Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 26, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/338/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114211240
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114211240.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, právne
zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Y. X., nar.
X.X.XXXX, bytom K. XXX, o zaplatenie 851,13 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov, č.k. 11C 162/2014-25 zo dňa 10.9.2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada n e p r i
z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Vyslovil,
že účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 5 ods. 1 až 4, čl. 7 ods. 1 až 3 Nariadenia
Európskeho parlamentu a rady /ES/ 861/2007 z 11.07.2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotou sporu, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1 a 2, §

39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že predmetom konania je spor zo zmenky. Súd prvého
stupňa preto predovšetkým skúmal, či zmenka spĺňa náležitosti v zmysle zákona č. 191/1950 Zb.
(zmenkový a šekový zákon, ďalej len „zšz“) a dospel k záveru, že zmenka spĺňa formálne náležitosti §
75 citovaného zákona. Označenie zmenka je pojaté do vlastného textu listiny a je vyjadrené v jazyku,

v ktorom je táto listina spísaná; nachádza sa v nej bezpodmienečný sľub zaplatiť určitú peňažnú sumu,
je v nej uvedený údaj zročnosti ako aj údaj miesta, kde sa má platiť, tiež meno toho na rad koho sa
má platiť, obsahuje dátum a miesto vystavenia zmenky a podpis vystaviteľa. Z rubovej strany zmenky
vyplýva, že žalobca nadobudol zmenku indosamentom od pôvodného veriteľa, na rad ktorého bola
zmenka vystavená.

Napriek záveru o splnení formálnych náležitosti platnej zmenky podrobil súdnej kontrole aj dohodu o

vyplňovacom práve zmenky vyplývajúcej z článku 13 VUP remitenta. Ako už bolo konštatované, pri
uzatváraní príslušnej úverovej zmluvy a v súvislosti s ňou aj vystavenie zmenky ide o spotrebiteľský
právny vzťah, a preto je potrebné aplikovať aj normy na ochranu práv spotrebiteľov.Súd prvého stupňa uviedol, že spotrebiteľovi sa musí poskytnúť ochrana pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami aj v prípade, ak sa uplatňuje právo zo zmenky. Stále je totiž potrebné aplikovať čl. 6
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS a chrániť spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami.

Vychádzajúc z tohto princípu preto pri kolízii zmenkového práva so spotrebiteľskými právami žalovaného
musí mať prednosť ochrana práv spotrebiteľa.

Dohodu o vyplňovanom práve zmenky vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku s poukazom na
§ 53 ods. 1 OZ.

Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere totiž nemá obligatórne náležitosti, ktoré sú uvedené v § 9
ods. 2 písm. f/, j/, k/, y/ zákona č. 129/2010 Z.z., čo spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, a teda spotrebiteľ má vrátiť len sumu poskytnutého úveru. Zmenka však túto skutočnosť
nezohľadňuje a dokonca umožňuje aj vymáhať zmenkový úrok 0,25% denne, čo je ročne 91,25%.
Nepochybne takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho

neplatnosť (§ 39OZ v náväznosti na § 3 ods. 1 OZ). Dohoda o vyplňovanom práve zmenky bola uvedená
vo VÚP, teda formulári, ktorý spracoval právny predchodca žalobcu a žalovaný nemal možnosť ich
ovplyvniť. Nepochybne teda táto podmienka nebola individuálne dojednaná a nepochybne spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa práve pre
nezohľadnenie práv spotrebiteľa a umožnenie vymáhať plnenia, ktoré sú v rozpore so zákonom (či už

pre spomínanú neplatnosť dohody o zmenkovom úroku alebo pre dôsledok chýbajúcich obligatórnych
náležitostí zmluvy). Uvedená zmluvná podmienka je teda neplatná s poukazom na § 53 ods. 5 OZ. Ak
je neplatná dohoda o vypĺňacom práve blankozmenky, neplatná je aj samotná zmenka. Tento záver
možno prijať aj vzhľadom na právny záver vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR 4Obo 161/2007
zo dňa 6.5.2008. Najvyšší súd v danom prípade mal za to, že z neplatnej úverovej zmluvy nemohlo

žalobcovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky a neplatnosť úverovej zmluvy vyvodil z nerovnosti
podmienok účastníkov zmluvy v dôsledku neprimerane vysokého poplatku za spracovanie a vedenie
úveru, v dôsledku čoho považoval zmluva za priečiacu sa dobrým mravom a zásadám poctivého
obchodného styku.

Žalobca vo svojom vyjadrení citoval odôvodnenia rozhodnutí Krajského súdu v Prešove 10Co 79/2013
zo dňa 5.9.2013 a Krajského súdu v Banskej Bystrici 43CoZm 10/2013 zo dňa 21.11.2013, ktoré
obdobné nároky posúdili striktne podľa zákona zmenkového a šekového, teda vôbec nebrali do úvahy
normy na ochranu práv spotrebiteľov, ktoré boli zavedené do právneho poriadku podstatne neskôr ako
spomínaný zmenkový a šekový zákon. S filozofiou týchto rozhodnutí sa súd nemohol stotožniť, keďže

pri kolízii zmenkového práva s právom na ochranu práv spotrebiteľov má tento súd za to, že prioritu
má spotrebiteľské právo, čomu napokon nasvedčuje aj európska judikatúra napríklad rozhodnutie ESD
sp. zn. C419/2011 zo dňa 14.3.2013 (Česká sporiteľňa E. A.). V tomto konaní napriek tomu, že taktiež
boli uplatnené práva zo zmenky súd skúmal postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Dôležitý je aj list
Európskej komisie z 25.4.2013 pod č. 2012/4165 adresovaný Slovenskej republike s upozornením na

nedodržiavanie spotrebiteľského práva EÚ a výslovne v liste sa spomína v tejto súvislosti obchodná
spoločnosť Pohotovosť. Poukazuje sa na jej praktiky, ktorými sa vymáhajú nezákonné pohľadávky
založené na nekalých podmienkach a konkrétne sú spomenuté aj blankozmenky.

Vyššievyslovenémuprávnemunázorutohtosúduprisviedčaajzákonnáúpravaspotrebiteľskýchúverov,

keďže zákon č. 258/2001 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008 výrazne obmedzuje možnosť zabezpečenia
spotrebiteľského úveru zmenkou v § 4 ods. 6 a neskôr zákonom č. 129/2010 Z.z. v § 17 ods. 3 dokonca
zakazuje splnenie a zabezpečenie úveru zmenkou. Aj táto právna úprava svedčí o tom, že nie je možné
odčleňovať zmenku od noriem spotrebiteľského práva. Ak je zmenka vydaná v rozpore so zákonom,
v danom prípade so zákonom o spotrebiteľskom úvere potom je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka, keďže aj pre zmenku platia všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o platnosti
právnych úkonov. Súdy, na ktorých rozhodnutia žalobca poukazuje sa týmto posúdením nezaoberali, aj
keď súd má skúmať absolútnu neplatnosť právneho úkonu ex offo.

Na podporu tohto názoru možno použiť pripomienky Európskej komisie zo dňa 12.2.2014 členom

súdneho dvora európskej únie vo veci C-558/2013 týkajúcej sa obdobného konania (CD Consalting proti
J. T.) v súvislosti s prejudiciálnou otázkou súdu.V danom prípade zmenka a úverová zmluva vznikla za účinnosti zákona č. 129/2010 Z.z. Podľa § 17
ods. 3 citovaného zákona v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh lebo
zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom.

S poukazom na citované zákonné ustanovenie došlo k vystaveniu zmenky v rozpore s citovaným
zákonným ustanovením a preto s poukazom na § 39 OZ je potrebné vyhodnotiť zmenku ako absolútne
neplatnú pre rozpor so zákonom.

Už len pre úplnosť súd prvého stupňa uviedol, že dohodu o vyplňovacom práve blankozmenky a tým aj
samotnú zmenku možno považovať za neplatnú aj pre obchádzanie zákona (§ 39 OZ). O obchádzanie
zákona ide, ak právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami
sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. V danom prípade vystavením zmenky sa právny predchodca
žalobcu snažil vyhnúť posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy a aplikácii zákona o spotrebiteľských
úveroch dôsledkom čoho je, že žalovaná by veriteľovi mala vrátiť len sumu poskytnutého úveru pre

nedodržanie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takýto postup žalobcu nemôže
požívať právnu ochranu (§ 3 ods. 1 OZ) a keďže žalobca si uplatnil právo výslovne zo zmenky a tú súd
považoval za neplatnú, jeho žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť
tak, aby jeho návrhu na uplatnenie pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené.

Ako dôvod uviedol, že súd prvého stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia §

5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, ak prihliadol
na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní
vedenom podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Žalobca
a ani žalovaný dokazovanie úverovou zmluvou, či ďalšími listinnými dôkazmi vôbec nenavrhli. Podľa ust.
§ 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd

vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli.
Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako
tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie
nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť
príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného

doterajšiehodokazovania.Vdanejvecisúdmoholamalrozhodnúťoprávenaúhraduzmenkovejsumya
jejpríslušenstvalenzpredloženejzmenky.Zuskutočnenýchprednesovsporovýchstránpočaspísomnej
fázy konania a vykonaného dokazovania vykonaného na základe návrhov sporových strán nevyplynula
potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo
výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu.

Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné
ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady č. 861/2007 vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobil musia byť akékoľvek iné námietky
odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej týmto nariadením. Súd
prvého stupňa navyše pri rozhodovaní vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné

považoval to, že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s. r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že
zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a že žalobca uzatvoril zmluvu o
úvere ako spotrebiteľ. Tieto údajné nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov
konania. K týmto skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd
prvého stupňa mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností.

K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je samostatným
abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými
okolnosťami než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení

o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je
nevyhnutné zdôrazniť, že predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah.
Žalobca v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovanej, že za zmenku zaplatí. Súd však vec
posudzoval ako by išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. V konaní vedenom pod sp. zn.C-419/11, na ktoré súd prvého stupňa poukázal je riešená celkom odlišná prejudiciálna otázka, než by
sa mohla týkať prejednávanej veci. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné. Zmluvný
vzťah medzi žalovanou a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše žalobcovi nie je známy obsah

údajného zmluvného záväzku. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového
záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že
tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti,
a teda ide o platnú zmenku. Žalobcom uplatnený nárok je tak v celom rozsahu dôvodný.

Vo vzťahu k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala predstavovať
neprijateľnú zmluvnú podmienku uviedol, že zákon č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na zabezpečenie
svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška
zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Prípustné sú akékoľvek zmenky,
akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom
práve.

V konaní sa dospelo k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s
dobrými mravmi, a teda v tejto časti považoval súd prvého stupňa zmenku za čiastočne neplatnú pre
rozpor s dobrými mravmi. Zmenku pritom vystavil samotný žalovaný. Túto dobrovoľne podpísal a išlo o
prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola mu známa v čase

vystavenia zmenky. Žalovaný teda mal vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25
% denne a s takouto sadzbou zmenkového úroku jednoznačne súhlasil.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 212 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade
s § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli

súdu, ako aj na internetovej stránke a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému
záväzkužalovanej(vystaviteľazmenky)vrátiťposkytnutéfinančnéprostriedky,vyplývajúcemuzozmluvy
o úvere č. 808800168 zo dňa 26.10.2010. Žalobca nadobudol práva zo zmenky indosamentom od

remitenta zmenky POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava (veriteľ). Zmenka
bola vystavená podľa slovenského práva, miesto vystavenia i platobné miesto sa nachádzajú na území
SR. Odvolateľ nespochybňuje v podanom odvolaní postavenie žalovanej ako spotrebiteľa.

V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah), má dôkazné bremeno na

preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ a že existujúce pochybnosti treba
odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter
zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Žalobca
v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol a ani v odvolacom konaní tento spotrebiteľský vzťah
nespochybnil.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyjadrených v rozsudku Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 7Co 339/2014 zo dňa 26.2.2015.

Nie sú dôvodné odvolacie námietky spochybňujúce postup súdu pri vykonávaní dôkazov.

V rámci uplatnenia práv zo zmenky sa premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus
iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú
písané pre bdelých“). Je rozhodným, že kým nevyužitie postupu podľa čl. I § 10, § 17 zákona č.
191/1950 Z.z. o zmenkách a šekoch (ďalej len „zmenkový a šekový zákon“) zo strany iných dlžníkov

v prípade uplatnenia práv zo zmenky jej majiteľom znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
zmenku a aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, v spotrebiteľských veciach
tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa cit. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6 MCdo 9/2012:„Kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v
spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať
v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len

výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí,
že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp
ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického
života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych
predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť

spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“

Aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, príp. uplatneniu práv
zo zmenky, je súd oprávnený a zároveň povinný skúmať platnosť predmetnej zmenky a dohody o jej
vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, oprávnenosť postupu pri
vypĺňaní blankozmenky, a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok, dohodnutých v spotrebiteľskej

zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje, a ktorou bolo vydanie zmenky
predvídané. V prípade zistených nedostatkov je súd povinný tak, ako to správne urobil súd prvého
stupňa, konštatovať rozpor práv uplatnených zo zmenky so zákonom. Ak by došlo k odčleneniu
abstraktného vzťahu zo zmenky, nemohol by súd aplikovať právne predpisy o ochrane spotrebiteľa, čím
by došlo k zmareniu účelu spotrebiteľského práva a tým aj k odopretiu práva spotrebiteľa na súdnu

ochranu.

Rozhodným je konštatovanie, že aj pri nečinnosti spotrebiteľa má súd dbať o to, aby nevedomosť
spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 1/2012). Ochrana, ktorú Smernica Rady 93/13/

EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách priznáva spotrebiteľom,
sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu
obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď
o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením, alebo preto, že je odradený od ich
uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie. (rozsudok Súdneho

dvora EÚ vo veci C -473/00 zo dňa 21.11.2002, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 zo
dňa 16.11.2010) Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie
životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho, tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou
súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Toto právo sa nezaručuje len tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti

komu je uplatňované nejaké právo. (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo
dňa 16.01.2013).

Odvolací súd v ďalšom cituje rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 7Co 339/2014: „V
prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu

sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom
Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného
Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s
cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva

a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky
potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež
použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné
dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými
dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.

861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne
vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné
dokazovanieanariadiťústnepojednávaniepokiaľtopovažujezapotrebné.Zjednodušenáformakonania

podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu, ak nie je ustanovené inak, procesným právom
členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať

aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu

povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo

skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvom z pohľadu ochrany spotrebiteľa je
abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý

poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje

aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je

možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je

zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.“

Správny je i záver súdu prvého stupňa, ktorý ako neprijateľnú zmluvnú podmienku vyhodnotil dohodu
veriteľa a dlžníka (spotrebiteľa) o vyplňovacom práve k blankozmenke, obsiahnutú v bode 13

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.

Podľa znenia predmetnej dohody mala byť veriteľom na zmenke vyplnená zmenková suma tak, že
mala pozostávať „zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky“. Podľa názoru súdu je táto zmluvná podmienka v časti týkajúcej sa výšky

zmenkovej sumy formulovaná nejasne a nezrozumiteľne, čo tiež spôsobuje jej neprijateľnosť. V tomto
smere odvolací súd dáva do pozornosti judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (bod 72, 73 rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie vo veci B. Matei/ SC Volksbank Romania SA, v zmysle ktorej cit.:
„Nakoniec treba uviesť, že ak by vnútroštátny súd musel dospieť vzhľadom na skutočnosti poskytnuté
Súdnym dvorom v odpovedi na položenú otázku k záveru, že dotknuté podmienky sú súčasťou hlavného

predmetu zmluvy alebo že sú v skutočnosti spochybnené z pohľadu primeranosti ceny alebo odmeny,
nič to nemení na skutočnosti, že tieto podmienky musia byť v každom prípade posúdené z hľadiska
ich prípadnej nekalej povahy, ak by sa malo konštatovať, čo musí tiež preskúmať vnútroštátny súd,
že nie sú formulované jasne a zrozumiteľne (pozri v tomto zmysle rozsudok Kásler a Káslerné Rábai,EU:C:2014:282, bod 61). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že požiadavka, transparentnosti zmluvných
podmienok stanovená v článku 4 ods. 2 a článku 5 smernice 93/13, ktoré majú inak zhodný dosah,
nemôže byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska (pozri v tomto

zmysle rozsudok Kásler a Káslerné Rábai, EU:C:2014:282, body 69 a 71).“

Podstata vyplňovacieho práva spočíva v oprávnení majiteľa listiny doplniť jej reálne a úmyselne
chýbajúce časti a dotvoriť tým cenný papier - zmenku. Osoba disponujúca týmto oprávnením môže
v rámci autonómie vlastnej vôle v zásade vyhotoviť úplnú zmenku alebo blankozmenku akéhokoľvek

obsahu. V súvislosti s ostatnými zmluvnými podmienkami, dohodnutými v zmluve o úvere č. 808800168,
týkajúcimi sa sankcií, dohodnutých pre prípad omeškania dlžníka s plnením záväzkov z tejto zmluvy,
u ktorých je pochybnosť o jednak ich platnom dojednaní pre absenciu písomnej formy (k dodržaniu
písomnej formy porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 2Cdo 245/2010) a
následne ich primeranosti (napr. bod. 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru: „V prípade, ak bude
dlžník v omeškaní s niektorou splátkou sedem dní a viac, je povinný túto omeškanú splátku uhradiť

do rúk mandatára spolu so zmluvnou pokutou 15 Eur za každý jeden prípade omeškania. ... Dlžník
má možnosť uhradiť štyri po sebe idúce splátky, prípadne len časti po sebe štyroch idúcich splátok, v
oboch prípadoch spolu so zmluvnou pokutou vo výške 30 Eur do rúk mandatára“ ; bod 6 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru: „Dlžník je v prípade porušenia svojich zmluvných povinností uhradiť
veriteľovizmluvnúpokutuvovýške312Eur,ktorájeurčenánaúhraduvšetkýchnákladochvynaložených

veriteľom v súvislosti s vykonaním úkonov smerujúcich k zabezpečeniu dlhu dlžníka. ... Dlžník sa
rovnako zaväzuje uhradiť veriteľovi náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením práva spôsobom
vyplývajúcim z tejto zmluvy, a to najmä, avšak nie výlučne, trovy mediácie, trovy rozhodcovského
konania, trovy súdneho konania, trovy exekúcie, trovy právneho zastúpenia veriteľa v týchto konania
a iné veriteľom preukázateľne vynaložené náklady pri uplatnení svojho práva.“), je zrejmé, že dohoda

o vyplňovacom práve k blankozmenke, obsiahnutá v bode 13 Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru, spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka).

Žalovaná zmenka obsahuje pod zmenkovou sumou text: „zmenkový úrok 0,25 % denne od 2.1.2011“.

Zmenka teda umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, čo ročne predstavuje 91,25
%. Takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť (§
39 OZ v nadväznosti na § 3 ods. 1 OZ). Z dôvodu, že bol úrok vo výške 0,25 % denne na zmenke
predformulovaný, nedošlo k jeho individuálnemu dojednaniu. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde
o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a

nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 smernice). Pri vyplnení zmenky došlo zároveň
k porušeniu ust. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od
1.1.2010 (§ 25 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), nakoľko zmenková suma (792 eur)
pozostávala okrem istiny aj z príslušenstva presahujúceho 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského
úveru, teda prevyšujúceho 30 % zo sumy 400 eur.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Aziz veci C-415/11
cit.:

„Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že: - pojem „značná nerovnováha“ ku

škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných
v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. Zároveň sa zdá, že na tieto účely je relevantné preskúmať právne
postavenie uvedeného spotrebiteľa z hľadiska prostriedkov, ktoré má podľa vnútroštátnej právnej úpravy

k dispozícii na zabránenie uplatňovaniu nekalých podmienok,

- na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery - neoficiálny
preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza so spotrebiteľom čestne a
rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po

individuálnom dojednaní.

Článok 3 ods. 3 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že príloha, na ktorú odkazujetoto ustanovenie, obsahuje len orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno
považovať za nekalé.“

Dojednanie o zmenke nezohľadňuje ochranu spotrebiteľa, ktoré je kladné na úroveň pravidiel verejného
poriadku, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1, 2 OZ, a preto je absolútne neplatné podľa ustanovenia
§ 39 OZ (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 4Obo/161/2007). Odvolacie
námietky žalobcu sú preto nedôvodné.

S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k správnemu
záveru, že zmenka, na základe ktorej sa žalobca domáha plnenia od žalovanej, je v rozpore so zákonom.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

Za tohto stavu odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom podľa § 224 ods. 1 v spojení s §
142 ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Úspešná žalovaná si trovy odvolacieho konania neuplatnila, preto jej odvolací súd náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.