stratu vlastníctva vlastníka pozemku), tak aj dočasné obmedzenie vlastníckeho práva
vecným bremenom, zriadeným na pozemku nepochybne predstavuje nútené obmedzenie vlastníckeho
práva, ktoré je možné podľa Čl. 20 ods. 4 Ústavy SR iba v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na
základe zákona a za primeranú náhradu. Obsah akékoľvek núteného obmedzenia vlastníckeho práva,

ku ktorému dochádza podľa v súčasnosti platnej úpravy, je podľa názoru súdu potrebné posudzovať
v kontexte i uvedeného ustanovenia ústavy, ktoré okrem iného garantuje i vyváženie prípadného
obmedzeniavlastníckehoprávaposkytnutímzodpovedajúcejnáhrady.Riadiacsatýmitoúvahamidospel
súd k záveru, že za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom vecným bremenom, zriadeným v
prospech žalovaného zák. č. 66/2009 Z.z. patrí žalobcom náhrada. Čo do výšky tejto náhrady súd vyšiel
z obdobia 68 mesiacov za ktoré si žalobcovia nároky dôvodne uplatnili (28. júna 2010 do 27. februára

2016), z medzi účastníkmi nespornej výmery vecným bremenom zaťažených pozemkov žalobcov spolu
296 m2 a v konaní zistenej jednotkovej sumy náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva 2,86 € za m2
ročne. Za celé posudzované obdobie je žalovaný povinný zaplatiť náhradu v sume 4.797,17 €, z ktorej
vzhľadom na veľkosť spoluvlastníckych podielov žalobcov k obom nehnuteľnostiam (§ 137 Občianskeho
zákonníka), je povinný zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 3.597,88 € (vzhľadom na spoluvlastnícky podiel

3/4 z celku) a žalobkyni v 2. rade sumu 1.199,29 € (vzhľadom na spoluvlastnícky podiel 1/4 z celku).

5. Pretože čas splnenia náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným
zák. č. 66/2009 Z. z. nie je stanovený právnym predpisom a nevyplýva ani z dohody účastníkov,
pre splatnosť tohto záväzku na peňažné plnenie bolo potrebné (§ 563 Občianskeho zákonníka), aby

žalobcovia žalovaného o splnenie dlhu - náhrady za to ktoré obdobie, požiadali. Nakoľko tak žalobcovia
neurobili pred začatím konania, (predchádzajúca korešpondencia smerovala k vyplateniu jednorazovej
náhrady), za kvalifikovanú výzvu na zaplatenie náhrady za obdobie od 28. júna 2010 do 27. júna
2012 súd považoval doručenie návrhu s prílohami žalovanému, k čomu došlo dňa 17. augusta 2012.
Nasledujúceho dňa (18. augusta 2012) bol žalovaný povinný peňažný záväzok žalobcom splniť a

nakoľko tak neurobil, dňom 19. augusta 2012 sa dostal s jeho plnením do omeškania s následkom vzniku
práva žalobcov na úroky z omeškania v percentuálnej výške 8,75 % ročne (vzhľadom na úrokovú sadzbu
ECB 0,75 % ročne). Za obdobie od 28. júna 2012 do 27. januára 2015 žalobcovia účinne požiadali
žalovaného o plnenie náhrady dňom doručenia písomného podania, ktorým žalobcovia svoje nároky o
toto ďalšie obdobie rozšírili, k čomu došlo dňa 5. februára 2015. Nasledujúceho dňa (6. februára 2015)

bol žalovaný povinný tento peňažný záväzok žalobcom splniť a nakoľko tak neurobil, dňom 7. februára
2015 sa dostal s jeho plnením do omeškania s následkom vzniku práva žalobcom na úroky z omeškania
v percentuálnej výške 8,05 % ročne (vzhľadom na úrokovú sadzbu ECB 0,05 % ročne a prechodné
ustanovenie § 10c nar. vl. č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnkov). Nakoniec za obdobie
od 28. januára 2015 do 27. februára 2016 žalobcovia účinne požiadali žalovaného o plnenie náhrady

dňom doručenia písomného podania, ktorým žalobcovia svoje nároky o toto ďalšie obdobie rozšírili,
k čomu došlo dňa 19. apríla 2016. Nasledujúceho dňa (20. apríla 2016) bol žalovaný povinný tento
peňažný záväzok žalobcom splniť a nakoľko tak neurobil, dňom 21. apríla 2016 sa dostal s jeho plnením
do omeškania s následkom vzniku práva žalobcom na úroky z omeškania v percentuálnej výške 8,0 %
ročne (vzhľadom na úrokovú sadzbu ECB 0,0 % ročne a prechodné ustanovenie § 10c nar. vl. č. 87/1995

