Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 25, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoPr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811217028
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3811217028.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľky: C. N., narodená XX.XX.XXXX, bytom G. 1, G.,
zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vaškom, so sídlom Podjavorinskej 3, Prievidza, proti odporcovi:
Sociálna poisťovňa, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, IČO: 30807484 (týka sa pobočky Prievidza, Matice
slovenskej 8, Prievidza), za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu LESY Slovenskej republiky,
š. p., so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36038351, odštepný závod Prievidza, Ul.

Švéniho 7, Prievidza, zastúpený advokátkou JUDr. Ingrid Novákovou, so sídlom Ul. ČSA 12, Handlová,
o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. septembra 2015, č. k. 7Cpr/1/2011-465, v senáte jednomyseľne,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd zamietol návrh navrhovateľky, ktorým žiadala zvýšiť náhradu za sťaženie jej
spoločenského uplatnenia z profesionálnej choroby - lymskej boreliózy, ktorou ochorela ako
zamestnankyňa vedľajšieho účastníka. Navrhovateľka žiadala zvýšiť náhradu o 8.000 eur za 400
bodov podľa lekárskeho posudku MUDr. Evy Teodory Gálikovej, CSc. zo dňa 18.02.2010 č. 1/2012.
Rozhodol tak na základe výsledkov dokazovania na zistenie, či námietka premlčania uplatneného
nároku navrhovateľky, ktorú uplatnil odporca, je oprávnená. Uviedol, že námietka premlčania je

inštitútom hmotného práva, ktorá je upravená v ustanovení § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Podľa tohto ustanovenia sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na
premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť
na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si
svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim

povinnostiam. Nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa
§ 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. je právom majetkovej povahy a podlieha premlčaniu v zmysle § 106
Občianskeho zákonníka (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1Cdo 160/2012).
Ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje,
aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Občiansky zákonník v ustanovení § 106 ods.
1, viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti

poškodeného: a) o vzniknutej škode, ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu
a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj
nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o
škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodovej udalosti, či s protiprávnym konaním, b) o
škodcovi, t. j. o tom kto za škodu zodpovedá. Sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká v dobe, v ktorej
možno zdravotný stav poškodeného po chorobe z povolania považovať za ustálený, a kedy teda možno

posúdiť, aký má zmenený zdravotný stav poškodeného preukázateľne nepriaznivé dôsledky na jeho
životné úkony, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb, úloh a pristúpiť k bodovémuhodnoteniu (porovnaj Rc 68/2003, ďalej rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1Cdo
160/2012). Vyššie uvedenému, ale nie je možné rozumieť tak, že o ustálení zdravotného stavu bude
možné uvažovať, až vtedy, ak sa naplní (alebo sa vylúči) ďalšia možnosť zhoršenia zdravotného stavu

poškodeného, ktorá by mohla (ale nemusela) v nasledujúcom období pravdepodobne prichádzať do
úvahy. Ak totiž dôjde k zmenám zdravotného stavu, odškodňuje sa nastavšie zhoršenie pôvodného
poškodenia na zdraví (§ 5 vyhl. č. 32/1965 Zb.). O škode spočívajúcej v sťažení spoločenského
uplatnenia sa teda poškodený dozvie v dobe, keď je možné objektívne realizovať bodové hodnotenie,
lebo až vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých je možné škodu, resp. jej rozsah zistiť. Tento

okamih spravidla nemusí byť totožný s dobou (dátumom) vyhotovenia lekárskeho posudku, v ktorom
bolo sťaženie spoločenského uplatnenia bodovo hodnotené, ak už skôr bolo možné zdravotný stav
poškodeného považovať za ustálený. Vyhláška č. 32/1965 Zb. počíta s tým, že vo väčšine prípadov
spravidla po jednom roku po tom, keď došlo ku škode na zdraví, je možné považovať zdravotný stav
poškodeného za ustálený a vydať lekársky posudok. Dňa 23.10.2002 navrhovateľke bolo vypracované
hlásenie choroby z povolania č. 2647/2002 - ochorenie prenosné zo zvierat na ľudí buď priamo alebo

