Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 28, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/214/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5611200775
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Machyniak
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5611200775.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Horská služba, so sídlom Dom Horskej služby
Jasná, Demänovská dolina 83, Liptovský Mikuláš, proti žalovanému Slovenskému združeniu telesnej
kultúry, so sídlom v Bratislave, Junácka 6, v dovolacom konaní zastúpenému Doc. JUDr. Ľubomírom
Fogašom, CSc., advokátom so sídlom v Bratislave, Kýčerského 5, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 8C/31/2011, o dovolaní

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. októbra 2013 sp. zn. 6Co/147/2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. októbra 2013 sp. zn. 6Co/147/2013 vo výroku, ktorým rozsudok
okresného súdu potvrdil a v súvisiacom výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu
zrušenia vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 10. decembra 2012 č. k. 8C/31/2011 -374 v spojení

s opravným uznesením z 2. apríla 2014 č. k. 8C/31/2011-572 učil, že žalobca je podielovým
spoluvlastníkom s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 1 nehnuteľností, a to pozemkov KN-C parc.
č. 2921/14, zastavané plochy a nádvoria o výmere 342 m2 a KN-C parc. č. 2921/191, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 112 m2, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX Katastrálneho úradu v
N., Správy katastra D. pre obec a katastrálne územie S., KN-C parc. č. 1111/18, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 180 m2 a KN-C parc. č. 1111/42, zastavané plochy a nádvoria o výmere 120

m2, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX Katastrálneho úradu v N., Správy katastra D. pre obec a
Katastrálne územie N., KN-C parc. č. 681/8, zastavané plochy a nádvoria o výmere 91 m2 a KN-C
parc. č. 681/7, ostatné plochy o výmere 468 m2, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX Katastrálneho
úradu v N., Správy katastra D. pre obec a katastrálne územie Q. W., ako aj spoluvlastníkom s veľkosťou
spoluvlastníckeho podielu 1 stavby súpisné číslo 83, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX Katastrálneho
úradu v N., Správy katastra D. pre obec a katastrálne územie T. T., postavenej na KCN-C parcele č.

2921/14, zastavané plochy a nádvoria o výmere 342 m2, stavby súpisné číslo 367, postavenej na KN-C
parcele č. 1111/42, zastavané plochy a nádvoria o výmere 120 m2, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX
Katastrálneho úradu v N., Správy katastra D. pre obec a katastrálne územie N. a stavby súpisné číslo
263, postavenej na KN-C parcele č. 681/8, zastavané plochy a nádvoria o výmere 91 m2, zapísanej
na liste vlastníctva č. XXX Katastrálneho úradu v N., Správy katastra D. pre obec a katastrálne územie
Q. W. (ďalej aj „sporné nehnuteľnosti") a o trovách rozhodol tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že žalovaný nadobudol spoluvlastnícky podiel k sporným nehnuteľnostiam v
rozsahu jednej polovici na základe zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva a dohody
o zrušení vecného bremena uzavretej medzi účastníkmi 12. októbra 2009, že v súčasnosti je ako
spoluvlastník sporných nehnuteľností zapísaný v katastri nehnuteľností v podiele jednej polovice a že
žalobca zdôvodňoval opodstatnenosť žaloby absolútnou neplatnosťou uvedenej zmluvy. K naliehavému
právnemu záujmu na požadovanom určení uviedol, že žalobca uplatnil v žalobe argumenty svedčiace

o jeho vlastníckom práve k sporným nehnuteľnostiam. Keďže v prípade vyhovenia žalobe, rozsudok
súdu môže byť podkladom pre zápis jeho vlastníckeho práva, dospel k záveru, že žalobca má vzmysle § 80 písm. c/ O. s. p. naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe. Na základe
výsledkov vykonaného dokazovania sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že zmluva z 12. októbra 2009
je neplatným právnym úkonom. Za prvý dôvod neplatnosti považoval rozpor právneho úkonu s § 3

ods. 3 zákona č. 83/1990 Zb., keď prevodom vlastníctva sa stal nehnuteľný majetok vo vlastníctve
žalobcu slúžiaci jeho potrebám, ktorý je podľa článku XVI. ods. 3 Stanov žalobcu schválených 19.5.2007
nescudziteľný a neprevoditeľný. K druhému dôvodu neplatnosti zmluvy uviedol, že ak by aj išlo o
majetok neslúžiaci potrebám žalobcu, jeho prevod bolo možné platne vykonať len za splnenia dvoch
podmienok, a to súhlasu Rady Horskej služby na Slovensku (ďalej len „HSnS", čo je pôvodný názov

