Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 26, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/156/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716202241
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5716202241.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v spore žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., sídlo: Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: H. S., nar.
X.XX.XXXX, bytom D. O. XXXX/X, XXX XX O., o zaplatenie 2.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti časti rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 7.12.2016, č.k. 18C/18/2016-79, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, v ktorej súd v ostatnej časti
žalobu zamietol, p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponecháva n
e d o t k n u t ý .

Žalovanej strane n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin ako súd prvej inštancie v predmetnom spore rozhodol rozsudkom tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- eur, úrok z omeškania 1,82 eur a úrok z omeškania v sadzbe
5 % ročne zo sumy 2.000,- eur od 8.10.2013 do zaplatenia, troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo
zvyšku sa žaloba zamieta. Žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 84 %.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobca žiadal, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.000.- eur, úrok 162,52 eur, úrok z omeškania 1,82 eur, úrok
19,90 % ročne zo sumy 2.000,- eur od 8.10.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 2.000,- eur a zo sumy 162,52 eur od 8.10.2013 do zaplatenia. Súčasne žiadal zaviazať
žalovaného náhradou trov konania. V žalobe uviedol, že dňa 13.5.2013 uzatvoril žalobca so žalovaným
úverovú zmluvu č. 48040, na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 2.000,-
eur. Žalovaný mal úver a úroky splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach a celý úver

aj s príslušenstvom splatiť do 13.5.2019. Po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaný porušil svoje
zmluvné povinnosti, preto bol listom zo dňa 13.9.2013 vyzvaný na predčasné splatenie úveru do
dátumu uvedeného vo výzve. Pohľadávka žalobcu ku dňu predčasného zosplatnenia (dňa 7.10.2013)
predstavovala 2.224,34 eur a pozostávala z istiny poskytnutého úveru 2.000,- eur, úrokov 162,52 eur
(dohodnutý úrok v zmysle zmluvy), úrok z omeškania 1,82 eur (každá omeškaná dlžná splátka je odo
dňa nasledujúceho po jej splatnosti úročená úrokom z omeškania 5 % ročne), poplatkov 60,- eur za
upomienky (15,- eur za každú) a výzvu na predčasné splatenie úveru 30,- eur v zmysle sadzobníka

poplatkov, prípadne poplatky za vedenie úverového účtu, ktoré si však žalobca od žalovaného v konaní
neuplatňuje. Žalovaný po zosplatnení úveru nezaplatil žiadnu sumu.
Následne súd prvého stupňa popísal zistený skutkový stav, citoval ustanovenia zákonov, z ktorých
vychádzal pri právnom posúdení veci, ako aj známu európsku judikatúru a ďalej uviedol nasledovne:Náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/, výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov... bolo dôvodne vyhodnotiť aj v súlade s bodom 4 rozsudku Súdneho
dvora vo veci C-42/15 a teda, že bolo podstatné uviesť termíny splátok istiny, úrokov a i. poplatkov pre

právnu istotou spotrebiteľa. Súd v tejto súvislosti odkazuje na rozhodnutie Súdneho dvora v bode 2 aj
vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu podaním zo dňa 30.11.2016, podľa ktorého článok 10 ods. 2 písm. h/
smernice 2008/48 (výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa a prípadne poradie...) sa má vykladať v
tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkosti a s istotou

identifikovať dátumy týchto splátok. Aj keď žalovaný ako spotrebiteľ mohol dostatočne identifikovať
dátumy jednotlivých anuitných splátok, avšak nebolo možné identifikovať splátky istiny, keď samotné
zmluvné dojednanie VOP (č.l. 13), čo je to anuitná splátka, je neurčité a hovorí len o tom, že zahŕňa
splácanie príslušnej časti istiny i úroku mesačne vždy v termíne splatnosti uvedenom v zmluve. Podľa
zmluvy žalovaný ako spotrebiteľ má však povinnosť okrem istiny a úroku splácať aj poplatok za správu
úverového účtu v rozsahu 1,99 eur mesačne, pričom zmluvne je dohodnutý len termín splatnosti 1.