prostredníctvom prenášačov, s dátumom zistenia 23.7.2002. Lekárskym posudkom č. 113/2010 zo dňa
18.2.2010 jej podľa položky č. 87, tabuľky č. IV. prílohy vyhl. č. 32/1965 Zb. bolo bodovo hodnotené
sťaženie spoločenského uplatnenia počtom bodov 400. Lymská borelióza je infekčné ochorenie, ktoré
prebieha v troch štádiách. I. štádium - včasné štádium je lokalizovaná infekcia, ktorá sa prejavuje
najmä škvrnitým začervenaním na koži, s možným vytváraním druhotných začervenaní, bolesťami hlavy,

malátnosťou. II. štádium - včasné štádium - disseminovaná (roztrúsená) infekcia, vzniká týždne až
mesiace po začervenaní na koži. Môže postihnúť nervový systém - zápal mozgových blán a mozgu
alebo obrny hlavových nervov, srdce, kožu, kĺby - sťahujúce sa zápaly viacerých kĺbov, postihnutie
lymfatických uzlín alebo pečene alebo očí. III. štádium - neskoré štádium - pretrvávajúca infekcia,
vzniká mesiace až roky po infekcii. Môže postihnúť kĺby - sťahujúce sa zápaly viacerých kĺbov alebo

chronický zápal jedného kĺbu, nervový systém - chronický zápal mozgu alebo miechy alebo nervov
alebo predčasná demencia, kožu alebo iné - bolesti pohybového aparátu alebo chronický únavový
syndróm. Podľa vypracovaného znaleckého posudku č. 1/2013 a jeho Doplnenia č. 1, po uplynutí 1
roka od hlásenia choroby z povolania - koncom mesiaca október 2003, bol zdravotný stav navrhovateľky
ustálený tak, že bolo možné po prvýkrát bodovo hodnotiť jej sťaženie spoločenského uplatnenia podľa

položky č. 87, tabuľky č. IV. prílohy vyhl. č. 32/1965 Zb. (počtom 400). Vtedy choroba z povolania bola
už v chronickom III. štádiu, a jej príznaky boli stabilizované až do roku 2006. Bolesti hlavy, únava,
malátnosť sú príznakmi pseudoneurasthenického a únavového syndrómu (prejav III. štádia Lymskej
boreliózy) prítomnosť ktorého konštatoval lekár v záverečnej správe pri neurologickom vyšetrení dňa
5.2.2003. Od priznania, resp. už od vzniku choroby z povolania, čo pokračovalo až do roku 2006

subjektívne ťažkosti navrhovateľky boli rovnaké (v zmysle: bolesti hlavy, únava, malátnosť) a mali
nepriaznivé dôsledky pre jej životné úkony. V uvedenom období ďalšie prejavy z tohto ochorenia
nepribúdali. Zdravotný stav bol už ustálený, stabilizovaný, zavŕšil vznik nároku na odškodnenie sťaženia
spoločenského uplatnenia. Pri tomto posudzovaní nie je rozhodné, že sa potom (a kedy) prípadne
zhoršil jej relatívne ustálený zdravotný stav natoľko, aby bolo možné hodnotiť nastavšie zhoršenie

sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 5 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb.). Navrhovateľka už v októbri 2003,
resp. najneskôr 16.4.2004 (t. j. po skončení dispenzárnej prehliadky a vyšetrení s ňou spojených, na
ktorú bola predvolaná na deň 24.2.2004) mala robiť kroky potrebné k tomu, aby lekárom bolo bodovo
hodnotené jej sťaženie spoločenského uplatnenia, prípadne, aby lekár zaujal stanovisko k tomu, či
takéto hodnotenie je zatiaľ predčasné. Vtedy aj mala vedomosť, že zodpovedným subjektom je vedľajší

účastník, za ktorého však plní odporca. Faktom je, že v závere lekárskej správy zo dňa 16.4.2004 je
uvedené i to, že profesionálne ochorenie bolo odškodnené. V skutočnosti však tomu tak nebolo (pokiaľ
ide o sťaženie spoločenského uplatnenia), o čom navrhovateľka vedomosť mala. Ustanovenie § 8 vyhl.
č. 32/1965 Zb. obsahuje výpočet subjektov, ktorým na ich žiadosť vydá lekár posudok o bodovom
hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia. Medzi týmito osobami je i poškodený (v prejednávanej

veci navrhovateľka). Pokiaľ teda navrhovateľka vedela, že jej sťaženie spoločenského uplatnenia nebolo
odškodnené, mala postupovať spôsobom, ako je to vyššie uvedené. Na pojednávaní dňa 14.12.2012
doc. MUDr. Eva Teodora Gáliková, CSc. uviedla, že lekár ambulancie pracovného lekárstva už v
roku 2006 mohol vypracovať posudok o bodovom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia. Zo
znaleckého posudku MUDr. Andrey Tomčovčíkovej a tiež zo zdravotnej dokumentácie je zrejmé, že

v októbri 2003, resp. dňa 16.4.2004 bol zdravotný stav navrhovateľky už ustálený. Navrhovateľka
uviedla, že námietka premlčania práva uplatnená odporcom odporuje dobrým mravom, že posudok o
bodovom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia bez akejkoľvek žiadosti alebo podnetu tretieho
subjektu vydávali pracoviská pracovného lekárstva, ktoré vedeli, kedy nastal stav podľa § 9 vyhl. č.32/1965 Zb.. Ak príslušné zdravotnícke zariadenie, ktoré je pritom štátnou inštitúciou, lekársky posudok
nevydalo, hoci tak malo urobiť, došlo z jeho strany k závažnému pochybeniu, ktoré ju hrubým spôsobom
poškodilo. Štátnou inštitúciou je pritom aj odporca. Z ustanovenia § 120 zák. č. 461/2003 Z. z.

vyplýva, že Sociálna poisťovňa je verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia. Je
inštitúciou, ktorá v súvislosti s objektívnou zodpovednosťou zamestnávateľa z choroby z povolania na
základe zákonného poistenia za neho plní uplatnené dávky. Nemocnica s poliklinikou Prievidza, so
sídlom Bojnice je príspevková organizácia s právnou subjektivitou, ktorej pôvodným zriaďovateľom bolo
Ministerstvo zdravotníctva SR. V zmysle zák. č. 416/2001 Z.z., s účinnosťou od 1.1.2003 prešla do

zriaďovateľskej pôsobnosti Trenčianskeho samosprávneho kraja. Odporca prostredníctvom zástupcu
na pojednávaní dňa 21.8.2015 uviedol, že námietku premlčania práva navrhovateľky uplatnil z dôvodu
právnej istoty v danom vzťahu. Z účastníckej výpovede navrhovateľky, ako to už bolo uvedené vyplýva,
že o právnom predpise a to vyhl. č. 32/1965 Zb. vedomosť nemala, a že teda lekár pracovného lekárstva
bez toho, aby ho o to požiadala, jej mal lekársky posudok o bodovom hodnotení sťaženia spoločenského
uplatnenia v čase ustálenia jej zdravotného stavu, vydať. V tejto súvislosti však súd poukazuje na

citované ustanovenie § 2 zák. č. 1/1993 Z.z., a tiež na to, že bez ohľadu na predmetnú (základnú)
zásadu týkajúcu sa vedomosti o obsahu právnych noriem je zrejmé, že vyhl. č. 32/1965 Zb. je dostatočne
jednoznačná a jasná, a to aj pokiaľ ide o ustanovenie § 8, § 9. Jedným zo subjektov, ktorý žiada
o vydanie lekárskeho posudku je poškodený (v prejednávanej veci navrhovateľka). Navrhovateľka o
jeho vydanie, a ani o to, aby prípadne lekár zaujal stanovisko k tomu, či takéto hodnotenie je zatiaľ

predčasné, nežiadala. Ako to už bolo uvedené, aplikácia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak odporca
v konaní uplatní námietku premlčania, by mala byť výnimočná a nemala by pritom zhojovať neznalosť
zákona, vrátane neznalosti plynutia premlčacích lehôt. V tomto smere je potrebné poukázať aj na
jednu zo základných zásad súkromného práva - právo patrí bdelým. Navrhovateľke dňa 23.10.2002
bol už vydaný posudok, i keď o bolestnom. Z jeho textu vyplýva, že hodnotenie počtom bodov bolo

realizované podľa vyhl. č. 32/1965 Zb. a to na základe jej žiadosti (č. l. 8). Z textu posudku pritom
vyplýva, i keď ide o zaškrtnutý, ale čitateľný údaj, že je možnosť aj vydania posudku o bodovom
hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia. Navrhovateľka o prejavoch choroby z povolania, o ich
trvaní, vedomosť mala, i z vlastného pozorovania zdravotného stavu. Podľa názoru súdu, ale dostatočne
nebdela nad svojimi právami, ak nepostupovala podľa § 8, § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb.. O tomto

právnom predpise v skutočnosti vedomosť mala, o čom svedčí i postup pri vydaní posudku o bolestnom.
Navrhovateľka nebola dostatočne aktívna pri uplatňovaní svojich práv, pričom sa nemohla spoliehať,
že iné osoby budú bdieť nad jej právami. Pri uvedenom posudzovaní dospel súd k názoru, že sa
nejedná o výnimočný prípad, ktorý by bol dôvodom pre aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
K premlčaniu 1. uplatneného nároku navrhovateľky došlo z titulu jej vlastného nedôsledného postupu v

procese uplatňovania práva. To vo svojich dôsledkoch znamená, že zavinila márne uplynutie premlčacej
lehoty. Nadväzne na to, nemožno konštatovať zneužitie inštitútu premlčania odporcom. Na „vytvorení
podmienok“prevznesenienámietkypremlčaniasaodporca,eventuálnevedľajšíúčastníknajehostrane,
totiž žiadnym spôsobom nepodieľal. Podľa § 112 ods. 2 O.s.p. súd vec - nárok navrhovateľky o
zaplatenie 7.000,- eur (samostatný nárok) vylúčil na samostatné konanie, lebo sa nehodí na spojenie

s vecou o zaplatenie 8.000,- eur. V konaní, predmetom ktorého je uvedený nárok (o zaplatenie 7.000,-
eur za 200 bodov) bude potrebné dokazovaním zisťovať, či poškodenie zdravia navrhovateľky, ktoré
bolo u nej zistené dňa 6.6.2005 pri vyšetrení u MUDr. Petra Malinjaka, je novou chorobou z povolania a
teda, či sa aplikuje zák. č. 437/2004 Z.z. alebo vyhl. č. 32/1965 Zb., alebo neprofesionálnym ochorením,
alebo ide o zhoršenie (progresiu) choroby z povolania hlásenej dňa 23.10.2002.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. a vymienil si rozhodnúť o nich do 30 dní.

Proti tomuto rozsudku, jeho výroku o zamietnutí návrhu, navrhovateľka podala včas odvolanie. Navrhla
zrušiť rozsudok okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala rozhodnutie okresného

súdu ako nesprávne, nezákonné a hrubým spôsobom porušujúce jej práva. Vo svojich vyjadreniach
poukázala na teoretické názory, podopreté zásadnou judikatúrou, tiež na článok autorov JUDr.
Petra Strapáča, PhD. a JUDr. Mariána Ďurana, PhD., publikovaný v Bulletine Slovenskej advokácie
č. 4/2013, str. 14-21 s názvom „Námietka premlčania a rozpor s dobrými mravmi“. Okresný súd sa
v napadnutom rozsudku uvedeným článkom, ani judikatúrou a ďalšími teoretickými dielami vôbec