žalobcu) a predchádzajúceho dvojtretinového súhlasu prítomných na členskej schôdzi príslušnej oblasti
(nepostačovalo len prejednanie prevodu členskou schôdzou). Výsledkami vykonaného dokazovania
mal preukázané, že Rada HSnS na žiadnom zo svojich zasadaní súhlas s prevodom nehnuteľného
majetku neprejavila. Nestalo sa tak ani na jej zasadnutí 9.9.2009 a ani na zasadnutí 8.10.2009 ako to
tvrdil žalovaný. Za ďalšie dôvody neplatnosti právneho úkonu považoval skutočnosť, že zmluva je zo
strany žalobcu podpísaná Ing. Q. M. ako osobou, ktorá nebola oprávnená na podpis zmluvy, pokiaľ ide o

prevod pozemkov a že zmluva trpí nedostatkom vôle a nedostatkom prejavu vôle. K nedostatku prejavu
vôle žalobcu uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania nebola preukázaná vôľa žalobcu vykonať
prevod bezodplatne. Podľa okresného súdu zmluva z 12. októbra 2009 pozostáva z dvoch samostatných
dvojstranných právnych úkonov, a to darovacej zmluvy a dohody o zrušení vecného bremena k
nehnuteľnostiam;ichobsahováprepojenosťnevyplývazožiadnehojejustanovenia (zmluvamázreteľne

oddelenú prvú časť - darovanie a druhú časť - zrušenie vecných bremien). Zmluvné strany neprejavili
výslovne písomne svoju vôľu odplatiť darovanie spoluvlastníckych podielov zrušením vecných bremien.
Navyše, vecné bremená boli zrušené nielen vo vzťahu k prevádzaným nehnuteľnostiam, ale v podstatne
širšom rozsahu (nehnuteľnosti v katastrálnom území X. S. a v katastrálnom území M. D.), aj pokiaľ
ide o rozsah nehnuteľností v T. doline. Bezplatnosť darovacej zmluvy ako jej esenciálna náležitosť v

spojení so zmluvou o zrušení vecného bremena nie je teda daná, takže je tu rozpor vôle konajúceho
(odplatný prevod) a jej prejavu. Ak žalovaný tvrdí, že došlo k bezplatnému prevodu nehnuteľností, ide
o porušenie Stanov žalobcu, keďže tieto umožňujú prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnému majetku
neslúžiacemu jeho potrebe len za odplatu. Právne vec posúdil podľa § 2 ods. 3 a § 3 ods. 3 zákona č.
83/1990 Zb. o združovaní občanov v platnom znení, podľa § 33 ods. 1, § 34, § 35 ods. 2, § 37 ods. 1,

§ 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ") a podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. K námietke
žalovaného o nedostatku oprávnenia advokátky Mgr. Grošaftovej zastupovať žalobcu v konaní uviedol,
že na zasadnutí Rady HSnS 2.9.2010 bolo jednohlasne schválené uzatvorenie zmluvy o zastúpení
medzi žalobcom a Mgr. Grošaftovou a následne dňa 1.11.2010 bola uzatvorená zmluva o poskytovaní
právnych služieb, z obsahu ktorej je preukázané oprávnenie uvedenej advokátky zastupovať žalobcu aj

v súdnych konaniach. Plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon, bolo podpísané jeho predsedom
a ďalším členom Rady HSnS. Nešlo preto o nedostatok podmienky konania, pre ktorý by súd bol povinný
konanie podľa § 104 ods. 2 O. s. p. zastaviť. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom
na ustanovenie § 150 O. s. p.

Krajský súd v Žiline rozsudkom z 30. októbra 2013 sp. zn. 6 Co/147/2013 na odvolanie žalobcu a
žalovaného rozsudok okresného súdu potvrdil, rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania, nariadil
prvostupňovému súdu vykonať opravu napadnutého rozhodnutia a vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku vyslovil, že je dovolanie prípustné. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa
na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne

posúdil. Až na jednu výnimku považoval aj odôvodnenie rozsudku za vecne správne a v jednotlivostiach
na tieto dôvody odkázal. V súvislosti s námietkou žalovaného o absencii oprávnenia Mgr. Grošaftovej
zastupovať žalobcu v tomto súdnom konaní uviedol, že Rada HSnS na jej zasadnutí 2.9.2010 schválila
uzatvorenie zmluvy na zastupovanie HSnS v právnych veciach s Mgr. Soňou Grošaftovou, pričom
uzavretú zmluvu hodnotil ako generálne plnomocenstvo pre Mgr. Grošaftovú na zastupovanie žalobcu

