Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 27, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/421/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114200764
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3114200764.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobcu: X.. S. K., bytom J. 1, T. T., proti
žalovanému: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, so sídlom M. R. Štefánika 20, Trenčín, o
porušenie zákona, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 20. júna 2016,
č.k. 18C/12/2014-479, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konanie n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie po pripustení zmeny žalobného petitu žalobcu žalobu
zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca
sa po pripustení zmeny žalobného petitu domáhal vydania rozhodnutia v nasledovnom znení: "Žalovaný
počas výkonu funkcie kolízneho opatrovníka opakovane a zámerne porušoval zákon č. 365/2004 Z.

z. o rovnakom zaobchádzaní tým, že vydával rozhodnutia iba na základe toho, že mal. D. S. K. je
občan s malými právami, t.j. žalovaný mal. diskriminoval na základe veku, že žalobca (otec dieťaťa) je
rodič mužského pohlavia, t.j. žalovaný diskriminoval žalobcu na základe pohlavia. Uvedeným konaním
žalovaný počas výkonu funkcie kolízneho opatrovníka mal. D. S. K. poškodzoval práva účastníkov
konania vo veci rozhodovania súdu o úprave práv a povinností mal. D. S. K.. ÚPSVaR Trenčín, vo
funkcii kolízneho opatrovníka mal. D. S. K., tým, že v roku 2014 odmietol sprístupniť spisovú zložku

mal. D. S. K., ktorú o mal. D. S. K. vedie, vo veci starostlivosti súdu o mal. D. S. K., mal. D. S.
K. a jeho otcovi X.. S. K., sa tým dopustil priamej diskriminácie mal. D. S. K. na základe veku a
priamej diskriminácie X.. S. K. na základe pohlavia. ÚPSVaR Trenčín, po celú dobu výkonu funkcie
kolízneho opatrovníka mal. D. S. K., tým, že mal. bráni v prístupe k procesom odvolania, námietky alebo
sťažnosti sa dopustil priamej a nepriamej diskriminácie X.. S. K.. Žalobca má nárok na úhradu trov
spojených s týmto konaním. ÚPSVaR Trenčín je povinný uhradiť žalobcovi všetky náklady spojené s
týmito konaniami." Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný.

Uviedol,žežalobcasapredmetnoužaloboudomáhalochranypodľaantidiskriminačnéhozákona.Citoval
ust. § 5 ods.1, 2 zák. č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, § 2 ods. 1,
2, § 2a ods. 1-3, § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 9ods. 1, 2 a § 11 ods. 1, 2 Antidiskriminačného zákona, v
súvislosti s čím uviedol, že z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že diskriminácia je zakázaná
okrem iného aj z dôvodu pohlavia a veku. Zákon tiež presne označuje aj formy diskriminácie, medzi
ktoré patrí ako priama, tak aj nepriama diskriminácia, pričom tieto formy zákon aj náležite definuje.

V danom prípade sa žalobca cítil byť diskriminovaný z dôvodu pohlavia postupom žalovaného, kedy
podľa jeho vyjadrenia žalovaný vydával rozhodnutia a navrhoval súdu zamietať všetky jeho návrhy a
odmietol mu sprístupniť spisovú zložku mal. D. S. K., pretože je osobou mužského pohlavia. Uviedol, žešpecifikom konania podľa antidiskriminačného zákona je zásada tzv. obráteného dôkazného bremena,
ktorá spočíva v tom, že dôkazné bremeno prechádza na žalovaného, t. j. je úlohou, aby žalovaný
preukázal, že žalobcu nediskriminoval za predpokladu, že žalobca súdu oznámi skutočnosti, z ktorých

možno dôvodne usudzovať, že k diskriminácii došlo. Vzhľadom ku skutočnosti, že skutočnosti, ktoré
označil žalobca, mohli v sebe niesť stopy najmä nepriamej diskriminácie, súd sa nimi zaoberal, pričom
úlohou žalovaného bolo preukázať opak, aj napriek tomu, žalobca v konaní vystupoval veľmi aktívne
a sám súdu predkladal listinné dôkazy, ktoré mali svedčiť o jeho diskriminácii zo strany žalovaného.
Súd všetky žalobcom predložené listiny preskúmal a vyhodnotil i výpovede svedkýň, ktorých výsluch v

rámci konania vykonal a zistil, že k diskriminácii žalobcu zo strany žalovaného nedošlo. Zo všetkých
správ žalovaného, ktoré žalobca v konaní predložil vyplynulo, že žalovaný na základe žiadosti súdu
vykonával šetrenie pomerov, či už v domácnosti otca alebo v domácnosti matky, pričom zo všetkých
správ opakovane vyplýva pozitívne hodnotenie pomerov u otca ako aj konštatovanie, že žalobca má
vytvorené veľmi dobré podmienky k realizácii styku. V správe zo dňa 07.12.2009 sa dokonca uvádza,
že kolízny opatrovník odporúča návrhu otca (žalobcu) na úpravu styku s dieťaťom vyhovieť. Z úradného

záznamuzodňa19.11.2009bolopreukázané,žeakmalžalobcaproblémysrealizácioustykusdieťaťom
preto, že mu v tom bránila matka dieťaťa, bolo mu zo strany kolízneho opatrovníka poskytnuté sociálne
poradenstvo a bol poučený o možnosti podať návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Z výpovede
svedkyne X.. W. I. bolo tiež preukázané, že ak matka bránila otcovi v styku s dieťaťom, bol s
ňou uskutočnený pohovor, v rámci ktorého bola upozornená na možnosť zmeny zverenia mal. dieťaťa.

