Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 19, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/426/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813224633
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813224633.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu D., zastúpeného Y. proti
žalovaným 1) M., 2) P., zastúpenému Z., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane
žalovaných 1), 2) Q., zastúpeného Z., o zaplatenie 6.634,59 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 09. marca 2016, č.k. 18C/93/2014-148, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný 2) m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.), žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
žalovanému 2) a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných 1), 2) trovy konania spočívajúce v
trovách právneho zastúpenia vo výške 1.614,74 Eur, na účet ich spoločného zástupcu, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), žalovanému 1) náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). V

odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovaným 1), 2) zaplatenia
sumy 6.634,59 Eur s príslušenstvom, ktorú pohľadávku mal nadobudnúť na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 24.03.2011 od svojho právneho predchodcu - N. N., a.s. Pohľadávka ku dňu
postúpenia predstavovala sumu 13.126,96 Eur. Pohľadávka vznikla na základe zmluvy o
splátkovom úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 1) podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch v spojení s Obchodným a Občianskym zákonníkom. Súd prvej inštancie sa

zaoberal v prvom rade otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a dospel na základe vykonaného
dokazovaniakzáveru,žežalobcanepreukázalsvojuaktívnuvecnúlegitimáciuvkonaní,nakoľkonapriek
poučeniu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. relevantný dôkaz, preukazujúci jeho aktívnu legitimáciu v
konaní, súdu nepredložil. Zdôraznil, že pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom je
banka, je pre platné postúpenie pohľadávky nutné dodržať podmienky stanovené v ustanovení § 92 ods.
7 zákona o bankách v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (v súčasnosti ustanovenie § 92 ods. 8),
ktoré je špeciálnou úpravou voči všeobecnej úprave postúpenia pohľadávok. Podľa prvej vety § 92 ods.

7 zákona o bankách, možno pohľadávku banky aj bez súhlasu dlžníka postúpiť inej osobe (aj osobe,
ktorá nie je bankou) v prípade, ak dlžník mešká napriek písomnej výzve banky s čo i len
časťou svojho záväzku najmenej 90 dní. Podľa druhej vety § 92 ods. 7 zákona o bankách
banka nemôže postúpiť pohľadávku bez súhlasu dlžníka, ak dlžník pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva,
ibaže by súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči

banke presiahol jeden rok (druhá veta za bodkočiarkou). Z predmetného ustanovenia zároveň vyplýva,
že postúpené môžu byť iba splatné pohľadávky a nie pohľadávky, ktorých splatnosť nastane až po
postúpení pohľadávky. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 7 zákona o bankáchmôže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatnou, a to za predpokladu predchádzajúcej
písomnej výzvy banky a nepretržitého omeškania dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Uvedené predpoklady
sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase

postúpenia pohľadávky. Banka je teda oprávnená postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník
aktuálne napriek písomnej výzve banky v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní. V konaní bolo
preukázané vyjadrením samotného právneho predchodcu žalobcu, že
pred postúpením predmetnej pohľadávky nevyhlásil mimoriadnu splatnosť (v konaní nebol žalobcom
preukázaný opak), iba oznámil žalovaným 1), 2) listom zo dňa 12.04.2011 postúpenie pohľadávky. Z

listín, predložených žalobcom, vyplynulo, že žalovaný 1) bol písomne vyzvaný N. N., a.s. na úhradu
dlžnej sumy 56.427,10 Sk, nebolo však preukázané, že táto výzva bola žalovanému 1) skutočne aj
zaslaná a doručená. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru vykonal žalobca listom zo dňa 22.08.2013
ako osoba, ktorá nie je bankou, a to až po postúpení pohľadávky na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 24.03.2011. V konaní tak nebolo preukázané splnenie podmienok uvedených v
ustanovení § 92 ods. 7 zákona o bankách, a preto súd prvej inštancie dospel k záveru,

že postúpenie pohľadávky, uplatnenej žalobou, bolo neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka a
žalobca nenadobudol pohľadávku voči žalovaným 1), 2), nemá preto aktívnu legitimáciu v tomto konaní.
Z tohto dôvodu žalobu zamietol. Záverom konštatoval, že pohľadávka je premlčaná z dôvodu, že ku dňu
postúpeniapohľadávky(24.03.2011)bolžalovanývomeškaní1251dní,čopredstavuje3,43roka,zčoho
vyplýva, že už ku dňu postúpenia pohľadávky bola táto premlčaná. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil

ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 524 ods. 1, § 9, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, § 92
ods. 7, ods. 8 zákona o bankách, o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a
navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie, prípadne, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd
prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci Zastával názor,
že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou, nakoľko zo zákona
nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho
úkonupostúpeniapohľadávky.Citovanézákonnéustanovenienezakladáobčianskoprávnupovinnosťvo

vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska
v zmysle § 50 ods. 1 zákona o bankách. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92
ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto
výzvy nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Dôvodil, že
žalovaný 1) bol ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1215 dní, t. j. viac ako jeden rok,

a preto by jeho právny predchodca konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách i v prípade, že
by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Napriek uvedenému poukázal na skutočnosť, že výzvou zo
dňa 12.12.2008 jeho právny predchodca splnil všetky povinnosti, ktoré mu ukladá § 92 ods. 8 zákona o
bankách, nakoľko žalovaný bol vyzvaný na úhradu dlžnej sumy a zároveň bol v omeškaní so splnením čo
i len časti dlhu nepretržite dlhšie ako 90 dní, a teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. K záveru

súdu prvej inštancie, že spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky môže byť iba pohľadávka alebo
jej časť, ktorá je splatná, uviedol, že zo znenia § 92 ods. 8 zákona o bankách a ani z jeho gramatického
a logického výkladu takýto záver nevyplýva. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli len časti
peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne
uvedené a nebolo by formulované v tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo len časti

svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s
ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici a vyvodil záver, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane
jeho príslušenstva. Ďalej poukázal na znenie ust. § 524 a § 488 Občianskeho zákonníka, rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Bratislave a vyvodil, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti

úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Nesúhlasil so záverom súdu
prvej inštancie o premlčaní dlhu z dôvodu, že počet dní omeškania dlžníka nemožno spájať s vyhlásením
mimoriadnej splatnosti úveru právnym predchodcom žalobcu a ani s iným právnym úkonom, na základe
ktorého by došlo k splatnosti všetkých splátok do budúcna. Názor súdu prvej inštancie nemá oporu v
zákone. Ak veriteľ nevyužije svoje oprávnenie zosplatniť dlh, plynie premlčacia doba pre každú splátku

samostatne. Zdôraznil, že na danú vec dopadajú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to aj v otázke
dĺžky premlčacej doby, v ktorej súvislosti poukazoval na rozhodnutia iných súdov. Nesúhlasil s priznaním
trov právneho zastúpenia osobitnému subjektu (vedľajšiemu účastníkovi) z dôvodu, že neboli účelne
vynaložené. Uviedol, že združenie na ochranu spotrebiteľa vstupuje do množstva konaní bez ohľaduna stav konania, a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie
žaloby a návrh na priznanie trov právneho zastúpenia. Je zrejmé, že pred zaslaním oznámenia o vstupe
do konania združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z

označenia strán sporu usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Bez akýchkoľvek vedomostí o predmete
a stave konania nie je možné pripraviť sa na zastupovanie v tej-ktorej veci, a
teda naplniť podstatu úkonu - príprava a prevzatie právneho zastúpenia. Paušálny vstup združenia
zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, zbytočne navyšuje trovy
konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných

prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Nemožno hovoriť o trovách účelne
vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva, naopak, dochádza k zneužívaniu inštitútu ochrany
spotrebiteľa a právnej úpravy trov konania, preto je na mieste aplikácia § 150 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku ( § 257 CSP). Žalobca má za to, že úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu
právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa
priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú

pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne a personálne vybavené a odborne kompetentné.
Preto žalobca považuje právne zastúpenie osobitného subjektu v predmetnom konaní za nadbytočné,
účelové a nehospodárne. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 6MCdo/5/2013, podľa ktorého trovy, vzniknuté zastupovaním
advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní

vyhotovených advokátov mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej-ktorej veci, nemožno považovať
za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne uplatnenie, alebo bránenie práva na súde.

3. Žalovaný 1) sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Žalovaný 2) vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho zástupcu
uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a trvá na
absencii aktívnej legitimácie žalobcu v tomto konaní ako dôvodu, pre ktorý bola žaloba zamietnutá.
Uviedol, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 4Obo/210/2001 nie je možné aplikovať na danú situáciu, kde postupcom je banka, nakoľko zákon o

bankách je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis a nemožno teda bez ďalšieho vyvodiť, že v
prípade postúpenia bankovej pohľadávky stačí na platné postúpenie iba oznámenie postupcu dlžníkovi
o postúpení pohľadávky. Poukázal na rozhodnutia a závery Krajského súdu
Žilina, Krajského súdu Trenčín, Krajského súdu Prešov, Krajského súdu Bratislava, Krajského súdu
Banská Bystrica, z ktorých citoval. Zhrnul, že zo záverov krajských súdov vyplýva, že v prípade, že

žalobca doloží samotnú výzvu, je súčasne s ňou povinný doložiť aj doklad, preukazujúci zaslanie tejto
výzvy žalovanému, v opačnom prípade žalobca neunesie dôkazné bremeno preukázania predmetných
skutočností. Rovnako je potrebné, aby právny predchodca, ak chce postúpiť úver na tretiu osobu,
zosplatnil tento úver pred postúpením, pričom je povinný dodržať postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka. Ani jedna z uvedených podmienok nebola splnená. Pokiaľ ide o trovy konania a ich účelnosť,

poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu
v Trnave, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL.ÚS 1/2014, z ktorých citoval.
Zdôraznil, že ustanovenia O.s.p. umožnili občianskym združeniam, zameraným na ochranu spotrebiteľa,
vstúpiť do spotrebiteľských sporov aj v prípade, že nemajú žiadnu vedomosť o týchto sporoch a nemusia
preukazovať právny záujem na jeho výsledku. Pokiaľ by žalobca uplatňoval pohľadávky, na ktoré má

nárok, nedôjde k žiadnemu obohacovaniu vedľajšieho účastníka na trovách právneho zastúpenia.

5. Žalobca, ktorému bolo vyjadrenie k odvolaniu doručené, sa k nemu písomne nevyjadril.

6. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď

dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“),
ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných
ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle

tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a dôvodnosť odvolania podľa ustanovení O.s.p.
účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie (pokiaľ ide o vecný obsah odvolania vo veci
samej, posudzovanie vecnej legitimácie strán sporu sa novou procesnou úpravou nezmenilo). Procesne
postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP.7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie je potrebné vo veci samej potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorého dôvody,
pokiaľideoposúdenieaktívnejlegitimáciežalobcu,súsprávne(§387ods.2CSP)adopĺňanasledujúce:

8. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie v prvom rade na závere o nedostatku

aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči
žalovaným z pôvodného veriteľa - N. N., a.s. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal,
že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaných na splnenie
peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok zo
dňa 24.03.2011 v časti postúpenia pohľadávky voči žalovanému za absolútne neplatnú podľa §
39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej

v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.

9. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného

práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je
imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu
preukázallenoznámenímpostupcuopostúpenípohľadávkydlžníkovi;jepotrebnépreukázanieplatného
postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil

postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To
však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o
postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna
prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 4Obo/210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky

bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a
súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť
zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa

ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej
postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za
následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú
najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a
súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca.

K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn.
IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

10. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o bankách“): „Ak je napriek písomnej výzvy banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku, zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.

Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“11. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky
pri ochrane bankového tajomstva, ako to uvádza žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti

zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu
k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu
nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie
„Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového

tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže
banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom
a contrario znamená, že ak podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť
pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok
uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie
v rozpore so zákonom a takýto úkon by bol absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka,

pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade,
keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli
pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či
postúpenie pohľadávky bolo platné.

12. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (od
01.07.2016 odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Nesprávne právne posúdenie veci je
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav
nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový stav síce aplikuje správny predpis, ale tento
nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie

§ 92 ods. 7 zákona o bankách účinným v čase postúpenia pohľadávky (v súčasnosti ods. 8) správne.
Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky pred postúpením pohľadávky na
žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo preukázané, že banka pred
postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovaného na splnenie jeho záväzku a výzvu mu doručila).