Z.z. v znení neskorších zmien a doplnkov). Žalobcovia si uplatnili za omeškanie žalovaného s plnením
náhrady za jednotlivé obdobia úroky z omeškania len v percentuálnej výške 5,05 % ročne, a len od 28.
februára 2016. V tomto rozsahu postupom podľa ustanovenia § 153 ods. 2 O.s.p. súd žalobcom úroky
z omeškania priznal, a to žalobcovi v 1. rade za omeškanie so zaplatením sumy 2.879,52 € a žalobkyni
v 2. rade za omeškanie so zaplatením sumy 959,84 € (za uplatnené obdobie od 28. júna 2010 do 27.

januára 2015). So zaplatením náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva za obdobie od 28. januára
2015 do 27. februára 2016, ako bolo konštatované už na inom mieste odôvodnenia, dostal sa žalovaný
do omeškania až počnúc dňom 21. apríla 2016, a preto až od toho dňa súd priznal za omeškania s
plnením náhrady za toto obdobie úroky z omeškania, a v prevyšujúcom rozsahu (za obdobie od 28.
februára 2016 do 20. apríla 2016) súd návrh v tejto časti uplatnených úrokov z omeškania zamietol.

6. O poplatkovej povinnosti žalobcov súd rozhodol podľa ust. § 5 ods. 1 písm. h/ zák. č. 71/1992 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnkov, v zmysle ktorého poplatková povinnosť vzniká (tiež) nadobudnutím
právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok uložila v súvislosti s rozhodnutímvo veci samej. Za rozšírenú časť návrhu súd v zmysle položky 1 písm. a) Sadzobníka poplatkov,
tvoriaceho prílohu uvedeného zákona uložil žalobcovi v 1. rade zaplatiť doplatok súdneho poplatku v
sume 140 € a žalobkyni v 2. rade doplatok súdneho poplatku v sume 46,50 €.

7. Žalobcovia mali vo veci plný úspech (neberúc do úvahy zamietavú a zastavenú časť príslušenstva,
ktoré nepredstavovalo samostatný predmet konania), a preto im súd priznal podľa ust. § 142 ods. 1
O.s.p. náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalovanému, ktorý vo veci úspech
nemal. Priznaná náhrada trov konania pozostáva z náhrady sčasti už zaplateného a sčasti vyrubeného

súdneho poplatku za návrh, a to žalobcovi v 1. rade v sume 215 € a žalobkyni v 2. rade v sume 71,50 €.

8. O trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi a štátom súd rozhodol postupom podľa ustanovenia
§ 148 ods. 1 veta prvá O.s.p., v zmysle ktorého štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom
právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Za vypracovanie znaleckého posudku štát zaplatil na základe
uznesenia zo dňa 13. novembra 2013 znalcovi Ing. Jozefovi Faithovi, PhD. znalečné v sume 119,52 € a

na základe uznesenia zo dňa 17. februára 2016 znaleckému ústavu - Technickej univerzite v Košiciach
znalečnévsume593,96€.Nakoľkobolžalovanývkonaníneúspešný, súdmuuložilvzmyslecitovaného
ustanovenia zákona takto vynaložené trovy štátu nahradiť.

9.Protitomutorozsudkupodalžalovanývzákonnejlehoteodvolanie.Navrholzrušiťnapadnutýrozsudok

a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1
písm.h/CSP.Pocitácii§1ods.1zákonač.66/2009Z.z.,§4ods.1zákonač.66/2009Z.z.,článku4ods.
1 a článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 13 a článku 20 Ústavy Slovenskej republiky
konštatoval, že článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článok 11 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, zaručujú všetkým vlastníkom rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckeho práva.