Je pravdou, že žalovaný ako kolízny opatrovník navrhoval aj zamietnuť niektoré návrhy žalobcu, a to
najmä v súvislosti s opakovane podávanými návrhmi žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia z
tých istých dôvodov, čo vyplynulo jednak z odôvodnení rozhodnutí tunajšieho súdu, ktoré žalobca súdu
predložil, ale aj z výpovedí svedkýň K.. T. K. a X.. W. I.. Z predložených rozhodnutí však vyplynulo, že
kolízny opatrovník vždy aj náležite svoj názor odôvodnil. V tejto súvislosti neopomenuteľným faktom je

aj to, že všetky správy a odporúčania žalovaného ako kolízneho opatrovníka nie sú pre súd záväzné
a majú len odporúčací charakter. Je teda vecou súdu, či sa s názorom kolízneho opatrovníka stotožní
alebo nie, ako to bolo napríklad aj v konaní sp. zn. 31P/403/2009, kedy kolízny opatrovník navrhol
návrhu otca (žalobcu) vyhovieť a upraviť styk otca s dieťaťom každý nepárny týždeň od piatku 16.00
hod. do nedele 18.00 hod., pričom súd sa nestotožnil s odporúčaním kolízneho opatrovníka a styk

otca s dieťaťom upravil užšie (rozhodnutie č. k. 31P/403/2009-27 zo dňa 09.12.2009). Je potrebné si
uvedomiť, že o veci vždy rozhoduje súd, nie kolízny opatrovník, pričom kolízny opatrovník ani nenesie
zodpovednosť za rozhodnutie súdu. S poukazom na uvedené možno teda konštatovať, že v konaní
nebolo preukázané také konanie žalovaného, ktorým by svojimi odporúčaniami či už priamo alebo
nepriamo žalobcu diskriminoval na základe pohlavia. Žalobca v tomto smere na podporu svojich tvrdení

súdu predložil aj štatistiku rozhodovania súdov v otázke zverovania mal. detí do starostlivosti toho
ktorého rodiča. Štatistické údaje môžu byť iste dôkazom preukazujúcim diskrimináciu, avšak štatistika sa
musí dotýkať toho subjektu, ktorý sa mal diskriminačného konania dopustiť. V danom prípade žalobca
predložil štatistiku rozhodovania súdov, z ktorej však nie je zrejmé, ako sa na týchto rozhodnutiach
podieľali kolízni opatrovníci. Zjednodušene povedané, žalobcom predložená štatistika nič nevypovedá

o činnosti a postupoch žalovaného. Ďalším dôvodom diskriminácie žalobcu na základe pohlavia mala
byť skutočnosť, že žalovaný mu odmietol sprístupniť jeho spisovú dokumentáciu týkajúcu sa mal.
D. S. K.. V tejto súvislosti sám žalobca označil rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Sži/16/2013 zo dňa
20.03.2014, podľa ktorého bola spisová dokumentácia dieťaťa sprístupnená v N. D. matke (osobe
ženského pohlavia), pričom jemu (osobe mužského pohlavia) žalovaný v T. spisovú dokumentáciu

mal. D. S. K. nesprístupnil. Po oboznámení sa s predmetným rozhodnutím (na webovom sídlom
NS SR) mal súd za to, že v prípade matky v N. D. a žalobcu ide o totožný prípad, kedy ÚPSVaR
PovažskáBystricaakokolíznyopatrovníkneumožnilnahliadnuťdospisovejdokumentáciematke(osobe
ženského pohlavia) z tých istých dôvodov a s poukazom na tie isté ustanovenia zákona o slobodnom
prístupe k informáciám ako žalovaný žalobcovi. Z uvedeného je teda zjavné, že viaceré Úrady práce,

sociálnych vecí a rodiny postupujú rovnako ako vo vzťahu k osobám mužského pohlavia, tak aj k
osobám ženského pohlavia. Žalobca navyše poukázal na internú normu Ústredia práce, sociálnych vecí
a rodiny, ktorá sprístupňovanie spisovej dokumentácie upravuje vo vzťahu ku všetkým účastníkom bez
rozdielu pohlavia, s tým, že postupoval práve podľa tejto normy. Preto súd ani v tomto bode návrhu
žalobcu jeho diskrimináciu na základe pohlavia zo strany žalovaného nezistil. Prípadná nesprávnosť

rozhodnutí úradov práce, sociálnych vecí a rodiny vo vzťahu ku všetkým osobám (muži, ženy) nezakladá
diskrimináciu. Je nutné mať na zreteli, že rozhodnutie akéhokoľvek súdu je záväzné len pre tých,
ktorých sa priamo týka v konkrétnej veci. V ostatných veciach má len charakter akéhosi návodu, ako
je správne, v tej ktorej veci postupovať. Posledným dôvodom diskriminácie žalobcu malo byť to, žežalovaný bránil maloletému v prístupe k procesom odvolania, námietky či sťažnosti. Žalobca však
bližšie súdu nevysvetlil, ako mal byť týmto postupom žalovaným diskriminovaný práve on, a preto
v tejto súvislosti mal súd za to, že žalobca v tomto smere neoznačil také skutočnosti, z ktorých by

