Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 29, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6CoE/243/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309221657
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Sládok
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2309221657.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Sládka a sudcov JUDr. Jána
Mihala a JUDr. Rastislava Kresla v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598, Bratislava, Pribinova 25, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., IČO: 36 865
141, Bratislava, Pribinova 25, konajúcou JUDr. Martinom Máčajom, a tiež AK Fridrich Paľko, s.r.o., IČO:
36 864 421, Bratislava, Grösslingova 4, konajúcou doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému:

M. W., nar. X.XX.XXXX, bytom X. č. XXX/X, Z. X., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý,
Bratislava, Záhradnícka 60, o vymoženie uloženej povinnosti vo výške 244,83 Eur s prísl. a ďalšie trovy
exekúcie,oodvolaníoprávnenéhoprotiuzneseniuOkresnéhosúduGalantapodč.k.24Er/1023/2009-34
zo dňa 15. júna 2012 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie a Ústavnému súdu Slovenskej republiky z a m i e t a .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Odvolací súd odvolanie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS o d m i e t a.

IV. Povinnému a súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nepripustil vstup Združenia na ochranu finančného
spotrebiteľa OFS, do exekučného konania ako vedľajšieho účastníka. zastavil exekúciu vedenú pred
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., pod spisovou značkou EX 11827/09 a súčasne
zaviazal oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 40,- Eur, a to do
troch dní odo dňa právoplatnosti predmetného uznesenia. Toto rozhodnutie právne odôvodnil použitím

ustanovení § 37 ods. 1, 2, 3, § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2, § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 2,§
203 ods. 1, 2, 3 E. p. (zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
účinnom do 30. júna), ust. § 45 ods. 1 až ods. 3, § 40 ods. 1 písm. a) ZoRK (zákona č.244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení), ust. § 93 ods. 1 až 4, § 251 ods. 4
O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom do 30.6.2016) ust. § 1 ods.
1,2, § 2 písm. a) a písm. b), § 3 ods. 2, ZoSÚ 2001 (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch v znení účinnom a platnom v čase uzavretia zmluvy, t. j. do 31.12.2007), ust. § 25 ods. 1
a 2 ZoSÚ 2010 (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení), ust. § 3 ods. 1, §
52 ods. 1 až ods. 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r), ods.5, § 54 ods. 1 a 2 O. z. (zákon č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení účinnom do 31. decembra2007), § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 21a, §
22 ods. 1, § 26 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v

znení vyhlášky MS SR č. 141/2008 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška MS SR č. 288/1995 Z.
z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení vyhlášky MS SR č. 405/2006 Z. z.(ďalej len„Vyhláška“),akoiodkazomnaSmernicuRady93/13/EHSzodňa5.apríla1993onekalýchpodmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) - jej článok 2 písm. a), článok 3 ods.1 a ods. 2, článok
6 a bod 1 písm. q) jej prílohy, resp. i rozsudky ES vo veciach C-240/98, C-243/2008 a C-168/2005.

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie ozrejmil, že poverením súdu prvej inštancie č.
5202 062660* zo dňa 17. decembra 2009 bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD., poverený
vykonaním exekúcie na základe návrhu oprávnenej o vymoženie 244,83 eur s príslušenstvom a trov
exekúcie, a to na základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 00747/09 vydaného
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. v Bratislave

dňa 25. septembra 2009. Vecne mal predovšetkým za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský
vzťah na základe Zmluvy o úvere č. 2370528 uzatvorenej dňa 25. júla 2008 medzi oprávnenou a
povinným ako spotrebiteľom (ďalej len „Zmluva“). Rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej
zmluvy oprávnenej bolo potrebné považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a tak aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku
sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou príslušného dojednania (z čl. 17 Všeobecných obchodných

podmienok - VOP) bolo praktické nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského
úveru) riešiť spory vzniknuté zo zmluvy pred rozhodcovským súdom, a to tým skôr, ak povinný (v
pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami osobitne nevyjednal, možnosť eliminovať takéto pre neho
nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemal, z ktorého dôvodu sa prieči dobrým mravom, a preto je

neprijateľná a teda aj neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka potom nemohla ani založiť právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade takejto
doložky preto nebol spôsobilým exekučným titulom. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 1,
keďže k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávnenej.

2. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia a vrátenie
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci
(§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
(§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav,

pretože nevykonal náležité dokazovanie, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). V rozsiahlom odôvodnení svojho odvolania sa
oprávnený venoval každému odvolaciemu dôvodu osobitne.
3. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. argumentoval tým, že súd nesprávnou
a ústavne nesúladnou interpretáciou sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmavanie exekučného titulu. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa vmanévrovaním veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul
zrušený. K takémuto postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Súd je pritom limitovaný ust. § 40 v spojení

s § 43 ZoRK. Exekučný súd ale nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. ZoRK a nekoná teda o
zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci. V rámci princípu právnej istoty
nemôže všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom
rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle
zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase tam, kde to platné právo zaraďuje. Ochranu práva,

na ktorú existovala § 40 a nasl. ZoRK vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť dodatočne
po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia
exekučným súdom. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného
procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné
práva spojené s právom na súdnu ochranu a s právom na spravodlivý súdny proces. Povinnosťou

všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis povoľuje dvojitý výklad jeden ústavne konformný
a jeden ústavne nekonformný vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Odvolateľ
ďalej zdôraznil aj problém plynutia času s tým, že § 41 ZoRK stanovuje lehotu, v ktorej účastník
konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku s cieľom zabezpečiť právnu istotu.
Právna úprava, ktoré umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí,

je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zákonodarca priznal všeobecným súdom
právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd už nebol povinný zaoberať sa skúmaním či príslušnédeklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané s právnymi predpismi. Exekučný súd
musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Rozsudkom

rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako ako je viazaný rozsudkom všeobecného
súdu. V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora nie
je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť, teda skutkové a právne závery rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť,
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.

4. Ak sa súd nestotožní s interpretáciou obsiahnutou v úvodnej argumentácii odvolania, oprávnený
žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá
Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. Z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II.ÚS 269/09 zdôraznil, že ak účastník konania

podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy
sústavou, má súd možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetliť, prečo
považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá
vec ústavnému súdu.

5. K odvolaciemu dôvodu, že v danej veci sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, odvolateľ uviedol, že súd interpretoval a aplikoval označené ustanovenie tak, ako keby
upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK. Ust. § 45 ods. 2 ZoRK ale explicitne
upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku

rozhodcovského súdu. Vyslovil názor, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania
realizovaného na základe takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

6. K odvolaciemu dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom
odvolateľargumentovaltým,žesúdignorovalvšetkyprocesnézásadysúdnehorozhodovaniavprávnom

štáte spojené s exekučnom vecou. Predovšetkým súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia
konania na návrh, rovnosť účastníkov, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, v ktorých je zakotvený všeobecný zákaz diskriminácie a tvrdil, že tento
zákaz je nutné aplikovať i na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny

proces, práva vlastniť majetok ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. V
danom prípade exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a oprávneným na
strane druhej. Oprávnený mal pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne, pričom v okolnostiach daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti,
ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Tieto odlišnosti v

zaobchádzaní odvolateľ videl v tom, že súd nevypočul oprávneného, neoboznámil oprávneného so
stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s
postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z
možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o
úvere. Postupom exekučného súdu došlo i k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti

súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. V súvislosti s ústavnou
potrebou aplikácie relevantných právnych noriem oprávnený poukázal na to, že exekučný súd založil a
odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa
práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce
závery formujúce konečné rozhodnutie. Smernica totiž nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a

nemá ani priamy účinok. Za neprípustné a nemožné označil tiež, ak súd svoje rozhodnutie založil na
viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, ktoré nemajú všeobecnú záväznosť, keďže ich adresátom
nebol členský štát. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do
takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb
v porovnateľnom postavení. Odvolateľ namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,

argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť ovplyvniť
prípravu obsahu jeho rozhodnutia. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý proces
a osobitne s dodržaním zásady o rovnosti zbraní. Právo na kontradiktórne konanie v sebe zahŕňa
nielen možnosť predložiť dôkazy, ale zároveň aj oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmialebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Oprávnený pritom nebol
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach.
Nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a

nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Exekučný súd napadnutým
rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a
úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania, čo je v podmienkach právneho štátu neprípustné a porušuje právo
na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

7. K dôvodu odvolania, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, odvolateľ argumentoval tým, že
súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti ako by vykonal dokazovanie, pričom
ale dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia
skutočného stavu. Ak by sa i postup súdu považoval za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie
nebolo vykonané zákonným spôsobom, keďže účastníci nemali možnosť sa k vykonaným dôkazom

vyjadriť a navrhnúť ďalšie dokazovanie. Postupom súdu tak bola účastníkom odňatá možnosť konať
pred súdom.