Od vymedzenia obsahu vlastníckeho práva treba odlišovať jeho obmedzenie podľa článku 20 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky. Podľa článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, vyvlastnenie alebo
nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na
základe zákona a za primeranú náhradu. Ústava Slovenskej republiky dovoľuje vyvlastnenie na základe
zákona, ale nedovoľuje vyvlastnenie zo zákona. Pretože článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky

ustanovuje pre vyvlastnenie a nútené obmedzenie vlastníckeho práva rovnaké podmienky, k nútenému
obmedzeniu vlastníckeho práva môže dôjsť len na základe zákona, nie zákonom. Preto podľa odvolateľa
nemohlo dôjsť ustanovením § 4 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009 Z.z. k nútenému obmedzeniu vlastníckeho
práva, keď naň Národná rada Slovenskej republiky nie je oprávnená, a tak nemôže účinne zákonom
vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo, a tak nemôže byť daný ani nárok na poskytnutie

náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Žalovaný nepopiera, že ku pozemkom, ktoré sú vo
vlastníctve žalobcov vzniklo zo zákona vecné bremeno v prospech žalovaného. Zákon však nerieši, či za
toto vecné bremeno patrí aj náhrada. Podľa odvolateľa „odplatnosť“ nie je pojmovým znakom právneho
inštitútu - vecného bremena. Podľa dôvodovej správy k § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. sa ako spôsob
riešenia vzťahov k neusporiadaným pozemkom navrhuje zriadenie vecného bremena podľa § 151n a

nasl. OZ. Opätovne poukázalna „uznesenie“ (správne “nález“ - poznámka odvolacieho súdu) Ústavného
súdu Českej republiky zo dňa 25.1.2005 sp.zn. PL 25/04. Zákonné ustanovenia týkajúce sa vecného
bremena, konkrétne § 151n OZ neurčujú, či so zriadením vecného bremena a jeho trvaním, je spojená
povinnosť oprávneného z vecného bremena poskytnúť povinnému nejakú náhradu. Podľa § 4 zákona
č. 66/2009 Z.z. bolo zriadené dočasné vecné bremeno, pričom koncepcia celého zákona má smerovať

k definitívnemu usporiadaniu vlastníckych vzťahov, a zákon č. 66/2009 Z.z. neustanovuje odplatnosť
vecného bremena z dôvodu, že zriadením náhrady za vecné bremeno by bol zmarený samotný účel
zákona č. 66/2009 Z.z.

10. Žalobca v 1. rade v písomnom vyjadrení na odvolanie žalovaného navrhol napadnutý rozsudok

potvrdiť. Uviedol, že žalovaný nepopiera, že komunikácie sú v jeho vlastníctve a že sú postavené
aj na pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcov. Poukázal na to, že zákon č. 66/2009 Z.z. nie je len o
zriadení vecného bremena. Je to zákon o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom vysporiadaní
pozemkov pod stavbami. Žalovaný viac ako 7 rokov od účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. neurobil
žiadne kroky pre majetkoprávne vysporiadanie pozemkov pod cestami (neponúkol žalobcom náhradný

pozemok, neinicioval pozemkové úpravy a podobne). K bezodplatnosti vecného bremena poukázal na
odôvodnenie Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL ÚS 15/98 a na to, že v zákone č. 66/2009
Z.z., chýba jednoznačná formulácia o tom, aké vecné bremeno vzniklo, či bezodplatné alebo odplatné.
Poukázal na rozhodnutia „košických“ súdov, ktoré v štyroch právoplatných skončených veciach a vpiatich neprávoplatne skončených veciach určili, že za vecné bremeno patrí finančná náhrada. V ďalšej
časti vyjadrenia poukázal na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. 499/2011
zo dňa 21. novembra 2011.

11. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému dňa 23. augusta 2016.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ustanovením § 379
a 380 CSP a z hľadísk uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a dospel k
záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

13. Rozsudok prvej inštancie, okrem výroku o zastavení konania a výroku o zamietnutí návrhu v
prevyšujúcej časti je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 31. augusta 2017 o 13.35 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 206, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 22. augusta 2017 na úradnej tabuli Krajského sudu v Košiciach podľa § 219 ods.
1,3 CSP.

15. Žalovaný v odvolaní uviedol odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, ku ktorému odvolací
súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy,

ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale
nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený.

17. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že
by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a
ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §

135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

18.Mimoriadnepodrobné,vecnesprávneazákonuzodpovedajúcesúajdôvodynapadnutéhorozsudku,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 387 ods.

2 CSP).

19. K odvolacím námietkam žalovaného považuje odvolací súd za potrebné uviesť toto :

20. Cieľom zákona č. 66/2009 Z.z. je usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami

vo vlastníctve obce (alebo vyššieho územného celku), ktoré prešli do vlastníctva obce (alebo vyššieho
územného celku) podľa osobitných zákonov [zákonom č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách
(cestný zákon) v znení neskorších predpisov], vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a
využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (§ 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.).

