Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 13, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/47/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715010516
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8715010516.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy

Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 13.09.2017 v Prešove, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/ Tr. poriadku na podklade odvolania obžalovaného S. Q. z r u š u j e
rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/143/2015 zo dňa 04.05.2016 v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obž. S. Q., nar. XX. XX. XXXX v F. - X. X., trvale bytom F., bez udania adresy, prechodne bytom F., L.

X., blok D. č. XX, u U. C.,

u z n á v a v i n n ý m, ž e

ako otec D. Q., nar. XX. XX. XXXX, hoci mu vyživovacia povinnosť vyplýva priamo zo Zákona o rodine a
rozsudkom Okresného súdu Poprad pod sp. zn. 8P/191/2007 zo dňa 10. 9. 2007, právoplatným dňa 16.
10. 2007 bol zaviazaný prispievať na výživu dcéry D. od 1. 3. 2007 mesačne sumou 3.500,- Sk (116,18

eur), ktoré výživné má poukazovať vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky dieťaťa U.
Q., si túto vyživovaciu povinnosť úmyselne v Poprade, okres Poprad, ani inde pravidelne neplnil v období
od 26. 6. 2012 do 4. 5. 2016, s výnimkou obdobia od 25. 7. 2013 do 12. 9. 2014, kedy bol umiestnený
vo výkone trestu odňatia slobody, kde počas jeho pracovného zaradenia boli vykonávané aj zrážky z
jeho pracovnej odmeny na výživné dcéry D., pričom okrem týchto zrážok zaplatil na výživné v mesiaci
december 2014 sumu 100,- eur, v mesiaci február 2015 sumu 100,- eur, v mesiaci máj 2015 sumu 150,-
eur, dňa 2. 10. 2015 sumu 110,- eur a dňa 27. 10. 2015 sumu 150,- eur, a v decembri 2015 sumu 70,-
eur, čím mu takto vznikol dlh na výživnom k rukám matky dieťaťa U. Q., nar. XX. X. XXXX, bytom F., Ul.

F. XXXX/X, vo výške 2.921,55 eur, časť ktorého v sume 1 000,- eur na verejnom zasadnutí Krajského
súdu v Prešove dňa 13.09.2017 uhradil k rukám matky, takže za uvedené obdobie dlhuje na výživnom
sumu 1 921,55 eur,

pričom uvedený čin spáchal, hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin
odsúdený, a to trestným rozkazom Okresného súdu Poprad pod sp. zn. 5T/64/2012 zo dňa 31. 5. 2012,
právoplatným dňa 4. 7. 2012 a zároveň bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch z výkonu

trestu odňatia slobody, uloženého za taký čin, prepustený, a to dňa 12. 9. 2014,

t e d a

najmenej tri mesiace v období dvoch rokov si úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, hoci
bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený a z výkonu trestu odňatia
slobody uloženého za taký čin prepustený,

č í m s p á c h a lprečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona,

z a t o m u s ú d u k l a d á:

podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného
zákona trest odňatia slobody vo výmere 14 (štrnásť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona ho pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 316 ods. 1 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie poškodenej P.. U. Q..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/143/2015 zo dňa 04.05.2016 bol obžalovaný S. Q.

uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného
zákona, na tom skutkovom základe, že

ako otec D. Q., nar. XX. XX. XXXX, hoci mu vyživovacia povinnosť vyplýva priamo zo Zákona o rodine a
rozsudkom Okresného súdu Poprad pod č. 8P/191/2007 zo dňa 10. 9. 2007, právoplatným dňa 16. 10.

2007 bol zaviazaný prispievať na výživu dcéry D. od 1. 3. 2007 mesačne sumou 3.500,- Sk (116,18 eur),
ktoré výživné má poukazovať vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky dieťaťa U. Q.,
si túto vyživovaciu povinnosť úmyselne v Poprade, okres Poprad, ani inde pravidelne neplnil v období
od 26. 6. 2012 do 4. 5. 2016, s výnimkou obdobia od 25. 7. 2013 do 12. 9. 2014, kedy bol umiestnený
vo výkone trestu odňatia slobody, kde počas jeho pracovného zaradenia boli vykonávané aj zrážky z

jeho pracovnej odmeny na výživné dcéry D., pričom okrem týchto zrážok zaplatil na výživné v mesiaci
december 2014 sumu 100,- eur, v mesiaci február 2015 sumu 100,- eur, v mesiaci máj 2015 sumu 150,-
eur, dňa 2. 10. 2015 sumu 110,- eur a dňa 27. 10. 2015 sumu 150,- eur, a v decembri 2015 sumu 70,-
eur, čím mu takto vznikol dlh na výživnom k rukám matky dieťaťa U. Q., nar. XX. X. XXXX, bytom F., Ul.
F. XXXX/X, vo výške 2.921,55 eur, hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký

čin odsúdený, a to trestným rozkazom Okresného súdu Poprad pod č. 5T/64/2012 zo dňa 31. 5. 2012,
právoplatným dňa 4. 7. 2012 a zároveň bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch z výkonu
trestu odňatia slobody, uloženého za taký čin, prepustený, a to dňa 12. 9. 2014,

začo mu bol podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37

písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 16
(šestnásť) mesiacov, pre výkon ktorého podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona bol zaradený do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Proti vyhlásenému rozsudku podal obž. S. Q. v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V písomných

dôvodoch uvádza, že po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sa pokúšal o zabezpečenie trvalého
pracovného pomeru i mimo miesta trvalého bydliska, čo bolo neúspešné. Ako držiteľ právoplatného
živnostenského oprávnenia (živnostenský list) si našiel prácu ako pomocný stavebný robotník. Následne
rekapituloval výkon prác pre jednotlivých zadávateľov, ktorý mu však za vykonané práce, buď nezaplatili
vôbec alebo len čiastočne s celkovými pohľadávkami v sume 4 500,00 Eur. Časť týchto pohľadávok je

nevymožiteľnáaakákoľveksnaha,čoilenospojenieskompetentnýmiosobamijenemožná.Vymáhanie
týchto pohľadávok cestou súdov si vyžaduje právne zastúpenie a zaplatenie súdnych poplatkov, pričom
on nedisponuje finančnými prostriedkami. Zo spomenutých financií, ktoré obdŕžal, uhradil priamym
vkladom na účet bývalej manželky výživné v čiastke 480,00 Eur a 100,00 Eur odovzdal v hotovosti
dcére. Ďalej poukázal na to, že rozsudkom OS Poprad sp. zn. 17C/45/2008-40 zo dňa 28.01.2009, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 05.03.2009, mu bolo zrušené právo spoločného nájmu k družstevnému
bytu na ulici Ľ. F. č. XXXX/XX v F. a jedinou nájomníčkou sa stala jeho bývalá manželka. Tá mu
mala zabezpečiť bytovú náhradu vo forme náhradného bývania, čo sa doposiaľ nestalo, čo mu tiež
sťažilo možnosti plniť súdom stanovenú vyživovaciu povinnosť. Preto po podmienečnom prepustení
z výkonu trestu odňatia slobody nemal kam ísť a takmer sa stal bezdomovcom, lebo býval u sestry,

kde býva aj jej dcéra. Z financií, ktoré uvedenými prácami získal iba minimálnou čiastkou prispel nachod spoločnej domácnosti jeho sestry. Nato v mesiaci január 2016 utrpel komplikovanú zlomeninu
nohy, ktorá si vyžiadala chirurgický zákrok a následky tohto úrazu má až doteraz (od tejto doby je stále
práceneschopný). Z dôvodu pozdĺžností na zdravotnom poistení nemôže absolvovať následnú operáciu,

pri ktorej by mu boli zo zlomenej nohy odstránené klince určené na jej spevnenie, pričom ich prítomnosť
mu spôsobuje bolesti pri chôdzi a za tohto stavu sa nepokúšal o získanie menšej stavebnej zákazky
(omietky, stierky a pod.) ani práce na pracovnú zmluvu, čo tiež prispelo k tomu, že si neplnil vyživovaciu
povinnosť voči dcére. Už v tom čase iný zdroj príjmu nemal a bol ešte stále odkázaný na láskavosť
sestry. Uvedomil si, že si neplnil vyživovaciu povinnosť voči vlastnej dcére (už táto povinnosť skončila,

dcéra ukončila štúdium na vysokej škole), no rodičovský vzťah s dcérou a synom naďalej funguje bez
akýchkoľvek výčitiek z oboch strán. Preto navrhol krajskému súdu vzhľadom na objektívnosť uvedených
dôvodov zrušenie rozsudku vydaného Okresným súdom Poprad a uloženie miernejšieho alternatívneho
trestu, ktorý mu pomôže, aby v primeranom časovom období uhradil dlžnú čiastku výživného, ktoré bude
prínosom pre jeho dcéru i bývalú manželku. Výkon trestu, ktorý mu prípadne bude uložený, nevylepší
finančnú situáciu rodiny, v ktorej žijú jeho deti.

