Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, July 31, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/5/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110219104
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:3110219104.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Ing. V. L. bývajúcej v U., zastúpenej Ing.
Samuelom Masárom, bývajúcom v Piešťanoch, Lipová 66/33, 2/ U. B., bývajúceho v Q., 3/ B. G.,
bývajúcej v Q., proti žalovanej P. W., bývajúcej vo F., zastúpenej JUDr. Ottom Markechom, advokátom
so sídlom v Hornej Strede, Ulica Kpt. Nálepku 336, o neplatnosť závetu, vedenej na Okresnom súde
Trenčín pod sp.zn. 21 C 196/2010, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 24.

mája 2016 sp.zn. 6 Co 211/2016, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín rozsudkom z 20. februára 2014 č.k. 21 C 196/2010-215 vyhovel návrhu a určil,
že závet spísaný poručiteľom F. B.4, zomrelým XX.X.XXXX, je neplatný. Po vykonanom dokazovaní

dospel k záveru, že sporný závet, spísaný poručiteľom F. B. dňa 4. mája 2009 je absolútne neplatným
právnym úkonom, a to pre absenciu vážnosti prejavu vôle poručiteľa (§ 37 Občianskeho zákonníka).
Dňa 4. mája 2009 mal poručiteľ vyjadriť svoju vôľu závetom, ktorý nenapísal vlastnou rukou, ale podpísal
v prítomnosti dvoch svedkov. Dňa 27. mája 2009 poručiteľa počas jeho hospitalizácie navštívil notár s
pripravenounotárskouzápisnicou,obsahujúcouzávetrovnakéhoznenia,pokiaľišloourčeniezávetného
dediča. Túto notársku zápisnicu poručiteľ odmietol podpísať s tým, že takúto vážnu vec si musí ešte

premyslieť, pričom vôbec nespomenul pred notárom, že nie je potrebné spisovať druhý závet, pretože
závetnú dedičku už určil. Hoci v prípade poručiteľa išlo o osobu pokročilého veku, jeho spôsobilosť na
právne úkony nebola žiadnym spôsobom obmedzená pred tým, ako došlo k jeho hospitalizácii, teda
pred 10. májom 2009, do tej doby si všetky svoje veci, aj finančného charakteru, spravoval sám a
nepotreboval k tomu cudziu pomoc. Ako ďalej vyplynulo z posudku psychiatra, jeho mentálny stav sa
počas pobytu v nemocnici zásadným spôsobom nezmenil, prejavovali sa však u neho v niektorých

dňoch stavy zmätenosti. Dňa 21. mája 2009 podpísal poručiteľ splnomocnenie pre žalovanú pri plnom
vedomí. Dňa 27. mája 2009 nezaznamenal notár pri jeho návšteve stav zmätenosti, ktorý by mu
bránil reálne uvažovať, ako naloží so svojím majetkom. Z dokazovania nevyplynulo, že sa poručiteľ
rozhodol spísať závet do notárskej zápisnice a za tým účelom sám oslovil notára, resp. o to požiadal
inú osobu, prítomnosť notára v nemocnici nebola výsledkom jeho iniciatívy, ale iniciatívy inej osoby.
Možno teda dôvodne pochybovať o tom, či rukou písaný závet bol právnym úkonom, ktorý poručiteľ

urobil vážne, teda či tento závet bol skutočným prejavom poručiteľovej vôle. K týmto pochybnostiam
prispieva i to, že hoci bol poručiteľ mentálne spôsobilý, bol predsa len limitovaný svojim zdravotným
stavom, konkrétne poškodeným zrakom a sluchom, čo potvrdili lekárske správy. Súd prvej inštancie
v odôvodnení konštatoval aj nejednoznačnú vierohodnosť svedkov závetu, ako aj to, že nemožno s
istotou konštatovať, že poručiteľ, v dôsledku svojich obmedzených schopnosti dobre vidieť a dobre
počuť, naozaj dotknutým závetom prejavil svoju poslednú vôľu. Iné dôvody, ktoré by mohli mať za

následok neplatnosť sporného závetu neboli súdom zistené, tento považoval závet po formálnej stránke
spĺňajúci náležitosti podľa § 476b Občianskeho zákonníka, nebolo preukázané, že bol potrebný postuppodľa § 476c ods. 1,2, Občianskeho zákonníka, nakoľko aj napriek určitým obmedzeniam nebolo možné
poručiteľa F. B. považovať za osobu, ktorá nemohla čítať a písať.

2. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 9. septembra 2014 sp.zn. 6 Co 526/2014 rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. Uviedol, že rozsudok okresného súdu vychádzal zo správnych skutkových
zistení, na ktoré boli aplikované správne právne predpisy, považoval ho za odôvodnený v súlade s
kritériami uvedenými v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.
v znení noviel, účinný do 30. júna 2016, ďalej len „O.s.p.), ako správny a presvedčivý, a preto podľa §

219 ods. 2 O.s.p. rozsudok potvrdil. V odôvodnení svojho rozsudku podrobne poukázal na skutkové,
ako aj právne posúdenie predmetnej veci, na základe ktorých, spoločne so súdom prvého stupňa,
dospel k záveru, že predmetný závet je neplatný. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj odvolacie
námietky žalovanej, ktorými poukazovala na rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď na
jednej strane súd konštatoval splnenie osobitných náležitostí závetu, pričom aj podľa nej tento spĺňal
náležitosti podľa § 476b Občianskeho zákonníka, a nebola preukázaná nutnosť postupu podľa § 476c

požadované ustanoveniami § 476 až § 479 Občianskeho zákonníka a na druhej strane súd vyhlásil
tento za neplatný. Z odôvodnenia vyplývalo, že súd prvej inštancie konštatoval, že napriek zisteným
zdravotným obmedzeniam nebolo možné považovať poručiteľa za osobu, ktorá nemôže čítať, ani písať.
Tento záver súdu prvej inštancie odvolací súd považoval za správny v celom rozsahu. Sporný závet
svojou formou (tzv. alografný závet) spĺňal osobitné náležitosti dané v § 476b Občianskeho zákonníka,

t.j. že pokiaľ nebol spísaný vlastnou rukou poručiteľa, o ktorý prípad išlo aj v preskúmavanej veci,
musí byť ním vlastnoručne podpísaný a pred dvomi svedkami súčasne výslovne prejaviť, že listina
obsahuje jeho poslednú vôľu, pričom svedkovia musia závet podpísať. I keď boli zistené zdravotné
obmedzenia poručiteľa, nebolo ho možné považovať za osobu, ktorá nemôže čítať a písať, pretože pri
správnej komunikácii s ním na ucho na ktoré počul pri nasadení naslúchacieho strojčeka a s okuliarmi,

síce s obmedzeniami, videl a počul, teda neboli dané zákonné podmienky vyžadujúce sprísnenú formu
alografného závetu upraveného v § 476c ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Splnenie týchto osobitných
náležitostí však rozhodne nemohlo nahradiť, ani konvalidovať taký nedostatok všeobecných náležitostí,
existenciu ktorých zákon vyžaduje pre platnosť právnych úkonov, ako je nedostatok vážnosti vôle, ktorý
má nevyhnutne za následok neplatnosť právneho úkonu z hľadiska § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

ako to bolo zistené v predmetnej veci. Závažné pochybnosti o existencii skutočnej vôle poručiteľa
vzbudzovali aj okolnosti, za ktorých mal byť sporný závet spísaný, so zreteľom na obsah svedeckých
výpovedí a tvrdení žalovanej. Odvolací súd opätovne poukázal na rozpornosť tvrdení svedkov, najmä
tých, ktorí mali byť bezprostredne pri spisovaní závetu. V tomto smere ako dôveryhodnú vyhodnotil
výpoveď svedka W., ktorého o svedectvo požiadal priamo poručiteľ. Tento tvrdil, že poručiteľ v zásade

chcel žalovanej „niečo dať“, čo podmieňoval tým, že ho táto doopatruje. Táto pred svedkom prejavená
vôľa poručiteľa však nezodpovedá obsahu sporného závetu, ktorým bola žalovaná ustanovená za
závetnú dedičku celého jeho hnuteľného i nehnuteľného majetku. Napriek tomu, že poručiteľ pred
svedkom vyslovil, že jej chce dať len niečo, čomu však nezodpovedá obsahovo ani písomný prejav
hovoriaci o celom jeho majetku. Teda aj z tohto pohľadu boli tu zásadné pochybnosti o tom, čo

bolo skutočnou vôľou poručiteľa. Vyhodnotiac všetky vyššie uvedené okolnosti uviedol odvolací súd,
že záver prvoinštančného súdu o tom, že je tu existencia vážnych pochybností o tom, že sporný
závet bol skutočným prejavom poručiteľovej vôle, je v celom rozsahu opodstatnený a môže mať za
následok jediné, a to vyslovenie absolútnej neplatnosti sporného závetu, pre nedostatok jeho podstatnej
náležitosti, a to existenciu vážnej vôle na strane poručiteľa privodiť ním právne účinky, ktoré zákon i s

takýmto prejavom vôle spája.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie s odôvodnením, že odvolací súd
jej odňal možnosť pred súdom konať, čím bola prípustnosť dovolania daná s poukazom na § 237 písm.
f/ O. s.p. Namietala, že odôvodnenie rozsudku a záver súdu nie sú dostatočné a presvedčivé. Mala

za to, že odvolací súd mal s poukazom na § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. nariadiť pojednávanie, nakoľko
bolo potrebné doplniť dokazovanie, pretože výsledky dokazovania pred súdom prvého stupňa neboli
dostačujúce pre záver o nedostatku vôle poručiteľa pri spisovaní závetu. Uviedla, že odvolací súd mal
nariadiť pojednávanie, nakoľko to vyžadoval verejný záujem, za ktorý považovala to, že ochrana jej práv
ako závetnej dedičky a o rozhodnutie o nich bude mať do budúcnosti význam aj pre iných závetných

dedičov. Ďalej poukazovala na to, že jej odvolací súd síce formálne doručil vyjadrenie žalobcov k jej
odvolaniu (8. septembra 2014), hoci podanie žalobcov bolo súdu doručené už v dňoch 12. mája 2014
a 2. júna 2014. Preto z hľadiska časového a materiálneho nemala reálnu možnosť reagovať na tento
procesný úkon žalobcov. Dovolaním napadnutý rozsudok bol totiž vyhlásený už 9. septembra 2014.Záverom uviedla, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. Žiadala preto napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len najvyšší súd, dovolací súd) uznesením z 24. februára
2014 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tej časti dovolania, v ktorej
žalovaná namietala procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľné, dovolací súd uviedol,
že judikatúra najvyššieho súdu už dávnejšie (viď judikát R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť

rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Správnosť takého nazerania na
právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na
právnych záveroch súladných s predmetným judikátom (viď sp.zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III.
ÚS 288/2015). Dovolací súd po oboznámení sa so spisom a napadnutým rozsudkom dospel k záveru,
že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nie je nepreskúmateľné, naopak odvolací súd podrobne

odôvodnil svoje závery, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku súdu prvého stupňa.
4.1. K dovolacej námietke žalovanej, ktorou vytýkala odvolaciemu súdu nenariadenie pojednávania a
nevykonanie dôkazov, a tým odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.
f/ O.s.p., najvyšší súd uviedol, že keďže nešlo o žiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p.
(a/ odvolací súd označil skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a správne, v dôsledku čoho

dokazovanie nezopakoval, ani nedoplnil, b/ súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania,
c/ nešlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a d/ nariadenie odvolacieho
pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem, nakoľko za taký nie je možné považovať subjektívny
názor účastníka, že v jeho sporovom konaní sa vyrieši otázka, ktorá bude záväzná pre všetkých
účastníkov v totožnom konaní), boli dané zákonné predpoklady prejednania odvolania žalovanej proti

prvoinštančnému rozhodnutiu bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Na tomto mieste dovolací
súd (k námietke dovolateľky o potrebe vykonať ďalšie dokazovanie v odvolacom konaní) uviedol, že
posúdenie významu dôkazov a potrebnosť ich vykonania, sú otázky, ktorých vyriešenie je zásadne
v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov

podľa návrhov alebo predstáv účastníkov nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť
konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie
účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k
jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie
však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk

súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Vzhľadom na uvedené dospel dovolací
súd k záveru, že postupom odvolacieho súdu, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, nebola dovolateľke odňatá možnosť pred súdom konať.
4.2. Žalovaná ďalej tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
postupom odvolacieho súdu, ktorý jej znemožnil realizovať právo vyjadriť sa k procesnému úkonu

protistrany. Vyjadrenie žalobcov k odvolaniu jej totiž bolo doručované tak, že z hľadiska časového
nemala reálnu možnosť zaujať k nemu stanovisko a so svojím stanoviskom oboznámiť súd. Odvolací
súd rozhodol bez toho, aby vyčkal, či sa odvolateľka vyjadrí k tomuto vyjadreniu žalobcov.
4.3. Dovolací súd dospel k záveru, že danom prípade nebola žalovanej vytvorená reálna možnosť
dostatočne sa pripraviť (najmenej päť dní) na zaujatie stanoviska k vyjadreniu žalobcov k jej odvolaniu a

so stanoviskom oboznámiť odvolací súd tak, aby naň bolo možné prípadne vziať zreteľ pri rozhodovaní
o odvolaní. Vyjadrenie k odvolaniu bolo žalovanej doručené 8. septembra 2014 a odvolací súd rozhodol
(už) 9. septembra 2014. So zreteľom na to dospel dovolací súd k záveru, že žalovanej bola v danom
prípade odňatá možnosť pred súdom konať. Jej dovolanie bolo preto nielen prípustné (§ 237 písm. f/
O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).

5. Krajský súd v Trenčíne vo veci opätovne rozhodol rozsudkom z 24. mája 2016 sp.zn. 6 Co
211/2016 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania. Mal za to, že žalovanou uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 O.s.p. nie sú
dané. K námietkam žalovanej o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že

právne závery o neplatnosti dotknutého závetu, založil súd na konkrétnych ustanoveniach právnych
predpisov a skutkovo dôvodil z konkrétnych zistení a uviedol tiež dôkazy, z ktorých pri týchto zisteniach
vychádzal. K právnym záverom, ktoré uviedol súd prvej inštancie o neplatnosti sporného závetu z
hľadiska § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, považoval odvolací súd za potrebné opätovne uviesť,že preskúmaním a vyhodnotením rozhodujúcich zistených skutočností, za ktorých bol sporný právny
úkon urobený, s prihliadnutím na okolnosti prípadu a ich vzájomné súvislosti, dospel zhodne so súdom
prvej inštancie k jednoznačnému záveru, že závet poručiteľa F. B., datovaný dňom 4. mája 2009 je

absolútne neplatným právnym úkonom pre nedostatok vážnosti prejavu vôle poručiteľa, ako jedného
zo základných zákonných predpokladov platnosti právneho úkonu, a to s poukazom na existenciu
závažných dôvodných pochybností spočívajúcich v tom, či poručiteľ zamýšľal aj ním skutočne privodiť
právne účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája. Z dokazovania vyplynulo, že v krátkej časovej
nadväznosti po tom, ako mal poručiteľ prejaviť svoju poslednú vôľu sporným závetom, ktorým mal pre

prípad svojej smrti zanechať všetok svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok žalovanej ako závetnej dedičke,
odmietol takýto prejav svojej vôle potvrdiť svojim podpisom, keď ho počas hospitalizácie v nemocnici
navštívil notár Mgr. Dzamko spoločne s právnym zástupcom žalovanej JUDr. Markechom s pripravenými
notárskymi zápisnicami, obsahujúcimi nielen tzv. oficiálny závet, ale aj darovacie zmluvy, všetko zhodne
vystavené v prospech žalovanej, ako obdarovanej a závetnej dedičky, nie však z dôvodu, že žalovanú
už za závetnú dedičku určil a v prospech nej už dňa 4. mája 2009 závet podpísal, čím svoju vôľu v tomto

smereprejavil(čobyzadanýchokolnostízodpovedalozákladnýmprincípomlogiky),alesodôvodnením,
že ide o vážnu vec, ktorú si musí premyslieť. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by poručiteľ bol
tak v čase, kedy mal byť sporný závet podpísaný, ako ani v čase, keď ho navštívil počas hospitalizácie v
nemocnici notár, obmedzený vo svojej spôsobilosti na právne úkony, samotný notár tiež nezaznamenal
na jeho strane žiadne známky zmätenosti, pričom išlo v prípade poručiteľa o osobu, ktorá bola až do

doby úrazu samostatná, zabezpečovala si všetku potrebnú starostlivosť. Odvolací súd uviedol, že bolo
dostatok dôvodov sa oprávnene domnievať, že si uvedomoval vážnosť takéhoto kroku a účinkov s
ním spojených, pričom pokiaľ by si bol vedomý existencie takého prejavu svojej vôle, s ktorým by sa
v prospech žalovanej pre prípad jeho smrti spájali také účinky, aké zákon spája so závetom, v znení
listiny datovanej dňom 4. mája 2009, nepochybne by túto skutočnosť uviedol notárovi a predložené

listiny by nebol podpísal s odôvodnením, že „ide o vážnu vec, ktorú si musí premyslieť“, ale z logického
dôvodu, že závet, v ktorom by žalovanú ustanovil za univerzálnu dedičku svojho majetku, už v prospech
nej spísal a tiež podpísal. Tvrdeniu žalovanej, že tento odmietol notárom predložený závet podpísať,
pretože nechcel vyvolať účinky, ktoré by mali za následok zrušenie už podpísaného závetu a tiež že
pred notárom neprejavil svoju vôľu pôvodný závet zrušiť, chýba logika a odvolací súd ho vyhodnotil ako

nevierohodné a účelové. V prospech správnosti záveru o nevierohodnosti tvrdení žalovanej, týkajúcich
sa celkových okolností, za ktorých došlo či už k spísaniu sporného závetu, alebo následne notárskych
zápisníc, nasvedčujú aj jej rozporné výpovede, keď táto najskôr uvádzala, že poručiteľ ju požiadal o
zabezpečenie spísania týchto zápisníc, čo mal zabezpečovať JUDr. Markech, následne však tvrdila,
že podklady k nim zabezpečovala a notárovi ich predložila výlučne ona a JUDr. Markech jej notára

len odporučil. Toto však je v príkrom rozpore s jej ďalším tvrdením, že nevedela o tom, že niekto
poručiteľovi dával v nemocnici zmluvy a závet podpisovať a tiež s výpoveďou notára Mgr. Dzamku, že
o spísanie zápisníc ho požiadal určite JUDr. Markech, ktorý s ním aj bol v nemocnici za poručiteľom
(tento bol prítomný aj pri podpisovaní plných mocí poručiteľom v prospech žalovanej na neobmedzené
disponovanie s jeho finančnými prostriedkami na vkladnej knižke a účte). Pokiaľ išlo o žalovanú notár

len pripustil možnosť, že ho mohla navštíviť tiež aj ona, rozhodne to však nebol poručiteľ, teda príprava
takýchto právnych úkonov nebola výsledkom jeho iniciatívy. Nie je v zhode s logickým uvažovaním, že
poručiteľ, pokiaľ by si bol vedomý existencie právneho úkonu, ktorým už svoju vôľu pre prípad svojej
smrti vyjadril, by následne v krátkom časovom slede opakovane, prostredníctvom žalovanej, inicioval
spísanie prakticky totožného závetu notárom. Uvedené rozpory žalovaná v priebehu konania žiadnym

hodnoverným spôsobom nebola schopná vysvetliť a závažné pochybnosti v tomto smere odstrániť.
Ako nedôvodné, nespôsobilé privodiť v prospech žalovanej priaznivejšie rozhodnutie vo veci vyhodnotil
odvolací súd tiež jej odvolacie námietky, ktorými poukazovala na rozpornosť odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, keď na jednej strane súd konštatoval splnenie osobitných náležitostí závetu (aj podľa nej
závet tieto spĺňal), požadované ustanoveniami § 476 až § 479 Občianskeho zákonníka a na strane

druhej súd vyhlásil tento závet za neplatný. Z odôvodnenia vyplýva, že okresný súd konštatoval, že závet
spĺňa náležitosti podľa § 476b Občianskeho zákonníka, pričom nebolo preukázaná nutnosť postupu
podľa § 476c ods. 1, 2, keďže napriek zisteným zdravotným obmedzeniam nebolo možné považovať
poručiteľa za osobu, ktorá nemôže čítať, ani písať. Tento záver odvolací súd považoval za správny.
Splnenie osobitných náležitostí alografného závetu z hľadiska ustanovení Občianskeho zákonníka však

nemohlo nahradiť, ani konvalidovať taký nedostatok všeobecných náležitostí, existenciu ktorých zákon
vyžaduje pre platnosť právneho úkonu z hľadiska § 37, ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako tomu bolo
v preskúmavanej veci.6. Proti rozsudku odvolacieho súdu opätovne podala žalovaná dovolanie, a navrhla tento rozsudok, ako
aj rozsudok súdu prvej inštancie, zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Mala za to, že v konaní došlo k
procesnej vade v zmysle § 420 písm. f/ CSP, ako aj § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Opodstatnenosť dovolania

podľa žalovanej vychádza z toho, že odvolací súd rozhodol nesprávne, na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedla, že
odôvodnenie rozsudku a záverov súdu prvej inštancie, ktorý potvrdil odvolací súd, nie je dostatočné
a presvedčivé. V ďalšom podrobne rozoberala a odôvodňovala právnu teóriu prejavu vôle. Opätovne

vytýkala odvolaciemu súdu, že vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, keď rozhodoval ešte za
účinnosti O.s.p. a bolo potrebné postupovať podľa § 214 O.s. p., nakoľko mal odvolací súd doplniť
dokazovanie a takisto to vyžadoval verejný záujem.