21. V § 2 zákona č. 66/2009 Z.z. je upravený proces usporiadania vlastníctva pozemkov pod stavbou,
ktorý môže obec (alebo vyšší územný celok) uskutočniť formou zámennej zmluvy. Ide o možnosť obce
(vyššieho územného celku) riešiť usporiadanie zastavaných pozemkov zámennou zmluvou (napr. v
záujme urýchlenia procesu usporiadania pozemkov). Zaiste toto riešenie predpokladá, že obec (alebo
vyšší územný celok) disponuje pozemkami, ktoré bude možné využiť individuálne formou zámennej

zmluvy. Treba zdôrazniť, že ako náhradný pozemok možno použiť len pozemok rovnakého druhu, ako
bol pôvodne pozemok pred zastavaním. Pritom je treba zohľadniť aj primeranosť výmery a bonity pôdy.
Ak pozemok nebude usporiadaný zámennou zmluvou, je upravené usporiadanie vlastníctva pozemkov
prostredníctvom pozemkových úprav podľa zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách. Vkatastrálnych územiach, v ktorých už boli ukončené pozemkové úpravy, sa usporiadanie vlastníckych
vzťahov navrhuje riešiť cestou jednoduchých pozemkových úprav podľa § 8b zákona č. 330/1991 Zb.

22. V § 3 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. sa konštatuje, že konanie o nariadení pozemkových úprav z
dôvodu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbou podľa tohto zákona sa začína na
žiadosť vlastníka stavby.

23. Ako už bolo konštatované, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbou sa vykoná

formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode pozemkových úprav, v tom istom katastrálnom
území, a ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia
obce, v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodný pozemok pred zastavaním,
alebo formou finančnej náhrady, ak
a/ v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady,
b/ ide o pozemok pod stavbou o výmere do 400 m2,

c/ o to požiadal vlastník pozemku (§ 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z.).

24. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo

zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec (alebo vyšší územný celok).

25. Vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím

súdu, môže vzniknúť aj zriadením zo zákona.

26. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu,
a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu.

27. U vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh
verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom
prevahy verejného záujmu vzťahujúceho sa k určitému chodu alebo zariadenia nad záujmom jednotlivca
bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka, a bez
toho, aby existencia obmedzenia podávajúca sa z vecného bremena bola zrejmá zo zápisu v katastri

nehnuteľnosti.

28. Právna teória a súdno-aplikačná prax rešpektujú právny princíp, ktorý je vyjadrený pravidlom „lex
specialis derogat generali“ (zvláštny zákon ruší zákon všeobecný). Zaiste za predpokladu, že ide o
predpisy rovnakej právnej sily. Zvláštna úprava, t.j. užšia právna norma má prednosť pred úpravou

všeobecnou, t.j. normou širšou, ktorá sa uplatní len tam, kde zvláštny predpis vec neupravuje.

29. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi
predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny nárok.

30. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci,
ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné
vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných
bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejedná sa o komplexnú
úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách.

31. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou
občianskoprávnou.

32. Na danú problematiku je ďalej nutné pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity. Podľa tejto zásady

vyplývajú práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena nielen z právnej úpravy, na ktorej základe
vznikli, ale aj zo zákonnej úpravy zákonných vecných bremien. Pokiaľ súčasné špeciálne predpisy
zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, je potrebné použiť úpravu
súkromnoprávnu.33. Subsidiárne použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva v danej veci aj z
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.

34.Odvolaciemusúdusažiadapoznamenaťešteknáhradezazriadenievecnéhobremenanasledovné:

35. Ústava od jej prijatia v roku 1992 zaručuje základné právo vlastniť majetok v historicky
najdôslednejšej podobe. Pod ústavnou ochranou sú všetci vlastníci, ktorým sa zaručuje ochrana aj pred

nútenýmobmedzovanímvlastníctvaapredvyvlastňovaním.Poprvýrazsaústavnáochranazabezpečila
podmienkou primeranej náhrady za zásah do vlastníctva vykonaný proti vôli vlastníka. S Čl. 20 Ústavy je
zlučiteľná aj taká primeraná náhrada za nútené obmedzenie vlastníctva, ktorá sa poskytuje vlastníkovi
opakovane.

