Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 13, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/203/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712216567
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6712216567.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenskej republike, v mene ktorej koná

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v
konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen č. k. 10C/236/2012-229 zo dňa 11.05.2015,

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrhy žalobcu vedené pred Okresným súdom Zvolen
pod sp. zn. 10C/236/2012 s tým, že uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/239/2012-17 zo dňa
08.02.2013 spojil konania vedené pred Okresným súdom Zvolen
sp. zn. 10C 236/2012, 10C/237/2012, 10C/238/2012, 10C/239/2012, 10C/240/2012, 10C/241/2012,
10C/242/2012, 10C/243/2012, 10C/244/2012, 10C/245/2012 na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené

pod vyššie uvedenou spisovou značkou, ktorými návrhmi sa žalobca domáhal zaplatenia majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, všetko titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej
moci pri výkone verejnej moci, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Zvolen. Pred rozhodnutím vo veci samej Okresný súd Zvolen vylúčil na samostatné konanie vec
pôvodne vedenú pod sp. zn. 10C 239/2012, ako aj vec pôvodne vedenú pod sp. zn. 10C 245/2012, ktoré
boli následne spojené na spoločné konanie a ďalej vedené pod sp. zn. 10C 236/2012,

a to uznesením č. k. 10C 236/2012-219 zo dňa 11.5.2015.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že všetky návrhy, ktoré boli Okresným
súdom Zvolen spojené, boli uplatňované titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom,
ku ktorej malo dôjsť v jednotlivých exekučných konaniach vedených pred Okresným súdom

Zvolen (23Er/34/2011, 24Er/145/2011, 23Er/276/2011, 25Er/626/2011, 20Er/583/2012, 25Er/59/2011,
27Er/140/2011, 22Er/567/2011), kde žalobca vystupoval ako oprávnený a vymáhal svoje pohľadávky
voči svojim dlžníkom z uzavretých úverových zmlúv. Okresný súd nepovažoval za nesprávny úradný
postup exekučného súdu, ak v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť
exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí
byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, ale i žiadosti o vydanie povereniaanávrhunavykonanieexekúcie.Zdôraznil,žeexekučnýsúdmápovinnosťpredovšetkýmpredudelením
poverenia súdnemu exekútorovi skúmať, či sú naplnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie.

3. Z obsahu exekučných spisov pre okresný súd vyplynulo, že vo všetkých prípadoch bola žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Zároveň vo všetkých
prípadoch súd preskúmaval materiálne predpoklady exekučného titulu, čo je v súlade so súdnou praxou.
Napriek tomu vo väčšine prípadov súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie v lehote l5 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Ak Exekučný súd tak, ako súd už dôvodil, zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne podľa ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. V prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie 15 dňová zákonná lehota neplatí. Uvedené sa vzťahuje na všetky prípady

exekučných konaní, od ktorých odvodzoval žalobca nárok na náhradu majetkovej škody
a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Vo všetkých prípadoch v rámci exekučného konania súd žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, teda
v danom prípade 15 dňová zákonná lehota neplatí. Preto v príčinnej súvislosti s týmto nemohlo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu.

4. Ohľadne prípadných prieťahov okresný súd konštatoval, že ani v jednej exekučnej veci sa neviedlo
disciplinárne konanie, o sťažnostiach na prieťahy v konaní nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky
súd pre ľudské práva a ani v jednom prípade nebola uložená žiadna sankcia. Aj v zmysle judikatúry
Ústavného súdu SR nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, nakoľko pojem zbytočné prieťahy je pojmom autonómnym, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať materiálne. Naviac, okresný súd zdôraznil, že 15 dňová lehota na preskúmanie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je v súdnej praxi považovaná za krátku na to,
aby mohol exekučný súd náležite preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na to, že výkon rozhodnutia
je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu vzhľadom na zložitosť vecí, význam konania
pre oprávneného a povinného, časovú náročnosť posúdenia exekučného titulu a jeho súladu s
vnútroštátnym právnym poriadkom
a predpismi EÚ.

