Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/494/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5708204780
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5708204780.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Mejstríka a
členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jána Burika, v právnej veci navrhovateľa: MUDr. U. G.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom V., G. X, zastúpeného Advokátskou kanceláriou LEAGLE s.r.o. so sídlom
Bratislava, Dunajská 15/A, IČO: 36 856 509 proti odporcovi: Mgr. X. I., nar. X. X. XXXX, bytom V. -
G. XXX, zastúpenému Advokátska kancelária Andrea Havelková, s.r.o. so sídlom Žilina, D. Dlabača

2743/28, IČO: 36 854 956, o zaplatenie 165 969,59 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Martin, č.k. 9C/45/2009-607 zo dňa 29. 5. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
165 969,59 Eur v lehote do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku,
p o t v r d z u j e .

Výrok v časti priznaného príslušenstva (6 % úrok z omeškania ročne zo sumy 66 387,84 Eur od 16. 5.

2005 do 23. 9. 2006 a od 25. 9. 2006 do zaplatenia, 7 % úrok z omeškania ročne zo sumy 66 387,84 Eur
od 16. 5. 2006 do 23. 9. 2006 a od 25. 9. 2006 do zaplatenia a 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 199
163,51 Eur od 25. 9. 2006 do zaplatenia) z r u š u j e a v tejto častiv r a c i a na ďalšie konanie.

V ostatných výrokoch, odvolaním nenapadnutých, ostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi z

titulu vrátenia pôžičky sumu 165 969,59 Eur spolu so 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 66
387,84 Eur, so 7 % úrokom z uvedenej sumy a s 9 % úrokom zo sumy 199 163,51 Eur za príslušné
časové obdobia, všetko do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Konanie o návrhu na zaplatenie 9 %
úroku z omeškania ročne zo sumy 331 939,19 Eur za deň 24. 9. 2006 zastavil a vo zvyšku uplatneného
nároku na úroky z omeškania návrh zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné
rozhodnutie v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Výrok o vrátení sumy 165 969,59 Eur s príslušenstvom zdôvodnil v súlade s ust. § 657 Občianskeho

zákonníka, keď konštatoval, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, na základe
ktorej navrhovateľ zapožičal odporcovi sumu 10 000 000,- Sk - 331 939,19 Eur, pričom jednotlivé
splátky pôžičky, ku ktorým sa odporca zaviazal, neboli riadne a včas splatené, preto sa dostal do
omeškania. Súd rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj o úroku z omeškania, ktorého
výšku odvodil od ustanovení Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Vzhľadom na späťvzatie návrhu
navrhovateľom do sumy 165 969,59 Eur rozhodoval len o vrátení zvyšnej sumy pôžičky a príslušenstva

z celej pôvodne žalovanej sumy. Pri priznaní príslušenstva vychádzal súd zo zmluvy o pôžičke a z tam
dohodnutých jednotlivých splátok a termínov, v ktorých mali byť uhradené. Vzhľadom na späťvzatie
návrhu v časti priznania 9 % úroku za deň 24. 9. 2006 zo sumy 331 939,19 Eur konanie zastavil a vozvyšku uplatneného nároku na úroky z omeškania (9 % úrok zo sumy 331 939,19 Eur) ako nedôvodný
zamietol.
Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p..

Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku ďalej vyplynulo, že medzi účastníkmi nebolo sporné písomné
uzatvorenie zmluvy o pôžičke, avšak odporca tvrdil, že k reálnemu prevzatiu peňazí v sume 10 000
000,- Sk v deň uzatvorenia zmluvy nedošlo. Zmluva mala slúžiť len ako „zábezpeka“ pre majiteľov
spoločnosti SNOWLINE s.r.o. na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré mu spoločnosť zaplatila pri
prevode obchodného podielu v spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole s.r.o.. Navrhovateľ

naopak preukazoval, že finančné prostriedky poskytol odporcovi ako fyzická osoba a peniaze reálne
prevzal v deň podpísania zmluvy v sídle firmy. Po vykonaní dokazovania prvostupňový súd dospel k
presvedčeniu, že v lepšej dôkaznej situácii sa ocitol navrhovateľ, ktorý svoj nárok preukazoval nielen
zmluvou o pôžičke podpísanou účastníkmi pred notárom, ale aj výpoveďou svedka L., ktorá v mnohých
smeroch korešpondovala s výpoveďou samotného navrhovateľa. Naopak odporca svoje tvrdenia súdu
nijakým spôsobom nepreukázal.

Proti tomuto rozsudku prostredníctvom zástupcu, v zákonom stanovenej lehote, podal odvolanie
odporca. Napadol výrok, ktorým ho súd zaviazal zaplatiť navrhovateľovi istinu a príslušenstvo. Podľa
jeho názoru prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205
ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, f/ O.s.p.). V tejto súvislosti namietal protokoláciu priebehu pojednávania
zo dňa 29. 5. 2013, keď podľa neho súd riadnym spôsobom nepoučil účastníkov podľa § 120 ods.
4 O.s.p. a nedal možnosť po takomto poučení navrhnúť ešte nejaké dôkazy, resp. uviesť nejaké
tvrdenia. Ďalej súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď k reálnemu odovzdaniu peňazí

odporcovi zo strany navrhovateľa nedošlo. Hoci navrhovateľ na pojednávaní dňa 14. 1. 2003 uviedol,
že svedkom mal byť p. L., ten vo svojej výpovedi odovzdanie peňazí nepotvrdil. Uvedená skutočnosť
vyplýva taktiež aj z čiastočného späťvzatia návrhu na základe dohody L. s odporcom. V konaní tiež
nebol vypočutý navrhovaný svedok E. U., ktorý by vedel potvrdiť spomínanú previazanosť zmluvy o
pôžičke s prevodom obchodného podielu, keď tento bol prítomný rokovaní o predmetnej zmluve o

pôžičke, napriek tomu, že nebol priamo pri jej podpise. Jeho výsluch súd odmietol z dôvodu svojho
presvedčenia, že by vec bližšie neozrejmil. Odvolateľ prvostupňovému rozsudku vyčítal tiež priznanie
nároku na zaplatenie úrokov z omeškania, keď po zrušení predchádzajúceho rozsudku odvolacím
súdom navrhovateľ neozrejmil, čo je ďalej predmetom konania a aké konkrétne nároky si voči odporcovi
uplatňuje. Navrhovateľ nekonkretizoval, ktorých konkrétnych 165 969,59 Eur z pôvodne uplatňovaných

331 939,19 Eur sa domáhal naďalej v konaní po späťvzatí návrhu a napriek tomu súd prvého stupňa
bez bližšieho ozrejmenia nároku priznal navrhovateľovi úroky z omeškania aj z tej časti istiny, pri ktorej
bol nárok na zaplatenie vzatý späť. Vzhľadom k späťvzatiu návrhu v časti istiny navrhovateľ v tejto
časti nepokračoval riadne v konaní a tak nastáva stav ako keby k spočívaniu premlčacej doby, týkajúcej
sa tejto časti istiny nedošlo. Vzhľadom k rozdielnej splatnosti jednotlivých splátok istiny a bližšiemu

nešpecifikovaniu nároku na zaplatenie, v ktorej konkrétnej časti istiny vzal navrhovateľ návrh späť a
ktorej časti istiny sa naďalej domáha, nebolo možné o uplatnenom úroku z omeškania prvostupňovým
súdomrozhodnúť,pričomohľadomtohtonárokuzároveňodvolateľvzniesolnámietkupremlčania.Vtejto
súvislosti odvolateľ uviedol, že úroky z omeškania boli súdom prvého stupňa priznané navrhovateľovi
nezákonne, resp. rozhodnuté o tomto nároku bolo predčasne. Z uvedených dôvodov žiadal odvolateľ

napadnutý výrok rozsudku okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie, prípadne
výrok zmeniť a návrh v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať navrhovateľa na náhradu trov celého
konania.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom

bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti
podľa § 219 O.s.p. potvrdil, resp. podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. v časti napadnutého výroku zrušil.
Odvolací súd tak potvrdil výrok, ktorým prvostupňový súd zaviazal odporcu k zaplateniu sumy 165
969,59 Eur navrhovateľovi v lehote 3 mesiacov a zároveň napadnutý výrok zrušil v časti priznaného
príslušenstva (úroku z omeškania). Ostatné výroky, odvolaním nenapadnuté, ostali nedotknuté.

Z obsahu spisu, vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom a preskúmaním napadnutého
rozsudku, mal i odvolací súd preukázané, že navrhovateľ sa domáhal zaplatenia sumy 10 000 000,-
Sk (331 939,19 Eur) z titulu zmluvy o pôžičke. Navrhovateľ poukazoval na skutočnosť, že dňa 7. 9.2004 uzatvoril s odporcom ako dlžníkom zmluvu o pôžičke, na základe ktorej sumu 10 000 000,- Sk
zapožičal odporcovi, pričom tento podpisom zmluvy potvrdil prevzatie pôžičky. Túto sa zaviazal vrátiť
navrhovateľovi v splátkach v období od 15. 5. 2005, poslednú splátku do 15. 5. 2008. Pre prípad

omeškania bol dohodnutý úrok vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej NBS, platnej k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Pravosť podpisov na zmluve o pôžičke bola osvedčená
pred notárom. V priebehu celého prvostupňového konania odporca poukazoval na to, že zmluva o
pôžičke reálne nikdy nevznikla, neprevzal finančné prostriedky z tohto titulu a zmluva bola uzatvorená
za účelom zabezpečenia finančných prostriedkov spoločnosti SNOWLINE s.r.o. Bratislava v súvislosti s

prevodom jeho obchodného podielu v spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole s.r.o.. Poukazoval
na zmluvu o prevode obchodného podielu zo dňa 7. 11. 2002, jej dodatok, zmluvu o budúcej zmluve o
prevode obchodného podielu a jej dodatok, ako aj ďalšie skutočnosti (odstúpenie od zmluvy o prevode
obchodného podielu, súdny spor s tým súvisiaci), z ktorých mali vyplynúť ním tvrdené skutočnosti.
Prvostupňový súd vzhľadom na produkované dôkazy účastníkmi v konaní nakoniec dospel k záveru, že
v lepšej dôkaznej situácii sa ocitol navrhovateľ, ktorý svoj nárok preukazoval nielen zmluvou o pôžičke

a svojou výpoveďou, ale aj výpoveďou svedka L.. Vo veci rozhodol a návrhu na zaplatenie sumy 10 000
000,- Sk (331 939,19 Eur) s príslušenstvom vyhovel.
V priebehu odvolacieho konania navrhovateľ časť nároku vo výške 165 969,59 Eur zobral späť a súd
v tejto časti konanie zastavil. Späťvzatie časti nároku navrhovateľ nezdôvodnil, a preto odvolací súd
rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil s tým, že navrhovateľ by mal ozrejmiť, čo je naďalej predmetom

konania, aké konkrétne nároky si voči odporcovi uplatňuje.
Prvostupňový súd v naznačenom smere doplnil dokazovanie, pričom sa oboznámil s dohodou o
urovnaní, ktorú predložil navrhovateľ a ktorá dodatočne mala odôvodniť čiastočné späťvzatie nárokov
vočiodporcovi.DohodaourovnaníbolauzatvorenámedziodporcomaIng.L.L.(niejeúčastníkkonania)
s poukazom na spor vedený pred OS Bratislava I. pod sp. zn. 5C/121/2010 o zaplatenie sumy 209

121,69 Eur. Obaja účastníci dohody o urovnaní však zároveň uviedli, že podpísaním dohody sa nemenia
pochybnosti a rozdielne právne názory na existenciu a výšku nárokov vyplývajúcich zo zmluvy alebo s
nimisúvisiacich.PodľadohodysazaviazalL.L.zaplatiťX.I.kudňu27.3.2011vhotovostisumu50000,-
Eur a zároveň sa zaviazal L. L. odovzdať X. I. čiastočné späťvzatie návrhu v právnej veci navrhovateľa
MUDr. G. o zaplatenie 331 939,19 Eur, pričom týmto v žiadnom prípade neuznáva nároky a práva, ktoré

si voči odporcovi v tomto konaní navrhovateľ uplatňuje. Prvostupňový súd opakovane vypočul svedka B.,
ktoréhovýpoveďbolatiežspochybnenávodvolacomkonanípredloženímprehlásenia,ktorépodstatným
spôsobom menilo výpoveď svedka vykonanú pred prvostupňovým súdom. Svedok U. B. na pojednávaní
dňa 15. 3. 2012 pripustil, že s odporcom jednal o odpustení dlhu (209 121,69 Eur s príslušenstvom),
avšak ako protihodnotu mal odporcovi vybaviť niečo v obchodnej spoločnosti, pričom táto dohoda

nemala nič spoločné s konaním, v ktorom bol vypočúvaný B. ako svedok pred Okresným súdom Martin
vo veci navrhovateľa MUDr. G.. Pokiaľ išlo o čestné vyhlásenie, ktoré do spisu v priebehu odvolacieho
konania pripojil odporca a z ktorého mali vyplynúť iné skutočnosti ako ich uviedol vo svedeckej výpovedi
B., k tomuto svedok uviedol, že takéto čestné vyhlásenie nečítal a pri jeho doručení p. P. uviedol, že
s odporcom (I.) nechce mať nič spoločné. Potvrdil, že bol odporcom niekoľkokrát oslovený, či nechce

zmeniť výpoveď v konaní o pôžičke medzi G. a I., v tomto smere sa jeho výpoveď nijakým spôsobom
nemení a na svojej pôvodnej výpovedi trvá. Súd vypočul tiež svedka U. P., ktorý robil sprostredkovateľa
pri doručovaní korešpondencie medzi svedkom B. a odporcom, o obsahu však nevedel a jeho činnosť
v podstate spočívala len v práci kuriéra medzi B. a I.. Prvostupňový súd zamietol návrh odporcu na
vypočutie navrhnutého svedka U.. Tento pokladal za účelový. V priebehu celého konania odporca takúto

osobu, ktorá by mala byť prítomná pri rokovaniach o zmluve o pôžičke nespomínal, pričom nebol
prítomný pri písomnom vyhotovení zmluvy o pôžičke a nemohol preto vypovedať o (ne)prevzatí peňazí z
pôžičky. Súd sa oboznámil aj zmluvou o prevode obchodného podielu, resp. odstúpením od tejto zmluvy,
dospel však k záveru, že previazanosť medzi zmluvou o pôžičke a zmluvou o prevode obchodného
podielu, resp. odstúpením od tejto zmluvy, odporca nepreukázal.

Vzhľadom na takto zistený skutkový stav a vykonané dokazovanie má aj odvolací súd za to, že ohľadom
vzniku pôžičky, uzatvorenej zmluvy o pôžičke a jej reálnemu naplneniu sú závery prvostupňového súdu
správne. Súd dospel aj k správnemu právnemu záveru, keď zistený skutkový stav podriadil pod ust.
§ 657 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi

veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby
veci rovnakého druhu. V tejto súvislosti prvostupňový súd správne poukazuje na dôkazy produkované
navrhovateľom, a to písomnú zmluvu o pôžičke s podpismi osvedčenými notárom, pričom v zmluve
je zároveň uvedené, že dlžník podpisom zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky vo výške 10 000 000,-Sk. Účastníci zmluvy zároveň vyhlásili, že ich zmluvná voľnosť nie je ničím obmedzená a zmluva
vyjadruje ich slobodný a vážny úmysel, súhlasia s obsahom zmluvy a zmluvné prejavy sú im dostatočne
zrozumiteľné a určité. Existenciu zmluvy o pôžičke potvrdil aj svedok Ing. L., bol pri jej spisovaní v

sídle firmy na Prešovskej ulici v Bratislave a dokonca bol aj pri overení podpisu u notára. V deň
uzatvorenia zmluvy o pôžičke videl u navrhovateľa väčšiu sumu peňazí, predpokladal, že k odovzdaniu
peňažnej sumy došlo zo strany navrhovateľa odporcovi, osobne však prevzatie peňazí nevidel. Svedok
B. sa k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke vyjadriť nevedel. Odporca nespochybnil uzatvorenie zmluvy o
pôžičke, spochybnil však reálne prevzatie peňazí, nakoľko podľa neho zmluva bola len ako zábezpeka

pre vrátenie vyplatenej ceny za prevod obchodného podielu. Dôkazné bremeno ohľadom určitých
skutočností zaťažuje toho účastníka, ktorý tieto skutočnosti tvrdí a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé
právne dôsledky. Záver o tom, že účastník neuniesol dôkazné bremeno, možno urobiť len vtedy, ak
zhodnotenie dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, neumožňuje súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdeniaúčastníkaaaniotom,žebybolonepravdivé.Dôkaznýmbremenomsapritomrozumieprocesná
zodpovednosť účastníka konania za to, že neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu bolo

rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. V tomto konaní navrhovateľ predložil súdu písomnú
zmluvu o pôžičke s podpismi osvedčenými u notára. Na rozdiel od verejnej listiny u súkromnoprávnej
listiny z hľadiska hodnotenia dôkazov sa síce neprezumuje pravdivosť tvrdení v nej obsiahnutých,
kým sa nepreukáže opak, no aj súkromná listina má dôkaznú silu a v rámci hodnotenia dôkazov svoj
význam. Listina o pôžičke podporuje procesnú pozíciu a tvrdenia navrhovateľa. Odporca v priebehu

konania (žaloba podaná 13. 5. 2008) mal priestor na preukázanie vlastných tvrdení o zastretom právnom
úkone, avšak na zvrátenie skutkového stavu vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke nestačí tvrdenia iba
prezentovať, ale ich aj hodnoverne preukázať. V tejto súvislosti aj odvolací súd má za to, že odporca
neuniesol dôkazné bremeno. Odporca tvrdil, že uzatvorenie zmluvy o pôžičke súviselo so zmluvou o
prevode obchodného podielu, ktorá bola uzatvorená medzi ním a právnickou osobou SNOWLINE s.r.o.

so sídlom Bratislava, Prešovská 59. Ak mala zmluva o pôžičke slúžiť na zabezpečenie pohľadávok
tejto právnickej osoby, nie je ani odvolaciemu súdu zrejmé, prečo bola uzatvorená ako zmluva medzi
dvoma fyzickými osobami, keď peňažné prostriedky poskytol MUDr. G., čo dokladoval aj potvrdením
peňažného ústavu o uskutočnených výberoch z účtu. Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd
stotožňuje so závermi prvostupňového súdu v tej časti rozsudku, ktorou zaviazal odporcu k zaplateniu

sumy 165 969,59 Eur, pričom v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje aj s právnym posúdením veci,
ako aj zdôvodnením rozhodnutia prvostupňovým súdom a na jeho závery v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.
poukazuje. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na porušenie jeho procesných práv s tým, že nebol riadne
poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., k tomuto odvolací súd udáva, že už pri doručení návrhu s prvým
vytýčeným termínom prejednania veci bolo odporcovi doručené uznesenie zo dňa 22. 7. 2009, ktoré

obsahuje aj poučenie pre účastníka podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Uznesenie mu bolo doručené 27. 8.
2009. S tým súvisiace tvrdenie odvolateľa, že bol dotknutý na svojich procesných právach, nepovažuje
odvolací súd za dôvodné.

Odvolací súd však zrušil výrok, ktorým prvostupňový súd priznal navrhovateľovi požadované

príslušenstvo, na zaplatenie ktorého nárok zdôvodnil navrhovateľ zmluvou o pôžičke a tam dojednaných
termínov plnenia jednotlivých splátok poskytnutých na splatenie dlhu. V tejto súvislosti už v zrušujúcom
uznesení prvého rozsudku odvolací súd uviedol, že vzhľadom na nezdôvodnené späťvzatie žaloby v
časti zaplatenia 165 969,59 Eur je potrebné zo strany navrhovateľa riadnym spôsobom špecifikovať, z
akého titulu mu vznikol nárok na požadované príslušenstvo - jednotlivé úroky z omeškania z jednotlivých

súm. Ani z dodatočne predloženej dohody o urovnaní medzi inými osobami, ako sú účastníci konania,
nevyplynul dôvod, prečo zobral navrhovateľ návrh v časti späť. Z dispozičnej zásady ovládajúcej celý
sporový proces vyplýva, že navrhovateľ môže v priebehu konania meniť návrh na začatie konania v
tom, čoho sa návrhom domáha alebo v skutkovom základe návrhu, prípadne návrh alebo jeho časť
môže zobrať späť. Predmetom konania tak zostala len časť pôvodne požadovaného nároku (čo je

samozrejme možné, navrhovateľ nemá povinnosť žiadať zaplatenie celej požičanej sumy), avšak podľa
názoru odvolacieho súdu takýto postup navrhovateľa viedol k tomu, že nebolo možné o požadovanom
príslušenstve rozhodnúť z titulu pôvodne popísaných nárokov. V tomto sa odvolací súd zhoduje s
odvolateľom, že nie je možné určiť, kedy bol odporca v omeškaní s plnením, pretože po späťvzatí došlo
k novému vymedzeniu ním požadovaného nároku. Pokiaľ odvolací súd rozhodol o zastavení konania

o časti pôvodne požadovaného nároku, nie je možné potom vymedziť príslušenstvo k niečomu, čoho
sa navrhovateľ nedomáha. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal aj na možnosť premlčania jednotlivých
nárokov, o čom však v štádiu odvolacieho konania, vzhľadom na dvojinštančnosť, by vyhodnotenie
vznesenej námietky premlčania mohlo zásadným spôsobom ovplyvniť rozhodnutie súdu, avšak pokiaľby tak urobil odvolací súd, účastníkom by odobral možnosť prieskumu správnosti nových skutkových
zistení na základe odvolania účastníka proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa a rozhodnutie odvolacieho
súdu na základe týchto zistených a vyhodnotených skutočností by bolo rozhodnutím vydaným v jednom

stupni. Nedodržanie zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania by potom predstavovalo
porušenie stanoveného postupu v zmysle ustanovenia čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, v zmysle
ktorého sa každý môže domáhať svojho práva u nezávislého a nestranného súdu, prípadne čl. 46, 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom,

čomu nasvedčuje aj judikatúra predstavujúca jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, prípadne
ÚstavnéhosúduSR(napr.uznesenie5Cdo187/2009).Pokiaľbyvtejtosúvislostiajdospelprvostupňový
súd k tomu, že nárok, resp. časť nároku premlčaná nie je, odvolací súd má za to, že späťvzatím časti
uplatňovaného nároku došlo k opätovnému vymedzeniu požadovaných nárokov (zaplatenie sumy 165
969,59 Eur), čo je novo stanovený nárok, hoci právne odvodený od zmluvy o pôžičke, avšak s novo
vymedzeným rozsahom plnenia. Do úvahy by potom prichádzalo (pokiaľ by nárok nebol premlčaný)

priznať príslušenstvo od začiatku uplatňovania tohto nároku (sumy 165 969,59 Eur) a v tejto súvislosti
priznať požadovaný úrok z omeškania odo dňa vzniku takto vymedzeného požadovaného plnenia.

Výroky rozsudku prvostupňového súdu odvolaním nenapadnuté ostali nedotknuté.

O trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd s poukazom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.