Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 30, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/180/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313203966
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8313203966.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka, v právnej veci žalobcu CD Consulting, s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Česká republika, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4 proti žalovanej Y. T., bytom O. XXXX/X, B., za účasti Združenia spotrebiteľov
Slovenska, o.z., so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, zastúpeného Mgr. Henrichom Schindlerom,
advokátom,sosídlomvBanskejBystrici,JankaKráľa7,ozaplatenie140,-eursprísl.,oodvolanížalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 30.6.2016 č. k. 17C/122/2013-92 jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o čiastočnom zastavení konania.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo
výške 0,19 % denne zo sumy 140,- eur od 28.2.2010 do zaplatenia zastavil. V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Pripustil, aby do konania na strane žalovanej vstúpilo ako vedľajší účastník Združenie
spotrebiteľov Slovenska, , o.z., so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica. Žalovanej náhradu trov
konania nepriznal. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške
90,20 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca si v tomto konaní ako
indosatár uplatňuje práva zo zmenky, ktoré získal od prechádzajúceho veriteľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, pričom žalobca tvrdil, že nemá k dispozícii úverovú zmluvu uzatvorenú medzi
spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., a žalovanou. V priebehu konania žalobca vzal späť sčasti návrh
na začatie konania pokiaľ ide o zmenkový úrok vo výške 0,19 % denne a v tejto súvislosti súd prvej
inštancie konanie sčasti zastavil podľa § 96 O.s.p. v znení platnom do 30.6.2016. Súd prvej inštancie

v konkrétnom prípade posúdil za absolútne neplatné dojednanie o vyplnení zmenky, ako aj následne
vystavenú zmenku, keď predtým zmluvu o úvere uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Mal za zistené, že dohoda o vyplnení zmenky a následne
vystavená zmenka podľa § 53 ods. 1 OZ spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a umožňuje mu vymáhať od spotrebiteľa aj neprimerane
vysoké sankcie. Okrem toho nebola individuálne dojednaná. Dojednanie o vyplňovacom práve zmenky
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj preto, že na základe tejto podmienky, vystavená zmenka

umožnila previesť indosáciou bez súhlasu spotrebiteľa práva zo zmluvnej strany POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
na žalobcu, čím došlo k zhoršeniu postavenia a ochrany práv spotrebiteľa. Zmenka a jej indosácia
nadmerne sťažili spotrebiteľovi možnosť realizovať práva spotrebiteľa. Dohoda o vyplnení zmenky a
následne podľa nej vystavená zmenka sú absolútnej neplatné aj podľa § 39 a § 3 Občianskehozákonníka,atoprerozporsdobrýmimravmiaprerozporsozákonom,resp.snahouveriteľaobísťprávne
normy spotrebiteľského práva. Účelom tohto právneho úkonu je prostredníctvom zmeniek obísť vyššie
uvedené ustanovenia spotrebiteľského práva zameraného na reálnu a nielen formálnu ochranu práva

a povinností spotrebiteľa, a to aj súdom v každom štádiu konania. Keďže žalobca uplatňoval v tomto
konaní právo zo zmenky ako z cenného papiera a dohoda o vyplnení zmenky a na jej základe vystavená
zmenka sú absolútne neplatné, žalobu v celom rozsahu zamietol. Poukázal tiež na to, že počas konania
vstúpil do konania na strane žalovanej vedľajší účastník z vlastnej iniciatívy svojim písomným podaním.
Vyjadril sa k veci a poukázal na neprijateľné zmluvné podmienky, spotrebiteľské vzťahy a neplatnosť

dohody o zmenke. Súd prvej inštancie rozhodoval o prípustnosti vedľajšieho účastníka do konania, a to
s poukazom na ust. § 93 O.s.p. v znení platnom do 31.12.2014. Mal za to, že vedľajšie účastníctvo tohto
združenia je v danom prípade prípustné, ide nepochybne o spotrebiteľskú vec. Vedľajší účastník vstúpil
do konania dňa 11.11.2014, a teda do účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku od 1.1.2015.
Zákonné podmienky na vstup vedľajšieho účastníka v čase jeho vstupu boli splnené, a preto súd prvej
inštanciepripustiljehovstupdokonanianastranežalovanej.Otrováchkonaniaúčastníkovavedľajšieho

účastníka rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

3. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku o čiastočnom zastavení konania, podal včas odvolanie žalobca,
ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, aby žalobe bolo vyhovené. Uvádza, že súd
prvej inštancie konštatuje, že sa oboznámil s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými

dôkazmi. Účastníci však dokazovanie vo veci nenavrhli. Podľa § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom
konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil ako dôkaz platnú
zmenku, ktorá spĺňa formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb.. Tým
dokázal svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky

zo strany žalovanej žiadne námietky neboli. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na
úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Žalovaný mohol na základe čl.
5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenka, ak tak neurobil, musia byť akékoľvek
iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej nariadením.
Súd prvej inštancie navyše vychádzal z podľa neho nesporných skutočností, a teda, že účastníci

uzatvorili zmluvu o úvere, že zmenka, ktorá je predmetom konania je zabezpečovacou zmenkou a
že žalovaný uzavrel zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údajne nesporné skutočnosti ale neboli
tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám
navrhol. Tieto skutočnosti nemožno považovať za nesporné. Účastníci sa k týmto skutočnostiam nikdy
nevyjadril, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Ak

súd na základe týchto nesporných skutočností založil meritórne rozhodnutie, toto je postihnuté vadou,
ktorá má za následok jeho nesprávnosť. Zdôraznil, že zmenka je samostatným abstraktným záväzkom
neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke
uvedené. Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke uvedených v zákone
č. 191/1951 Zb. nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Zdôrazňuje, že zmenka uplatnená v tomto

konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Nárok žalobcu je tak v
celom rozsahu dôvodný. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky
a Českej republiky k danej problematike. Nesúhlasí tiež s rozhodnutím súdu prvej inštancie ohľadom
pripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovanej. Je na mieste vyžadovať
súhlas spotrebiteľa s takýmto vstupom do konania. V prípade, ak vedľajší účastník súhlas žalovaného k

návrhu na pristúpenie vôbec nepredložil, žiada súd, aby na oznámenie o vstupe neprihliadal a v konaní
ďalej riadne pokračoval bez vedľajšieho účastníka. Poukazuje v tejto súvislosti na novelu Občianskeho
súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 353/2014 s účinnosťou od 1.1.2015 a tiež fakt, že Civilný
sporový poriadok neobsahuje v právnej úprave intervencie podobné ustanovenie ako bol § 93 ods.
2 O.s.p.. Na základe toho vyplýva, že právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv

podľa osobitného predpisu nemôže v konaní vystupovať ako intervenient, pretože nie je možné, aby
preukázala právny záujem na výsledku konania. V zmysle týchto dôvodov žalobca navrhol podanému
odvolaniu vyhovieť.

4. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

5. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, a teda okrem výroku o zastavení časti
konania v zmysle zásad vyjadrených v § 379, § 380 a § 381 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednalbez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné
nie je.

6. Nie je možné stotožniť sa s argumentáciu spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov.
V prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu
sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom
Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného
Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje

zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s
cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva
a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky
potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež
použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné
dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými

dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.
861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne
vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné

dokazovanieanariadiťústnepojednávaniepokiaľtopovažujezapotrebné.Zjednodušenáformakonania
podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom
členského štátu v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

7. Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis v ustanovení § 120 v znení platnom do
30.6.2016 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne
vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky

obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

8. V zmluve o úvere zo dňa 4.9.2009 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovaného (meno a

priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo a číslo občianskeho preukazu), iné údaje uvedené nie
sú. Z iných konaní je známe, že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce
činnosť na základe iného ako živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich
obchodným menom a prideleným identifikačným číslom. Preto záver o spotrebiteľskom charaktere
zmluvy o úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.

9. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č.
258/2001 Z.z.. Tento právny predpis v ustanovení § 2 písm. a/ definoval spotrebiteľský úver ako dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona

č. 258/2001 Z.z. bola fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania a spotrebiteľom podľa ustanovenia § 3 ods. 2 tohto právneho predpisu fyzická osoba, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

10. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred prepravené a nie

je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym
predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej
činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo preukázané, aby úver poskytol
žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. S prihliadnutím
na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné

bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca.
Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že
nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaciúdaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď
na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s
uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej

podnikateľskej činnosti.

11. Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a

správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z

predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvom z pohľadu ochrany spotrebiteľa je
abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky

námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,

ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o
porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane

ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie

je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.

12. Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v

znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Podľa tohto ustanovenia v súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať
od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa

zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.
Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je
povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny
majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

13. Vyššie uvedené ustanovenie teda výslovne zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom. Výnimku
tvorila len zabezpečovacia zmenka zo zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Právny
predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému
zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka vystavená v rozpore s právnym predpisom
predstavuje neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

14. Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadneinformácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny
predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením

jehodôsledkovvneprospechžalovaného.Kýmrešpektovanietohtoprincípuvspotrebiteľskýchprávnych
vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti
prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy

spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje
požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

15. Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu
tohto cenného papiera, si žalovaný bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršil svoje zmluvné postavenie.

V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne

predpisy na ochranu spotrebiteľa odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1. 2 Občianskeho zákonníka, a preto
je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

16. K odvolacej námietke žalobcu o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania, odvolací súd
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

17. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

19. Podľa čl. 19 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, pokiaľ toto nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu,

v ktorom sa konanie vedie.

20.Podľa§93ods.2O.s.p.účinnéhodo31.12.2014,akovedľajšíúčastníksamôžepoprinavrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa
osobitného predpisu.

21. Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. účinného do 31.12.2014, do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo
na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva
súd rozhodne len na návrh.

22. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd o odvolaní žalobcu o pripustení vstupu vedľajšieho
účastníka rozhoduje po 01.07.2016, pri rozhodovaní postupuje s ohľadom na §§ 470 ods. 1, 473, 474
CSP už v režime CSP. Pokiaľ však ide o posúdenie samotnej prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka
do konania, ku ktorému došlo pred 01.07.2016, tu je potrebné brať zreteľ na procesnú právnu úpravu
účinnú do 30.06.2016, t.j. Občiansky súdny poriadok, keďže v zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky

úkonov, ku ktorým došlo pred nadobudnutím účinnosti CSP (t.j. pred 01.07.2016) zostávajú zachované.
Z uvedených dôvodov odvolací súd preskúmaval vecnú správnosť napadnutého uznesenia v zmysle
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinných v čase vstupu vedľajšieho účastníka
do konania.

23. Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciou spochybňujúcou možnosť vstupu vedľajšieho
účastníka do konania upraveného Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Hoci toto nariadenie za účastníkov
konania označuje len navrhovateľa a odporcu nie je v ňom obsiahnutý žiadny zákaz, či obmedzeniebrániace vstupu vedľajšieho účastníka do takéhoto konania. To znamená, že za predpokladu chýbajúcej
právnej úpravy v tomto nariadení týkajúcej sa účasti vedľajšieho účastníka v európskom konaní vo
veciach s nízkou hodnotou sporu sa vedľajšie účastníctvo riadi procesným právom členského štátu, v

ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z článku 19 Nariadenia č. 861/2007. Najvyšší súd SR v
odôvodnení stanoviska č. 93/2015 z 20.10.2015 uviedol, že: „Vo vzťahu k aplikácii Nariadenia tak možno
konštatovať, že toto nekladie žiadne prekážky v možnosti preskúmať doložené listiny súdom a je možné
aplikovať všetky procesnoprávne princípy použiteľné v slovenskom právnom poriadku.“

24. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31.12.2014 v prípade vedľajšieho účastníka -
združenia na ochranu spotrebiteľa nevyžadoval preukazovanie právneho záujmu na výsledku sporu a
jeho vstup do konania nepodmieňoval výslovným súhlasom účastníka, na strane ktorého má vedľajší
účastník v konaní vystupovať.

25. Skutočnosť, že vôľu vstúpiť do určitého konania prejaví právnická osoba, činnosť ktorej je zameraná

naochranuprávspotrebiteľa,neznamená,žespotrebiteľmusísjejvstupomdokonaniasúhlasiť.Povahe
a účelu občianskeho súdneho sporového konania by sa priečil vstup takéhoto vedľajšieho účastníka do
konania, ktorý by bol spotrebiteľovi nanútený. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
3Cdo 188/2012 publikované ako rozhodnutie 62. v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. 4/2014). Nevyslovenie súhlasu so vstupom vedľajšieho účastníka do konania nie

je možné považovať za nesúhlas účastníka konania so vstupom (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej vo veci 6Cdo 323/2013). V predmetnom konaní nie je možné vyhodnotiť vstup vedľajšieho
účastníka ako nanútený, keďže obsahom spisu nie je výslovný nesúhlas žalovaného s jeho vstupom
do konania.

26. Na právnu úpravu zakotvenú v ust. § 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2015 prihliadať
nemožno, nakoľko vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu pred 1.1.2015 (konkrétne
dňa 11.11.2014), teda v dobe, keď v tom čase účinný Občiansky súdny poriadok nevyžadoval ako súčasť
podnetu aj súhlas účastníka so vstupom vedľajšieho účastníka do konania.

27. Vedľajší účastník má podľa prvej vety § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní rovnaké práva a povinnosti
ako účastník, a teda má právo okrem iného aj nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy,
odpisy a fotokópie alebo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov (§ 44
ods. 1 O.s.p.), pričom táto činnosť priamo predpokladá možnosť oboznámenia sa s osobnými údajmi
účastníkov konania a prípadne aj s predmetom telekomunikačného tajomstva, ak je aj to obsahom

súdnehospisu.Týmaleniejedotknutájehopovinnosťchrániťtaktozískanéosobnéúdaje(podľazákona
č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov), zachovávať telekomunikačné tajomstvo (podľa § 63 ods.
2 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách) a vyvarovať sa zneužitia svojho postavenia
vedľajšieho účastníka v konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu
SR PL. ÚS 1/2014-9 zo dňa 29.01.2014, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že návrh na vyslovenie

nesúladu § 93 ods. 2 O.s.p. s čl. 19 Ústavy SR je zjavne neopodstatnený.

28. Vstup vedľajšieho účastníka do konania sa neprieči ani cieľom konania podľa Nariadenia (ES)
č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, teda
zjednodušenie a zrýchlenie konania a zníženie nákladov na takéto spory. Európske konanie vo veciach

s nízkou hodnotou sporu sa využíva na cezhraničné spory obhajované, ako aj neobhajované, čo vyplýva
z čl. 5 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého môže súd nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán. Európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu nie je typickým skráteným konaním, v ktorom je účasť vedľajšieho účastníka vylúčená.
Na predmetnú právnu vec preto nemožno aplikovať závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci 6Cdo 357/2012 z 30.10.2013, na ktoré žalobca vo svojich odvolacích námietkach
odkazuje.

29. Z uvedených dôvodov tak odvolací súd rozsudok okrem výroku o čiastočnom zastavení konania
potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p..

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods.
1 C.s.p. Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania žalobca nemá nárok na náhradu trov a žalovanej,
ani občianskemu združeniu trovy v tomto štádiu konania nevznikli.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).