Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 29, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/180/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512206743
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3512206743.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov

senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: R. T. D., s.r.o., so sídlom J.,
G. 5, IČO: 35 724 803, zast. Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5,
Bratislava IČO: 36 613 843, proti žalovanému: I. D., bytom Y. D. XXXX, J. pod I., o zaplatenie 7.781,55
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo
dňa 09. novembra 2015, č. k. 6C/49/2013-150, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom zo dňa 04.01.2013, č. k. 3Ro/396/2012-42. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2.342,13 eur s úrokom z omeškania 9% ročne z dlžnej sumy od 21.03.2011 do zaplatenia. Vo
zvyšnej časti žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.
Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 524 ods. 1, § 526 ods. 1
Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 5b zák. č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ďalej § 101, § 103, § 52 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal
preukázané, že žaloba je v časti dôvodná. Súd konštatoval, že žalovaný s právnym predchodcom
žalobcu Slovenskou sporiteľňou, a.s. uzatvoril dňa 24.03.2006 zmluvu o splátkovom úvere, predmetom
ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 150.000,- Sk (4.979,08 eur) s premenlivým ročným úrokom
11,50%. Žalovaný sa zaviazal dlžnú sumu uhradiť v 60 splátkach po 3.360,- Sk mesačne. Žalovaný
si svoju povinnosť zaplatiť svoj dlh v splátkach riadne a včas neplnil. Dňa 12.04.2011 oznámil právny
predchodca žalobcu žalovanému postúpenie pohľadávky podľa § 526 Občianskeho zákonníka na

základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej 24.03.2011, a to spoločnosti EOS KSI Slovensko,
s.r.o.. Žalobca dňa 11.07.2011 uzavrel so žalovaným dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku, kde sa žalovaný zaviazal splniť svoj záväzok, a to istinu vo výške 7.104,82 eur a príslušenstvo
pohľadávky vo výške 150 eur v mesačných splátkach po 210 eur s dátumom prvej splátky 17.07.2011.
Žalovaný si však neplnil povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o splátkovom úvere ani z dohody uzatvorenej
so žalobcom. Žalovaný sa teda dostal do omeškania s platením dlhu, a to v celkovej výške 2.342,13
eur, čo predstavuje 21 splátok vo výške 111,53 eur (3.360,- Sk) a v termíne splatnosti podľa zmluvy

o splátkovom úvere, a to splátky od 20.07.2009 do 20.03.2011. Keďže nedošlo k dobrovoľnému a
včasnému plneniu zo strany žalovaného, súd ho rozsudkom zaviazal na úhradu dlžnej sumy spolu s
príslušenstvom, ktoré bolo určené v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. platného v rozhodnomčase. Vo zvyšnej časti, teda vo výške 5.439,42 eur súd žalobu zamietol z dôvodu premlčania v súlade
s ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa a s poukazom na podanie žaloby dňa 28.06.2012.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny v
zamietajúcej časti tak, že aj v tejto časti odvolací súd žalobe vyhovie, prípadne žiadal rozsudok
súdu prvej inštancie v tejto časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu.
Bol toho názoru, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ust. Občianskeho zákonníka, týkajúce sa

premlčacej doby, keď bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu
o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán
je spotrebiteľ. Namietal, že zmluva bola uzavretá dňa 24.03.2006, pričom v období do 31.12.2007 sa
vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na
iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho
zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov

úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Zastával názor, že z ust. § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že pri právach na
čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne. Ak sa pre nesplnenie
niektorého čiastkového záväzku stane splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od splatnosti
nesplneného záväzku. Teda v prípade, ak bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru pre nesplnenie

niektorého čiastkového záväzku, premlčacia doba plynie od tohto vyhlásenia, inak pre každé čiastkové
plnenie samostatne, resp. až od konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom k tomu, že ku konečnej splatnosti
úveru došlo 20.03.2011 a deň podania žaloby na súde bol 28.06.2012, je toho názoru, že svoje právo
uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby, keďže premlčacia doba by uplynula až 21.03.2015.
Namietal, že súd vôbec nezohľadnil, že žalovaný so žalobcom dňa 11.07.2011 uzatvoril dohodu o

