Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, June 10, 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 4T/48/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111010629
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Mačura

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8111010629.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Mačuru a prísediacich V. U.

a V. Y. na hlavnom pojednávaní konanom 10. júna 2014 v Prešove takto,

r o z h o d o l :

obžalovaní:

P. S., nar. XX.X.XXXX P. G., trvale bytom I., D.. V. Č.. XXX/XXX, C.. U., prechodne bez prihlásenia W.,
D.. O. Č.. X,

G. C., nar. XX.XX.XXXX P. U. Ľ., trvale bytom I., D.. W. Č.. XXX/XX, C.. U.,

J. D., nar. X.X.XXXX P. U. Ľ., trvale bytom I., D.. O. Č.. XXX/X, C.. U.,

s ú v i n n í, ž e

1/ dňa 10.7.2010 v čase okolo 22.00 hod. v I. na námestí U.. T. pred barom X. J. obvinení P. S. H.

G.Ó. C. v prítomnosti obv. J. D. a L. Ž. fyzicky prinútili poškodeného B. I. vojsť do motorového vozidla
zn. Š. K., kde mu obv. C. uviedol, že v aute bude dovtedy, kým nenájdu Y. P. s čím im mal pomôcť, kde
po dobu približne jednej hodiny mu bránili takto užívať osobnú slobodu a vozili ho po meste I. a po jeho
okolí, a opakovane ho žiadali, aby uviedol, kde sa nachádza Y. P. a aby im pomohol s jeho hľadaním,
a pustili ho až keď zbadali na ulici Y. P.,

2/ dňa 10.7.2010 v čase medzi 23.00 hod. do najneskôr 02.30 hod nasledujúceho dňa v I., C.. U., na
B. U.. T., L. Č. C.. P. S. H. G. C. Z. B. D. Y. Vranka, ktorý po ich vystúpení z vozidla sa z obavy pred

nimi rozbehol, kde obv. S. poškodeného dobehol pred budovou požiarnej zbrojnice, kde ho chytil za
vlasy a druhou rukou ho chytil za tričko, pričom ho ťahal za budovu U. U., prikázal mu aby neutekal a
nekričal o pomoc, následne k nim prišiel obv. C., kde poškodenému mimo iné povedal, aby povedal,
že mu dlží peniaze, ktoré mu mal dlhovať, následne C. U. S. prinútili Y. P. nastúpiť do auta, ktoré
medzitým pristavil obv. D., následne bližšie nezistenou cestou prišli k motorestu Š., kde sa po vystúpení
obvinených a poškodeného z auta, tohto obv. S. spýtal, či má peniaze a keď poškodený povedal, že
tieto nemá, obv. S. ho viac krát päsťou udrel do oblasti tváre, opakovane ho päsťou udieral do oblasti

brucha v dôsledku čoho poškodený spadol a vtedy ho obv. S. viac krát kopol do oblasti hlavy a tváre,
kde obv. C. poškodenému prikázal, že musí do druhého dňa zohnať peniaze vo výške 1.100 Eur, lebo
inak dostane bitku, následne sa poškodený postavil a na príkaz obv. C. poškodený spolu s obvinenými
sa presunuli peši k jazierku, kde ho obv. S. opakovane udieral päsťou do oblasti tváre a keď poškodený
spadol, niekoľkokrát ho kopol do oblasti hlavy a tváre, pričom poškodený v dôsledku týchto úderov
utrpel otvorenú zlomeninu nosových kostí a nosovej priehradky, s posunom úlomkov a z vybočením
nosovej priehradky, s prechodným krvácaním z nosových otvorov, tržnozmliaždenú ranu dĺžky 1 cm na

koreni nosa, trieštivú zlomeninu prednej a bočnej steny čeľustnej prínosovej dutiny a s výronom vzduchu
pod kožu v oblasti nosa a ľavého líca na tvári, zlomeninu horného a bočného okraja očnice vľavo smiernym vtlačením úlomkov, bez poranenia očnej gule, s pomliaždením mäkkých častí a okuliarovitým
výronom v okolí očí, prevažne v ľavo, trieštivú zlomeninu lícovočeľustného komplexu v ľavo, s posunom
úlomkov, poškodenie jarmovo tvárového nervu v ľavo s poruchou citlivosti kože na ľavej strane tváre,

ktoré zranenia si vyžiadali určenie práceneschopnosti v trvaní od 11.7.2010 do 30.8.2010,

teda

v bode I. rozsudku

- spoločným konaním násilím a hrozbou násilia iného nútili, aby niečo konal

v bode II. rozsudku

- spoločným konaním násilím a hrozbou násilia iného nútili, aby niečo konal a činom spôsobili ťažkú

ujmu na zdraví
- dopustili sa fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadli iného,

čím spáchali

v bode I. rozsudku

- prečin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona

v bode II. rozsudku

- obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zákona formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Tr. zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona

Z a t o i m s ú d u k l a d á

P. S.

Podľa § 189 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 37 písm. m/ Tr. zákona a § 38 ods. 4 Tr. zákona v spojení s §
41 ods. 2 Tr. zákona ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov a 4 (štyri) mesiace.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b/, ods. 4 Tr. zák. obvineného pre výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

G. C.
Podľa § 189 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 37 písm. m/ Tr. zákona a § 38 ods. 4 Tr. zákona v spojení s §
41 ods. 2 Tr. zákona ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov a 4 (štyri) mesiace.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b/, ods. 4 Tr. zák., obvineného pre výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

J. D.
Podľa § 189 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 37 písm. m/ Tr. zákona a § 38 ods. 4 Tr. zákona v spojení s §
41 ods. 2 Tr. zákona ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov a 4 (štyri) mesiace.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b/, ods. 4 Tr. zák. obvineného pre výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon

trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. sa obžalovaným P. S., G. C. H. J. D. ukladá povinnosť, aby poškodenému
Y. P., nar. XX.X.XXXX, O.. X. V. Č.. XXX/XXX, I., C.. U., zaplatili náhradu škody vo výške 4.304,15 €
(štyritisíc tristoštyri eur a pätnásť centov) a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd poškodeného Y. P., B.. XX.X.XXXX, O.. X. V. Č.. XXX/XXX, I., C.. U.,
odkazuje so zvyškom jeho nároku na občiansko súdne konanie. o d ô v o d n e n i e :

Dňa 19.5.2011 podala prokurátorka Okresnej prokuratúry v Prešove na obžalovaných obžalobu sp.
zn. XPv/XXX/XX pre prečin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zákona a obzvlášť

závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zákona spáchaného v jednočinnom súbehu
s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ tr. zákona vo forme spolupáchateľstva podľa § 20
Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

1/ dňa 10.7.2010 v čase okolo 22.00 hod. P. I. na námestí U.. T. pred barom X. J. obvinení P. S. H.
G. C. v prítomnosti obv. J. D. a L. Ž. chytili poškodeného B. I. za obe ruky zo zadu, tieto mu dali za

hlavu a proti jeho vôli ho posadili do motorového vozidla zn. Š. K. kde auto zvnútra poškodený nevedel
otvoriť, keďže nemalo kľučky z vnútra a keď sa ich poškodený pýtal prečo je v aute a chcel ísť von, obv.
C. mu uviedol, že v aute bude dovtedy, kým nenájdu Y. P., a po dobu približne jednej hodiny mu bránili
užívať osobnú slobodu a vozili ho po meste I. a po jeho okolí, opakovane ho žiadali, aby uviedol, kde sa
nachádza Y. P., pričom mimo iné došli i k motorestu Š.G., kde všetci obvinení z auta vystúpili, poškodený

ostal v aute kde začal kričať aby ho pustili, pričom obv. S. ho raz udrel do oblasti tváre a prikázal mu
aby bol ticho, potom všetci obvinení nastúpili do auta, prišli do mesta I., kde na námestí U.. T. počas
jazdy zbadali Y. P., preto z auta postupne obvinení povychádzali a poškodeného nechali sedieť v aute,
kde tento z obavy ostal v aute, až pokiaľ k nemu neprišiel obv. J. D., ktorý mu povedal, že z auta môže
odísť, pričom k zraneniu poškodeného nedošlo

2/ dňa 10.7.2010 v čase medzi 23.00 hod. do najneskôr 02.30 hod nasledujúceho dňa v I., C.. U., na B.
U.. T., potom čo obv. P. S. a G. C. zbadali na ulici Y. P., ktorý po ich vystúpení z vozidla sa z obavy pred
nimirozbehol,kdeobv.S.poškodenéhodobeholpredbudovoupožiarnejzbrojnice,kdehochytilzavlasy
a druhou rukou ho chytil za tričko, pričom ho ťahal za budovu U. U., prikázal mu aby neutekal a nekričal

o pomoc, následne k nim prišiel obv. C., ktorý poškodenému povedal aby nekričal, že sa prejdú pričom
prišli za budovu U. U., kde mu mimo iné povedal, aby povedal, že mu dlží peniaze, ktoré mu dlhoval a
odkiaľ obv. S. zatelefonoval obv. D., aby prišiel autom na uvedené miesto, čo tento urobil a následne
všetci traja obvinení prikázali poškodenému, aby nerobil problémy a sadol si do auta ktoré šoféroval
obv. D., pričom prišli k motorestu Š., kde poškodenému prikázali z auta vystúpiť, kde ho následne obv.

S. H. C. obkolesili a obv. D. stál nezainteresovaný obďaleč, na čo sa poškodeného obv. S. spýtal, či má
peniaze a keď poškodený povedal, že tieto nemá, obv. S. ho najmenej 5 krát päsťou udrel do oblasti
tváre, opakovane ho päsťou udieral do oblasti brucha v dôsledku čoho poškodený spadol a vtedy ho obv.
S. najmenej 3 krát kopol do oblasti hlavy a tváre, kde obv. C. poškodenému prikázal, že musí do druhého
dňa zohnať peniaze vo výške 1.100 Eur, lebo inak dostane bitku, následne sa poškodený postavil a na

príkaz obv. C. poškodený spolu s obvineným prešli k jazierku kde ho obv. S. opakovane udieral päsťou
do oblasti tváre a keď poškodený spadol najmenej 3 krát ho kopol do oblasti hlavy a tváre, v dôsledku
čoho poškodený utrpel otvorenú zlomeninu nosových kostí a nosovej priehradky, s posunom úlomkov
a z vybočením nosovej priehradky, s prechodným krvácaním z nosových otvorov, tržnozmliaždenú ranu
dĺžky 1 cm na koreni nosa, trieštivú zlomeninu prednej a bočnej steny čeľustnej prínosovej dutiny a s

výronom vzduchu pod kožu v oblasti nosa a ľavého líca na tvári, zlomeninu horného a bočného okraja
očnice vľavo s miernym vtlačením úlomkov, bez poranenia očnej gule, s pomliaždením mäkkých častí
a okuliarovitým výronom v okolí očí, prevažne v ľavo, trieštivú zlomeninu lícovočeľustného komplexu v
ľavo, s posunom úlomkov, poškodenie jarmovo tvárového nervu v ľavo s poruchou citlivosti kože na ľavej
strane tváre, ktoré zranenia si vyžiadali určenie práceneschopnosti v trvaní od 11.7.2010 do 30.8.2010,

avšak zranenia závažným spôsobom ovplyvňovali obvyklý spôsob života poškodeného po dobu okolo
troch týždňov, pričom k ťažkej ujme nedošlo len vzhľadom na obranu poškodeného, ktorý si pred ďalšími
údermi päsťami a kopmi chránil svojimi rukami tvár, v dôsledku čoho oslabil a stlmil priamy dopad úderov
takým spôsobom, že k závažnejším následkom - ťažkej ujme na zdraví nedošlo.

Dňa 24.5.2012 boli obžalovaní rozsudkom Okresného súdu Prešov, č. k. XT/XX/XXXX-XXX, uznaní za
vinných v zmysle obžaloby. Proti tomuto rozsudku podali prokurátorka, obžalovaní C., D. H. S. odvolanie.
Na základe uvedeného rozhodoval Krajský súd v Prešove, ktorý na neverejnom zasadnutí napadnutý
rozsudok zrušil a vrátil Okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, s tým, že prvostupňový súd
pochybil vo viacerých bodoch. Krajský súd uviedol, že z rozsudku nebolo zrejmé akými úvahami sa súd

zaoberal, ak konanie obžalovaných posúdil ako viacčinný súbeh tak, ako bolo uvedené v obžalobe, kdemimo iné uvádza, že obžalovaný mali sledovať v ten večer jeden cieľ a to nájsť P., pričom konanie vo
vzťahu k Ľ. sa prekrývalo s konaním voči P.. Rovnako prvostupňový súd pochybil pri ukladaní trestov (a
to najmä vo vzťahu k výpočtu trestných sadzieb.

Vo vzťahu k skutkovým zisteniam, nadriadený súd uviedol, že vo výpovediach B. Ľ. v priebehu
prípravného konania (29.7.2010, 26.10.2010. 11.2.2011. 11.4.2011 a konfrontácie z 11.4.2011 s obž.
C., D. H. S., ako aj konfrontácie so svedkom R. z 22.2.2011 a so svedkom Ž. z 9.3.2011) sú rozpory
podstatné, pričom sa týkajú toho, ako sa mal dostať do motorového vozidla, ktoré konkrétne sa mal
dostať do motorového vozidla, kto mal byť účastný tohto konania, čo sa malo odohrávať vo vozidle,

kde sa mali s vozidlom pohybovať a napokon i to ako sa mal z vozidla dostať, dokonca i to, čo mal
po opustení vozidla robiť a s kým sa mal ešte stretnúť. Rovnako, nadriadený súd vnímal rozpory vo
výpovedi svedka R. vo vzťahu k jeho výpovediam z prípravného konania. Jeden zo zásadných rozporov
vnímal druhostupňový súd v skutočnosti, či svedok R. bol s obvinenými v kontakte na letisku v J. alebo
„len“ na motoreste Š..
Nadriadený súd vytýkal prvostupňovému súdu i to, že nevenoval dostatok pozornosti rozporom vo

výpovediach svedkov U., L. H. H. H. vo vzťahu k dôvodu ich návštevy P. ako aj v podstate časovo
- priestorovému priebehu ich návštevy. Rovnako ostal nevyjasnený telefonát medzi P. H. R. o 23:45
hod. v trvaní 36 sekúnd. Vzhľadom na nevyjasnenosť akou trasou sa poškodený dostal domov,
vzhľadom na rozpory medzi jeho výpoveďou a výpoveďou jeho matky kedy došiel domov, nadriadený
súd považoval za vhodné vypočuť sestru poškodeného a jej priateľa, ktorý poškodeného P. v tú noc

viezol do nemocnice. Rovnako odvolací súd uviedol, že je potrebné znalca dopočuť na trvalé následky
poškodeného P..

Súd po zrušení veci Krajským súdom v Prešove doplnil dokazovanie výsluchom svedka T. V., I. P., U.
T., J. U.C., vypočul svedka R. H. H. k rozporom v ich výpovediach z prípravného konania, rovnako v

uvedenom smere i H., L. H. U., ale i poškodených B. Ľ. H. Y. P., vypočutím znalcov T.. U. N. L.. L. a
prečítaním ďalších listinných dôkazov.

Na základe vyššie uvedeného súd opätovne vyhodnocoval konanie obžalovaných vo svetle vykonaných
dôkazov - výpoveďou obvinených S., C. H. D., poškodených Y. P. H. B. Ľ., svedkov L. Ž., I. R., L. H.,

G. H., P. P., T. L., B. U., T.. O. O.V., L. U. znalcov T.. Y. U., L.. W., L.. L. H. T.. T., i čítaním svedeckých
výpovedí X. G., Y. I., J. U. H. Ľ. P. a čítaním ďalších listinných dôkazov.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 9.8.2011 obžalovaní P. S., G. C. H. J. D. vo vzťahu ku skutkom
kladeným im v obžalobe za vinu vyhlásili, že sú nevinní.

Pri posudzovaní viny, či neviny obžalovaných súd u oboch žalovaných skutkov predovšetkým skúmal
či k nim vôbec došlo a ak áno, za akých okolností boli spáchané a dokazovanie zameral najmä na to,
či ich spáchali obžalované osoby.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku postupujú orgány činné v trestnom konaní a súd tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Orgány činné v trestnom konaní objasňujú s rovnakou starostlivosťou okolnosti svedčiace
proti obvinenému, ako aj okolnosti svedčiace v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak,
aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. V zmysle § 2 ods. 12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom

konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od
toho či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

V Trestnom poriadku zadefinovaná zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného

hodnotenia dôkazov, vyžaduje potrebu zistiť pravdu minimálne v miere náležitého zistenia skutkového
stavu ohľadne žalovaného skutku a to najmä vo vzťahu k rozhodným skutočnostiam, ktoré definujú či
sa skutok stal, či je skutok trestným činom a či ho spáchal obvinený. Vnútorné presvedčenie súdu pri
hodnotení dôkazov, ktoré sa premieta do skutkovej vety rozsudku sa musí zakladať na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a predstavuje výsledok duševnej činnosti

založenej na logických úsudkoch, analýzach a logických operáciách. Výsledkom takýchto úvah majú
dôkazy vo svojej komplexnosti vytvoriť súvislú niť vedúcu len k jednému záveru - priebehu skutku a
to v jeho podstate bez rozumných pochybností. Nie každá pochybnosť je pochybnosť rozumnou a,
s prihliadnutím na konkrétnosť reálnej situácie, pochybnosťou spôsobilou oslabiť iné, inými dôkazmiobjektivizované skutočnosti. Ak súd uvádza potrebu náležitého zistenia skutkového stavu vo vzťahu
k rozhodným skutočnostiam má na mysli, že pri ustaľovaní podstaty priebehu skutku sú pre potreby
takéhoto zisťovania pochybnosti ohľade niektorých, podstatu nemeniacich detailov, právne nepodstatné

(napr. rozpory ohľadne presného času, presného počtu úderov, atď.) avšak pre súd sú podstatné
prípadné pochybnosti o podstate obvinenia, teda či sa skutok stal, je trestným činom a či ho spáchal
obvinený.

Berúc do úvahy vyššie uvedené súd dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom.

Všetci traja obžalovaní vo svojich výpovediach na hlavnom pojednávaní popreli spáchanie skutkov,
ktoré im boli v obžalobe prokurátorky kladené za vinu, s tým, že napriek mnohým rozporom viď vyššie
nakoniecprezentovalivpodstateverziupriebehuudalostídňa10.7.2010tak,ževtenvečerbolispoločne
dohodnutí, že si „vyjdú“ von, kde mimo iné prišli k podniku X. J. P. I., kde C. so svedkom L. Ž. vošli do
uvedeného podniku a keď sa vrátili k autu bol s nimi poškodený B. Ľ., ktorý s nimi išiel dobrovoľne a

ktorého nikto nenútil, aby nastúpil do červenej K. z ktorou prišiel S. J. I.. Podľa obvineného C. sa ho mal
poškodený Ľ. spýtať pri ich stretnutí pred uvedeným podnikom, či náhodou nevidel Y. P., že ho hľadá.
Na čo mu mal C. uviesť, že aj on ho hľadá a tak sa mu ponúkol, že ho môžu spoločne ísť pohľadať
a to i na letisko, na ktorom podľa vyjadrenia Ľ. sa mohol P. nachádzať. Následne v záujme nájdenia
Y. P. sa mali všetci obžalovaní spolu so svedkom L. Ž. a poškodeným Ľ. presúvať na letisko J., či k

motorestu Š., pričom keďže sa im nepodarilo Y. P. v ten večer nájsť, vrátili si do I., kde náhodne zazreli
Y. P. prechádzajúceho sa v parku. Keď ho zbadali, z auta vystúpili C. H. S. a vybrali sa za ním, pričom P.
začal od nich utekať, ale napriek tomu ho dostihli za požiarnou zbrojnicou v I., kde sa ho mal C. spýtať,
či má peniaze a kedy ich bude mať. Potom na zavolanie S. prišiel za nimi s autom D. a spoločne bez
Y. P. odišli preč a už v ten večer sa s P. nestretli.

Všetci traja obžalovaní popreli, že by niekto bol nútil B. Ľ., aby im pomáhal
hľadať Y. P. a rovnako, že by mu niekto bránil v užívaní osobnej slobody, až kým ho nenájdu. Rovnako
popreli, že by niekto z nich zbil v tú noc Y. P., pričom ho označovali ako osobu nedôveryhodnú a ako
toho, kto je závislý na drogách.
Obžalovaný C. vo svojej výpovedi uviedol, že poškodeného Y. P. hľadal preto, že mu dlhoval 4.000 ,-

€, z ktorých mal vrátených 1.600,- €.

Na druhej strane priebeh skutku tak ako bol ustálený pod bodom I. rozsudku, mal preukazovať svojou
výpoveďou najmä samotný poškodený B. Ľ.H. ale nepriamo aj svedkovia I. R. a L. H..
Poškodený B. Ľ. vo svojej výpovedi pred súdom zotrval v podstatných bodoch na svojich výpovediach

z prípravného konania, pričom uvedené skutočnosti sa odzrkadlili v skutkovej vete pod bodom 1/ tohto
rozsudku, kde vypovedal v podstate o tom, že dňa 10.7.2010 sa mu prihovoril v reštaurácii X. J. svedok
Ž., či by nemohol ísť s ním von a po jeho otázke, že načo, tento mu uviedol, že sa ho chcú spýtať, že
kde je P.. Poškodený mu mal uviesť, že nevie kde je P. a nech ho kontaktuje telefonicky. Po 10 min.
sa mal vrátiť do baru Ž., ktorý po postrkovaní mal „vytiahnuť“ von, kde sa stretli s obžalovanými S.

H. C., ktorí sa ho pýtali na Y. P.. A popri tom ako prechádzali ďalej tomuto nasadili „páku“ na ruky a
„takto spacifikovaného“ ho dali do auta (výpoveď na hl. pojednávaní), „naložili“ (výpoveď z 26.10.2010),
„spacifikovali a naložili do auta“ (výpoveď z 29.7.2010) v ktorom sedeli obž. D., S., C. H. Ž., s tým,
že podľa C. mal tam byť dovtedy dokiaľ nenájdu P. (výpoveď z 26.10.2010, 11.2.2011). Poškodený vo
svojich výpovediach v priebehu trestného konania vždy zotrvával na tom, že bol proti svojej vôli „zobratý“

do auta a že nemohol z neho slobodne vystúpiť (aj preto, že nedokázal otvoriť zadné dvere na aute, ktoré
mali byť bez čalúnenia, zároveň sa vyslovil, že mohol výjsť cez predné dvere, či okno) až kým nenájdu Y.
P. a bol prinútený obžalovaným pomáhať pri hľadaní jeho kamaráta Y. P.. Takto spoločne s obžalovanými
S., C. H. D. i svedkom Ž. sa mali postupne premiestňovať na k motorestu Š., či späť do I. v snahe nájsť
Y. P.. B. Ľ. bolo umožnené opustiť vozidlo až potom, čo v tú noc obžalovaní zbadali na námestí v I.

poškodeného Y. P.. Poškodený jednoznačne popísal, že mal strach z obžalovaných, avšak s tým, že
obžalovaného D. vnímal ako „kamaráta“, ktorý sa mu počas jazdy v aute nijako nevyhrážal a v podstate
bol celý čas ticho. V rozhodných skutočnostiach vypovedal poškodený Ľ. i na hlavnom pojednávaní
po vrátení veci na opätovné rozhodnutie a prejednanie prvostupňovému súdu, pričom mu boli kladené
série otázok a spresnení, kde sám spontánne uviedol, že ohľadne mobilu klamal v prípravnom konaní

preto, že chcel nahradiť škodu a ohľadne obžalovaného D., že nebol s ním v aute preto, že mu nechcel
ublížiť. Z celej jeho výpovede je súdu zrejmé, že svedok poškodený nejaví žiadne pocity nenávisti, či
zloby voči obžalovanému D., ale i ostatným obžalovaným. Tomuto nepriamo svedčí i tá skutočnosť, že
poškodený počas hlavného pojednávania po sérii spresňovacích otázok v istom momente „vybuchol“ apovedal obžalovaným, že prečo mu to nepovedali normálne, že chceli, aby išiel s nimi hľadať P. a nie
takto, keby to robili normálne, nemuseli sa teraz riešiť chujoviny. S prihliadnutím na znalecký posudok
vypracovaný znalkyňou z odboru psychológia na poškodeného uvedená reakcia zodpovedala osobnosti

poškodeného a nepriamo potvrdzovala závery súdu, že výpoveď poškodeného vo vzťahu k podstatným
okolnostiam prípadu je dôveryhodná a konzistentná s výpoveďami iných svedkov popisujúcim udalosti
zo svojej perspektívy (R. H. H. - viď nižšie) i napriek jeho všeobecne nízkej dôveryhodnosti. Rovnako
je potrebné uviesť, že hlavné rozpory v jeho výpovediach a to, že mu mali vyhodiť mobil, či že v aute
nebol D. boli logicky a spoľahlivo vysvetlené samotným poškodeným, ktorý sa priznal, že klamal a

rovnako aj uviedol prečo tak vypovedal (v časti týkajúcej sa vyhodenému mobilu zo zištných dôvodov a
v časti týkajúcej sa ne/účasti D. z motivácie neuškodiť obžalovanému D.). Súd má za to, že poškodený
s prihliadnutím na jeho vyjadrovacie schopnosti v podstate zhodne s prípravným konaním popísal, že
do auta bol nasadený/vtiahnutý/naložený/spacifikovaný proti jeho vôli a bolo mu povedané, že musí
obžalovaným pomôcť pri hľadaní P. a bude s nimi až kým ho nenájdu, pričom uvedené aj fakticky nastalo
a obžalovaný mohol odísť a nakoniec i odišiel po tom, čo obžalovaní našli P.. (bez ohľadu na to, či

bolo pravdou alebo nie, že zadné dvere K. mali byť bez čalúnenia a nedali sa otvoriť - to bol pohľad
poškodeného).

Skutočnosti, že bol poškodený B. Ľ. obmedzovaný proti jeho vôli na osobnej slobode, s tým, že
prepustený bude až keď nájdu P., priamo svedčí popis udalostí zo strany „kamarátov z ulice“ I. R. H. L.

H., aj cez ktorých obžalovaný C. sa snažil vypátrať kde sa nachádza Y. P., ktorý mu dlžil peniaze. Títo
svedkovia v podstate každý zo svojej perspektívy popísali udalosť, ktorá sa mala odohrať pri motoreste
Š., kam prišli so svojím autom značky L. a kde sa stretli s obžalovanými a L. Ž., pričom predmetom tohto
stretnutia bolo zisťovanie kde sa môže Y. P. nachádzať. Následne R. U. H. mali pomáhať obžalovaným s
týmto hľadaním (napr. mali ísť so Ž. za priateľkou Y. P. atď.). Ako I. R., tak aj L. H. vo svojich výpovediach

zprípravnéhokonaniaakoajvosvojichvýpovediachvpodstatepredsúdomuviedli,ževistejchvílipočas
ich rozhovoru s obžalovanými pri motoreste Š. započuli výkrik z auta bez toho, aby vedeli identifikovať
čo bolo kričané, ale podľa hlasu bez pochybností spoznali, že to bol B. Ľ., pričom dovtedy ani netušili,
že v červenej K. s ktorou prišli obžalovaní k motorestu Š. je niekto ďalší, pričom I. R. po tom výkriku
cítil strach, k čomu malo prispieť aj agresívne vystupovanie obž. S.. Po tomto výkriku k autu pristúpil

S., otvoril zadné dvere a bolo počuť niečo ako tľapnutie, či buchnutie a potom už z auta nebolo počuť
žiadne zvuky.
Popisu týchto udalostí zodpovedá aj časť výpovede samotného poškodeného B. Ľ., ktorý keď zistil, že
prišli k motorestu Š. a všetci obžalovaní spolu so Ž. z auta vystúpili a rozprávali sa s H. H. R., pokúsil sa
dostaťvonzautaapritomzakričalopomoc,kdenatodostalodobž.S.fackuotvorenoudlaňou.Samotný

poškodený Ľ. v prípravnom konaní o údere či facke v prvotnej výpovedi nevypovedal, neskôr sa zmienky
o jednej či dvoch fackách/úderoch objavujú v jeho ďalších výpovediach, pričom na hlavom pojednávaní
uviedol, že facku dostal jednu, pričom ako dôvod, prečo o nej nevypovedal uviedol, že mal psychické
problémy. Súd nemá pochybnosť o tom, že minimálne jednu facku poškodený Ľ. v zaparkovanom aute
na parkovisku pri motoreste Š. dostal, napriek tomu, že poškodený Ľ. ju v prvotnej výpovedi z 29.7.2010

nespomína, keďže uvedené potvrdzujú svedkovia R. H. H.W..

