Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 10, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/179/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115201131
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115201131.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobcu: S. E., nar. X. E. XXXX, bytom ul.
J. XX, Q., zastúpeného advokátom: JUDr. Tibor Sanák, Námestie SNP 2, Trnava proti žalovanej: F. E.,
nar. XX. J. XXXX, bytom U. X, Q., zastúpenej advokátkou: JUDr. Barbora Petrovič, Hlavná 44, Trnava,
o neúčinnosť právneho úkonu a o zaplatenie sumy 35.513,10 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 11C/35/2015-190 z 5. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že I. právny úkon D. Q., nar. X. F. XXXX, bytom U. X,
Q. a to uzavretie Dohody o prevode členských práv a povinností zo dňa 1. marca 2013, ktorou previedla

na žalovanú členské práva k bytu č. X, na X. poschodí n.p., U. X, Q., je voči žalobcovi právne neúčinný; II.
žalovanejuložilpovinnosťzaplatiťžalobcovi35.513,10eurvlehotedo75dníodprávoplatnostirozsudku;
III. o trovách konania nerozhodol s tým, že tak učiní samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanovením § 34,
§ 488, § 489, § 42a ods. 1, 2, § 116, § 42b ods. 1, 2, 4 O.z. (z. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení zmien a noviel, § 229 ods. 1 a § 230 ObZ (z. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník). Vecne
dôvodil, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v konaní nebolo sporné, že medzi D. Q. a

jej dcérou, žalovanou prišlo dňa 1. marca 2013 k uzavretiu bezodplatnej dohody o prevode členských
práv a povinností, na základe ktorej sa žalovaná stala členkou bytového družstva so sídlom v Trnave,
čím jej vznikol právny nárok na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 31. júla
2013,nazákladektorejsastalavýlučnouvlastníčkoupredmetnéhobytuapríslušnéhospoluvlastníckeho
podielu a to za kúpnu cenu 180,51 eur. Všeobecná hodnota členského podielu v bytovom družstve k
predmetnému bytu bola podľa znaleckého posudku č. 1/2013 v znení jeho doplnenia z konania sp. zn.
9C/191/2005 je vo výške 71.600 eur. Uvedený bezodplatný právny úkon prevodu členských práv k bytu

z dlžníčky na jej dcéru, žalovanú je podľa názoru súdu prvej inštancie úkonom, ktorým došlo ku kráteniu
uspokojenia pohľadávky veriteľa, nakoľko sa ním dlžníčka D. Q. vzdala členského podielu v družstve k
predmetnému bytu v hodnote 71.600 eur bez primeraného protiplnenia, z ktorého členského podielu by
sa mohol žalobca uspokojiť. Zároveň, ak by tak neurobila nadobudla by vlastnícke právo k predmetnému
bytu za zostatkovú zvýhodnenú kúpnu cenu a teda vzdala sa získania majetku vyššej hodnoty, z ktorého
by bolo možné uspokojiť pohľadávku žalobcu, ktorá bola judikovaná v konaní tunajšieho súdu sp. zn.
9C/191/2005. Žalobca vlastní voči dlžníčke, ktorou je D. Q. vykonateľnú pohľadávku a preto je daná

aktívnalegitimáciažalobcuvtomtokonaní.Pasívnalegitimáciasvedčížalovanejavyplývazustanovenia
§ 42b ods. 2 O.z., nakoľko žalovaná získala členské práva k družstevnému bytu bez primeraného
protiplnenia a tým aj právny nárok na získanie tohto bytu do výlučného vlastníctva za zvýhodnenú
nízku kúpnu cenu. Súd prvej inštancie mal za to, že právny úkon dohody o prevode členských práv apovinností je právnym úkonom, ktorý ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa a dlžníčka
je nemajetná. Podporne poukázal na uznesenie NS SR z 1. júla 2011 sp. zn. 5Cdo/181/2010. Pokiaľ
ide o definíciu vymáhateľnej pohľadávky v zmysle ustálenej súdnej praxe je to pohľadávka žalovateľná,

