Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 9, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoZm/45/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112204224
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112204224.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
ELTECO, a.s., so sídlom Rosinská cesta 15, 010 08 Žilina, IČO: 17 321 719, zastúpeného právnym
zástupcom JUDr. Jánom Marčokom, advokátom so sídlom A. XX, XXX XX P., proti žalovanému:
A. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. P. XXX, v konaní o zaplatenie zmenkovej sumy 18.033,60 Eur
s príslušenstvom, o námietkach žalovaného proti zmenkovému platobnému rozkazu, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10CbZm 5/2012-128 zo dňa 26.11.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10CbZm 5/2012-128 zo dňa 26.11.2013 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia
v sume 413,98 Eur do troch dní od jeho právoplatnosti na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Jána
Marčoka, advokáta, so sídlom M. M. XX, XXX XX P..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zmenkový platobný rozkaz vydaný Okresným súdom Žilina č.k.
20Zm 12/2013-18 zo dňa 20.07.2012 ponechal v platnosti. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy námietkového konania vo výške 685,29 Eur, na účet právneho zástupcu žalobcu, do
troch dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v čl. I § 75 zák. č. 191/1950 Zb. zákona
zmenkového a šekového (ďalej len „zák. č. 191/1950 Zb.“), čl. I § 17 zák. č. 191/1950 Zb., § 37
zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), okresný súd žalobe žalobcu vyhovel. V
odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou doručenou okresnému súdu sa
žalobca domáhal voči žalovanému vydania zmenkového platobného rozkazu, ktorým by okresný súd
uložil žalovanému zaplatiť zmenkovú sumu 18.033,60 Eur, 6% ročný úrok zo sumy 18.033,60 Eur od

24.01.2012 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 60,11 Eur a nahradiť trovy konania. Uplatnený
nárok žalobca skutkovo odôvodnil tým, že žalovaný ako vystaviteľ sa vystavením vlastnej zmenky
zaviazal zaplatiť žalobcovi 18.033,60 Eur bez protestu dňa 15.08.2011. Zmenka sa stala zročnou dňa
23.01.2012. Dohodnutým miestom plnenia bolo sídlo žalobcu, Rosinská cesta 15, Žilina. S poukazom
na § 48 ods. 1 zákona zmenkového a šekového žalobca si uplatnil voči žalovanému príslušné zmenkové
nároky a náhradu trov konania. Na základe návrhu a predloženého prvopisu zmenky okresný súd žalobe
v celom rozsahu vyhovel vydaním zmenkového platobného rozkazu Okresného súdu Žilina č.k. 20Zm

12/2012-18 zo dňa 20.07.2012.

V zákonom stanovenej lehote podal proti zmenkovému platobnému rozkazu žalovaný námietky, ktoré
odôvodnil tým, že zmenku podpísal v omyle, do ktorého dostal žalovaného žalobca tým, že uviedolžalovanémunepravdivéinformácieohľadomsplneniajehopovinností.Bezpodpísaniauvedenejzmenky
by nedošlo k dodávkam materiálu pre spoločnosť EUROS Slovakia, s.r.o., to znamená, k podpísaniu
zmenky bol žalovaný donútený, a preto zmenka nie je skutočným prejavom vôle žalovaného.

Na prejednanie námietok okresný súd nariadil pojednávanie na deň 26.11.2013. Napriek riadne a
včas doručenému predvolaniu na termín pojednávania sa žalovaný pojednávania nezúčastnil. Svoju
neúčasť na pojednávaní ospravedlnil podaním zo dňa 25.11.2013, doručeným okresnému súdu dňa
26.11.2013, ktoré žalovaný odôvodnil neodkladnou služobnou cestou spolu so žiadosťou o stanovenie

nového termínu pojednávania. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je nielen poskytnutie
možnosti v uplatňovaní a bránení svojich práv, ale tiež konanie súdov v súlade s procesnými predpismi
a ústavno-právnymi princípmi. OSP upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní
a Ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní, ktorú zabezpečuje súd tak, že
nariaďujenaprejednanievecipojednávanie,naktorépredvolávaúčastníkovkonaniaavšetkých,ktorých
prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času

na prípravu. Je na účastníkovi, či svoje právo využije, alebo nie. V prejednávanej veci bolo predvolanie
okresného súdu doručené žalovanému 11.11.2013, pričom termín pojednávania okresný súd nariadil
na deň 26.11.2013. V predvolaní okresný súd poučil účastníkov okrem iného o náležitostiach žiadosti
o odročenie pojednávania. Okrem iného bol žalovaný poučený, že návrh na odročenie pojednávania
musí obsahovať dôvod, pre ktorý navrhuje odročenie pojednávania, deň, keď sa účastník o dôvode

dozvedel a ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu, alebo telefónu, na ktoré okresný
súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. Žalovaný v podanej žiadosti o odročenie pojednávania
neuviedol, kedy sa o dôvode odročenia dozvedel a neuviedol kontaktné údaje, prostredníctvom ktorých
by mohlo byť zo strany okresného súdu oznámené, ako návrh na odročenie pojednávania súd posúdil.
Podľa čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Na jednej strane

stojí právo účastníkov zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom ako neodňateľné právo
každého účastníka konania v každom štádiu súdneho procesu a na druhej strane stojí právo účastníka
na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Zákon v §
101 ods. 2 druhá veta OSP určuje jednu výnimku z práva účastníka, za ktorej sa môže vec prejednať
i v jeho neprítomnosti, t.j. ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie nedostavil a nepožiadal z

dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým
dôvodom vo všeobecnosti vtedy, pokiaľ účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej
povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu neumožňujú sa
pojednávania zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy a súčasne sú vážne, t.j. dôležité a
ospravedlniteľné, ktoré súd posudzuje k okamihu, kedy o žiadosti o odročenie pojednávania rozhoduje.

Napriek tomu, že žalovaný bol riadne poučený okresným súdom o náležitostiach, ktoré žiadosť o
odročenie pojednávania musí mať, žalovaný si svoju procesnú povinnosť riadne nesplnil a okolnosti,
ktoré mu v splnení tejto povinnosti bránili, neuviedol. Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého
súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal
primeranú možnosť predložiť svoje návrhy, uplatňovať svoje práva za podmienok, ktoré nie sú podstatne

nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (viď rozsudky
ESĽP Helle verzus Fínsko, 1997-VIII, strana 2928). Vzhľadom na dĺžku súdneho konania, keď konanie
začalo žalobou podanou dňa 07.02.2012, v záujme rýchlosti konania a v záujme zásady spočívajúcej v
tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty a s prihliadnutím na povinnosť všeobecného súdu
zakotvenú v Ústave Slovenskej republiky, ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce

prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej
lehote, okresný súd vec prejednal v neprítomnosti žalovaného v súlade s § 101 ods. 2 OSP.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôraznil, že pre zmenku ako cenný papier je
charakteristický abstraktný a nesporný záväzok, ktorý je spojený s procesnou a formálnou prísnosťou.

Abstraktnosť zmenkového záväzku sa prejavuje v rovine formálno-právnej a hmotno-právnej. Formálno-
právna abstraktnosť zmenkového záväzku spočíva v jeho nezávislosti na kauzálnom záväzkovom
vzťahu, to znamená, že majiteľ zmenky je oprávnený uplatňovať svoje práva zmenkového veriteľa
súdnou cestou na základe platnej zmenky. Tým však nie sú vylúčené možnosti zmenkového dlžníkauplatňovať voči majiteľovi zmenky námietky, ktoré vyplývajú z príčinného kauzálneho vzťahu. Hmotno-
právna abstraktnosť zmenkového záväzku sa prejavuje v tom, že dlžník nemôže voči zmenkovému
veriteľovi uplatňovať také relatívne mimozmenkové námietky, ktoré majú svoj pôvod v inom vzťahu

ako vo vzťahu zmenkového dlžníka a zmenkového veriteľa, ktorý sa domáha zaplatenia zmenky.
žalovaný ako zmenkový dlžník v podaných námietkach popieral existenciu svojho zmenkového záväzku,
konkrétne jej vznik s odôvodnením, že zmenku podpísal v omyle, ktorý vyvolal žalobca uvedením
nepravdivých informácií, ďalej námietkou, že k podpísaniu zmenky bol žalovaný donútený, nakoľko
bez podpísania uvedenej zmenky by nedošlo k dodávkam materiálu pre spoločnosť EUROS Slovakia,

s.r.o. Tieto námietky okresný súd vyhodnotil ako námietky relatívnej povahy, ktoré majú väzbu na
konkrétneho zmenkového veriteľa, a preto je možné ich označiť aj ako námietky in personam.
Relatívne námietky majú svoj pôvod vo vzájomnom vzťahu medzi zmenkovým dlžníkom a remitentom
(zmenkovým veriteľom). Žalovaný podanými námietkami spochybňoval vznik zmenkového záväzku
a opieral sa o predpoklad, že zmenkový záväzok žalovaného nikdy nevznikol z dôvodov omylu na
strane žalovaného a podpísania zmenky pod nátlakom. Námietky spochybňujúce vznik zmenkového

záväzku sa opierajú buď o neexistenciu vôle účastníka námietky, viď z vyhotoveného zmenkového
prehlásenia „zmenkovo zaviazaný“, alebo ide o takú vadu zmenkovo-právneho úkonu, alebo príčinného
nie zmenkovo-právneho úkonu, ktorá má za následok absenciu vzniku zmenkového záväzku účastníka
námietky voči zmenkovým veriteľom, voči ktorým môže byť uplatnená relatívna námietka. Pokiaľ ide
o právne úkony zo zmenky, tieto sa riadia všeobecnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a

Občianskeho zákonníka, a teda podmienkami platnosti právnych úkonov.

V zmysle § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne,
inak je neplatný. Z hľadiska platnosti právneho úkonu nemá spravidla právny význam to, čo bolo
motívom (pohnútkou) na urobenie právneho úkonu. Ak sa takýto predpoklad nenaplní, nemá to za

následok neplatnosť právneho úkonu. Základnou požiadavkou platnosti právneho úkonu je existencia
vôle uskutočniť právny úkon, ktorá nie je daná v prípade násilia, ktoré spočíva v takom tlaku na psychiku
donucovaného,ženamiestosvojejvôleprejavujevôľudonucujúceho.Právnyúkonmusíbyťtiežurobený
slobodne, to znamená bez toho, že by bol účastník prinútený k určitým skutočnostiam, bez ktorých by k
takémuto úkonu nedošlo. Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho, musia mať základ v objektívne

existujúcom a pôsobiacom stave. Tieto okolnosti je subjekt, ktorý sa neplatnosti právneho úkonu z tohto
dôvodudovoláva,povinnýpreukázať.Vnútornávýhradaprivykonaníprávnehoúkonunemážiadnyvplyv
na právny vzťah založený týmto úkonom. Dôvodom neplatnosti právneho úkonu nie je tieseň, a preto
sa nemôže dotknúť platnosti podpisu na zmenky. Zmenka ako cenný papier nepredstavuje zmluvný
záväzok a od zmenky teda nie je možné ani odstúpiť. Zmenkový dlžník je oprávnený len odstúpiť od

zmluvy, ktorá je dôvodom zmenky, a to v prípade, ak nejde o obchodnú zmluvu. Takéto tvrdenia však
žalovaný v rámci podaných námietok neuviedol. Pokiaľ žalovaný ako zmenkový dlžník mal za to, že
medzi majiteľom zmenky a ním existuje nejaký kauzálny vzťah, ktorý odôvodňuje vystavenie zmenky,
ale ten sa neskôr ukázal ako neexistujúci, napríklad v prípade neplatnej zmluvy, alebo zaniknutej zmluvy,
nejedná sa o námietku omylu pri podpise na zmenke, ale námietku nedostatku kauzy vôbec, ktorá

opätovne zo strany žalovaného nebola tvrdená ani preukazovaná. Napriek tomu, že na žalovanom ako
zmenkovému dlžníkovi spočíva dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti uplatnených námietok,
žalovaný podané námietky bližšie nekonkretizoval a na preukázanie dôvodnosti námietok neoznačil
žiadne dôkazy. Vzhľadom na uvedené súd posúdil námietky ako nedôvodné. Preto rozhodol tak, že
zmenkový platobný rozkaz ponecháva v celom rozsahu v platnosti. O náhrade trov prvostupňového

konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že napadnutým
rozhodnutím súdu prvého stupňa bol ako účastník konania poškodený a bolo mu odopreté právo,
ktoré mu vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky. Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým dôkazom. Okresný súd Žilina nariadil vo veci pojednávanie na deň 26. novembra 2013,
pričom svoju neúčasť na tomto pojednávaní ospravedlnil, a to z dôvodu neodkladnej služobnej cesty,
okresný súd „vo veci pojednával, i napriek ospravedlneniu, pričom týmto postupom súdu mi bola odňatá
možnosť v konaní sa vyjadriť a predložiť dôkazy, ktoré preukazujú moje tvrdenia.“ V zmysle § 221 ods.

1 písm. f) OSP súd rozhodnutie zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom. „Vzhľadom k uvedenému žiadam, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Žilina zo
26.11,2013 č. k. 10CbZm 5/2012-128 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku
podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil

podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom
prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na

základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoZm/45/2014-163 zo dňa 16.09.2014 v zákonnej
lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení i písomnosťou krajského súdu zo
dňa 16.09.2014 na č.l. 164 spisu a na internetovej stránke krajského súdu.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd

je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v

prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku, ktorým bol
vydaný zmenkový platobný rozkaz Okresným súdom Žilina č.k. 20Zm 12/2012-18 zo dňa 20.07.2012

ponechaný v platnosti a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku
okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský

súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s
ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez
§ 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa
odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu uplatnenú v prvostupňovom konaní

zmenkovým platobným rozkazom. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré
skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec
podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
17.02.2014 (č.l. 135 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného. Krajský súd primárne k dôvodom
odvolania žalovaného obsiahnutým v písomnom podaní uvádza, že z nich mohli byť vzaté do úvahy

len tie, ktoré nemali charakter novo tvrdených skutočností. Rozsudok okresného súdu preto mohol byť
posudzovaný na základe podaného odvolania žalovaného len v medziach odvolacích dôvodov, ktoré
nemali charakter skutočností neuplatnených pred súdom prvého stupňa. Bolo preukázané vykonanie
poučenia podľa § 120 ods. 4 OSP pred okresným súdom (č.l. 110 doručenky č.l. 109 rub spisu), pretokrajský súd vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho
zistil súd prvého stupňa, ktorým bol viazaný v zmysle § 213 ods. 1 OSP, keďže nebola preukázaná
žiadna z výnimiek uvedených v odsekoch 2 až 7 § 213 OSP a ani žiaden z taxatívnych dôvodov podľa

§ 205a ods. 1 OSP.

Okresný súd nariadil pojednávanie na deň 26.11.2013. Dňa 26.11.2013 bola okresnému súdu
doručená žiadosť žalovaného o odročenie pojednávania. Žalovaný svoju neúčasť ospravedlnil z dôvodu
neodkladnej služobnej cesty.

Pojednávanie podľa obsahu zápisnice o pojednávaní začalo na Okresnom súde v Žiline dňa 26.11.2013
o 12,30 hod. a končilo o 12,55 hod.

Podľa § 101 ods. 2 OSP, súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec

prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Vo všeobecnej rovine odvolací súd poukazuje, že citované zákonné ustanovenie upravuje možnosť súdu
meritórne prejednať vec i bez prítomnosti účastníka, za splnenia viacerých kumulatívnych zákonných
podmienok. Ide o podmienku riadneho a včasného predvolania tak, aby mal účastník dostatočnú časovú

možnosť pripraviť sa na pojednávanie, ako vyplýva z ust. § 115 ods. 2 OSP, spravidla najmenej 5
dní pred začiatkom konania pojednávania, ku splneniu ktorej podmienky došlo doručením predvolania
žalovanému dňa 11.11.2013 (č.l. 109 spisu). Ďalšou podmienkou je, aby riadne predvolaný účastník
nepožiadal súd o odročenie pojednávania. V danom prípade bolo vykonané ospravedlnenie neúčasti
žalovaného,spojenésožiadosťouoodročeniepojednávania,ktorénaokresnýsúddošlopredzačiatkom

pojednávania vo veci, v podaní na č.l. 111 spisu, dňa 26.11.2013, z ktorého je zrejmé, že žalovaný
požiadal o ospravedlnenie z dôvodu neodkladnej služobnej cesty.

Krajský súd v súvislosti s podaním žalovaného považuje za podstatné zdôrazniť, že v zmysle
konštantnej judikatúry súdov nestačí však na odročenie pojednávania akékoľvek podanie účastníka,

ktoré obsahuje len ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. Ospravedlnenie neprítomnosti účastníka
bude akceptovateľné ako zákonný a opodstatnený dôvod pre odročenie nariadeného súdneho
pojednávania, len ak účastník súčasne požiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

Vzhľadom k doručeniu predvolania na pojednávanie žalovanému dňa 11.11.2013 bol odvolací súd toho

názoru, že na strane žalovaného bol vytvorený dostatočný časový priestor pre zabezpečenie jeho
prítomnosti na pojednávaní, resp. zvolením si právneho zastúpenia. Pokiaľ žalovaný nezvolil takýto
postup bez bližšieho zdôvodnenia, tak pre taký postoj chýbal racionálny a závažný dôvod na jeho strane.

Krajský súd zdôrazňuje, že od momentu doručenia žaloby spolu so zmenkovým platobným rozkazom

žalovanému dňa 01.08.2012 (č.l. 18 rub spisu) mal žalovaný ako aj žalobca pred súdom rovnakú
možnosť obhajovať svoje záujmy, napĺňať procesné práva a povinnosti a súdu predkladať a označovať
dôkazy, ktoré žiadal, aby boli vo veci vykonané tak, ako tieto dôkazy predkladal a označoval žalobca. Nie
je možné, v zúženom slova zmysle, pri uplatňovaní procesných práv a napĺňaní procesných povinností
toho ktorého účastníka konania, tieto viazať len na samotné pojednávanie, pretože v priebehu celého

súdneho konania, žalobca aj žalovaný, môžu do spisového materiálu dokladať dôkazy, ktoré žiadajú,
resp. navrhujú vo veci vykonať. Tak žalobca, ako aj žalovaný v tomto smere mali rovnakú procesnú
pozíciu a ak ju žalovaný nenaplnil, nezrealizoval, tento postup nemôže byť na ujmu práv druhého
účastníka súdneho konania, a to žalobcu, ktorý z titulu rovnosti má rovnaké právo ako žalovaný, a to,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Krajský súd konštatuje, že v konaní

pred okresným súdom Ústavou Slovenskej republiky vyžadovanú rovnosť všetkých účastníkov v konaní
okresný súd dodržal, a to na základe záverov, ktoré uviedol krajský súd v odôvodnení tohto rozhodnutia.

Podľa § 125 OSP výsluch žalovaného, ako účastníka konania, je len jedným z dôkazných prostriedkov
a pokiaľ v konaní pred okresným súdom k veci boli produkované iné dôkazy, z ktorých okresný súd

ustálil dôvodnosť žalobcovho nároku, tak ani z tejto roviny nebolo možné konštatovať, že by postupom
okresného súdu došlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. Krajský súd zdôrazňuje, že
nedošlo k porušeniu ani ústavou garantovaných práv žalovanému, ako účastníkovi súdneho konania,
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ide o právo, v danom prípade žalovaného ako účastníkakonania, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti s tým,
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom k realizovaniu tohto práva žalovaným
postupom okresného súdu, ktorý je vyhodnotený krajským súdom vyššie, boli žalovanému vytvorené

podmienky. Pokiaľ toto aj ústavou dané právo žalovaný nenaplnil, nevyužil ho, tak bol správny postup
okresného súdu, ktorý je povinný aplikovať aj § 6 OSP, a to postupovať v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, v spojení s § 114 ods. 1 OSP, podľa
ktoréhojesúdpovinnýpripraviťpojednávanietak,abybolomožnérozhodnúťovecispravidlanajedinom
pojednávaní.KrajskýsúdkúplnostivecipoukazujenauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky

sp. zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety ...„výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných
prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.

Tiež bolo vychádzané z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého, pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých
dôvodov, ktoré sa musia oznámiť a z § 101 ods. 1 OSP, podľa ktorého, účastníci sú povinní prispieť k

tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti,
označiadôkaznéprostriedkyažedbajúnapokynysúdu.Ideopremietnutieústavnéhoprávanasúdnu(a
inú právnu) ochranu (čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky); pri rozhodovaní bolo odvolacím súdom
zohľadnené, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v
jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 veta prvá

Ústavy Slovenskej republiky). Uvedené (ústavou zaručené) práva boli v prípade žalovaného v postupe
prvostupňového súdu, vo vzťahu k namietanému vykonaniu pojednávania 26.11.2013 dodržané, pričom
bolo súčasne a rovnako prihliadané i na práva žalobcu. Odvolací dôvod o odňatí možnosti žalovaného
konať pred súdom prvého stupňa bol z uvedených dôvodov vyhodnotený ako neopodstatnený.

Zároveň krajský súd uvádza, že prejednaním veci v neprítomnosti žalovaného nebola porušená rovnosť
strán v súdnom procese. Táto zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok
subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod
rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí
spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú

stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť
podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych
princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho
konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva
a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia
účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný
(II. ÚS 35/02). Táto zásada, vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel
hry“, alebo tiež „princíp rovnosti“, sa premieta predovšetkým v ustanoveniach, upravujúcich vedenie
konania a priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní, ako prirodzený

dôsledok rovnosti všetkých občanov, je upravená v § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v
súdnom konaní je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v
danom prípade žalovaného ako odvolateľa, ale aj k právam žalobcu, ktorý rovnako má nárok, aby sa
jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže v súdnom konaní
dochádzať k výkonu práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého účastníka súdneho

konania. Pokiaľ by v danom prípade nariadeného pojednávania 26.11.2013 okresný súd vec neprejednal
v neprítomnosti žalovaného, tak jeho postupom by došlo k zásahu do práv a oprávnených záujmov
žalobcu. Ani s ohľadom k uvedenej zásade rovnosti, vyjadrenej § 18 OSP, krajský súd nezistil, že by
postupom okresného súdu došlo k vade konania, ktorá by mala za následok nesprávne (nezákonné)
rozhodnutie vo veci. Princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého

súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť
svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis
proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe
implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi
a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri
Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012). Krajský súd konštatuje, že strany okresného súdui v prípade prejednania veci v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka nedošlo k porušeniu jeho
základných práv, tak ako tvrdil v odvolaní, pretože zo strany súdu mu bolo umožnené sa vyjadriť i
zúčastniť predmetného pojednávania, ak túto možnosť nevyužil, tak nemožno následky takého konania

pričítať na ťarchu postupu okresného súdu, veď v konečnom dôsledku žalovaný predmetný dôvod
tvrdený neprítomnosti na pojednávaní nepreukázal ani pred súdom prvého stupňa, ale ani dodatočne
v odvolacom konaní. Krajský súd vzhľadom na závery vyplývajúce z odvolacieho konania poukazuje
na konštatovania, s ktorými sa stotožnil a v zmysle ktorých„ K tejto námietke dovolací súd uvádza
nasledovné. Žiadosť o odročenie pojednávania(podaná osobne na súde jeden deň pred pojednávaním)

na č.l. 416 bola odôvodnená služobnou cestou žalovanej. Svoju žiadosť o odročenie pojednávania však
ničím nedoložila a v nej uvádzaný dôvod nepreukázala. Právny zástupca žalovanej sa pojednávania
taktiež nezúčastnil, hoci jemu v účasti nebránila žiadna prekážka. Súd môže posudzovať žiadosť
účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska dôležitých dôvodov, existenciu ktorých môže preveriť
zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase rozhodovania o tejto žiadosti účastníka. Dôvodnosť žiadosti
o odročenie pojednávania posudzuje súd preto predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností, z

ktorej účastník vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ uvedená
skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti účastníka hodnoverne preukázaná, zostáva
jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení (5 Cdo 57/2011).“ (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 29/2013 z 28. februára 2013).Krajský súd v zmysle uvedeného
zdôrazňuje, že žalovaný v konečnom dôsledku tak pred súdom prvého stupňa, ale ani v odvolacom

konanípredmetnúskutočnosťneodkladnejslužobnejcestynepreukázal,tátozostalalenvrovinetvrdení.

Krajský súd v rovine svojich záverov poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého ...„zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a
z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá
zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na
priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do
podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup
orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva,

no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu),
nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť
v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé
súdne konanie“. Je preto ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného odročenia nariadeného
pojednávania je vecou nezávislého súdu, vrátane možnosti dostatočne zdôvodneného neakceptovania

žiadosti účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania a uskutočnenia pojednávania aj bez
prítomnosti účastníka konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 449/2011
z 18. októbra 2011).

Osobitne k námietke žalovaného o odňatí možnosti konať pred súdom, tým, že okresný súd vykonal

pojednávanie v jeho neprítomnosti, krajský súd uvádza, že výsluch účastníka konania v zmysle úpravy
v § 131 OSP vo väzbe na § 120 ods. 1 veta prvá a druhá OSP a § 125 OSP tvorí tak, ako už uviedol
v tomto svojom rozhodnutí, len jeden z dôkazných prostriedkov. Súd rozhodne, ktoré z označených
dôkazov vykoná, pričom pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Odvolací súd
zdôrazňuje, že účastníci nenavrhli na preukázanie svojich tvrdení výsluch žalobcu a žalovaného, ako

dôkazný prostriedok a pri konštatovaní dostatočného rozsahu a spôsobu dokazovania k uplatnenému
nárokuikobranežalovanéhovrozsahunávrhovúčastníkov,poichpoučenípodľa§120ods.4OSP,bolo
dokazovanie a z neho vyvodené závery spôsobilé na rozhodnutie vo veci. Súd pri rozhodovaní vychádza
zo skutkového stavu, vyplývajúceho z vykonaného dokazovania, nie skutočného stavu. Nie je preto
vadou dokazovania, ak v konečnom dôsledku žalovaný ako účastník konania, neuniesol svoje dôkazné

bremeno, vo vzťahu k svojim tvrdeniam, v danom prípade k použitej obrane, vyjadrenej v námietkach
proti zmenkovému platobnému rozkazu. Odvolací súd tiež uvádza, že bolo potrebné prihliadať na
celý priebeh prvostupňového konania, nielen na priebeh pojednávania 26.11.2013 v tom smere, že
žalovanému bola riadne doručená žaloba, vedel, aký nárok je voči nemu uplatňovaný a mal možnosť
sa voči nemu účinne brániť už pri prvom úkone, ktorý mu patril, a tým bol odpor proti vydanému

zmenkovému platobnému rozkazu. To, akým spôsobom žalovaný napokon naložil so svojou obranou a
vo vzťahu k nej s dôkaznou povinnosťou, vyplývajúcou z úpravy v § 101 ods. 1 OSP vo väzbe na § 120
ods. 1, 4 OSP, je procesnou zodpovednosťou žalovaného, v rámci ktorej napokon bolo konštatované
neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k uplatňovanej obrane proti žalobe. Ani v tomto smere, prizhodnoteníceléhopriebehuprvostupňovéhokonaniaapostupuokresnéhosúdu,nedošlozostranysúdu
prvého stupňa k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom, čo by malo za následok porušenie
jeho práv účastníka konania.

Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000,
podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi,
resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
podľa § 237 písm. f/ OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred

súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku
nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001, právo
na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo
preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto
základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu
rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a

vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom
nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A napokon podľa R 39/1993,
podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala
možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť
svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený,

odvolanie.

Na dotvrdenie správnosti záverov konštatovaných okresným súdom v napadnutom rozsudku krajský
súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, z ktorého je zrejmé, že okresný súd sa zaoberal
obranou žalovaného a konštatoval, že pre zmenku ako cenný papier je charakteristický abstraktný

nesporný záväzok, ktorý je spojený s procesnou a formálnou prísnosťou. Krajský súd sa stotožnil
so závermi okresného súdu, ktorý vyhodnocoval námietky žalovaného, v ktorých popieral existenciu
zmenkového záväzku, konkrétne vznik s odôvodnením, že zmenku podpísal v omyle, ktorý vyvolal
žalobca uvedením nepravdivých informácií, ďalej námietkou, že k podpísaniu zmenky bol žalovaný
donútený, nakoľko bez podpísania uvedenej zmenky by nedošlo k dodávkam materiálu pre spoločnosť

EUROS Slovakia, s.r.o. Ak okresný súd tieto námietky vyhodnotil ako námietky relatívnej povahy, tak
krajský súd sa s týmto stotožnil. Je potrebné uviesť, že námietky spochybňujúce vznik zmenkového
záväzku sa opierajú buď o neexistenciu vôle účastníka, námietky viď z vyhotoveného zmenkového
prehlásenia, alebo ide o takú vadu zmenkového právneho úkonu alebo príčinného, nie zmenkového
úkonu, ktorá má za následok absenciu vzniku zmenkového záväzku. Okresný súd v rámci vyhodnotenia

obranyžalovanéhopoukázalna§37ods.1OZ.Zdôraznil,žezákladnoupožiadavkouplatnostiprávneho
úkonu je existencia vôle uskutočniť právny úkon, ktorá nebola daná v prípade násilia, ktoré spočíva v
takom tlaku na psychiku donucovaného, že namiesto svoje vôle prejavuje vôľu donucujúceho. Okolnosti,
vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať základ v objektívne existujúcom pôsobiacom stave.
Tieto okolnosti bol subjekt, ktorý sa neplatnosti právneho úkonu dovolával, povinný preukázať. Dôvodom

neplatnosti právneho úkonu nie je tieseň, a preto sa nemôže dotknúť platnosti podpisu na zmenky.
Okresný súd tiež zdôraznil, že na žalovanom ako zmenkovom dlžníkovi spočívalo dôkazné bremeno
na preukázanie dôvodnosti uplatnených námietok. Žalovaný podané námietky nekonkretizoval a na
preukázanie dôvodnosti neoznačil žiadne dôkazy. Vzhľadom na tieto skutočnosti ich okresný súd
vyhodnotil ako nedôvodné. V súvislosti s týmto záverom poukazuje krajský súd i na odvolanie, podané

žalovaným, z ktorého nevyplývajú žiadne odvolacie námietky smerujúce do veci samej. Ak teda okresný
súd ponechal zmenkový platobný rozkaz v platnosti, tak krajský súd sa stotožnil s týmto záverom a v
zmysle § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne
rozhodnutie. Krajský súd v tomto smere zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia
dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov

je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena).
Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom
leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností
významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré
musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná.

Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný
stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Ak teda žalovaný v tomto smere neposkytol súdu prvého stupňa,
ale ani odvolaciemu súdu žiadne ďalšie dôkazy, tvrdenia, ktoré by mohli byť krajským súdom v rámciodvolacieho konania vyhodnotené ako relevantná obrana voči zmenkovému platobnému rozkazu, tak
potom nebolo možné vyhodnotiť argumentáciu žalovaného v námietkach proti zmenkovému platobnému
rozkazu ako argumentáciu, ktorá by mohla mať vplyv na konštatovanú vecnú správnosť napadnutého

rozsudku okresného súdu, s ktorým sa krajský súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP stotožnil.

Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre
správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov
okresný súd aplikoval ust. § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť

dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože
sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd,
podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa
14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli
vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.

Ďalej krajský súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011

sp.zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu,
pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd
pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom

má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).“ K úplnosti krajský súd uvádza, že

v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu
neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o
výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným
presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods.
2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie

vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý

bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného a koncentračnou zásadou,
než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie,
napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).“ Krajský súd konštatuje po vykonaní odvolacieho prieskumu,
že okresný súd dal v napadnutom rozsudku odpovede na kľúčové otázky sporu.

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Z úpravy v § 153 ods.
1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od

výroku v merite veci pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku vo veci samej bol potvrdený
ako vecne správny i výrok o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1 OSP.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142 ods.
1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov

odvolacieho konania v podaní zo dňa 09.05.2014 (č.l. 150-151 spisu). Priznaná náhrada odvolacích trov
na strane žalobcu spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a
to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v sume 336,94 Eur
+ režijný paušál 8,04 Eur + 20 % DPH, teda celkovo v sume 413,98 Eur, ktorú sumu nahradí žalovaný

žalobcovi v lehote podľa § 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokáta - právneho zástupcu žalobcu, v zmysle
§ 149 ods. 1 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.