8. Ako posledný odvolací dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti argumentoval tým, že aj v prípade, ak by sa akceptoval

názor súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, táto právomoc by nebola bez obmedzení, keďže
právoplatný rozhodcovský rozsudok je záväzný pre účastníkov a všetky orgány a o rovnakej veci sa
nemôže pojednávať znova. Rozsah oprávneného prieskumu exekučného súdu vymedzuje odvolateľom
cit. ust. § 45 ZoRK, v ktorom nie je obsiahnuté oprávnenie preskúmavať rozhodcovské rozhodnutie. S
poukazom na § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK zdôraznil, že súd nie je oprávnený skúmať súlad rozhodcovskej

doložky s dobrými mravmi, ale iba či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými
mravmi. Ak by odvolací súd napriek tomu usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť
rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdil, že táto je platná s poukazom na ust. § 53 ods. 1, 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka, keďže doložka nestanovuje, že spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom
konaní, účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd.

Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale reálnu a skutočnú a preto nejde o neprijateľnú podmienku.
Nie je možné sa pritom stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu
nevýhodné, resp. že by samo osebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Oprávnený vyslovil nesúhlas i s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a to napriek tomu, že prvostupňový

súd v preskúmavanom uznesení výslovne skonštatoval, že v danom prípade sa nejedná o zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že zmluva o úvere je absolútny obchod, na ktorú je nevyhnutné vždy
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Zmluva pritom obsahuje všetky podstatné náležitosti
úverovej zmluvy v zmysle § 497 Obchodného zákonníka a preto v nej nemusela byť ako podstatná
náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov, ako to podľa odvolateľa

aj nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd (hoci takúto argumentáciu prvostupňový súd
nepoužil). S poukazom na ust. § 2 písm. b) a § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch uzavrel, že
oprávnený neposkytuje klientom spotrebiteľské úvery na základe Zákona o spotrebiteľských úveroch.
V ďalšom odvolateľ poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a poplatkov
v súvislosti s poskytnutým úverom.

9. Následne po podaní odvolania súdu doručil oprávnený s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1
písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné
konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn.
odvolaciehosúdu)návrhkonanieprerušiťOprávnenýnapadolpriamuaplikáciusmernícEurópskejúniea

rozhodnutí Súdneho dvora EÚ všeobecným súdom a žiadal, aby sa súd zaoberal aj rozhodnutiami a tými
odôvodneniami Súdneho dvora EÚ, ktoré sú v prospech tvrdení oprávneného. Zdôraznil, že smernica
nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pričom právo členského štátu po uplynutí transpozičnej
lehoty musí byť v súlade s ustanoveniami smernice. Ak potom bola smernica prebratá do Slovenského
právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica

teda nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať. Podľa
odvolateľa prvostupňový súd sa vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadal a
nezdôvodnil prečo priamo aplikoval ustanovenia Smernice 93/13/EHS. Podľa odvolateľa tvrdenie súdu,
že Smernica rady 93/13/EHS považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskomkonaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne
presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal na znenia smernice v písm. q) ods. 1 prílohy
v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie

od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je
upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Podľa
odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a
nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere.
Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v

kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru
zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek
štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými

súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať
súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu
„neprijateľnázmluvnápodmienka“vkontexteSmernicerady93/13/EHS.Spoukazomnauvedenépotom
oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
rozhodol nasledovne:

10. „Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom
znení:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

11. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie sa odvolalo tiež Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa
OFS (ďalej len „OFS“), ktoré žiadalo, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že pripustí
vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania, alternatívne žiadalo napadnuté uznesenie zrušiť a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnilo si tiež náhradu trov konania, uviedlo však, že

uplatnené trovy konania vyčíslia na výzvu súdu. Združenie namietalo, že z odôvodnenia napadnutého
uznesenia nevyplýva, že by niektorý z účastníkov namietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka
do konania. Súd teda rozhodoval arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia a bez predpokladu, ktorý
vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p., pri absencii návrhu na takéto rozhodnutie. Takéto rozhodnutie
má črty súdnej svojvôle. OFS nesúhlasí s názorom súdu, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v

exekučnom konaní. S účinnosťou od 15.10.2008 bola do O.s.p. zavedená tzv. druhá skupina subjektov,
ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci podľa § 93 ods. 2 O.s.p.. Druhú skupinu účastníkov
legitimizuje na vstup do konania samotný zákon. V konkrétnom prípade ide o zákon č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Nastáva teda nová situácia, kedy pohnútkavedľajšieho účastníka k vstupu do konania nevyplýva zo subjektívneho záujmu na výsledku sporu, ale
vstup a pôsobenie vedľajšieho účastníka v súdnom konaní je výsledkom objektivizovanej zákonnej a
spoločenskej objednávky so zámerom chrániť vyššie sociálne princípy. Ide o jednu z foriem napĺňania

cieľov politiky EÚ pri zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov v zmysle článku 169 Zmluvy
o fungovaní EÚ a článku 38 Charty základných práv EÚ. OFS poukázalo na uznesenie Krajského
súdu Prešov 6CoE/179/2011 z 24.1.2012, ktorým KS Prešov zrušil uznesenie súdu prvého stupňa,
ktorým v exekučnom konaní nebol pripustený vstup vedľajšieho účastníka a dal záväzný právny názor
s poukazom na novú právnu úpravu, špecifiká spotrebiteľského práva a eurokonformný výklad ochrany

pred neprijateľnými podmienkami s tým, aby prvostupňový súd rozhodol z pohľadu materiálneho výkonu
spravodlivosti. V exekučných veciach má súd postupovať z úradnej moci v prípadoch, v ktorých EP
dáva právomoc rozhodnúť, ako je to v prípade rozhodnutia o zastavení exekúcie. OFS poukázal
aj na rozhodnutia iných exekučných súdov, ktoré v exekučných veciach s vedľajším účastníkom
(právnická osoba zameraná na ochranu spotrebiteľov) riadne konali. (OS Piešťany 6Er 84/2009-21
z 18.10.2011, OS Dolný Kubín 8Er/22/2011-30 z 3.4.2012, OS Dolný Kubín 10Er/124/2009-28 zo

6.6.2012, OS Humenné 12Er/82/2010-30 zo 7.2.2012, OS Humenné 12Er/714/2009-68 z 2.4.2012). S
poukazom na uvedené je vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania zákonný, odôvodnený a
spoločensky žiaduci, pretože: 1. priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách, nedokáže náležite argumentovať a brániť sa proti nezákonne vedeným
exekúciám; 2. súdy si dôsledne neplnia svoju funkciu ex offo zabezpečiť zákonný, spravodlivý a

nestranný (vylúčenie exekútora JUDr. Krutého - III. ÚS 322/2010) exekučný proces. Ak by mal súd aj
napriek týmto argumentom pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v exekučnom konaní
na ochranu spotrebiteľa, v ktorom sa vymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky navrhuje toto
konanie OFS podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ predložiť prejudiciálnu
otázku, formuláciu ktorej na výzvu súdu predloží. Ak by súd pri rozhodovaní o tomto odvolaní postupoval

obdobne ako vo veci OS Bardejov 1Er/436/2011 v uznesení z 20.4.2012, OFS poukazuje na skutočnosť,
že v prípade nepripustenia vedľajšieho účastníka do konania je odvolanie účastníka podľa O.s.p. vždy
prípustnéaniejemožnéaplikovaťust.§202ods.2O.s.p..Vopačnomprípadebybolonutnékonštatovať
odňatie práva účastníka na prístup k súdu (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.).

12. K odvolaniu oprávneného sa vyjadrila povinná písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie
doručené dňa 13.9.2013. Vo svojom vyjadrení povinná uviedla, že sa absolútne stotožňuje s uznesením
24Er/1023/2009-34, ktorým sa exekúcia zastavuje. Podľa názoru povinnej odvolanie voči uzneseniu
oprávneného Pohotovosť, s.r.o. v zastúpení Fridrich Paľko, s.r.o. je vo všetkých bodoch nezrozumiteľné
a absolútne neakceptovateľné. Ďalej uviedla, že v zmysle § 57 ods. 4 E.p. je exekútor povinný predložiť

vec súdu bezodkladne potom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie
exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie, a v tejto súvislosti odkázať na konštantnú judikatúru, z
ktorej vyplýva, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len
čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný
súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady

na vedenie takéhoto konania. Súd v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania môže kontrolovať
zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45
Zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého súd môže o. i. aj bez návrhu zastaviť exekučné
konanie, ak zistí že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, teda ak ide o

protiprávny výrok rozsudku rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu. Za nedovolené treba považovať
také plnenie, ktoré je výslovne zakázané alebo sa svojim obsahom alebo účelom prieči zákonnému
zákazu. Poukázala na nález Ústavného súdu SR II ÚS322/2010-37. Uviedla, že v odvolaní oprávnený
okrem iného spomína, že sporný úver nie je spotrebiteľský a riadi sa Obchodným zákonníkom. Je
to v rozpore s § 54 ods. 1 OZ a so zásadou „lex specialis derogat lex generalis“, pretože špeciálny

zákon o spotrebiteľských úveroch má prednosť. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú
pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo
jej zmeny. Na základe vyššie uvedených bodov žiada, aby súd potvrdil správnosť uznesenia sp. zn.
24Er/1023/2009 zo dňa 15.6.2013.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení účinnom od 1. júla 2016 - ďalej len „C.s.p.“), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§
362 C.s.p.), oprávnenou osobou - stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 C.s.p. a § 37
ods.1 E.p.), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 C.s.p. a § 44 ods.2E.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 ods. 1 a ods. 2,
§363 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie ako i návrh na prerušenie konania v medziach daných
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania i návrhu (§ 379 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania, nakoľko nebola potreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nebol tu ani dôležitý
verejný záujem na prejednaní veci na nariadenom pojednávaní (§ 385 C.s.p.) a dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne a je dôvodné ho potvrdiť a návrh oprávnenej
na prerušenie konania ako nedôvodný zamietnuť (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Súd prvej inštancie si totiž
otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii (teda otázku „kvality“ rozhodcovskej

doložky, predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné prejednanie i rozhodnutie veci v rozhodcovskom
konaní)zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo
zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

14. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu

argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne
postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním
sa na ne (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Nakoľko tu však bol i nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi, a
tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami, pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

15. Podľa § 9a ods. 1 E.p. (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení od 1. júla 2016) ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú
ustanovenia Civilného sporového poriadku.

16. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1.4.2017, ak tento zákon v § 243i až
243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov
účinných do 31. marca 2017.

17. Podľa § 470 C.s.p, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti (čiže pred 1. júlom 2016).

18. Pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na SD (za

pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p.), resp. aj o prenesenie
problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E.p. v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania na ÚS SR (§ 162 ods. 1 písm. b) C.s.p.).

19. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie

je v tomto konaní oprávnený riešiť.

20. Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje záverom exekučného súdu
o existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávanej veci s
ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom

rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému
záveru. Inak povedané, postup v zmysle vyššie citovaného ustanovenia predpokladá vznik dôvodných
pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými
právnymi aktmi, pričom k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor
účastníka konania, keď zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť

konanie a predložiť vec ÚS SR). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľa
snažiaceho sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E.p. z pohľadu možného
opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle
skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka
aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a

nie účastníka tvrdiaceho opak). K tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľa (vzhľadom na
značný počet konaní kde tento vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známu skutočnosť, že
v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí
rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie,a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom
naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie, či v tomto prípade
aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich, kde

je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh
alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade
titulu ktorý odporuje zákonu. Takto je to i v prípade nevyužitia hneď niekoľkých inštitútov, ktorými
mohol účastník rozhodcovského konania dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania
(medzi ktoré patrí napr. vyvolanie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku či podanie námietky

predpojatosti rozhodcu a pod.), kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania
sa s plnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do
pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže
rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd
môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností
tomuto titulu odoprieť vykonateľnosť.

21. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí
ministerstvu spravodlivosti.

22. Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

23. Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj

opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku3
tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupomapoporadesHospodárskymasociálnymvýboromprijmúopatreniauvedenévodseku2písm.
b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu
zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so

zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

24. Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky
SD,čorovnakoplatíomožnostivnútroštátnehosúdukonanieprerušiťanaSDsaobrátiť,akvnútroštátny

súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento
je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,
resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ, a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o

predbežnejotázkejeprerozhodnutievnútroštátnehosúdunevyhnutné(čižežebeztakéhotorozhodnutia
hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy
členských štátov Európskej únie jednotný).

25. O taký prípad ale v prejednávanej veci, pri dôslednom riadení sa vyššie citovanými ustanoveniami
vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (citovanými aj súdom prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvejinštancie v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež porovnaj najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia), nešlo a ani ísť nemohlo.

26. Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom
výkladu Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam
lento,ževprejednávanejvecineaplikoval(okresnýsúd)vrámciposudzovania(ne)prijateľnostizmluvnej
podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo Smernicu (hocako by obsah odôvodnenia
jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu o opaku), ale Smernicu použil iba ako výkladové pravidlo

pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany
spotrebiteľa.

27. I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť s názorom oprávneného o nie celkom správnom preklade
znenia Smernice do slovenského jazyka, aj v tejto konkrétnej veci to bol vnútroštátny súd, ktorý bol
povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných

práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by
bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či
iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej
položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné
rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a

to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvej inštancie a opierajúcim sa výlučne o
komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov však v prejednávanej veci naplnený nebol.

28. Bolo tomu tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávným (v
chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvej inštancie a ani

tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil, že rozhodcovské konanie ako
spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach a priori vylúčené a rovnako i charakteristika
rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských
rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia reálnej
vymožiteľnosti pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zamlčiavajúcou

ponechanie možnosti veriteľovi „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich
právna všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe
výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie
puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky
na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k

oprávnenouneprijímanémupostupupriamymuplatnenímSmernice,aleuplatnenímnoriemslovenského
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky
vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súvislosti porovnaj najmä zákon
č.150/2004 Z. z. novelizujúci O.z. s účinnosťou odo dňa 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného
predpisu občianskeho práva ustanovenia § 52 - 60 - inak číselným označením paragrafov časť zo

zákona ešte ku dňu 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však samozrejme s celkom
iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy
neakceptovať.

29. Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich

sa problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4
ZFEÚ) na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na
poli ochrany spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší,
než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa. Výkladom príslušného článku
ZFEÚ a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa

(normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých
Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Odhliadnuc i od aspektu správnosti resp. nesprávnosti
prekladu Smernice do slovenského jazyka súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia
úverovej zmluvy oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O.z. (obsahujúce definíciu
neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa),
tak i odsek4 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za
neprijateľné(a preto i podľa ďalšieho odseku 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny
(čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu porovnaj aj použitievýrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto
predstavovala taký základ pre riešenie otázok, ktoré majú byť predostreté SD, ktorý bol jednak na úprave
v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

30. Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom
podstatným bolo, že súd prvej inštancie sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou
akceptovateľnostirozhodcovskejdoložky.Právetátootázkabolapritomzpohľaduudržateľnostiďalšieho
behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platilo tu pomerne jednoduché pravidlo, že relevantný

exekučný titul vychádza z prijateľnej rozhodcovskej doložky a naopak z neprijateľnej rozhodcovskej
doložky len titul existujúci tu iba formálne, ktorý je z právneho hľadiska nulitný.

31. Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia.
Zastavenie exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou
exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie

Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

32. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3
Cdo 146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu

rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej

okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

33. Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie

vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od

neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch
na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou

zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní
skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo
§ 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna

zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach

ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zistenéhonedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

34. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa

ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods.
1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský
rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého
výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto
rozhodovania.Zákonorozhodcovskomkonanínevylučuje,abyotázka(nedostatku)právomocirozhodcu
bola skúmaná i v exekučnom konaní.

35. V prípade tejto otázky súd prvej inštancie zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka
pojatá do bodu 17 VOP je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo
zmluvy ponecháva na vôli žalujúcej strany a oprávnený (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovil
nesúhlas, namietajúc, že doložka predsa len poskytuje možnosť výberu a práve to je pre jej prijateľnosť

významné.