nezaoberal, v rozsudku ich ani nespomenul, hoci ide o zásadný článok a nespornú judikatúru, pričom
nepozná ukážkovejší prípad chybnej a nezákonnej aplikácie zásady rozporu s dobrými mravmi, ako
je akceptovanie námietky premlčania v jej prípade. Poukázala na judikatúru k otázke výkladu pojmu
dobré mravy, ktorý je jedným zo základných zásad občianskeho práva - § 3 ods. 1 Občianskehozákonníka (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/191/96, uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. ÚS 249/97,
rozsudok NS ČR sp. zn. 32Cdo/174/2005 a sp. zn. 32Cdo/150/2007 a pod. Citovala z označeného
článku zo str. 16, 17:.... tento zásah musí byť takej intenzity a vážnosti, ktorá je v demokratickej

spoločnosti, aj s ohľadom na verejnú mienku neakceptovateľná“. a zo str. 19 článku „... Ústavný
súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že námietka premlčania zásadne dobrým mravom
neodporuje, to však nevylučuje výskyt situácií, v ktorých je uplatnenie tejto námietky výrazom zneužitia
práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za tejto
situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v

porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo
včas neuplatnil (napr. uplatnenie premlčania medzi príbuznými, či štátom voči oprávneným osobám)“,
ďalej Krajský súd Žilina ako odvolací súd konštatoval: „ I uplatnenie námietky premlčania môže byť
výnimočne výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi za situácie, pokiaľ by táto námietka bola iba
prostriedkom umožňujúcim značne poškodiť účastníka právneho vzťahu.“ Je pravdou, že podľa § 8
vyhl. č. 32/1965 Zb. o vydanie lekárskeho posudku môže požiadať poškodený a právnická osoba alebo

fyzická osoba, ktorá za poškodenie na zdraví zodpovedá, avšak toto ustanovenie vyhlášky sa v praxi
absolútne neuplatňuje a posudky pri splnení podmienok vydávajú automaticky príslušné pracoviská
pracovného lekárstva, čo je logické, pretože poškodený , resp. zodpovedný zamestnávateľ nevedia o
tom, kedy je možné posudok o sťažení spoločenského uplatnenia vydať. Ako robotníčka nemala žiadne
odborné predpoklady preto, aby vedela posúdiť, že zdravotný stav je taký, že má nárok na vydanie

posudku o sťažení spoločenského uplatnenia. Uviedla, že § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. neznamená, že
automaticky od doby, keď stav poškodeného možno považovať za ustálený, začne plynúť premlčacia
doba, ide len o možnosť pracoviska pracovného lekárstva vydať uvedený posudok, takže o premlčaní
v jej prípade vôbec hovoriť nemožno a návrh v časti o priznanie 8.000 eur nemal byť zamietnutý. V
tejto súvislosti poukazovala aj na skutočnosť, že k problematike premlčania nároku navrhovateľky

na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zaujal zásadné stanovisko aj súd, a to v rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne č. 11S/18/2011-33 zo dňa 20.04.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
06.06.2011 a ktorým súd zrušil rozhodnutia odporcu č. 6346-4/2011-BA, 111000373 zo dňa 17.01.2011
a č. ISUP 1110008310 zo dňa 05.10.2010, vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie a na základe tohto
rozsudku potom bola náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia priznaná a vyplatená. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti sú dané dôvody odvolania v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.

Odporca využil svoje právo na písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky. Navrhol rozsudok
okresného súdu ako zákonný potvrdiť. Pre účely konania o tomto mimoriadnom zvýšení náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia boli rozhodujúce jednoznačné znalecké závery súdnej znalkyne

z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie choroby z povolania MUDr. Andrei Tomčovčíkovej, na
ktorých zotrvala aj v doplnku č. 1 k znaleckému posudku, ako aj v opakovaných svojich písomných
vyjadreniach. Znalkyňa v znaleckom posudku, ktorý je zaevidovaný v znaleckom denníku pod č.
1/2013, ako aj v doplnku č. 1 znaleckého posudku konštatuje, že koncom mesiaca október 2003 bol
zdravotný stav navrhovateľky ustálený tak, že bolo možné po prvýkrát hodnotiť sťaženie spoločenského

uplatnenia poškodenej položkou č. 87 - „Následky ostatných prenosných a parazitárnych chorôb“,
počtom bodov 400, t. j. bližšie pri dolnej hranici bodového rozpätia. Znalkyňa uvádza, že sťaženie
spoločenského uplatnenia v súvislosti s chorobou z povolania zistenou dňa 23.07.2002, mohlo byť u
navrhovateľky ohodnotené výlučne v období od mesiaca október 2003 a najneskôr do 06.06.2005. Toto
svoje mimoriadne závažné konštatovanie znalkyňa opiera o skutočnosť, že u navrhovateľky C. N.

dňa 06.06.2005 bolo zistené nové neprofesionálne ochorenie na boreliózu, ktoré bolo v tom čase v
I. štádiu. Na trvalých následkoch a na sťažení spoločenského uplatnenia navrhovateľky sa tak podľa
znalkyne podieľajú profesionálne, ako aj nové neprofesionálne ochorenie na boreliózu, pričom ich
presný podiel nemožno stanoviť. Navrhovateľka v odvolaní z kontextu rozsudku vytrháva len časti,
ktoré jej účelovo vyhovujú. Pokiaľ by platili nesprávne tvrdenia uvedené v odvolaní, takéto uplatnené

nároky o mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, o ktorých súd konal
a rozhodoval, by nemohli byť nikdy premlčateľné. Toto by však bolo v rozpore s právnym poriadkom
SR. Vzhľadom na toto znalecké zistenie, na posudky o sťažení spoločenského uplatnenia vydané po
tomto dátume, a teda aj na lekársky posudok o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 18.02.2010,
na základe ktorého sa navrhovateľka domáha mimoriadneho zvýšenia náhrady, súd nemal vôbec

prihliadať. Možno teda vysloviť záver, ak teda lekársky posudok o sťažení spoločenského uplatnenia
zo dňa 18.02.2010 bol vydaný v rozpore s vyhláškou č. 32/1965 Zb. ministerstiev zdravotníctva a
spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov o odškodňovaní
bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, nemohol vzniknúť navrhovateľke v súvislosti s týmtoposudkom ani na súde uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia, a to nielen z dôvodu premlčania, ako podrobne odôvodňuje v rozsudku súd, ale hlavne z
dôvodu, že z bezprávia nemôže vzniknúť právo.

Vedľajší účastník na strane odporcu vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol
rozsudok okresného súdu potvrdiť v jeho napadnutej časti. Podľa jeho názoru, okresný súd sa
dostatočne zaoberal námietkou premlčania, ktorú uplatnil odporca, ako aj prípadným rozporom tejto
námietky s dobrými mravmi a svoje úvahy aj dostatočne odôvodnil.

Krajský súd preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p., v medziach podaného odvolania a
jeho dôvodov a zistil, že rozsudok okresného súdu v napadnutej časti - jeho výroku o zamietnutí
návrhu navrhovateľky, je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a podľa ods. 2 citovaného
ustanovenia vec vrátiť na ďalšie konanie.

1. Medzi základné princípy demokratického štátu patrí princíp právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy
SR. Ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola platne vyriešená, sú legitímne
očakávania účastníka súdneho konania, že táto otázka bude vyriešená zásadne identicky, inak by
došlo k porušeniu práva účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak rozhodne
podstatne odchylným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi

rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty. Navrhovateľka v konaní tunajšieho
krajského súdu sp. zn. 11S/18/2011, bola úspešná, keď krajský súd zrušil prvostupňové rozhodnutie,
ktorým navrhovateľke nebol priznaný nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v
dôsledku choroby z povolania - boreliosis profesionalis, ktorá je bola zistená 23.07.2002. Dôvodom
nepriznania náhrady bol právny záver o premlčaní nároku, keďže zdravotný stav navrhovateľky bol

ustálený v roku 2003. V označenom konaní navrhovateľka predložila stanovisko Kliniky pracovného
lekárstva a toxikológie Univerzitnej nemocnice v Martine, v zmysle ktorého sa sťaženie spoločenského
uplatnenia hodnotí, až keď ochorenie prejde do chronického štádia. Prechod do chronického štádia
je veľmi rôznorodý a medzi akútnym ochorením a klinickou manifestáciou chronického štádia môže
uplynúť rôzne dlhé obdobie, aj niekoľko rokov. Súd vec vrátil sociálnej poisťovni na ďalšie konanie, v