7. K dovolaniu sa vyjadril žalobca 3/, ktorý poukázal na to, že ide už o druhé dovolanie žalovanej, uviedol,
že žalovaná neoznačila žiadnu procesnú vadu, len to, že sa jej nepáči, ako súd rozhodol. Mal za to, že

súd prvej inštancie vykonal podrobné dokazovanie za účasti žalovanej, ktorá sa mohla k postupu súdu
vždy vyjadriť, a ako vyplýva z rozsudku odvolacieho súdu, tento potvrdil rozsudok okresného súdu v
celom rozsahu z dôvodu, že považoval dokazovanie za správne a nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie. Navrhol dovolanie žalovanej v celom rozsahu odmietnuť.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala
včas strana sporu zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§
443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP). Na stručné odôvodnenie (§
451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné.

9. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016 (dňa 26. augusta 2016), kedy nadobudol
účinnosť nový civilný procesný kódex Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP).

10. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v
systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa

novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými
stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu

11. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP

je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým
je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

12. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

14. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).15. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

16. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

17. Žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP a zároveň z ustanovenia

§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

18. Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle týchto ustanovení
CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z
19. apríla 2017 sp.zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, že: a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v

zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti
podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len
na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady
zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá

je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.

19. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej stránke najvyššieho
súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP).

20.Vovecikonajúcisenátnajvyššiehosúdu,riadiacsaprávnymizávermivyjadrenýmivtomtorozhodnutí
veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalovanej len podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP
(nezaoberal sa teda prípustnosťou jej dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP).

21. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
21.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
21.2.Pojem„procesnýpostup“bolvysvetlenýužvoviacerýchrozhodnutiachnajvyššiehosúduvydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)

znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento
pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť
súdu. Postupom súdu sa rozumie iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu
posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

21.3.Vo vzťahu k námietkam dovolateľky o nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,
ako aj okresného súdu, z ktorého podľa nej nie je zrejmé, na ktoré konkrétne dôkazy a stanoviská
sa odvoláva, dovolací súd uvádza, že v zmysle zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu R/2016,
nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nezakladá vadu zmätočnosti. Obsah spisu v prejednávanej vecinedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú
výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú
znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi

napríkladvtedy,keďrozhodnutienapadnutéopravnýmprostriedkomakocelokneobsahujevôbecžiadne
odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém”(pozriSutyazhnik
proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok
„justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku
(tvoriaceho jednotný celok s rozhodnutím súdu prvej inštancie) odvolací súd celkom presne uviedol z

ktorých dôkazov a stanovísk vyvodil svoj záver o neplatnosti závetu .Za procesnú vadu konania podľa §
420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
dovolateľov a v súlade s ich právnym názorom na vec.

22. Pokiaľ dovolateľka vytýkala súdom aj nedostatky v procese hodnotenia výsledkov dokazovania,
či neúplne a nedostatočne zistený skutkový stav veci, dovolací súd pripomína, že už podľa

predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení
účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich
skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie
niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo
268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Nová

právna úprava na podstate uvedeného nič nezmenila.

23. Z hľadiska obsahového námietky dovolateľky, ktorými odôvodňovala porušenie práva na spravodlivý
proces, smerovali voči právnemu posúdeniu veci súdmi, ktoré považovala za nesprávne. Najvyšší súd
konštantne judikoval, že právnym posúdením veci nedochádza k znemožneniu realizácie procesných

oprávnení strane sporu (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
7 Cdo 26/2010 a i.). Uvedené chápanie dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci na možnosť
strany uskutočňovať jej patriace oprávnenia aj podľa novej právnej úpravy potvrdzuje právna veta
rozhodnutia najvyššieho súdu R 9/2017 a taktiež i závery rozhodnutia veľkého senátu 1VCdo 2/2017.
Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

24. K námietke dovolateľky o porušení procesného postupu odvolacieho súdu tým, že nenariadil verejné
odvolacie pojednávanie, sa vyjadril dovolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (pozri
bod 4.1.) a na uvedenom závere nemá dôvod nič nemeniť, keď z dôvodov tam uvedených opätovne
vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú.

25. Z týchto dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej nie je podľa § 420 písm. f/
CSP prípustné, a preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

26. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.