Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 24, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/26/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113234295
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8113234295.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO:
35724803,Bratislava,Pajštúnska5,zastúpenéhoTOMÁŠKUŠNÍR,s.r.o.,Pajštúnska5,Bratislava,proti
žalovanému: R., o zaplatenie 2 332,80 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov, č. k. 12C/19/2014-158 zo dňa 18. 10. 2016 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Stranám sporu sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu

o zaplatenie sumy 2 332,80 Eur, pričom priznal žalovanému plný nárok na náhradu trov konania a
Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% za úkony vykonané v tejto právnej veci do 30. 06. 2016.

2. Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 843/2001 Z. z. v znení
účinnom k 27. 09. 2012 o bankách, ako aj § 39 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol:

„Predmetom tohto konania je záväzkový vzťah vyplývajúci z bankového úveru, ktorý na rozdiel od
úverov nebankovej spoločnosti je regulovaný aj osobitnou právnou úpravou vyplývajúcou zo zákona
o bankách. Konkrétne je potrebné aplikovať § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Podľa
neho ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke

alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá
niejebankouajbezsúhlasuklienta.Totoprávobankaalebopobočkazahraničnejbankynemôžeuplatniť
ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný
peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní
klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej
banky presiahol jeden rok.

Súdu žalobca predložil oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 16.10.2012 a výzvu k úhrade
realizovanú samotným žalobcom taktiež zo dňa 16.10.2012. Na výzvu súdu adresovanú Slovenskej
sporiteľni a.s., kedy a ako došlo k zosplatneniu predmetnej pohľadávky a či pred zosplatnením bolžalovaný zo strany banky vyzvaný na úhradu dlhu, banka uviedla, že pohľadávky z predmetnej zmluvy
o úvere bola postúpená a odovzdala súvisiacu dokumentáciu postupníkovi.
Žalobca do rozhodnutia súdu vo veci samej nepredložil dôkaz, že by banka úver zosplatnila riadnou

a doručenou výzvou, ako to predpokladá ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka. Zároveň súdu
nepredložil žiaden listinný dôkaz preukazujúci splnenie povinnosti právneho predchodcu žalobcu pred
postúpením pohľadávky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8) Zákona o bankách.
V tomto smere je potrebné vyhádzať z účelu spomínaného predpokladu upraveného v § 92 ods. 8
zákona o bankách, v ktorom sa uvádza: „Ak napriek predchádzajúcej výzve je dlžník v omeškaní ...“,

ktorým je dosiahnutie úhrady dlžných splátok. Z toho možno vyvodiť, že výzva banky musí byť v
primeranom čase pred postúpením pohľadávky v zmysle citovaného zákonného ustanovenia a nie
dlhšom časovom odstupe, ako tomu bolo v tomto prípade, pretože stráca sa zmysel spomínaného
zákonného ustanovenia. Súd preto bol toho názoru, že nebola splnená podmienka platného postúpenia
pohľadávky z banky na nebankový subjekt v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a preto zmluva
o postúpení pohľadávky je v rozpore so zákonom a je preto absolútne neplatná (§ 39 Občianskeho

zákonníka). V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Krajského súdu v Prešove 4Co/145/2014
zo dňa 11.3.2015,19Co/177/2014 zo dňa 24.2.2015 alebo uznesenie Krajského súdu v Prešove
6Co/119/2013 zo dňa 29.5.2014. Žalobcovi preto chýba aktívna legitimácia v tomto spore a aj z toho
dôvodu súd jeho žalobu zamietol“.

4. K otázke náhrade trov konania uviedol, cit.:

„Čo sa týka trov konania, podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Na strane žalovaného bol plný úspech vo veci a má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených
trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala, rovnako vedľajší účastník, avšak len za čas do
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko s účinnosťou od 1.7.2015 bol inštitút vedľajšieho

účastníka nahradený inou komplexnou úpravou intervenienta ako nového právneho inštitútu. Súčasne
sa odstránila úprava, keď vedľajším účastníkom mohla byť právnická osoba, ktorej predmetom bola
ochrana práv podľa osobitného predpisu. Keďže však účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania
ostali zachované v zmysle prechodných a záverečných ustanovení, súd priznal nárok na náhradu trov
konania za úkony právnej služby tejto právnickej osobe, ktoré boli vykonané za účinnosti zákona č.

99/1963 Zb.“.

5. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca s poukazom na to, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v súvislosti s nedostatkom aktívnej
legitimácie žalobcu, ktorá bola dôvodom pre zamietnutie žaloby. Žalobca poukázal na to, že došlo

k platnému postúpeniu pohľadávky podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nakoľko toto
ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka a uvedené povinnosti
nie sú sankcionované vo forme občianskoprávnych záväzkov, ale zakladajú prípadnú administratívnu
zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska v zmysle § 50 ods. 1 Zákona o bankách.
Taktiež žalobca poukázal na to, že súčet dní omeškania u žalovaného bol 1 213 dní, čo je viac ako

jeden rok, a preto v zmysle vety druhej citovaného paragrafu Zákona o bankách nie je nutné zasielanie
písomnej výzvy a tým je postúpenie pohľadávky platné. Poukázal tiež na všeobecné obchodné
podmienky, podľa ktorých klient súhlasil s tým, aby banka bola oprávnená kedykoľvek postúpiť svoju
pohľadávku. Taktiež namietol účelnosť trov priznaných združeniu na ochranu občana, ktoré považoval
za nevynaložené účelne. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie

na nové konanie a rozhodnutie a žiadal priznať trovy odvolacieho konania.

6. Žalovaný sa nevyjadril k podanému odvolaniu napriek doručenej výzve.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajskéhosúdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné

8. Zásadnou otázkou, ktorú bolo potrebné v predmetnom konaní vyriešiť, je otázka, či boli splnené
zákonné podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách totiž
nad rámec pravidiel cesie v Občianskom zákonníku sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z
bánk na iné subjekty. Žalobca v konaní tvrdí, že je aktívne legitimovanou stranou sporu.

9. Súd prvej inštancie správne preskúmaval vecnú legitimáciu, či už aktívnu (existencia tvrdeného
práva na strane žalobcu), alebo pasívnu (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), ktorá
je imanentnou súčasťou civilného procesu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). V opačnom prípade by išlo o zjavný exces v postupe konajúceho
súdu, ktorý pri opomenutí vyriešiť kardinálnu otázku, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k
zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, by bolo protirečenie obsahu základného práva na

súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie
garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.- (nález Ústavného súdu SR zo 16. decembra 2014, sp. zn. III.
ÚS 266/201427).

10. Pre platné postúpenie pohľadávky banky platia predpoklady podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách,

ktorých splnenie preukazuje v danom konaní žalobca. Jeho zaťažuje povinnosť preukázať, že je vo
veci aktívne vecne legitimovaným subjektom, ktorý platne nadobudol pohľadávku od pôvodného veriteľa
žalovaných - Slovenskej sporiteľne, a.s..

11. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej časť), ak je

(1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.) omeškanie
klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

12. Odvolací súd zdôrazňuje, že Zákon o bankách, je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis,
preto v prípade, ak ide o postúpenie pohľadávky bankou, platia primárne ustanovenia lex specialis pred

všeobecnou úpravou v Občianskom zákonníka.

13. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525 Občianskeho zákonníka, alebo
podľa špeciálnych predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor
so zákonom (§ 39 OZ). Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje, (alebo

ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje splnením zákonných podmienok, ktoré splnené neboli), ide o
cesiu neplatnú od počiatku ex tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť. Z uvedeného dôvodu v týchto
prípadoch nemožno vôbec hovoriť o platnej cesii, postupca zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá
na postupníka neprechádza pre neplatnosť zmluvy.

14. Žalobca vo svojom odvolaní namieta, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať
s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Podľa názoru odvolateľa citované ustanovenie
je o úprave výnimiek z bankového tajomstva a nie je o platnosti postúpenia pohľadávky.

15. Žalobca uvedenou argumentáciou v podstate zastáva názor, že síce neboli dodržané podmienky

v predmetnom ustanovení, ale nenesie za to žiadne následky a banka na neho postúpila platne
pohľadávku. Takýto výklad odvolací súd považuje za účelový. Ak by súd prijal takúto argumentáciu,
banka ako inštitúcia prísne regulovaná štátom prostredníctvom Národnej banky Slovenska, ktorá
vykonáva svoju činnosť na základe bankového povolenia by mohla neobmedzene postúpiť pohľadávku
z bankového úveru nebankovej inštitúcií (zväčša inkasným spoločnostiam), ktoré nie sú nositeľom

takéhoto bankového povolenia. Takýto výklad ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je neprípustný
a nesprávny, pretože obchádza zákon a umožňuje tzv. nebankovkám spravovať bankový úver, pričom
na túto činnosť nie sú oprávnené.

16. Spor sa týka základnej odvolacej námietky žalovaného, podľa ktorej ust. § 92 ods. 8 Zákona o

bankách nemožno spájať aktívnu legitimáciu žalobcu ako postupníka a jedná sa len o administratívnu
povinnosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska v prípade, že nedôjde k doručeniu písomnej výzvy
banky a je tu aj výnimka v tom, že podľa druhej vety citovaného § 92 ods. 8 Zákona o bankách v prípade,ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
presiahol 1 rok, ako to bolo v tomto prípade, kedy nie je nutné preukázanie písomnej výzvy banky.

17. V danom prípade na zistenie významu predmetnej právnej úpravy je potrebné postupovať v zmysle
zásad gramatického výkladu, z ktorého nepochybne vyplýva, že ak sa určitá podmienka nachádza v
druhej časti vety za bodkočiarkou, nepochybne sa vzťahuje len na vetu, v ktorej sa nachádza. Námietka
žalovaného, že v danom prípade nie je nutná písomná výzva, nakoľko bola splnená rozväzovacia
podmienkaohľadomsúčtuvšetkýchomeškaníklienta,ktorájedlhšiaako1rokpriplneníčastitohoistého

peňažného záväzku, nie je dôvodná. Je nepochybné v zmysle zásad gramatického výkladu, že táto
rozväzovacia podmienka platí len pre vetu druhú, v ktorej sa nachádza. Nepochybne však neplatí pre
prvú vetu, ktorá stojí samostatne a ktorá hovorí o tom, že v danom prípade je nutné splnenie písomnej
výzvy.

18. Tento záver vyplýva aj teleologického výkladu, ktorého cieľom je dospieť k výkladu, ktorý je v súlade

s cieľom zákonodarcu. Je v súlade so zásadou ochrany spotrebiteľa poskytnúť spotrebiteľovi zásadný
priestor na to, aby prípadne splnil svoje záväzky voči banke tak, aby sa nedostal do právneho vzťahu s
tretím subjektom, ktorý nepodlieha striktnému bankovému dozoru centrálnou bankou ako to je v prípade
vzťahov, v ktorom je veriteľom banková inštitúcia. Práve toto bolo cieľom zákonodarcu, ktorý vyžaduje od
bankovej inštitúcie písomnú výzvu, ktorá musí byť doručená klientovi, aby tento mal v svojej vedomosti

to, že nesplnením svojich záväzkov v stanovenej lehote, čo bolo v tomto prípade 90 dní, sa vystavuje
riziku, že jeho právny vzťah, v ktorom je dlžníkom nebude podliehať dozornej právomoci centrálnej
banky, čo nepochybne vnáša nižšiu mieru istoty do jeho vzťahu.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené závery je nutné preto považovať odvolaciu námietku žalobcu za

nedôvodnú a v ostatnom odvolací súd poukazuje na právne závery súdu prvej inštancie, ktoré sú
správne.

20. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky, že predmetné povinnosti banky sa vzťahujú len na administratívny
dohľad centrálnej banky, s týmto názorom nemožno súhlasiť. Zákon o bankách je špeciálnou právnou

normou, ktorá upravuje právne vzťahy v súvislosti s poskytovaním bankových úverov a z tohto dôvodu
je nutné túto špeciálnu právnu úpravu použiť v predmetných vzťahoch.

21. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalobcu, ktorý poukázal na bod 19.16 Všeobecných obchodných
podmienok, z ktorého vyplýva, že klient súhlasil s možnosťou banky kedykoľvek postúpiť svoju

pohľadávku, odvolací súd uvádza, že všeobecné obchodné podmienky nemôžu byť v rozpore s právnym
predpisom, pričom v takomto prípade na nich nemožno prihliadnuť.

22. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd považoval odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné,
preto rozsudok prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny podľa § 387

ods. 1 a 2 CSP

23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením
§ 255 ods. 1 CSP s prihliadnutím na skutočnosť, že neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania a v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. až 3. rade a Združeniu na ochranu

spotrebiteľov Slovenska žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

24. Pokiaľ sa týka námietok ohľadom priznania náhrady trov konania súd prvej inštancie správne
postupoval v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP, kedy priznal náhradu trov konania podľa úspechu vo veci,
pričom je nepochybné, že žalovaný mal 100 % úspech vo veci a za úkony, ktoré boli za úkony, ktoré boli

vykonané do 30. 06. 2016 je dôvodné priznať nárok na náhradu trov konania aj Združeniu na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).