ktorom mu uložil skúmať v odvolacom konaní, či pobočka Prievidza zistila skutočný stav veci presne a
úplne a či si na tento účel zaobstarala potrebné podklady v zmysle § 195 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z.
Krajský súd preskúmaním veci zistil, že nebol odstránený rozpor medzi posudkom MUDr. Pivoluskovej
a vlastnými posudkovými lekármi Sociálnej poisťovne v otázke ustálenia zdravotného stavu. Považoval
záver o premlčaní za predčasný. Medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že navrhovateľke odporca

priznal a vyplatil náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia za 400 bodov na základe lekárskeho
posudku zo dňa 18.02.2010.

V prejednávanej veci uplatňuje navrhovateľka proti odporcovi nárok na zvýšenie tejto náhrady z
dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a

sťaženia spoločenského uplatnenia.

Odporca odškodnil nároky navrhovateľky na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa
lekárskeho posudku zo dňa 18.02.2010, k čomu pristúpil po zrušujúcom rozhodnutí súdu v správnom
konaní, ktorý nariadil dôsledne sa zaoberať otázkou premlčania nároku navrhovateľky na takúto

náhradu, najmä s ohľadom na rozpory v stanovisku Kliniky pracovného lekárstva a lekárov poisťovne.
Je možné uzavrieť, že odporca posúdil otázku premlčania nároku v prospech navrhovateľky a návrh
jej priznal a uhradil.

Vzhľadom na uvedené, navrhovateľka legitímne očakávala, že v tomto konaní, v ktorom je jej nárok

odvodený od základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, nebude otázka
premlčania jej nároku predmetom dokazovania a že záver súdu v otázke námietky premlčania nebude
pre ňu negatívny. Klinika pracovného lekárstva Univerzitnej nemocnice Martin je odbornou inštitúciou
s vysoko profesionálnym kreditom, preto vzhľadom na ich stanovisko boli očakávania navrhovateľky
v tomto konaní v otázke premlčania, že táto námietka neobstojí, legitímne.

V prejednávanej veci ide o pracovnoprávny nárok zamestnankyne, ktorá onemocnela závažnou
chorobou, ktorej dôsledky sú pre ňu ťaživé, významne zhoršili kvalitu jej života, preto je povinnosťousúdu pristupovať k nárokom zamestnanca so zvýšenou starostlivosťou, potrebnou ochranou slabšej
strany právneho vzťahu (ako ich definuje aj komunitárne právo).

Ak teda v inom konaní o náhrade nároku navrhovateľky na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia bolo rozhodnuté o otázke premlčania v prospech navrhovateľky, vzhľadom na uvedené
okolnosti,aleajvzhľadomna nejednoznačný záverznalcovoustálení zdravotnéhostavunavrhovateľky
v tomto konaní, nezodpovedá rozhodnutie okresného súdu princípu právnej istoty ako imanentnému
znaku demokratického štátu.

2. Navrhovateľka vo svojom odvolaní namietala, že okresný súd sa nevyporiadal s jej argumentáciou,
podporenou odbornými článkami a judikatúrou, že uplatnenú námietku premlčania nároku
neposudzoval aj z aspektu dobrých mravov.

Podľa článku 2 in fine Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych

vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, nikto nesmie toto práva a povinnosti zneužívať na škodu
druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

V súdnej praxi vznikla otázka, či ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka, ktorý je všeobecným
predpisom pre občianskoprávne vzťahy, v zmysle ktorého uplatnenie resp. výkon práv nesmie byť v

rozpore s dobrými mravmi, platí aj pre výkon práva uplatniť námietku premlčania. Právne závery k
tejto otázke boli pozitívne a argumentujú tým, že ust. § 3 je natoľko všeobecné, že platí aj pre výkon
práva uplatniť námietku premlčania.

Samotné uplatnenie námietky premlčania zásadne neodporuje dobrým mravom, môžu však nastať

situácie, keď uplatnenie námietky premlčania je prejavom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý
márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik nároku v dôsledku uplynutia
premlčacej doby neprimerane tvrdým postihom.

V prejednávanej veci ide o nárok navrhovateľky, ktoré vyplývajú z jej sociálnych práv, ktorých garantom

je štát, prostredníctvom svojich verejnoprávnych inštitútov, medzi ktoré patrí aj odporca.

V prípade sociálnych práv občanov, na rozdiel od základných občianskych práv a slobôd, sa vyžaduje
aktivita štátu, resp. jej inštitúcii pri zabezpečení ochrany sociálnych práv občanov, medzi ktoré patrí
aj právo na zabezpečenie a odškodnenie zamestnanca v prípade pracovného úrazu a choroby z

povolania, ktoré zamestnávateľ ako zodpovedný subjekt podľa § 195 Zákonníka práce poisťuje u
odporcu.

Je neprijateľné a v rozpore s dobrými mravmi, aby odporca, ktorému bola hlásená choroba z
povolania navrhovateľky z roku 2002, nebol aktívny pri odškodnení ďalších nárokov navrhovateľky,

ktorá, vzhľadom aj na svoj spoločenský status, nepoznala svoje práva a odporca, sledujúc
zrejme svoje fiskálne ciele, v prípade uplatnenia nárokov na odškodnenie závažnej profesionálnej
choroby, uplatnil námietku premlčania jej nároku, čo odvolací súd nepovažuje za správne. Odporca
disponuje prostredníctvom svojich zamestnancov dostatočným pemzom poznatkov, ktoré z hľadiska
svojho postavenia mal aktívne vo vzťahu k nárokom navrhovateľky uplatniť a byť jej nápomocný pri

odškodňovaní.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že navrhovateľka závažne ochorela pri výkone, zvlášť v tejto dobe,
významnej práci zhľadiska zmiernenia ekologickýchproblémov,ato vlesnomhospodárstveakolesná
robotníčka pri pestovaní a zalesňovaní. Aj túto okolnosť mal okresný súd vziať do úvahy a námietku

odporcu hodnotiť aj z tohto aspektu. Navrhovateľka sa totiž podieľala na plnení úloh štátu na úseku
životného prostredia a ten istý štát - jeho inštitúcia, mu odmietne nahradiť škodu, ktorá jej vznikla na
zdraví v súvislosti s výkonom práce, pritom je zrejmé, že odporca pri jej odškodňovaní bol pasívny a
nestaral sa, či navrhovateľke boli odškodnené všetky zákonné nároky.

Takýto postup a následný procesný úkon odporcu, ktorým uplatnil námietku premlčania nároku
navrhovateľky, je podľa názoru odvolacieho súdu, neakceptovateľný, a preto rozporný s dobrými
mravmi.V dôsledku uvedených záverov nie je možné považovať námietku premlčania nároku navrhovateľky,
uplatnenú odporcom za opodstatnenú, pretože uplatnenie tohto práva je v rozpore s dobrými mravmi.

Pokiaľ odporca v priebehu konania, ako aj vo svojom vyjadrení k odvolaniu akcentuje, že navrhovateľka
bola znova atakovaná kliešťom v neskoršom období, a preto jej ťažkosti môžu byť neprofesionálneho
pôvodu, k tomu je potrebné poukázať na odborné závery Kliniky pracovného lekárstva Martin, že totiž
navrhovateľka nikdy nebola vyliečená z prvého ataku, pretože testy dva mesiace po sebe nikdy neboli
negatívne.

Právny záver odvolacieho súdu o neopodstatnenosti námietky premlčania nároku navrhovateľky je pre
okresný súd záväzný (§ 226 O.s.p.). Jeho úlohou bude v ďalšom konaní zaoberať sa a posúdiť právne
významné skutočnosti podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. a o uplatnenom nároku navrhovateľky
rozhodnúť.

Súčasne podľa § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne aj o náhrade trov celého konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .