Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 20, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/97/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6316010303
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alojz Palaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6316010303.1

Uznesenie

Krajský súd Banská Bystrica, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alojza Palaja a sudcov JUDr.
Jozefa Ryanta a JUDr. Slavoja Sendeckého, na verejnom zasadnutí dňa 20. septembra 2017, prejednal
odvolanie obžalovaného D. G., proti rozsudku Okresného súdu Brezno z 11.05.2017 sp.zn. 3T/129/2016
a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného D. G. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného D. G. za vinného z prečinu krádeže
podľa § 212 ods. 2 písm. c) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je rozvedený vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku.
Proti uvedenému rozsudku podal obžalovaný v zákonnej lehote odvolanie, a to už do zápisnice o
hlavnom pojednávaní po vyhlásení uznesenia, odvolanie dodatočne písomne odôvodnil. Domáhal

sa zrušenia napadnutého rozsudku a oslobodenia spod obžaloby, pretože predmetný skutok podľa
obžalobyniejetrestnýmčinom.Vdôvodochodvolaniaďalejpoukazujenasprávnezistenýskutkovýstav,
ale nesprávne právne závery, pokiaľ ide o posúdenie predmetného skutku, pretože za bezprostrednú
blízkosť v zmysle žalovaného trestného činu nemožno kvalifikovať len skutočnou vzdialenosťou danej
veci od majiteľa, ale bezprostredná blízkosť musí byť vždy spojená s tým, či je poškodený v okamihu
potreby schopný s vecou nakladať. S argumentáciou súdu prvého stupňa by bolo možné súhlasiť, ak

by išlo o zanedbateľnú vzdialenosť medzi konkrétnou vecou a majiteľom, z vykonaného dokazovania
v predmetnom konaní však vyplynulo, že o takúto vzdialenosť nešlo, pričom v ďalšom odcitoval ust.
§ 212 ods. 2 písm. c) Tr. zák. a opätovne uvádza, že nemôže ísť o prípady, keď sa osoba vzdiali
od jeho osoby, resp. má vec už iba na dohľad, čím znemožní bezprostredné nakladanie s vecou. V
rámci právnej teórie bolo ustálené, že účelom zavinenia predmetnej skutkovej podstaty bol postih tzv.
vreckovýchkrádeží,kedysipoškodenýodložívecpriamoprisebe,napríkladpricestovanívhromadných

dopravných prostriedkoch a podobne. Svedok I. S. aj obžalovaný vo svojich výpovediach uvádzali, že
bunda poškodenej Z. K., v ktorej mala odložený svoj telefón sa v čase skutku nachádzala minimálne
dva a viac metrov od poškodenej. Výpoveď poškodenej Z. K. sa javí byť ako nedôveryhodná, keď
počas celého trestného konania uviedla pri každom svojom výsluchu inú verziu priebehu skutku, keď
uvádzala, že síce mala bundu hneď pri nohách, ale keď prišiel obžalovaný, mala medzi ním a svedkom
S. prebehnúť hádka, po ktorej videla, ako obžalovaný ide, resp. kráča k jej bunde a teda táto skutočnosť

vyvracia tvrdenie poškodenej, že bundu mala vo svojej bezprostrednej blízkosti. Napokon na hlavnom
pojednávaní pred súdom aj poškodená uviedla, že jej bunda sa nachádzala od nej vo vzdialenosti 1,5 m.
Krajský súd na základe odvolania obžalovaného preskúmal v zmysle ust. § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť
napadnutého rozsudku a konanie, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, a zistil, že odvolanie
obžalovaného nie je dôvodné.
V prvom rade odvolací súd musí konštatovať, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní

všetky dostupné dôkazné prostriedky v záujme ustálenia skutočného stavu veci, a to pri plnom
rešpektovaní všetkých základných zásad trestného konania pri vykonávaní dôkazov. V dôvodovej častipísomného vyhotovenia rozsudku vysvetlil v súlade s ust. § 2 ods. 12 a § 168 ods. 1 Tr. por., ktoré
skutočnosti mal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové a právne závery a akými úvahami sa
spravoval pri hodnotení dôkazov jednotlivo i v ich súhrne.