vo všetkých právnych veciach. Procesné plnomocenstvá z 31.1.2011 podpísané štatutárnym orgánom
žalobcu a ďalším čelnom Rady HSnS nemožno potom považovať za neplatné. Vyžadovať od žalobcu,
aby podpis každého procesného plmmocenstva štatutárneho orgánu (predsedu a ďalšieho člena rady)
schvaľovala Rada HSnS, považoval za príliš formalistické. K platnosti zmluvy z 12. októbra 2009 na
doplnenie uviedol, že pre právnickú osobu, akou je žalobca, je charakteristický kolektívny spôsob tvorby

vôle. Táto vôľa sa spravidla vytvára v najvyššom orgáne právnickej osoby, ale môže byť delegovaná
aj na nižšie orgány. V danom prípade majetko-právne úkony, v ktorých prislúcha rozhodovať Rade
HSnS, sú pre žalobcu záväzné len v prípade predchádzajúceho kladného rozhodnutia tohto orgánu.
Bez takéhoto rozhodnutia predseda Rady (ani ďalší člen) nemôže urobiť platne právny úkon. Ak takpredsedaRadyHSnSajejďalšíčlenurobiliapodpísalizmluvuz12.októbra2009bezpredchádzajúceho
prijatia uznesenia Radou HSnS, ide o právny úkon trpiaci nedostatkom prejavu vôle a teda o právny úkon
postihnutý absolútnou neplatnosťou v zmysle § 37 OZ. Odvolací súd ďalej uviedol, že sa nestotožnil

so záverom súdu prvého stupňa o neexistencii obsahovej prepojenosti darovacej zmluvy a dohody
o zrušení vecného bremena, čo však na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení. Na
rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že s prihliadnutím na účel, dosiahnutie ktorého strany
konajúceprávnyúkonsledovali,trebaprávneúkonyvzmluvez12.októbra2009považovaťzaobsahovo
previazané, a teda zmluvu považovať za jeden nedeliteľný celok. Ak je preto z dôvodu nedostatku vôle

neplatná jej Prvá časť - darovacia zmluva, rovnakým dôvodom neplatnosti je postihnutá i Druhá
časť zmluvy - dohoda o zrušení vecného bremena. Keďže žalobca žalobou žiadal určiť len existenciu
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bez určenia vecného bremena v prospech žalovaného (platnosť
právneho úkonu súd skúmal len ako prejudiciálnu otázku), a teda vyhovujúci rozsudok by bol podkladom
iba pre zápis jeho vlastníckeho práva bez obnovenia zápisu tiarch v prospech žalovaného v katastri
nehnuteľností, za otázku zásadného významu, pre ktorú pripustil podľa § 238 ods. 3 O. s. p. voči

svojmu rozsudku dovolanie považoval, či s poukazom na previazanosť obidvoch právnych úkonov,
ktorá bola v konaní riešená ako predbežná otázka, nie je súd ex offo pri vyhovení žalobe o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, zároveň povinný rozhodnúť v určovacom výroku aj o vecnom
bremene žalovaného, ktoré pred uzatvorením zmluvy viazlo ako ťarcha na sporných nehnuteľnostiach.
Sámvyriešilpoloženúotázkutak,ževdanomprípadeideonávrhovékonanie,vktoromjesúdvzmysle§

153 ods. 2 O. s. p. viazaný návrhom. Nemôže preto rozhodnúť o niečom, čo nebolo žalobcom (prípadne
žalovaným) uvedené v petite žaloby (v petite protinávrhu), hoci by to výsledky vykonaného dokazovania
odôvodňovali. Podľa odvolacieho súdu by išlo o neprípustnú modifikáciu predmetu konania súdom,
urobenú v rozpore s princípom rovnosti účastníkov v občianskom súdnom konaní a s princípom práva
na spravodlivý proces. Pritom prihliadol na skutočnosti, že žalovaný má možnosť aj v súčasnosti sa

domáhať v samostatnom konaní určenia práva vecného bremena vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam
voči žalobcovi (na mieste by nebolo, aby sa takéhoto určenia domáhal sám žalobca) a že zamietnutím
žaloby v súdenej veci, by sa vytvorila prekážka res iudicata, brániaca žalobcovi opätovne sa domáhať na
súde určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam so súčasným určením vecných bremien žalovaného
k nim. Dospel preto k záveru, že okresný súd postupoval správne, keď žalobe s navrhovaným petitom