bolo možné dôvodne usudzovať, že došlo k diskriminácii. Navyše právo podať odvolanie, či námietku
prináleží aj žalobcovi, preto ak nebol s rozhodnutím súdu spokojný, mohol tento inštitút využiť (čo aj
aktívne využíval, ako vyplynulo z predložených rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne). Ďalej uviedol,
že žalobca sa rovnakej ochrany pred diskrimináciou, avšak z dôvodu veku, domáhal aj vo vzťahu
k mal. D. S. K.. Ako vyplýva z ustanovenia § 11 ods. 1 Antidiskriminačného zákona, návrh môže

podať ten, kto namieta, že jeho právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania. V
predmetnom konaní maloletý ako účastník označený nebol, t. j. návrh nepodal, a preto sa žalobca
nemôže takýmto spôsobom domáhať ochrany práv svojho mal. dieťaťa. Nemožno totižto konať o
právach niekoho, kto nie je účastníkom konania. Preto sa súd skutočnosťami diskriminácie mal. D.
S. K. zo strany žalovaného nezaoberal a návrh v tejto časti z uvedeného dôvodu zamietol. Navyše
žalobca učinil maloletého účastníkom konania s totožným obsahom vo veci vedenej na Okresnom súde

Trenčín pod sp. zn. 16C/12/2014, pričom toto konanie už bolo právoplatne skončené. Žalobca na
podporu svojich tvrdení žiadal v konaní vykonať množstvo dôkazov, a to obstarať písomné vyjadrenie
žalovaného k skutočnosti, kedy konkrétne s uvedením presného dňa, mesiaca a roka, sa oboznámil s
rozsudkom NS SR, obstaraním vyjadrenia, či a kedy boli pracovníčky príslušného oddelenia zaškolené
k všeobecnému komentáru č. 10, 12, 14 k Dohovoru o právach dieťaťa, výsluchom svedkov K.. T. R.,

I. Q. a mal. D. S. K., predložením spisovej zložky vedenej žalovaným v rámci konania o mal. D. S.
K., predložením kópie pracovných zmlúv zamestnancov žalovaného, poskytnutím informácie na akej
pracovnej pozícii pracuje osoba poverená zastupovaním žalovaného, predložením písomnej informácie,
v ktorej žalovaný vysvetlí, prečo v opatrovníckych konaniach nenavrhoval rovnaký rozsah styku matke aj
otcovi. Súd tieto dôkazy nepovažoval za potrebné v konaní vykonať z dôvodu ich neúčelnosti. Konkrétne

k jednotlivým navrhovaným dôkazom súd uviedol: písomné vyjadrenie žalovaného ku skutočnosti, kedy
sa oboznámil s rozsudkom NS SR (rozumej rozsudok sp. zn. 8Sži/16/2013) nebolo potrebné z toho
dôvodu, že žalovaný sa na pojednávaní konanom dňa 23.02.2014 sám vyjadril, že toto rozhodnutie
pozná a dozvedel sa o ňom asi po mesiaci od jeho vydania. Obstaranie vyjadrenia, či pracovníčky
žalovaného boli zaškolené na všeobecné komentáre k Dohovoru o právach dieťaťa súd nevykonal

preto, lebo tento dôkaz nemá žiaden súvis s prebiehajúcim konaním a predpokladá sa, že ak určitá
osoba vykonáva určitú funkciu, je náležite oboznámená s predpismi, ktoré sa dotýkajú jej práce. Aj
keby vyšlo najavo, že pracovníčky zaškolené neboli, nemalo by to žiaden vplyv na rozhodnutie v
predmetnom konaní. Výsluchy svedkov K.. T. R., I. Q. a mal. D. S. K. súd nevykonal z toho dôvodu,
že tieto mali podľa vyjadrenia žalobcu preukázať ich dobrý vzťah s maloletým. Vzťah otca a syna

však nie je predmetom tohto konania; ten je predmetom posúdenia konaní týkajúcich sa maloletého, a
preto súd tieto ako neúčelné nevykonal. Predloženie kópie pracovných zmlúv pracovníčok žalovaného
a informáciu, na akej pozícii pracuje osoba poverená konať za žalovaného rovnako súd nevykonal z
toho dôvodu, že toto absolútne nesúvisí s konaním. Čo sa týka vyžiadania si informácie, prečo žalovaný
nenavrhoval rovnaký rozsah styku otca s dieťaťom a matky s dieťaťom nevykonal z toho dôvodu, že z

iných dôkazov vykonaných v konaní (správy ÚPSVaR, rozhodnutia súdov, výsluchy svedkýň) mal súd
dostatočne spoľahlivo preukázané, že k diskriminácii žalobcu nedošlo, a preto tento dôkaz považoval
za nadbytočný a to s poukazom aj na tú skutočnosť, že stanoviská žalovaného, ako už bolo vyššie
uvedené, majú pre súd len odporúčací charakter, konečné rozhodnutie závisí len na súde, ktorý môže,
ale taktiež nemusí stanovisku žalovaného vyhovieť. Žalobca sa tiež domáhal doplnenia dokazovania

