Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/114/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214695
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214695.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka

Potockého a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci
žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Martin rozsudkom č. k. 15C/241/2012-134 zo dňa 25. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 15C/241/2012-134 zo dňa 25.11.2013 žalobu v celom rozsahu
zamietol (výrok I.). Žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).

Rozhodnutie odôvodnil tým, že sa žalobca žalobou doručenou súdu dňa 27.09.2012 domáhal náhrady
majetkovej škody vo výške 827,98 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 165,60 eur z dôvodu, že exekučný
súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní.

Po vykonanom dokazovaní mal okresný súd za preukázané zo spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
17Er/1428/2011, že súdny exekútor dňa 23.05.2011 podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pod č. EX 5505/11 vo veci proti povinnej U. T. nar. XX.XX.XXXX, pre vymoženie sumy 209,00
eur s príslušenstvom a to na základe exekučného titulu rozsudku stáleho rozhodcovského súdu č. SR
15414/10 zo dňa 23.02.2011. O tejto žiadosti rozhodol exekučný súd uznesením dňa 30.05.2011 tak,
že žiadosť súdneho exekútora bola zamietnutá.
Citujúc príslušné zákonné ustanovenia súd v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. zisťoval existenciu

podmienok, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody. Mal za preukázané, že
žalobca dňa 25.09.2012 písomne požiadal príslušný orgán o predbežné prerokovanie nároku.
Pri posudzovaní námietky premlčania, ktorú vzniesol žalovaný vo vyjadrení k veci, súd vychádzal z
toho, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená súdnym exekútorom
dňa 23.05.2011, uznesenie č. k. 17Er/1428/2011-11 zo dňa 30.05.2011, ktorým bola žiadosť súdneho
exekútora zamietnutá bola doručená žalobcovi dňa 15.06.2011 cestou právneho zástupcu. Dňom
doručenia sa žalobca mohol dozvedieť o škode, ktorá mu mohla vzniknúť tým, že súd nerozhodol o

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od dourčenia tejto žiadosti. Návrh na
súd bol podaný dňa 27.09.2012, a preto súd mal za to, že návrh na začatie konania bol v predmetnej
veci podaný včas a námietka premlčania je nedôvodná.Ďalej uviedol, že z exekučného spisu sp. zn. 17Er/1428/2011 mal okresný súd preukázané, že dňa
23.05.2011 bola na exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. O tejto súd rozhodol uznesením sp. zn. 17Er/1428/2011 dňa 30.05.2011 tak,

že žiadosť súdneho exekútora bola zamietnutá, nakoľko zistil, že exekučný titul, teda rozhodcovský
rozsudok nie je v súlade so zákonom a priznáva nedovolené plnenie, ktoré je súčasne aj v rozpore
s dobrými mravmi, a teda exekučný titul je v celom rozsahu nevykonateľný a na jeho podklade nie je
možné viesť exekúciu, a to ani čiastočne.
Podľa súdu v predmetnej žalobe žalobca uvádzal nepravdivé údaje, že exekučný súd rozhodol o žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 01.07.2011 (konanie sa malo začať 07.04.2011), a
to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
malo tak dôjsť po uplynutí zákonom stanovenej doby v omeškaní viac ako 85 dní. Z exekučného
spisu však vyplýva, že súdny exekútor podal žiadosť dňa 23.05.2011 a nie 07.04.2011 a súd rozhodol
uznesením o zamietnutí dňa 30.05.2011 a nie 01.07.2011.
Prvostupňový súd v ďalšom dôvodil , že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní

od doručenia žiadosti, sa vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal
exekúciu. Z tohto ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenia poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu preto nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie, keďže súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Nestotožnilsaanisoskutkovýmtvrdenímžalobcu,žekrozhodnutiuožiadostioudeleniepovereniadošlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby, kedy mal byť súd v omeškaní viac ako 323 dní. Žalobca žiadal
vykonať exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, pričom išlo o
plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy a exekučný súd musí vzhľadom na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľa v Občianskom zákonníku

a Zákone o spotrebiteľských úveroch vždy ex offo skúmať či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje
spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi. Po dodatočnom predložení
zmluvy exekučný súd vykonal prieskum v zmysle ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a zistil, že
exekúciu nemožno z vyššie uvedených dôvodov vykonať. Podľa súdu spotrebiteľské právo je jednou z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj

právne predpisy na úrovní Európskeho spoločenstva, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno
sa preto stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že po právnej stránke nešlo o zložitú vec.
Vzhľadom k tomu, že žalobca argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho
návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, okresný súd uviedol, že

existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc
rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Súd môže pri posudzovaní nároku
na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v zmysle § 9 zákona č. 514/2003
Z. z., len v prípade ak na to poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení a ich konštatovania, či už vo
výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy

právoplatným rozhodnutím vydanom v disciplinárnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho
súdu pre ľudské práva, o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v
právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, konštatujúcom porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca však nesplnil svoju dôkaznú povinnosť v zmysle
ust. § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) v tomto sporovom konaní a netvrdil

a ani nepreukázal kedy, ktorý štátny alebo súdny orgán a ktorým rozhodnutím zistil existenciu prieťahov
v súdnom konaní, keďže rozhodovanie o tejto otázke nepatrí do právomoci súdu prvého stupňa.
Okresný súd mal za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie v predmetnej veci konal priebežne. Všetky úkony smerovali k rozhodnutiu o návrhu
oprávneného a boli vykonávané v súlade s Exekučným poriadkom. Súd nemal v konaní preukázané

žiadne prieťahy v exekučnom konaní - teda opomenutie vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, t. j. nemal preukázaný nesprávny úradný postup, ako jeden z predpokladov, ako bolo vyššie
konštatované, pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Návrh žalobcu na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom znalcom v odbore 330000 - právne
vzťahy s cudzinou, odvetvie 330300 - Európske právo, súd zamietol nakoľko nemal preukázanú

existenciu dôkazu resp. zadanie objednávky.
O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovaný , ktorý mal plný úspech si uplatnil
náhradu trov konania, preto mu ich súd na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 25.11.2013 priznal. Tieto si
však nevyčíslil v zákonom stanovenej lehote a ani z obsahu spisu žiadne trovy nevyplynuli. Preto súdv súlade s ust. § 151 ods. 2 O. s. p. náhradu trov konania žalovanému nepriznal, keď v takomto prípade
súd nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí,
ktorým sa konanie skončilo na pojednávaní dňa 25.11.2013.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu a
žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.
Odvolanie odôvodnil tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p. - účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2/ písm. a/, v spojení § 221

ods. 1 písm. f/), b/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1/ O. s. p - rozhodoval vylúčený sudca
(§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení § 221 ods. 1/ písm. g/), c/v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O. s. p - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1
písm. h/), d/ súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy (§ 205 ods. 2 písm. c/), e/ rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/).

K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že pokiaľ z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného ( správne zrejme má byť žalobcu pozn. krajského súdu)
a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., preto že sa žalobca bez
ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, tak poukazuje na to, že podal súdu návrh na zrušenie
pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.

Žalobca uskutočnil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelené systémom súdneho manažmentu na
prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a
objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto

(okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach.
Súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie,
keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej

sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti
žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej účasti
splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom
na nestrannom súde.
Žalobca tiež tvrdil, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napríklad uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním

namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Uviedol, že na splnenie zákonnej lehoty, je dôležité skúmať nie len samotný
moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení ale aj moment kedy poverenie doručil príslušnému
súdnemu exekútorovi.
Ďalej tvrdil, že ako strana konanie nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť

sa k týmto vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania za situácie keď bolo potrebné vykonať
dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu keď sa žalovaný nevyjadril k žalobe
a ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu aby predložil písomné vyjadrenie, mal súd rozhodnúť podľa
§ 153b O. s. p.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčasúčastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 201 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O.
s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1
O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných
dôvodov:Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k
záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie

rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým
zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného
vyhotovenia napadnutého rozsudku je vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods.
2 O. s. p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných
bodoch na ne odkazuje.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky, že súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a
viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom

zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na
takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj
v odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal
a založil na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady

kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať
pred súdom, odvolací súd k uvedeným námietkam uvádza: Preskúmaním spisového materiálu na
vec sa vzťahujúceho, bolo zistené, že na deň 25.11.2013 vo veci súd nariadil pojednávanie, pričom
dňa 22.11.2013 o 16:07 hod doručil žalobca návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, pričom poukázal na ust. § 15 ods.1 O. s. p. Zákonná

sudkyňa na pojednávaní konštatovala, že sa necíti byť zaujatá a to ani pre pomer k veci ani pre pomer
k účastníkom alebo ich zástupcom a preto nepovažuje za dôvodné odročenie pojednávania. Nakoľko
(ako už bolo prezentované vyššie) neboli v prejednávanej veci zistené okolnosti, ktoré by predstavovali
relevantné dôvody na vylúčenie konajúcej sudkyne z prejednávania a rozhodovania v súdenej veci,
odvolací súd uvedené odvolacie námietky navrhovateľa vyhodnotil ako nedôvodné. Okrem toho v tomto

smere uvádza nasledovné:
Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade

so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v
osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá
ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na
vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným
je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp.

zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie
sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu)
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu
SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej

miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol
zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá
pomer k veci.

K odvolacej námietke, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti pričom uskutočnil podania (obsiahnuté
v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania
vylúčiť, odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie žalobcu, ktorý na výzvu súdu uviedol, ženámietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 12, 68 spisu). Zákonná
sudkyňa sa vo veci necítila zaujatá. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že sa námietkou
zaujatosti zaoberal až v rozhodnutí č. k. 6Co/53/2013-57 zo dňa 28.02.2013 a č. k. 8Co/386/2013-94

zo dňa 27.08.2013.
K skutočnosti, že žalobca sa nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného odvolací súd uvádza, že
toto sa ukázalo nepravdivým, nakoľko vyjadrenie žalovaného doručené dňa 21.10.2013 bolo doručené
právnemu zástupcovi žalobcu dňa 28.10.2013.
K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je

potrebné uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 25.11.2013. Právny zástupca
žalobcu, predvolanie prevzal 28.10.2013 (č. l. 100 spisu). Tým, že na pojednávanie sa žalobca ani jeho
zástupca nedostavili potom neobstojí jeho námietka, že okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu
umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci a odvolací súd konštatuje, že boli v zmysle
ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa
a jeho právneho zástupcu a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 25.11.2013 prejednal a o nej

rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil
tým, že sa na pojednávanie nedostavil, hoci bol na pojednávanie včas predvolaný viac ako 5 dní pred
termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd bol zhodne s prvostupňovým súdom toho
názoru, že dôvody uvádzané žalobcom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie v
zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Tým si žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť

realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k
prítomným účastníkom).
Odňatím možnosti konať pred súdom podľa ustanovenia § 221 písm. f/ O. s. p. je taký nesprávny,

procesné ustanovenia porušujúci, postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. V zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv
(napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom - § 41 O. s. p., nazerať do

spisu a robiť si z neho výpisy - § 44 O. s. p. vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom,
ktoré sa vykonali - § 123 O. s. p., byť predvolaný na súdne pojednávanie - § 115 O. s. p., na to, aby im
bol rozsudok doručený do vlastných rúk - § 158 ods. 2 O. s. p. atď.).
Podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie,

môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu. Uvedené
ustanovenie sa uplatní aj pri prejednaní odvolania odvolacím súdom (§ 211 O. s. p.).
V prejednávanej veci bol postup okresného súdu v súlade s citovaným § 101 ods. 2 O. s. p. Žalobca
nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej
mu v účasti na pojednávaní (§ 119 ods. 1-3 O. s. p.), požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že vo

veci koná vylúčený sudca, ktorý dôvod (ako už bolo opakovane uvedené vyššie) nebol dôvodný.

K samotnému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odvolací súd poukazuje
na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02,
I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00), keď samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky

vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Samotné nedodržanie zákonnej lehote nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od
ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej
predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne
učinil v tomto konaní aj okresný súd.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.

Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§142ods.1O.s.p.vspojenísust.§224ods.

1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .