Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 10, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/781/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612208608
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4612208608.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná ako advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 1. apríla 2015, č. k. 13C/285/2012-73
a proti uzneseniu zo dňa 16. júna 2015, č. k. 13C/285/2012-95, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

II. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Levice (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 OSP) rozsudkom zo dňa 1. apríla 2015,
č. k. 13C/285/2012-73 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) návrh na prerušenie konania ako aj žalobu

zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobca
v podanej žalobe žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 4424,50 Eur titulom
majetkovej škody a sumy 884,90 Eur titulom nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp.
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov ako aj vykonaním úradného nelegálneho postupu
opätovného posúdenia práva žalobcu na zaplatenie dlhu časti istiny a to bez splnenia zákonných
podmienok na takýto postup. Uviedol, že žalobca ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním

zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 403800165 dlžníkom: O. A., nar. XX.XX.XXXX. Po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 7372/2011
a v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne, predložil návrh
žalobcu spolu s exekučným titulom príslušnému exekučnému súdu a požiadal ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť súdneho exekútora prijal na ďalšie konanie, čím došlo k
zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej

právomoci a v zákonom ustanovenej dobe.
Napriek tomu, že táto vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, exekučný súd rozhodol o
žiadosti súdneho exekútora až dňa 19.09.2011 (konanie začalo dňa 13.05.2011) a to rozhodnutím o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo pouplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 129 dní). Postup exekučného súdu hodnotí ako
nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so

zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil
až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci
reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Exekučný súd
tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu
v časti istiny, a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý

založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako
povinnýmodvíjajúcehosvojupodstatuoduzatvorenej,vyššieoznačenej,zmluvyoúver.Najednejstrane
totižto existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné
zrušiť pre uplynutie lehoty ust. § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok-, ktorý vyvolá právne účinky,
avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nie je možné zo
strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie

istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci
právoplatne rozhodnutej.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný
prihliadnuť ex offo. Upozornil na to, že podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu
rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom

konaní. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlni-teľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej
sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.
zn.: I.ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I. ÚS 13/05). Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu

vznikla žalobcovi majetková škoda, ktorá je špecifikovaná v žalobe a nemajetková ujma, ktorá je tiež
špecifikovaná v žalobe. Žalobca požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku, k uspokojeniu
nároku však žalobcu nedošlo.
Žalovaná v písomnom podaní zo dňa 24.02.2014 navrhla žalobu žalobcu z dôvodu, že žaloba je
zmätočná, keď žalobca síce podal písomnú žalobu a poukázal na konkrétne dôkazy, žiadne dôkazy však

sám nepredložil. Nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Zo žaloby nie je jednoznačne jasné, na
základe akého titulu si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody, keďže v žalobe sa tituly prelínajú a
žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca
uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

Žalobu považuje za podanú predčasne, keď neuplynula 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie
nároku, v rámci ktorej žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť, na základe čoho žalovaná nepovažovala
nárok za predbežne prerokovaný. K postupu exekučného súdu uviedla, že prax ukázala, že lehota
na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok.

Od 01.06.2011 15-dňová lehota na vydanie poverenia rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom
titule neplatí. Pred 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku znel „vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V samotnej dôvodovej správe, je k
novelizovanémuustanoveniu§41ods.2písm.d/Exekučnéhoporiadkuuvedené,žesprávnosťaplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým

výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do
formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, prestavovala len explicitnejšie ujasnenie
litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je
v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011. Uviedla,

