Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 19, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/68/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114220430
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114220430.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.
Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: S. J., I.. XX.XX.XXXX, Z. X. XX, XXX
XX M., právne zastúpený JUDr. Dušan Remeta, advokát, so sídlom v Prešove 080 01, Masarykova 2,
proti žalovanému: O. I., I.. XX.X.XXXX, Z. W. M. X, XXX XX M., právne zastúpený JUDr. Jozef Krenický,
advokát, so sídlom 080 01 Prešov, Hlavná 29, o zaplatenie 30.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 17C/312/2014-167 zo dňa 14.12.2015, v spojení s
opravným uznesením č. k. 17C/312/2014-168 zo dňa 10.5.2017, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č. k. 17C/312/2014-168
zo dňa 10.5.2017.

Žalovanému proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 14.12.2015 rozhodol takto:

„I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania, ktoré predstavujú náklady
právneho zastúpenia vo výške 478,13 EUR a tieto uhradiť na účet právnemu zástupcovi žalovaného,
resp. predchádzajúcemu právnemu zástupcovi do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že
ich uhradí na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Jozefa Krenického, advokáta v Prešove, Hlavná

29, č. ú.: M. XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX a 4.398,10
EUR na účet Advokátskej kancelárie - JUDr. Mareka Gulu, s. r. o., Hlavná 29, Prešov na účet
vedený v U. Z., F.. M.. B., Č.. Ú..: XXXXXXXXXX/XXXX.

III. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť štátu na účet Okresného súdu v Prešove 37,60 EUR do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku“.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia
sumy 30.000 eur, keď svoj návrh odôvodňoval tým, že žalovaný uzatvoril kúpnu zmluvu ako kupujúci
s predávajúcim, jeho nebohým otcom O. N. dňa 17.7.2013, na základe ktorej nadobudol nehnuteľnosť
zapísanú na LV č. XXXX k. ú. M., byt č. XX na X. poschodí bytového domu č. súp. XXX, postavený na
parcele CKN XXX/X, nachádzajúci sa v M. na ul. W. M. Č.. X, za dohodnutú kúpnu cenu 30.000 eur, ktorá
bola splatná do 17.7.2014, a ktorú kúpnu cenu žalovaný nezaplatil. Uviedol, že vykonaným dokazovaním

bolopreukázané,akýmspôsobomžalovanýdaldohromadykúpnucenu,zakýchprameňovmalpeniaze,
a aj týmto dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný mal k dispozícii svojich vlastných 15.000,- eur
a 15.000,- eur mu požičala jeho sestra, resp. časť 5.000,- eur jej syn. Uviedol, že pre rozhodnutie ospornom nároku, je rozhodujúce posúdenie, či došlo k zániku pohľadávky jej splnením, alebo nie. Zo
strany svedkov, ktorí vypovedali v prospech žalobcu, a to W. Q.N., F. V., O. V., V. V., neboli zistené
rozhodujúce skutočnosti ohľadne vyplatenia kúpnej ceny, títo svedkovia nemali o tom vedomosť a naviac

popisovali svoje poznatky ohľadne kúpnej ceny z obdobia pred vysťahovaním O. N. z bytu, a takisto aj v
ichvýpovediachsaobjavilinepresnosti.Taktiežbolivyvrátenétvrdeniažalobcu,žesižalovanýkúpilnové
auto a preto nemal peniaze na vyplatenie kúpnej ceny, keď z predloženej faktúry bolo preukázané, že ku
kúpe auta došlo dňa 24.4.2012 za kúpnu cenu 9.080,- eur, teda rok predtým, ako bola uzatvorená kúpna
zmluva o predaji bytu. Ďalšia skupina svedkov W. J., W. Y., R.. B. J., Z. G., L. Z., O. Š.L., M. I. vypovedali

o tom, že žalovaný pre nich robil nábytky alebo stavebné práce, za čo mu v priebehu rokov 2010 až 2012
vyplácali rôzne sumy, a to 3 x 5.000,- eur, 7.500,- eur, 9.800,- eur, čím bolo preukázané, že žalovaný
disponoval sumou, na základe ktorej mal hotovosť 15.000,- eur v čase, keď ho žiadal O. N. o vyplatenie
kúpnej ceny. Na základe osvedčenia o dedičstve č. XXD XXXX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX, nadobudol
ako jediný dedič dedičstvo po otcovi O. N., vrátane pohľadávky na zaplatenie kúpnej ceny za predaj
vyššie označeného bytu. Kúpna cena je po dátume splatnosti a žalovaný ju do dnešného dňa nezaplatil,

ani nepreukázal relevantnými dokladmi jej úhradu, a to ani po výzve žalobcu zo dňa 17.3.2014.

3. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci dospel k záveru, že žalobca nepreukázal
svoje tvrdenie, že pohľadávka, ktorú zdedil po svojom otcovi, trvá, nebola vyplatená dohodnutá kúpna
cena vo výške 30.000,- eur, ktorá bola splatná do 1 roka, t. j. do 17.7.2014, a preto sa domáha priznania

tejto sumy, lebo ňou bola preukázaná relevantnými dokladmi jej úhrada zo strany kupujúceho. Zo zmluvy
zo dňa 17.7.2013 vyplýva v časti 3, že dohodnutá kúpna cena je stanovená vo výške 30.000,- eur a
kupujúci sa ju zaväzuje vyplatiť v lehote do jedného roka odo dňa podpisu tejto zmluvy. Bližšie okolnosti
spôsobu vyplatenia, či sa tak má stať na účet, alebo priamo odovzdaním, sa v zmluve neuvádza, a
teda bolo na vôli účastníkov tejto kúpnej zmluvy, akým spôsobom si odovzdajú kúpnu cenu, pričom k

odovzdaniu kúpnej ceny dochádza aj priamym odovzdaním z ruky do ruky, a toto preukazoval žalovaný,
preto nemožno vytýkať žalovanému, že si nezabezpečil žiaden listinný doklad o odovzdaní kúpnej ceny,
ktorým sa mal preukázať. Súd prvej inštancie mal potom za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
a naopak, žalovaný preukázal splnenie záväzku svojmu veriteľovi pred jeho smrťou. Z tohto dôvodu súd
po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že tento nárok nie je možné priznať, lebo

neboli preukázané tvrdenia žalobcu o existencii záväzku a z tohto dôvodu bol návrh zamietnutý.

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (Občiansky súdny poriadok,
zákon platný do 30.6.2016) a priznal účastníkovi, ktorý mal vo veci plný trovy konania.

5. Taktiež priznal v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. trovy štátu a zaviazal zaplatiť, v súvislosti s účasťou
svedkov, svedočné 37,60 eur, ktoré vyplatil zo štátnych prostriedkov a tieto zaviazal zaplatiť žalobcu,
ktorý nebol oslobodený od súdnych poplatkov a nebol v konaní úspešný.

6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že sa nestotožňuje so záverom súdu

prvej inštancie a má za to, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Má za to, že súd vyhodnotil dôkazy jednostranne, len na prospech žalovaného,
podľa žalobcu arbitrárne nepresvedčivo a skôr pocitovo, než logicky. Má za to, že napadnutý rozsudok
je v dôsledku toho nepreskúmateľný a zakladá sa výlučne na úvahe prvoinštančného súdu o tom, či
existujúca miera rozporov v početných svedeckých výpovediach, má vplyv na žalovaným preukázané

splneniezáväzkovejpovinnostizaplatiťprávnemupredchodcovižalobcukúpnucenuzapredajjehobytu.
Uviedol, že v tomto konaní bola dôkazná povinnosť na preukázanie tvrdenia o zániku záväzku splnením
od začiatku na strane žalovaného a žalobca nemal dokazovať, že žalovaný jeho otcovi peniaze titulom
kúpnej ceny v skutočnosti vôbec nezaplatil. Uviedol, že žalobca označil dôkazy, predložil ich súdu a ním
označeníavypočutísvedkoviaspochybnilivyplateniepeňazíO.N. zostranyžalovaného.Ďalejpoukázal

predovšetkým na to, že od počiatku prvostupňového konania uvádzal, že je vysoko nepravdepodobné,
aby v danom prípade došlo k vyplateniu sumy vo výške 30.000,- eur zo strany žalovaného právnemu
predchodcovi žalobcu v hotovosti, či bankovým prevodom, alebo akýmkoľvek iným preukázaným
spôsobom a bez akéhokoľvek dokladu, ak si žalovaný vždy nechal zo strany O. N. podpisovať prijatie
aj najdrobnejších súm. Taktiež poukazoval na početné rozpory vo výpovediach samotného žalovaného

a ním navrhovaných svedkov, najmä tých, o ktorých výpovede súd oprel svoj záver o splnenie záväzku
žalovaným, čo zostalo bez zodpovedajúceho hodnotenia zo strany prvoinštančného súdu v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Uviedol, že v podanom odpore žalovaný tvrdil odovzdanie peňazí v novembri
2013, vo výpovedi však už tvrdil, že to bolo v polovici októbra, no presný dátum si nepamätal, azásadná otázka ostala rozporná a preto aj tvrdenia o odovzdávaní peňazí dosvedčených svedkami Š.
F. L., ktorí rovnako presne dátum nepoznali, je potrebné považovať za účelové. Uviedol, že zásadnú
zmenu všetkých relevantných tvrdení žalovaného o čase odovzdávania peňazí, chýbajúcom doklade

potvrdzujúcim odovzdanie a prevzatie peňazí O. N., o zdroji prostriedkov na výplatu kúpnej ceny, ako aj
iných okolnostiach, nechal konajúci súd celkom bez povšimnutia. Taktiež poukázal na zmluvu o pôžičke
medzi M. F. W.. M., ktorá bola preukázateľne vyhotovená dodatočne a označená skorším dátumom.
Taktiež uviedol, že jediné, čo žalovaný ohľadne zdrojov financovania preukázal, bola suma 5.000,-
eur, ktorú vybral zo svojho účtu jeho synovec M., avšak existenciu zvyšnej sumy vo výške 25.000,-

eur, nezdokladoval. Taktiež v odvolaní poukázal na výpovede svedkov, ktorí zhodne vypovedali, že
právny predchodca žalobcu, ani 3 dni pred smrťou, nemal k dispozícii peňažné prostriedky, ktoré mu
mal vrátiť žalovaný. Súd sa týmto vôbec nezaoberal. Taktiež, bez povšimnutia prvoinštančného súdu,
ostalo okrem iných okolností, aj to, že žalovaný v prvoinštančnom konaní nepredložil žiaden doklad o
tom, že na svojom bankovom účte, alebo inde, mal našetrené alebo inak získané peňažné prostriedky,
z ktorých mohol sumu 30.000,- eur použiť na vyplatenie kúpnej ceny. Poukázal aj na skutočnosť, že

prvoinštančný súd nedôvodne, a bez opory vo vykonanom dokazovaní, akceptoval tvrdenie žalovaného
o existencii úspor patriacich do BSM a nevykonal dôkaz, t. j. vyžiadanie od príslušnej banky výpis z
označeného účtu vedeného na meno jeho exmanželky, na ktorom sa mali nachádzať spoločné úspory.
Taktiež poukázal, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 14.12.2015, na ktorom bol vyhlásený rozsudok,
nevyplýva ukončenie dokazovania, a ani poučenie súdu podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Taktiež žalobca

osobitne namietal aj rozhodnutie súdu o náhrade trov konania. Má za to, že za celý spor zapríčinil
výlučne žalovaný, aj výsledok sporu bol založený jedine na voľnej úvahe súdu, ktorý hodnotil v podstate
len svedecké výpovede, a preto nemal byť žalobca zaviazaný k náhrade trov konania, a to najmä s
prihliadnutímnapostojobochúčastníkovkonaniapredzačatímsúdnehokonania,akoajvjehopriebehu,
kde mnohé úkony právnej pomoci vznikli len pre žalovaným dodatočne navrhované dôkazy. Bol tu teda

dôvod na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p.. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu zmenil a žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel a prisúdil mu náhradu trov
konania, alternatívne aby zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.

7. K uvedenému odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie považuje za správny a zákonný po stránke skutkovej, i po stránke právnej. Plne sa stotožňuje
so závermi súdu, že záväzok žalovaného voči právnemu predchodcovi žalobcu, zanikol splnením tak,
že peňažné prostriedky tvoriace kúpnu cenu za byt, boli odovzdané priamo právnemu predchodcovi
žalobcu ako predávajúcemu. Uviedol, že žalobca sa v konaní prostredníctvom svedkov, ktorí sú s ním
prevažne v príbuzenskom vzťahu, snažil vyvrátiť tvrdenia svedkov, ktorí boli priamo pri odovzdávaní

kúpnej ceny predávajúcemu, avšak tieto výpovede nemohli fakticky nijako spochybniť skutočnosť, že
k odovzdaniu peňažných prostriedkov, reálne došlo. Svedkovia na strane žalovaného sa jednoznačne
zhodli na všetkých podstatných detailoch súvisiacich s odovzdaním kúpnej ceny bytu. Má za to,
že súd vyhodnotil dôkazy správne, pričom predovšetkým výpovede svedkov na strane žalobcu, boli
výslovne účelové s cieľom spochybniť neustále ním tvrdenú a preukazovanú, a v konečnom dôsledku

aj preukázanú skutočnosť, že kúpna cena za byt bola zaplatená priamo predávajúcemu. Taktiež
poukázal na skutočnosť, že práve žalobca vo fáze konania, kedy bolo preukázané, že kúpna cena bytu
bola zaplatená priamo predávajúcemu, sa snažil ešte dokázať, že žalovaný nedisponoval dostatkom
finančných prostriedkov. Uviedol, že jednoznačne disponoval dostatkom finančných prostriedkov a
svedecké výpovede svedkov na strane žalovaného preukazujú bonitnosť žalovaného. Taktiež poukázal,

že nemôže byť na jeho ťarchu, že o odovzdaní kúpnej ceny bytu nebol vyhotovený písomný záznam a
túto skutočnosť preukázali svojimi tvrdeniami svedkovia, predovšetkým svedok L., s ktorým sa žalovaný
pozná len z videnia. Nie je preto pravdou, že by to bol jeho dobrý kamarát, ako sa súdu snažil nahovoriť
žalobca, ktorý sám žije dlhodobo v zahraničí a nemôže mať vedomosť o pomeroch v M.. Čo sa týka
trov konania, žalobca tvrdí, že žalobu podal z dôvodu, že mu žalovaný nepreukázal zaplatenie kúpnej

ceny, avšak žalovaný tu uvádza, že mu aj tak nemohol žiaden písomný dôkaz poskytnúť, keďže žiaden
písomný záznam nestihli s predávajúcim vytvoriť. Žalobca preto mohol kedykoľvek v priebehu konania
triezvo vyhodnotiť situáciu a dospieť k záveru, že záväzok žalovaného voči právnemu predchodcovi
žalobcu, zanikol jeho splnením a preto je žalobca zodpovedný aj za procesný výsledok a následok, a
teda že je povinný znášať trovy konania. Žalovaný uviedol, že v žiadnom prípade nezavinil toto konanie

a práve žalobca, ktorý sa domnieval, že žalovaný nebude schopný preukázať zaplatenie kúpnej ceny
bytu, v spore pokračoval. Má za to, že mu preto patrí úplná náhrada trov konania, ktoré boli účelne
vynaložené.8. Krajský súd v Prešove toto vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu, doručil žalobcovi, ktorý
sa vyjadril k uvedenému a uviedol, že s vyjadrením žalovaného nesúhlasí. Uviedol, že prebiehajúce
súdne konanie bolo začaté z dôvodu, že žalovaný neodpovedal na predsúdnu výzvu právneho zástupcu

žalobcu, prostredníctvom ktorej bol vyzvaný, aby preukázal splnenie dlhu voči právnemu predchodcovi
žalobcu. Až neskôr v súdnom konaní vyšlo, na základe vyjadrenia žalovaného, že nedisponuje žiadnym
relevantným dokladom o zaplatení sumy vo výške 30.000,- eur právnemu predchodcovi žalobcu. Má za
to, že z vykonaného dokazovania nebolo, vzhľadom na viacero rozporov, ustálené, kedy mohlo dôjsť
k odovzdaniu peňazí kúpnej ceny, preto nemožno prijať záver o riadnom splnení záväzku. Poukázal,

že bude aj naďalej zastávať názor, že procesná obrana žalovaného je absurdná a nemôže v žiadnom
prípade obstáť. Osobitne znova poukázal na nelogickú procesnú obranu žalovaného, ktorá je daná tým,
že ak žalovaný požadoval od otca žalobcu, aby mu tieto pravidelne do zošitka podpisoval prijatie aj
nižších súm pre potreby neskoršieho vyúčtovania a odpočítania pri zaplatení kúpnej ceny, je následne
nemysliteľné, aby žalovaný samotnú kúpnu cenu vo výške 30.000,- zaplatil právnemu predchodcovi
žalobcu bez akéhokoľvek dokladu a v celom rozsahu, ak navyše svedkyňa K. mala u O.. N. vidieť len

sumu okolo 28.000,- až 29.000,- eur. V ostatnom zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní.
Opätovne o náhrade trov konania uviedol, že súdny spor, ako aj ďalšie procesné úkony, vyvolal svojím
konaním a procesným postupom, jedine žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd postupoval tak, ako to
navrhol vo svojom odvolaní.

9. K uvedenému vyjadreniu uložil súd možnosť vyjadriť sa žalovanému, tento výzvu súdu prevzal, avšak
na uvedenú výzvu, už nereagoval.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), uznesením zo dňa 25.1.2017 vrátil vec súdu
prvej inštancie ako predčasne predloženú, a to z dôvodu, že odvolací súd zistil, že rozsudok súdu

prvej inštancie nebol doručený predsedovi okresného súdu, ktorého sa tento výrok bezprostredne týka,
pretože rozhodoval aj o trovách štátu a je potrebné, aby rozsudok súdu prvej inštancie bol doručený
aj tomuto subjektu. Taktiež odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne uviedol, v odseku 2
výroku označenie právneho zástupcu žalobcu JUDr. Jozefa Krenického, pričom JUDr. Jozef Krenický nie
je právnym zástupcom žalobcu, ale žalovaného a taktiež v záhlaví rozsudku bolo nesprávne uvedené

meno právneho zástupcu, ktorým je od 1.11.2015 na základe plnej moci, JUDr. Jozef Krenický.

11. Súd prvej inštancie opravným uznesením č. k. 17C/312/2014-168 zo dňa10.5.2017 rozhodol tak, že:
„I. o p r a v u j ezáhlavie rozsudku č. k. 17C/312/2014-167 zo dňa 14.12.2015, ohľadne označenia
právneho zástupcu žalovaného, ktoré má správne byť:

„...právne zastúpený JUDr. Jozefom Krenickým, advokátom so sídlom Prešov, Hlavná 29...“

II. o p r a v u j e druhý výrok rozsudku č. k. 17C/312/2014-167 zo dňa 14.12.2015, ktorý má správne znieť:

„Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania, ktoré predstavujú náklady právneho

zastúpenia vo výške 478,13 EUR a tieto uhradiť na účet právnemu zástupcovi žalovaného, resp.
predchádzajúcemu právnemu zástupcovi do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že ich uhradí
na účet právneho zástupcu žalovaného JUDr. Jozefa Krenického, advokáta v Prešove, Hlavná 29, č. ú.:
M. XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX a 4.398,10 EUR na účet Advokátskej kancelárie - JUDr.
Mareka Gulu, s. r. o., Hlavná 29, Prešov na účet vedený v U. Z., F.. M.. B., Č.. Ú..: XXXXXXXXXX/XXX..“.

12. Proti opravnému uzneseniu súdu prvej inštancie odvolanie žiadna zo sporových strán nepodala.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok, zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016), preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasl. CSP bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a cotrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo
výroku vecne správne. Preto krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle ustanovení
§ 387 ods. 1 CSP.

14.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.15. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a pre
zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

16. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

18. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým v
súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu, aktuálne aj konania, ktoré
začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky realizovaných
úkonov predo dňom účinnosti tohto zákona, posudzovať aj v súvislosti s právnou úpravou, ktorá platila v
časeichrealizácie.UvedenémávýznamajzpohľaduaplikácietýchustanoveníO.s.p.(Občianskysúdny

poriadok zákon platný do 30.6.2016, ďalej len „O.s.p.“), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti
s realizáciou dokazovania, i prijatými skutkovými závermi.

19. V prvom rade odvolací súd poukazuje, že dokazovanie je jedným zo základných inštitútov civilného
procesuaabysúdvedelsporriadneprejednaťarozhodnúť,musímaťzabezpečenýdostatokskutkových

poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Pri koncipovaní inštitútu dokazovania v novej
právnej úprave, zhrnutej v Civilnom sporovom poriadku, sa vychádzalo z doterajšej právnej úpravy
zavedenej v Občianskom súdnom poriadku, ale boli zavedené aj viaceré zmeny, a jednou z nich je aj
odklon od princípu materiálnej pravdy. Žalobca má preto v prvom rade povinnosť tvrdenia a na podporu
svojho tvrdenia v zmysle ustanovenia § 132 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, t. j.

CSP. Žalobca je povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci
a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to povaha veci pripúšťa. Zákonodarca v tejto úprave
vychádzal z ustanovení § 79 O.s.p.. Podľa O.s.p., súd nie je viazaný len tými dôkazmi, ktoré navrhli
účastníci konania, pretože v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p., môže súd výnimočne vykonať aj iné dôkazy,
ako navrhli účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodovanie vo veci. Toto ustanovenie je

odrazom princípu materiálnej pravdy, t. j. povinnosti súdu zistiť skutkový stav čo možno najúplnejšie a
najbližšie ku skutočnosti.

20. Od tejto úpravy sa zákonodarca pri koncipovaní CSP odchýlil a do ustanovenia § 185 CSP zaviedol
princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších zmien civilného procesu. Formálnou

pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu.
Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj
obraz iba v rozsahu, ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz
sa vedie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a
jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Podľa § 185 CSP, tak môže súd vykonať len tie dôkazy,

ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Iba výnimočne
môže súd vykonať aj iné dôkazy, ako tie, ktoré navrhli strany sporu, avšak ide o prípady, kedy je kladený
zvýšený dôraz na ochranu práv a oprávnených záujmov jednej zo strán, napr. pri spotrebiteľských
sporoch, v konaniach o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, antidiskrimikačných sporoch a
individuálnych pracovných sporov, kde v týchto prípadoch bol zachovaný princíp materiálnej pravdy.

21. V danom prípade preto platí princíp formálnej pravdy. Z uvedeného sa preto priorizuje procesná
aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné
prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana má právo sa oboznámiť a reagovať
na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany. Ide o kontradiktórny proces, kde proti sebe stoja dve strany

sporu s protichodným záujmom na jeho výsledku. V čase odvolacieho konania preto odvolací súd
vychádza z uvedených ustanovení CSP.

22. Taktiež poukazuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkové relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnení

nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd (v tomto prípade súd prvej inštancie),
nemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkomkonania(stranousporu),alelennatie,ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania stranou sporu. Pretoaj odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačujenazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivý
proces. Zo štandardnej judikatúry potom tiež vyplýva, že presvedčivé a správne vyhodnotenie dôkazov,

a aj náležité odôvodnenie rozhodnutia, zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní.

23. Súd je tiež povinný starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho,
čo uviedli účastníci (strany sporu). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Taktiež nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

24. Aj v súvislosti s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, jedným z kľúčových princípov
spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje článok 6 ods. 1 Dohovoru, a to je článok 46

ods. 1 Ústavy, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia
poskytli dostatočné a relevantné dôvody. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo

verejnom záujme, pretože jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný, a že
rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou.

25. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie (okresný súd) v preskúmavanej veci dostatočne zistil skutkový stav v

rozsahupotrebnomnazistenierozhodujúcichskutočností,napodkladevykonanéhodokazovaniadospel
aj ku správnym skutkovým zisteniam a návrh žalobcu aj správne právne posúdil.

26. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku napadnutého odvolaním zodpovedá
kritériám uvedeným v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd konštatuje v zmysle ustanovení § 387

ods. 1, 2 CSP správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodov na nich odkazuje. Súčasne odvolací
súd preskúmal všetky odvolacie námietky uvádzané v odvolaní žalobcom a po ich preskúmaní dospel k
záveru, že tieto nie sú dôvodné a v konečnom dôsledku nemôžu privodiť zmenu zisteného skutkového
i právneho stavu.

27.Súdvykonaldokazovanievýsluchomstránsporu,oboznámenímsaspripojenýmilistinnýmidôkazmi,
ale najmä výsluchom navrhovaných svedkov.

28. V prejednávanej veci súd pri rozhodovaní tak právne a skutkovo posudzoval stav, ktorý deklarovali
účastníci konania (strany sporu), t. j. skutkový stav, ktorý účastníci preukázali dôkazmi.

29. Odvolací súd poukazuje na tzv. dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť
účastníka konania (strany sporu) za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho
dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je
umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa

hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky
hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o
tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností, leží na
tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne
dôsledky, ak ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdí,

že kúpnu cenu za byt zaplatil, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na
preukázanie tejto skutočnosti. Túto povinnosť, podľa názoru odvolacieho súdu, žalovaný aj splnil,
označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Označení svedkovia potvrdili ním tvrdené skutočnosti,
t. j., že kúpnu cenu za byt právnemu predchodcovi žalobcu skutočne zaplatil. Ak tu existovali dôkazy na
podporu tvrdenia žalobcu, že žalovaný doposiaľ kúpnu cenu v požadovanom rozsahu nezaplatil, bolo

úlohou súdu označené a navrhnuté dôkazy základným spôsobom vykonať, dôkazy vyhodnotiť podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci, ako to aj vyplýva zustanovení § 132 Občianskeho súdneho poriadku (platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie).
Túto povinnosť súd prvej inštancie aj splnil a prakticky všetky dôkazy aj vykonal.

30. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá
vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje
tvrdenie. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na
tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti
navodzujúce žalovaného právo, musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce, sú

záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú
situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri
posudzovaní dôkazného bremena na strane toho-ktorého účastníka, treba rešpektovať tzv. negatívnu
teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia niečoho, majúca trvalý charakter, sa v zásade nepreukazuje. Na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
V tom sa odvolací súd stotožňuje s tvrdením žalobcu.

31. V prejednávanej veci to znamená, že žalobca nemal povinnosť na začiatku konania preukázať
neexistenciu skutočností, z ktorých odvodzoval svoje právo žalovaný, naopak, ich preukázanie bolo
povinnosťoužalovaného,ktorýto podľanázoruodvolaciehosúdu,ajurobil.Jehotvrdeniasúpreukázané
predovšetkým z výpovedí tzv. priamych svedkov, ktorí jednoznačne potvrdili odovzdanie dohodnutej

kúpnej ceny, keď svedok B. L. a svedkyňa W. Š. odovzdanie finančného obnosu zo strany žalovaného
právnemu predchodcovi žalobcu, t. j. jeho otcovi potvrdili, pretože pri tomto odovzdaní, vyplatení kúpnej
ceny boli bezprostredne prítomní. Tieto tvrdenia nepriamo potvrdili aj svedkovia W. B., B. B., Ľ. K. i
ďalší, ktorým sa I. T. žalobcu „pochválil“, že mu boli peniaze za odpredaný byt vyplatené. Ani odvolací
súd nemá dôvod ich svedeckým výpovediam neveriť, najmä ak títo svedkovia boli poučení o následkoch

krivej výpovede. Následne v prebiehajúcom konaní však bolo už na žalobcovi predložiť dôkazy, ktoré
by tvrdenie žalovaného, podporované a preukázané práve týmito svedeckými výpoveďami, bolo možné
vyvrátiť, čo sa však nestalo. Dôkazné bremeno sa v tomto štádiu konania presunulo na žalobcu. Žalobca
žiaden iný hodnovernýdôkazoopakutvrdeniažalovaného avypočutýchsvedkovohľadnenimitvrdenej
skutočnosti o odovzdaní finančnej hotovosti predávajúcemu, súdu nepredložil, a ani hodnoverným

spôsobom nevyvrátil, a tak nepreukázal nepravdivosť tvrdenia žalovaného. Výpovede ďalších svedkov
v tomto konaní vypočutých, sú už iba nepriame, títo totiž priamo prítomní pri bezpostrednom odovzdaní
peňazí neboli, a vlastne len vypovedali o tom, čo im hovoril nebohý otec žalobcu, v období bližšie
nepreukázanom, zrejme však krátko pred jeho smrťou a vypovedali len to, čo u neho postrehli a videli.
Navyše, aj časť z nich vypovedala nielen v prospech žalobcu, ale časť vypovedala aj v prospech

žalovaného. Ďalšia skupina svedkov vypovedala o majetkových pomeroch žalovaného, pričom aj podľa
názoru odvolacieho súdu, potvrdila táto časť svedkov dostatok finančných prostriedkov u žalovaného
pred zaplatením kúpnej ceny. Aj bývala manželka žalovaného potvrdila, že došlo k rozdeleniu časti
finančných prostriedkov po rozvode manželstva medzi ňou a jej manželom a jej bývalý manžel dostal
asi 10.000 eur, súčasne uviedla, že k celkovému vysporiadaniu BSM, najmä ohľadne rodinného domu,

v čase jej výpovede ešte nedošlo. Aj z tohto pohľadu sa preto javí požiadavka žalobcu o zistenie, či táto
suma bola žalobcovi z účtu už uhradená alebo nie, ako nedôvodná.

32. Odvolací súd ďalej poukazuje, že aj spochybňovanie objektívnosti výpovede svedkov iba na
základe ich kolegiálneho, alebo iného rodinného, či spoločenského vzťahu k účastníkovi konania, resp.

strane sporu, bez toho, aby vierohodnosť výpovede spochybňovali aj iné objektívne zdokumentované
skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, ako je tento, keď jediným dostupným dôkazom je práve iba
výpoveď svedkov, resp. účastníkov konania majúcich medzi sebou takýto vzťah, by viedlo potom k
nemožnosti uniesť dôkazné bremeno tvrdené (v tomto prípade žalovaným), a zároveň by viedlo k
vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti svedeckých výpovedí, či tvrdení účastníkov

konania“. Odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR z 9.6.2015 sp. zn. III.ÚS 276/2014-29.

33. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 3577/2008 vyplýva záver, že pri dôkaze
výpoveďou svedka, musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok
vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, na

okolnosti, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom na spôsob
reprodukcie týchto skutočností a na správanie pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede,
ochota odpovedať na otázky a podobne), a na poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov
(do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, či sa vzájomnedopĺňajú), celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti, či nepravdivosti
tvrdených (preukazovaných) skutočností.

34. Odvolací súd opätovne preto poukazuje na výpovede svedkov bezprostredne prítomných pri
odovzdaní peňazí otcovi žalobcu. Poukazuje i na tvrdenia ostatných svedkov, ktorí potvrdili reálnu a
možnú existenciu takejto hotovosti potrebnej na zaplatenie kúpnej ceny žalovaným. Ďalší svedkovia
vyplatené peniaze u otca žalobcu v uvedenej výške aj reálne videli, a súčasne aj uviedli, že otec
žalobcu im potvrdil vyplatenie peňazí v hotovosti a v dohodnutej výške. Výpovede ďalších svedkov o

nevyplatení kúpnej ceny taktiež vychádzajú z ich poznatkov, ktoré získali iba pri náhodnom stretnutí
s otcom žalobcu .V obidvoch prípadoch však ide o výpoveď nepriamych svedkov, ktorí prítomní pri
vyplatení kúpnej ceny neboli, a ani nemohli byť, ich výpoveď je v obidvoch prípadoch iba podporná.
To potom znamená to, že dôkazné bremeno, ktoré sa takto na osobu žalobcu presunulo, žalobca
neuniesol. Naopak, žalovaný splnenie dlhu preukázal.

35. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu o povinnosti žalovaného predložiť doklad o odovzdaní a prevzatí
peňazí, takáto povinnosť totiž žalobcovi z dohodnutej kúpnej zmluvy nevyplýva.

36. Odvolací súd preto z vyššie uvádzaných dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
potvrdil ako vecne správny.

37. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s výrokom súdu prvej inštancie v časti o trovách konania
a trovách štátu, ktoré považuje za vecne správne. Ani konštatovanie žalobcu o nevyčíslení trov
právneho zastúpenia zo strany právneho zástupcu žalovaného v požadovanej lehote, nie je dôvodné.
Rozsudok súdu prvej inštancie bol vyhlásený dňa 14.12.2015 a dňa 15.12.2015 bolo súdu vyúčtovanie

trov právnym zástupcom žalovaného predložené, čo vyplýva z obsahu spisu. Odvolací súd súčasne
konštatuje, že nevidí žiaden dôvod pre použitie ustanovenia § 257 CSP, predtým § 150 O.s.p. na
nepriznanie trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Toto ustanovenie je výnimočné a má
slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide
o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Samotný žalobca si musel byť vedomý skutočnosti, že

ak v spore úspešný nebude, bude musieť v zmysle zásady úspechu protistrany v konaní trovy konania
znášať sám.

38. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovení § 396 ods. 1 CSP,
v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a priznal nárok na ich náhradu žalovanému, ktorý mal v

odvolacom konaní plný úspech.

39. Rozhodnutie odvolacieho senátu Krajského súdu v Prešove bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).