Vo vzťahu ku svedkom I. R. H. L. H., súd nezistil počas celého priebehu trestného konania žiadne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali dôvodnú pochybnosť o ich nestrannosti a nezaujatosti. Skutočnosť,
že sa poznali s poškodeným Ľ. a že sú s ním kamaráti nijakým spôsobom sama o sebe nemôže a

ani nevzbudila pochybnosti o ich nestrannosti. Rovnako neboli zistené žiadne iné motivácie poškodiť
obžalovaným.
Súd opätovne poznamenáva, že u poškodeného B. Ľ. súd nezistil snahu poškodiť obžalovaným. Pokiaľ
ide o časť jeho výpovede z prípravného konania, že mu mali obžalovaní zničiť, či vyhodiť mobil, samotný
poškodený Ľ. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že v tejto časti jeho výpovede

klamal a rovnako klamal o tom, že obžalovaného D. v prípravnom konaní v jednej zo svojich výpovedi
zamlčal ako osobu, ktorá s ním bola v jednom aute. Práve naopak v konaní pred súdom sa poškodený
snažil bagatelizovať uvedený skutok a správanie obžalovaných, pričom uvedenú skutočnosť súd vníma
ako dôsledok odstupu času od spáchania skutku, keďže aj napriek uvedenému samotný poškodený
zotrval tak, ako to bolo popísané vyššie, v podstatných bodoch na svojich výpovediach z prípravného

konania, ktoré boli konzistentné, vnútorne neprotirečivé. Uvedeným úvahám neprotirečia ani vyjadrenia
poškodeného, že zadné dvere nemali kľučky, keďže jeho výpoveď ohľadne popisu zadných dverí
je nepresná a obmedzuje sa len na popis, že nemali čalúnenie čo zodpovedá i vyjadreniam D..
Nakoniec za konštatácie, že výpovede obžalovaných sú nedôveryhodné a súd nedisponuje žiadnoufotodokumentáciou z vnútorného vybavenia červenej K., nemá súd ani ako odstrániť tento možný rozpor
v jeho výpovedi s tvrdením, že dvere sa zozadu dali otvoriť.
Pokiaľ ide o rozpory ohľadne toho, či Ž. stretol najprv v reštaurácii X. J., kde za ním tento prišiel, či

by s ním nešiel von, že sa ho chce niečo opýtať, kde je Vranko, po asi 10 minútach mal Ž. odísť,
vzápätí sa vrátiť a postrkovať ho a takto vyšiel von, alebo mala táto situácia prebiehať tak, že Ž. na
neho kričal už vtedy keď vchádzal do baru, potom šiel za ním do baru, stále do neho hučal, až mu
to šlo na nervy, takže vyšiel von (výpoveď 29.7.2010), alebo tak ako to popísal vo svojej výpovedi z
26.10.2010 a teda, že Ž. prišiel za ním do baru, žiadal ho, aby s ním išiel von, pýtal sa ho, či nevie kde je

Vranko a asi po 15 minútach šiel so Ž. von. K tomuto považuje súd za potrebné uviesť, že poškodeného
vypočúval na dva krát pred a po zrušení rozsudku) niekoľko hodín a mal možnosť vnímať vyjadrovacie
a komunikačné schopnosti, či prejavy svedka poškodeného, i jeho nepresnosť v popise jednej a tej
istej skutočnosti a bagatelizovanie vecí, ktoré pre poškodeného nemajú v jeho ponímaní význam a
mal o osobnosti poškodeného obraz zo znaleckého posudku znalkyne z odboru psychológia a tak k
vyhodnocovaniu jeho vyjadrení a vyjadrení nemohol nepristupovať v kontexte všetkých okolností, a súd

uzatvára, že popis týchto okolností je plastický a primeraný kognitívnym a vyjadrovacím schopnostiam
poškodeného, ktorý i pri odstraňovaní rozporov v podstate zotrval na to, že Ž. naňho dotieral, aby vyšiel
von (popisoval, že ho postrkoval a pripustil, že možno ho aj ťahal za ruku). Pre poškodeného z jeho
ponímania nebolo podstatné, či ho ťahal, či postrkoval, alebo otravoval, z jeho postoja jednoznačne
vyplýval otrava z takéhoto správania Ž. a v podstate, aby mal od neho pokoj tak vyšiel von. Aj keď sa

na prvý pohľad môže javiť, že uvedený popis okolností stretnutia poškodeného v bare so Ž., je rozdielny
vzhľadom na opakované odlišné používanie rôznych výrazov pri výpovediach súd poznamenáva, že
pri vyhodnocovaní výpovedí svedkov, či obžalovaný má súd brať v zreteľ kapacitu osôb si zapamätať
a následne prerozprávať prežitý dej, ich emočné rozloženie v čase udalostí ako i v čase výpovedí. Je
preto prirodzené, že iné nároky má súd na vysokoškolsky vzdelaného človeka, na človeka, ktorý pracuje

v exaktných vedách ako na človeka z umeleckého prostredia, či subkultúry študentov, alebo tých, ktorí
požívajú alkohol, či omamné a psychotropné látky, avšak vylúčiť dôveryhodnosť ich výpovedí len preto,
že nemajú dostatočné schopnosti na zapamätanie a prerozprávanie prežitého len z uvedeného dôvodu
je neprípustné. Preto súd mal za to, že v prípade poškodeného Ľ., tento počas celého prípravného
konania ako i v konaní pred súdom zotrval na podstatných okolnostiach týkajúcich sa ustáleného skutku

pod bodom 1/ rozsudku a v nich sa neodchyľoval i keď v iných častiach priebehu večera boli prítomné
rozpory, či klamstvá ale tieto boli, ako boli súdom vyššie popísané, logicky vysvetlené a zdôvodnené.
Rovnako súd nemal pochýb, že z obžalovaných, a najmä S. H. C. mali osoby, ktoré ich poznali z mesta
I. strach (i R. H. H.Í.), poškodeného nevynímajúc, a preto čisto teoretická možnosť, že by poškodený
mohol výjsť z auta oknom, či prednými dverami, alebo inak bez ich súhlasu ako argument, že nebol

držaný v aute proti jeho vôli neobstojí. Najmä za situácie akým spôsobom bol nasadený do auta, pričom
uvedenému nepriamo svedčí i to, že poškodeného mal ubezpečovať, že sa mu nič nestane samotný
obžalovaný D. (z toho nepriamo vyplýva, že obžalovaný D. musel vidieť na poškodenom strach z danej
situácie).
PoškodenýĽ.nevysvetlilsúdu,prečorazvprípravnomkonanívosvojejvýpovediz29.7.2010vypovedal,

že po tom, čo vyšiel z reštaurácie X. J., v tej chvíli ho 3-4 robustní chlapi spacifikovali a naložili na
zadné sedadlo auta, kde už sedel Ž., pričom 26.10.2010 uvádzal, že ho vonku spacifikovali G. C. H. S.
a následne ho naložili do auta, kde vzadu pri ňom sedel Ž., dňa 11.2.2011 tvrdil, že keď vyšiel z baru, Ž.
stál za ním, S. H. C. stáli oproti nemu, zavolali, aby prišiel na chvíľu k nim, vtedy obaja, S. H. C. pristúpili
k nemu spredu, každý hz nich ho chytil za ruku a odviedli k autu, tu doplnil, že v aute sedel aj J. D..

Na hlavnom pojednávaní tvrdil, že keď vyšli von, stál pred vchodom S. U. C., prišli k nemu, C. sa ho
pýtal, či nevie, kde je Y., na to, keď prechádzali pomedzi bytovky, mu C. H. S. dali páku na ruky a takto
spacifikovaného ho hodili do auta, kde videl Ž. H. D..
Súd však i tieto jeho rozpory vnímal v kontexte vyššie popísaných úvah o dôveryhodnosti a kapacít
poškodeného. Nakoniec i jeho reakcia na výzvu súdu, aby odstránil tieto rozpory spočívala v podstate

tom, že on v tomto žiadne rozpory ani svojou kapacitou nevnímal, proste uviedol, že mu C. U. S. dali
ruky za hlavu ako policajti a popisoval to spôsobom, že to bolo proti jeho vôli.
Pri vyhodnocovaní výpovedí poškodeného a ustaľovaní priebehu skutkového deja súd nemohol nebrať
do úvahy, že poškodený počas celého trestného konania vypovedal, vrátane konfrontácií 10x!!! čo pri
hodnote jeho kognitívnych funkcií musí zákonite vytvárať situácie, kedy dochádza k rozporom, avšak

súd má za to, berúc so úvahy mnohosť jeho výpovedí, že tieto napriek naznačeným rozporom sú v
rozhodných okolnostiach potrebných na posúdenie a ustálenie skutku konzistentné, čo sa nedá povedať
o výpovediach obžalovaných, u ktorých takéto obmedzenie kognitívnych funkcií nebolo zaznamenané
a ich výpovede súd vyhodnotil na základe nižšie rozvedených úvah ako nedôveryhodné.VkonaníbolavypočutáiL..W.L.,znalkyňazodborupsychológia,odvetviepsychológiadetíadospelých,
ktorá vypracovala na poškodeného B. Ľ. znalecký posudok č. X/XXXX. Znalkyňa vypovedala, že

poškodený je celkovo nestabilný. Zároveň, že úroveň jeho kognitívnych funkcií, a to predovšetkým
pamäte vykazuje také oslabenie, že zadáva podozrenie, že u poškodeného došlo k organickým
následkom požívania drog, to znamená, že úroveň pamäťových schopností je tak nízka, že poukazuje
pravdepodobne na centrálne poškodenie nervového systému. Znalkyňa uviedla, že špecifická ako i
všeobecná hodnovernosť u poškodeného sú nízke. Popis poškodeného plne zodpovedá spôsobu jeho

výpovedí a vyššie popísaných rozporov, pričom súd naďalej na základe vyššie rozvedených úvah má za
to, že poškodený v zásadných okolnostiach priebehu skutku neklamal a nefabuloval, pričom na základe
jeho výpovede ako aj výpovedí svedkov H.Č., R. H. U. ustálil skutkový stav tak, ako je popísaný v
skutkovej vete pod bodom 1/ rozsudku.

Naproti tomu súd vnímal ako oveľa závažnejšie vnútorne protirečivé, rozpory týkajúce sa podstatných

okolností prípadu, ktoré boli uvádzané vo výpovediach obžalovaných. Pri hodnotení ich výpovedí
považuje súd za potrebné uviesť, že obžalovaní majú právo odmietnuť vypovedať, pričom využitie či
nevyužitie tohto práva im nemôže byť na škodu. Avšak, ak sa obžalovaní rozhodnú vypovedať, ich
výpovede, či neskoršie využitie práva nevypovedať podlieha právu súdu tieto skutočnosti logickými
úvahami podrobiť analýze. Výpoveď obvinených krátko po skutku ergo po vznesení obvinenia majú

zákonite inú presvedčovaciu hodnotu ako výpoveď urobená s odstupom času - najmä po zabezpečení
iných dôkazov počas trestného stíhania, kedy strany sú už dostatočne oboznámené s tvrdeniami
svedkov, znalcov, poškodených či spoluobžalovaných. Inými slovami, váha slov obžalovaných a nielen
ich (i svedkov a poškodených) je iná na začiatku konania a iná v jeho priebehu, kedy sú „už známe
východzie pozície“ ostatných strán v trestnom konaní. Z toho istého dôvodu, sú na orgánoch činných v

trestnom konaní kladené iné nároky na vyvracanie obhajoby, najmä s prihliadnutím na vyhodnocovanie
dôveryhodnosti priebehu deja ako je prezentovaný stranami, v danom prípade obžalovanými, krátko po
vznesení obvinenia a ako tomu tak je s odstupom času, po mesiacoch priebehu vyšetrovania. Je zároveň
prirodzené, že každá osoba si lepšie pamätá udalosti s krátkym odstupom času ako s dlhším. Uvedené
platí v danom prípade najmä vo vzťahu k vyhodnocovaniu dôveryhodnosti výpovedí obžalovaných z

júla 2010 (C. - využil svoje právo nevypovedať, D. využil svoje právo nevypovedať pred policajtom a
pred sudkyňou vypovedal všeobecne), či augusta 2010 (S.) voči dôveryhodnosti výpovedí obžalovaných
z 11. - 12.10. 2010, teda vyše 2 -3 mesiacov od vznesenia obvinení, kedy mali strany dostatok času
na prípravu svojich skutkových tvrdení a tieto výpovede s odstupom času prirodzene strácajú výraznú
časť svojej autenticity a spontánnosti (súd opätovne zdôrazňuje, že uvedené platí i na vyhodnocovanie

ostatných výpovedí - či už poškodených, svedkov) Uvedená koncepcia vyhodnocovania výpovedí nielen
obvinenýchjejednouzozákladnýchzásadvyhodnocovaniavýpovedíobvinených,čisvedkovvtrestných
systémoch.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že obžalovaný C. využil po vznesení obvinenia svoje právo
nevypovedať a vypovedal prvý krát až 11.10.2010. Najaktuálnejšie výpovede obžalovaných, boli

výpoveď D. pred sudcom pre prípravné konanie dňa 30.7.2010 a výpoveď S. pred vyšetrovateľom
24.8.2010 a pred sudcom pre prípravné konanie dňa 25.8.2010.
Výpovede obžalovaných súd považoval za hrubo nedôveryhodné a to najmä pre množstvo zásadných
rozporov medzi ich prvotnými výpoveďami, krátko po vznesení obvinenia (obžalovaný D., S.) ako ich
výpoveďami v ďalšom priebehu trestného stíhania. U obžalovaného sa objavili výrazné rozpory i vo

vzťahu k jeho výpovedi pred sudcom pre prípravné konanie zo dňa 25.8.2010. Tieto rozpory boli i vo
vzťahu k ih výpovediam z 11 (C., D.).-12.10. (S.) 2010 i vo vzťahu k ich výpovediam z konania pred
súdom. Rovnako súd pozoroval výrazné rozpory medzi výpoveďami obžalovaných navzájom. K tomuto
súd považuje za potrebné uviesť, že tieto rozpory sa v priebehu konania nepodarilo odstrániť, keďže
obžalovaní v priebehu dokazovanie pred súdom využili svoje právo nevypovedať (po vrátení veci súdom

druhého stupňa).

Omasta v konaní pred súdom vypovedal, že to bol práve B. Ľ., ktorý sa ho ako prvý pýtal, či nevie
kde sa nachádza Y. P., ktorého aj on hľadal, pričom z výpovedí iných svedkov (R., H., ale i samotných
obžalovaných D. a S.), to bol práve C., ktorý sa snažil nástojčivo nájsť Y. P., pričom s prihliadnutím na

reálnosť konkrétnej situácie je absurdné, aby to bol práve najlepší kamarát Y. P. H. O. B. Ľ., ktorý by
sa bol vôbec pýtal obžalovaného C. na to kde sa nachádza Y. P. a nielen ako prvý pri ich stretnutí, a s
ktorým by vzápätí išiel „spoločne“ hľadať Y. P., pričom následne by ani na jednom mieste kde ho hľadali
nevystupoval z auta v snahe sa porozprávať so svojimi kamarátmi - známymi a všetko „by nechal“ naG. C. a jeho priateľov, ktorí ako títo sami uvádzali, nemali vyvíjať aktivitu - pýtať sa iných na to kde sa P.
nachádza. Rovnako C. vypovedal, že Ľ. vystúpil z auta na letisku spolu s ním, aby sa porozprával s H.
o tom kde je P., avšak o uvedenej udalosti nevypovedá ani H., ani R. a ani svedkyňa J. U..

Uvedený popis udalostí, berúc do úvahy skutočnosti nepochybne preukázané dôkazmi dôveryhodnosť
ktorých nebola ničím oslabená (svedkovia R., H.) súd vnímal ako snahu obžalovaného o oslabenie
jediného rozumne vysvetliteľného dôvodu prečo B. Ľ. nastúpil do červenej K.Á. v ktorej sedeli obžalovaní
a Ž., teda osoby ktoré ako miestny veľmi dobre poznal (s ich minulosťou a správaním) a s ktorými nebol,
s výnimkou J. D. v aspoň akom takom formálnom kamarátskom vzťahu a to, že bol prinútený násilím,

či hrozbou násilia do tohto auta nastúpiť.
Obžalovaný C. vo svojej výpovedi z 11.10.2010 uviedol, že po príchode na letisko J. vystúpil z auta on i S.
a jeden z nich sa spýtal H. a druhého chalana na poškodeného P.. Uvedené je v rozpore s výpoveďou S.,
ktorý ešte pred vyšetrovateľom dňa 24.8.2010 vypovedal, že on Ľ. pozná len z videnia, ale v poslednej
dobe s ním do kontaktu neprišiel, no už na druhý deň vypovedal iné, a to že po príchode na letisko J.
sa C. U. Ľ. rozprávali s chalanom, ktorý tam bol s nejakým dievčaťom (on z auta rozoznal, že išlo o

dievča, C. najprv hovoril o druhej osobe ako o chlapcovi - vo výpovedi z 12.10.2010 dokonca S. uviedol,
že on z auta nevyšiel na letisku).
Rovnako bola protirečivá výpoveď obžalovaného C. z prípravného konania, kedy na jednom mieste
udáva, že keď sa v ten večer stretol prvý krát s P., tento mu mal odpovedať na jeho otázku kedy mu vráti
peniaze, že zajtra a na to sa mal rozbehnúť Vranko preč a keď k nemu prišiel za požiarnu zbrojnicu,

v čas keď už bol P. U. S., mal mu opätovne povedať, že na druhý deň mu vráti peniaze, keďže si mal
požičať od nejakého kamaráta, alebo mu mal niekto nejaké peniaze vrátiť (výpoveď 11.10.2010). Naproti
tomu vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol - rovnako ako v prípravnom konaní, že keď
stretol P. tento mu sľúbil, že mu peniaze na druhý deň vráti a napriek tomu utekal pred ním, pričom
potom, čo ho dostihol, uvedené mu P. zopakoval, avšak na hlavnom pojednávaní obžalovaný C. navyše

oproti prípravnému konaniu dodal, že P. na to povedal, že mu to mohol povedať aj „dole“ a nie pred ním
utekať a mal mu zároveň uviesť, že predá notebook a urobí nejaký iný obchod, aby tak peniaze získal
(opäť rozpor z prípravným konaním). Z postoja obžalovaného vyplýva jednoznačná snaha pôsobiť, že
mu mala v ten večer stačiť informácia od P., že mu tie peniaze na druhý deň vráti, čo je však vnútorne
nelogické a protirečivé vo vzťahu k tomu, že uvedené mu mal P. uviesť už pri prvom kontakte po tom, čo

ho zbadali a napriek tomu za ním utekali si „vyjasňovať“ veci. V tomto kontexte do motívu bitky zapadá
aj výpoveď R., že v ten deň mu C. povedal, že P. dostane bitku, teda, že C. „nestačilo“ slovné uistenie
P. ako sa to snažil prezentovať obžalovaný C., a teda že mu peniaze P. na druhý deň vráti.
Z jeho výpovede nie je zrejmé, z akého dôvodu S. išiel za P. a nevrátil sa prípadne neostal pri C., keď
videl, že P. pred ním utekal. Nie je z jeho výpovede jasné prečo mal tak vysokú sumu ako sám uvádza

požičať tak neznámej osobe ako bol preňho P., keď je pravdou, že ho nepoznal (výpoveď pred súdom -
kedy uvádzal, že ho poznal len z videnia). Rovnako logicky nevysvetlil prečo Ž. nešiel s nimi z motorestu
Š. do mesta I., ale ho nespomína s kým išiel (z výpovedí R. H. H. vyplýva, že mal ísť s nimi k P. priateľke
zistiť, či tam nie je P.). Rovnako nebolo možné odstrániť rozpor v jeho výpovedi z hlavného pojednávania,
kde tvrdil, že Ž. v tú noc ešte stretol, ale v prípravnom konaní vypovedal, že sa už nestretli. Rovnako v

prípravnom konaní tvrdil, že P. volal, ale na hlavnom pojednávaní tvrdil, že mu nevolal.
Pokiaľ išlo o zdôvodnenie, prečo vypovedal inak na hlavnom pojednávaní ako v prípravnom tak uvádzal,
že preto, že v prípravnom konaní si to pamätal lepšie, avšak je zarážajúce, že na hlavnom pojednávaní
prišiel s novými podrobnosťami, a okolnosťami, o ktorých v prípravnom konaní nevypovedal (napr. že
druhá osoba s H. čo bola na J. nebol chalan, ale dievča; že Ž. ešte v tú noc raz stretli, rovnako v

prípravnom konaní si nespomínal, že H. chcel ísť zo Š. do W. - uvedené bola odpoveď na otázku prečo
Ľ. išiel s nimi do I. a nešiel radšej v inom aute so svojimi kamarátmi R. H. H.). V tomto kontexte je
prirodzené a logický záver, že Ľ. nemal možnosť voľby a musel byť s obžalovanými až dovtedy dokedy
nenájdu P. H. Ž. išiel v druhom aute - H. modrom L. - ako „kontrola“ hľadania P. u jeho priateľky. Rovnako
je zrejmé tendenčné tvrdenie obžalovaného C. H. N. S., že P. bol v ten večer opitý (C.) či nafetovaný (S.)

keďže ani jedno z uvedených tvrdení sa nepreukázalo pri vyšetrení P. u lekára. Takéto tvrdenia javia
zrejmé známky snahy o zníženie dôveryhodnosti poškodeného P.. Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný
pri zdôvodňovaní rozporov argumentoval podľa toho, čo mu v jeho výpovedi viac „sedelo“ ako pravda,
lebo raz udával, že si lepšie pamätal v prípravnom konaní a na inom mieste za pravdu vydával nové
okolnosti, ktoré v prípravnom konaní neuvádzal, prípadne uvádzal opačne (napr. v konaní pred súdom

jednoznačneuviedol,žetobolpráveĽ.,ktorýsapýtalH.naletisku,čineviekdejeP.,pričomvprípravnom
konaní uvádzal, že sa ho to spýtal niekto z nich - myslel tým ich dvoch).
Rovnako obžalovaný C. nevysvetlil súdu ako je možné, že v prípravnom konaní vypovedal, že Ľ. vystúpil
z vozidla pred tým ako zbadali P. a v konaní pred súdom popisoval okolnosti zbadania P. tak, že z nichvyplýva, že P. zbadali skôr ako Ľ. vystúpil z vozidla, pričom je prinajmenšom nelogické, že Ľ. by už nejavil
záujem o stretnutie s P. po tom, čo ho mal hľadať s pomocou C. tak, ako to prezentoval C. (teda, že Ľ.
obžalovaní pomáhali tiež nájsť P., lebo ho tento hľadal).

Rovnako C. dôveryhodne nevysvetlil prečo obžalovaný S. vystúpil z vozidla a odišiel z parkoviska preč,
pričom zdôvodnenie, že išiel asi hľadať C. neobstojí z hľadiska reálnosti danej situácie.

Rovnako P. S. vo svojej výpovedi zo dňa 24.8.2010 v procesnom postavení obvineného krátko po
zadržaní uviedol, že poškodeného Y. P. nepozná ani sa s ním nikdy nestretol, rovnako, že poškodeného

B.Ľ.poználenzvideniaavšaksnímvposlednejdobedokontaktuneprišiel.Následnevosvojejvýpovedi
zo dňa 25.8.2010 uviedol, že si nepamätá, či v ten deň sa s ním v jeho aute viedol aj B. Ľ., avšak už
12.10.2010 vypovedá pomerne podrobne o priebehu udalostí zo dňa 10.7.2010 a to aj vo vzťahu k osobe
B. Ľ. a to v podstate tak, ako vypovedal na hlavnom pojednávaní (viď vyššie). Vo výpovedi z 25.8.2010
vôbec nespomínal, že by sa s C. a D. zastavili na motoreste Š., pričom už vo výpovedi z 12.10.2010 vo
vzťahu k tejto časti noci podrobne vypovedá. Rovnako pred sudcom pre prípravné konanie uviedol, že

s P. sa stretli náhodne, vôbec nespomína, že by ho hľadali, rovnako minimálne zvláštne pôsobia slová,
ktoré mal P. údajne povedať S., keď ho dobehol a teda, aby ho nebil, najmä za situácie, že obžalovaný
S. poprel akýkoľvek fyzický kontakt s poškodeným Ľ.C. (uvedené je v priamom rozpore so zábermi
z bezpečnostnej kamery - viď nižšie). Za takejto situácie súd považoval jeho výpoveď, rovnako ako
výpoveď ďalších obvinených ako nedôveryhodnú. A to na základe nasledovných úvah. Je výlučným

právom obvineného využiť svoje právo a nevypovedať, avšak v prípade ak osoba riadne poučená
sa rozhodne toto právo nevyužiť, je výlučným právom súdu podľa svojho vnútorného presvedčenia a
logických úvah vyjadrenia obvineného vyhodnocovať. Berúc do úvahy tú skutočnosť, že krátko po skutku
obvinený výslovne uvádzal, že s poškodenými Y. P. H. B. Ľ. sa v poslednej dobe nestretol, pripadne
nevie ako vyzerajú, prípadne si nepamätá kto bol dňa 10.7.2010 v jeho aute a následne v ďalších

svojich výpovediach vypovedá pomerne podrobne ku všetkým okolnostiam prípadu, súd považuje jeho
verziu priebehu skutku ako hrubo nedôveryhodnú. Ak sa obžalovaný rozhodne vypovedať, ako bolo
vyššie naznačené, je výsostným právom súdu takúto výpoveď podrobiť hodnoteniu. V danom prípade
obžalovaný pri prvej výpovedi poprel, nielenže by poznal P. Č. Ľ., ale že ich ani nestretol. Je prirodzená
otázka aké motivácie viedli obžalovaného, aby klamal (je to jeho právo, ale v prípade preukázania

priameho klamstva v zásadnej veci ako je poznanie či kontakt s poškodenými zákonite dôveryhodnosť
jeho výpovede je nízka). Tvrdenie, že nechcel ísť do väzby ako to uvádzal na hlavnom pojednávaní
je vnútorne nelogické najmä za situácie, že pred sudcom pre prípravné konanie z 25.8.2010 sa už
„rozhodol“ vypovedať, avšak i táto jeho výpoveď je rozporuplná nielen vo vzťahu k jeho výpovedi z
12.10.2010, ale i vo vzťahu k jeho výpovedi pred súdom vo vyššie rozvedenom rozsahu.

Taktiež vyvstali rozpory medzi výpoveďou obžalovaného S. na hlavnom pojednávaní ohľadne prvého
kontaktu s Ľ. oproti popisu udalostí zo strany C., kedy S. uvádzal, že Ž. odišiel s C. do baru X. J., pričom
po chvíľke sa vrátili s Ľ., pričom C. vypovedal, že on sám stretol Ľ. v bare, kde sa ho tento mal pýtať,
kde je P., pričom on sám uviedol, že by ho rád našiel, na čo mu mal Ľ. uviesť, že je možno na letisku
a že tam spolu môžu zájsť, pričom keď prišli spoločne k autu, tak si do neho obaja prisadli pričom v

aute sedeli už S., D. H. Ž.. Uvedený rozpor sa taktiež súdu nepodarilo odstrániť z dôvodu využitia práva
nevypovedať zo strany obžalovaných.
Obžalovaný C. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že z letiska J. sa rozhodli odísť na
motorest Š. z dôvodu, že si idú sadnúť do baru avšak obžalovaný S. na hlavnom pojednávaní uviedol,
že nevie či bol motorest otvorený, alebo zatvorený, že to nezisťoval a nemá vedomosť, či to zisťoval

niekto z nich. Z vyššie popísaného dôvodu sa súdu nepodarilo ani tento rozpor odstrániť.
Absurdná vyznieva v tejto súvislosti odpoveď S. na otázku prečo išiel za C. po tom, čo tento vystúpil
z auta, keď zbadal P., kde na hlavnom pojednávaní uviedol, že nevie. Rovnako sa nevedel vyjadriť vo
vzťahu k okolnosti zachádzky ku garážam niekde v I. pri hľadaní P., pričom v neskorších výpovediach
uvedenú okolnosť už nespomínal.

Rovnako D. vo svojich prvotných výpovediach uvádzal, že C. zháňal P. a preto mal povedať Ľ., aby zistil
kde je (výpoveď z 30.7.2010), avšak vo svojich neskorších výpovediach a vo svojej výpovedi na hlavnom
pojednávaní uvádzal, že nevedel prečo Ľ. bol s nimi v aute, ale len uviedol že počul ako sa spoločne s
C. H. S. rozprávajú o P.. I uvedené postoje obžalovaného D. súd vnímal ako snahu o oslabenie nielen

motívu prečo Ľ. bol s nimi v aute, ale i hlavného motívu prečo bol Y. P. nielen hľadaný, ale i zbitý. Jediný
obžalovaný D. vypovedal, že nie je si istý, či Ľ. vystúpil na motoreste Š. z auta. Súd nemohol nebrať do
úvahy skutočnosť, že obžalovaný D. v prípravnom konaní využil svoje právo nevypovedať, pričom pred
sudcom pre prípravné konanie vypovedal, kde uviedol, že C. zháňal P., pričom Ľ. mali (neuviedol kto)povedať, aby zistil kde je P., potom mu zavolali, aby prišiel k nim autom a zrazu o pár mesiacov vo svojej
výpovedi na hlavnom pojednávaní 9.8.2011, teda po vyše roku vypovedal s odstupom času podrobne o
okolnostiach skutku. Takúto výpoveď súd nemohol vyhodnotiť inak ako nedôveryhodnú.

U všetkých troch obžalovaných súd zistil prítomnosť silných motivácií prispôsobovať verzií priebeh
udalostí zo dňa 10.7.2010, v snahe ich prezentovať v pre nich priaznivejšom svetle a to najmä v
otázke bagatelizovania ich výraznej snahy po nájdení poškodeného Y. P. (či už prostredníctvom B.
Ľ., ale i kontaktovaní jeho známych H., R., Č. L. I. R. - Y. I., ako aj popretia, žeby sa v ten deň s

poškodeným P., či Ľ. vôbec stretli). V ich výpovediach boli prítomné rozpory nielen medzi ich vlastnými
výpoveďami navzájom, ale i vnútorné logické rozpory v rámci jednotlivých výpovedí a v neposlednom
rade si obžalovaní navzájom protirečili v popise udalostí tak ako ich vyššie súd podrobne popísal,
pričom tieto rozpory sa nepodarilo súdu odstrániť, keďže obžalovaní v ďalšom konaní využili svoje právo
nevypovedať.

Rovnako súd uzatvára, že výpovede obžalovaných z 11.10.2010, 12.10.2010 či v prípade obžalovaného
D. na hlavnom pojednávaní 9.8.2011 boli výpoveďami v čase kedy bolo vykonané už prvotné výsluchy
obžalovaných, poškodených, či iné úkony trestného konania, v prípade výpovede D. až po vykonanom
dokazovaní, kedy mohol mať obžalovaný dokonalý prehľad o skutkových tvrdeniach strán a svedkov
v danej veci. Uvedené skutočnosti súd pri zhodnocovaní dôveryhodnosti ich výpovedí nemohol nebrať

do úvahy.

Naproti tomu, ako už bolo vyššie naznačené výpovede poškodeného B. Ľ. a svedkov R., H., či
nepriamych svedkov J. U. (popísala okolnosti za ktorých prišli obžalovaní na letisko J. za L. H., pričom
uviedla, že z toho stretnutia nemala dobrý pocit, preto požiadala L. H., aby ju odviezol domov, avšak nič

bližšie k ich obsahu neuviedla, vypovedala o tom, že okolo 23:00 až 24:00 bola už v ten večer doma,
a že obžalovaní za L. H. prišli okolo 22:00 - 22:30) a Y. I. - priateľka I. R., ktorá popisovala zo svojej
perspektívy okolnosti, ako nejaký vysoký muž hľadal I. R. u nej doma) boli v priebehu celého trestného
konania v podstatných okolnostiach prípadu konzistentné (najmä s popisom udalostí od motorestu Š.) a
vzájomne sa doplňujúce i potvrdzujúce a preto súd nemal rozumné a dôvodné pochybnosti o priebehu

skutkutak,akobolustálenýpodbodomI.tohtorozsudku.Pričomjeprirodzené,ženajmäsplynutímčasu
opakované výpovede poškodených či svedkov strácali na presnosti v podrobnostiach, čo je prirodzené
avšak v príkrom rozpore s výpoveďami obžalovaných, ktorí s odstupom času popisovali zažité udalosti
podrobnejšie a podrobnejšie.
I. R. vypovedal, že v ten večer sa s S. stretol prvý krát a cítil strach, lebo S. agresívne vystupoval,

zvyšoval hlas a používal vulgárne slová.
Súd po zrušení rozsudku súdom vyššieho stupňa sa pokúšal odstraňovať rozpory vo výpovediach
svedkov I. R. a L. H. ako ich vnímal nadriadený súd.
Vo vzťahu ku okolnosti, či zadné dvere na aute boli otvorené, alebo zatvorené na motoreste Š., svedok
uviedol, že zatvorené a na otázku prečo vypovedal v prípravnom konaní raz že zavreté a raz že otvorené

uviedol, že tých informácií bolo veľa. Pokiaľ ide o rozpory v tom, že sa s L. H. pokúšali dovolať Y. P. na
motoreste Š., pričom na inom mieste uvádza, že sa pokúšal dovolať len L. H. uviedol, že v množnom
čísle vypovedal preto, že ho „hľadali-kontaktovali“ spoločne.
U svedka I. R. súd vyššieho stupňa vnímal ako rozpory skutočnosť, že svedok vo svojej výpovedi z
7.10.2010 popisoval stretnutie s červenou K. a jej osádkou už v J. a že až následne išli na letisko na

cigaretu s obžalovanými, kým v ďalšej výpovedi z 9.12.2010 tvrdil, že sa v tejto časti zmýlil, že sa stretli
až na letisku J.. K tomuto svedok na hlavnom pojednávaní uviedol, že to myslel tak, že keď vyšiel z domu
svojej priateľky na hlavnú ulicu, z ktorej je odbočka na letisko, kde ho čakal H., ktorý mu pred tým volal
a dohodli sa, že ho tam počká, videl ako niekto vystúpil z auta a dohodli sa, že si idú dať cigaretu na
letisko, kde H. niekto volal a potom za nimi prišli na letisko obžalovaní. Na letisko mali ísť medzi 21:00

až 22:30 (výpoveď na hlavnom pojednávaní ), vo výpovedi zo 7.10.2010 uvádzal čas okolo 22:00.
Vo vzťahu k množstvu zaznamenaných telefonátov z P. mobilu uviedol, že Y. P. zvykol nosiť telefón
vo vrecku a vytáčali sa mu telefónne čísla. K tomuto súd uvádza, že počas celého konania nebol
prezentovaný žiadny motív, ktorý by mal viesť svedka k tomu, aby v takejto veci klamal. Rovnako potvrdil,
že v ten večer sa stretli s Ľ., avšak nevedel nič bližšie uviesť k tomu, či Ľ. im niečo o večery hovoril.

Svedok H. vypovedal , že v ten večer bol s priateľkou na letisku J. medzi 22:00-22:30, kedy tam prišli
na K. obžalovaný a pýtali sa ho na Y. P. a B. Ľ. kde sú, pričom uviedol, že nevie a mimo iné zavolal
Ľ., od ktorého zistil, že je v meste, načo obžalovaní odišli preč - podľa svedka, pravdepodobne za Ľ..Rovnako mu obžalovaní mali povedať nech zoženie R.. V ten deň mu obžalovaný C. opakovane (ráno
i večer) uvádzal, že Y. P. dostane bitku. Následne bol odviesť priateľku a mal sa stretnúť s R.. Bola
čítaná jeho výpoveď z 9.12.2010, kde uviedol, že potom čo išiel po R. tak spoločne išli na letisko J. na

cigaretu a následne volal s C., že sa stretnú na motoreste Š. (v tejto časti sa rozchádza s R., ktorý tvrdil,
že s obžalovanými sa stretli i na letisku J., kde boli s H. na cigarete a až následne šli na motorest Š. -
uvedený rozpor sa nepodarilo súdu odstrániť). Na motoreste Š. svedok vypovedal, že nevystupoval z
auta, avšak R. vystúpil a rovnako ako R. popísal, že počuli zvuky z K., pričom rozoznali, že šlo o hlas B.
Ľ., načo S. sa nahol do auta a bolo počuť zvuk po nejakom tľapnutí - facke.

S Ľ. sa mali stretnúť ešte v ten večer a mal im mimo iné hovoriť, že nemohol vystúpiť za auta, lebo
tam neboli kľučky. Uvedené súd nepovažoval za rozpor s tvrdením R., ktorý najprv vypovedal, že Ľ.
im nič nehovoril, neskôr, že si nepamätá. Súd má za to, že fakt, že obaja sa neskôr zhodli, že sa s Ľ.
stretli je postačujúci na ustálenie tejto skutočnosti a je absolútne prirodzené s prihliadnutím na reálnosť
konkrétnej situácie, že potom, čo Ľ. zažil musel o tom rozprávať s oboma svedkami.

Vo vzťahu k skutku pod bodom I. rozsudku bol vypočutý aj L. Ž., ktorý však ako v prípravnom konaní,
tak v konaní pred súdom vypovedal, že vzhľadom na to, že v ten večer veľa pil, si na udalosti tohto
večera nepamätá.

Za takto vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že dňa 10.7.2010 v čase okolo 22.00 hod. v

I. na námestí U.. T. pred barom X. dom obvinení P. S. H. G. C. v prítomnosti obv. J. D. H. L. Ž. fyzicky
prinútili poškodeného B. I.Š. vojsť do motorového vozidla zn. Š. K., kde mu obv. C. uviedol, že v aute
bude dovtedy, kým nenájdu Y. P. s čím im mal pomôcť (uvedené slová C., sa vyskytujú vo všetkých
prvotných výpovediach poškodeného, pričom vo februári 2011 uviedol, že mu ich povedal C., pričom ich
opakoval i Ž., uvedené nebolo nikým a ničím spochybnené a zodpovedá celkovému priebehu ustáleného

skutkového deja ako i udalostiam po skutku pod bodom 1/ rozsudku) , kde po dobu približne jednej
hodiny mu bránili takto užívať osobnú slobodu a vozili ho po meste I. a po jeho okolí, a opakovane ho
žiadali, aby uviedol, kde sa nachádza Y. P. a aby im pomohol s jeho hľadaním, a pustili ho až keď zbadali
na ulici Y. P..
Keďže súd nemal nepochybne preukázaný spôsob ako obžalovaní C. H. S. prinútili poškodeného

nastúpiť do auta, tak uvedené súd pretavil to strohej konštatácie, že poškodený bol fyzicky prinútený
oboma obžalovanými nastúpiť bez toho, aby špecifikoval ako. Rovnako súd vypustil časť skutku
popisujúcu, že auto sa zvnútra nedalo otvoriť, keďže nemalo kľučky, keďže uvedené nebolo bez
dôvodných pochybností preukázané, rovnako ako nepodstatnú okolnosť pre vlastný priebeh skutku súd
vzhľadom na rozpory vo výpovedi poškodeného vypustil popis týkajúci sa „osudu“ mobilného telefónu

poškodeného Ľ.. Rovnako súd vypustil zo skutku popis priebehu deja na motoreste Š. pri stretnutí s
R. H. H. aj keď mal nepochybne za preukázané, že obžalovaný S. na motoreste Š. skutočne raz udrel
poškodeného (tak ako to vypovedal poškodený na hlavnom pojednávaní a ako to popisovali R. H. H.),
keďže popis týchto okolností v samej podstate pri zachovaní totožnosti skutku nie sú nevyhnuté pre
správne právne posúdenie skutku (úvahy viď nižšie) avšak dotvárajú autenticitu strachu poškodeného

z obžalovaných. Keďže v konaní bolo bez dôvodných pochybností preukázané, že poškodený Ľ. opustil
(mohol opustiť) vozidlo po tom, čo obžalovaní zbadali P., avšak nebol presne objasnený spôsob ako
poškodený vystúpil z vozidla, i uvedená skutočnosť bola pretavená do skutkovej vety tak, ako je to
vyjadrené v skutkovej vete pod bodom 1/ rozsudku.

Súd na záver skutkových úvah o priebehu skutku pod bodom 1/ rozsudku uvádza, že bez ohľadu na
skutočnosť, či obžalovaní sa stretli s R. N. H. už na letisku J., alebo až na Š. nič nemení na skutočnosti,
že možno bez dôvodných pochybností mať za to, že poškodený Ľ. bol proti jeho vôli prinútený nastúpiť
do vozidla škoda K. a zotrvať v ňom až pokým obžalovaný nenájdu Y. P., čo sa aj stalo a následne
mu bolo umožnené opustiť vozidlo a je v konečnom dôsledku bezvýznamné či vystúpil sám, alebo mu

niekto otvoril dvere Zároveň bol súd presvedčený, že B. Ľ. v ten večer v aute pociťoval strach (jednak
z jeho výpovede, jednak z výpovede samotného obžalovaného D., ktorý poškodeného upokojoval, aby
sa nebál; strach mali i H. a R., pričom tí ani neboli obmedzovaní na ich osobnej slobode).

Na základe zhodnotenia výpovedí obžalovaných a svedkov logicky najpravdepodobnejšia verzia tejto

časti večera sa začala odvíjať príchodom obžalovaných na letisko J., kde stretli H. (s ktorým sa spojil
C. pred tým telefonicky i ráno) s priateľkou, ktorý im povedal kde sa nachádza Ľ., načo obžalovaní išli
poňho do I. a potom následne išli smerom k priateľke R. (tento medzi tým odišiel od priateľky a videl
na križovatke z ktorej sa odbočovalo na letisko J. červenú K. s obžalovanými), pričom R. U. H. šli nacigaretu na J. (tu súd nemá ako odstrániť rozpor, či obžalovaní boli opätovne na letisku J. - H. tvrdí, že
nie a rovnako i Ľ., avšak ak by boli, bolo by možné takto vysvetliť rozpory vo výpovediach obžalovaných
S. N. C., kde C. v prvotných výpovediach uvádzal, že na letisku bol H.Í. s chlapcom, pričom S. tvrdil od

začiatku, že s dievčaťom avšak ich rozpory je možné vysvetliť aj tým, že S. si pamätal správne, ale C.
si „pamätal“ len na základe výpovede R., ktorý vypovedal dňa 7.10.2010, kedy už mohol mať vedomosť
o obsahu jeho výpovede). Následne na motoreste Š. sa všetci stretli, kde medzi tým S. dal jednu facku
Ľ., ktorý nevystúpil z auta a následne sa rozišli s tým, že obžalovaní šli do centra I. a H.W., R. H. Ž.
mali ísť za priateľkou P., či nie je P. u nej. Po tom, čo Ľ. vystúpil z auta tak sa mal stretnúť neskôr s

H. H. R.. Tieto udalosti sa mali odohrať od 21:30 - 23:00, pričom Ľ. mali obmedziť na osobnej slobode
okolo 22:00 hod, keďže ho mali voziť asi hodinu až hodinu a pol (výpoveď poškodeného Ľ.), pričom
zo záznamu verejnej kamery vyplýva, že S. mal zastihnúť Y. P. za budovou požiarnej zbrojnice niečo
po 23:00 (uvedené bolo jedinou časovou nespochybnenou skutočnosťou od ktorej súd odvíjal úvahy o
časovom priebehu večera).

Priebeh skutku uvedenom pod bodom II. v rozsudku bol ustálený najmä z výpovedí samotného
poškodenéhoY.P.,ktorývpodstatnýchokolnostiachprípadupopísalpriebehudalostítak,akojeuvedený
v skutkovej vete pod bodom II. tohto rozsudku, ako i nepriamo z výpovede jeho sestry I. P. a jej priateľa
U. T., ktorí vypovedali o udalostiach po skutku, keďže boli prví, ktorí mali poškodeného Y. P. stretnúť
po skutku.

Poškodený Y. P. počas celého priebehu trestného konania jednoznačne uviedol ako osobu, ktorá ho
malazbiťnímpopísanýmspôsobomprimotoresteŠ.,P.S.,pričomG.C.rovnakopočasceléhotrestného
konania uvádzal ako osobu, ktorá mu v ten večer opakovane hovorila, aby jednak uviedol, že mu dlží
peniaze (pri stretnutí za budovou U. U.), a jednak ako osobu, ktorá sa ho aj počas samotného priebehu

bitky pri motoreste Š. vypytovala, že kedy bude mať peniaze, ktoré mu dlží a J. D. vnímal po celý čas
ako osobu z jeho pohľadu nezúčastnenú, stojacu opodiaľ, ktorá „len“ šoférovala auto. Je pravdou, že vo
výpovedi poškodeného Y. P. sú okolnosti, ktoré sú nejasné a neozrejmené a to jednak presný časový
úsek počas ktorého malo dôjsť ku skutku a jednak časopriestorový popis trasy na motorest Š. a jednak
popis udalostí, ktoré sa mali odohrať po tom ako bol nechaný obžalovanými po bitke na motoreste až do

okamihu kedy prišiel domov k svojej matke. V tejto súvislosti považuje súd za potrebné uviesť, že tieto
neustálené skutočnosti nie sú podstatnými okolnosťami skutku, ktorý je obžalovaným kladený za vinu,
avšaknepochybneichrozpornosťmávplyvnaposudzovaniedôveryhodnostipoškodenéhoY.P.,akoina
vyhodnocovanie dôveryhodnosti samotnej verzie skutku tak, ako majú vplyv na dôveryhodnosť výpovedí
obžalovaných rozpory v ich výpovediach (či už vnútorné napr. v jednej z výpovedí S. udáva, že nestretol

v poslednom čase P. H. Ľ. a následne v ďalších výpovediach podrobne popisuje priebeh udalostí) Avšak
vyjasnenie dôveryhodnosti verzie priebehu skutku prezentovaný samotným poškodeným, nemožno
ustaľovať bez prihliadnutia na iné dôkazy v trestnom konaní zabezpečené (výpovede obžalovaných,
výpovede svedkov U., L., H., P. P., L. U., ale i na znalecké posudky na poškodeného znalcov L.. L. H.
T.. T.).

Súd vyhodnotil rozpory vo výpovediach poškodeného ako rozpory v popise skutočností, ktoré nie sú
zásadné a už vôbec nie v podstatných okolnostiach prípadu, avšak rozpory obžalovaných súd považoval
za rozpory v popise rozhodných skutočností (bagatelizovanie ich výraznej snahy vyhľadať P. ako aj
popretie, že s nimi išiel P. v aute od miesta za budovou U. U. - priamy rozpor so svedectvom U., L.Č.
H. H. - viď nižšie).

Na jednej strane bolo v danom prípade zistené, že u osoby Y. P. ide jednoznačne o osobu ktorá v období
skutku požívala vo väčšej, či menšej miere omamné, či psychotropné látky. Berúc do úvahy zdravotné
problémy poškodeného po skutku (hospitalizácia poškodeného na psychiatrickom oddelení I. Fakultnej
nemocnice s poliklinikou Prešov) súd pribral do konania znalcov z odboru psychológia L.. L. a znalcov z

odboru psychiatria T.. T. H. T.. S., aby podali na poškodeného znalecké posudky vo vzťahu k vyšetreniu
jeho osobnosti či duševného stavu. Zo znaleckého posudku č. X/XXXX, ktorý vypracovali znalkyne T..
S. H. T.. T. v otázke posúdenia duševného stavu poškodeného vyplýva, že znalkyne nezistili príznaky
endogénnej duševnej poruchy a že v čase spáchania trestného činu netrpel takou psychickou poruchou
ktorá by znižovala jeho schopnosť správne vnímať. Rovnako nezistili, žeby menovaný mal sklony ku

konfabuláciám, ktoré by vychádzali z nejakej duševnej poruchy.

Zo znaleckého posudku znalkyne L.. L. (znalkyňa z odboru psychológia), ako aj z jej výpovede na
hlavnom pojednávaní mal súd za preukázané, že napriek tej skutočnosti, že všeobecná vierohodnosťu poškodeného Y. P. je znížená, špecifická vierohodnosť jeho výpovedí, ergo tvrdení vo vzťahu k
inkriminovanému skutku sa javí ako v zásade zachovaná. K uvedenému dospela na základe odborného
skúmania ktorým bolo zistené, že poškodený sa javil ako ľahko nadpriemerne intelektovo vybavený,

pričom k takémuto záveru dospela aj napriek istým deficitom v pamäťových stopách, kde určité časové
úseky nie sú dostatočne detailne popísané, ako aj na istú absenciu zjavnejšieho emocionálneho
doprovodu v podstate traumatickej skutočnosti ktorú poškodený verbalizuje. Znalkyňa počas celého
skúmania nezistila tendencie u poškodeného dopĺňať konfabuláciami, časové úseky, ktoré nie je
schopný úplne detailne popísať.

Uvedené závery plne konvenujú obsahu výpovedí poškodeného v priebehu celého trestného konania.
Kedypoškodenývpodstatnýchbodochsvojichvýpovedízotrvalnapodstatnompopiseprežitýchudalostí
a to, že bol obžalovanými privezený na miesto, kde J. D. nezasahujúc ale osobne prítomný, pozoroval
ako P. S. za aktívnej prítomnosti G. C. opakovane päsťami a kopmi bije poškodeného najmä do oblasti
hlavy, pričom poškodený jednoznačne v každej svojej výpovedi uviedol ako osobu ktorá ho bila obž. S.
a nepodľahol „pokušeniu“ označiť ako ďalšiu osobu ktorá ho mala biť G. C., aby mu takýmto spôsobom

„priťažil“.

Berúc do úvahy, že u poškodeného išlo o osobu, ako bolo už vyššie naznačené, ktorá požívala omamné
a psychotropné látky je pre súd logicky pochopiteľné a s prihliadnutím na reálnosť konkrétnej situácie
akceptovateľné, že vo výpovediach takejto osoby sú prítomné deficity v časopriestorovom priebehu

udalostí dňa 10.7.2010, pričom nemožno vylúčiť, že aj v čase skutku mohol byť poškodený pod vplyvom
nejakých omamných či psychotropných látok. Avšak práve naopak, ak by tomu aj tak bolo, uvedené
výrazným spôsobom zvýrazňuje špecifickú dôveryhodnosť poškodeného, že aj napriek tomu si zachoval
vnímanie v takej miere, žeby počas celého trestného konania vypovedal konzistentne vo vzťahu k
samotnej podstate žalovaného skutku a teda, že bol zbitý, pretože dlžil peniaze a že mal vrátiť peniaze

a kým bol zbitý.
To že poškodený v čase skutku nebol v stave vylučujúcom spôsobilosť, či už si zapamätať priebeh
udalostí, či verbalizovať svoje myšlienky a to aj napriek snahám obžalovaných vykresliť ho v takom
svetle, kedy uvádzali vo svojich výpovediach na hlavnom pojednávaní, že poškodený nebol schopný
zrozumiteľne hovoriť, že sa potácal, že nevedel kde je, je vyvracané samotnými obžalovanými C. H.

S., kde C. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní opisuje, ako po tom, čo zbadal poškodeného P.
v parku v I. vystúpil z vozidla, vymenil si s ním pár viet, na čo poškodený sa rozbehol pred ním preč,
prípadne popisoval spolu s obžalovaným S. priebeh rozhovoru za budovou U. U. v I., kde ho dohonili.
Takéto správanie poškodeného vo svojej podstate vylučuje, žeby bol v takom stave v akom ho popisovali
obžalovaní (teda, že mu nebolo rozumieť čo hovorí, že nevedel stáť na nohách atď.), keďže poškodený

P. musel byť v stave spôsobilom vykonať nielen vnútorné logické operácie a to komunikovať o dlžobe
s C., ale i vyhodnocovať nebezpečenstvo - dal sa na útek pred obžalovanými, ale mal i zachované
aspoň základné priestorové orientácie, kedy popisoval, že ho S. dobehol a ťahal za budovu U. U., čo
zodpovedá časti výpovede obžalovaného S. N. C., ale i záznamu z kamery T. L..

Priebeh verzie skutku tak, ako bol prezentovaný poškodeným a v jeho podstatných bodoch ako bol
ustálený súdom nepriamo potvrdzovali i udalosti, ktoré predchádzali samotnému skutku ako i tie, ktoré
nasledovali bezprostredne po skutku (výpoveď svedkyne I. P. a jej priateľa U. T..

Súd mal za nepochybne preukázané, že v ten deň vyvíjal G. C. spolu s obžalovanými enormnú snahu

nájsť Y. P., v záujme vyriešenia dlžoby, ktorú mal poškodený mať voči obžalovanému C., za týmto účelom
C. opakovane telefonoval nielen P., ale i známym Y. P. (H. a iným), mali navštíviť priateľku Y. P. (Ž.,
H., R.), ba dokonca sa mal C. v ten deň ráno okolo 8.00 hod. stretnúť s L. H., kde mu uviedol, že keď
mu P. nedá peniaze, tak dostane bitku (výpoveď L. H. na čl. XXX, čo mal zopakovať H. i na letisku
J.), čo vyústilo v nezákonné obmedzenie osobnej slobody B. Ľ. najlepšieho kamaráta Y. P., aby im

tento pomohol Y. P. nájsť. Z uvedeného správania G. C. a spoluobžalovaných mal súd nepochybne
preukázaný motív konania obžalovaných. Obžalovaný C., D. N. S. na hlavnom pojednávaní uviedli, že
potom čo sa s P. stretli, toho mali za budovou U. U. nechať tak a odísť bez neho preč, s tým, že ho už
v ten večer nemali stretnúť. Avšak uvedené nie je len s prihliadnutím na reálnosť konkrétnej situácie v
rozpore so základnou logikou v tom, že obžalovaný robili v ten večer všetko preto, aby ho našli a tomuto

mali následne „len“ povedať, že nech donesie peniaze a že nech povie, že dĺži C. peniaze (C. vypovedal,
aby poškodený P. povedal S., že mu dlží peniaze) a potom ho nechali len tak, ale je samozrejmé v
rozpore s verziou poškodeného P., ktorý tvrdí, že ho potom všetci traja obžalovaní odviezli preč, kde
mal dostať od obžalovaného S. bitku, ale i v rozpore, s tým, čo videli svedkovia T. L., B. U. a G. H.(kamaráti ktorí prišli v ten večer za poškodeným P. do I.). Svedkovia T. L., B. U.R. H. G. H. boli s Y. P. v
kontakte krátko pred tým, ako sa tento „stretol“ s obžalovanými S. H. C., pričom všetci traja sedeli v ten
večer v aute, čakajúc na Y. P., kde každí zo svojej perspektívy v podstate popísali, ako videli vystupovať

z červenej K. aspoň dvoch ľudí, ktorí sa rozbehli za Y. P., pričom následne vnímali (U. videl), ako dve
osoby ťahajú Y. P. za budovu U. U. smerom k červenému autu (to isté zopakoval i po zrušení rozsudku
vo svojej výpovede pred predsedom senátu, pričom vo výpovedi 6.10.2011 použil slová, že videl dve
osoby držať P. smerujúc k autu), kde U. H. L. vyhodnotili, že Y. P. bol takto „vtiahnutý, nasadený“ do
červenej K. a spolu s týmito osobami odišiel preč z miesta kde ho naložili, pričom títo traja svedkovia sa

už v ten večer s Y. P. nestretli, avšak s odstupom niekoľkých týždňov či už priamo od poškodeného P.,
alebo sprostredkovane sa mali dozvedieť, že Y. P. mal dostať bitku v ten večer. Na uvedenom svedok
L.Č. ostal i pri odstraňovaní rozporov na hlavnom pojednávaní po zrušení rozsudku, kde použil slová,
že videl ako ho nejakí chlapci stiahli do auta.

Vo vzťahu ku svedkom T. L., B. U. H. G. H., súd nezistil počas celého priebehu trestného konania žiadne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali dôvodnú pochybnosť o ich nestrannosti a nezaujatosti. Skutočnosť,
že sa poznali s poškodeným P. a že sú s ním kamaráti nijakým spôsobom sama o sebe nemôže a
ani nevzbudila pochybnosti o ich nestrannosti. Rovnako neboli zistené žiadne iné motivácie poškodiť
obžalovaným a súd nemal pochybnosti, že by nesprávne vyhodnotili to čo videli, keďže sami istý čas
„sledovali“ (nasledovali svojím autom) červenú K. obžalovaných, v ktorej odvážali P. preč, pričom je

absolútne pre ustaľovanie skutku nepodstatné, ktorým smerom K. išla, pretože cesta akou sa dostali
obžalovaný s poškodeným P. na miesto, kde došlo ku skutku nie je v danom prípade podstatná pre
posúdenie skutku.

Rozpory týkajúce sa dôvodov prečo prišli za P. do I. sa nepodarilo súdu odstrániť, aj keď súd

vykonal konfrontáciu medzi svedkami L. H. U., avšak uvedená konfrontácia neviedla zmysluplne ku
konfrontovaní názorov, ale k vzájomnému potvrdzovaniu verzií, kde vyvstali rozpory. L. sa zároveň
vyjadril k okolnosti o ktorej vypovedal ohľadne peňazí, ktoré mu dlhoval P. v tom smere, že keď
vypovedal, že mu P. dlžil peniaze, myslel tým náhradu za benzín za cestu z W. do I. kvôli „donáške“
štúdijných materiálov.

Rovnako sa súd v konaní po zrušení rozsudku mimo iné zameral i na odstraňovanie rozporov, ktoré
vnímal nadriadený súd vo výpovediach H. H. L., kde títo na jednej strane vypovedali ohľadne sledovania
červenej K. (H. ako i L. i po zrušení rozsudku zotrvali na tom, že sledovali červenú K. do okamihu, kedy
táto neodbočila doľava a oni šli smerom na U. Ľ.), pričom U. o tomto takto nevypovedal dňa 6.10.2011
- kde sa vyjadril, že K. nesledovali, pričom po zrušení rozsudku bol opätovne vypočutý a k uvedenej

okolnosti sa sám spontánne vyjadril, že keď videli, že P. už nepríde, rozhodli sa ísť späť do W., ale keď
prechádzali okolo miesta kde videli Y. P. ako ho ťahali k autu, tak sa na konci I. otočili zo zvedavosti, čo
sa s ním deje, ale po tom, čo červenú K. stretli idúc oproti nim tak išli až na kruhový objazd, kde sa opäť
otočili a šli už smerom na W.. Súd uvedenú okolnosť vnímal ako ustálenú, a v konečnom dôsledku ako
nie rozpornú, keďže je zrejmé, že svedkovia vnímali pojem „sledovanie“ odlišným spôsobom, keďže v

zásade popísali túto časť udalostí rovnako.

V priebehu celého konania pred súdom napriek vyjadreniam obžalovaných nebola zistená žiadna iná
relevantná okolnosť prípadu, ktorá by preukazovala, že by existovali reálne nejaké osoby, ktorým by bol
Y. P. nielen dlžný nejakú vyššiu sumu peňazí, ale i žeby v čase skutku existovali nejaké iné osoby, ktoré

by vyvíjali akúkoľvek zvýšenú aktivitu v snahe stretnúť sa s Y. P., okrem obžalovaných S., C. H. D.. Z
celého dokazovania bolo preukázané či už podľa verzie obžalovaných, alebo poškodeného, že to mali
byť práve obžalovaní, ktorý boli naposledy s P. videný v čase pred tým, ako bol zbitý.

Svedok L. U. majiteľ motorestu Š.Á. k vlastnému priebehu skutku nevypovedal nič, avšak vypovedal, že

si nespomína, žeby niekto niekedy búchal na vstupné dvere, či bránu motorestu a v prípade ak by tomu
tak bolo, tak by si to určite všimol, prípadne by na cudziu osobu zareagoval pes.

Svedok T.. O. O. v čase skutku sekundárny lekár, traumatológ na oddelení úrazovej chirurgie, ktorý bol v
ten deň službukonajúci lekár na úrazovej ambulancii v Prešove vykonal prvotné ošetrenie Y. P. uviedol,

že poškodený bol plne pri vedomý, plne orientovaný, nebol u neho zistený alkohol a uviedol, že bol
napadnutý neznámou osobou.Svedok Ľ. P. k samotnému skutku neuviedol nič, ale vypovedal o tom, ako požičal C. sumu 4.000,-
€, aby si tento cez nejakého Y. P. kúpil auto, pričom mal vedomosť, že z kúpi auta nebolo nič a že P.
obžalovanému C. vrátil z tej sumy 1.800-1.900,- €.

Matka poškodeného P. P. vo svojej výpovedi uviedla, že dňa 11. 7. 2010 potom, čo sa jej syn vrátil domov
okolo 02.30 našla ho v kúpeľni, bol krvavý opuchnutý, oblečenie mal potrhané a keď sa ho pýtala, čo sa
mu stalo, povedal jej, že ho zbili D., C. a P. Z. R., a že ho bili aj za požiarnou zbrojnicou, a že to bude na
kamere. S tým, že syn jej povedal, že S. chcel od neho peniaze. Okolo 07.00 hod. prišiel ku nej B. I., ktorý

chcel hovoriť s jej synom, ale keďže bol už v tom čase hospitalizovaný, povedal jej, čo sa večer stalo,
že ho naložili do auta. Uvedené svedectvo súd vyhodnotil ako svedectvo z druhej ruky - teda o tom, čo
svedkyni povedal niekto iný - jej syn, či poškodený Ľ., pričom svedkyňa nedokázal oddeliť popis udalostí,
ktorý jej bol povedaný v čase keď syn Y. prišiel zbitý domov od informácií, ktoré sa dozvedal neskôr. Vo
svojej podstate však preukazovalo to, že poškodený krátko po skutku označil ako páchateľov S., C. N.
D. a rovnako, že Ľ. bol obmedzovaný na svojej slobode. Samotné detaily priebehu oboch skutkov súd

nevyhodnocoval, boli uvádzané sprostredkovane.

VkonanípozrušenírozsudkunadriadenýmsúdomsúdvypočulsestruobžalovanéhoI.P.akoijejpriateľa
U. T., ktorí boli prví, ktorí mali vidieť P. po jeho príchode domov.
Sestra poškodeného Y. P. - I. P. vypovedala ako v to ráno vstala a odomkla dvere do bytu a šla si opäť

ľahnúť, ale po pár minútach keď registrovala nejaký hluk v kúpeľni, ktorý robil brat Y. a vtedy ho zbadala
ako sa snaží odfotiť a zbadala na ňom, že je pobitý. Pýtala sa ho čo sa mu stalo, kto mu to urobil,
na čo jej povedal, že bol zbitý a viac to v danú chvíľu neriešili a ona ho odfotila fotoaparátom na jej
mobilnom telefóne, kde bol čas 3:09. Zároveň mu povedala, že musí ísť do nemocnice a šla zobudiť
svojho priateľa, ktorý spal v detskej izbe. Rovnako šla to povedať i mame, ktorý tým zobudila, pričom

táto vstala a vyšla na chodbu, kde sa chvíľku rozprávali a kam k nim prišiel Y. N. U. (priateľ) a ona sa šla
prezliecť do detskej izby. Títo sa ho medzitým spýtali, že kto ho zbil a on uviedol, že C., D. a ešte jeden
čo sa volá P., a že ho zbili na Š. a bil ho len P.. Zároveň svedkyňa vypovedala, že brat Jaro nemal pojem
o čase, že ho zobrali pred polnocou a že hneď potom išiel domov. Svedkyňa vypovedala, že asi po 20
minútach od okamihu kedy ho odfotila sadli do auta, aby ho odviezli do nemocnice. Keď sedeli v aute,

tak sa ho s priateľom pýtali prečo dostal bitku, že či mu niekto nepomohol atď. Poškodený im uviedol,
že bitku dostal neprávom, že absolútne nevie, že sa pokúšal stopovať, ale že mu nikto nezastavil a
musel ísť peši, rovnako hovoril o studničke, že sa tam snažil umyť tvár. Krv mu tiekla po kvapkách a bol
i špinavý a na tričku mal stopy od topánky. Brat jej im mal hovoriť, aby šli rýchlejšie, že mu je zle. Keď
prišli do nemocnice, lekár ho zobral hneď dovnútra. V aute im mal hovoriť, že „to musí byť na kamere“.

Rovnako vypovedala o tom, ako prišiel B. Ľ. k nim domov, a že sa rozprával s mamou a len od mami
vie sprostredkovane čo jej mal Ľ. povedať. Vraj jej povedal: „teta, ja som sa posral“. Svedkyňa to
okomentovala, že vedela, že to nebolo skutočne, len ako popis. Rovnako si pamätala, že jej mama jej
povedala, že ho tí traja držali v aute.
Svedok U. T. - priateľ sestry Y. P., v tú noc spal u P., kedy sa zobudil na to, ako prišla jeho priateľka za

ním, že Jara zbili, načo vyšiel na chodbu a videl Y. ako sa snažil odfotiť a videl, že je zakrvavený, až
nakoniec ho odfotila sestra I. ale nevedel uviesť kedy. Po tom, čo vyšiel na chodbu sa ho spýtal kto ho
zbil, na čo mu Y. P. povedal, že C., D. a tretí čo sa volal P.. Jeho napadlo hneď, či to nebol P. S., lebo
vedel, že s nimi dvomi chodí vonku a ho aj popísal P., na čo mu mal tento uviesť, že áno, že tak vyzeral.
Rovnako vypovedal, že na otázku kto ho bil mu Y. povedal, že ani C. H. H. D., ale že ho bil P. S., ale že si

nepamätá okolnosti za ktorých mu to presne povedal. Vo vzťahu ku času, ktorý ubehol od jeho príchodu
domov až po odchod do nemocnice uviedol, že to trvalo asi pol hodinu. Po tom čo prišli na urgentný
príjem do L. tak, čakali asi 15 minút a tak šiel Y. dnu. Nespomínal si presne, ale zdalo sa mu, že Y. P.
tečie krv z nosa. Svedok vypovedal, že cestu na R. vníma ako slepú ulicu, z ktorej sa dá prejsť opäť do
mesta, ale len na terénnom aute, lebo je potrebné prejsť cez potok.

Ani svedok T., ani P. sestra sa nevedeli vyjadriť k tomu, či mal nejaké dlžoby (P. sestra uvádzala, že
nejaké dlžoby mal mať voči jeho bývalej priateľke).

Z lekárskej správy, zo znaleckého posudku znalca z odboru úrazovej chirurgie vyplýva, že poškodený
bol prijatý na hospitalizáciu na Klinike úrazovej chirurgie FNsP Prešov dňa 11.7.2010 o 3:49 hod. Keďže

z fotografie na fotke v mobilnom telefóne sestry poškodeného bola zaznamenaná fotka poškodeného Y.
P. s časom 3:09 hod dňa 11.7.2010 je zrejmé, že čas uvedený v lekárskej správe musí byť čas prvotného
vyšetrenia, keďže od vyhotovenia fotky musel ubehnúť minimálne čas trvania cesty autom z Lipan do
Prešova, čakanie na ošetrenie a podobne.Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX vypracovaného T.. Y. U. vypracovaného znalcom z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia - traumatologia, bolo zistené, že poškodený utrpel otvorenú

zlomeninu nosových kostí a nosovej priehradky, s posunom úlomkov a z vybočením nosovej priehradky,
s prechodným krvácaním z nosových otvorov, tržnozmliaždenú ranu dĺžky 1 cm na koreni nosa, trieštivú
zlomeninu prednej a bočnej steny čeľustnej prínosovej dutiny a s výronom vzduchu pod kožu v oblasti
nosa a ľavého líca na tvári, zlomeninu horného a bočného okraja očnice vľavo s miernym vtlačením
úlomkov, bez poranenia očnej gule, s pomliaždením mäkkých častí a okuliarovitým výronom v okolí očí,

prevažne v ľavo, trieštivú zlomeninu lícovočeľustného komplexu v ľavo, s posunom úlomkov, poškodenie
jarmovo tvárového nervu v ľavo s poruchou citlivosti kože na ľavej strane tváre, ktoré zranenia si
vyžiadali určenie práceneschopnosti v trvaní od 11.7.2010 do 30.8.2010, pričom tieto zranenia vznikli
opakovaným pôsobením tupého, tvrdého a nepravidelne ohraničeného násilia silou strednej až veľkej
intenzity (napríklad päsťou dospelého človeka, kopaním nohou obutou v mäkkej obuvi - išlo najmenej o
4 takéto násilia). Znalec zároveň uviedol, že ku zraneniam skutočne mohlo dôjsť aj tak, ako to uviedol

poškodený.

Liečba jeho zranení mala podstatne obmedziť jeho obvyklý spôsob života najmenej na 3 týždne a ľahko
aždoskončenialiečby.Znalecpripustil,žepriúrazemoholbyťzranenímohrozenýživotnedôležitýorgán
- mozog a poranením bol ohrozený aj dôležitý zmyslový orgán - ľavé oko, pričom by sa to stalo tak vtedy,

ak by úrazové násilie pôsobilo kolmo na rovinu v mieste, kde pôsobilo, alebo by zasiahlo miesta blízko
tých kde skutočne došlo k poraneniu. Znalec vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že
bolo dosť neobvyklé uvádzanie potreby trvania PN do 30.8.2010, ale zároveň považuje túto dobu ako
primeranú zraneniam (znalecký posudok) a že posledné týždne počas rekonvalescencie poškodeného
boli tomuto indikované jedine injekcie vitamínu B1.

Znalec bol v konaní po zrušení rozsudku vypočutý i k trvalým následkom, pričom uviedol, že na koreni
nosa má jazvu o dĺžke 1cm a pod ľavým okom tiež jazvu dĺžky 2,6 cm tieto jazvy sú normálne,
nespôsobujú poruchu mimiky tváre. Ďalej zistil miernu deformitu na jeho tvári s tým, že má ľahko
rozšírený koreň nosa na ľavú stranu s poklesom hladiny líca vedľa nosového krídla. Poškodenie citlivosti

kože na tvári v ľavo, ktoré poškodený pri vyšetrení uvádzal sa objektívnym vyšetrením nedalo preukázať.
Znalec zhodnotil, že trvalé následky poškodenej tváre vzbudzujú súcit, alebo ošklivosť u muža ľahkého
stupňa, ktoré v prílohe zákona č. XXX/XXXX zbierky sú hodnotené vo výške 50 bodov. V tomto sú
zahrnuté jazvy a pokles úrovne líca.

Zo znaleckých posudkov znalca z odboru psychológia L.. W. vo vzťahu k obžalovaným vyplynulo, že
títo sú schopní správne vnímať a reprodukovať prežité udalosti za predpokladu, že chcú. Lži skóre
bolo v norme a nebola u neho zistená snaha javiť sa v lepšom svetle s výnimkou obžalovaného C. u
ktorého bolo mierne zvýšené lži skóre s veľmi diskrétnou snahou po skresľovaní - javiť sa v lepšom
svetle. U všetkých troch obžalovaných bola prítomná emocionálna nestabilita, malá funkcia super ega,

dobrodružnosť, neohrozená spontánnosť, úzkostnú neistotu..

Z vykonaných previerok výpovedi na mieste, ako aj rekonštrukcie, nevyplynuli žiadne iné okolnosti, ktoré
by nevyplynuli skôr z výpovedí jednotlivých svedkov či obžalovaných.

Berúc do úvahy takto vykonané dokazovanie mal súd nepochybne za preukázané, že v ten deň C.
spolu s obžalovanými vyvíjal maximálne úsilie nájsť Y. P., ktorý mu mal dlhovať peniaze, že poslednými
osobami ktoré boli s Y. P. v kontakte pred tým, ako bol zbitý boli všetci traja obžalovaní a že v ten deň
poškodený utrpel zranenia tak, ako sú popísané v znaleckom posudku znalca T.. U.. Rovnako mal súd
za nepochybne preukázané, že zranenia poškodeného ho závažným spôsobom obmedzovali v bežnom

spôsobeživotapodobu3týždňov,pričomtrvanieliečbyapráceneschopnostiod11.7.2010do30.8.2010,
teda 51 dní považoval z odborného hľadiska za primerané a odôvodnené charakteru zranení. Ako to
už bolo popísané vyššie počas celého konania nebol zabezpečený žiaden relevantný dôkaz, ktorý by
vzbudzoval podozrenie, žeby bol poškodený v ten deň, alebo v ktorýkoľvek iný, zháňaní inými osobami,
ktorým by mal dlžiť nejakú finančnú hotovosť.

Zároveň bolo zistené, že napriek tej skutočnosti, že poškodený Y. P. mal mierne nadpriemerný intelekt,
nie je schopný rozsiahlych konšpirácii.Je pre súd preto s prihliadnutím na reálnosť a možnosti intelektových schopností poškodeného Y. P.
ťažko akceptovateľná predstava o vymyslenej konšpirácii zo strany Y. P., ktorá by mala za cieľ poškodiť
obžalovaným C., S. a D., v záujme vyriešenia jeho finančnej situácie a pritom by neustále zotrvával

v podstatných bodoch priebehu verzie skutku konzistentne zo svojimi predchádzajúcimi výpoveďami
avšak v nepodstatných okolnostiach by úmyselne fabuloval, či uvádzal rozpory, tak ako tomu bolo v
tomto prípade (okolnosti týkajúce sa straty vedomia, hľadania pomoci na motoreste Š., priebeh cesty
domov po skutku; telefonovania, či nemožnosti privolania si pomoci a pod.).
Z uvedeného dôvodu mal súd za to, že rozpory týkajúce sa možnosti či nemožnosti telefónnej

komunikácie zo strany poškodeného v čase okolo pol noci sú pre vlastné posúdenie skutočností
dôležitých pre trestné konanie nepodstatné v takej miere, ktorá by mohla, či mala kapacitu narušiť
podstatný priebeh skutku, ktorý je osvedčovaný a ustálený inými vzájomne sa doplňujúcimi priamymi,
či nepriamymi dôkazmi.
V kontexte týchto úvah súd zamietol i návrh obhajoby vo vzťahu k potrebe zistenia aký dosah pokrývajú
vysielače W., W. H. O., a ktoré určujú polohu volaného a volajúceho a to vo vzťahu k tomu, že bol v

daný deň o 23.47 hod. zaznamenaný hovor z telefónneho čísla poškodeného P. I. R., so zaznamenanou
dĺžkou hovoru 36 sek. a R. sa nachádzal v oblasti pokrytým vykrývačom W., ale nie je známe kde sa
nachádzal poškodený P. a ide o preukázanie tej skutočnosti, či sa v danom čase nachádzal v oblasti toho
vykrývača, ktorý pokrýva motorest Š. a to z pohľadu bližšieho určenia hodnovernosti výpovede svedka
P., ktorý vypovedal, že mal vybitý mobil pričom je zaznamenaný 36 sek. hovor s R.. Súd navyše udáva,

že v čase podania návrhov ohľadne zistenia technických okolností vykonaných hovorov, už uplynulo
vyše 2 rokov od skutku a takého zisťovanie už je neúčelné, uvedené platí i vo vzťahu k výpisu hovorov
obžalovaných.

Ako bolo už skôr naznačené pre ustálenie rozhodných skutočností pre posúdenie či sa skutok stal,

či ho spáchal obvinený a či je trestným činom nie je samo o sebe nevyhnutné poznať priebeh cesty,
ktorou sa po bitke mal dostať poškodený domov a to bez ohľadu na to, že sa v tejto časti jeho výpovedí
objavujú rozpory. Nemožno totižto prehliadnuť tú skutočnosť, že súd nemal ustálený skutočný dôvod
prečo obžalovaní C. H. S. si vyžadovali od poškodeného zaplatenie dlžných peňazí (tvrdenia proti
tvrdeniu, ktoré bolo nemožné ustáliť pomocou iných dôveryhodných dôkazov), avšak rovnako ustálenie

„právneho titulu“ z ktorého si vyžadovali C. H. S. plnenie nie je rozhodujúce pre posúdenie skutku.
Podstatnou skutočnosťou je to, že P. obžalovaní hľadali, aby im tento zaplatil dlh, ktorý vnímali, že
poškodený má voči nim/obžalovanému C., pričom uvedené potvrdil samotný poškodený.

Rovnako súd mal závažné pochybnosti o dôveryhodnosti výpovedí samotných obžalovaných C., S. N.

D. v rozsahu ako bolo popísané vyššie pri hodnotení ich výpovedí vo vzťahu ku skutku pod bodom
jedna rozsudku. Rovnako spôsob akým bol dostihnutý poškodený P. za budovou U. U. v I. (záznam
kamery mestskej polície ako obžalovaný S. hrubým spôsobom po dobehnutí poškodeného P. tohto
bezcitne ťahá za tričko za budovu, kde z uvedeného je zrejmá nielen fyzická prevaha útočníka ale i
strach poškodeného) jednoznačne zapadá a konkludentne potvrdzuje verziu priebehu skutku tak, ako

bola popísaná v podstatných okolnostiach prípadu samotným poškodeným.

Vyhodnotiac všetky dôkazy v ich jednotlivosti a súhrne mal súd bez dôvodných pochybností ohľadne
vlastnejpodstatypriebehuskutku(tedavrozhodnýchskutočnostiachpreposúdenieskutku)nepochybne
preukázané, dňa 10.7.2010 v čase medzi 23.00 hod. do najneskôr 02.30 hod. (čas ustálený spätným

prepočtom z času uvedenom v lekárskej správe, s prihliadnutím na čas fotky urobenej sestrou
poškodeného, ako i minimálne 30 minútovým časom potrebným na prejdenie pešo vzdialenosti z
motorestu Š. do bytu poškodeného) nasledujúceho dňa v I., C.. U., B. B. U.. T., potom čo obv. P. S.
a G. C. zbadali na ulici Y. P., ktorý po ich vystúpení z vozidla sa z obavy pred nimi rozbehol, kde obv.
S. poškodeného dobehol pred budovou požiarnej zbrojnice, kde ho chytil za vlasy a druhou rukou ho

chytil za tričko, pričom ho ťahal za budovu U. U., prikázal mu aby neutekal a nekričal o pomoc, následne
k nim prišiel obv. C., kde poškodenému mimo iné povedal, aby povedal, že mu dlží peniaze, ktoré mu
mal dlhovať, následne C. U. S. prinútili Y. P. nastúpiť do auta, ktoré medzitým pristavil obv. D., následne
bližšie nezistenou cestou prišli k motorestu Š., kde sa po vystúpení obvinených a poškodeného z auta,
tohto obv. S. spýtal, či má peniaze a keď poškodený povedal, že tieto nemá, obv. S. ho viac krát päsťou

udrel do oblasti tváre, opakovane ho päsťou udieral do oblasti brucha v dôsledku čoho poškodený
spadol a vtedy ho obv. S. viac krát kopol do oblasti hlavy a tváre, kde obv. C. poškodenému prikázal,
že musí do druhého dňa zohnať peniaze vo výške 1.100 Eur, lebo inak dostane bitku, následne sa
poškodený postavil a na príkaz obv. C. poškodený spolu s obvinenými sa presunuli peši k jazierku, kdeho obv. S. opakovane udieral päsťou do oblasti tváre a keď poškodený spadol, niekoľkokrát ho kopol do
oblasti hlavy a tváre, pričom poškodený v dôsledku týchto úderov utrpel otvorenú zlomeninu nosových
kostí a nosovej priehradky, s posunom úlomkov a z vybočením nosovej priehradky, s prechodným

krvácaním z nosových otvorov, tržnozmliaždenú ranu dĺžky 1 cm na koreni nosa, trieštivú zlomeninu
prednej a bočnej steny čeľustnej prínosovej dutiny a s výronom vzduchu pod kožu v oblasti nosa a
ľavého líca na tvári, zlomeninu horného a bočného okraja očnice vľavo s miernym vtlačením úlomkov,
bez poranenia očnej gule, s pomliaždením mäkkých častí a okuliarovitým výronom v okolí očí, prevažne
v ľavo, trieštivú zlomeninu lícovočeľustného komplexu v ľavo, s posunom úlomkov, poškodenie jarmovo

tvárového nervu v ľavo s poruchou citlivosti kože na ľavej strane tváre, ktoré zranenia si vyžiadali určenie
práceneschopnosti v trvaní od 11.7.2010 do 30.8.2010.

Oproti obžalobe súd vypustil zo skutku údaje o počte úderov a kopnutí zo strany obžalovaného S.,
keďže tieto počty varírovali v jednotlivých výpovediach poškodeného a v konečnom dôsledku pre
totožnosť skutku a jeho právnu kvalifikáciu nemali význam, rovnako ako i spôsob prinútenia nastúpenia

poškodeného P. do auta.

Uvedený priebeh skutku súd oproti obžalobe opravil najmä v dvoch smeroch. Tým prvým je tá
skutočnosť, že nebolustálený časový presný priebeh skutku a preto dobu spáchania skutku súd ohraničil
dňom 10.7.2010 v čase medzi 23.00 hod. do najneskôr 02.30 hod., kedy poškodený prišiel domov.

Následne súd po právnej stránke posúdil skutok pod bodom jeden rozsudku ako prečin vydierania podľa
§ 189 ods. 1 Tr. zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, pretože obžalovaní
spoločným konaním (každý svojím dielom prispel k obmedzeniu osobnej slobody poškodeného B. Ľ.Š.)
násilím a hrozbou násilia iného nútili, aby niečo konal (obmedzovali ho mimo iné na osobnej slobode

až po kým nenájdu Y. P.).
Súd sa zaoberal aj úvahami nadriadeného súdu vo vzťahu k tomu, či konanie obžalovaných vo vzťahu
k prvému ako i druhému skutku sa neprekrýva.
Súd i vo vzťahu k preskúmaniu uvedených úvah viedol výsluchy poškodených v konaní po zrušení
rozsudku a dospel k nasledovným úvahám. Vo vzťahu ku konaniu obvinených sa vo vzťahu k

vyhodnoteniu ich trestnoprávnej zodpovednosti vyžaduje zavinenie (úmyselné, či nedbanlivostné) vo
vzťahu ku konaniu.
V danom prípade mal súd za to, že zavinenie obžalovaných vo vzťahu k obmedzovaniu osobnej slobody
Ľ. a vynucovaniu si jeho „pomoci“ pri hľadaní P. (motív konania obžalovaných vo vzťahu k obmedzeniu
osobnej slobody Ľ. - vrátane násilia pri tom použitého, ako i jeho hrozby i keď verbálne nevypovedanej

spočívajúcej v atmosfére za ktorej sa hľadal P.) bolo ukončené okamihom kedy zbadali P. (od tohto
okamihu nemali záujem na obmedzovaní osobnej slobody Ľ. bez ohľadu, že mu to výslovne neuviedli -
teda D., že môže odísť z auta ale fakticky mu to bolo umožnené). Tým bola vytvorená hranica zavinenia
vo vzťahu k prvému skutku voči zavineniu, ktoré sa vzťahovalo na druhý skutok.
Súd má za to, že analogická situácia by mohla nastať ak by páchateľ pred tým ako vykoná trestný čin

vraždy, najprv pri snahe o získanie zbrane vykoná trestný čin lúpeže za účelom získania strelnej zbrane.
Motívom vykonať lúpež a jej následná realizácia bola len cieľom získať zbraň. Motívom obmedzenia
osobnej slobody u Ľ. zo strany obžalovaných bolo len nájsť P..

Vo vzťahu ku skutku pod bodom dva rozsudku súd vo vzťahu k obžalovaným C., S. N. D. posúdil ich

konanie ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/
Tr. zákona, pretože spoločným konaním násilím a hrozbou násilia iného nútili, aby niečo konal a činom
spôsobili ťažkú ujmu na zdraví a dopustili sa fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že
napadli iného.

Pokiaľ ide o právne posúdenie podielu obžalovaného J. D. na spáchanom skutku, súd po vykonanom
doplnenom dokazovaní i v kontexte ostatných vykonaných dôkazov dospel záveru, že konal v
spolupáchateľstve, keďže bol neustále prítomný pri vlastnom priebehu bitky, či už v mieste kde najprv
zaparkovali ako i pri jazierku kam sa po prvotnej fáze bitky presunuli, pričom svojou prítomnosťou (ale i

správaním od hľadania, ale nájdenia poškodeného P. až po koniec skutku bol neustále nápomocný pri
obžalovaných S. H. C. a vytváral im a najmä S. pocit bezpečia a istoty i neverbálnej podpory pri páchaní
trestných činov)-.Súd mal za to, že obžalovaní sa oboch skutkov dopustili v priamom úmysle.

Trest má byť vyvážený, aby zabezpečil náležitú ochranu našej spoločnosti a prevýchovu páchateľa,

pričom súčasne iných odradí od páchania trestných činov a vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa.

K osobe obžalovaného G. C. súd zistil, že tento je slobodný, z miesta bydliska je hodnotený všeobecne,
vo väzbe plnil príkazy a nariadenia bez problémov. Doposiaľ bol 4 krát súdne trestaný, najmä pre
násilnú trestnú činnosť, naposledy rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. XXT/XX/XXXX zo dňa

6.5.2011 pre trestný čin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona za čo mu bol uložený súhrnný
7 mesačný nepodmienečný trest odňatia slobody, pričom trest uložený rozsudkom Okresného súdu
Prešov zo dňa 3.5.2010, sp. zn. XXT/XXX/XXXX v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo
dňa 3.2.2011 bol zrušený.

K osobe obžalovaného P. S. súd zistil, že tento je slobodný, z miesta bydliska je hodnotený všeobecne,

vo väzbe plnil príkazy a nariadenia bez problémov. Doposiaľ bol 2 krát súdne trestaný, a to pre násilnú
trestnú činnosť, naposledy rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. XT/XX/XXXX zo dňa 24.1.2008
pre trestný čin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona a trestný čin ublíženia na zdraví podľa
§ 156 ods. 1 Tr. zákona za čo mu bol uložený úhrnný 20 mesačný nepodmienečný trest odňatia slobody,
z ktorého výkonu bol podmienečne prepustený dňa 16.3.2009 so skúšobnou dobou do 16.3.2011.

K osobe obžalovaného J. D. súd zistil, že tento je slobodný, z miesta bydliska je hodnotený všeobecne,
zamestnávateľom bol hodnotený pozitívne, vo väzbe plnil príkazy a nariadenia bez problémov. Doposiaľ
bol 1 krát súdne trestaný pre násilnú trestnú činnosť a to rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn.
XT/XXX/XXXX zo dňa 20.7.2007 pričom mu bol uložený úhrnný 4 ročný nepodmienečný trest odňatia

slobody, z ktorého výkonu bol podmienečne prepustený dňa 8.7.2009 so skúšobnou dobou na 4 roky.

Obžalovaným G. C., P.G. S. H. J. bol ukladaný úhrnný trest odňatia slobody podľa § 41 ods. 2 Tr.
zákona, keďže mal uložiť trest odňatia slobody za tri úmyselné trestné činy, z ktorých jeden bol obzvlášť
závažným zločinom a jeden zločinom a boli spáchané dvomi skutkami, teda v zmysle tzv. asperačnej

zásady a to vo vzťahu k obzvlášť závažnému zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zák.,
kde zákon ukladá uloženie trestu odňatia slobody v rozmedzí od 10 do 20 rokov.

Súd zistil u obžalovaných S. H. D. zistil jednu priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m/ Tr.
zákona (boli už za trestný čin odsúdený), žiadnu poľahčujúcu okolnosť nezistil. Okolnosť, že spáchali

viac trestných činov nevyhodnotil ako priťažujúcu, pretože táto skutočnosť sa odzrkadlila v aplikovaní
ukladania trestu podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona, teda tzv. asperačnej zásady. Za stavu ustálenia
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v pomere 1:0, súd upravoval trestnú sadzbu zmysle § 38 ods.
3 Tr. zák. (zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu z rozdielu medzi hornou a dolnou
hranicou trestnej sadzby pri najprísnejšie trestnom čine.) by tak prichádzalo do úvahy uloženie trestu v

trestnej sadzbe od 13 rokov a 4 mesiace do 20 rokov.

Následne súd pristúpil k úprave trestnej sadzby v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zákona a zistil, že trest odňatia
slobody mal ukladať v trestnej sadzbe od 13 rokov a 4 mesiacov až do 25 rokov (obmedzenie vo vzťahu k
maximálne možnej hranici pre ukladanie trestov vo výške 25 rokov, keďže hranica 26 rokov a 8 mesiacov

je zo zákona vylúčená - zvýšenie o jednu tretinu v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zákona).

Podľa § 38 ods. 7 Tr. zákona sa ustanovenia odsekov 4 až 6 nepoužijú, ak sa súčasne ukladá zvýšený
úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo podľa § 42, ak by súčasné použitie týchto
ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne.

Súd vyhodnotil, že vo vzťahu ku určovaniu trestnej sadzby v nadväznosti na vyhodnocovanie
priťažujúcich a poľahčujúcich okolností uvedené ustanovenie § 38 ods. 4 Tr. zákona ako také nebolo
prísne a preto ho pri určovaní trestnej sadzby použil, a to vzhľadom na odsúdeniahodný spôsob riešenia
vzájomných sporov - použitie násilia v záujme dosiahnutia uspokojenia pohľadávky, akokoľvek sa

cíti osoba oprávnená z peňažného záväzku ukrivdená správaním, či neplnením povinností zo strany
povinného, a už vôbec nie pri takej fyzickej prevahe ako tomu bolo v tomto prípade a to bez ohľadu na
štýl života akým poškodený žil, či žije.Na základe uvedeného mal súd za to, že trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby v trvaní
13 rokov a 4 mesiacov u obžalovaných G.X. C., P. S. H. J. D. bude pre páchateľov dostatočný a zabráni
obžalovaným v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienku na ich výchovu k tomu, aby viedli

riadny život a súčasne iných odradí od trestných činov. Na spodnej hranici súd ukladal trest i z dôvodu
že trestné konanie prebieha už vyše 4 rokov, uvedenú skutočnosť však súd nemohol vyhodnotiť ako
skutočnosťodôvodňujúcumimoriadnezníženietrestu,atovzhľadomnanajmäskutkovúobtiažnosťveci.

Následne súd podľa § 48 ods. 2 písm. b/, ods. 4 Tr. zákona obžalovaných C., S. H. D. zaradil na

výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a to na základe
nasledovných úvah.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona páchateľa obzvlášť závažného zločinu zaradí na výkon trestu do
ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa tohto ustanovenia súd mal zaradiť páchateľov na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s
maximálnym stupňom stráženia, avšak pri zaraďovaní páchateľov vychádzal z ustanovenia § 48 ods. 4
Tr. zákona alinea tretia a to výkladom a contrario.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zákona súd môže zaradiť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa

stráženia, než do ktorého má byť podľa odseku 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného
činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho
náprava lepšie zaručená. Takto môže do ústavu na výkon trestu minimálneho stupňa stráženia zaradiť
páchateľa aj vtedy, ak bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu
za úmyselný prečin. Nemôže však do ústavu na výkon trestu s minimálnym alebo stredným stupňom

stráženia zaradiť páchateľa, ktorému bol uložený trest odňatia slobody na doživotie, alebo páchateľa
obzvlášť závažného zločinu, ktorému bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci pätnásť rokov.

Podľa tretej vety tohto ustanovenia zákon predpokladá situáciu, kedy je možné neaplikovať ustanovenie
§ 48 ods. 3 Tr. zákona avšak priamo takúto situáciu nepomenováva, ale stanovuje obmedzenie

spočívajúce v nemožnosti zaradiť páchateľa obzvlášť závažného zločinu do ústavu na výkon trestu napr.
so stredným stupňom stráženia ak mu ukladá trest odňatia slobody prevyšujúci 15 rokov. Z uvedeného
dôvodu súd odkazoval pri zaradzovaní páchateľov jednak na ustanovenie odseku 4 § 48 Tr. zákona a
zároveň i na ods. 2 písm. b/ Tr. zákona (tu zákon spomína prvý krát výkon trestu so stredným stupňom
stráženia).

Poškodený Y. P. si v prípravnom konaní uplatnil nárok na náhradu škody, a to bolestné vo výške 4.199
€ a stratu na školnom vo výške 990 € a náhradu vo výške 50 € za poškodené veci.
Z lekárskeho posudku o bolestnom vypracovaného T.. T. T. H. T.. W. vyplýva bodové ohodnotenie
bolestného vo výške 282 bodov (č. l. 526), pričom zo znaleckého posudku T.. Y. U. vyplýva bodové

ohodnotenie bolestného vo výške 235 bodov. Na základe uvedeného mal súd za nepochybne
preukázané vykázané bodové ohodnotenie bolestného u poškodeného Y. P. v počte bodov minimálne
235 a preto mu priznal v tomto rozsahu i náhradu škody (za rok 2010 bola výška náhrady stanovená
za jeden bod vo výške 14,89 €) a 50 bodov za trvalé následky (v čase vyhlasovania rozsudku bola
stanovená hodnota bodu bolestného v sume 16,10 €) v celkovej výške 3.499,15 € + 805 €, čo

predstavovalo celkovú sumu 4.304,15 €, pričom k jej úhrade zaviazal obžalovaných C., S. N. D., keďže
všetci traja ako spolupáchatelia mali preukázané zavinenie vo vzťahu k spôsobenej ujme na zdraví.

So zvyškom nároku na náhradu škody odkázal súd poškodeného v zmysle § 288 ods. 2 Tr. por. na
občiansko súdne konanie, keďže výška straty na školnom v celkovej výške 990 € ako aj hodnota

poškodených vecí v poškodeným deklarovanej výške 50 € nebola v konaní riadne preukázaná a jej
preukazovanie, rovnako ako ustálenie skutočného bodového ohodnotenia bolestného by presahovalo
potrebu trestného stíhania a predlžovalo by ho.

Na základe vyššie rozvedených právnych a skutkových úvah súd rozhodol tak, ako je uvedené vo

výrokových častiach tohto rozhodnutia.Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia. Oznámením rozsudku je jeho
vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlási v neprítomnosti

takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Odvolaním môže napadnúť rozsudok obžalovaný
pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka. V prospech obžalovaného môžu rozsudok odvolaním
napadnúť i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh,
pokiaľ to nie je proti jeho vôli. Poškodený môže odvolaním napadnúť rozsudok pre nesprávnosť výroku
o náhrade škody. Odvolanie je treba podať na súde, proti ktorému rozsudku smeruje, a to v štyroch
vyhotoveniach.