Po zhodnotení všetkých dôkazov v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr. por. na základe zásad správneho
myslenia a vnútorného presvedčenia sa dopracoval aj odvolací súd k zhodnému záveru so súdom
prvého stupňa, že obžalovaný je páchateľom predmetného skutku a predmetný skutok nesie znaky
žalovaného trestného činu v zmysle obžaloby a samotného výroku napadnutého rozsudku.
V prvom rade nadväzuje odvolací súd na odvolanie v písomnom vyhotovení rozsudku okresného

súdu, ktoré si odvolací súd osvojil, stotožňuje sa s ním a v ďalšom naň iba poukazuje. Reagujúc
však na odvolania obžalovaného v zmysle právnych, resp. predchádzajúcich skutkových záverov, musí
konštatovať, že z hľadiska posúdenia vieryhodností výpovedí svedkov, poškodenej, obžalovaného
nemožno prehliadnuť výpovede samotného obvineného v prípravnom konaní, keď sám obžalovaný
uvádza, že poškodená mala bundu, resp. mobil ,,po ruke“, teda v bezprostrednom dosahu ako to
sama uvádzala v prípravnom konaní a zjavne potom iba v dôsledku ovplyvnenia výpovedí poškodenej

buď samotným obžalovaným alebo inými osobami, aby vypovedala v prospech obžalovaného, resp.
aj s prihliadnutím na odstup času možno jednoznačne ustáliť, že výpoveď poškodenej na hlavnom
pojednávaní nie je sto percentne zhodná s výpoveďou v prípravnom konaní, ale dostatočne presne je
zadokumentovaná v prípravnom konaní, poškodená vlastne zotrvala na tomto pôvodnom stanovisku.
Pokiaľ ide o výklad termínu ,,na sebe, pri sebe“ má odvolací súd z pohľadu jeho výkladu za správne

konštatovanie aj u obžalovaného v zmysle písomných dôvodov odvolania, že zjavne mal zákonodarca v
úmysle pri ustálení predmetnej kvalifikovanej skutkovej podstate trestného činu krádeže podľa písm. a)
ods. 2 § 212 Tr. zák. na mysli predovšetkým prípady vreckových krádeží, krádeží z nákupných tašiek v
obchodoch, na ulici a za iných okolností, keď tento termín nie je možné vykladať absolútne jednoznačne
z pohľadu vzdialenosti odcudzenej veci od samotného majiteľa alebo držiteľa v tejto veci, ide o veci skôr

vymedziteľné v tom smere, že sa nachádzajú v bezprostrednom alebo blízkom dosahu majiteľa alebo
dispodenta s predmetnou vecou, teda kedykoľvek môže nakladať s predmetnou konkrétnou vecou podľa
jej charakteru, účelu a významu použitia, v tomto prípade vo vzdialenosti nie takej, že by bolo treba za
touto vecou kráčať, hľadať ju, vybrať z úschovne a podobne, ale pre prípad, že mobil zazvoní, resp. chce
ho majiteľ použiť, nič mu k tomu nebráni ihneď tak konať a bez ďalšieho prekonania prekážky prípadne

s ňou odísť, alebo ináč disponovať. Je nesporné, že v tomto prípade mala poškodená v bezprostrednom
dosahu predmetný predmet, teda mobilný telefón spolu s bundou, resp. taškou, s ktorou cestovala a
pokiaľ jej ju niekto nestrážil, resp. si ju neodložila na mieste mimo jej dosahu na to určenom, v úschovni
a podobne, vec má svoju hodnotu, je len logické, že ju chcela mať v bezprostrednom dosahu, hoci i tak
nezabránila tomu, aby jej bola odcudzená, čo sa však nedalo zabrániť ani pre prípad, že by ju mala v

ruke, pokiaľ by páchateľ násilne túto vec z ruky vytrhol, v zmysle krádeže nie lúpeže.
Treba uviesť, že teda odvolací súd vychádzal z toho, že poškodená mala bezprostredne blízko seba
pri nohách v krátkej vzdialenosti odloženú bundu a v nej mobilný telefón vo vrecku bundy, ktorú inak
nosí na sebe, nebol vo voľnom dosahu iných osôb a takéto konanie potom spadá pod právne posúdenie
predmetného skutku v zmysle písm. c) § 212 ods. 2 Tr. zák., teda, že obžalovaný si prisvojil cudziu vec

tým, že sa jej zmocnil a čin spáchal na veci, ktorú mal iný pri sebe.
Odvolací súd nezistil pochybenie ani vo výroku o treste, pretože obžalovanému s prihliadnutím na všetky
významné skutočnosti v zmysle § 34 ods. 1,4 Tr. zák. uložil výchovný trest na dolnej hranici trestnej
sadzby, vrátane dĺžky skúšobnej doby.
Z uvedených dôvodov potom odvolací súd považuje napadnutý rozsudok v celom rozsahu za zákonný

a odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.