uzavretí splátkového kalendára o uznaní záväzku, ktorá dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon
vyžaduje pre platnosť uznania záväzku zo strany dlžníka. Je toho názoru, že týmto došlo zo zákona
k pretrhnutiu premlčacej doby a začatiu plynutia novej štvorročnej premlčacej doby odo dňa uznania
záväzku. Ďalej namietal aplikáciu ustanovenia § 5 zákona o ochrane spotrebiteľa na daný prípad, keďže
toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Zastával názor, že aplikáciou ustanovenia § 5b

zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu
podľa čl. 1 ods. 1, 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl.
3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci
zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému
súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania
garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Vyslovil názor,
že prijatím § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako

advokáta dlžníka, pričom aplikáciou tohto ustanovenia prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to,
za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávky veriteľom a za akého právneho stavu došlo
k podaniu žaloby, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého
súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do
majetkových práv veriteľa. Naviac vzniká reálna hrozba, že súd takýmto postupom spôsobí žalobcovi

škodu. Vzhľadom na skutočnosť, že si svoj nárok uplatnil žalobou podanou dňa 28.06.2012, pričom
predmetné ustanovenie § 5b nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014, nemôže súhlasiť s rozhodnutím
súdu a s právnym posúdením veci.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdiť.
Odvolaním nenapadnutej časti, t.j. výroku, ktorým bol zrušený platobný rozkaz a ktorým bol žalovaný

zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 2 342,13 eur s príslušenstvom sa odvolací súd nedotýkal, pretože
proti týmto výrokom odvolanie žalobcu nesmerovalo a tak nadobudli právoplatnosť (§ 367 CSP).5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Odvolacie námietky žalovaného vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil už pred súdom

prvej inštancie a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli
preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z uvedeného
dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku v zamietajúcej časti a v podrobnostiach
na ne v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje a na doplnenie správnosti dodáva nasledovné:

6. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle
ust. § 365 ods. 1 CSP (predtým ust. § 205 ods. 2 O.s.p.) odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod
písm. a/ až h/ cit. zákonného ustanovenia (predtým písm. a/ až f/ ust. § 205 ods. 2 O.s.p.).

7. Žalobca v odvolaní uplatnil ako odvolací dôvod nedostatočné zistenie skutkového stavu, ktorý bol
odvolacímdôvodompodľa§205ods.2písm.c/O.s.p.aktorývsúčasnostitotožnýsodvolacímdôvodom
podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP a nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods.
2 písm. f/ O.s.p.), ktorý zodpovedá odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

8. Pokiaľ ide o odvolací dôvod spočívajúci v nedostatočnom zistení skutkového stavu (§ 205 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), teraz § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, jeho použitie je opodstatnené v prípade, ak účastník
navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci a
súd ho nevykonal.

9. V danej veci žalobca v podanom odvolaní neuvádza, aké dôkazy, ktoré boli účastníkmi konania
navrhnuté,súdprvejinštancienevykonal.Anizospisuodvolacísúdnezistil,žebysúdnevykonalniektoré
z navrhovaných dôkazov, žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (teraz
§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), preto odvolací súd nepovažoval za dôvodný.

10. Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (teraz § 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je daný
v prípade mylnej aplikácie právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú
na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

11. V preskúmavanej veci žalobca opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu videl v tom, že súd

nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby a tiež v tom,
že na daný vzťah nie je možné vôbec aplikovať ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, týkajúce sa
spotrebiteľa.

12. K námietkam žalobcu je potrebné poukázať predovšetkým na to, že predmetný zmluvný vzťah

vznikol 24.03.2006, keď definíciu spotrebiteľskej zmluvy a spotrebiteľa upravoval zák. č. 634/1992 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa. V zmysle ust. § 2 ods. 1 písm. a/ cit. zákona sa za spotrebiteľa považovala každá
fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb,
najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti a podľa § 2 ods. 1 písm. b/ za predávajúceho
podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi predáva výrobky alebo poskytuje služby. Podľa § 23 ods. 1 cit. zákona,

účinného v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje.

