Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 19, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/239/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2612208519
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2612208519.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobcov: 1/ V. F., F. Y., L. XXX/XX, 2/ JUDr.
K. Q., PhD., F. Y., Q. XXXX/X, obaja zastúpení advokátom: Mgr. Tomáš Szabo, Bratislava, Radvanská
22, proti žalovanej: Y. T., L., A. XXX/XX, zastúpenej advokátom: Mgr. Milan Sadloň, Senica, Viliama
Paulínyho Tótha 30, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica
z 31. októbra 2012 č. k. 5C/144/2012-76 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie: I. uložil žalovanej povinnosť do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku doručiť žalobcom 1/ a 2/, E. Q., bytom M. L. XXX, F. Y., Obecnému úradu v
Borskom Mikuláši a Okresnej prokuratúre v Senici ospravedlnenie vlastnoručne podpísané žalovanou v
znení: „Ospravedlňujem sa pánovi V. F. a pánovi JUDr. K. Q., PhD. za to, že som neoprávnene zasiahla
do ich občianskej cti tým, že som v liste zo dňa 18. marca 2011 na ich adresu uviedla, že spolu s ďalšími
osobami kradnú, klamú a robia podvody. Tieto moje výroky sa nezakladajú na pravde,“ II. žalovanej uložil
povinnosť do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku doručiť žalobcom 1/ a 2/, zamestnancom Obecného

úradu Borský Mikuláš T. H. a U. H., na adresu ich zamestnávateľa, ospravedlnenie vlastnoručne
podpísané žalovanou v nasledovnom znení: „Ospravedlňujem sa pánovi V. F. a pánovi JUDr. K. Q., PhD.
za to, že som neoprávnene zasiahla do ich občianskej cti tým, že som dňa 4. augusta 2011 na ich adresu
uviedla, že spolu s ďalšími osobami kradnú, klamú a robia podvody. Tieto moje výroky sa nezakladajú
na pravde;“ III. žalovanej tiež uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 1.500 eur a žalobcovi 2/ sumu
1.000 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a IV. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom
náhradu trov právneho zastúpenia 367,96 eur advokátovi žalobcov a iné trovy konania v sume 111 eur

žalobcovi 1/ a 96 eur žalobcovi 2/, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil (súd prvej inštancie) právne použitím § 11, § 13 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho zákonníka), keď z vykonaného dokazovania vyvodil
právny záver o dôvodnosti podanej žaloby žalobcov, keďže vyjadrením žalovanej došlo k závažnejšiemu
porušeniu občianskej cti a dobrej povesti žalobcov vo sfére občianskoprávnych vzťahov, keď žalovaná
svojimi ústnymi a písomnými vyjadreniami neoprávnene obvinila žalobcov z páchania závažnej trestnej
činnosti, pričom tieto vyjadrenia nevyslovila len v okruhu účastníkov konania, ale v písomnej forme a

bez akéhokoľvek preukázania pravdivosti svojich tvrdení ich zaslala i ďalšej osobe, orgánu miestnej
samosprávy v mieste bydliska žalobcov a tiež Okresnej prokuratúre v Senici, konala pri tom len v afekte
a v dôsledku hnevu, ale cielene a premyslene, s úmyslom žalobcom poškodiť. Súd prvej inštancie ďalej
dôvodil, že žalobcovia nemajú možnosť sami očistiť svoju povesť, ktorú doteraz požívali, lebo nemôžunavštevovať všetkých svojich príbuzných, priateľov a známych alebo zastavovať na ulici spoluobčanov a
vysvetľovať im podstatu sporu so žalovanou, ktorý v žiadnom prípade nemá základ v páchaní akejkoľvek
trestnej činnosti žalobcov. Súd prvej inštancie taktiež vyhodnotil, že uloženie žalovanej „len“ povinnosti

ospravedlniť sa žalobcom, nebude postačujúce na to, aby si žalovaná dostatočne uvedomila dopad
svojho konania a v budúcnosti sa podobných vyjadrení vyvarovala, preto jej uložil i povinnosť zaplatiť
žalobcom nemajetkovú ujmu - žalobcovi 1/ sumu 1.500 eur a žalobcovi 2/ sumu 1.000 eur. O trovách
konaniarozhodolsúdprvejinštanciepodľa§142ods.1O.s.p.(zákonač.99/1963Zb.vzneníneskorších
zmien a doplnení - Občianskeho súdneho poriadku), tak, že právo na ich náhradu priznal žalobcom