že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o.i. nevyhnutné,
aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné
rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku
podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie
okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie
je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu
na vydanie poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietnutie samotného rozhodnutia,a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Žalovaná zdôraznila tú skutočnosť,
že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na
vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia, ale sa týka sa týka prípadu,

keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného
titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí,15-dňová lehota
neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý
proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu. Vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy.
Žalovaná namietala i premlčanie nároku a vzniesla námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku,
pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom
23.04.2009, t.j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku.
Okresný súd Levice na pojednávaní dňa 01.04.2015 rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania v
zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., keďže doručenie mali riadne vykázané, žalovaná neúčasť písomne
ospravedlnila, súhlasila s prejednaním a rozhodnutím v jej neprítomnosti. Žalobca neúčasť písomne
ospravedlnil a žiadal pojednávanie odročiť na neurčito z dôvodu, že v tomto konaní súdu zaslal návrh

na prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré
navrhla položiť žalovaná v 1. rade - Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, v
konaní o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 7C/6/2010. Pretože súd o tomto návrhu musí rozhodnúť písomným uznesením, voči ktorému
je prípustné odvolanie, je zrejmé, že nariadené pojednávanie musí byť odročené, preto považuje účasť

na takomto pojednávaní za nehospodárnu. Súd však návrh žalobcu na zrušenie termínu pojednávania
nepovažoval za kvalifikované ospravedlnenie z titulu dôležitého dôvodu, pretože účastníci konania boli
na termín pojednávania riadne a včas predvolaní a zároveň boli vyzvaní, aby na súdnom pojednávaní
predložili alebo označili dôkazy, a to najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie.
Súd bol toho názoru, že ak prejednal na pojednávaní vec a vo veci samej rozhodol, pričom sa zaoberal

i procesným návrhom žalobcu o prerušenie konania, neodňal mu možnosť konať pred súdom, nakoľko
sa tejto možnosti zbavil sám, tým, že sa na pojednávanie nedostavil.
V prvom rade súd preskúmal návrh žalobcu na prerušenie konania, ktorý žalobca doručil súdu
elektronickým podaním zo dňa 13.2.2015 i zo dňa 26.3.2015 , ktorý v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
odôvodnil tým, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod sp.zn. 7C/6/2010 konanie o náhradu

škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu dopustiť Okresný
súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej
doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore
so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu
spotrebiteľa na finančnom trhu. V uvedenom konaní vystupujú na strane žalovaných v 1. rade Slovenská

republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a v 2. rade Pohotovosť, s.r.o. so
sídlom: Pribinova 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, za účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na
ochranu spotrebiteľa - HOOS, P.O.Box 13, Bratislava, IČO: 42176778. Okresný súd Prešov v danom
konaní uznesením zo dňa 7.10.2013 v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP rozhodol o prerušení
konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť

žalovaná v 1. rade - Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. Zodpovedanie
prejudiciálnych otázok v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010,
ktorého účastníkmi sú zhodne žalobca i žalovaná v tomto konaní, má pre ďalší priebeh a rozhodnutie
v konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam
posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade

exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.
Súd však návrh na prerušenie konania zamietol, dôvodiac tým, že v danej veci nie sú splnené podmienky
na prerušenie konania, pretože prejudiciálne otázky, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 sa týkajú tej konkrétnej veci. Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109

ods. 2 písm. c/ O.s.p. vzniká teda len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu. Takou otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je
objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie v tej konkrétnej veci. Takéto okolnosti v danom prípade
tomu nenasvedčujú.Na základe vykonaného dokazovania vo veci samej, a to zo spisu Okresného súdu Topoľčany sp. zn.
6Er/499/2011 prvostupňový súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
súdnym exekútorom podaná na súd dňa 18.07.2011, a to na základe návrhu oprávneného na vykonanie

exekúcie spísaného pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, v Exekútorskom úrade v
Bratislave dňa 13.05.2011. Exekučným titulom na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava sp. zn. SR 01893/11
zo dňa 06.04.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.04.2011 a vykonateľnosť dňa 29.04.2011.
Okresný súd Topoľčany rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie uznesením zo

dňa 07.09.2011 č. k. 6Er/499/2011-12 tak, že žiadosť zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie
oprávnený v zákonom stanovenej lehote. Krajský súd Nitra uznesením zo dňa 30.12.2011 pod č. k.
8CoE/98/2011-37 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.
Dokazovaním v predmetnej právnej veci prvostupňový súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v
celom rozsahu nedôvodná, a preto ju zamietol. Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska

právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1, 17 ods. 1 až 3 a § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, § 41 ods. 2
písm. c/, d/ a i/, § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučný poriadok“.

Z obsahu spisu Okresného súdu Topoľčany pod sp. zn. 6Er/499/2011 súd zistil, že exekútorom JUDr.
RudolfomKrutýmbolaOkresnémusúduTopoľčanydoručenážiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie dňa 18.07.2011 (spis zn. EX 7372/11), povinný: Pavol Senek, nar. 22.09.1983, pre vymoženie
1.425,57 Eurspríslušenstvom. OžiadostibolorozhodnutéuznesenímOSTopoľčanyzodňa07.09.2011
tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá.

Exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa
06.04.2011sp.zn.SR01893/11.Zuvedenéhotedanespornevyplýva,žeožiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté (zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia) v lehote 51 dní a
rozhodne nie s omeškaním viac ako 129 dní, ako uvádza žalobca v žalobe. Žalobca odvodzuje svoj
nárok na uplatnené náhrady z údajného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý v

konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov keď rozhodnutie vydal po uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti
súdu ako aj z dôvodu, že exekučný súd svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie
práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2)

vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad
kumulatívneho splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok,
náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva
na poškodenom, v preskúmavanej veci na žalobcovi.
Z vyššie citovaných ustanovení (§ 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. d/ EP) vyplýva, že v čase predmetného

konania Okresného súdu Topoľčany zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
pre exekučné tituly, ktorými sú rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade,
neplatila, a teda zákon vydanie rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v
prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok žiadnou lehotou nelimitoval. Vzhľadom na
to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Topoľčany v predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti

súdneho exekútora pre vydanie poverenia po lehote 15 dní neporušil žiadne zákonné ustanovenie, preto
je súd toho názoru, že postupom Okresného súdu Topoľčany v danej veci nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty, a teda k porušeniu povinnosti súdu
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia

(18.07.2011) upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Už toto samotné znenie zákonného ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo
skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Pri posudzovaní tohto základného
predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd skúma, či exekučný titul bol

vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj
vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade,
ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jehovydanie, považuje právna teória súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - pakt),
teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj
rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.

Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť
prekážku rei iudicata.
Keďže v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd bol jednoznačne a
nespochybniteľne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so
zákonom (zákon o rozhodcovskom konaní), ale tiež či pôvodný titul tohto rozhodnutia (zmluva o úvere)

neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom
o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo.
Exekučný súd preto správne skúmal exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný
v súlade s platnými právnymi predpismi. Po zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a
konštatovaní, že dojednaná rozhodcovská doložka nebola dojednaná v súlade so zákonom a bola v
hrubom rozpore splatnými právnymi predpismi, preto tento rozsudok ako exekučný titul neuznal, pričom

svoje rozhodnutie riadnym a správnym spôsobom odôvodnil. Exekučný súd dňa 07.09.2011 uznesením
žiadosť súdneho exekútora zamietol. Skutočnosť, že súd teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v
exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov a dostupnej súdnej judikatúry
tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a stanovísk Súdneho
dvora (ES), nemôže mať za následok jeho nesprávny úradný postup v tomto konaní a následne nárok

žalobcu na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu. To i napriek tomu, že
Krajský súd Nitra uznesením zo dňa 30.12.2011 pod č. k. 8CoE/98/2011-37 napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vzhľadom na tieto skutočnosti
súddospelkzáveru,žeexekučnýsúdsažiadnehonesprávnehoúradnéhopostupunedopustil,zktorého
dôvodu žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Zdôraznil,

že v exekučnom konaní je súd zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z
hľadísk vymedzených v ustanovení § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (uznesenie NS
SR 3MCdo 11/2010). Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je exekučný súd konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného a vykonateľného
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo)

skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne (uznesenie NS SR
6Cdo 105/2011).
Keďže podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená
nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani nadväzne nemôžu byť splnené
podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a ani vznik škody,

resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné a v rozpore so zásadou
hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich
rozsah. Nebol zistený právny základ a to zodpovednosť žalovanej za škodu.
K námietke žalovanej, že žaloba bola podaná pred uplynutím 6 mesačnej lehoty súd poznamenal, že ku
dňu rozhodovania súdu o žalobe žalobcu už bolo zrejmé, že žalovaná neuznala nárok žalobcu a v rámci

predbežného prerokovania ho neuspokojila, čo vyplynulo aj z vyjadrenia žalovanej, preto mal za to, že v
čase rozhodovania súdu 6 mesačná lehota uplynula, teda už nemožno žalobu považovať za predčasne
podanú. Nárok žalobcu súd nepovažoval za premlčaný, keďže od podania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (18.07.2011) do podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody u žalovanej neuplynula lehota 3 rokov (samotná žaloba zo strany žalobcu bola podaná na súd dňa

27.09.2012). Súd mal za to, že mu nič nebránilo v jednom rozhodnutí rozhodnúť o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania, ako i o zamietnutí žaloby vo veci samej, nakoľko právo žalobcu na súdnu
ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom je zabezpečená tým, že žalobca má možnosť podať
opravný prostriedok tak proti rozhodnutiu súdu, ktorým zamietol jeho návrh na prerušenie konania, ako
i proti výroku rozhodnutia, ktorým zamietol jeho žalobu vo veci samej.

O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanej, ktorá mala
vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikovala v zákonom stanovenej
lehote a z obsahu spisu je zrejmé, že jej žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním zrušenia
napadnutéhorozsudkuavráteniavecisúduprvéhostupňanaďalšiekonanie.Dôvodiltým,žea/vkonaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ OSP), b/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust. § 205 ods.2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné nazistenie rozhodujúcich skutočností (ust.
§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), d/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
Žalobca zásadne namietal, že súd rozhodol v merite na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou
právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a
osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v
čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného

práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom
rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom pred prijatím zák. č.
412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna
neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.

Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.

Vytýkal súdu, že mu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami.
Súd mal aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda boli neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne
negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny

proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol,
že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory ako napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej
súdnej agendy atď. Tento súd opakovane uviedol, že „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo

na rozhodnutie veci v primeranej lehote.“ Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide
o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.
Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

Okresný súd Levice potom uznesením zo dňa 16. júna 2015, č. k. 13C/285/2012-95 uložil žalobcovi
povinnosť v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti
rozsudku vo výške 20 eur. Rozhodnutie o vyrubení súdneho poplatku odôvodnil s poukazom na pol. č.
7a s prihliadnutím na pozn. č. 3 k položke 1, § 5 ods. 1 písm. a/, § 17 ods. 2 a § 18ca zákona č. 71/1992
Zb., v znení novely. Ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd od poplatníka vymáhať.

Žalobca podal včas odvolanie aj proti tomuto uzneseniu, žiadajúc prvostupňový súd, aby s poukazom na
ust.§210aOSPodvolaniuvcelomrozsahuvyhovelanapadnutéuzneseniezrušilbeznáhradyaaktento
postup prvostupňový súd nevyužije, žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil bez náhrady. Uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu
rozhodnutia a tým je odôvodnenie; neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré viedli

súd k jeho vydaniu môže žalobca len hádať. Nedostatok odôvodnenia ako dôvod na zrušenie uznesenia
o uložení povinnosti zaplatiť poplatok za odvolanie podľa položky 7a) konštatoval v množstve vecí napr.
Krajský súd v Žiline ako v konaní sp. zn. 8Co/295/2013. Žalobcovi bol vyrubený poplatok vo výške 20,-
eur za podané odvolanie, avšak tento poplatok sa vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Z uvedeného mal teda za preukázané, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody
a nepodliehajú mu ďalšie úkony vo veci samej ako odvolanie, dovolanie a pod. V súvislosti s uvedeným
poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995
Z. z. o správnych poplatkoch, čl. II k bodu 3. Poukázal na to, že podľa pozmeňujúceho návrhu kvládnemu návrhu zákona sa v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa navrhlo zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20,- eur, čím sa jednak

čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom
prístupu k spravodlivosti v týchto veciach, pretože sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej
sadzby (položka 1), ale práve ako paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší. V tomto smere dodal,
že v predmetnej veci podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, a preto žalobca nemôže byť vyzvaný na

zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Vyššie uvedené závery považoval za súladné s
publikovaným rozhodnutím všeobecného významu, a to rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 29. marca
2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a
jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi
bola v rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju

nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13
ods. 1 písm. a/ Ústavy SR. Poznamenal, že v § 1 zákona o súdnych poplatkoch je vyjadrená ústavná
zásada vyplývajúca z čl. 59 ods. 2 Ústavy, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo

na základe zákona. Súdy teda vyberajú súdne poplatky za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak
sa vykonávajú za návrh a za úkony štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych
poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch
vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Vzhľadom na uvedené,
ak je účastníkovi konania v rozpore so zákon č. 71/1992 Zb. ukladaná poplatková povinnosť tam, kde

ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu
ochranu ako aj práva upraveného čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR. Súd je pri výkone
svoje rozhodovacej právomoci viazaný čl. 2 ods. 2, a teda platí, že môže konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Navyše, podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov

účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola
žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012
Z. z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012.
Do 30.09.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku

vecne oslobodené.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku -ďalej len „OSP“), po
zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - účastníkom konania včas (§ 201 a § 204 OSP)
protirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustné (§201OSP),poskonštatovaní,žeodvolanie
má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom

prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej
tabuli súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako bol vyvesený na úradnej tabuli (§ 21

ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Aniodvolaniežalobcuprotiuzneseniuprvostupňovéhosúduzodňa16.júna2015,č.k.13C/285/2012-95
nepovažoval odvolací súd za dôvodne podané, preto aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ho
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, keďže vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodnúce pre posúdenie v žalobe uplatnených nárokov na náhradu

majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy.
Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že rozsah preskúmavacieho práva a povinnostiodvolacieho súdu je určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia
súdu prvého stupňa, a dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, že by súd prvého stupňa rozhodol v merite
veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z., pretože prvostupňový súd na danú vec aplikoval ustanovenie § 9 ods.
1 a 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, takže vôbec neaplikoval princíp
nepriamej retroaktivity. Odvolací súd poznamenáva, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec

nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý
rozsudoksúduprvéhostupňa.Žalobcapodalmnožstvonávrhovsrovnakýmpredmetomkonania,pričom
vo všetkých konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej
veci.
Odvolací súd akceptuje aj právne závery prvostupňového súdu vo veci samej a k jeho správnym
dôvodom dodáva, že podľa dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP sa 15-dňová lehota od doručenia žiadosti

exekútora pre exekučný súd vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle
vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami zachovávajúcimi autenticitu
sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie exekučného konania v snahe
dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu,
a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka stráca opodstatnenie v prípade, ak

exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom, t. j. ak exekučný titul
vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To však neznamená, že i vtedy exekučné
konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných
prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by

ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým
zamietnežiadosťexekútoraoudeleniepoverenia,bolbytoexplicitnezakotvilspôsobomakovniektorých
ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku,
v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote
na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od

doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal. Odvolací súd poznamenáva, že vo vzťahu
knesprávnemuúradnémupostupuexekučnéhosúduniejerozhodujúce,kedyzačalosamotnéexekučné
konanie, keďže lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti o vydanie poverenia).
Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Žalobca namietal, že
exekučný súd neoprávnene preskúmaval exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Uvedený

postup a obdobie, ktoré uplynulo od doručenia žiadosti súdneho exekútora exekučnému súdu až do
vydania zamietajúceho rozhodnutia o podanej žiadosti, nemožno považovať za nesprávny úradný
postup, pretože preskúmanie exekučného titulu je plne odôvodnené potrebou skúmania formálnej a
materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Ako už odvolací súd uviedol, lehota 15 dní
je len procesná a platí len v pozitívnom zmysle, teda vtedy, ak súd vydá poverenie súdnemu exekútorovi

na vykonanie exekúcie, nie v prípade, ak vydáva iné rozhodnutie, teda keď žiadosť zamieta. Vzhľadom
na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje, je však ústavne akceptovateľná aj dlhšia lehota
nevyhnutne potrebná na vykonanie preskúmavacej činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa
25.04.2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä v prípadoch, keď titulom pre vykonanie

exekúcie sú rozhodcovské rozhodnutia (rozhodcovské rozsudky).
Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný
skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým
povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty a či nie je
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). O návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského

rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky) žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietne. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že nedošlo nesprávnemu
úradnému postupu exekučného súdu a neboli ani naplnené ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti

štátu za škodu. Súd prvého stupňa neporušil právo žalobcu na spravodlivý proces, pretože v
hodnotení skutkových zistení súdu neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak,
prvostupňový súd ich zákonom požadovaným spôsobom v celom súhrne posúdil a aj správne vyhodnotil
ajehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinárokužalobcu.Vzhľadomkuvedenýmskutočnostiam odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako aj v časti výroku
o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny.
Odvolací súd sa zaoberal vecnou správnosťou, a teda zákonnosťou odvolaním žalobcu napadnutého

uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 16.06.2015, č. k. 13C/285/2012-95, aby v lehote 10 dní od
doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,- eur v zmysle položky 7a/
Sadzobníka súdnych poplatkov a po zistení, že odvolanie podala oprávnená osoba v zákonnej lehote a
že odvolanie je prípustné (§ 201 prvá veta a § 204 ods. 1 OSP), preskúmal uznesenie prvostupňového
súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožňuje s napadnutým uznesením prvostupňového súdu a s jeho odôvodnením a
k námietkam žalobcu, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné,
odvolací súd poznamenáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku, je
súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva
na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie
rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané

odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov v konkrétnej veci a príslušných
zákonných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti
konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv,

a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. K námietke,
že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale spoplatneniu nepodliehajú ďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie a dovolanie, odvolací súd dodáva, že tento právny názor žalobcu
neberie na zreteľ ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch, a to § 2 ods. 4 tohto zákona,
podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie a ten, kto podal dovolanie, § 5 ods. 1 písm.

a/, podľa ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a dovolania a § 6 ods. 2, podľa
ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej a poplatok
za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Výklad žalobcu je
účelový, je v rozpore so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne
odvolacie konanie, prípadne dovolacie konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková

povinnosť za odvolanie, či dovolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie
je. Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich
súdnemupoplatkuapoužitiuanalógielegisprivyrubenísúdnehopoplatku,pretožeprvostupňovýsúdiba
aplikoval ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch. K argumentácii žalobcu v odvolaní s poukazom na
rozsudokNSSRsp.zn.4Cdo39/2007,odvolacísúduvádza,žezuvedenéhorozsudkunajvyššiehosúdu

vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh konania v sadzobníku, teda
pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká
ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však už v čase podania odvolania
poplatková povinnosť za tento druh konania - žaloba na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, bola stanovená.

K prechodnému ustanoveniu § 18ca odvolací súd dodáva, že toto ustanovenie stanovuje, že z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012 sa
vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012. Keďže v danej veci bolo odvolanie proti
prvostupňovému rozsudku zo dňa 10. júna 2015, č. k. 13C/285/2012-72 podané dňa 12. júna 2015,
a v prípade uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 16. júna 2015, č. k. 13C/285/2012-95 išlo o súdny

poplatok za toto odvolanie, teda tento opravný prostriedok bol podaný až po 30.09.2012, nešlo ani o
úkon, ani o konanie začaté do 30.09.2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil žalobcovi za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov, je jeho rozhodnutie
vecne správne, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správne potvrdil.

Záverom odvolací súd poukazuje aj na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 3. decembra 2015 k otázke vzniku poplatkovej povinnosti v odvolacom a
dovolacom konaní, ak v čase podania žaloby bolo konanie oslobodené od súdneho poplatku v zmysle
§ 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.
V tomto stanovisku najvyšší súd uvádza, že „Ak bolo odvolanie (dovolanie) podané po 30. septembri

2012, vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní právna úprava účinná od
1. októbra 2012, i keď konanie vo veci samej na súde prvého stupňa začalo pred 30. septembrom 2012.“
Ďalej sa v uvedenom stanovisku poukazuje na to, že „Občianske súdne konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradnýmpostupom bolo podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení pred 1. októbrom 2012 ex lege
vecne oslobodené od súdneho poplatku. Zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších právnych predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 286/2012 Z. z.), došlo k novelizácii zákona č. 71/1992
Zb., ktorou bolo s účinnosťou od 1. októbra 2012 vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 71/1992 Zb.
Z intertemporálneho (prechodného) ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. vyplýva, že z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov

účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po tomto dni. Pri výklade tohto ustanovenia
treba vychádzať z celého kontextu zákona č. 71/1992 Zb. a použiť definície pojmu poplatkový úkon (§
1 zákona č. 71/1992 Zb.), ako aj vznik poplat-kovej povinnosti (§ 5 zákona č. 71/1992 Zb.) a ostatné
pojmy používané v zákone č. 71/1992 Zb. Stanoviská a rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych
Zbierka stanovísk NS a súdov SR 1/2016. Ak bol poplatkový úkon navrhnutý, alebo ak je v Sadzobníku
ustanovený súdny poplatok za konanie a konanie začalo do 30. septembra 2012, vyberajú sa poplatky

podľa doterajších predpisov. Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity, avšak iba vo vzťahu k
úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým do uvedeného dňa (t.j. do 30. septembra 2012). V prípade
podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 zákona č. 71/1992 Zb. podaním odvolania,
ktoré je poplatkovým úkonom (podobne je to v prípade dovolania). Ak bolo odvolanie (dovolanie) podané
po 30. septembra 2012, i keď samotné konanie na súde prvého stupňa začalo do 30. septembra 2012,

vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní právna úprava účinná po 30.
septembri 2012.
Podľa položky 7a Sadzobníka v znení účinnom od 1. októbra 2012 sa za žalobu o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
platí súdny poplatok vo výške 20 Eur. Ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým konanie na

jednom stupni (§ 6 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb.). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa ale
vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Za dovolanie sa vyberá poplatok vo výške dvojnásobku
poplatku ustanoveného v Sadzobníku. Z uvedeného vyplýva, že sám zákonodarca pre poplatkové účely
rozlišuje medzi konaním na prvom stupni a konaním odvolacím a dovolacím. Poplatková povinnosť za
odvolanie (dovolanie) sa posudzuje v každom z týchto konaní samostatne, a to podľa právneho stavu

platného v čase začatia odvolacieho (dovolacieho) konania.
Na opodstatnenosti právneho názoru, ktorý je vyjadrený v právnej vete tohto stanoviska, nič nemení
skutočnosť, že pri položke 7a Sadzobníka nie je žiadna osobitná zmienka (poznámka) o platení súdneho
poplatku za odvolanie a dovolanie. Ak totiž položka neobsahuje žiadnu poznámku, alebo v poznámke
nie je zmienka o platení odvolania a dovolania, postupuje sa podľa § 2 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 5

ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1992 Zb.“
Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.