anuitnej splátky, ich počet, periodicita a termín ich splatnosti (deň v mesiaci), nie však termín splatnosti
poplatku za správu úverového účtu tak, aby spotrebiteľ mohol bez ťažkostí a s istotou identifikovať
dátum splatnosti poplatku za správu úveru 1,99 eur. Súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že
pokiaľ by zmluva mala obsahovať podrobný rozpis splátok v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia,
by neprispelo k jednoduchosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti zmluvnej dokumentácie. Amortizačná

tabuľka, ktorú žalobca predložil na pojednávaní 7.12.2016, preukazuje, že práve uvedenie výšky, počtu
a termíny splátok istiny, výšky, počet a termíny splátok úrokov ako aj iných poplatkov by prispelo k
zrozumiteľnosti vo vzťahu k rozsahu splácania úveru na jednotlivé jeho zložky v zmysle uvedeného
členenia (§ 9 ods. 2 písm. k/). Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-42/15 pod bodom
3, že čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu

určitú stanovujúca amortizáciu istinu po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny, súd uvádza,
že bolo dôvodné znova vychádzať aj z bodu 4 uvedeného rozhodnutia, tj., že ide o okolnosť, ktorej
neuvedenie môže spochybniť a v danom prípade aj spochybňuje možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah
svojho záväzku, v danom prípade čo do jeho výšky s ohľadom na skutočnosť, že v anuitnej splátke

nie je zahrnutý poplatok za správu úveru ako aj doby trvania, nakoľko nie je zasa zrejmé, kedy mal
žalovaný splácať mesačný poplatok za správu úveru. Preto sa súd nestotožňuje so záverom, ktorý
uviedol žalovaný vo vyjadrení zo dňa 30.11.2016 a na týchto skutočnostiach trval aj na pojednávaní
dňa 7.12.2016. Podľa názoru súdu rozsudok Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 nevylučuje,
a teda nebráni ani čl. 23 smernice 2008/48, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave

stanovil, že v prípade, ak zmluvy o úveru neobsahujú všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto
smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o
okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Zo
zmluvy o úvere a dokladu o čerpaní mal súd preukázané, že žalobca reálne poskytol žalovanému úver
vo výške 2.000,- eur, žalovaný nezaplatil ani jednu splátku na predmetný úver. Túto skutočnosť súd v

konaní nemal rozporovanú. S ohľadom na prijatý právny záver pri aplikácii ust. § 9 ods. 2 písm. g/ a
k/, § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z., je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi len skutočne
čerpanú sumu 2.000,- eur, súd zamietol nárok na zaplatenie zmluvne dohodnutého úroku za úver a
poplatku za správu úveru 1,99 eur/mesiac. Vo vzťahu k zosplatneniu úveru súd poukazuje na list žalobcu
- výzva k splateniu celého úveru zo dňa 13.9.2013 (č.l. 4), pri aplikácii ust. § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ.

Žalovaná sa dostala do omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 1 prvá veta OZ. Žalobcovi vznikol nárok na
zaplatenie úroku z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 OZ a § 3 NV SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia OZ (výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu). Uplatnená sadzba úroku z omeškania 5 % ročne nebola v rozpore s uvedenými

zákonnými ustanoveniami. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspech vo veci, v spojení s § 262 ods. 1 CSP,
podľa ktorého, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník. Žalobca, ktorý mal úspech pomerný, vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie sumy
2.164,24 eur (2.000,- + 162,52 + 1,82 eur) mal úspech v rozsahu 2.001,82 eur (2.000,- eur + 1,82 eur),
úspech žalobcu predstavuje 92 % ku 8 %, čo v konečnom dôsledku znamená právo žalobcu na náhradu
jeho účelne vynaložených trov v pomere 84 %.2. Proti časti rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorej súd vo zvyšku žalobu zamietol a v časti o náhrade
trov konania, podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom uviedla, že s argumentmi uvedenými okresným

súdomvodôvodnenírozsudkusažalobkyňanestotožňujeapovažujenapadnutýrozsudokzanesprávny
a odôvodňuje odvolanie tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Znovu poukazovala na všeobecné obchodné podmienky a sadzobník, pokiaľ ide o účtovanie poplatkov
a naďalej zotrvala v názore, že dojednanie úroku za nepovolené prečerpanie vyplýva zo všeobecných
obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy a toto dojednanie nemusí byť v samotnom texte

zmluvy. Žiadal preto, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a vyhovel žalobe žalobcu v
plnom rozsahu a zároveň mu priznal aj náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v uplatnenej
výške.

3. Žalovaná strana sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP (zák. č. 160/2015
Z.z.-ďalejlen„CSP“),pozistení,žeodvolaniebolopodanéoprávnenýmsubjektom,ktorýmježalobkyňa,
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1
CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil

z dôvodu jeho vecnej správnosti.

5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

7.Odvolacísúdpreskúmavalrozsudoksúduprvejinštancielenvčastiachnapadnutýchodvolaním,preto
v odvolaním nenapadnutej časti, v ktorej súd čiastočne žalobe vyhovel, rozsudok súdu prvej inštancie
nepreskúmaval a nemohol sa ním odvolací súd v tejto časti zaoberať.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,

vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil.

9. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci
samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli

spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval
odvolateľ aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

11. Odvolací súd konštatuje zhodne so súdom prvej inštancie, že nakoľko ide nesporne o spotrebiteľskú
zmluvu, žalobkyňa si mohla účtovať poplatky za vedenie účtu, resp. iné poplatky iba za predpokladu,
že by boli zmluvnými stranami individuálne dojednané. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebol predloženýžiadny listinný dôkaz preukazujúci dojednanie výšky poplatkov, žalovanej nevznikla povinnosť platiť za
vedenie osobného účtu žiadne poplatky. V spotrebiteľskom právnom vzťahu musia byť totiž poplatky
uvedené priamo v zmluve, inak ich nemožno považovať za individuálne dojednané. Pokiaľ sa žalobkyňa

odvoláva na všeobecné obchodné podmienky, resp. sadzobník poplatkov, súd poukazuje na to, že
vo všeobecnosti zmluvné ustanovenia vo vopred pripravovanej formulárovej zmluve, resp. v spleti
všeobecných obchodných podmienok, ktoré naviac navodzujú skôr dojem obsahu nepodstatného
charakteru, v tejto časti spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, a preto nie sú pre spotrebiteľa záväzné. V konaní tak nebolo preukázané platné dojednanie

vyššie označených poplatkov, a preto súd žalobu zamietol. Žaloba je nedôvodná aj pokiaľ ide o úroky,
nakoľko tieto boli vyčíslené zo sumy, ktorá pozostávala zo sporných poplatkov. Rovnako súd zamietol
žalobu aj pokiaľ žalobkyňa žiadala priznať 28 % ročný úrok. Žalobkyňa nepreukázala platné individuálne
dojednanie takéhoto úroku priamo v spotrebiteľskej zmluve, nepredložila žiadnu listinu, ktorá by bola
podpísaná obidvoma zmluvnými stranami a z ktorej by bolo nepochybné, že sa so žalovaným dohodla
o výške úroku v prípade nepovoleného prečerpania účtu.

12. Súd prvej inštancie primárne skúmal, či jednotlivé zmluvy o úvere uzatvorené medzi žalobcom a
žalovaným spĺňajú požiadavky relevantných právnych predpisov v otázke ich obligatórnych náležitostí
(zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 129/2010 Z. z. Zákon o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov). V tomto smere mal súd prvej

inštancie za preukázané, že v každej úverovej zmluve, ktorá je predmetom tohto konania, absentuje
jej povinná náležitosť v zmysle vyššie citovaných zákonov, čoho dôsledkom je záver o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. alebo § 11 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z. Odvolací súd z uvedeného uvádza, že bezúročný a bezpoplatkový môže byť len ten
úver, ktorý obsahuje platné úroky a poplatky, čo však v danom prípade nie je splnené. Vzhľadom na

skutočnosť, že súčasťou predmetných úverových zmlúv sú poplatky a úroky, ktoré ako celok predstavujú
neakceptovateľné protiplnenie v celej ich výške, sú tieto neplatné, a preto ani niet priestoru sa zaoberať
otázkou ich prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Práve z tohto dôvodu by bolo nadbytočné
podrobne sa zaoberať rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s.,
C-42/15,ECLI:EU:C:2016:842,vrámciktoréhosaSúdnydvorEÚvysporiadávasotázkouobligátorných

náležitostí zmlúv o úvere uzatváraných v súlade so Smernicou 2008/48, konkrétne s čl. 10 ods. 2 písm.
h), a tiež s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverov, keďže tento by mal relevanciu jedine v prípade,
že by príslušné zmluvy o úvere mali platné poplatky a úroky. Odvolací súd len na okraj poznamenáva, že
zo spomínaného rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o
úvereuvádzalasplatnosťkaždejzosplátokspotrebiteľaodkazomnakonkrétnydátum,pokiaľpodmienky

tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod
50). V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo
Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade
s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom
prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z.

13. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. §
396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. Odvolateľ v odvolacom konaní úspešný nebol, žalovanej strane však
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, ako vyplýva z výrokovej

časti jeho rozsudku.

14. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)