vyhovel. Za správne považoval aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania. Rozsudok
okresnéhosúdupretopodľa§219O.s.p.potvrdil.Výrokonáhradetrovodvolaciehokonaniaodôvodnils
poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p., keďže dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie
trov inak úspešnému žalobcovi naďalej pretrvávajú.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalovaný. Navrhol rozsudok súdu prvého
stupňa ako aj napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť alebo
obarozsudkyzrušiťavecvrátiťsúduprvéhostupňanaďalšiekonanie.Dovolanieodôvodnilnedostatkom
podmienky konania spočívajúcej v nedostatku plnej moci právnej zástupkyne žalobcu, nesprávnym
právnym posúdením a nedostatočným zistením skutkového stavu, pokiaľ ide o splnenie podmienky

pre bezodplatný prevod nehnuteľností, nesprávnym právnym posúdením otázky dodržania Stanovami
požadovaného postupu pre prevod nehnuteľností žalobcu, nesprávnym právnym posúdením vzájomnej
podmienenosti a oddeliteľnosti právnych úkonov obsiahnutých v zmluve a nesprávnym právnym
posúdenímvecivotázkepovinnostikonajúcichsúdovprihliadnuťzúradnejmocinaabsolútnuneplatnosť
dohody o zrušení vecného bremena. K nedostatku podmienky konania uviedol, že zástupkyňa žalobcu

v konaní nepredložila žiadne rozhodnutie Rady HS, ktorým by preukázala, že Rada rozhodla o podaní
žaloby splnomocnenou zástupkyňou alebo súhlasila s podaním žaloby a poverila konkrétnych členov
Rady na podpis plnej moci pre právnu zástupkyňu (čl. XIII ods. 3 a ods. 2 Stanov). Ku konvalidácii
mandátu nedošlo ani predložením plnej moci z 13.1.2011 podpísanej okrem predsedu D. F. ako ďalším
členom rady, keďže vykazovala tie isté nedostatky ako pôvodne predložená plná moc. Trval na tom, že

Zmluva o právnej pomoci z 1.11.2010 je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodov, že pri jej
schvaľovaní nebola Rada HS uznášania schopná, že neobsahovala žiadnu generálnu procesnú plnú
moc na zastupovanie žalobcu vo všetkých ním vedených súdnych konaniach a oprávnenie advokátky
podávať žaloby v právnych veciach žalobcu a že zmluva bola podpísaná okrem predsedu Rady
jej členom Mgr. F., ktorý nebol Radou HS poverený podpisom takéhoto splnomocňovacieho úkonu.

Nebol teda preukázaný mandát osoby na podanie žaloby a návrhu na predbežné opatrenie, z ktorého
dôvodu mal konajúci súd konanie podľa § 104 ods. 2 O. s. p. zastaviť. V súvislosti s nesprávnym
právnym posúdením vzájomnej podmienenosti Zmluvy a Dohody obsiahnutých v právnom úkone z
12. októbra 2009 vytýkal súdu prvého stupňa, že skutočnú vôľu žalovaného, ktorú tento zamýšľalprejaviťvčaseurobeniaprávnehoúkonu,vôbecnezisťoval.Žalovanýnepochybnenemalvúmyslepráva
zodpovedajúce vecnému bremenu žalobcovi darovať, ale k ich vzdaniu sa došlo dobrovoľne len z toho
dôvodu, že sa žalobca na druhej strane zaviazal na protiplnenia spočívajúce v bezodplatnom prevode

spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Bez prevzatia záväzku žalobcu previesť bezodplatne
spoluvlastnícky podiel na jeho nehnuteľnom majetku, by žalovaný s uzatvorením Dohody nikdy súhlas
nevyjadril. Z povahy a obsahu právnych úkonov, ktoré sú obsahom Zmluvy a Dohody nepochybne
vyplýva, že oba tieto úkony sú právnymi úkonmi neoddeliteľnými, neschopnými samostatnej právnej
existencie a z hľadiska priamej príčinnej súvislosti sú oba úkony úkonmi vzájomne podmienenými.

