Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 25, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/188/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112213427
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8112213427.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu K. J., bytom J., J., zastúpeného JUDr. Františkom
Komkom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 27, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o
náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 15 C 85/2012, o dovolaní žalovanej
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 15. decembra 2015 sp. zn. 6 Co 55/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej
inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 15. decembra 2015 sp. zn. 6 Co

55/2015 potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s.
p.“) rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) zo dňa 17. decembra 2014 č.
k. 15 C 85/2012-103 vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.795,86 € s 9
% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 11. apríla 2012 do zaplatenia v lehote troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku a výroku o trovách
konania zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho

rozhodnutia uviedol, že s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel
k správnemu záveru, že nezákonne vedené trestné stíhanie voči žalobcovi bolo jednou z hlavných
(bezprostredných) príčin vzniku majetkovej škody, tak ako si ju uplatňoval v konaní. Ak v súvislosti
s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba
vynaložila náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na
obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom

konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. Je v danom prípade rozhodným, že
nezákonným môže byť i trestné stíhanie, trestné konanie, u ktorého nie je daný dôvod povinnej obhajoby
(§ 37 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku) a zvolený obhajca nepochybne môže prispieť k
výsledku konania. Pokiaľ odvolateľka namietala, že žalobca nepreukázal úhradu trov obhajoby, tak v
tomtosmereodvolacísúduviedol,žežalobcakpodanejžalobepredložilvyúčtovanieodmienavýdavkov
za advokátske úkony, ktorého súčasťou je i potvrdenie o zaplatení s uvedením čísla dokladu č. 0243597,

ktorý preukazuje príjem vo výške 3.747,54 €. Záloha predstavovala 500,- € (čl. 5). Dôkazné bremeno
si žalobca splnil a žalovaná nepreukázala opak. Aj keby žalobca ešte trovy neuhradil, relevantné je
to, že mu vznikol dlh na trovách. Jeho majetková sféra sa teda zmenila o dlh, ktorý mu majetok
nepochybne zmenšuje. Za nesprávny označil odvolací súd záver súdu prvej inštancie o zamietnutí
žaloby v časti o nemajetkovú ujmu konštatujúc, že pobyt vo väzbe žalobcu tak hlboko nezasiahol a
nemal dopad najmä v jeho osobnom živote poukazujúc na jeho predchádzajúce odsúdenia. Uviedol, že

trestné stíhanie pre zločin znásilnenia obvineného, neskôr obžalovaného, môže hlboko zasiahnuť, čo sa
týka osobného, profesijného života, keďže nepochybným spôsobom, ak sa táto skutočnosť dostane naznámosťverejnosti,saznížimravnýprofilobžalovaného.Odvolacísúdnespochybnil,žepredchádzajúce
právoplatné odsúdenia majú svoj podiel na celkovom obraze o človeku, no vedenie trestného stíhania
pre zločin znásilnenia spôsobuje ujmu na osobnom a spoločenskom živote väčšiu až nenapraviteľnú. V

tomto smere uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že potom, čo sa voči žalobcovi začalo trestné stíhanie,
bol nútený sa pre nepriaznivú verejnú mienku odsťahovať. Tiež žalobca tvrdil, že musel odísť z práce,
keďže ostatní mali divné reči, primitívne pohľady. Nie je z odôvodnenia zrejmé, či tomu bolo tak aj v
prípade prvého alebo neskôr druhého odsúdenia, resp. či išlo o podstatnú zmenu vo vedení života
žalobcu po tom, čo sa proti nemu začalo viesť trestné stíhanie pre zločin znásilnenia. V tomto smere bolo

rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, keďže sa týmito okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu
nezaoberal. Z uvedených dôvodov v zamietavom výroku a v nadväzujúcom výroku o trovách konania
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil ako nepreskúmateľný, a to v zmysle ustanovenia §
221 ods. 1 písm. f) O. s. p. a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

2. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadla žalovaná dovolaním. Prípustnosť dovolania

odôvodnila ustanoveniami § 237 ods. 1 písm. e/ a f/ O. s. p. (nedostatok procesnej podmienky podania
návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatie možnosti konať pred súdom).
Predmetné vady konania videla v tom, že odvolací súd konal o odvolaní žalobcu aj napriek tomu,
že nebolo účinne podané (neobsahovalo zákonné náležitosti); ďalej v tom, že sa nevysporiadal s
námietkami žalovanej vo vyjadrení zo dňa 8. decembra 2015 vo vzťahu k odvolaniu žalobcu (žalovanej

neposkytol ani len základné odpovede na položené otázky); vo veci odvolací súd rozhodol dňa
15. decembra 2015, t. j. v deň, kedy mu bolo doručené vyjadrenie žalovanej zo dňa 8. decembra
2015, pochopiteľne na predmetné vyjadrenie neprihliadol; za ďalšie, písomné vyhotovenie rozhodnutia
odvolacieho súdu neobsahuje ani len základné (a už vôbec nie zásadné) vysvetlenie dôvodov pre
rozhodnutie súdu dotýkajúcich sa zavinenia/nezavinenia vzatia do väzby zo strany žalobcu, teda

negatívnej podmienky podľa § 8 ods. 6 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z. z., pri existencii ktorej právo na
náhradu škody vôbec nevznikne; napokon na vydanie zrušujúceho výroku odvolacieho súdu neboli
splnené zákonné podmienky podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (žalobca totiž nepreskúmateľnosť
rozsudku ako inú vadu konania podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p. za odvolací dôvod neoznačil, resp.
označil len odkazom na ustanovenie právneho predpisu, t. j. blanketou); v tejto časti bolo rozhodnutie

odvolacieho súdu tiež vyhotovené bez náležitého odôvodnenia, teda je nepreskúmateľné. Žalovaná tiež
namietalanedostatokriadnehoavyčerpávajúcehoodôvodneniarozhodnutiaodvolaciehosúdu,osobitne
v časti týkajúcej sa priznania náhrady majetkovej škody, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s trestným
stíhaním. Z uvedených dôvodov navrhla, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne
a právne správne a nie sú dané dôvody dovolania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie
zrušiť.Žalovanáneopodstatnenenamieta,žeodvolacísúdjejodňalmožnosťpredsúdomkonaťvzmysle
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a taktiež aj dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. e/ O. s. p. Dôvody,

ktoré uvádza vo svojom dovolaní, nie súd ničím iným ako sústavným opakovaním jej formalistických
tvrdení, s ktorými sa pri svojom rozhodovaní náležitým spôsobom vysporiadali už súdy nižších inštancií.
Z uvedeného dôvodu navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie odmietol.

4. Dovolanie bolo podané 29. februára 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2
veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované.

5.Právneúčinkydovolania,ktorénastalipredodňomnadobudnutiaúčinnostiCSP,zostávajúzachované.
Pokiaľ bolo dovolanie v čase jeho podania prípustným prostriedkom nápravy, umožňujúcim dovolací
prieskum, potom tieto účinky (a následky) sa uznávajú i v budúcnosti. Prežarovanie princípov právneho
štátu do ústavného poriadku nachádza svoje normatívne vyjadrenie v ustanovení § 470 ods. 2 vete
prvej CSP. Fundamentom je právna istota, ktorá v sebe nesie znaky ochrany nadobudnutých práv a

s tým spojenej dôvery v právo. Účinky prípustného dovolania žalovanej dopadajú do sféry konania a
rozhodovania odvolacieho súdu, ktoré sa spájajú s tzv. vadou zmätočnosti; § 237 ods. 1 písm. e/ a f/
O. s. p.6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§
429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia

pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

7. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým by bolo dovolanie prípustné, sú uvedené v § 238 ods. 1, 2 a
3 O. s. p. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu nemožno podriadiť
podžiadnydôvodprípustnostidovolaniavzmysle§238O.s.p.,jezrejmé,žedovolanieprotirozhodnutiu

odvolacieho súdu v predmetnej veci v potvrdzujúcej časti podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.

8. Predmetné dovolanie by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237
ods. 1 O. s. p. (tzv. vady zmätočnosti). Žalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/
až d/ a g/ O. s. p. netvrdila a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo; nepreukázané boli
tiež vady konania žalovanou namietané (§ 237 ods. 1 písm. e/, f/ O. s. p.).

9. Žalovaná tvrdí, že jej bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.
s. p. Za právneho stavu do 30. júna 2016 sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumel procesne
nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
konania [v zmysle § 18 O. s. p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd

bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka
vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si
z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený
do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].

10. Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. konkrétne
namietala odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré vidí v tom, že odvolací súd konal o odvolaní
žalobcu aj napriek tomu, že nebolo účinne podané (neobsahovalo zákonné náležitosti); ďalej v tom,
že sa nevysporiadal s námietkami žalovanej vo vyjadrení zo dňa 8. decembra 2015 vo vzťahu k

odvolaniu žalobcu, keď vo veci rozhodol dňa 15. decembra 2015, t. j. v deň, kedy mu bolo doručené
vyjadrenie žalovanej zo dňa 8. decembra 2015, a preto na predmetné vyjadrenie neprihliadol; na vydanie
zrušujúceho výroku odvolacieho súdu neboli splnené zákonné podmienky podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.
s. p a napokon písomné vyhotovenie rozhodnutia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, vrátane jeho
zrušujúceho výroku.

11. Žalovaná v rámci svojich dovolacích námietok zastáva názor, v zmysle ktorého jej odvolací súd odňal
možnosť konať pred súdom, keď konal o odvolaní žalobcu, hoci toto nebolo účinne podané, čo zakladá
i prípustnosť dovolania a jeho dôvodnosť podľa § 237 ods. 1 písm. e/ O. s. p. Má za to, že odvolanie zo
strany žalobcu vôbec nebolo podané, keď neobsahovalo zákonné náležitosti, t. j. neboli z neho zrejmé

odvolacie dôvody (táto náležitosť odvolania nemôže byť nahradená strohým zoznamom odvolacích
dôvodov spočívajúcich len vo vymenovaní ustanovení zákona tak, ako to urobil žalobca) ani to, v
čom sa rozhodnutie alebo postup súdu prvej inštancie považuje za nesprávny. Žalovaná tiež namieta
postup odvolacieho súdu, ktorý v rozpore s ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. prihliadal na prípadné
pochybenie súdu prvej inštancie, ktoré vôbec nebolo v odvolaní žalobcu označené a namietané; žalobca

totiž nepreskúmateľnosť rozsudku ako inú vadu konania podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p. za odvolací
dôvod neoznačil (resp. označil len odkazom na ustanovenie právneho predpisu, t. j. blanketou). V
uvádzaných okolnostiach najvyšší súd nevidí naplnenie dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237
ods. 1 písm. e/ O. s. p., ktoré má namysli inú procesnú situáciu, a síce, ak je konanie zaťažené vadou
spočívajúcou v nedostatku procesnej podmienky (kedy sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný). Za ďalšie, podľa § 212 ods. 3 O. s. p. na vady konania pred súdom prvého stupňa
prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada nepreskúmateľnosti
je ustálenou rozhodovacou praxou súdov považovaná za inú vadu, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Pokiaľ teda odvolací súd zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je postihnuté
touto vadou a prihliadol na ňu, aj keď odvolateľom nebola v odvolaní namietaná, jeho postup bol v súlade

s ustanovením § 212 ods. 3 O. s. p., a preto ho nemožno považovať za nesprávny. Uvedeným postupom
nebola preto žalovanej odňatá ani možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.12. Žalovaná tiež tvrdí, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.)
postupom odvolacieho súdu, ktorý súd rozhodol bez toho, aby vyčkal, či sa vyjadrí k odvolaniu žalobcu,
a preto sa zároveň ani nevysporiadal s jej námietkami obsiahnutými vo vyjadrení zo dňa 8. decembra

2015.

13. V súlade s princípom „rovnosti zbraní“ [čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“)] každá procesná strana musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy
a žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane [viď napríklad rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP“) vo veci Delcourt proti Belgicku z roku 1970]. Podstata tohto
princípu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania majú rovnaké procesné
práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorého z nich. V súlade s právom na kontradiktórne konanie musia mať procesné
strany príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so
všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu,

a vyjadriť sa k nim.

14. Nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia účinnej možnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonu protistrany
svojou replikou je, že mu bude vytvorená procesná možnosť vyhotoviť svoje stanovisko tak, aby mal
dostatok času na jeho prípravu. Za čas, ktorý umožňuje dostatočnú prípravu účastníka, označuje

Občiansky súdny poriadok v iných prípadoch lehotu „najmenej päť dní“ (napríklad § 115 ods. 2, resp.
§ 156 ods. 3). Najvyšší súd uvedený názor prezentoval aj prijatím judikátu R 8/2016, ktorého právna
veta znie: „Nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia účinnej možnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonu
protistrany svojou replikou je, že mu súd na toto vyjadrenie poskytne primeranú lehotu, ktorá nemôže
byť kratšia ako päť dní.“ Jeho uverejnením v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky ide už o názor, ktorý má po právnej stránke zásadný význam a z ktorého súdy
pri svojej rozhodovacej činnosti vychádzajú; jeho prípadné prelomenie (judikáturny odklon) musí byť
náležite a dôkladne zdôvodnené.

15. V danom prípade bola žalovanej vytvorená reálna možnosť dostatočne sa pripraviť (najmenej päť

dní) na zaujatie stanoviska k odvolaniu žalobcu z 30. decembra 2014 a k vyjadreniu žalobcu z 19.
februára2015(č.l.120anasl.ač.l.130anasl.spisu)asostanoviskomoboznámiťodvolacísúdtak,aby
naň bolo možné prípadne vziať zreteľ pri rozhodovaní o odvolaní. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie
žalobcu bolo žalovanej doručené na vyjadrenie dňa 16. januára 2015 (viď doručenka na č. l. 122 spisu),
teda takmer jedenásť mesiacov pred vyhlásením napadnutého rozsudku a vyjadrenie žalobcu bolo

žalovanej doručené dňa 4. decembra 2015 (viď doručenka na č. l. 134 spisu), pričom odvolací súd
rozhodol dňa 15. decembra 2015. Je preto neopodstatnené konštatovanie, podľa ktorého odvolací súd v
predmetnej veci konal tak, že svojím postupom založil procesnú vadu konania považovanú v čase jeho
rozhodovania za znemožňujúcu realizáciu procesných práv žalovanej (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).

16. Vo vzťahu k dovolacej námietke, že na vydanie zrušujúceho výroku odvolacieho súdu neboli splnené
zákonné podmienky podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., najvyšší súd uvádza, že rozhodovacia prax
najvyššiehosúdusado30.júna2016ustálilananázore,podľaktoréhozrušujúceuznesenieodvolacieho
súdu bolo možné napadnúť iba z dôvodov (procesné vady konania) relevantných v zmysle § 237 O. s. p.
(viď judikát R 34/1995). Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 208/2014 uviedol, že „ak odvolací súd v

niektorej veci zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 O. s. p. a vec mu vráti na ďalšie
konanie napriek tomu, že pre to neboli dané procesné predpoklady a namieste bolo iné rozhodnutie
odvolacieho súdu (§ 219 O. s. p. alebo § 220 O. s. p.), ide o nesprávne rozhodnutie. Takéto nesprávne
rozhodnutie ale nemožno stotožňovať s procesnou vadou konania odnímajúcou účastníkovi možnosť
realizovať jemu patriace procesné oprávnenia v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Toto ustanovenie

totiždávaodňatiemožnostikonaťpredsúdomvýslovnedosúvislostiibasfaktickouprocesnoučinnosťou
súdu (procedúrou prejednania veci), nie s jeho rozhodovaním. Navyše, po vrátení veci na ďalšie konanie
súd pokračuje v prejednávaní veci a účastníkom konania zostávajú zachované ich procesné oprávnenia.
Otázka dopadov takéhoto nesprávneho rozhodnutia na rýchlosť a hospodárnosť konania je z pohľadu
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. irelevantná.“ Podľa názoru dovolacieho súdu sú predmetné závery

aplikovateľné aj na tento prípad. I keby teda (prípadne) došlo v danej veci k nesprávnosti vytýkanej
žalovanou, nemalo by zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie za následok odňatie možnosti konať
pred súdom. Neobstojí tiež tvrdenie dovolateľky, že odvolací súd jej zrušením rozsudku súdu prvej
inštancie v zamietavom výroku porušil právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odvolacísúd uviedol, z akých dôvodov a prečo považuje žalobcom napadnutý výrok súdu prvej inštancie za
nesprávny;úvahy,zktorýchvychádzalprisvojomrozhodovaní,bližšiezdôvodnil(str.9a10napadnutého
rozhodnutia).

17. Žalovaná v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. tiež
namieta,žerozhodnutieodvolaciehosúdu(takvzrušujúcejakoajvpotvrdzujúcejčasti)trpínedostatkom
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, je nepreskúmateľné. Na rokovaní občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko,

právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 2/2016.

18. Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné
stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Dovolací súd nezistil, že by o takýto
prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje

vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
potvrdil (resp. zrušil). Nebol preto dôvod na postup podľa druhej vety citovaného stanoviska, ktorá
predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú
znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi
napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli

„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti
Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia,
ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; medziiným uviedol dôvody, so zreteľom na ktoré
dospel k záveru, prečo žalovaná zodpovedá žalobcovi za vzniknutú škodu (viď bod 1 rozhodnutia).

Podľa presvedčenia dovolacieho súdu má odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku náležitosti v
zmysle§157ods.2O.s.p.ažalovanáneopodstatnenenamietanedostatočnéodôvodnenierozhodnutia
odvolacieho súdu. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho
viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom prvoinštančného súdu,
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom prípade odvolací súd

procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania v zmysle § 237 ods.
1 písm. f/ O. s. p.

19. Z obsahu dovolania žalovanej možno vyvodiť, že v rámci svojich dovolacích námietok nesúhlasí
ani s právnym posúdením veci súdmi oboch inštancií. K predmetnému najvyšší súd uvádza, že do

30. júna 2016 prípustnosť dovolania pre vadu zmätočnosti (§ 237 ods. 1 O. s. p.) nezakladalo, ak
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď
najmä judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8
ECdo 170/2014). Dovolací súd uvedené doplňuje poukázaním na záver ústavného súdu, podľa ktorého

„prípadnýnedostatokriadnehoodôvodneniadovolanímnapadnutéhorozhodnutia,nedostatočnezistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.
s. p.“ (viď IV. ÚS 196/2014).

20. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalovanej podľa

právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p., ani z ustanovenia
§ 237 ods. 1 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c/
CSP ako procesne neprípustné odmietol.

21. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 2 : 1.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.