36. Predpokladom takéhoto plnenia je povaha zásahu do vlastníctva. Za predpokladu, že uskutočnený

zásahdovlastníckychprávsatýkatejistejaleboporovnateľnejveci„primeranánáhrada“zavyvlastnenie
môže byť vyššia ako „primeraná náhrada“ za nútené obmedzenie vlastníckych práv. Vyplýva to z
podstaty oboch zásahov do práva vlastniť majetok. V prípade vyvlastnenia vlastník v celom rozsahu
vlastníckych práv stráca jednotlivé oprávnenia spoluvytvárajúce obsah vlastníckeho práva, ba stráca
aj status subjektu vlastníckeho práva. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva je z tohto zorného

uhla miernejším obmedzením vlastníka, lebo ten nestráca všetky oprávnenia spoluvytvárajúce obsah
vlastníckeho práva a nestráca ani status vlastníka.

37. Na druhej strane intenzita a rozsah nútených obmedzení vlastníka môže byť značný. Rozdielne
právne postavenie medzi jednotlivými skupinami nútene obmedzených vlastníkov v uti, frui alebo

disponere sa v súlade s Čl. 1 ods. 1 Ústavy musí vyjadriť v súlade so zásadou spravodlivého ocenenia
rozsahu a dĺžky trvania obmedzení. Na tento účel slúži inštitút primeranej náhrady. Primeraná náhrada
nie je symbolom ani gestom dobrej vôle zo strany spoločnosti voči vlastníkovi. V materiálnom právnom
štáte má reálny, nepredstieraný význam. V prípade núteného obmedzenia vlastníckych práv slúži
vlastníkovi ako príspevok na náhradu ekonomických strát na výnose z majetku, ktorý v dôsledku

nútenéhoobmedzeniavlastníckychprávbuďvôbecnemôžeužívať,alebomôžeužívaťibavobmedzenej
miere. Preto sa ústavná ochrana vo výkone vlastníckych práv obmedzenému vlastníkovi zaručuje po
celý čas trvania obmedzení vlastníka.

38. Na rozdiel od „primeranej náhrady“, ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorázovo, pri

nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania
núteného obmedzenia. Týka sa to predovšetkým takých obmedzení práv vlastníka, v ktorých prípade
možno dôvodne očakávať trvanie obmedzujúceho zásahu po dlhý čas. Aj tam, kde sa pri zavedení
obmedzenia nepredpokladalo dlhodobé trvanie obmedzujúceho zásahu, no v skutočnosti k takémuto
zásahu došlo, je ústavný dôvod na priznanie opakujúcich sa dávok primeranej náhrady.

39. Odvolaciemu súdu sa žiada ešte poznamenať, že v súlade s Čl. 20 Ústavy vykonaný zásah do
práva pokojne užívať svoj majetok musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného
záujmunaobmedzenívlastníctvaapožiadavkamiochranyzákladnéhoprávajednotlivcavlastniťmajetok
a čerpať z neho majetkový prospech. Podmienky, za akých sa náhrada poskytuje, majú zásadný význam

pre nastolenie spravodlivej rovnováhy, ktorá sa musí rešpektovať pri určení obmedzujúceho opatrenia
tak, aby vlastník nekládol na obmedzovaného vlastníka neprimeranú záťaž. Obmedzenie vlastníckych
právvlastníkasamusíudiaťspôsobom,ktorýjevrozumnompomerekpovaheahodnoteobmedzujúcich
opatrení. Neposkytnutie náhrady alebo poskytnutie náhrady, ktorá nie je primeraná povahe a rozsahu
zásahov do vlastníctva, je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu.

40. Výrok rozsudku o zastavení konania, ako aj výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti odvolaním
napadnuté neboli, a tak zostali právoplatné.

41. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku, ako aj vo výroku o náhrade trov

konania a povinnosti zaplatiť súdny poplatok za rozšírenie žaloby, ako aj vo výroku o náhrade trov štátu,
a to z dôvodov, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie.42. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvej
inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, okrem výroku o zastavení konania a výroku o
zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti ako vecne správny potvrdil.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1,2 CSP.

44. Žalovaný nemal úspech v odvolacom konaní, a tak mu náhrada trov nepatrí. Žalobcovia mali

úspech v odvolacom konaní, a preto im súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník zohľadňujúc
ustanovenie § 251 CSP.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).