Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 27, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/434/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812225119
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3812225119.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr.

Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: B. O. X., s.r.o., IČO: XX XXX
XXX, so sídlom W., F. č. 5, zastúpeného S. O., s.r.o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom W., F. č. 5, proti
žalovanému 2/: T. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F., M. XXXX/XX, zast. advokátom JUDr. Y. I. so
sídlom D., J. O. X/A, do 30.6.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcov N., zast. JUDr.
Y. I., o zaplatenie 4.668,27 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 10. februára 2016, č. k. 6C/90/2013-218, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na pribratie osobitného subjektu do konania - N. z a m i e t a .

II. Rozsudok p o t v r d z u j e .

III.Žalovaný2/ má vočižalobcovi nárok nanáhradutrovtohtoodvolaciehokonaniavrozsahu100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal voči
žalovanému 2/ zaplatenia sumy 3.164 Eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie po právnej stránke
odôvodnil svoje rozhodnutie ustanoveniami § 2 a § 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ďalej ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 524 ods. 1 a § 39 Občianskeho

zákonníka a najmä § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Z vykonaného dokazovania mal
súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca ako postupník sa domáha voči žalovanému 2/ zaplatenia
dlhu, pričom sa jedná o pohľadávku zo spotrebiteľského úveru, ktorú mal nadobudnúť na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok od postupcu - X.. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že žalobca nie je aktívne legitimovaný, pretože nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu,
pretože pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom je banka, je pre platné postúpenie pohľadávky
nutné dodržať podmienky stanovené v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách (predtým ust. § 92 ods. 7),

ktoré je špeciálnou úpravou voči všeobecnej úprave postúpenia pohľadávok. Spôsobilým predmetom
postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách teda môže byť iba pohľadávka za predpokladu
predchádzajúcej písomnej výzvy banky a nepretržitého omeškania dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Tieto
predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené
v čase postúpenia pohľadávky. Žalobca v konaní nepreukázal, že výzva v zmysle § 92 ods. 8 zákona
o bankách bola žalovanému 2/ skutočne aj zaslaná a doručená. Žalobca teda nepreukázal, že došlo k
platnému postúpeniu pohľadávky, pretože nepreukázal splnenie podmienok stanovených v § 92 ods. 7

Zák. 483/2001 Z.z. o bankách a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky
bolo neplatné podľa § 39 OZ. Rozhodnutie o trovách odložil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci podľa vtedy platného ust. § 151 ods. 3 OSP.2. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací, napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že mu v celom rozsahu vyhovie, prípadne ho zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne

právne vec posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu postupcu o postúpení pohľadávky skúmal
platnosť zmluvy o postúpení. Uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému
o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazujúcim jeho odoslanie, ktoré bez ďalšieho
zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z
tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy

o postúpení. Dlžník sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky, ani jej neexistencie. K tomu žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Obo/210/01, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015 a uznesenie Krajského súdu v
Nitre sp. zn. 9Co/133/2013. Žalobca ďalej zastával názor, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno
spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia
je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok.

Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť
právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Táto norma nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu
ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska.
Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou
pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne

nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524
Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo
Zákona o bankách, ale nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Trval na tom,
že v konaní nesporne preukázal, že pred postúpením pohľadávky právny predchodca žalobcu dodržal
všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá, a teda nedošlo k porušeniu

bankového tajomstva. Na podporu svojej argumentácie poukazoval na názor doc. JUDr. O. I., PhD.,
LL.M., ako aj na rozhodnutia Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/67/2013 a sp. zn. 12C/63/2014.
Žalobca považoval doručenie výzvy podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách za preukázané z výpisu z
histórie z účtu, kde sa uvádzajú poplatky 0 SKK za upomienky zasielané aj žalovanému 2/ až 5 krát v
období rokov 2005 - 2007.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

4. Krajský súd ako súd odvolací súd vec preskúmal podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

5. V prvom rade odvolací súd rozhodol o návrhu na pribratie osobitného subjektu, ktorý podalo N.. Tento
návrh zamietol, pretože nebol podložený súhlasom žalovaného 2/ v zmysle § 95 ods. 1 CSP in fine.
Súčasne CSP neumožňuje konať s dovtedajším vedľajším účastníkom (§ 93 OSP) ako s osobitným

subjektom podľa § 95 CSP, pretože CSP takúto kontinuitu v procesnom postavení neumožňuje.
Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd nezaoberal ani vyjadrením uvedeného subjektu k odvolaniu
podaným po 30.6.2016.

6. Čo sa týka veci samej, súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku

aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči
žalovaným z pôvodného veriteľa - X. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že
pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaného na splnenie
peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok vo
vzťahu k pohľadávke voči žalovanému za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre

rozporsozákonom,atoprenedodržaniezákonnejpodmienkyuvedenejvustanovení§92ods.8zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách.

7. Už v predchádzajúcej rozhodovacej praxi (napr. 19Co/273/2016-148 zo dňa 20.4.2017,
17Co/217/2016-169 zo dňa 24.5.2017), od ktorej odvolací súd nenachádza dôvod sa odkloniť, bol

k aplikácii § 92 ods. 8 zákona o bankách v obdobných prípadoch zaujatý nižšie uvedený názor.
Podľa neho, aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého
vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného právana strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je
imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu

preukázallenoznámenímpostupcuopostúpenípohľadávkydlžníkovi;jepotrebnépreukázanieplatného
postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil
postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To
však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení
pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna prax sa už

odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého
relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez
toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného
rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008
zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007

zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie
neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam,
ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v
konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a
súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca.

K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS
337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

8. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov(ďalejlen"zákonobankách"):"Akjenapriekpísomnejvýzvebankyalebopobočkyzahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.

Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom."
9. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky

pri ochrane bankového tajomstva, ako to uvádza žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu
k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu
nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie

"Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového
tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže
banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom
a contrario znamená, že ak podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť
pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok

uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie
v rozpore so zákonom a takýto úkon by bol absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka,
pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade,
keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli
pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či

postúpenie pohľadávky bolo platné.

10. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (od
01.07.2016 odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Nesprávne právne posúdenie vecije spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav
nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový stav síce aplikuje správny predpis, ale tento
nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie §

92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky
pred postúpením pohľadávky na žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo preukázané,
že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovaného na splnenie záväzku, výzvu mu
doručila, resp. aspoň odoslala).

11. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho
predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky voči pôvodnému žalovanému na žalobcu nebolo v súlade s
citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor
so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného
veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie

zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, ktorú uzavrel žalovaný so X.. - právnym
predchodcom žalobcu. Odvolací súd považuje za nedostatočný dôkaz o odoslaní výzvy podľa § 92 ods.
8 zákona o bankách výpis z histórie úverového účtu, na ktorý poukazuje žalobca, pretože z neho nie
je jednoznačné odoslanie písomnej výzvy vyžadovanej podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ale iba
účtovanie nulového poplatku za bližšie nešpecifikované upomienky.

12. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny
predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému
nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok
v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti

toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok" je
pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa
vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia
banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to

(t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom).
Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..." mala predstavovať výnimku aj z prvej
vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky

musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto
výnimka) vzťahuje.

13. Pokiaľ žalobca argumentoval v odvolaní názorom doc. JUDr. O. I., PhD., LL.M., je možné uviesť
iné názory právnej teórie, ku ktorým sa odvolací súd prikláňa, a podľa ktorých o absolútnu neplatnosť

zmluvy o postúpení pohľadávky môže ísť pre rozpor s § 525 ods. 4 Občianskeho zákonníka alebo s
ustanoveniami osobitných predpisov, vrátane § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona o bankách (napr.
JUDr. Y. S., PhD.: Aktívna vecná legitimácia postupníka. In: Bulletin slovenskej advokácie, rok 2007,
č. 10).
14. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdiť.

15. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Žalovanému 2/ plne úspešnému v odvolacom konaní priznal odvolací súd nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425

CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súduoprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ

domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.