Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, November 8, 2017

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 1T/28/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617010094
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Tomus

ECLI: ECLI:SK:OSMA:2017:1617010094.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky samosudcom JUDr. Erikom Tomusom, v trestnej veci obžalovaného ml. G. I., pre

pokračovací prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. f) Trestného zákona,
na hlavnom pojednávaní dňa 08. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

obžalovaný:

ml. G. I., narodený XX. Y. XXXX v G., trvale bydliskom č. d. XXX, XXX XX Y., t. č. v Reedukačnom
centre P. I.,

sa uznáva vinným, že

1) obvinený napriek rozsudku Okresného súdu v Rožňave pod číslom konania 2T/33/2015 zo dňa
05.10.2015, právoplatný dňa 05.10.201 a v nadväznosti naň rozsudku Okresného súdu v Rožňave
pod číslom konania 7P/421/2015-28, zo dňa 17.12.2015, ktorým mu bola uložená ochranná výchova
v Reedukačnom centre P. I., kde bol umiestnený odo dňa 16.02.2016, aj napriek vedomosti, že má
súdomuloženúochrannúústavnúvýchovu,dňa10.04.2016včaseo17.00hbezpovolenianeoprávnene

opustil Reedukačné centrum vo P. I., pričom sa zdržiaval najmä v mieste svojho bydliska v Y., a na iných
bližšie nestotožnených miestach, až do dňa 22.04.2016, kedy bol vypátraný hliadkou Policajného zboru
a dodaný späť do Reedukačného centra vo P. I.,

2) obvinený napriek rozsudku Okresného súdu v Rožňave pod číslom konania 2T/33/2015 zo dňa
05.10.2015, právoplatný dňa 05.10.2015 a v nadväznosti naň rozsudku Okresného súdu v Rožňave
pod číslom konania 7P/421/2015-28, zo dňa 17.12.2015, ktorým mu bola uložená ochranná výchova v
Reedukačnom centre P. I., kde bol umiestnený odo dňa 16.02.2016, aj napriek vedomosti, že má súdom

uloženú ochrannú ústavnú výchovu dňa 31.08.2016 v čase o 20.00 h sa nevrátil z letných prázdnin do
Reedukačného centra vo P. I., tak ako bol povinný, pričom sa zdržiaval najmä v mieste svojho bydliska
v Y., a na iných bližšie nestotožnených miestach, až do dňa 19.09.2016, kedy bol vypátraný hliadkou
Policajného zboru a dodaný späť do Reedukačného centra vo P. I.,

teda

v bode 1) a 2)
marilvýkonrozhodnutiasúdutým,žeútekomzústavuzmarilúčelochrannejvýchovy,ktorúmuuložilsúd,

čím spáchal

v bode 1) a 2)
pokračovací prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. f) Trestného zákona,

Za to saodsudzuje

podľa§348ods.1Trestnéhozákonazapoužitia§36písm.l)Trestnéhozákona,§37písm.m)Trestného

zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 54 Trestného zákona v spojení s § 111
Trestného zákona, na trest povinnej práce vo výmere 60 (šesťdesiat) hodín.

Podľa § 55 ods. 1 Trestného zákona je obžalovaný povinný trest povinnej práce vykonať najneskôr do
1 (jedného) roka od nariadenia výkonu trestu.

Podľa § 55 ods. 3 Trestného zákona je obžalovaný povinný vykonávať trest povinnej práce osobne a
vo svojom voľnom čase bez nároku na odmenu.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky podal dňa 07. marca 2017 Okresnému súdu Malacky obžalobu
z 07. marca 2017, č. 2 Pv 297/16/1106-15, na ml. G. I. pre pokračovací prečin marenia výkonu úradného

rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. f) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je to uvedené
vo výrokovej časti rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 08. novembra 2017 obžalovaný po poučení o svojich právach a
povinnostiachurobilvyhláseniepodľa§257ods.1písm.b)zákonač.301/2005Z.z.Trestnéhoporiadku,

vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlenTrestnýporiadok),žejevinnýzospáchaniaskutkuuvedenéhovo
výroku tohto rozsudku. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval primerane podľa § 333
ods. 3, písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku a vo vzťahu k tomuto skutku zisťoval, či obžalovaný:

c) rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

d) bol ako obžalovaný poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť
na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, na čo obžalovaný
odpovedal: Áno.
f) rozumie právnej kvalifikácii skutku, ako trestného činu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.
g) bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestný čin mu kladený za vinu,

na čo obžalovaný odpovedal: Áno.
h) sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa v obžalobe kvalifikujú ako určitý
trestný čin, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

Súd na základe vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny a jeho kladných odpovedí na otázky uvedené v

§ 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, prijal toto vyhlásenie obžalovaného o uznaní viny
zo skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom
obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovaného ml. G. I. vinným zo
spáchania pokračovacieho prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. f)
Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
vykonal dokazovanie len ohľadne trestu, a to výpoveďou svedkyne - psychologičky Reedukačného
centra P. I., aktualizovaným odpisom registra trestov, lustráciou v registri priestupkov a hodnotiacou
správou riaditeľa reedukačného centra.

V súvislosti s výrokom o treste je primárne nevyhnutné uviesť, že Trestný zákon vo svojich
ustanoveniach, najmä v ustanoveniach deklarujúcich zásady ukladania trestov, poskytuje ochranu
spoločnosti pred trestnými činmi v podobe trestov a to tak, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti
pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jeho

výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradiť od páchania trestných činov za
súčasného vyjadrenia morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Keďže uvedený cieľ, t. j. zabránenie
v ďalšom páchaní trestnej činnosti zároveň napĺňa aj ochranu spoločnosti, treba mať pri voľbe druhu
trestu a jeho výmery túto skutočnosť vždy na zreteli.Všetky okolnosti prípadu však treba nielen zisťovať, ale aj objektívne, t. j. bez preceňovania alebo
podceňovania niektorých z nich komplexne hodnotiť a mať pritom na zreteli, že bližšie sú konkretizované
v ďalších ustanoveniach Trestného zákona, najmä v ustanoveniach o poľahčujúcich a priťažujúcich

okolnostiach (§ 36 Trestného zákona a § 37 Trestného zákona) a v ustanoveniach upravujúcich zásady
ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona).

Priukladanítrestuobžalovanémusúdvychádzalzozávažnostiprečinu,zktoréhobolobžalovanýuznaný
vinným a ktorú určuje primárne zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom

prípade je výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 348 ods. 1 Trestného zákona) až na 2 roky,
avšak vzhľadom na § 117 ods. 1 Trestného zákona by sa trestná sadzba odňatia slobody znížila na
polovicu.

Súd zistil u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l) Trestného zákona, nakoľko sa k
spáchaniu trestného činu priznal a trestný čin oľutoval. Pokiaľ ide o priťažujúce okolnosti, tak súd zistil

jednu v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona - bol už za trestný čin odsúdený [rozsudkom Okresného
súdu Rožňava z 05. októbra 2015, sp. zn. 2T/33/2015, právoplatným dňa 05. októbra 2015, pre prečin
krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov
s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok].

Priurčovanídruhuavýmerytrestuuobžalovanéhosúdnáslednepovinne(§38ods.2Trestnéhozákona)
prihliadolnapomerpoľahčujúcichapriťažujúcichokolnostístým,žepomerpoľahčujúcichapriťažujúcich
okolností je v rovnováhe a preto súd trestnú sadzbu neupravoval.

Pri určovaní druhu trestu súd primárne vychádzal z § 34 ods. 6 Trestného zákona, podľa ktorého za

trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti
Trestného zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody. Z uvedeného ustanovenia
možno vyvodiť, že ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby
neprevyšuje päť rokov, čo je aj prípad prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1
písm. f) Trestného zákona, nemusí mu uložiť vôbec trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona

argumentum a contrario). V takomto prípade teda môže súd uložiť aj samostatné alternatívne tresty,
prípadne aj viac z nich medzi sebou kombinovať.

Zo zistenia, že obžalovaný sa dopustil skutku v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia pre inú
jeho trestnú činnosť, pre súd vyplýva, že obžalovanému nie je možné uložiť trest odňatia slobody s

podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu, pretože to vyslovene zakazuje § 49 ods. 2
Trestného zákona a § 51 ods. 1 Trestného zákona. Uvedené ustanovenia však vôbec neprikazujú, aby
v prípadoch, keď sa páchateľ dopustí úmyselného trestného činu, bolo nutné mu uložiť nepodmienečný
trest odňatia slobody. Tieto ustanovenia len upravujú, kedy nie je možné uložiť trest odňatia slobody
s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu, avšak z nich vôbec nie je možné vyvodiť

príkaz na uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody, prípadne to, že by nebolo možné uložiť,
napríklad samostatný trest povinnej práce, v prípadoch, keď neprichádza do úvahy aplikácia § 34 ods. 6
Trestného zákona, nakoľko nejde o trestný čin s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcej päť rokov.

V súvislosti so zvažovaním druhu trestu, ktorý je nevyhnutné uložiť obžalovanému za spáchanie skutku,

súd vychádzal okrem závažnosti spáchaného prečinu tiež z toho, že nepodmienečný trest odňatia
slobody je trest ultima ratio (posledná a krajná možnosť), ktorý možno uložiť len vtedy, ak iné druhy
trestov,prípadnéinéformytrestuodňatiaslobody,nemôžucelkomzjavneviesťknápraveobžalovaného,
a napokon, nepodmienečný trest odňatia slobody možno uložiť len za situácie, ak tomu nebránia
závažné okolnosti prípadu, či osoba obžalovaného. Navyše v zmysle § 117 ods. 2 Trestného zákona

nepodmienečný trest odňatia slobody môže súd mladistvému uložiť len za podmienky, že by vzhľadom
na okolnosti prípadu, osobu mladistvého alebo vzhľadom na predtým uložené opatrenia uloženie iného
trestu zjavne neviedlo k dosiahnutiu účelu trestu podľa tohto zákona.

Súd je toho názoru, že na ochranu spoločnosti a pre nápravu obžalovaného postačí aj uloženie

alternatívneho trestu (trestu povinnej práce), ktorý nie je spojený s odňatím slobody, pričom súd v
rozhodujúcej miere vychádzal aj z vyjadrenia psychologičky reedukačného centra, podľa ktorej od
posledného úteku uplynulo už 14 mesiacov, za uvedené obdobie obžalovaný preukázal, že si uvedomuje
nesprávnosť svojho predchádzajúceho konania, za uvedené obdobie je obžalovaný veľmi pracovitý,patrí k najšikovnejším chovancom v reeduakčnom centre, je učenlivý, veľmi aktívny, nie sú s ním žiadne
výchovné problémy, zvládol viacero záťažových situácií kedy mal možnosť opäť ujsť, avšak takéhoto
konania sa už nedopustil, jeho správanie je v súhrne úplne v poriadku, patrí k dobrým chlapcom. Zmenu

v správaní sa obžalovaného v porovnaní so skoršími negatívnymi posudkami hodnotí psychologička tak,
že obžalovaný sa už nenachádza v prostredí, v rámci ktorého by sa dopúšťal nesprávnej činnosti, tiež to
súvisí s jeho dospievaním a uvedomovaním si svojho predchádzajúceho nesprávneho počínania. Jeho
prístup k autoritám je taký, že ich rešpektuje. Čo sa týka jeho hodnotenia, u nich je zavedený bodový
systém, pričom obžalovaný získava skôr plusové ako mínusové body. S uložením trestu povinnej práce

resp. s jeho výkonom by v ich podmienkach nebol problém, až na to, že 22. januára 2018 obžalovaný
dosiahne plnoletosť. Obdobne aj z hodnotiacej správy riaditeľa reedukačného centra vyplýva, že v triede
praktického vyučovania sa obžalovaný postupne vypracoval na jedného z najlepších, je pracovitý, pri
práci samostatný, zručný, často chodí na brigády aj mimo zariadenia. Adaptoval sa postupne, zaradil sa
do kolektívu, autority rešpektuje, plní si povinnosti, dodržiava vnútorný poriadok, zapája sa do činností,
športuje. Od posledného úteku svojim správaním obžalovaný dokázal, že si svoje chyby uvedomil,

oľutoval a neopakuje ich. Jeho správanie sa výrazne zlepšilo, spolupracuje, je aktívny, veľmi pracovitý,
ochotný, zvládol záťažové a rizikové situácie. Umiestnenie v ich zariadení vnímajú ako dostatočný
trest; vzhľadom na bezproblémové správanie, uvedomenie si pochybenie a jednoznačný posun (ktorý
je v zariadeniach ich typu skôr zriedkavý) sa riaditeľ reedukačného centra prihovoril za udelenie čo
najmiernejšieho podmienečného trestu.

Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že v danom konkrétnom prípade vhodným bude uloženie
trestupovinnejpráce,pričomobžalovanýsuloženímtohtotrestuvyslovilsúhlasnahlavnompojednávaní
a boli splnené aj všetky ostatné zákonné podmienky vyžadované ustanovením § 54 Trestného zákona.
Pre úplnosť súd dodáva, že neboli zistené také okolnosti, ktoré by bránili uloženiu tohto trestu (§ 55 ods.

2 Trestného zákona), pričom súd ukladal tento trest v rámci trestnej sadzby a za podmienok podľa §
111 Trestného zákona (pri uložení trestu povinnej práce nesmie horná hranica tohto trestu prevyšovať
polovicu hornej hranice trestnej sadzby ustanovenej zákonom; trest povinnej práce nesmie vzhľadom
na svoju povahu alebo okolnosti, za ktorých sa vykonáva, ohrozovať zdravie, bezpečnosť alebo mravný
vývoj mladistvých) pri dolnej hranici trestnej sadzby, čo je vyjadrené uložením trestu povinnej práce vo

výmere 60 hodín.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného

súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto
rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.
Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309
ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne podanom odvolaní je potrebné
uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku

predchádzalo.