5. Na záver okresný súd konštatoval, že pokiaľ v konaní žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho
úradného postupu nebolo dôvodné sa ďalej zaoberať ďalšími predpokladmi vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, pretože tieto musia byť splnené kumulatívne. Súčasne uviedol, že vzhľadom na túto
skutočnosť nevykonával dokazovanie ďalšími listinnými dôkazmi, a to konkrétne znaleckým posudkom

pod poradovým č.1/2013 zo dňa 24.6.2013, nakoľko všetky relevantné skutočnosti, ktoré súd považoval
za potrebné preskúmať na to, aby mohol vo veci rozhodnúť, mal preukázané z ostatných dôkazov, ktoré
v konaní vykonal.

6. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného

a účinného do 30.06.2016 (ďalej v texte „O. s. p.“), teda podľa úspechu v konaní.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že
v konaní došlo k vadám, keď sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a súčasne
vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Vytýkal, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým, že

nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal, že
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať
v jeho neprítomnosti. Ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom. Naviac, sám urobil
podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že

sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je
potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že ani objektívne nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Keďže podal i ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nie je prípustné, abykonanie pokračovalo ústnym pojednávaním, keďže v takomto konaní už bolo možné uskutočniť len také
úkony, ktoré nepripúšťajú odklad a ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným
úkonom za danej procesnej situácie.

8. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej súdom
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie, pričom v čase podania odvolania

o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Súd sa
taktiež nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho
žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu, pričom v žiadosti zdôrazňoval, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na
pojednávaní. Nemal z tohto dôvodu možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa

vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. V konečnom dôsledku tak
súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, čím
bola porušená kontradiktórnosť súdneho procesu.

9. Naviac žalobca vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, preto
okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal dokazovanie, ktorého obsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise.

10. K majetkovej škode žalobca uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu
a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým
ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie

súdu za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla.
Namietal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý preukazuje, aký
negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku nesprávny úradný postup okresného
súdu. Okresný súd ale nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým

posudkom.

11. K nemajetkovej ujme uviedol, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva
azákladnýchslobôdaprávanarozhodnutievzákonomstanovenomčase.Rozhodnutiesúdujevnútorne
rozporné, a keďže je založené na skutkovej a právnej chybe, nie je v právnom štáte udržateľné.

12. Na záver namietal procesný postup súdu, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom

nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, a napriek tomu súd pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne nerozhodol. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

13. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

14. Okresný súd vo veci samej rozhodol dňa 11.05.2015. Odvolanie voči jeho rozhodnutiu podal žalobca
dňa 06.07.2015 s tým, že vec bola predložená odvolaciemu súdu dňa 07.04.2016. Dňom 01.07.2016

nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v
zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však platí, že právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajúzachované. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací
súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.06.2016, a ktorý účinok

zostal zachovaný aj po 30.06.2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej
(od 01.07.2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní
nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami.
Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na
základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery

vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/1995).

15. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

16. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP
a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného
súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a

právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo strany sporu na spravodlivý súdny
proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil
(nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

17. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi. V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého množstva typových
podaní žalobcom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

18. Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uzneseniami č. k.
3NcC/511/2012-12 zo dňa 17.10.2012, 24NcC/170/2012-11 zo dňa 11.10.2012, 5NcC/451/2012-12 zo
dňa 15.10.2012, 3NcC/121/2012-12 zo dňa 16.10.2012, 3NcC/492/2012-12 zo dňa 17.10.2012, že

zákonná sudkyňa JUDr. Silvia Minková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí vedených
na Okresnom súde Zvolen pod
sp. zn. 10C/236/2012, 10C/237/2012, 10C/238/2012, 10C/239/2012, 10C/240/2012, 10C/241/2012,
10C/242/2012, 10C/243/2012, 10C/244/2012, ktoré konania vedené pred Okresným súdom Zvolen
boli spojené na spoločné konanie uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/236/2012- 17 zo dňa

08. 02. 2013 s tým, že spoločné konanie bolo ďalej vedené pod sp. zn. 10C/236/2012. Od vydania
týchto rozhodnutí, v ktorých nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu
možno považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým
skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd touto
námietkou zaoberal, ak z Civilného sporového poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo veci

vylúčený sudca, ide o odvolací dôvod a žalobca tento dôvod v odvolaní uplatnil v zmysle ustanovenia §
221 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.06.2016 ( ďalej v texte
aj „O. s. p.“ ). Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:

19. Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,

ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa
k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup,
nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny
úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci,
teda dôvod pre jeho vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska

zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá
právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu.
Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej
moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná vich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto
skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a

súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona

č. 385/2000 Z. z.). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom
sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie
zákonnej sudkyne JUDr. Silvie Minkovej z prejednávania a rozhodovania predmetných vecí. Už
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
3NcC/511/2012-12 zo dňa 17.10.2012, 24NcC/170/2012-11 zo dňa 11.10.2012, 5NcC/451/2012-12 zo
dňa 15.10.2012, 3NcC/121/2012-12 zo dňa 16.10.2012, 3NcC/492/2012-12 zo dňa 17.10.2012, nebola

zákonná sudkyňa JUDr. Silvia Minková vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí vedených na
Okresnom súde Zvolen pod
sp. zn. 10C 236/2012, 10C/237/2012, 10C/238/2012, 10C/240/2012, 10C/241/2012, 10C/242/2012,
10C/243/2012, 10C/244/2012, ktoré boli následne spojené na spoločné konanie pod sp. zn.
10C/236/2012, pretože nebola zákonnou sudkyňou v exekučných veciach, resp. v konaniach

exekučného súdu, z ktorého postupu mala žalobcovi vzniknúť škoda (23Er/34/2011, 24Er/145/2011,
23Er/276/2011, 25Er/626/2011, 20Er/583/2012, 25Er/59/2011, 27Er/140/2011, 22Er/567/2011). V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo
727/2011, v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z
prejednávania

arozhodovaniavecionáhraduškodylentáskutočnosť,žepostupomsudcuvinejvecimalabyťžalobcovi
spôsobená škoda ( viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Cdo 102/2013). Aj keď žalobca podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a

ktorá sa mala týkať vyššie uvedených uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici, napriek tomu otázku,
či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom
postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o
sťažnosti žalobcu. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej
veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06.02.2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13.02.2013, ktorými

rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského
súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh žalobcu odmietol pre nedostatok právomocí
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné dôvody, pre ktoré by mal
byť sudca, ktorý vo veci rozhodol, vylúčený
zprejednávaniaarozhodovaniaveci,akosúužposúdenéKrajskýmsúdomvBanskejBystriciakosúdom

nadriadeným, žalobca v odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci rozhodoval zákonný a nestranný
sudca, preto k vade konania tvrdenej žalobcom zo stany okresného súdu nedošlo.

20. Neobstojí ani ďalšia námietka žalobcu, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho
právo na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním

meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania
o otázke nestrannosti sudcu. Žalobca požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a žiadal prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského

súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci, avšak v danom prípade zaujatosť vec
prejednávaného zákonného sudcu žalobca namietal už v návrhu na začatie konanie. Taktiež navrhol
prerušiťpredmetnékonanie.OjehonámietkebolorozhodnutévyššieuvedenýmiuzneseniamiKrajského
súdu Banská Bystrica, ako súdom nadriadeným podľa § 16 ods. 1
O. s. p. Vo veciach, ktoré sa pôvodne viedli na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.

10C 236/2012, 10C/237/2012, 10C/238/2012, 10C/240/2012, 10C/241/2012, 10C/242/2012,
10C/243/2012, 10C/244/2012 nebol zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania týchto
vecí, keďže nebol zákonným sudcom v exekučných veciach, v ktorých podľa tvrdenia žalobcu nebolo
rozhodnuté v zákonnej lehote. Vzhľadom na uvedené, keďže žalobca si uplatnil svoje zákonné právonamietať nestrannosť súdu a o jeho námietke bolo už aj zákonným postupom rozhodnuté, okresný súd
nevidel dôvody pre prerušenie konania. Uznesením č. k. 10C/239/2012 - 221 zo dňa 11.05.2015 okresný
súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia o prejudiciálnych

otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR Súdnemu dvoru
Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. Krajský súd v
Banskej Bystrici uznesením č. k. 16Co/202/2016 zo dňa 13.10.2016 potvrdil uznesenie okresného súdu.
Odvolací súd k uvedenému poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 102/2013 zo
dňa 11.03.2013 v obdobnej veci týkajúcej sa tých istých účastníkov ako v prejednávanom prípade, podľa

ktorého „sudcov možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne
a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania“. Najvyšší súd SR
už v iných veciach vyslovil záver, že dôvodné vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca
má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo

(viď aj uzn. NS SR 3Nc 14/2010 zo dňa 31.05.2010). Odvolací súd teda pred rozhodnutím vo veci
samej skúmal vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu, ktorým bol návrh žalobcu na prerušenie
konania zamietnutý, a keďže nezistil žiadne procesnoprávne ani hmotnoprávne pochybenie okresného
súdu, napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne. Rozhodnutie okresného súdu o návrhu na
prerušenie konania, ako aj o návrhu vo veci samej na jednom pojednávaní je aj v súlade s požiadavkou

hospodárnosti konania.

21. Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo strany
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým strana sporu realizuje svoje procesné
práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom o možnosť
ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní. V
prípade pojednávania bez prítomnosti strany za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť
k odňatiu jej práva konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

22. Podľa § 101 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.06.2016 boli strany
sporu povinné prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Súd pokračoval

v konaní, aj keď boli strany nečinné. Ak sa riadne predvolaná strana nedostavila na pojednávanie ani
nepožiadala z dôležitého dôvodu
o odročenie, mohol súd vec prejednať v jej neprítomnosti; prihliadal pritom na obsah spisu
a dosiaľ vykonané dôkazy.

23. Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 11.05.2015
v neprítomnosti žalobcu, považoval žalobca za rozporný s vyššie uvedeným
§ 101 ods. 2 O. s. p. majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania
ide vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, že znemožnil strane realizáciu tých procesných práv, ktoré
jej poskytoval Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 30.06.2016. Takým procesným právom

strany sporu bolo aj právo majúce pôvod v samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2),
aby vec bola prejednaná v jej prítomnosti. To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v
neprítomnostistrany.Súdjealevždypovinnýtakútomožnosťstraneposkytnúť.Dôležitýdôvod,prektorý
sa strana nemohla zúčastniť pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť závažný
z hľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje, či stranou

tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci mu zúčastniť sa
pojednávania a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. Žalobca však Okresnému súdu
Zvolen doručil návrh na zrušenie nariadeného pojednávania len
z dôvodu, že nesúhlasil s rozhodnutím nadriadeného súdu o tom, či sú sudcovia Okresného súdu
Zvolen vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Netvrdil žiadny dôležitý dôvod, ktorý by mu bránil

zúčastniť sa pojednávania nariadeného na 11.05.2015 , na ktoré mu bolo doručené predvolanie dňa
22.04.2015 (viď doručenka na č. l. 200 spisu). Žalobcom tvrdený dôvod, pre ktorý by nemal okresný
súd pojednávať, správne okresný súd vyhodnotil ako nebrániaci pojednávaniu veci vzhľadom na to, že
o námietke zaujatosti proti sudcom Okresného súdu Zvolen už v tom čase nadriadený súd právoplatnerozhodol. Vzhľadom na tieto zistenia odvolací súd dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý
prejednal
a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu, bol v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. platného a účinného do 30.

06. 2016 a nie je možné ho hodnotiť ako nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa žalobcovi odňala možnosť
konať pred súdom.

24. Účasť na pojednávaní je právo, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné

chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom
v konaní, ktorých tvrdená existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku
uplatňovaného žalobcom v návrhu.

25. Žalobca mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania

dňa 11.05.2015, ak bolo predvolanie tak žalobcovi ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené dňa
22.04.2015, teda s dostatočným predstihom. Žalobca, ako i jeho právny zástupca mal dostatočný čas na
prípravu pojednávania a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi
sa v spise, vrátane podaní žalovaného.

26. V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie žalobcu, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol žalobca riadne a včas
predvolaný. Žalobcovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa
verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami

žalovaného a podobne (viď aj ust. § 44 ods. 1 O. s. p. platné a účinné do 30.06.2016).

27. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne
oboznámením sa s exekučnými spismi Okresného súdu Zvolen, a to sp. zn. 23Er/34/2011,
24Er/145/2011, 23Er/276/2011, 25Er/626/2011, 20Er/583/2012, 25Er/59/2011, 27Er/140/2011,

22Er/567/2011, ktoré ako jediný dôkaz výslovne žiadal aj žalobca, a ktoré spisy boli aj v rámci
exekučnéhokonaniakdispozíciižalobcuakooprávnenému.Žalobcaprávevychádzajúczobsahutýchto
exekučných spisov vychádzal aj pri podaní návrhu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
Odvolací súd preto opätovne zdôrazňuje, že v prípade, ak by žalobca využil svoje vyššie uvedené práva,
mal by možnosť oboznámiť sa

s vyššie uvedenými exekučnými spismi, ako aj s písomným podaním žalovaného, adekvátne na ne včas
reagovať pred rozhodnutím vo veci samej. Okresný súd neporušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny
proces.

28. Ak naviac žalobca v odvolaní poukazuje na to, že nebol oboznámený s vyjadrením žalovaného, čím

došlo k porušeniu § 114 ods. 2 O. s. p., pokiaľ práve v tomto vyjadrení
k návrhu žalovaný vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nemal možnosť žalobca reagovať,
odvolací súd poznamenáva, že uvedené skutkové tvrdenia sa nezakladajú na pravde, nakoľko k
zamietnutiu návrhu nedošlo v dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania, naopak, okresný súd
nepovažoval uplatňovaný nárok za premlčaný a k jeho zamietnutiu došlo pre jeho zrejmú nedôvodnosť.

Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného, odvolací súd poznamenáva, že uvedené vyjadrenie bolo obsahovo
zhodné s jeho vyjadrením v nespočetnom množstve prebiehajúcich konaní, v ktorých boli žalobcovi
doručené vyjadrenia žalovaného, vrátane vyjadrenia zo dňa 04.06.2013, ktoré bolo v predmetnej veci
žalobcovi doručené dňa 06.09.2013 (viď doručenka č. l. 130 spisu) a s argumentáciou žalovaného v
čase rozhodovania ako už aj v čase, kedy mu bolo doručené predvolanie na verejné pojednávanie, bol

nepochybne oboznámený. Argumentácia žalovaného vo všetkých prebiehajúcich ako aj už ukončených
konaniach vo veci nároku žalobcu proti žalovanému na plnenie o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, sa nemenilo, preto ani z tohto dôvodu nie je možné vyhodnotiť, že bol akýmkoľvek
spôsobom porušený princíp kontradiktórnosti konania. Nejde o vadu konania, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

29. I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravenévnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý

rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

30. Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 30.06.2016 ukladal stranám povinnosť označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o
tom, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s.
p.), a nie strán sporu. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo
strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

31. Keďže odvolací súd má za to, že žalobcovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred

súdom,resp.jehoprávonakontradiktórnysúdnyprocesasúčasnevovecirozhodolzákonnýanestranný
sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

32. Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný
postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia
v exekučnom konaní a súčasne vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci k prieťahom nedošlo, nemal
za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci považoval
za nadbytočné.

33.Právnyzáverokresnéhosúduspočívajúcivtom,žeexekučnýsúdnebolzákonnou15dňovoulehotou
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku viazaný v prípade, ak bola žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá, považuje odvolací súd za vecne správny.

34. Žalobca v návrhu na začatie konania za nesprávny úradný postup okresného súdu označil nevydanie
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a
súčasne namietal vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok - nelegálneho

postupu vykonaním opätovného posúdenia práv navrhovateľa. V prejednávanej veci bolo zistené, že
k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia exekútora na vykonanie exekúcie
došlo po dvoch mesiacoch až ôsmich mesiacoch od podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, a to v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 25Er 626/2011, kedy bola
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená okresnému súdu

dňa 07.07.2011 a táto žiadosť bola exekučným súdom zamietnutá uznesením zo dňa 20.03.2012. V
exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 25Er 59/2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
navykonanieexekúciedoručenáokresnémusúdudňa19.01.2011atátožiadosťbolaexekučnýmsúdom
zamietnutá uznesením zo dňa 14.03.2011. V exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 27Er 140/2011 bola
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená okresnému súdu dňa

11.02.2011 a táto žiadosť bola exekučným súdom zamietnutá uznesením zo dňa 12.05.2011.

35. Vo všetkých ostatných exekučných konaniach, ktoré boli vedené pred Okresným súdom Zvolen
pod sp. zn. 23Er/34/2011, 24Er/145/2011, 23Er/276/2011, 20Er/583/2012, 22Er 567/2012, bola žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá do 15 dní.

36. V zmysle Exekučného poriadku účinného v čase začatia predmetných exekúcií, lehota 15 dní od
doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku neplatí, ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo v návrhu, alebo exekučného titulu zozákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR
č. k. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14.12.2012, v ktorom sa uvádza, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku v znení účinnom v relevantnom čase, lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zisťuje rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo
exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Aj Ústavný
súd SR konštatoval, že okresný súd zákonnou 15-dňovou lehotou z tohto dôvodu nebol viazaný. Ak teda
okresný súd touto lehotou v prípade, ak žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol, nie je viazaný, nemohlo z jeho strany dôjsť k jej porušeniu, a nemožno hovoriť
o tom, že súd nerozhodol v zákonnej lehote. Odvolací súd teda na podporu tvrdení uvedených v
odôvodnení rozhodnutia okresného súdu poznamenáva, že zo slovného a logického výkladu ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania vyplýva, že lehota 15
dní sa vzťahuje len na vydanie poverenia; pokiaľ súd zamietol návrh na vydanie poverenia, táto lehota
neplatí, čo je dané zrejme tým, že súd pre posúdenie žiadosti o vydanie poverenia a podkladov na

vykonanie exekúcie potrebuje dlhší čas, než na vydanie poverenia.

37. Iné je však posúdenie, či je možné vyhodnotiť, že ak k vydaniu tohto rozhodnutia došlo po 2 až 8
mesiacoch od podania žiadosti, či konal okresný súd neprimerane dlho
a spôsobil tým prieťahy v konaní. Aj odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania

o žiadosti súdneho exekútora v trvaní 2 až 8 mesiacov nie je neprimeraná, najmä
s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému ako aj odvolaciemu súdu je
z jeho rozhodovacej činnosti známe, že žalobca podával žiadosti o udelenie poverení na vykonanie
exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom
na čo musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu,

ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Je preto zrejmé, že
vyššie uvedenú lehotu je možné považovať za akceptovateľnú. Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom
rozhodnutí poukazuje na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyslovil,
že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama
o sebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahovpodľačl.48ods.2ÚstavySR(napr.I.ÚS42/01).Vprejednávanomprípadenedošlokžiadnym
prieťahom v konaní zo strany exekučného súdu a vydanie rozhodnutia

o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po 2 mesiacoch až 8 mesiacoch od doručenia tejto žiadosti
na exekučný súd je v súlade s právom žalobcu na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov.

38. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať ani postup okresného súdu, ktorý po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského

rozsudkupristúpilkriešeniuotázky,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretej,resp.platnej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj
povinnýriešiťotázku,čiprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženáplatneuzavretourozhodcovskou
zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Takýto právny záver vyplýva

z nespočetného množstva rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, napr. 3Cdo 385/2012,
6Cdo 228/2011, 6Cdo 105/2011, 5Cdo 230/2011, 1Cdo 54/2013 a iné.

39. Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o

porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí
s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho
nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je

v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu
zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody apríčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne
splnenie všetkých troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a

to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či
nemajetkovej ujmy,
resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden
z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v
konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom

konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by
prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

40. Žalobca však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd

vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom
a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil
stranám realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak ich procesnú
aktivitu, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v
potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. §

157 ods. 2 O. s. p. platného a účinného do 30.06.2016 aj správne a presvedčivo odôvodnil.

41. Ak žalobca v odvolaní okresnému súdu vytýka, že tento nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, je nevyhnutné zdôrazniť, že okresný súd
zamietol návrh žalobcu, nakoľko nemal za preukázaný jeden z kumulatívne vyžadovaných zákonných

predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupným
postupom.Pretovdôsledku,žesaotázkouvznikuškodyokresnýsúddôvodnenezaoberal,byvykonanie
dokazovania ohľadne výšky tejto škody znaleckým posudkom bolo nadbytočné, nehospodárne a
neúčelné. Odvolací súd nepovažoval ani túto námietku žalobcu za dôvodnú.

42. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne
a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že nárok

žalobcu nie je dôvodný.

43. Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvej inštancie,
a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, a to vrátane

súvisiaceho výroku o náhrade trov konania (§ 367 ods. 2 CSP). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade
trov konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1
O. s. p., teda podľa úspechu v konaní v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy do 30.06.2016.

44. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 296 ods. 2 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP, teda podľa pomeru úspechu v odvolacom konaní. Žalobca nebol v odvolacom
konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému, ktorý úspešný
v odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené, a ktoré by
predstavovali účelne vynaložené výdavky žalovaného ( § 251 CSP ), nevznikli. Na základe uvedeného
odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

45. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).