13. Právny predchodca žalobcu síce predložil súdu výzvu adresovanú žalovanému na splnenie
jeho záväzku zo dňa 12.12.2008 ku dňu omeškania 30.11.2008 vo výške 56.427,10 Sk (1.873,04 Eur),
nepreukázal však, či a na aké adresy bola odoslaná, teda, či možno prípadne uplatniť fikciu doručenia
podľa všeobecných obchodných podmienok banky a podobne. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej
inštancie správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92

ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky
voči žalovanému na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným ustanovením,
čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho
zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nemá preto
aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu

založeného zmluvou o úvere zo dňa 10.03.2005, ktorú uzavrel žalovaný 1) so N. N., a.s. - právnym
predchodcom žalobcu.

14. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného 1) trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho
právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému

nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok
v znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti
toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“, je
pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa
vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Táto veta ustanovuje,

že banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
(t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom).

Ak by časť druhej vety, začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“ mala predstavovať výnimku aj z prvej
vety (teda z prvej aj z druhej vety), muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-
technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam
sa (táto výnimka) vzťahuje.15. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku (výrok I.)
ako vecne správny potvrdil.

16. Odvolací súd zdôrazňuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalobcu obsiahnutými v jeho
odvolaní (napr. otázkou premlčania nároku, nakoľko žaloba bola zamietnutá z dôvodu nedostatku
aktívnej legitimácie), keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver
vyplýva z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej
republiky.

17. K trovám vedľajšieho účastníka (výrok III.) odvolací súd uvádza, že v civilnom konaní sa o náhrade

trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo zodpovednosti za
zavinenie alebo za náhodu. So zavedením inštitútu vedľajšieho účastníka, vystupujúceho na podporu
účastníka - spotrebiteľa (ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016), nedošlo k žiadnej
takej zmene ustanovení O.s.p., účinného do 30.06.2016 o náhrade trov konania
(§ 142 až § 150 O.s.p. účinného do 30.06.2016), ktorá by reagovala na nový inštitút. Súčasne, ani

samotná právna úprava uvedeného inštitútu problematiku náhrady trov konania neupravuje. Nie je tak
daný žiaden zákonný podklad pre zmenu ustálenej súdnej praxe z obdobia pred zavedením vedľajšieho
účastníctva podľa ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016, ktorá priznávala náhradu
trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi. Právo na náhradu trov konania, ako aj povinnosť nahradiť
trovy konania vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p., účinného do 30.06.2016, v zmysle ktorého má

vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za
seba. Pokiaľ teda O.s.p., účinný do 30.06.2016, nevyhradil práva a povinnosti v konaní iba niektorému
z účastníkov, teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia s návrhom) alebo žalovanému (napr. súhlas
so späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti, dané Občianskym súdnym poriadkom
všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti vedľajšieho účastníka.

Pretože ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p., účinného do 30.06.2016, aplikované aj v
danom prípade, neviaže právo na náhradu trov konania výslovne na žalovaného, ale vo všeobecnosti na
účastníka, zakladá uvedené ustanovenie povinnosť, ako aj právo na náhradu trov konania s poukazom
na ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p., účinného do 30.06.2016 aj vedľajšiemu účastníkovi v zmysle zásad
zodpovednosti za výsledok konania, prípadne za zavinenie alebo za náhodu. Z uvedeného

vyplýva, že vedľajší účastník, hoci v konaní zostáva treťou osobou, má rovnaké práva a povinnosti
ako účastník, na stranu ktorého vstúpil , a preto pre prípad úspechu ním podporovaného účastníka v
súdnom konaní má rovnako ako úspešný účastník právo na náhradu trov konania. Správne preto súd
prvej inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania spočívajúcu
v trovách právneho zastúpenia s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p., účinného do 30.06.2016.

18. Pokiaľ žalobca namietal, že trovy konania v prípade, ak sa vedľajší účastník nechá zastúpiť
advokátom, nemožno považovať za účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva, odvolací
súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na
právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Tak ako žalobca, tak aj každý

iný účastník súdneho konania, má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, pričom toto právo,
garantované Ústavou, môže využiť za podmienok, ktoré v danom prípade bližšie
upravoval Občiansky súdny poriadok (§ 18, § 24, § 25 ods. 1, § 93 ods. 4 O.s.p., účinného do
30.06.2016). Nejde o zneužitie inštitútu ochrany spotrebiteľa, keď sa vedľajší účastník nechá zastúpiť
advokátom. V ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016, zákonodarca zvýšil ochranu

spotrebiteľov, keď umožnil na strane spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa konania takej
právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom takýmto
predpisom je zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Skutočnosť, že účastník konania je (alebo
by mal byť) sám dostatočne právne kvalifikovaný (napríklad má právnické vzdelanie alebo zamestnáva
právnikov), nie je dôvodom na to, aby sa takémuto účastníkovi nepriznali trovy právneho zastúpenia.

Obdobne skutočnosť, že predmetom činnosti vedľajšieho účastníka je ochrana práv spotrebiteľov, a
teda by mal byť dostatočne odborne a personálne vybavený na realizáciu tejto činnosti, sama osebe
neznamená, že takýto subjekt nemá právo na právne zastúpenie. Ani Občiansky súdny poriadok a ani
zákon o ochrane spotrebiteľa nevylučujú a ani neobmedzujú vyššie uvedené ústavnéprávo relevantných subjektov v procesnom postavení vedľajšieho účastníka nechať sa zastúpiť právnym
zástupcom. S právom na právne zastúpenie je nerozlučne spojené aj právo na náhradu trov
právneho zastúpenia v prípade procesného úspechu daného účastníka (resp. vedľajšieho

účastníka) za predpokladu, že išlo o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 142
ods. 1 O.s.p., účinného do 30.06.2016). Teda trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nie je
možné považovať za neúčelné len preto, že vedľajší účastník mohol hájiť práva žalovaného spotrebiteľa
sám, bez advokáta.

19. Pokiaľ žalobca v odvolaní navrhol aplikovať ustanovenie § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, účinného do 30.06.2016 , neuviedol, v čom vidí dôvody hodné osobitného zreteľa (okrem
argumentu údajného zneužitia práva, s ktorým sa odvolací súd vysporiadal vyššie), a ani odvolací súd
nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 150 ods. 1
O.s.p., účinného do 30.06.2016 (resp. § 257 CSP).

20. K námietke neúčelnosti trov konania, vynaložených vedľajším účastníkom v tomto súdnom konaní,
odvolací súd konštatuje, že vedľajší účastník vstúpil do konania podaním, doručeným súdu prvej
inštancie dňa 26.09.2014, dňa 29.10.2014 a dňa 29.01.2015 doručil súdu prvej inštancie vyjadrenia
k žalobe, v ktorých uviedol, že ide o spotrebiteľský spor, namietal premlčanie nároku žalobcu a
nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu s poukazom na ust. § 92 ods. 8 zákona o

bankách. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že sa zaoberal dôvodnosťou a
účelnosťou jednotlivých úkonov právnej služby. Prirodzene, niektoré formulácie sa vo vyjadreniach
vedľajšieho účastníka, podávaných vo viacerých veciach, opakujú, je to však spôsobené
tým, že takisto rovnaká je v týchto veciach právna argumentácia žalobcu a opakujú sa aj samotné
zmluvné podmienky v zmluvách uzatváraných právnym predchodcom žalobcu.

Odvolacísúdkonštatuje,žepodaniavedľajšiehoúčastníkaneboliibavšeobecnýmivyjadreniami,aleboli
vecné, obsahovali konkrétne vyjadrenia, vzťahujúce sa na predmet daného konania (najmä námietku
nedostatku aktívnej legitimácie) a konkrétnu právnu argumentáciu. Je tak nesporné (na rozdiel od
skutkového stavu konštatovaného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 6MCdo/5/2013, ktoré citoval v odvolaní žalobca), že vedľajší účastník na strane žalovaných vyvinul

aktivituvzáujme„pomocivspore“účastníkovi,nastranektorého vkonanívystupoval,zúčastnil
sa na pojednávaní dňa 04.02.2015 a dňa 09.03.2015, teda nemožno hovoriť o neúčelne vynaložených
trovách. Trovy vedľajšieho účastníka, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia - odmene právneho
zástupcu vedľajšieho účastníka za úkony právnej služby, a to prevzatie a príprava právneho zastúpenia,
vyjadrenie k žalobe 2 x, vyjadrenie k odvolaniu, účasť na pojednávaniach 2 x vrátane režijných paušálov

a cestovných nákladov v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z., preto nie je možné považovať za neúčelne
vynaložené.

21. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok i v časti o trovách vedľajšieho účastníka ako
vecne správne potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému 2) priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.

23. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).