a povinnosť zaplatiť im ju uložil neúspešnej žalovanej a to v sume 367,96 eur (ako trovy právneho
zastúpenia) k rukám advokáta žalobcov a v sume 111 eur (ako iné trovy konania - súdny poplatok)
žalobcovi 1/ a 96 eur žalobcovi 2/.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná, ktorá navrhla, aby ho odvolací
súd zrušil a žalobe žalobcov nevyhovel. Uviedla, že súd prvej inštancie jej nedal dostatočný priestor, aby

preukázala, že sa oprávnene domnieva, že to, čo povedala a napísala o žalobcoch je pravda, pretože
je to jej osobná skúsenosť. Dodala, že sudkyňa ju nevypočula, pri jej vyjadrení ju zastavila, výroky,
ktoré uviedla o žalobcoch vychádzali z jej osobnej skúsenosti a sú iba vo vzťahu k sporu o predkupné
právo. Konanie žalobcov považuje za podvodné a v rozpore s platným právom. Na pojednávaní chcela
vysvetliť, že jej výroky boli len v spojitosti s tým, ako sa žalobca 2/ správa k nej v majetkových sporoch

a on sám jej výroky vyprovokoval, túto možnosť však nemala (vysvetliť), keď jej sudkyňa povedala, že
ju jej majetkové problémy nezaujímajú.

3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrili obaja žalobcovia, pričom navrhli, aby odvolací súd odvolanie
žalovanej odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. d) O.s.p.. Rozsudok súdu prvej inštancie považujú za

správny po vecnej i právnej stránke. Žalovaná v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, ktoré by
mohli viesť k inému rozhodnutiu vo veci, nenamieta ani výšku priznanej nemajetkovej ujmy. Dôvodili, že
žalovaná v odvolaní potvrdzuje svoje urážlivé výroky a obvinenia, ktoré na adresu žalobcov vyslovila,
resp. napísala. Poukázali na to, že existencia iného sporu, predmetom ktorého je určenie neplatnosti
kúpnych zmlúv, neospravedlňuje žalovanú pred jej výrokmi, neobstojí snaha žalovanej vyviniť sa z jej

protiprávneho konania odkazovaním na iné súdne konanie.

4. Krajský súd v Trnave rozsudkom z 11. marca 2014 sp. zn. 10Co/140/2013 <.“ (viď publikáciu „Občiansky zákonník I, Števček a kol., C. H. Beck, 2015, str. 83.). Obdobné sú
právne úvahy aj autorov ďalších odborných publikácií (viď napríklad „Občiansky zákonník“, Jaromír
Svoboda a spol., Eurounion, 2005, str. 42). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu bolo z týchto

dôvodov potrebné mať za to, že v preskúmavanej veci došlo k nemajetkovej žalobcov. V dôsledku
konania žalovanej došlo k ohrozeniu cti, dôstojnosti a dobrého mena žalobcov 1/ a 2/, pričom nebolo
nevyhnutné, aby k zníženiu ich vážnosti v spoločnosti zároveň skutočne došlo. S prihliadnutím na vyššie
uvedené je zrejmé, že medzi neoprávneným konaním žalovanej objektívne spôsobilým zasiahnuť do
osobnostných práv (označujúcim žalobcov za zlodejov, podvodníkov a „kmínov“) a nemajetkovou ujmou

žalobcov chápanou tak, ako je to uvedené v bode 4.2., je vzťah príčiny a následku. Podľa právneho
názoru dovolacieho súdu nezohľadnil odvolací súd pri svojich právnych úvahách náležite tú skutočnosť,
že neoprávneným konaním žalovanej objektívne spôsobilým zasiahnuť do osobnostných práv žalobcov
bol dotknutý nielen záujem štátu, ale tiež záujem žalobcov. Vyjadrením žalovanej, že žalobcovia
páchajú trestnú činnosť, bola v istom zmysle „narušená rovnováha“ ich vzájomného osobnostného

vzťahu. Žalovaná sa dopustila konania spôsobilého „ponížiť“ ich v očiach iných osôb. Samo rozhodnutie
priestupkového orgánu ale bez ďalšieho nemá bezprostredný dopad na vzájomný osobnostný vzťah
subjektu a objektu zásahu. Sankcia za priestupok proti občianskemu spolužitiu vo forme pokarhania
neznamená,žeten,ktoinéhourazilsa(čiuždobrovoľne,alebozdonútenianiektorýmorgánom)„ponížil“
a za svoje konanie sa urazenej fyzickej osobe (minimálne) ospravedlnil. V okolnostiach prejednávanej

veci teda odvolací súd náležite nevysvetlil, ako sa - podľa jeho názoru - dosiahla rovnováha vzájomného
osobnostného vzťahu účastníkov konania samotným pokarhaním žalovanej, navyše, len za jeden zo
žalovaných skutkov a len za konanie voči jednému zo žalobcov.8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených

práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204

ods. 1 v čase podania odvolania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a § 202 OSP,
akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1
OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.

2 písm. f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1

CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dôvodné potvrdiť (§ 381 ods. 1 CSP).

10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Odvolací súd po opakovanom preskúmaní napadnutého rozsudku (rozsudok Krajského súdu v
Trnave z 11. marca 2014 sp. zn. 10Co/140/2013 bol dovolacím súdom zrušený) z hľadísk žalobkyňou

uplatnených odvolacích dôvodov sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie,
s právnym posúdením. Odvolanie žalovanej nemožno považovať za opodstatnené, lebo súd prvej
inštancie úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané a vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa svojej úvahy v súlade s
§ 132 a nasl. O.s.p. účinného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, na zistený skutkový stav aplikoval

relevantné právne predpisy.

12. Skutočnosti a námietky, ktoré žalovaná uviedla v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosťnapadnutéhorozsudkuzhľadiskazistenýchskutočností aprávnychzáverovkuktorýmdospel
súd prvej inštancie a neumožňujú ani záver o vadách konania, v dôsledku ktorých by stranám bola

odňatá možnosť konať pred súdom.

13. Odvolací súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bol viazaný názorom
dovolacieho súdu uvedenom v odôvodnení jeho uznesenia zo dňa 6. júna 2016 sp. zn. 3Cdo/293/2015.

14. Ustanovenie § 11 až § 16 O.z. upravujú právo na ochranu osobnosti ako jednotné právo
zabezpečujúce v občianskoprávnej oblasti rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný
slobodný rozvoj. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu

jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie
(§ 13 ods. 1 O.z.). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba
tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 O.z.). Z citovaných ustanoveníObčianskeho zákonníka ako to konštatoval aj dovolací súd vyplýva, že predpokladmi úspešného
uplatnenia práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, že: a) došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnosti; b) tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach,

c) medzi konaním neoprávnene zasahujúceho subjektu a vzniknutou nemajetkovou ujmou je vzťah
príčinnej súvislosti. Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne; pokiaľ z nich nie je splnený čo
i len jeden je vylúčené uplatnenie sankcie podľa § 13 O.z.. Základnou hmotnoprávnou podmienkou
pre vznik osobitných občianskoprávnych sankcií v zmysle § 13 O.z. teda je objektívna spôsobilosť
zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v buď porušení alebo i len ohrození osobnosti fyzickej

osoby. Tento znak je daný, ak zásah do cti alebo dôstojnosti fyzickej osoby je v konkrétnom prípade
objektívne, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu spôsobilý ohroziť uvedené chránené hodnoty
ľudskej osobnosti. Pri konštrukcii, ktorá bola zvolená v ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
nie je významná subjektívna stránka, teda to, ako určitá fyzická osoba zo svojich subjektívnych hľadísk
vníma určité konanie a jeho dôsledky. Objektívne spôsobilé zasiahnuť do chránených osobnostných
práv je konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej situácii negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu

ako nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti u spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého
ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti. Vzhľadom na to, že právna úprava ochrany osobnosti je
založené na objektívnom princípe, nevyžaduje sa, aby na strane pôvodcu zásahu existoval úmysel
priamy alebo nepriamy, alebo nedbanlivosť, či už vedomá alebo nevedomá. V dôsledku toho môže byť
uvedený znak daný aj v prípade mimovoľného konania alebo konania zo žartu a napokon aj konanie

v dobrej viere, pri ktorom si konajúci neuvedomuje objektívnu spôsobilosť svojho konania zasiahnuť
do osobnosti inej fyzickej osoby. O vzťah príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom objektívne
spôsobilým negatívne zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich fyzickú a morálnu integritu osobnosti a
vznikom jej nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo aspoň ohrození chránených osobnostných
práv ide vtedy ak ujma je dôsledkom zásahu.

15. Objektívne spôsobilé zasiahnuť do chránených osobnostných práv je každé také konanie, ktorého
dôsledky by v rovnakej situácii negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo
zníženia jej vážnosti alebo aj len hrozili možnosťou nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v
spoločnosti. Podľa názoru dovolacieho i odvolacieho súdu nesie vyjadrenie žalovanej, ktorá na adresu

žalobcov uviedla, že kradnú, klamú a robia podvody a toto vyjadrenie v písomnej podobe oznámila
obecnému úradu a okresnej prokuratúre a ústne sa takto vyjadrila v prítomnosti dvoch zamestnancov
obecného úradu znaky konania objektívne spôsobilého zasiahnuť do cti a dobrého mena každej inej
fyzickej osoby v obdobnej situácii. Objektívnu spôsobilosť jej konania zasiahnuť do cti a dôstojnosti
potvrdilo i rozhodnutie priestupkového orgánu, ktoré konštatovalo, že žalovaná urazila žalobcu 1/.

16. Pre samotný vznik práva na poskytnutie morálneho zadosťučinenia je postačujúce čo i len ohrozenie
chránených osobnostných práv, t.j. reálna možnosť, že určité konanie objektívne má alebo môže mať za
následok napríklad zníženie vážnosti fyzickej osoby alebo ujmy na jej cti tak ako to bolo konštatované
v rozsudku NS SR z 27. marca 2001 sp. zn. MCdo/46/2000.

17. Odvolací súd v súlade s názorom dovolacieho súdu dospel k záveru, že v preskúmavanej veci došlo
k nemajetkovej ujme žalobcov, keď v dôsledku konania žalovanej došlo k ohrozeniu ich cti, dôstojnosti a
dobrého mena. Odvolací súd zhodne s právnym názorom uvedenom v napadnutom rozsudku má za to,
že bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcov konaním žalovanej. Žalovaná nikdy svoje konanie

nepoprela, i z odvolania vyplýva, že na svojich vyjadreniach na osoby žalobcov zotrváva.

18. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k
správnemu záveru, že v prípade daného zásahu nemožno považovať zadosťučinenie a ospravedlnenie
za postačujúce. Okolnosti, za ktorých došlo k zásahu a rozsah ním vyvolanej ujmy na jednotlivých

osobnostných právach žalobcov opodstatňujú záver, že konaním žalovanej bola v značnej miere
znížená dôstojnosť žalobcov, ale tiež dotknutá ich vážnosť. Žalobcovia majú preto popri ospravedlnení
i právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o posúdenie správnosti záveru o určení
výšky tejto náhrady súd prvej inštancie postupoval správne, keď prihliadol na závažnosť vzniknutej
ujmy aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Nakoľko samostatné jednotlivé súčasti

osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje ochranu § 13 O. z. (ľudská dôstojnosť,
česť, meno, vážnosť) sú hodnoty, ktoré v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, nemožno výšku
náhrady v konkrétnom prípade zisťovať žiadnym výpočtom. Neoceniteľnosť jednotlivých stránok ľudskej
osobnosti ale ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť výšku náhrady nemajetkovej ujmyspôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť a to
spôsobom, ktorý uvádza zákon s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 O. z.). Odvolací súd mal taktiež za to, že spomedzi okolnosti,

za ktorých došlo k zásahu je potrebné prihliadnuť na to, že pravde sa priečiace údaje uverejnené
žalovanou v listoch adresovaných obecnému úradu, okresnej prokuratúre a osobne vyslovené pred
zamestnancamiobecnéhoúraduzasiahlidomimoriadnecitlivejoblastiživotažalobcov,doichobčianskej
bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti. Súd prvej inštancie rozhodol správne, keď priznal náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch a to žalobcovi 1/ vo výške 1.500 eur a žalobcovi 2/ vo výške 1.000

eur a to po splnení určitých zákonom kvalifikovaných podmienok. Výšku náhrady tohto zadosťučinenia
určil súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky zadosťučinenia v peniazoch
nestanovuje. Ustanovenie § 13 ods. 1 O. z. stanovuje len, že zadosťučinenie má byť primerané. Určenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou úvahy súdu, ktorý sa pri tejto úvahe musí riadiť
dvoma v zákone taxatívne stanovenými kritériami a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých

k porušeniu práva došlo a z týchto musí pri svojom rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch vychádzať. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy dostatočne
odôvodnil.

19. Odvolací súd sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a to pokiaľ ide o písomné

ospravedlnenie stanovené vo výrokoch I/, II/ tak i o nemajetkovú ujmu vyjadrenú v sume 1.500 eur
žalobcovi 1/ a 1.000 eur žalobcovi 2/. Za vecne správne považoval i rozhodnutie v časti trov konania a
preto rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil.

20. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 255

ods. 1 CSP a v konaní plne úspešným žalobcom 1/ a 2/ priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov
odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá
v súlade s § 262 ods. 2 CSP súdny úradník.

21. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)