zabezpečením spisovej dokumentácie žalovaného týkajúcej sa mal. D. S. K.. Túto pôvodne žiadal za
tým účelom, aby mohol zistiť, či žalovaný vôbec zisťoval alebo nezisťoval názor maloletého. Súd uviedol,
že je potrebné si uvedomiť, že dôkazy slúžia na preukázanie konkrétnych tvrdení účastníka a nie na
zisťovanie skutočností, na ktorých by potom účastník mohol založiť svoje tvrdenia. Znamená to teda,
že dôkazom sa tvrdenie podporuje. Súd nie je povinný zabezpečovať také dôkazy, z ktorých účastník

mieni vyvodzovať ďalšie svoje tvrdenia. Navyše ako bolo už vyššie uvedené, keďže mal. D. S. K. nie
je účastníkom tohto konania, nie je možné konať o ochrane jeho práv, a preto je celkom nadbytočné
vykonávať takýto dôkaz za účelom preukázania zisťovania názoru maloletého žalovaným. Okrem tejto
skutočnosti žalobca počas celého konania neuviedol žiaden iný dôvod, pre ktorý by mala byť spisová
dokumentácia zabezpečená. Nemožno súhlasiť so žalobcom, že bez zabezpečenia tejto dokumentácie

je celé konanie nespravodlivé, pretože žalovaný mal možnosť pripravovať sa z nej na pojednávanie a
on nie. Dôkaz neslúži na to, aby sa z neho účastník pripravoval na pojednávanie, ale na preukázanie
tvrdení účastníka. Ak žalobca chcel do spisovej dokumentácie svojho dieťaťa nahliadnuť a prípadne
z nej získať nejaké dôkazy, ktoré by podporili jeho tvrdenia o diskriminácii, mohol sa svojho právadomáhať v súdnom konaní tak, ako matka v žalobcom predkladanom prípade. Je nemysliteľné, aby
sa žalobca naplnenia svojho práva na nahliadnutie do spisu domáhal prostredníctvom iného súdneho
konania, ktorého predmetom je odlišný nárok. V prebiehajúcom súdnom konaní je možné zabezpečiť

aj takýto dôkaz, avšak len za predpokladu, že by účastník, ktorý tento dôkaz súdu navrhuje vykonať,
presne uviedol, čo ním chce preukázať. Žalobca však okrem zistenia, či žalovaný maloletého vypočul,
alebo nie, neuviedol žiadne iné tvrdenia, ktoré by mali byť zo spisovej zložky preukázané, hoci, ako
počas konania podotkol aj sám žalobca, na ňom nespočíva dôkazné bremeno. O to absurdnejšie a
nelogicky vyznieva jeho požiadavka na zabezpečenie spisovej dokumentácie mal. D. S. K.. Neustálym

apelovaním na zabezpečenie tejto dokumentácie dospel súd k názoru, že hlavným motívom žalobcu je
skôr len nahliadnuť do nej, ako ju použiť na podporu svojich tvrdení, čo však nie je účelom vykonávania
dokazovania.
S poukazom na uvedené zamietol súd návrh žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodný. Podľa § 142
ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V danom prípade mal

plný úspech vo veci žalovaný. Náhradu trov konania si neuplatnil, preto mu ju súd nepriznal.

2. V zákonnej lehote proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Uviedol, že súd prvej inštancie
viedol konanie svojvoľne, diskriminujúc žalobcu, keď v dôsledku nesprávneho posúdenia predložených
dôkazov dospel k nesprávnemu posúdeniu veci. Ako žalobca predložil dostatok dôkazov súdu prvej

inštancie o tom, že žalovaný pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka pristupoval rozdielne - vždy podľa
toho, akého pohlavia je konkrétny rodič maloletého alebo podľa toho, aká je zaužívaná prax pri výkone
funkcie kolízneho opatrovníka. Ďalej uviedol, že súd sa nevysporiadal s podstatnou skutočnosťou,
ktorá vyplýva z dôkazov, ktoré predložil žalobca - žalovaný vždy odporúčal súdu menší rozsah styku
dieťaťa s otcom v porovnaní s odporúčaním rozsahu styku dieťaťa s matkou. V odvolaní uviedol

štatistiku, z ktorej vyplýva, že ako otec maloletého nikdy nemal možnosť stretávať sa so svojim synom
v pravidelnom rovnoprávnom a rovnocennom rozsahu styku. V tejto súvislosti je veľmi dôležité, aké
odporúčania doručoval súdu kolízny opatrovník. Namietol, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s
otázkou, prečo kolízny opatrovník pokladal rozhodnutia súdov vo veci maloletého za správne. Uviedol,
že to boli čisto subjektívne dôvody na strane zamestnancov kolízneho opatrovníka. Taktiež uviedol,