13. V danej veci je nepochybné, že zmluva vykazuje všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy a že žalovaný
nepoužil predmet plnenia na podnikanie. Taktiež je zrejmé, že pôvodný veriteľ je podnikateľom a že
predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej
právnej veci ako spotrebiteľskej nezmenila.

14. S účinnosťou od 01.04.2004 bola zák. č. 153/2004 Z. z. vykonaná novela Občianskeho zákonníka,
ktorou sa posilnila právna ochrana aj na vzťahy pred jej účinnosťou.15. Podľa § 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54
tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s

ust. § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ust. § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s
ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa ods. 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy o práve
užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, ktorá nie je podľa ods. 3 daná do súladu s ust. § 55

ods. 1 tohto zákona, ak ide o náležitosti zmluvy, a to do troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa ods. 3.

16. Súdna prax považuje spotrebiteľské zmluvy, vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a
nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za typické občianskoprávne vzťahy.
Úver je síce absolútnym obchodom a na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu
na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak predmetná vec sa týka spotrebiteľskej zmluvy, ktorá bola

regulovanáosobitnouprávnouúpravou(zák.č.634/1992Zb.aust.Občianskehozákonníka).Ideovzťah
medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda ide o typický občianskoprávny
vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a v prípade
duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu
o občianskych právach a nepodnikateľské právo (rozsudok NS SR sp. zn. 5MCdo/20/2009). Uvedené

závery a názory akceptoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 19.06.2013, č. k. I. ÚS
402/2013).

17. Je preto potrebné uzavrieť, že vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo
spotrebiteľskej zmluvy, premlčuje sa nárok na peňažné plnenie z uvedeného zmluvného vzťahu v

trojročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa
výhodnejšie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok NS SR z 21.04.2015, sp. zn.
3MCdo/14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa

vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí
zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj
odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ustanovenie
§ 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie
aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka.

18. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ ide o dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku, súdna prax vychádza zo stanoviska, že uvedená dohoda je typickým formulárovým ošetrením
vzniknutého stavu, kedy sa na podpis spotrebiteľovi predkladá zdanlivo výhodný formulár o splátkach
s podsunutou rozhodcovskou klauzulou. Pri vyhodnocovaní praktiky veriteľa súd prihliada na úroveň

priemerného spotrebiteľa, kedy hrozí nebezpečenstvo, že takýto spotrebiteľ podpíše dokument sledujúc
dosiahnutie splátok. V skutočnosti ide podľa Smernice rady AEP 2005/29 o nekalú obchodnú praktiku
a nie o odbornú starostlivosť dodávateľa v záujme zvýšenia kvality života ľudí. Aj v danom prípade
dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku veci treba považovať za formulárový
dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok žalobcu vo forme povolenia splátok dlhu, avšak jeho

cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku, ako aj
dosiahnutie súhlasu s rozhodcovskou doložkou. Z jej textu je zrejmé, že ide o formulár, ktorý žalobca
používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov. Na základe prípadov z praxe možno konštatovať, že ak
dlžník podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu, aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol splátky
svojho dlhu. Uznanie záväzku je cieľ sledovaný predovšetkým veriteľom a nie dlžníkom a keďže ide o

predformulované tlačivo, dlžník pri uzatváraní dohody o splátkach nemôže jeho obsah ovplyvniť. Hoci
žalovaný podpísal dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, v ktorom bolo uvedené,
že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch, takáto dohoda je považovaná v praxi súdov SR
za rozpornú s dobrými mravmi. V danej veci k dobrovoľnému rozhodnutiu so znalosťou veci zo strany
žalovaného uznať premlčaný dlh nedošlo, ale naopak žalobca v snahe reparovať pochybenie svojho

právneho predchodcu, spočívajúce v nepodaní žaloby pred uplynutím premlčacej doby a vyhnúť sa tak
možnej námietke premlčania a zamietnutiu žaloby inkorporoval do dohody o splátkach a uznaní záväzku
bez podania vysvetlenia dlžníkovi.19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a
§ 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, trovy odvolacieho
konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu v pomere hlasov 2:1.
Odlišné stanovisko sudcu Mgr. Ivana Kubínyiho:

1. S väčšinovým rozhodnutím senátu nesúhlasím z dôvodu odlišného právneho názoru na použitie ust.

§ 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v posudzovanom prípade.

2. V konaní je uplatňovaná peňažná pohľadávka zo zmluvného vzťahu. Pohľadávka všeobecne
predstavuje predmet právnych vzťahov s určitou majetkovou hodnotou, ktorej výška je determinovaná
viacerými faktormi. Medzi ne nepochybne patrí aj forma možnosti vynútenia jej plnenia. Nemožno

uvažovať o totožnej hodnote inak identických pohľadávok, z ktorých jedna môže byť priznaná
rozhodnutím súdu a na základe neho vymáhaná, oproti pohľadávke, ktorú súdne priznať nemožno a má
len povahu naturálnej obligácie. Nižšia hodnota naturálnej obligácie je zjavná a prirodzená. Zjavná je
preto aj nižšia hodnoty pohľadávky s uplynutou premlčacou dobou, pri uplatnení ktorej je na premlčanie
prihliadané z moci úradnej, ako obdobnej pohľadávky, pri ktorej však možno na premlčanie prihliadať

len na námietku dlžníka. V prvom prípade je nejudikovateľnosť kategorická, v druhom hypotetická.

3. Pri uvedenej závislosti rozdielu majetkových hodnôt pohľadávok s uplynutou premlčacou dobou od
možnosti ich priznania súdom je potom neprijateľné, aby bolo ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. použité
tak, že iba z dôvodu zmeny právnej úpravy sa stanú nejudikovateľné súdom aj pohľadávky s uplynutou

premlčacou dobou, ktoré boli uplatnené na súde pred účinnosťou § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. V dôsledku
takejto aplikácie práva by nová právna úprava mala sama o sebe za následok zníženie hodnoty majetku
veriteľa bez akejkoľvek možnosti veriteľa tomuto následku predísť. Tento spôsob aplikácie práva by bol
v rozpore prinajmenšom s princípom ochrany nadobudnutých práv ako jedným z atribútov materiálneho
právneho štátu v zmysle Čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Pri zásahu do práv dosahujúceho ústavnoprávnu

rovinu neobstojí výklad, že pre chýbajúce prechodné ustanovenia vzťahujúce sa k ust. § 5b Zák. č.
250/2007 Z.z. a pre jeho procesný charakter sa toto ustanovenie použije aj na konania začaté pred jeho
účinnosťou. Teoretické delenie práva na hmotné a procesné nie je v praxi vždy použiteľné jednoznačne
a práve právna úprava premlčania má hraničný charakter. Viaže sa síce výlučne na súdne konanie, no
má významné hmotnoprávne súvislosti týkajúce sa kvality samotného hmotného práva. Preto pri určení

jej časovej pôsobnosti možno v záujme ústavne súladnej aplikácie práva posudzovať časovú pôsobnosť
iba obdobne ako pri normách hmotného práva, teda že nároky vzniknuté pred účinnosťou zmeny právnej
úprav sa posudzujú podľa dovtedy platnej právnej úpravy.

4. V súlade s ústavou preto môže byť časová pôsobnosť ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. určená iba tak,

že uvedené ustanovenie nemožno použiť v konaniach začatých pred jeho účinnosťou, to znamená, že
v konaniach začatých pred 1.5.2014 nemôže súd prihliadať na premlčanie práva z moci úradnej. I keď
tento prístup nezodpovedá rýdzo "hmotnoprávnej" časovej pôsobnosti, pretože neviaže použiteľnosť
právnej úpravy na okamih vzniku práva, ale na okamih začatia konania, je pre ústavne súladný prístup
k časovej pôsobnosti ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. dostatočný, pretože vytvára veriteľovi možnosť

uplatniť svoje právo s uplynutou premlčacou dobou na súde v legisvakančnej lehote novely č. 102/2004
Z.z., ktorou bolo ustanovenie § 5b doplnené do Zák. č. 250/2007 Z.z. a zachovať tak režim námietky
premlčania len zo strany dlžníka.

5. Pretože v posudzovanom prípade začalo konanie pred 1.5.2014, nebolo možné zamietnutie žaloby

pre premlčanie práva bez námietky vznesenej zo strany dlžníka, a preto s väčšinovým rozhodnutím
senátu nesúhlasím.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).