Pokiaľ preto prvostupňový súd dospel k názoru, že Zmluva vykazuje znaky absolútne neplatného
právneho úkonu, mal súd následne za použitia ustanovenia § 41 OZ v napadnutom rozsudku určiť,
že aj Dohoda o zrušení vecných bremien je takisto absolútne neplatný právny úkon. K nesprávnemu
právnemu posúdeniu v otázke prihliadnutia na absolútnu neplatnosť Dohody konajúcimi súdmi z úradnej
moci uviedol, že odvolací súd v potvrdzujúcom rozsudku bez akýchkoľvek pochybností potvrdzuje, že
v prípade darovacej zmluvy a dohody o zrušení vecného bremena, ide o úkony vzájomne podmienené

a obsahovo neoddeliteľné, a teda, ak darovacia zmluva je postihnutá absolútnou neplatnosťou, je
súvzťažne absolútne neplatná aj dohoda o zrušení vecného bremena. V takomto prípade odvolací súd
mal na túto okolnosť pri konečnom rozhodovaní vo veci samej z úradnej povinnosti (t.j. aj, ak sa toho
žalovanýprotinávrhomvýslovnenedomáhal)prihliadnuť.Vyplývatozuplatňovanejzásady,žepokiaľsúd
rozhoduje o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom prevodu, má povinnosť

riešiť v konaní ako otázku predbežnú podľa § 109 ods. 2 O. s. p. v spojení s ustanovením § 135 ods. 2
O. s. p. otázku absolútnej (ne)platnosti zmluvy, na základe ktorej došlo k nakladaniu s nehnuteľnosťou.
Ak súd dospeje k záveru o absolútnej neplatnosti právneho úkonu (v tomto prípade Zmluvy aj Dohody)
musí, a to aj bez návrhu žalobcu resp. protinávrhu žalovaného o nej meritórne rozhodnúť. Rozhodovanie
o predbežnej otázke podľa § 135 ods. 2 O. s. p. predstavuje totiž zákonnú výnimku z viazanosti súdu

návrhom a jej vyriešenie v konaní nemožno považovať za neprípustnú modifikáciu predmetu konania
súdom. Nerešpektovaním povinnosti zaoberať sa absolútnou neplatnosťou dohody o zrušení vecného
bremena v spojení s darovacou zmluvou konajúcimi súdmi, došlo vyhlásením napadnutých rozhodnutí
k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p..

Žalobca svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu žalovaného nevyužil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal
včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), vychádzal
z toho, že smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods.

3 O. s. p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že
rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.

Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

V ustanovení § 238 ods. 3 O. s. p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť výrokom
rozsudku prípustnosť dovolania za predpokladu, že rozhodnutie odvolacieho súdu je po právnej stránke
zásadného významu. Realizácia tohto oprávnenia musí mať povahu výnimočnosti a musí vychádzať

z prísneho rešpektovania zákonom stanovenej podmienky. Občiansky súdny poriadok neupravuje, v
ktorých prípadoch ide o rozhodnutie zásadného právneho významu. Bezpochyby za také rozhodnutia
treba považovať tie, ktoré riešia takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená
alebo ktorej výklad nie je ustálený alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená
konštantoujudikatúrouvyššíchsúdov.Pritombymaloísťootázku,ktorájevýznamnánielenvkonkrétnej

prejednávanej veci, ale aj zo širších hľadísk. Možnosť založiť prípustnosť dovolania neznamená, že by
odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania úplne ľubovoľne; zákon jeho úvahu v tomto
smere ohraničuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia po právnej stránke. Takto vymedzená
dovolacia otázka musí teda spadať pod režim dovolacieho dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p. Treba zdôrazniť, že musí ísť o také právne otázky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie

vo veci samej a nie také, ktoré s vecou súvisia len okrajovo a ktoré nemajú na rozhodnutie súdu vo veci
samej zásadný vplyv.V preskúmavanej veci odvolací súd pripustil dovolanie podľa § 238 ods. 3 O. s. p. na otázku, „či s
poukazom na previazanosť obidvoch právnych úkonov, ktorá bola v konaní riešená ako predbežná
otázka, nie je súd ex offo pri vyhovení žalobe o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, zároveň

povinný rozhodnúť v určovacom výroku aj o vecnom bremene žalovaného, ktoré pred uzatvorením
zmluvy viazlo ako ťarcha na sporných nehnuteľnostiach."