ktorej sa možno domáhať na súde v základnom konaní, ktorou pohľadávka vzniknutá titulom zániku
bezpodielového spoluvlastníctva manželov je. Podporný poukázal súd prvej inštancie na rozsudok
NS SR z 23. decembra 1999 sp. zn. 3Cdo/102/1999 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/198/2010
a 2Obdo/69/2012. Ďalej dôvodil, že z obsahu spisu sp. zn. 9C/191/2005 vyplýva, že žalobca má
voči dlžníčke D. Q. pohľadávku vo výške 35.513,10 eur a to titulom vyporiadania ich bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, pričom uvedená žalovateľná pohľadávka sa stala vykonateľnou dňa 13.
novembra 2014. Dlžníčka z uvedenej pohľadávky nič neuhradila a uviedla, že túto sumu nevyplatila z
ekonomických dôvodov, pretože peniaze nemá. V konaní bolo nesporné, že dlžníčka je nemajetná a je
potom dôvodné konštatovať, že vzdaním sa členských práv k bytu o všeobecnej hodnote 71.600 eur
bez protiplnenia došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku dlžníčky, teda k takému, že to ohrozilo
uspokojenie veriteľovho nároku. Súd prvej inštancie dodal, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia a

dôkazné bremeno o tom, že dlžníčkin právny úkon ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky. V prípade
právneho úkonu, ktorým bol žalobca ako veriteľ dlžníčky ukrátený, bol tento urobený dlžníčkou v
prospech žalovanej, ktorá je jej dcérou, teda blízkou osobou v zmysle § 116 O.z.. Žalovaná sa mohla
odporovacej žalobe ubrániť len ak by preukázala, že úmysel dlžníčky odporovanému právnemu úkonu
veriteľa nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať. Žalovanej sa nepodarilo preukázať, že ani pri

náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať úmysel dlžníčky ukrátiť veriteľa, keď dôkazné bremeno bolo
na jej strane. Svedkyňa D. Q. potvrdila, že žalovaná o prebiehajúcom konaní o vyporiadaní BSM niečo
vedela a keďže konanie o BSM trvalo dlhší čas nemožno uveriť tomu, že by žalovaná nemala v roku
2013 žiadnu informáciu od svojej matky, dlžníčky žalobcu. Tvrdenie, že medzi dlžníčkou a žalobcom
bola dohoda, že byt ponechajú žalovanej sa nepreukázalo, hoci v konaní sp. zn. 27C/122/2014 žalobca

uvádzal, že chce, aby byt nadobudla jeho dcéra, avšak ide o postoje z roku 2005 a nie v čase vykonania
odporovateľného právneho úkonu dlžníčkou, tjs. o 8 rokov neskôr a zároveň z ničoho nevyplýva, že
by sa žalobca nemienil domáhať vyporiadania BSM, o ktorom návrh podal už dňa 1. decembra 2005
a z petitu je zrejmé, že od zámeru ponechať byt žalovanej upustil. Žalovanej sa taktiež nepodarilo
preukázať ani tvrdenie o tom, že uvedeným právnym úkonom mala dlžníčka zabezpečiť, aby o byt

neprišla konaním bývalého manžela S. Q.. Súd prvej inštancie nepovažoval za preukázanú ani obranu
žalovanej spočívajúcu v tom, že v čase, kedy prišlo k prevodu členských práv na žalovanú nebol vydaný
v konaní sp. zn. 9C/191/2005 rozsudok a preto nebolo v uvedenom čase zrejmé ako uvedené konanie
bude skončené, keď v konaní o BSM navrhol žalobca prikázať všetok majetok odporkyni D. Q., ktorá
mu bude povinná vyplatiť sumu 1.056.013 niekdajších Sk. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že z

vykonaného dokazovania sa podáva jediný záver a síce, že uvedený právny úkon uzavretia dohody o
prevode členských práv a povinností bol reakciou na priebeh konania o vyporiadanie BSM. Podmienkou
úspešnosti v konaní o odporovateľnosť právnych úkonov je kumulatívne splnenie zákonom stanovených
podmienok a to existencia vymáhateľnej a vykonateľnej pohľadávky a že právny úkon dlžníka ukracuje
uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, keď obe podmienky boli splnené. Mal za to, že dôvody

pre určenie, že právny úkon D. Q. a to uzavretie dohody o prevode členských práv a povinností k bytu je
voči žalobcovi právne neúčinný a preto žalobe vo výroku I/ vyhovel a zároveň výrokom II/ uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi 35.513,10 eur, nakoľko žalovaná mala z bezodplatného prevodu členských
práv a povinností prospech, keďže bez primeraného protiplnenia získala členský podiel k bytu, čím
jej vzniklo právo na odkúpenie bytu za zostatkovú cenu 180,51 eur. Vzhľadom k výške plnenia určil

žalovanej na plnenie dlhšiu lehotu a to 75 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol
tak, že vzhľadom na zložitosť prípadu odložil vo výroku III/ rozhodnutie o trovách konania samostatnému
uzneseniu v zmysle § 151 ods. 1 a 3 O.s.p. (z. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení zmien
a noviel).