že súd sa nevysporiadal s otázkou, či to boli dôvody na základe predpojatosti k rodičom mužského
pohlavia na strane kolízneho opatrovníka, ďalej či to boli dôvody na základe zaužívaného zvyku a
praxe na strane kolízneho opatrovníka, či to boli dôvody na základe pohlavia, alebo či to boli objektívne
a preskúmateľné dôvody, ktoré boli zistené objektívnym zisťovaním na strane kolízneho opatrovníka.
Namietal, že súd sa mal v konaní pri posudzovaní týchto otázok vysporiadať aj s otázkou, či existovala

iná, vhodnejšia možnosť, ako usporiadať styk maloletého s rodičmi a prečo kolízny opatrovník túto inú,
vhodnejšiumožnosť,pocelúdobuvýkonufunkcieodmietalpresadzovať.Voveciponechaniamaloletého
v starostlivosti matky predbežným opatrením, kolízny opatrovník presadzoval také usporiadanie vzťahov
rodičov k maloletému, aby bol maloletý iba v osobnej starostlivosti matky. V praxi to znamenalo, že
kolízny opatrovník automaticky vždy odporučil konajúcemu súdu ponechať maloletého predbežným

opatrením v starostlivosti matky a súčasne ten istý kolízny opatrovník po celú dobu automaticky vždy
odporučil konajúcemu súdu zamietnuť návrhy otca na ponechaní maloletého v starostlivosti otca. Súd
prvej inštancie sa mal v konaní vysporiadať i otázkou, aké objektívne, ospravedlniteľné dôvody viedli
kolízneho opatrovníka k tomu, že v konaniach presadzoval iba model osobnej starostlivosti matky
o maloletého. Štatistikami dostatočne preukázal, že rodič mužského pohlavia je chránená skupina

a súd sa má v konaní vysporiadať s otázkou, či žalovaný vo veci ponechania/zverenia maloletého
vydával rozhodnutia vo forme odporúčaní, návrhov a správ, v ktorých presadzoval/podporoval iba
ponechanie/zverenie maloletého iba do osobnej starostlivosti matky. Namietal ďalej v odvolaní, že
skutočnosť, že ako žalobca predložil „iba“ rozhodnutia súdov vo veci zverovania maloletých detí do
starostlivosti rodičov, je dôležitá pre úvahu, či konanie a rozhodovanie kolízneho opatrovníka bolo

motivované zaužívanou praxou zverovať 90 % detí do osobnej starostlivosti matiek. Súd prvej inštancie
vie, že vlastníkom údajov, ktoré by podporili žalobu tak, ako uvádza súd v rozsudku, je samotný
žalovaný. Práve takéto prípady, kedy iba žalovaný (štátna organizácia) disponuje so štatistickými
údajmi, ktorý by potvrdili alebo vyvrátili žalobu, rieši zásada rozdelenie dôkazného bremena. V tejto
súvislosti poukázal na Príručku o európskom antidiskriminačnom práve, Agentúry Európskej únie pre

základné práva, Rady Európy, 2010. Uviedol, že praxou ESĽP je nahliadať na dôkaz ako na celok,
bez ohľadu na skutočnosť, že často to býva štát, ktorý má kontrolu nad informáciami potrebnými na
dokázanie sťažnosti. Na základe toho, ak sa skutočnosti prezentované žalobcom zdajú byť dôveryhodné
a v súlade s dostupnými dôkazmi, ESĽP ich bude akceptovať ako dokázané, pokiaľ štát nemôžeponúknuť presvedčivé alternatívne vysvetlenie. Vzhľadom na to, že súd neaplikoval zásadu rozdelenia
dôkazného bremena, tak sa účastníci v konaní ani nedozvedeli informáciu o štatistických údajoch o
tom, ako sa na rozhodovaní súdov podieľali kolízni opatrovníci. Skutočnosti prezentované žalovaným

sú dôveryhodné a v súlade s dostupnými dôkazmi, čo znamená, že súd má povinnosť ich akceptovať
ako dokázané, pokiaľ štát neponúkne presvedčivé alternatívne vysvetlenie, a to sa nestalo. Žalobca
namietal ďalej, že v rozsudku chýba zdôvodnenie, prečo sa neriadil stanoviskom Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 8Sži/16/2013 zo dňa 20.03.2014 v tom, že výkon funkcie kolízneho opatrovníka je správnym
a nie súdnym konaním, t.j. že žalovaný vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka podľa Správneho

poriadku. Preto sa mal súd zaoberať otázkou, prečo žalovaný, napriek tomu, že vedel o stanovisku
Najvyššieho súdu SR, že musí umožniť žalobcovi prístup k spisovej zložke maloletého podľa Správneho
poriadku, naďalej trval na porušovaní práva žalobcu a odmietal mu sprístupniť spisovú zložku. Súd mal
zisťovať, či žalovaný vykonal úkony, ktoré by odstránili toto evidentné porušovanie práva žalobcu na
prístup k spisovej zložke svojho syna, ktorú o ňom vedie žalovaný (napr. či žalovaný žiadal nadriadený
orgán o odstránenie prekážok, ktoré ho navádzali porušovať práva žalobcu). Ďalej žalobca namietal,

že v súd v rozsudku uvádza formuláciu „viaceré Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny“, pričom táto
formulácia nevypovedá nič o tom, či slovo „viaceré“ znamená dva alebo tri, alebo desať úradov. Súd
má povinnosť sa preskúmateľným spôsobom sa vysporiadať so štatistickými údajmi zo všetkých Úradov
práce, sociálnych vecí a rodiny. Formulácia „viaceré“ je zavádzajúca, nepreskúmateľná a nedá sa proti
nej použiť účinná obrana. Ďalej v odvolaní namietal, že súd má povinnosť sa vysporiadať s otázkou,

či interná norma, ktorá prikazuje kolíznemu opatrovníkovi porušiť právo na prístup rodiča k spisovej
zložke dieťaťa, nie je navádzaním na diskrimináciu. Je protiústavné, aby súd v demokratickom zriadení
v rozsudku povýšil internú normu štátnej organizácie nad platnú legislatívu. Preto je argumentácia
súdu internou normou úplne scestná a zavádzajúca, kde sa súd snaží z porušovania ľudských práv
vyrobiť cnosť. Je úlohou súdu vysporiadať sa s otázkou, či Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny

nediskriminujú všetkých účastníkov správneho konania, v ktorom konkrétny Úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka. Žalovaný vedel, že nesprístupňovanie spisovej zložky
dieťaťa je v rozpore so Správnym poriadkom, dôkazy hovoria jasnou a zrozumiteľnou rečou - jedná sa o
diskrimináciu na základe pohlavia. Ďalej namietal, že súd v konaní odmietol zabezpečiť rovnosť zbraní
účastníkov konania tým, že by žalobcovi umožnil pripraviť sa na pojednávania rovnako ako mal možnosť

žalovaný, a to štúdiom spisovej zložky maloletého. Súd nezabezpečil spisovú zložku maloletého, ktorú
vedie žalovaný z dôvodu výkonu funkcie kolízneho opatrovníka alebo jej kópiu, ako dôkaz, ktorý je
predmetom žaloby. Súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami, ktoré doručil súdu. Ďalej namietal,
že konajúca sudkyňa sa počas pojednávaní verbálne vyhrážala rozsudkom. Odvolací súd na základe
vyššie uvedených skutočností žiadal, aby rozsudok súdu prvej inštancie zamietol a vec vrátil a nariadil

súdu, aby žalovanému uložil povinnosť rozdelenia dôkazného bremena.

3. Dňa 07.11.2016 bolo súdu prvej inštancie doručené doplnenie odvolania žalobcu. V doplnenom
odvolaní žalobca namietal, že konajúca sudkyňa odmietala predvolať svedkov, ktorí by svedčili v
prospech žalobcu, čo je tiež predmetom námietok, sťažností a upovedomení, ktoré sú súčasťou spisu.

Uvedeným postupom súdu bolo žalobcovi odňaté právo na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, takisto právo na prerokovanie veci v primeranej lehote,
právo na prerokovanie veci nestranným súdom, právo podľa princípu rovnosti zbraní podľa čl. 6 ods.
1, právo rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Uviedol ďalej, že rozhodovaním
sudkyne súdu prvej inštancie žalobcovi vedome, úmyselne, bezdôvodne a svojvoľne odňala právo na

prístup k súdu, právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, právo na prerokovanie veci nestranným
súdom, právo podľa princípu rovnosti zbraní podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a právo rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 34 Ústavy SR. Záverom žiadal
odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie zamietol a vec vrátil súdu prvej inštancie a nariadil
súdu, aby odstránil vady v konaní sprístupnením spisovej zložky, ktorú o maloletom vedie žalovaný;

aby odstránil vady v konaní zabezpečením všetkých dôkazov tak, ako ich navrhuje žalobca; aby ako
dôkaz zabezpečil kópiu spisovej zložky o maloletom; aby umožnil žalobcovi realizovať právo na prístup
k súdu, právo rovnosti, právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, právo na prerokovanie veci
nestranným spôsobom; aby odstránil diskrimináciu podľa čl. 12 Ústavy SR tým, že prikáže žalovanému
sprístupniťspisovúzložkumaloletého;abyuložilžalovanémupovinnosťrozdeleniadôkaznéhobremena.

Na základe vyššie uvedených skutočností tiež žiadal súd, aby rozhodol, že sudkyňa súdu prvej inštancie
svojvoľne, vedome a úmyselne v konaní nadržiava žalovanému tým, že spoločne so žalovaným bráni
žalobcovi v prístupe k spisovej zložke maloletého, ktorú vedie žalovaný.4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len "CSP") a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého
nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

6. Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. Žalobca prevzal rozsudok súdu prvej inštancie podľa doručenky dňa
15.07.2016; lehota na podanie odvolania uplynula dňa 01.08.2016. Doplnenie odvolania bolo súdu prvej
inštancie doručené dňa 07.11.2016, čo je zjavne po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Odvolací súd
preto konštatuje, že sa doplnením odvolania žalobcu po vecnej stránke nezaoberal, nakoľko odvolateľ
nemá právo rozširovať rozsah a dôvody, v akom sa rozhodnutie napáda, po uplynutí lehoty na podanie

odvolania.
7. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní odvolateľom vznesené
a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolateľ v
podanom odvolaní neuviedol žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie. Za daného stavu si odvolací súd osvojil dôvody vecne správneho a

vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotožnil a v zmysle § 387 ods. 2
CSP na ne odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva nasledovné:

8. Podľa § 5 ods. 1, 2 zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele,
práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako každému v súlade so zásadou rovnakého

zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa
zakazuje diskriminácia z dôvodov pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, manželského stavu a
rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického zmýšľania alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti,
národného pôvodu alebo sociálneho pôvodu, zdravotného postihnutia, veku, majetku, rodu alebo iného
postavenia. Každý, kto sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté pri

vykonávaní opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately podľa tohto zákona v dôsledku
nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa domáhať právnej ochrany na súde podľa
osobitného predpisu. 5) (pozn. odkaz na antidiskriminačný zákon).

9. Podľa § 2 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach

a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákon (antidiskriminačný zákon),
dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia,
náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného
postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,
politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného

postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Pri dodržiavaní
zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany
pred diskrimináciou.

10. Podľa § 2a ods. 1, 2, 3 Antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama

diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na
diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri
ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa
mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny
predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v

porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo
prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na
dosiahnutie takého záujmu.

11. Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej

priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobu v
porovnateľnej situácii. Priamou diskrimináciou je teda také zaobchádzanie na základe akéhokoľvek
„chráneného dôvodu“, ktoré je v porovnateľnej situácii menej výhodné, ako je zaobchádzanie s
inou fyzickou alebo právnickou osobou. Definícia priamej diskriminácie vychádza z ponímania tejtoformy diskriminácie ako priameho konania alebo opomenutia (nekonania), spôsobujúceho ničím
neodôvodnenú nerovnosť medzi osobami, ktoré sa nachádzajú v porovnateľnej situácii. Môže ísť napr.
o rozlišovanie, vylučovanie, obmedzovanie alebo zvýhodňovanie založené na niektorom zo zákonom

uvedených diskriminačných dôvodov, ktorého cieľom je znemožnenie alebo obmedzenie uznania,
užívania alebo realizácie práv, na základe rovnosti.

12. Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré
znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis,

rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú
primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. V prípade nepriamej diskriminácie je síce -
na rozdiel od diskriminácie priamej - aplikované neutrálne kritérium, teda kritérium, ktoré nespočíva v
niektorom z „podozrivých“ dôvodov v zmysle čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, jeho aplikácia
v určitých konkrétnych pomeroch však dopadá na príslušníkov chránenej skupiny spôsobom, ako keby
sa o „podozrivý“ dôvod skutočne jednalo. O nepriamej diskriminácií možno vždy uvažovať iba ako o

faktickom dôsledku určitej relevantnej praxe, ktorou je potrebné rozumieť súhrn jednotlivých prípadov,
v ktorých bolo (alebo má byť) určité neutrálne kritérium aplikované zhodným alebo porovnateľným
spôsobom. Vymedzenie podstatných prvkov takejto praxe je nevyhnutným predpokladom jej posúdenia.
Medzi tieto prvky pritom nepatrí iba príslušné neutrálne kritérium, o ktoré aplikáciu v ňom ide, ale
tiež konkrétny spôsob, akým k tejto aplikácií fakticky dochádza, vrátane všetkých súvisiacich záruk,

ktoré majú zabrániť aplikácií neutrálneho kritéria iným než sledovaným, eventuálne zakázaným účelom
(rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1136/13). Nepriamou diskrimináciou nie
je, pokiaľ ustanovenie, kritérium alebo prax je objektívne odôvodnená legitímnym cieľom a prostriedky
k jeho dosiahnutiu sú primerané a nevyhnutné. Pre existenciu nepriamej diskriminácie je teda potrebné,
aby existovala formálne neutrálna norma, na ktorej základe je diskriminovaná určitá skupina adresátov,

lebo títo sú neutrálnou normou s ohľadom na skutočné okolnosti znevýhodnení (rozhodnutie Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. I ÚS 1891/13).

13. V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal ochrany pred priamou aj nepriamou
diskrimináciou, keď tvrdil, že žalovaný

1. vydával rozhodnutia
a/ iba na základe toho, že mal. D. S. K. je občan s malými právami, t.j. žalovaný ho diskriminoval na
základe veku,
b/ iba na základe toho, že žalobca (otec dieťaťa) je rodič mužského pohlavia, t.j. žalovaný ho

diskriminoval na základe pohlavia;

2. tým, že v r. 2014 odmietol sprístupniť spisovú zložku mal. D. S. K. sa dopustil
a/ priamej diskriminácie mal. D. S. K. na základe veku,
b/ priamej diskriminácie žalobcu na základe pohlavia;

3. tým, že mal. bráni v prístupe k procesom dovolania, námietky alebo sťažnosti sa dopustil priamej a
nepriamej diskriminácie žalobcu.

14. Súd prvej inštancie správne ustálil, že podanou antidiskriminačnou žalobou vo vzťahu k mal. D. S.

K. sa nemôže zaoberať, pretože maloletý ako účastník označený nebol, žalobu nepodal, a preto sa
žalobca nemôže takýmto spôsobom domáhať ochrany práv svojho mal. dieťaťa, keďže nemožno konať
o právach niekoho, kto nie je účastníkom konania. Preto správne žalobu žalobcu v časti uvedenej v
odseku 13 bod 1a/ a bod 2a/ zamietol a jeho postup v tejto časti považoval odvolací za správny.

15. Predmetom žaloby potom zostali nároky uplatnené žalobcom uvedené v odseku 13 pod bodom 1b/,
2b/ a 3, t.j. tvrdenia žalobcu, že žalovaný vydával rozhodnutia iba na základe toho, že žalobca (otec
dieťaťa) je rodič mužského pohlavia, t.j. žalovaný ho diskriminoval na základe pohlavia; že tým, že v
r. 2014 odmietol sprístupniť spisovú zložku mal. D. S. K. sa dopustil priamej diskriminácie žalobcu na
základe pohlavia a tým, že mal. bráni v prístupe k procesom dovolania, námietky alebo sťažnosti sa

dopustil priamej a nepriamej diskriminácie žalobcu.

16. Ani v tejto časti žaloba žalobcu nebola opodstatnená. Odvolací súd sa plne stotožnil s názorom súdu
prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním nebolo zistené a preukázané, že by postupom žalovanéhodošlo či už k priamej alebo nepriamej diskriminácii žalobcu na základe pohlavia, t.j. preto, že je rodič
mužského pohlavia. Naopak, vykonaným odkazovaním bolo preukázané, že žalovaný pri podávaní
správ súdu opakovane pozitívne hodnotil pomery žalovaného (v správe zo dňa 07.12.2009 dokonca

žiadal návrhu otca vyhovieť), taktiež bolo súdom prvej inštancie zistené (z úradného záznamu zo dňa
19.11.2009), že ak mal žalobca problémy s realizáciou styku s dieťaťom preto, že mu v tom bránila
matka dieťaťa, bolo mu zo strany kolízneho opatrovníka poskytnuté sociálne poradenstvo a bol poučený
o možnosti podať návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Tiež bolo preukázané, že pokiaľ matka
maloletého bránila otcovi v styku s dieťaťom, žalovaný s matkou vykonal pohovor za účelom umožnenia

realizácie styku. Uvedené dôkazy boli spôsobilé vyvrátiť tvrdenia žalobcu o tom, že bol diskriminovaný a
že všetky návrhy a správy žalovaného smerovali proti nemu, z dôvodu, že je osobou mužského pohlavia.

17. Súd prvej inštancie sa tiež správne a podrobne vo svojom rozhodnutí vysporiadal aj s otázkou
tvrdenej diskriminácie žalobcu v súvislosti s odmietnutím sprístupnenia spisovej dokumentácie týkajúcej
sa mal. D. S. K.. V konaní bolo žalovaným preukázané, že nesprístupňuje spisovú dokumentácie

týkajúcu sa maloletých detí žiadnemu z rodičov, teda ani osobám ženského pohlavia, pričom s riadi v
tomto smere internou normou Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá sprístupňovanie spisovej
dokumentácie upravuje vo vzťahu ku všetkým účastníkom bez rozdielu pohlavia. Súd prvej inštancie
správne skonštatoval, že prípadnú nesprávnosť rozhodnutí úradov práce, sociálnych vecí a rodiny vo
vzťahukuvšetkýmosobám(muži,ženy),nezakladádiskrimináciu.Pretoanivtomtobodežalobažalobcu

nebola dôvodná.

18. Nepreukázala sa dôvodnosť podanej žaloby žalobcu ani vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že žalovaný sa
dopustil jeho priamej alebo nepriamej diskriminácie tým, že mal. D. S. K. bránil v prístupe k procesom
dovolania, námietky alebo sťažnosti, keď jednak nie je zrejmé, ako mal byť týmto postupom žalovaného

diskriminovaný práve žalobca, jednak právo podať odvolanie, príp. iný opravný prostriedok mal samotný
žalobca.

19. K námietke žalobcu uvedenej v odvolaní, že súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy, ktoré
navrhoval a mali byť v jeho prospech, odvolací súd uvádza, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne,

ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie, a teda súd nemá povinnosť vykonať každý dôkaz, ktorý
strana v konaní navrhne.

20. Dokazovanie je časť sporového konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na
rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť

to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na
jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v sporovom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a
nie účastníkov konania. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, preto patrí

vždy výlučne súdu, ak súd prípadne aj rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná, (napr. preto, že sú
pre vec nevýznamné, alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom.

21. V preskúmavanej veci odvolací súd nevidel žiadne pochybenie v tom, že súd prvej inštancie sa

nezaoberal všetkými dôkazmi navrhnutými žalobcom, ale iba tými, ktoré považoval v súdenej veci za
rozhodujúce. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa pritom súd prvej inštancie dôkladne vysporiadal s
tým, prečo navrhnuté dôkazy nepovažoval za potrebné v konaní vykonať (s. 21 rozsudku), s čím sa
odvolací súd stotožnil.

22. Odvolací súd sa zaoberal ďalej námietkou žalobcu uvedenou v odvolaní ohľadom skutočnosti, že
konajúca sudkyňa sa počas pojednávaní žalobcovi vyhrážala rozsudkom. Odvolací súd sa uvedeným
tvrdením zaoberal kvôli možnej námietke zaujatosti a konštatuje, že v zmysle § 53 ods. 3 CSP ak
sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho
rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada, preto ani túto odvolaciu námietku žalobcu

odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, nakoľko ňou žalobca namietal len postup zákonnej sudkyne v
konaní o prejednávanej veci, na ktorú v zmysle cit. zákonného ustanovenia súd neprihliada.23. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že odvolacie námietky žalobcu neboli
opodstatnené. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

24. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V
sporových konaniach sa v prípade náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá
mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
hoci žalovanému by v zmysle vyššie uvedených ustanovení CSP nárok na náhradu trov odvolacieho
konania patril, avšak preukázateľne žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).