Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 21, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1ObdoV/13/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1003898421
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemaníková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1003898421.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jany Zemaníkovej a
členov senátu JUDr. Beáty Miničovej, JUDr. Juraja Semana, JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jany
Hullovej, v právnej veci žalobcu v 1/ rade: B.M.B Senec, IČO: 31 102 654, Šamorínska č. 16, Senec,
žalobcu v 2/ rade: Doc. PhDr. W. Y., CSc. A. zast. advokátkou Mgr. S. Dobiášová, proti žalovanému v 1./
rade:E.F.,E.,zast.advokátomJUDr,J.Meszárosom,žalovanémuv2/rade:Y.F.,zast.advokátomJUDr.

J. Meszárosom, žalovanému v 3/ rade: U. F., zast. advokátom JUDr. J. Meszárosom, a žalovanému vo 4/
rade : H. F., F., zast. advokátkou JUDr. D. Valentovou, o určenie neplatnosti zmlúv o prevode obchodných
podielov, na dovolanie žalobkyne v 2/ rade proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1 Obo 119/2010-420 zo dňa 19. apríla 2011, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok súdu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo
119/2010-420 zo dňa 19. apríla 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9 Cbs 128/2001-344 zo dňa 27. 05. 2010 rozhodol tak, že
konanie voči žalovanému v 1/ rade zastavil, žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalobcu
v 2/ rade zaviazal na náhradu trov konania voči žalovaným v 2/, 3/ a 4/ rade tak, ako je uvedené vo
výroku rozsudku.

O odvolaní žalobcu v 2/ rade ako odvolací súd rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
č. k. 1 Obo 119/2010-420 zo dňa 19. apríla 2011 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9
Cbs 128/2003-344 zo dňa 27. 05. 2010 potvrdil a žalobkyňu v 2/ rade zaviazal na náhradu trov konania
žalovaným v 2/ a v 3/ rade.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že podstatou odvolania žalobkyne v 2/ rade je, že konajúci súd
pri rozhodovaní neaplikoval ňou predložené znenie spoločenskej zmluvy údajne schválenej valným
zhromaždením (VZ) dňa 18. 11. 2002 a údajne zverejnené v Zbierke listín obchodného registra dňa
19. 12. 2002. Uviedol, že žalobkyňa v tomto smere žiaden dôkaz nepredložila. Konštatoval, že podľa
odvolacieho súdu podstatnou skutočnosťou je, že žalobkyňa v 2/ rade ako konateľka v žalobe zo dňa
23. 10. 2003 opiera tvrdenie o skutočnosť, že prokuristka spoločnosti nebola oprávnená podať návrh

na zápis prevodu obchodného podielu do obchodného registra o dodatok č. 3, k spoločenskej zmluve,
ktorého kópiu aj k žalobe priložila. Odvolací súd na základe zistených skutočností ustálil názor, že
prvostupňový súd dôvodne vychádzal pri posudzovaní veci z ustanovení spoločenskej zmluvy v znení
jej dodatku č. 3 a súčasne konštatoval, že napriek tomu, že predkupné právo
na obchodné podiely dohodnuté nebolo, dali spoločníci A. F. a M. F. spoločníčke Doc. PhDr. N. Y.
možnosť obchodné podiely odkúpiť za cenu, ktorú neakceptovala.Námietkuodvolateľkyohľadnenáhradytrovkonaniaoznačilzabezpredmetnú.Zabezpredmetnúoznačil
aj námietku odvolateľky, že sa stala účastníčkou konania až v roku 2006, od ktorého termínu by mala
byť až zaviazaná na náhradu trov konania. Ako nesporné zistil, že žalobu podala žalobkyňa v 2/ rade

ako konateľka žalobcu a že úkony súdu, aj účastníkov konania do dátumu jej vstupu do konania boli
potrebné. S poukazom na ustanovenie § 219 O. s. p. odvolací súd prvostupňový rozsudok potvrdil a
úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozhodnutiu, s vyznačenou právoplatnosťou 16. 06. 2011, podala dovolanie žalobkyňa v

2/ rade podaním doručeným súdu 10. 06. 2011 a navrhla obidva rozsudky zrušiť a vec vrátiť na nové
rozhodnutie. Prípustnosť dovolania odvodila ustanovením § 237 písmeno f/ O. s. p.

Namieta, že obidva súdy postupovali v rozpore s zákonom a ústavou Slovenskej republiky
garantovanými princípmi spravodlivého súdneho konania. Ako dôvody odňatia možnosti konať pred
súdom uviedla, že odvolací súd a aj prvostupňový súd, nerozhodli na základe zisteného skutkového

stavu a dospeli k zisteniu v rozpore so skutkovým stavom zisteného dokazovaním, keďže rozhodli na
základe abstraktnej hypotézy, ktorá však v konaní preukázaná nebola. S odvolaním sa na ustanovenie
§ 157 ods. 2 O. s. p. namietala, že z rozhodnutia nevyplýva, z ktorých dôkazov súd vychádzal a prečo
nevykonal ďalšie dôkazy. V dovolaní sa zaoberala splnením hmotnoprávnych podmienok konania, v
ktorých namietala, že odvolací súd sa v odôvodnení odvolávala na úplné znenie spoločenskej zmluvy

č. l. 315, nad ktorým je písané vrátane z OR - neoverené podpisy a táto poznámka nasvedčuje, že toto
znenie bolo podané na zápis do obchodného registra, a že ustanovenie článku XIV. bod 7 síce zakotvuje
predkupné právo spoločníka, ale bol 6/ upravuje tiež možnosť spoločníka previesť svoj podiel na inú
osobu. Za pochybenie označila fakt, že sám odvolací súd v odôvodnení uviedol, že na pokračujúcom
valnom zhromaždení dňa 18. 11. 2002 bolo prijaté uznesenie, ktorým sa schválil návrh úplného znenia

spoločenskej zmluvy a bolo uložené navrhovateľovi v 2/ rade doručiť dve vyhotovenia úplného znenia do
obchodného registra a práve toto úplné znenie vypustilo ustanovenie o prevode obchodných podielov
v spoločnosti B.N.B Senec na tretie osoby a bol upravený len prevod obchodných podielov medzi
vtedajšími spoločníkmi, a to medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade.
Toto úplné znenie, zo dňa 18. 11. 2002, bolo žalobkyňou aj do spisu predložené viď strana 7 odvolania.

Za nesprávny právny názor obidvoch súdov označila, že úplné znenie spoločenskej zmluvy zo dňa 18.
11. 2002 nie je zapísané v časti, ďalšie právne skutočnosti, vo výpise z obchodného registra, že došlo na
základe uvedeného dodatku č. 3 k zápisu zmeny obchodného mena spoločnosti B.M.B Senec, s. r. o.,
na nové obchodné meno B.M.B Senec, s. r. o. Uviedla, že na valnom zhromaždení spoločnosti B.M.B.
Senec, s. r. o., zo dňa 18. 11. 2002, bolo platne prijaté uznesenie k bodu 1/, ktorým bolo schválené

úplné znenie spoločenskej zmluvy zo dňa 18. 11. 2002, ktorým schválením neprijali spoločníci žiadnu
zmenu údajov, zapísaných v obchodnom registri, a preto ani nemôže byť predmetné znenie zapísané
v časti „ďalšie právne skutočnosti„ na výpise z obchodného registra. Podľa žalobkyne odvolací súd sa
v jeho rozhodnutí zaoberal nesprávnym úplným znením spoločenskej zmluvy, ktoré predložila žalovaná
v 2/ rade a ktorého pravosť žalobca v 2/ rade v prvostupňovom konaní napadol a navrhol znalecké

šetrenie, ktoré konajúci súd nevykonal a ani nezdôvodnil nevykonanie navrhnutého dôkazu. Opätovne
namietla, že toto znenie je falošné. S poukazom na znenie spoločenskej zmluvy je podľa nej zrejmé, že
spoločenská zmluva prijatá na valnom zhromaždení dňa 18. 11. 2002 nepripúšťala prevod obchodného
podielu spoločníka na tretiu osobu, ktorá vôľa bola práve vôľou spoločníkov. S poukazom na znenie
čl. XIV. Bodu 7/ úplného znenia spoločenskej zmluvy zo dňa 18. 11. 2002, majú spoločníci prednostné

právo na prevzatie obchodného podielu iného spoločníka. Podľa žalobkyne 2/ rade oba súdy prijali svoje
závery v rozpore so zistenými skutočnosťami, že ako prvé uznesenie valného zhromaždenia zo dňa
18. 11. 2002 bolo prijaté vyššie uvedené úplné znenie spoločenskej zmluvy, to jest ešte pred udelením
súhlasu VZ s prevodom obchodných podielov, ktoré bolo schválené ako druhé uznesenie, ktoré bolo v
lehote doručené registrovému spisu, a preto obidva súdy sa chybne odvolávajú na spoločenskú zmluvu,

v znení dodatku č. 3 zo dňa 08. 10. 1999, alebo nepodpísané znenie spoločenskej zmluvy predložené
žalovaným v 2/ rade. Vzhľadom na to, že boli prevedené podiely na tretiu osobu, toto spoločenská
zmluva nepripúšťala.

Podľa žalobkyne v 2/ rade napadnutý rozsudok je nepresvedčivý a rozporuplný. Čo sa týka odvolávky

na rozsudok NS SR, sa zaoberá inými skutočnosťami a týka sa významom veci inej, posudzoval zápis
zmeny v obchodnom registri, ale neposudzoval platnosť úplného znenia spoločenskej zmluvy zo dňa
18. 11. 2002, ktoré bolo založené v zbierke listín obchodného registra. Zastáva názor, že obidva súdy
vyvodili nesprávny skutkový záver, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nepresvedčivé, čím došlok odňatiu jej možnosti konať pred súdom. S poukazom na ustanovenia § 122 ods. 1 O. s. p., § 127
O. s. p., § 213 ods. 1 O. s. p., rozhodnutie označila za nesprávne, nepresvedčivé, teda je v rozpore s
ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. a namietala, prečo súd nevykonal ďalšie dôkazy. V bode B/ dovolania

označeného „ako k splneniu hmotnoprávnej podmienky“ podrobne popísala skutkový a právny názor
obidvoch súdov a konštatovanie, že úplné znenie spoločenskej zmluvy zo dňa 18. 11. 2002 nie je
zapísané v časti „ďalšie právne skutočnosti“, kvalifikovala ako nesprávne. Podľa žalobkyne v 2/ rade
schválenie úplného znenia spoločenskej zmluvy na VZ dňa
18. 11. 2008 uznesením k bodu č. 1 je konštitutívnym rozhodnutím, ktoré je voči všetkým žalovaným

účinné zverejnením tohto úplného znenia spoločenskej zmluvy v zbierke listín obchodného registra,
to jest od 19. 12. 2002. Žalobkyňa v 2/ rade opätovne tvrdila, že predložené znenie žalovanou v 2/
rade je falošné. Citovala ustanovenie § 115 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojitosti s článkom XIV.
spoločenskej zmluvy, ktorý nepripúšťa prevod obchodného podielu na tretiu osobu, ale je možný iba
medzi spoločníkmi spoločnosti. S poukazom na znenie čl. XIV. bod 7/ úplného znenia spoločenskej
zmluvy uviedla, že prednostné právo na prevod obchodného podielu majú spoloční spoločnosti.

Záver prvostupňového rozhodnutia označila za vyvodený z nesprávneho zisteného skutkového stavu
vzhľadom na to, že pred prevodom obchodných podielov bola schválená zmena spoločenskej zmluvy
a zároveň za nesprávny záver ohľadne záujmu žalobcu v 2/ rade o odkúpenie obchodných podielov v
spoločnosti. Oba napadnuté rozsudky sú podľa žalobkyne v 2/ rade v rozpore s rozsudkom Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikysp.zn.6Obo108/2007,vktoromjevyslovené,žejepotrebnéposúdiťplatnosť

zmlúv o prevode obchodných podielov podľa spoločenskej zmluvy a obchodného zákonníka v znení
platnom v čase uzatvorenia právnych úkonov a zaoberať sa námietkami žalobcov vo veci samej.

Žalobkyňa v 2/ rade v dovolaní namietala aj výšku trov právneho zastúpenia, nakoľko odvolací súd mal
priznať v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania, ale nemal duplicitne priznať náhradu trov

konania právneho zastúpenia žalovanému v 2/ rade od podania žaloby, pričom za potrebné považovala
uviesť, že žalobca v 2/ rade je účastníkom konania od roku 2005.

K dovolaniu žalobkyne v 2/ rade sa vyjadrili žalovaní v 2/ a v 3/ rade podaním doručeným na súd dňa
19. 07. 2011, v ktorom navrhli s poukazom na ustanovenie § 243b ods. 5 O. s. p. dovolanie odmietnuť,

alternatívne podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie dovolaním je vecne
správne, zákonné a navyše väčšina uvádzaných dôvodov sa týka hmotnoprávnej povahy, ktoré nie sú
v danej veci dovolania prípustné. Podľa žalovaných v 2/ a v 3/ rade žalobkyňa v 2/ rade nepreukázala,
že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom do takej miery, že účastník konania mohol ovplyvniť
výsledok konania, napríklad tým, že nemohol podať odvolanie voči rozsudku, ktorý bol riadne doručený.

Dôvody, ktoré žalobkyňa v 2/ rade uvádzala, označili za špekulatívne vágne a za absolútne nedôvodné.
Žalobkyňa v 2/ rade podľa žalovaných v 2/ a v 3/ rade žiadny konkrétny dôvod porušenia jej procesných
práv zo strany prvostupňového, aj odvolacieho súdu, ktorým by bola znemožnená jej obrana pred
súdom, nepreukázala a navyše podľa žalovaných v 2/, 3/ rade, 90% námietok žalobkyne v 2/ rade bola
predmetom jej odvolania, ku ktorým sa obidvaja už vyjadrili a konajúce súdy zaoberali.

Žalovaní v 2/, 3/ rade si uplatnili náhradu trov dovolacieho konania tak, ako si ich vyčíslili v tomto podaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 2 O. s. p.) prejednal dovolanie žalobkyne v 2/ rade
(list v spise 428), predložené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 20. 05. 2015, proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu sp. zn. 1 Obo 119/2010-420, zo dňa 19. 04. 2011, s vyznačenou právoplatnosťou 16.
06. 2011, v zmysle ustanovenia § 242 O. s. p. ako podané v zákonnej lehote (§ 240 O. s. p.), obsahujúce
náležitosti dané ustanovením § 241 O. s. p. s tým, že ide o dovolanie proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu
odvolacieho súdu a žalobkyňa v 2/ rade prípustnosť dovolania kvalifikovala ustanovením § 237 písmeno
f/ O. s. p. Za odňatie možnosti konať pred súdom označila, že odvolací súd nerozhodoval na základe

zisteného skutkového stavu a obidva súdy dospeli k skutkovému stavu v rozpore so zisteným skutkovým
stavom zisteným dokazovaním, a že súd rozhodol na základe abstraktnej hypotézy, ktorá však v konaní
nebola preukázaná a ktorú si súd sám vytvoril bez akéhokoľvek relevantného základu, ktorý by súd zistil
na základe vykonaného dokazovania.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
O. s. p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v bodoch
a/, b/, c/, d/, e/, f/, g/ citovaného ustanovenia.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa (§ 238 ods. 1 O. s. p.). V konkrétnom prípade prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 O. s.
p. daná nie je.

Podľa ustanovenia § 237 písmeno f/ O. s. p., ktorým ustanovením dovolateľka jej dovolanie označila,

vyplýva, že dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania žalobkyne v 2/ rade proti rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 119/2010-420, zo dňa 19. apríla 2011 je, či napadnutým
rozhodnutím bola účastníkovi konania (žalobkyni v 2/ rade) postupom súdu odňatá možnosť konať pred

súdom.

Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobkyňa v 2/ rade považuje rozhodnutie vydané v rozpore
so zisteným skutkovým stavom, namieta nepresvedčivosť rozhodnutia nedostatočnú odôvodnenosť
napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia sp. zn. 1 Obo 119/2010-420, zo dňa 19. apríla 2011 je zrejmé, že
odvolací súd sa zaoberal námietkami žalobkyne v 2/ rade vyhodnotil ich a zdôvodnil, prečo ich považoval
za nedôvodné. Tvrdenie dovolateľky, že odvolací súd rozhodoval v rozpore s zisteným skutkovým
stavom, Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 2 O. s. p.), označil za nepravdivé, nepreukázané,

nakoľko zo žiadneho dôkazu nie je zjavné a zrejmé, že by napadnuté rozhodnutie dovolaním vychádzalo
z iného skutkového stavu, aký bol prvostupňovým súdom a aj odvolacím súdom zistený. Z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že so všetkými námietkami v odvolaní žalobkyne sa
vysporiadal a riadne odôvodnil.

Dovolateľka okrem vady odňatia možnosti konať pred súdom § 237 písmeno f/ O. s. p. iné vady
nenamietala, preto sa dovolací súd zameral osobitne na vadu konania podľa § 237 písmeno f/ O. s. p., v
zmysle ktorého je dovolanie prípustné, ak sa účastníkovi konania postupom súdu možnosť konať pred
súdom skutočne odňala.

Pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení nedefinuje.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom je preto potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup
v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písmeno f/ O. s. p. významná,

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva v zmysle § 18 O. s. p., majú účastníci v občianskom súdnom konaní
rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Odňatie
možnosti konať pred súdom O. s. p. výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie jeho

právnym hodnotením veci, vysloveným v napadnutom rozhodnutí.

V danej veci, dovolateľka odňatie možnosti konať pred súdom namieta z dôvodu, že súdy rozhodli na
základe hypotézy a nie a základe skutočného právneho stavu a nevychádzali z takého dôkazu, ktorý
dovolateľka považuje v danom prípade pre zistenie skutočného skutkového stavu za právne relevantný

a že ide o rozhodnutie nepresvedčivé a arbitrárne.

Dovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí tak prvostupňového, ako aj
odvolacieho, dospel k záveru, že obidve rozhodnutia spĺňajú kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v
zmysle stanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., a preto ich je možné považovať za preskúmateľné a ústavne

akceptovateľné. Odôvodnenie rozhodnutí zodpovedá základnej formálnej štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia, napĺňajúce najmä kritériá určitosti, prehľadnosti a zrozumiteľnosti. Dovolací súd sa preto v
danom prípade nestotožnil s tvrdením žalobkyne v 2/ rade, že rozhodnutia sú založené na hypotéze, bez
riadneho zdôvodnenia a tvrdenie žalobkyne v 2/ rade v dovolaní označil za účelové. Súd prvého stupňasa v odôvodnení rozhodnutia, prečo rozhodol, ako je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia, zaoberal
taktiež.

Parametre zákonného odôvodnenia spĺňa aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý vysvetlil, pre ktorý sa
s prvostupňovým rozhodnutím stotožnil a rozhodnutie odvolacieho súdu preto nie je možné považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože sa pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu neodchýlil a ani od znenia príslušných ustanovení. Obe rozhodnutia tak spĺňajú
kritériá pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. a tým aj požiadavku

ich preskúmateľnosti ako súčasť práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že porušením základného práva
zaručeného v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať, že odvolací súd neodôvodnil
rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

Čo sa týka tvrdenia žalobkyne v 2/ rade, že rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení

(§ 241 ods. 2 písmeno c/ O. s. p.) dovolací súd zdôrazňuje, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť, ako ide o dovolanie prípustné, samo osebe však prípustnosť
dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené
podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,

a preto ani z hľadiska prípadnej vecnej nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by uvedený
dovolací dôvod bolo možné úspešne uplatniť, len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z ustanovenia
§ 238 O. s. p., čo v posudzovanom prípade nie je.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať, či dovolaním napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád,
dovolací súd zistil, že jej nebolo doručené vyjadrenie žalovaných v 2/ a v 3/ rade zo dňa 02. 07.
2010 (list v spise 402) k jej odvolaniu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa - rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 9Cbs/128/2003. Dovolateľka toto porušenie nenamietala, a Občiansky súdny
poriadok túto povinnosť explicitne neukladá, ale základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne, v primeranej lehote prejednávaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo zväzkoch.

Zmyslom práva na súdnu ochranu súdom je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcemu povinnosť súdu vo veci konať. Ak osoba (fyzická, právnická) splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej umožní stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú, viď nálezy Ústavného súdu

Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 14/2001 z 23. 08. 2001, II. ÚS 132/02 z 13. 11. 2002).

Podľa § 1 O. s. p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov v
občianskom súdnom konaní, ako aj výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a

na úctu k právam iných osôb.

Právo účastníka konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov, čo vyjadrenie
žalovaných v 2/ a v 3/ rade k odvolaniu žalobkyne v 2/ rade nesporne je, treba s poukazom na rozsudok
ESĽP v prípade Trančíková považovať za súčasť práva na spravodlivý súdny proces. Nedoručenie

vyjadrenia účastníka druhému účastníkovi konania vyvoláva stav nerovnosti účastníkov konania v
konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti
práva na spravodlivý súdny proces. Keďže vyjadrenie žalovaných v 2/ a 3/ rade nebolo žalobkyni v
2/ rade, ktorá odvolanie podala, doručené a vo veci bolo rozhodnuté bez pojednávania vyhlásenímrozhodnutia, dovolateľka sa nemala možnosť s vyjadrením žalovaných v 2/ rade a v 3/ rade oboznámiť,
treba s poukazom na judikatúru EĽSP konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie
považovať jednoznačne za také, ktorým bol princíp kontradiktórnosti a rovnosti zbraní dodržaný.

Dovolací súd poukazuje aj na to, že význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie k odvolaniu zaslané
všetkým účastníkom konania, spočíva v prípade zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon
spravodlivosti, a preto za účelom zabezpečenia tejto požiadavky bolo povinnosťou odvolacieho súdu,
aby vyjadrenie žalovaných v 2/ rade a v 3/ rade k odvolaniu žalobkyne v 2/ rade k jej odvolaniu, pred

rozhodnutím o odvolaní, o ktorom rozhodoval odvolací súd (§ 214 ods. 2 O. s. p.) bez pojednávania,
dať možnosť sa s obsahom tohto vyjadrenia oboznámiť, prípadne k nemu vyjadriť.

V rozsudku EĽSP, v prípade Trančíková je vyslovený názor, že aj keď predmetné vyjadrenie
neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa sťažovateľka už nebola
vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, ani nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu,

sťažovateľke mala byť daná možnosť sa s ním oboznámiť.

Posudzujúc všetky vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací,
dospel k záveru, že došlo k porušeniu práva dovolateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, viď nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ÚS 335/06, v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písmeno f/ O. s. p.).

Procesná vada podľa ustanovenia § 237 písmeno f/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň
tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v

konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd
Slovenskej republiky (§ 10a ods. 2 O. s. p.) preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.