Z vymedzenia takto formulovanej otázky je zrejmé, že sa týka len viazanosti súdu petitom návrhu
účastníka konania, a to za situácie, keď nejde ani o jeden z dvoch prípadov výnimky zo zásady, podľa

ktorej súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú (resp. prisúdiť iné
plnenie, než ktorého sa účastníci domáhajú), v zmysle § 153 ods. 2 O. s. p. To znamená, že vymedzená
otázka sa týka procesného ustanovenia, ktoré svojou povahou upravuje postup súdu v konaní a pre
vyriešenie problému, ktorý bol dôvodom pre pripustenie dovolania, nemá podstatný význam, ale je
len okrajová. V danej veci jednoznačne nešlo o konanie, ktoré sa mohlo začať aj bez návrhu a ani o
prípad, v ktorom by z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi,

kedy by súd bol oprávnený v zmysle § 153 ods. 2 O. s. p. prekročiť návrhy účastníkov. Napokon, aj
odvolací súd vyriešil nastolenú otázku správne, keď dospel bez akýchkoľvek pochybností k záveru, že v
danomprípadeprekročenímnávrhubyišlooneprípustnúmodifikáciupredmetukonaniasúdom.Navyše,
odvolacím súdom položenou otázkou sa individualizuje len konkrétny prípad bez toho, aby vyriešenie
nastolenej otázky malo význam aj z hľadiska širšej rozhodovacej praxe súdov.

Skutočnosť, že otázka, pre ktorú odvolací súd pripustil dovolanie, nebola pre rozhodnutie vo veci samej
podstatná, treba vnímať najmä v kontexte so situáciou, ktorá nastala v odvolacom konaní.

Z obsahu spisu a predovšetkým z dôvodov rozsudku odvolacieho súdu totiž vyplýva, že odvolací súd, na

rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel v súlade s právnym názorom žalovaného k záveru, podľa ktorého
právne úkony obsiahnuté v zmluve z 12. októbra 2009 sú vzájomne previazané a tvoria jeden nedeliteľný
celok a teda, že absolútnou neplatnosťou pre nedostatok prejavu vôle, je postihnutá nielen darovacia
zmluva, ale aj dohoda o zrušení vecného bremena, t.j. právny úkon ako celok. V prípade vyhovenia
určovacej žalobe, by právoplatný rozsudok bol napriek prijatému záveru podkladom len pre zápis

vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam a nie aj podkladom pre zápis pôvodných tiarch v
prospech žalovaného. Týmto rozsudkom by sa urovnala iba časť právneho vzťahu založeného zmluvou
z 12.októbra 2009, čoho si bol zjavne vedomý aj odvolací súd. Odvolací súd však nepostrehol, že za
tohto stavu bolo pre rozhodnutie vo veci samej podstatné, vrátiť sa k riešeniu (ne)existencie základnej
procesnej podmienky prípustnosti určovacej žaloby vyplývajúcej z ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. a

nie skúmať otázku viazanosti súdu žalobným petitom v zmysle § 153 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd mal
teda správne posúdiť existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na ním požadovanom určení,
ktorou otázkou je súd oprávnený zaoberať sa z úradnej povinnosti v každom štádiu konania. V súlade s
konštantnou judikatúrou mal najmä skúmať, či žalobcom podaná určovacia žaloba (ne)znamená úplné
vyriešenie obsahu spornosti právneho vzťahu medzi účastníkmi, vyplývajúceho zo zmluvy z 12. októbra

2009 alebo nie, a tiež, či ňou nedochádza iba k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. V prípade žaloby
o určenie vlastníckeho práva, základom ktorej je riešenie otázky platnosti zmluvy pozostávajúcej z
viacerých právnych úkonov, treba zvažovať aj to, či jej uplatnením nedochádza zo strany žalobcu k
obchádzaniu jeho povinnosti zabezpečiť zároveň obnovenie vlastníckeho, prípadne jemu obdobného
práva patriace pôvodne žalovanému. Podľa prijatých záverov odvolací súd mal následne ustáliť, či

žalobcom zvolená určovacia žaloba je v danom prípade dovolená alebo nie.

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že odvolacím súdom pripustená dovolacia otázka nebola
rozhodujúca z hľadiska vyriešenia problému, ktorý viedol odvolací súd k jej pripusteniu. Podľa
dovolacieho súdu spôsob, akým v preskúmavanej veci odvolací súd vymedzil právnu otázku, pre ktorú

pripustil dovolanie, nie je teda v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel preto k záveru, že odvolací súd týmto nesprávnym postupom
zaťažil konanie tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods.
l veta druhá O. s. p.). Keďže dovolací súd je povinný na túto vadu prihliadnuť, aj keď nebola uplatnená
v dovolaní ako dovolací dôvod, neostalo mu iné ako napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 243b O. s. p.); pritom už nebolo možné vecou sa zaoberať z hľadiska
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p..V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1
O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok