Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 25, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoPr/6/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116207196
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2116207196.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Martina Valentová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: V. V., nar. XX.X.XXXX, adresa
N., D. I. XXX/X, proti žalovanému: NADOK, s.r.o., so sídlom Trnava, Mikovíniho 10, zastúpenému
spoločnosťou: PROSMAN a PAVLOVIČ, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Trnava, Hlavná 31, o
určenieneplatnostiskončeniapracovnéhopomeruainé,naodvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresného
súduTrnava,č.k.19Cpr/3/2016-58zodňa22.3.2017-vzamietajúcejčastiavzávislomvýrokuonáhrade
trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov

konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu zamietol, druhou
výrokovou vetou konanie v časti o zaplatenie sumy 197,- Eur zastavil a napokon treťou výrokovou vetou
vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 38 ods. 1 a 4, § 72 ods. 1 a 2 a § 77 Zákonníka
práce, v časti čiastočného zastavenia konania s použitím § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 CSP.

3. Čiastočné zastavenie konania súd odôvodnil tým, že v časti o zaplatenie sumy 197,- Eur žalobca
žalobu späťvzal a súd preto s použitím § 145 ods. 1 CSP konanie zastavil, keď nebol potrebný súhlas
žalovaného, nakoľko k späťvzatiu došlo pred prvým pojednávaním.

4. Vo zvyšnej časti, po zistení, že predmetný návrh bol podaný v zákonnej lehote dvoch mesiacov odo
dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Pritom vychádzal zo
zisteného skutkového stavu, že žalobca bol zamestnaný u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 2.11.2015 s dňom nástupu dňa 3.11.2015 ako vodič nákladného vozidla, pričom pracovný pomer bol
uzavretý na dobu neurčitú so skúšobnou dobou tri mesiace. Dňa 29.1.2016 sa žalobca na základe výzvy
žalovaného dostavil na pracovisko, kde mu bolo oznámené, že zamestnávateľ s ním končí pracovný
pomer, žalobca odovzdal zverené predmety, písomné skončenie pracovného pomeru odmietol prevziať

s odôvodnením, že nebol povinný sa za týmto účelom dostaviť na pracovisko. Na základe toho potom
zamestnávateľ následne doručil žalobcovi oznámenie o skončení pracovného pomeru prostredníctvom
pošty dňa 6.2.2016. Tento skutkový stav nebol medzi stranami sporný. Žalobca sa domáhal vyslovenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 43/1984 podľaktorého nebol povinný sa na výzvu zamestnávateľa dostaviť a preto mal za to, že neprevzatie skončenia
pracovného pomeru na pracovisku 29.1.2016 nemožno považovať za odmietnutie prijatia písomnosti,
čím by nastali účinky doručenia; skončenie pracovného pomeru mu preto nebolo platne doručené.

Súd ale dospel k záveru, že s argumentáciou žalobcu sa nie je možné stotožniť s poukazom na §
38 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec prijatie
písomnosti odmietne, čo sa stalo aj v danom prípade na pracovisku dňa 29.1.2016, teda ešte počas
plynutiaskúšobnejdoby,ktoráskončila3.2.2016.Žalobcapritomodmietnutieprijatiapísomnostivkonaní
potvrdil. Súd prvej inštancie sa s poukazom žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 43/1984

vysporiadal tak, že daný prípad sa vzťahuje na úplne odlišnú skutkovú situáciu, keď sa zamestnanec
nedostaví na pracovisko na základe výzvy zamestnávateľa za účelom prevzatia písomnosti. V danom
prípade sa ale žalobca na pracovisko dňa 29.1.2016 dostavil, zároveň v uvedený deň odovzdal zverené
veci a skončenie pracovného pomeru odmietol prevziať, preto sa v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce
považuje písomnosť o skončení pracovného pomeru za doručenú a pracovný pomer žalobcu skončil
2.2.2016. Vzhľadom na to súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 470 ods. 1, § 255 ods. 1, § 256
ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP s tým, že čiastočné zastavenie konania zavinil žalobca a vo zvyšnej časti
bol plne úspešný žalovaný, preto jemu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

6. Proti tomuto rozhodnutiu, podľa obsahu s výnimkou zastavujúcej časti, podal žalobca odvolanie,
ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a potvrdil súdny návrh o neplatnom
skončenípracovnéhopomeruvskúšobnejdobestým,žerozhodnutieprvoinštančnéhosúdujevrozpore
s rozhodnutím NS SR č. 43/1984, preto nezákonné, nesprávne, neodôvodnené a neplatné. Uviedol,
že žalobca dňa 29.1.2016 v ranných hodinách cca o 5.55 hod. ukončil zahraničnú pracovnú cestu

pridelenou dopravou vykládkou v závode PCA Citroen Peugeot Trnava. S odkazom na § 92 ods. 3
Zákonníka práce, v čase, kedy sa žalovaný pokúsil neplatne ukončiť pracovný pomer so žalobcom
v skúšobnej dobe, mal žalobca zákonný nárok na čerpanie nepretržitého denného odpočinku v trvaní
ôsmich hodín po ukončení zahraničnej pracovnej cesty. Preto akákoľvek pracovná činnosť vyžadovaná
zamestnávateľom od zamestnanca v čase jeho nároku na nepretržitý denný odpočinok je nezákonná a

ohrozujúca zdravie zamestnanca. Sám žalovaný si uvedomil svoje nezákonné konanie a preto následne
podľa § 38 Zákonníka práce dňa 6.2.2016 doručil žalovanému poštovým podnikom písomné oznámenie
o ukončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Termín doručenia písomnosti 6.2.2016 je ale po
skúšobnejdobe,ktoráskončila2.2.2016.Ukončeniepracovnéhopomeruvskúšobnejdobedňa6.2.2016
je preto neplatné.

7. V ďalšom odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie rozhodol v nesúlade s rozhodnutím
NS SR č. 43/1984, na ktorého text poukázal. Uviedol, že nepopiera prítomnosť dňa 29.1.2016 na
pracovisku žalovaného, nepopiera odovzdanie zverených predmetov v tomto čase, avšak tvrdí, že
hoci bol na pracovisku, nebol povinný sa dostaviť na príslušný orgán zamestnávateľa, kde sa mu

mala písomnosť skončenia pracovného pomeru doručovať. Dňa 29.1.2016 sa do zápisnice údajného
odmietnutia prevzatia písomnosti skončenia pracovného pomeru vyjadril, že pozná rozhodnutie NS SR
č. 43/1984. Okresný súd si neujasnil, čo je „byť na pracovisku zamestnávateľa“ a čo je „sa nedostaviť na
príslušnýorgánzamestnávateľa“,kdesamápísomnosťzamestnancovidoručiť.Okresnýsúdpojednával
„o prítomnosti na pracovisku zamestnávateľa“, okresný súd nepojednával „o prítomnosti na príslušnom

útvare zamestnávateľa“, kde sa mala prítomnosť doručiť. Podľa citovaného rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR zamestnanec nie je povinný sa dostaviť na príslušný orgán zamestnávateľa, kde mu mala
byť doručená písomnosť, táto skutočnosť sa za zmarenie doručenia písomnosti, ani za odmietnutie jej
prijatia nepovažuje.

8. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu predložil prostredníctvom svojho
právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu
Trnava potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Uviedol, že popiera všetky skutkové tvrdenia žalobcu
uvedené v odvolaní, nesúhlasí s jeho tvrdeniami v prvom a druhom bode odvolania, ktoré považuje
za rozporuplné, zavádzajúce a z ktorých nemožno vyvodiť právne závery ku ktorým dospel žalobca. V

rozhodnutí v ods. 5 súd uvádza, že žalobca uviedol na otázku súdu, či bol dňa 29.1.2016 na pracovisku,
že v ten deň nemal prepravu, keďže ukončil prepravu večer. V rozpore s tým v odvolaní uvádza, že
dňa 29.1.2016 v ranných hodinách o cca 5.55 hod. ukončil zahraničnú pracovnú cestu. Žalobca v
prvom bode odvolania poukazuje na nové skutkové okolnosti, ktoré s prejednávanou vecou nesúvisiaa odvolací súd je navyše podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie. Podľa žalovaného k žiadnemu porušeniu práva na nepretržitý denný odpočinok nedošlo, ani
nemohlo dôjsť, nakoľko okamihom ukončenia prepravy žalobca pre žalovaného nevykonával žiadnu

ďalšiu prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Skutočnosť, že sa žalovaný po ukončení prepravy nachádzal
na pracovisku a bolo mu osobne doručované skončenie pracovného pomeru, nemožno považovať
na porušenie práva na nepretržitý denný odpočinok podľa § 92 Zákonníka práce. Žalovaný nesúhlasí
ani s tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa výkladu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 43/1984, nakoľko
žalobca účelovo zamieňa pojem „byť na pracovisku“ s pojmom „nedostaviť sa na príslušný orgán

zamestnávateľa“. Ust. § 38 ods. 1 a 4 Zákonníka práce jasne vymedzuje, že zamestnávateľ doručuje
písomnosti zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte, alebo kdekoľvek bude zastihnuteľný, pričom
zákon nepodmieňuje doručovanie miestom, ktorým je „príslušný orgán zamestnávateľa“. Žalovaný
považoval za dôležité uviesť, že žalobca síce uvádza, že je jeho právo nedostaviť sa na príslušný
orgán, avšak on toto právo dňa 29.1.2017 nevyužil, na pracovisko sa dostavil, kde bol oboznámený s
písomnosťou, ktorá sa mu doručuje a po oboznámení ju odmietol prevziať s odvolaním sa na spomínaný

judikát Najvyššieho súdu SR. Tvrdenia žalobcu sú podľa žalovaného v mnohom rozporuplné a nejasné,
čo odzrkadľuje nedôveryhodnosť a účelovosť jeho tvrdení. Dôkazy, na základe ktorých súd rozhodol si
neodporujú, naopak podporujú vyjadrenie žalovaného a ním načrtnutý skutkový stav. Súd prvej inštancie
sa podľa žalovaného príkladným a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými
a právnymi argumentmi a právnym posúdením sporu, pričom skutkové zistenia súdu prvej inštancie

vyvodzoval a opieral o vykonané dôkazy, ktoré správne logicky vyhodnotil. Rovnako vychádzal zo
zhodných tvrdení sporových strán, ktoré považoval za nesporné.

9. Po doručení vyjadrenia žalovaného k podanému odvolaniu žalobca využil právo na podanie
vyjadrenia, v ktorom zdôraznil, že žalobca vykonával svoju pracovnú činnosť a povinnosti u žalovaného

príkladne a svedomito, k žiadnym porušeniam právnych predpisov alebo iným porušeniam z jeho
strany nedošlo. Je preukázané v súlade so skutočným stavom a žalobca to nepopiera, že žalobca dňa
29.1.2016 v ranných hodinách cca o 5.55 hod. ukončil zahraničnú pracovnú cestu, pričom v ten istý deň
o 11.00 hod. sa žalovaný s ním pokúsil neplatne skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe, pričom ide
o čas, kedy podľa § 92 ods. 3 Zákonníka práce mal žalobca zákonný nárok na čerpanie nepretržitého

denného odpočinku v trvaní ôsmich hodín po ukončení zahraničnej pracovnej cesty. Tieto tvrdenia
žalobcu žalovaný nespochybňuje. Žalovaným zamestnávateľom vyžadovaná prítomnosť a akákoľvek
pracovná činnosť od žalobcu dňa 29.1.2016, v čase jeho nároku na osemhodinový nepretržitý denný
odpočinok, je nezákonná a ohrozujúca zdravie zamestnanca. Zamestnávateľ následne až 6.2.2016
doručil zamestnancovi poštou oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe v čase po

jej uplynutí. Toto skončenie pracovného pomeru je preto neplatné. V závere navrhol, aby krajský súd
napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a potvrdil súdny návrh o neplatnom skončení pracovného
pomeru v skúšobnej dobe.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ podľa obsahu použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom
viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na

webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
v napadnutých výrokoch vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods.
1 a 2 CSP).

11.Vdanompracovnoprávnomsporenemožnoprehliadnuť,ženováprávnaúpravaCivilnéhosporového
poriadku, účinná v čase rozhodovania ako prvoinštančného súdu napadnutým rozsudkom, tak i
odvolacieho súdu (od 1.6.2016), definuje ako osobitnú skupinu sporov, v ktorých je súd povinný
aplikovať odlišné procesné postupy od klasického (všeobecného) sporového konania, individuálnepracovnoprávne spory. Individuálnym pracovnoprávnym sporom na účely Civilného sporového poriadku
sa rozumie spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý vyplýva z pracovnoprávnych a iných
obdobných pracovných vzťahov, ktorým je potom i spor predmetný. To znamená, že súd v prípade týchto

sporov môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie
voveci.Súdajbeznávrhuobstaráalebozabezpečítakýtodôkaz;natentoúčeljezamestnávateľpovinný
poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať (§ 316 a nasl. CSP).

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na rozsah a dôvody odvolania uplatnené

žalobcom, bolo posúdiť, či v napadnutej zamietajúcej časti a nadväzne i v závislom výroku o náhrade
trov konania (s výnimkou zastavujúcej časti, voči ktorej odvolanie podané nebolo, v dôsledku čoho v tejto
časti rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť) súd rozhodol správne a zákonne, ak žalobu žalobcu, ktorou
sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že skončenie pracovného pomeru medzi stranami
vskúšobnejdobejeneplatnéapracovnýpomernaďalejtrvá,žalobuvcelomrozsahuzamietolvpodstate
s odôvodnením, že žalovaný skončil so žalobcom pracovný pomer v skúšobnej dobe účinne a včas, na

rozdiel od tvrdenia žalobcu, že k skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe nedošlo účinne ku
dňu 29.1.2016, a doručenie mu listiny o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe 6.2.2016 bolo
oneskorené po skončení skúšobnej doby a preto neúčinné.

13. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, keď súd prvej inštancie vyčerpávajúco
vykonal všetko potrebné dokazovanie, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôsledne
vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom, s ktorými sa i odvolací súd po oboznámení s
vykonaným dokazovaním stotožňuje; tiež preto, že odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval náležité dotknuté ustanovenia Zákonníka práce,

ktoré i správnym spôsobom vyložil, pričom odvolací súd sa stotožňuje i s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov
preskúmavanéhorozsudkuaodkazujenavýstižné,správneapresvedčivéodôvodneniejehopísomného
vyhotovenia. Odvolací súd ani pri zohľadnení odvolacích argumentov žalobcu nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať

za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

14. Ani v odvolacom konaní nebol sporný skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, že žalobca
bol zamestnaný u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 2.11.2015, s dňom nástupu do
práce 3.11.2015, ako vodič nákladného vozidla, na dobu neurčitú s dohodnutou skúšobnou dobou tri

mesiace. Nebolo sporným, že žalobca sa na základe výzvy žalovaného dňa 29.1.2016 dostavil na
pracovisko, kde mu bolo žalovaným oznámené, že s ním končí pracovný pomer v skúšobnej dobe, vtedy
žalobca aj odovzdal zverené predmety, písomné skončenie pracovného pomeru odmietol prevziať s
odôvodnením, že nebol povinný sa za týmto účelom dostaviť na pracovisko. Žalobca pritom neplatnosť
skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe s poukazom na ust. § 38 ods. 1 až 4 Zákonníka práce

odôvodňoval s poukazom na rozhodnutie NS SR č. 43/1984, z ktorého citoval vetu: „Za zmarenie
doručenia písomnosti, ani za odmietnutie jej prijatia nemožno považovať skutočnosť, že sa pracovník
na výzvu nedostavil na príslušný útvar organizácie, kde mu mala byť doručená písomnosť organizácie“.

15. Prvoinštančný súd sa s touto námietkou žalobcu právne vysporiadal v odôvodnení preskúmavaného

rozsudku s poukazom na to, že Najvyšším súdom SR vyslovený právny názor sa vzťahuje na
úplne odlišnú skutkovú situáciu a to keď sa zamestnanec nedostaví na pracovisko na základe výzvy
zamestnávateľa za účelom prevzatia písomnosti. V danom prípade sa ale žalobca na pracovisko dňa
29.1.2016 dostavil, zároveň odovzdal zverené veci, listinu o skončení, pracovného pomeru odmietol
prevziať, preto sa písomnosť v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce považuje za doručenú a pracovný

pomer medzi stranami skončil dňa 2.2.2016.

16. Ako to správne uzavrel prvoinštančný súd, citovaný judikát, o ktorý oprel žalobca podanú žalobu,
zastáva stanovisko podľa ktorého samotné nedostavenie sa pracovníka na výzvu zamestnávateľa za
účelom prevzatia písomnosti nemožno samo osebe považovať za odmietnutie jej prijatia s účinkami

doručenia. V danom prípade ale takáto situácia nenastala, žalobca sa na pracovisko dňa 29.1.2016 (v
čase trvania skúšobnej doby) dostavil, písomnosť obsahujúcu skončenie pracovného pomeru výslovne
odmietol prevziať, čo ani nepoprel bolo to preukázané naviac na písomnosti to písomne potvrdili aj
viacerí prítomní svedkovia. Vzhľadom na to, že žalobca odmietol danú písomnosť prevziať a boli splnenépodmienky súdom prvého stupňa aplikovaného § 38 ods. 4 Zákonníka práce, nastali účinky doručenia
tejto písomnosti, pracovný pomer žalobcu skončil v skúšobnej dobe dňa 2.2.2016. Bolo preto dôvodným
žalobu domáhajúcu sa vyslovenia neplatnosti tohto skončenia pracovného pomeru ako nedôvodnú

zamietnuť, ako správne postupoval súd prvej inštancie.

17. Za úplne nerozhodné a irelevantné odvolací súd považoval to, že k odmietnutiu prevzatia písomnosti
došlo v čase, keď by mal žalobca nárok na nepretržitý denný odpočinok v zmysle § 92 ods. 3 Zákonníka
práce. Táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na účinnosť skončenia daného pracovného pomeru.

Rozhodujúcim je len to, že žalobca odmietol písomnosť žalovaného zamestnávateľa (doručovanú na
mieste súladnom s ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce) prevziať, v dôsledku čoho zo zákona nastali účinky
jej doručenia. To, za akých okolností sa žalobca ako zamestnanec v čase tohto doručovania nachádzal
na pracovisku, je pre danú vec nerozhodné. Je nesporným, že žalobca nebol povinný sa na výzvu
žalovaného zamestnávateľa dostaviť na pracovisko na prevzatie danej písomnosti, čo ale takisto nemá
žiaden vplyv na účinnosť doručenia písomnosti podľa vyššie uvedeného.

18. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, ostatné námietky strán prednesené v odvolacom konaní
odvolací súd považoval za irelevantné a vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania nepovažoval za
potrebné sa nimi osobitne zaoberať.

19. Keďže s poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo v
napadnutom zamietajúcom výroku, včítane závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími
dôvodmi osobitne nenapadnutého) vecne správne, odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP
preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie (s výnimkou zastavujúcej časti) ako vo výrokoch vecne
správny potvrdil.

20. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

21. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

22. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

23. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

24. V danom prípade bol v odvolacom konaní opätovne plne úspešný žalovaný a preto s poukazom
na vyššie citované procesné ustanovenia odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v
zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).