Odvolaním rozsudok napadla aj P.. U. Q., ako matka detí G.. S. a P.. D. Q.. V dôvodoch uviedla, že
dňa 10.10.2007 bolo ich manželstvo rozvedené a následne Okresný súd v Poprade rozhodol o platení
výživného na syna S. 133 eur, ktorý bol v tom čase študentom 1. ročníka VŠ v Žiline a na dcéru D.
116,48 eur, ktorá bola v tom čase študentkou I. ročníka gymnázia v Poprade. (Okresný súd Poprad

č. 8P /191/2007 zo dňa 10.9.2007, právoplatný dňa 16.10.2007). Bývalý manžel na deti nikdy riadne
neplatil, za dlhých 9 rokov ani raz nezaplatil plnú sumu a roky neplatí vôbec nič, napriek tomu, že za 6
rokov jej na výživnom pre deti dlhoval viac ako 17 000 eur, bol odsúdený na rok a pol odňatia slobody
a odsedel vo väznici iba 14 mesiacov. Po návrate z výkonu odňatia slobody, kde bol prepustený na
podmienku, naďalej vôbec výživné neplatil. Ku dňu podania odvolania dlhuje na dcéru D. viac ako 3 000

eur (a to len odvtedy, čo vyšiel z výkonu trestu 12.9.2014). Celkove dlhuje na dcéru okolo 14 000 eur
a na syna podobne. Preto je podľa nej nový trest 16 mesiacov odňatia slobody neadekvátny trest za
takúto sumu peňazí voči ich deťom. Obaja rodičia majú prispievať na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Bývalý manžel bol riadne zamestnaný v Tatravagónke
Poprad.Poichrozvodesanechalvyhodiťzpráce,abynemuselplatiťvýživnénadeti,čojejsámpovedal.

Dcéru po rozvode mal prisúdenú každý druhý víkend, no nikdy ju nezobral a ani sa nezaujímal o jej
prospech v škole ani o nič. Klamstvom je tvrdenie obžalovaného, že po prepustení z výkonu trestu sa
chcel zamestnať, no neúspešne. Mzda za prácu, ktorú vykonával, mu nepostačovala ani na splácanie
požičaných finančných prostriedkov, ktoré si požičal za účelom dochádzania do práce. Na výživu dcéry
D. prispel len 5 krát sumou akou on uznal za vhodnú. Aby nemusel platiť na dcéru a nemusel nastúpiť

do výkonu trestu, naťahuje maródku od januára 2016, kedy si pod vplyvom alkoholu spôsobil úraz nohy.
Nie je jej zrejmé za čo denne fajčí a vysedáva v krčmách, keď nemá peniaze. Keď mu ponúkala izbu
na internáte, ako náhradné ubytovanie po rozvode, to odmietol, nakoľko už žil s novou partnerkou v
prenajatom byte a s ňou a jej deťmi míňal na dovolenkách všetky peniaze, ktoré dostal po zdedení a
predaní 4 -izbového bytu po svojich rodičov v Poprade na sídlisku Západ. Svojim deťom nedal vôbec nič.

Úhradu dlhu na výživnom si podmienil, keď mu poskytne náhradné bývanie, no podľa nej vyživovacia
povinnosť a náhrada bývania sú predsa dve rozličné veci. Nikdy sa nikto, ani bývalý manžel, ani na súde
neopýtali, odkiaľ z učiteľského platu zobrala peniaze na štúdium detí. V akad. r. 2011/2012 boli ešte
obidve deti študentmi VŠ, čo neboli malé výdavky. Otec sa o nich vôbec nezaujímal. Dcéra D. ukončila
VŠ len v máji 2016. Jej otec vôbec na štúdium a na nič neprispieval. Na záver požiadala, aby súd nariadil

obžalovanému zaplatiť aspoň 3 000 eur a zrušil trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov. Podľa jej
názoru, je to neadekvátny trest k sume, ktorú obžalovaný dlhuje na výživnom svojim deťom.

Vo vzťahu k odvolaniu splnomocnenca P.. U. Q. poškodenej D. Q. považuje krajský súd v prvom rade
za potrebné uviesť to, že okruh osôb, ktoré môžu rozsudok odvolaním napadnúť, aj výroky, proti ktorým

môžu tieto osoby odvolanie podať, zákon presne upravuje a to konkrétne v ust. § 307 Tr. poriadku.

Podľa § 307 ods. 1 Tr. poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť

a/ prokurátor pre nesprávnosť, ktoréhokoľvek výroku,

b/ obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsudku v
rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie
skutku uvedeného v obžalobe,
c/ poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody,d/ zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

Podľa § 307 ods. 2 Tr. poriadku osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku,

môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní,
ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

Z vyššie citovaných ustanovení teda vyplýva, že účinne môže poškodený odvolaním napadnúť rozsudok
len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody alebo preto, že takýto výrok nebol urobený.

Je evidentné, že odvolanie poškodenej v danom prípade smeruje proti výroku o treste, konkrétne proti
výmere trestu, ktorý bol obžalovanému uložený.

Na podanie odvolania v takomto smere však zákon poškodeného neoprávňuje, preto musel krajský súd
odvolanie poškodenej v zmysle ust. § 316 ods. 1 Tr. poriadku ako odvolanie podané neoprávnenou

osobu zamietnuť.

Následne na podklade riadne a včas podaného odvolania obžalovaným ako osobou na to oprávnenou
krajský súd, nezistiac dôvody na postup podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, preskúmal podľa § 317
ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ

podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na
chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že
odvolanie obžalovaného z pohľadu ním prezentovaných odvolacích námietok nie je dôvodné.

Primárne odvolací súd preskúmaval procesný postup konajúceho súdu pri vykonávaní dôkazov, o obsah

ktorých konajúci súd opieral svoje skutkové závery, pričom konštatuje, že dôkazy boli vykonané podľa
pravidiel stanovených procesným predpisom, a preto tieto sú procesne účinné. Odvolací súd nezistil ani
porušenie práva na obhajobu u obžalovaného, ktorý sa hlavného pojednávania zúčastnil, a mal možnosť
klásť vypočutej svedkyni otázky, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a navrhovať vykonanie ďalších
dôkazov. Súčasne v súlade s procesným predpisom sa práva záverečnej reči a práve posledného slova

vzdal, tým, že bez riadneho ospravedlnenia sa nezúčastnil nariadeného hlavného pojednávania.

Na podklade takto vykaného dokazovania konajúci súd uzavrel skutkový stav a právnu kvalifikáciu
konania obžalovaného uvedenú v napadnutom rozsudku, s čím sa odvolací súd stotožnil a keďže svoje
skutkové a právne závery konajúci súd v dostatočnom rozsahu odôvodnil, odvolací súd nepovažuje za

potrebné opätovne v tomto smere hodnotiť dokazovanie.

Odvolací súd sa preto v ďalšom sústredil na odvolacie námietky obžalovaného, ktorými v podstate
nenapádal zistený skutkový stav, ani naň nadväzujúcu právnu kvalifikáciu jeho konania, ale poukazoval
na objektívne príčiny, ktoré mu mali brániť v riadnom plnení si vyživovacej povinnosti. Na podklade týchto

objektívnych skutočností, ktoré mali existovať v období ustálenom v skutkovej vete rozsudku sa domáhal
trestu miernejšieho, predovšetkým iného druhu trestu, ako mu bol uložený, ktorý by nebol spojený s
obmedzením osobnej slobody.

Najsamprv obžalovaný dôvodil tým, že po prepustení z výkonu trestu sa snažil zamestnať, a preto

ako držiteľ právoplatného živnostenského oprávnenia (živnostenský list) si našiel prácu ako pomocný
stavebný robotník. Za vykonané práce mu však, buď nezaplatili vôbec alebo len čiastočne s celkovými
pohľadávkami voči zadávateľom prác v sume 4 500,00 Eur.

Aj napriek tomu, že obžalovaný touto obranou argumentoval od začiatku jeho trestného stíhania v

konaní pred súdom, až do rozhodnutia odvolacieho súdu žiadny takýto dôkaz preukazujúci jeho tvrdenie
(vystavené faktúry, príjmové a pokladničné doklady) súdu v rámci dokazovania nepredložil.

Túto jeho pasivitu pri preukazovaní ním tvrdených skutočností potom len dokresľuje to, že obžalovaný
sa práva vykonať dokazovanie, ktoré by preukázalo, že sa skutočne snažil zamestnať a zabezpečiť

si tak pravidelný príjem predovšetkým pre účely úhrady výživného sa výslovne vzdal už na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 9.3.2016. Súčasne priznal neplnenie si vyživovacej povinnosti a súd požiadal
o lehotu dvoch mesiacov na uhradenie výživného s možnosťou následku v podobe zániku trestnosti činu
kladeného mu za vinu. No obžalovaný zjavne, ani toto dobrodenie zákona a súdu nevyužil, keďže dlhneuhradil a nariadeného hlavného pojednávania dňa 4.5.2016 sa nezúčastnil, preto bolo vykonané v
jeho neprítomnosti a súčasne aj vyhlásený napadnutý rozsudok.

Hore prezentovaný spôsob správania sa obžalovaného len zapadá do predchádzajúceho obdobia, kedy
si neplnil vyživovaciu povinnosť prakticky už od marca roku 2007, ako je to zrejmé z predchádzajúcich
odsúdení obžalovaného za totožnú trestnú činnosť Okresným súdom v Poprade sp. zn. 6T 72/2010 a
sp. zn. 5T 64/2012.

Ani argumentácia obžalovaného spojená s tým, že nemal kde bývať, čomu malo tiež sťažovať možnosť
zabezpečiť finančné prostriedky pre účely výživného, neobstojí. To, že nemal kde bývať bola skutočnosť,
s ktorou sa mal vysporiadať už od marca roku 2009 (rozsudok OS Poprad sp. zn.: 17C/45/2008-40 zo
dňa 28.01.2009, právoplatný dňa 05.03.2009 ), keďže neprijal bývalou manželkou ponúkané náhradné
ubytovanie. Už vôbec sa neplnenie vyživovacej povinnosti predsa netýkalo len obdobia po prepustení z
výkonu trestu odňatia slobody v septembri roku 2014, kedy sa mal stať skoro bezdomovcom, ak by ho

neprijala jeho sestra. Obdobie rozhodné, kedy si povinnosť neplnil bolo predsa ustálené od júna 2012
až do rozhodnutia konajúceho súdu v máji 2016. Napokon zato, že obžalovaný nemal a nemá stále
bydlisko sa pričinil zjavne svojím spôsobom života sám a je skutočne v rozpore s vnútornou logikou,
aby si obžalovaný podmieňoval plnenie si vyživovacej povinnosti tým, že mu najsamprv má jeho bývala
manželka zabezpečiť náhradné ubytovanie. Vyživovacia povinnosť mu predsa plynie priamo zo Zákona

o rodine a jej adresátmi boli jeho deti a nie jeho bývalá manželka.

Napokon obdobie od januára 2016 do rozhodnutia konajúceho súdu v máji 2016, kedy už mal byť
obžalovaný obmedzený v pohybe z dôvodu komplikovanej zlomeniny nohy, je len nepomerným obdobím
z celkovej doby, kedy si obžalovaný neplnil vyživovaciu povinnosť

(jún 2012 až máj 2016), preto táto skutočnosť mohla mať len minimálny vplyv, z hľadiska celého obdobia
kladeného za vinu obžalovanému na jeho schopnosť plniť si vyživovaciu povinnosť, pričom ani táto
obrana obžalovaného nebola žiadnym relevantným dôkazom preukázaná.

Po zhrnutí obrany obžalovaného aj z pohľadu hore uvedeného, s prihliadnutím na jeho doterajší spôsob

života vo vzťahu k plneniu si vyživovacej povinnosti, hlavne v období ustálenom v skutku napadnutého
rozsudku, kedy javil len minimálny záujem o dcéru D. Q., nebol vedený v evidencii nezamestnaných,
nebol poberateľom žiadnych sociálnych dávok, taktiež jeho jediná evidencia ako osoby zamestnanej
podľa správy Sociálnej poisťovne bola u zamestnávateľa UVTOS v Košice - Šaca počas výkonu trestu
odňatia slobody, a doposiaľ ním nepreukázaný výkon prác, za ktoré mu nebolo zaplatené, má odvolací

súd odôvodnene zato, že obžalovaným prezentované skutočnosti, nie je možné považovať za objektívne
príčiny, ktoré by mu mohli brániť plniť si vyživovaciu povinnosť tak, ako mu bola ustálená konajúcim
súdom.

Z uvedeného podľa odvolacieho súdu naopak plynie, že konanie obžalovaného, aj s prihliadnutím na

skutočnosť, že v danom prípade ide o nepretržitú recidívu v neplnení si vyživovacej povinnosti prakticky
od marca roku 2007 napĺňa znaky úmyselného konania minimálne v podobe nepriameho úmyslu podľa
§ 15 písm. b/ Tr. zákona, a súčasne ide o konanie po dlhší čas, teda kvalifikačný moment - závažnejší
spôsob konania podľa § 138 písm. b/ Tr. zákona, čo by sa malo napokon odzrkadliť v posúdení konania
obžalovaného ako prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. b/, c/ Tr. zákona.

Vzhľadom len na podané odvolanie obžalovaného a na absentujúce odvolanie prokurátora v jeho
neprospech a existujúceho pravidla „zákazu zmeny k horšiemu“ upravenému v ust. § 322 ods. 3 Tr.
poriadku odvolací súd v takúto zmenu právnej kvalifikácie konania obžalovaného vykonať nemohol,
nakoľko by to bolo zjavne v neprospech obžalovaného z hľadiska závažnosti jeho zavinenia.

Následne odvolací súd podrobil prieskumnej povinnosti výrok o druhu a výmere trestu, vrátene výroku
o spôsobe jeho výkonu.

Pri úvahách o treste konajúci súd prihliadol na základné kritériá rozhodné pre ukladanie trestu v zmysle

§ 34 a nasl. Trestného zákona, keď trest má plniť represívnu funkciu, ako aj úlohu individuálnej a
generálnej prevencie a súčasne má predstavovať morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.Bolo správne konajúcim súdom ustálené, že obžalovaný sa priznal a svoje konanie oľutoval, čo potom
zodpovedá aj priznaniu poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona.

Následne však zrejme nedopatrením konajúci súd vo vyhlásenom výroku o treste rozsudku prihliadol
aj na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zákona, že obžalovaný v minulosti bol za trestný
čin už odsúdený. Dôkazom toho je jeho následná správna úvaha v odôvodnení rozsudku, keď
konštatoval, že na túto priťažujúcu okolnosť nie je možné prihliadať, pretože táto predstavuje zákonný
znak kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy. Odvolací súd na podklade

odvolania obžalovaného potom toto pochybenie konajúceho súdu napravil.

Napokon aj odvolací súd sa stotožnil so záverom konajúceho súdu o nevyhnutnosti, v danom prípade,
uloženia obžalovanému ako druhu trestu, trestu odňatia slobody a to spojeného s jeho výkonom.

Rovnako ako súd konajúci, si odvolací súd nemohol nevšimnúť, čo už aj skôr konštatoval, že obžalovaný

už v minulosti bol súdne trestaný, a to dvakrát, práve pre totožnú trestnú činnosť, ktorej sa nepretržite
dopúšťa už od marca roku 2007. Ani predchádzajúce odsúdenia a uložené tresty, dokonca posledný
ako nepodmienečný zjavne neviedli k jeho náprave. Tiež je tu zjavný nekritický postoj obžalovaného k
neplneniu si vyživovacej povinnosti, kde neustále prenáša zodpovednosť za jej neplnenie na okolnosti,
ktoré zjavne neobstoja tak, ako to bolo už vyššie uvedené. Správne preto konajúci súd uložil trest odňatia

slobody spojený s jeho výkonom.

Aj konajúcim súdom určená výmera trestu zodpovedala základným kritériám pre jeho ukladanie z
hľadiska individuálnej ale aj generálnej prevencie. Odvolací súd však reagujúc na novú skutočnosť, že
obžalovaný časť dlhu na výživnom priamo na verejnom zasadnutí v sume 1000 Eur uhradil do rúk

poškodenej, ktorá skutočnosť našla svoj odraz v úprave skutkových zistení, vyvodil následne záver o
potrebe znížiť určenú výmeru trestu z pôvodne uloženého trestu odňatia slobody 16 mesiacov na 14
mesiacov, pre výkon ktorého obžalovaného zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia, keďže v
posledných desiatich rokoch už bol vo výkone trestu.

V podstate z týchto dôvodov odvolací súd nevyhovel odvolaniu obžalovaného a na podklade novej
skutočnosti, úhrady časti dlhu na výživnom rozsudok konajúceho súdu zrušil a sám vo veci rozhodol
tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.