Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 29, 2017

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 40C/198/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112224696
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sandra Veľká

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2017:7112224696.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Sandrou Veľkou v právnom spore žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Priznáva žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.9.2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na

zaplatenie sumy 632,20 EUR titulom majetkovej škody a sumy 126,44 EUR titulom nemajetkovej ujmy.

2. Žalobu odôvodnil skutočnosťami, že ako oprávnený subjekt, t.j. ako veriteľ zo zmluvy o úvere navrhol
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre vymoženie pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 9050159 dlžníčkou, resp. povinnou Z. R., nar. XX.X.XXXX. Súdny
exekútor návrhu pridelil č. exekučnej veci Ex 4040/2009. Súdny exekútor predložil Okresnému súdu
Košice I návrh na vykonanie exekúcie a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Bolo povinnosťou exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie podľa ust. § 44 ods. 2 Ex. poriadku do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak
je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že
vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný na rozhodnutie
vo veci, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 16.8.2010 (konanie
sa začalo dňa 24.6.2009) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu

o žiadosti tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 418 dní). Ako dôkaz
na preukázanie týchto tvrdení žalobca označil súdny spis exekučného súdu, založený pre exekučné
konanie. Jeho číslo však neuviedol, s tým, že exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku,
pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na súde. Žalobca ďalej tvrdil, že exekučný súd sa
dopustil nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vo vykonaní úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok, čo bolo príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom

materiálnej škody ako aj nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Exekučným titulom v danom prípade
bol rozsudok stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR 14001/08 vykonateľného 4.6.2009. Žalobca tvrdil,
že exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2 Ex. poriadku spôsobom odporujúcim zákonu
t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalšíchlegálnych predpokladov založil svoju právomoc a zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie
skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na
skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci, sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému
súdu neprináleží a teda, prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu
spoločenských vzťahov a porušil tak zásadu legality zaručenú článkom 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Žalobca mal za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne
schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci. Výsledkom

takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť veriteľa vykonať svoje právo a teda, vmanévrovanie veriteľa
do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle ust. §
40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní a teda, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu vedenom
vo vzájomnej žalobe. Ochranu práva, pre ktorú existuje právnymi predpismi vymedzená procesná
cesta, v danom prípade cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, t.j.

súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov, nie je možné využiť dodatočne potom, čo takýto
prostriedok už nemožno uplatniť, t.j. cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom.
Exekučný súd tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na
zaplatenie dlhu v časti istiny, bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal
stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a

dlžníkom ako povinným, založenom zo zmluvy o úvere. Na jednej strane existuje právne relevantný
exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty podľa
ust. § 41 zákona o rozhodcovskom konaní a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky,
avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo
strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie

istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka
veci právoplatne rozhodnutej, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo ako na neodstrániteľnú vadu
konania. Žalobca mal za to, že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako

tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav, zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny
a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Žalobcovi vznikla majetková škoda vo výške
632,20 EUR predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi z daného
záväzkového zmluvného vzťahu, založeného zmluvou o úvere. Zároveň si uplatňuje aj náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným
postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym a zákonným postupom

súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného
súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov, smerujúcich k zvýšeniu
úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky, pretože by vedel, že žiadosť
o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu preto zamedzil žalobcovi správať sa
so starostlivosťou riadneho hospodára. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku

nápravy,spôsobiléhoreštituovaťvzniknutúsituáciu,vyvolalaužalobcu,resp.učlenovriadiacichorgánov
spoločnosti ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v
právo a rovnosť spoločnosti, ďalej vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky
spôsobilo zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených
podnikateľskýchplánov.Vyvolanástrataziskuzrealizovanéhoobchoduspôsobilahospodárskustratuna

stranežalobcu,aleajnastranejehomajiteľov.Nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnilaďalšie
podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov
a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práva princípov
právneho štátu. Titulom nemajetkovej ujmy si žalobca uplatnil sumu 126,44 EUR, t.j. 20 % z uplatňovanej

istiny s príslušenstvom (hodnota majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou).3. Uznesením č.k. 40C/210/2012 zo dňa 10.10.2012 súd spojil veci vedené na Okresnom súde Košice I
pod sp.zn. 40C/210/2012 a 40C/198/2012 na spoločné konanie s tým, že spoločné konanie bude vedené
pod sp.zn. 40C/198/2012.

4. Vo veci vedenej pod sp.zn. 40C/210/2012 sa žalobca žalobou podanou dňa 27.9.2012 domáhal
zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 EUR a nemajetkovej ujmy vo výške 346,67 EUR. Skutková a
právna argumentácia vo vzťahu k tejto veci je obdobná s vyššie uvedenou. Návrh na vykonanie exekúcie
žalobca podal pre vymoženie pohľadávky, ktorá vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy

o úvere č. 9130877 dlžníčkou I. R., nar. XX.X.XXXX, na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu. Súdny exekútor po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie pridelil veci sp.zn. Ex
13180/2010. Vo vzťahu k tejto veci žalobca tvrdil, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcia až dňa 15.2.2011, napriek tomu, že konanie sa začalo dňa 11.8.2010
a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ku ktorému došlo po uplynutím zákonom
stanovenej doby (omeškanie viac ako 188 dní). Ako dôkaz žalobca označil súdny spis Okresného súdu

Košice I ako exekučného súdu, založený pre exekučné konanie. Jeho číslo však neuviedol, s tým, že
exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania
na súde.

5. Žalovaný (okrem iného) namietal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu

existencie označených exekučných konaní. Zdôraznil, že tvrdenie žalobcu o tom, že nemá vedomosť o
spisovýchznačkách,jeklamlivéazavádzajúce.Pokiaľsanesprávnyúradnýpostupodvíjalodneskorého
rozhodnutia súdu, potom žalobcovi toto rozhodnutie muselo byť doručené a označené spisovou značkou
exekučného konania. Práve neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť
k nesprávneho úradnému postupu zo strany exekučného súdu, bolo jedným z dôvodov, pre ktoré

Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného
súdu (napr. rozhodnutie Ústavného súdu sp.zn. II.ÚS 211/2012, sp.zn. IV.ÚS 366/2012, sp.zn. IV.ÚS
374/2012).

6. Žalobca sa v tomto spore domáhal náhrady škody, spôsobenej štátom pri výkone verejnej moci,

pričom tvrdil, že škoda mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdov. Vzhľadom k tomu,
že k žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť po účinnosti zákona č.514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.j. po 1.7.2004), vychádzajúc z
prechodného ust. § 27 ods.1 citovaného zákona súd po právnej stránke predmetnú vec posúdil podľa
tohto zákona.

7. Podľa ustanovenia § 1 citovaného zákona, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenúorgánmiverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,b)zodpovednosťobceavyššiehoúzemného
celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone
samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

8. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o

väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

9. Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

10. Podľa ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a

d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.11. Podľa ust. § 9 ods. 2 citovaného zákona, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať

len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

12. Základnou povinnosťou každej sporovej strany je bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Normou,
upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo v čase podania žaloby ustanovenie § 120 ods. 1
veta prvá O.s.p. a v čase rozhodovania ust. § 132 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku

( ďalej len „CSP“).

13. Citované ustanovenia ukladajú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne
na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení,

nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového
stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý
síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo
do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom

vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané, je pre účastníka
nepriaznivé rozhodnutie.

14. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností

účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť,
teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j.
okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

15. V predmetnej veci je hmotnoprávnou normou, ktorá upravuje sporný právny pomer medzi účastníkmi
konania, zákon č.524/2003 Z.z. Táto norma teda určuje rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh
skutočností, ktoré musia byť preukázané.

16. Ako to vyplýva z vyššie citovaných ustanovení tejto normy, základnými predpokladmi zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci sú: 1. existencia nezákonného rozhodnutia, vydaného
orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo nesprávny úradný postup takéhoto orgánu, 2.
existencia škody a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody.

17. Pre záver o zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri vyššie uvedené predpoklady.

18. Čo sa týka prvého predpokladu pre záver o zodpovednosti štátu, žalobca v predmetnej veci tvrdil, že
škoda mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Košice I ako exekučného

súdu.

19. Základná definícia nesprávneho úradného postupu je obsiahnutá v ust. 9 vyššie citovaného zákona.
Pretože úradný postup nie je spravidla možné právnym predpisom upraviť do najmenších podrobností
tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci štátneho orgánu vykonať, treba správnosť

úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu
smeruje. Súdna judikatúra vykladá tento pojem ako akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci
určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone, alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu, alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplývaz povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť pri
rozhodovacej činnosti štátneho orgánu, ako aj pri činnosti, pri ktorej nerozhoduje. Nesprávnym úradným
postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia určených

alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť
štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v určenej lehote alebo v lehote, ktorá
zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

20. V predmetnej veci videl žalobca nesprávnosť úradného postupu v súvislosti s rozhodovacou

činnosťou exekučného súdu, konkrétne v oneskorenom vydaní rozhodnutia v dôsledku porušenia
zákonom určenej lehoty na jeho vydanie. Konkrétne tvrdil, že exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutím tejto žiadosti a to v prvej veci až
dňa 16.8.2010, teda s omeškaním viac ako 418 dní, v druhej veci s omeškaním viac ako 188.

21. Z hľadiska dôkaznej povinnosti bolo preto povinnosťou žalobcu preukázať, že k tvrdenému

nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu došlo. Ako dôkaz na preukázanie svojho
tvrdenia žalobca označil súdne spisy exekučného súdu, založené pre jednotlivé exekučné konania; čísla
týchto spisových značiek však v žalobe neuviedol, pričom tvrdil, že exekučný súd mu tieto spisové
značky neoznámil.

22. Lustráciou v súdnom registri exekučných konaní na tunajšom súde sa súdu nepodarilo identifikovať
číslo spisových značiek, pod ktorými mali byť vedené exekučné konania, uvedené žalobcom. Súd preto
vyzval žalobcu, aby doručil súdu uznesenia, ktorými bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi. Žalobca na túto výzvu nereagoval.

23. Bez preskúmania obsahu exekučného spisu, t.j. bez možnosti ustálenia rozhodujúcich skutkových
okolností, ktorými sú pre daný prípad jednak doručenie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie na exekučný súd a dátum doručenia exekučnému súdu, a jednak dátum
vyhlásenia rozhodnutia exekučného súdu, ktorým o tejto žiadosti rozhodol, súd nemohol posúdiť, či
došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že tvrdenie

žalobcu o tom, že nemá vedomosť o spisových značkách, nemôže byť pravdivé. Pokiaľ žalobca tvrdil, že
nesprávny úradný postup sa odvíja od neskorého rozhodnutia súdu, pričom v žalobe presne uviedol, o
koľko dní sa exekučný súd s vydaním rozhodnutia omeškal, potom je nepochybné, že žalobcovi muselo
byť toto rozhodnutie doručené. Každé rozhodnutie exekučného súdu je označené príslušnou spisovou
značkou exekučného konania, ktorá sa prideľuje v momente, kedy je súdu doručená žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z uvedeného je potom zrejmé, že žalobca
nepochybne musí mať vedomosť aj o spisovej značke jednotlivých exekučných konaní.

24.Zhrnúcvyššieuvedenésúdkonštatoval,žežalobcaneuniesoldôkaznébremenonapreukázaniením
tvrdenej skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu. Súd preto žalobu

zamietol.

25. Podľa ust. § 262 ods. 1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), o
nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

26. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

27. O nároku na náhradu trov súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní v zmysle ust. § 255 ods. 1
CSP. Žalovaný mal v spore úspech, súd mu priznal plnú náhradu trov konania proti žalobcovi.

28. O výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa ust. § 162
ods. 2 CSP uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia na Okresný súd Košice I v dvoch písomných vyhotoveniach.V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov

sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné
podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli

uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní
použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú
vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi

preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny
nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak

povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. § 38
exekučného poriadku.