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Uviedla,
že odvolanie odôvodňuje ustanovením § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. majúc za to, že napadnutý
rozsudok je zmätočný a nepreskúmateľný a že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo následne viedlo k nesprávnej aplikácie právnych noriem
obsiahnutých v ustanovení § 42 a nasl. O.z.. Za závažný lapsus považovala aplikáciu zastaranej a

prelomenej judikatúry, čo len umocnilo celkovú konfúziu v odôvodnení napadnutého rozsudku. Mala
za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil splnenie zákonných podmienok pre aplikáciu
ustanovenia § 42 a nasl. O.z.. Dodala, že v zmysle príslušných zákonných ustanovení sa veriteľ môže
úspešnedomôcťurčenianeúčinnostiukracujúcehoprávnehoúkonuvprípade,akvčase,keďktakémutoúkonu dôjde disponuje pohľadávkou voči dlžníkovi, ktorý sa snaží zmariť jej uspokojenie. Ak veriteľ
nedisponuje pohľadávkou, je jedno či splatnou alebo nesplatnou, nie je veriteľom a neexistuje ani jeho
dlžník, v takom prípade potom nemôže dôjsť k vykonaniu ukracujúceho úkonu, nakoľko nie je koho

ukrátiť. Namietala, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukazuje na to, že dňa 1. marca
2013 existovala pohľadávka žalobcu voči dlžníčke a to z titulu vyporiadania ich BSM a na strane
12 odôvodnenia konštatuje, že rozsudok nadobudol právoplatnosť 13. októbra 2014 a na strane 5
konštatuje, že rozsudok bol vydaný dňa 25. septembra 2013, teda i sám konštatuje, že rozsudok bol
vydaný až o skoro 6 mesiacov neskôr než žalovaná a bývalá manželka žalobcu uzatvorili so žalobcom

napadnutú dohodu. V čase, keď došlo k uzatvoreniu dohody o prevode členských práv a povinností
zo dňa 1. marca 2013 žalobca nedisponoval žiadnou pohľadávkou voči svojej bývalej manželke, v tom
čase totiž v zmysle ustanovenia § 143 O.z. disponoval majetkom tvoriacim masu BSM a nie akoukoľvek
pohľadávkou voči svojej bývalej manželke. Poukázala na ustanovenie § 143, § 149 a § 150 O.z. a
dodala, že súd prvej inštancie zrejme prehliadol skutočnosť, že zánikom manželstva síce zaniká BSM,
avšak táto skutočnosť neznamená vznik pohľadávky ktoréhokoľvek z bývalých manželov voči sebe

navzájom. Zánik BSM spôsobuje iba následok spočívajúci vo vzniku práva na vyporiadanie BSM, nie
však vznik pohľadávok. Mal za to, že súd prvej inštancie túto skutočnosť úplne odignoroval a existenciu
pohľadávky považoval za danú. Za nesprávne právne posúdenie považovala i odôvodnenie nároku
žalobcu interpretáciou pojmu vymáhateľná pohľadávka, pričom pozornosti súdu prvej inštancie zrejme
ušla neskoršia rozhodovacia prax tak ústavného ako aj všeobecných súdov a to napr. rozhodnutie

Ústavného súdu SR z 30. augusta 2010 sp. zn. 4 ÚS 284/2010, rozhodnutie NS SR zo 17. decembra
2013 vo veci sp. zn. 6Cdo/253/2012. Dodala, že súdu by mala byť rozhodovacia prax inštančne
nadriadených súdov ako aj ústavného súdu známa v zmysle zásady iura novit curia. Poukázala, že prvý
výrok napadnutého rozsudku je nevykonateľný, neurčitý, poukázala na fakt, že toho času nedisponuje
žiadnymi členskými právami v bytovom družstve a z tohto dôvodu nebolo podľa jej názoru možné

žalobe vyhovieť. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok NS ČR z 20. júna 2013 vo veci sp. zn.
21Cdo/1676/2012 ako i na rozhodnutie z 2. apríla 2013 vo veci sp. zn. 21Cdo/880/2012. Navrhla,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu vo veci samej zamietol a
žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

3. Podaním z 12. októbra 2016 doručeným súdu prvej inštancie 13. októbra 2016 žalovaná uviedla, že
dňa7.októbra2016bolomatkežalovanejdoručenéupovedomenieozačatíexekúcie,ktorýmbolamatka
žalovanej ako povinná upovedomená o začatí exekučného konania v prospech oprávneného, ktorým je
žalobca pre vymoženie istiny 35.513,10 eur s príslušenstvom na základe vykonateľného exekučného
titulu, ktorým je rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 9C/191/2005 zo dňa 25. septembra 2013

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 24. septembra 2014 sp. zn. 24Co/2/2014.
Vzhľadom na túto skutočnosť má za to, že nemôže obstáť situácia, kedy má v rozsahu plnenia žalovanej
z konania sp. zn. 9C/191/2005 zaniknúť povinnosť žalovanej plniť rozsudok sp. zn. 11C/35/2015 a
naopak, keďže už tým, že bol podaný návrh na začatie exekúcie podľa exekučného titulu boli zo strany
samotného žalobcu vykonané procesné úkony k jeho uspokojeniu a teda v predmetnom konaní by prišlo

k duplicite. Dodala, že uvedená situácia iba potvrdzuje argumentáciu v odvolaní zo dňa 20. júna 2016 a
neakceptovateľnosť úvah súdu prvej inštancie o viazanosti prvého a druhého výroku rozsudku.

4. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril i žalobca, ktorý uviedol, že súd prvej inštancie venoval veci veľkú
pozornosť,vykonalrozsiahledokazovanie,navšetkaargumenty,ktorýmiargumentovalažalovanápočas

konania pred súdom reagoval a spoľahlivo sa s nimi vyporiadal. Dodal, že odvolanie považuje za
účelové.Navrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdilazaviazalžalovanú
k úhrade trov odvolacieho konania.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1
CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O.s.p., účinného v čase ich podania, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou
(predtým účastníkom konania), v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 359CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 O.s.p.,
akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1
O.s.p., aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205

ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p., akt. § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O.s.p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré ale
nezistil, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením
(§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalovanej
považovať za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový
stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke a potvrdiť ho (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

7. Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu

ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne
a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na
ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť
tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá
CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387

ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

8. Odvolací súd k dôvodu odvolania, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. účinné do 30. júna 2016) uvádza
nasledovné: Podľa § 132 O.s.p. v znení účinnom do 30. júna 2016, dôkazy súd hodnotí podľa svojej

úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Odvolací súd vychádzajúc z
toho, že dôvodom nesprávneho skutkového zistenia je nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazných
prostriedkov, je názoru, že súd prvej inštancie neporušil ustanovenia § 132 a nasl. O.s.p. o hodnotení
dôkazov, odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nároku na určenie
neúčinnosti právneho úkonu ako i nároku na plnenie. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkovýaprávnyzákladrozhodnutia.Súdprvejinštanciepostačujúcoodôvodnilsvojerozhodnutie;jeho
zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku, je v ňom totiž dostatočne

vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal aj ako vec - zistený skutkový stav - právne
posúdil. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi
závermi a teda tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. Do práva
naspravodlivýprocestotižnepatríprávoúčastníkakonania(strany),abysasúdstotožnilsjehoprávnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania
(strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS
50/04).

9. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003: "Všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivýproces."Skutočnosti

uvedené v odvolaní žalovanej neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku
ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovanej
z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov v zmysle v čase podania účinného § 205 ods. 2 písm. d)
O.s.p. nemožno považovať za opodstatnené. Žalovaná v odvolaní neprodukovala žiadne relevantné
nové tvrdenia, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie.

10. Odvolací súd k námietke odvolateľky, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že ku
dňu vykonania vo výroku I/ určeného neúčinného úkonu, teda ku dňu 1. marca 2013 existovala
pohľadávka žalobcu voči dlžníčke, jeho bývalej manželke, majúc za to, že žalobca nedisponoval žiadnoupohľadávkou voči svojej bývalej manželke a že údajne žalobca disponoval len majetkom tvoriacim masu
BSM dodáva, že v zmysle ustálenej súdnej praxe pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods.
1 O.z. treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo

iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce,
ak pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu odporovacieho
konania (v čase rozhodovania súdu), vyššie uvedené je konštatované i v rozhodnutí NS SR zo dňa
17. decembra 2013 sp. zn. 6Cdo/253/2012. Podľa aplikačnej praxe je nesporné, že pod vymáhateľnou
pohľadávkou je treba rozumieť nielen pohľadávku, na vymoženie ktorej má žalobca voči dlžníkovi

v čase vykonania úkonu, ktorého neúčinnosti sa domáha exekučný titul, ale i pohľadávku, ktorá v
dobe, keď dlžník úkon uskutočnil, alebo v dobe, keď dlžník uskutočnil úkon ešte nebola vymáhateľná,
ale takou bola v čase rozhodnutia súdu o neúčinnosti právneho úkonu (rozhodnutie NS ČR sp. zn.
28Cdo/3538/2011). Nejednotná aplikačná prax v otázke, čo sa pre dané účely považuje za vymáhateľnú
pohľadávku sa postupne vyvinula do podoby, že vymáhateľnou pohľadávkou je nielen pohľadávka,
ktorá bola veriteľovi už priznaná v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu, ale i pohľadávka,

ktorá sa stala vymáhateľnou po vykonaní odporovateľného úkonu a je vymáhateľnou v čase uplatnenia
odporovateľnosti právneho úkonu. Právny úkon dlžníka je totiž za podmienok uvedených v ustanovení
§ 42a ods. 2 O.z. odporovateľný nielen vtedy, ak pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná už v čase, kedy
bol urobený, ale aj v prípade, že bol urobený skôr, než sa veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi stala
vymožiteľná. Odporovacej žalobe možno síce vyhovieť vtedy, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa bola

vymáhateľná v čase rozhodovania súdu (rozsudok NS SR z 22. júna 2001 sp. zn. 21Cdo/2285/2000).

11. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za dostatočne preukázané, že žalobca má
voči svojej bývalej manželke, matke žalovanej, pohľadávku vo výške 35.513,10 eur, ktorá mu bola
priznaná rozsudkom Okresného súdu Trnava z 25. septembra 2013 č. k. 9C/191/2005-753 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 24. septembra 2014 sp. zn. 24Co/2/2014, ide o
sumu zodpovedajúcu polovici hodnoty členského podielu predmetného družstevného bytu. V konaní
bolo taktiež nesporne preukázané, že bývalá manželka žalobcu previedla členské práva a povinnosti
viažúce sa k predmetnému družstevnému bytu na žalovanú, na svoju dcéru, ktorá sa následne stala
vlastníčkou bytu na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený 24. septembra 2013. Vzhľadom

na to, že ide o osoby blízke sa úmysel dlžníčky ukrátiť veriteľa, žalobcu a vedomosť žalovanej o
tomto úmysle predpokladá, prezumuje. Bolo na žalovanej preukázať, že úmysel svojej matky ukrátiť
žalobcu nemohla v čase urobenia odporovaného právneho úkonu, zmluvy o prevode členských práv
a povinností ani pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať. V tomto smere i súd prvej inštancie
vykonávaldokazovanieasprávneuzavrel,žepriprevodečlenskýchprávapovinnostínažalovanúmusel

byť tento úmysel žalovanej zrejmý a predmetným právnym úkonom nepochybne došlo k zmenšeniu
majetku dlžníčky, ktorá nemá žiaden iný majetok. Preukázané skutočnosti odôvodňujú správnosť
určenia neúčinnosti právneho úkonu. Odporovacia žaloba je totiž nástrojom na uspokojenie veriteľovej
vymáhateľnej pohľadávky v exekučnom konaní a to buď postihnutím vecí alebo iných majetkových
hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z majetku dlžníka, alebo vymožením peňažnej

náhrady zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovaného právneho úkonu. Rozhodnutie súdu,
ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe
exekučnému titulu vydanému proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo
odporovaným právne neúčinným právnym úkonom ušlo z majetku dlžníka a to nie proti dlžníkovi, ale
proti osobe, s ktorou alebo v ktorej prospech bol právny úkon urobený. Súd prvej inštancie správne

uzavrel, že v danom prípade uspokojenie veriteľa z tohto majetku samotných členských práv nie je
dobre možné a preto veriteľ popri určení neúčinnosti právneho úkonu sa dôvodne domáhal, aby mu ten,
komu s odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takéto plnenie. Žalovaná je
od 24. septembra 2013 vlastníčkou bytu, ktorý kúpila od Bytového družstva a za tejto situácie už žiadne
členské práva a povinnosti vzťahujúce sa k predmetnému bytu neexistujú, keďže tento byt už nie je

družstevným bytom, ale je bytom vo vlastníctve žalovanej ako bývalej členky bytového družstva. Preto je
nepostačujúce určenie neúčinnosti zmluvy o prevode členských práv a povinností zo dňa 1. marca 2013
v zmysle § 42a a nasl. O.z., ale žalobca musel získať exekučný titul, ktorým mu je priznaná náhrada voči
žalovanej, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu prospech. V prejednávanej veci odporovaným
právnym úkonom ušli z majetku dlžníčky D. Q.lenské práva a povinnosti viažúce sa k družstevnému

bytu, pričom odporovaný právny úkon bol urobený v prospech žalovanej, ktorá predmetný byt kúpila
do vlastníctva, členské práva a povinnosti, ktoré by sa viazali k tomuto bytu, teda neexistujú. Za tejto
situácie členské práva a povinnosti nemožno v exekučnom konaní postihnúť. Za správny a dostačujúcipovažoval odvolací súd výrok II/, ktorým žalobca získal exekučný titul, titul, ktorým mu bola priznaná
náhrada voči žalovanej, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu prospech.

12. V zmysle ustanovenia § 42a, § 42b ods. 4 O.z. v prípade, ak už nie je možné, aby veriteľ uspokojil
svoju pohľadávku z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo, vzniká mu potom právo na náhradu
voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

13. Žaloba o zaplatenie peňažnej náhrady vo výške vymáhateľnej pohľadávky zodpovedajúcej časti

prospechuzískanéhozodporovateľnéhoprávnehoúkonujedôvodnou,keďžeuspokojenieveriteľanieje
možné z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku a žaloba musí smerovať
voči osobe, ktorej z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech (uznesenie NS ČR z
21. mája 2008 sp. zn. 26Cdo/3253/2006, rozsudok NS ČR z 2. apríla 2013 sp. zn. 21Cdo/880/2012).
Odvolací súd má za to, že vzhľadom na neúčinnosť právneho úkonu dohody o prevode členských práv,
ktorá bola potrebnou pre následné nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu žalovanou za zvýhodnenú

cenu je dôvodné i rozhodnutie v súlade s § 42b ods. 4 O.z.. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/44/2007, v zmysle ktorého odporovateľnosť právneho úkonu nemožno
riešiť ako predbežnú otázku. Neúčinnosť právneho úkonu nastáva až právoplatnosťou rozsudku, ktorým
boložalobepodľa§42O.z.vyhovené.Odporovateľnýprávnyúkonsastávaneúčinnýmažtým,žehosúd
za neúčinný vyhlási. Odporovateľnosť teda nemožno riešiť ako predbežnú otázku, keď i zo samotného

gramatického výkladu ustanovenia § 42b ods. 4 O.z. vyplýva, že právna neúčinnosť právneho úkonu je
dôsledkom úspešného odporovania. Uvedené ustanovenie zakladá veriteľovi priamy nárok domáhať sa
náhrady voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, pri splnení podmienky v ňom uvedenej,
ktorý však nemôže predchádzať úspešnému odporovaniu, pretože môže nastať až ako jeho právny
dôsledok.

14. Súd prvej inštancie dostatočne a právne relevantne pre posúdenie danej veci vykonal dokazovanie,
vypočul strany sporu, svedkov, oboznámil sa s listinnými dôkazmi a na základe takto zisteného
skutkového stavu správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia.

15. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalovanej
nebolo dôvodné, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné považovať za vecne správne
zodpovedajúce zákonu ako i za spravodlivé. Odvolací súd ho preto vo výrokoch I/ i II/ ako vecne správne
potvrdil.

16. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho
(odvolaním nespochybňovaného) rozhodnutia o trovách konania s tým, že povinnosťou súdu prvej
inštancie bude rozhodnúť i o trovách tohto odvolacieho konania.

17. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).