36. Takýto názor odvolateľa ani odvolací súd nezdieľa.

37.Predovšetkýmtotižtrebanaďalejtrvaťnatom,žeužvčaseuzavretiaZmluvyoprávnenéhoapovinnej

muselo byť jasne vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak ako na zmluvu spotrebiteľskú, keď
odvolací súd sa musel zároveň stotožniť so závermi súdu prvej inštancie opretými o ustanovenie§ 53
ods. 1 O.z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a rovnako i ods. 4 a 5 vyššie citovaného zákonného

ustanovenia, čo vyvodilo stav, podľa ktorého je bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) preto, že v danom prípade na neprijateľnosť treba usudzovať už vo všetkých
prípadoch podoby doložky, poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným
súdom, nútiaceho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci
tohto rozhodcovského súdu.

38. I podľa názoru odvolacieho súdu totiž za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy
nemožnopovažovaťinterpretáciupríslušnéhoustanoveniaVOPpredostieranúodvolaním,ktorejúčelom
bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo
zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné

vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej)
treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych
štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto
nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. Je síce pravdou, že podľa príslušného
bodu VOP sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom

súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnený tu však so zrejmým
úmyslom nezdôrazňoval aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VOP tvorenú slovami
„ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok bol pritom z

pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým by spotrebiteľ
nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde,
túto možnosť by, vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania, stratil už podaním akejkoľvek
žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia
dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je aj pri zohľadnení faktoru

právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa nule,
namieste je tiež ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybraťsi k nemu ohľaduplnejší spôsob riešenia sporu a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť
sa právomoci rozhodcu, činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

39. Zhrnúc uvedené je namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku
sporu, je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinného slabšiu zmluvnú stranu
v právnom vzťahu vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka
prieči dobrým mravom. Na základe uvedených právnych úvah, a tiež skutočnosti, že rozhodcovská
doložka je neprijateľná, spôsobujúca hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom

a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, keďže vykazuje rysy neprijateľnosti, pretože nebola
spotrebiteľom osobne vyjednaná a núti ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vzdaním
sa svojho ústavného práva na spravodlivý proces, odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru
než k tomu, ku ktorému dospel už pred ním súd prvej inštancie, čiže konečnému záveru o potrebe
vyhodnotenia tejto rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku,
slúžiaceho v predmetnej veci ako exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

40. Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka
nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia,
ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp. exekučným titulom.

41. Odvolací súd na podklade uvedeného v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. napadnuté uznesenie
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

42. Podľa § 386 písm. a) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné.

43. Podľa § 386 písm. c) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

44. Neprípustnosť odvolania znamená, že zákon výslovne vylučuje možnosť rozhodnutie súdu napadnúť
riadnym opravným prostriedkom. Rozhodnutia, proti ktorým odvolanie nie je prípustné, boli v zákone
taxatívne stanovené, v zmysle § 202 ods. 2 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v
znení do 30. júna 2016) odvolanie proti uzneseniu v exekučnom konaní vo všeobecnosti nie je prípustné,
výnimkou je situácia kedy Exekučný poriadok výslovne odvolanie proti nejakému uzneseniu pripúšťa.

Išlo tu tak o presný opak pravidla uplatňovaného v občianskom súdnom konaní (riadiacom sa výlučne
úpravou v O.s.p.), v ktorom proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie možno podať odvolanie takmer vždy
a kde zákon vypočítava len výnimky z tohto pravidla - čiže prípady, kde odvolanie prípustné nie je. Ak
teda Exekučný poriadok v prípade konkrétneho rozhodnutia s možnosťou odvolania nepočíta, toto je
neprípustné. V zmysle novej právnej úpravy a zavedeniu nových procesných kódexov (tu Civilný sporový

poriadok) zvolil presne opačný postup a v § 357 taxatívne upravuje zoznam uznesení, proti ktorým bude
odvolanie prípustné.

45. Odvolací súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že možnosť rozhodnutia spôsobom uvedeným vo
výroku napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie (o nepripustení vstupu Združenia na ochranu

finančného spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka do exekučného konania) v Exekučnom poriadku
upravená nie je, čo potom logicky spôsobuje aj to, že Exekučný poriadok nemôže upravovať ani
prípustnosť odvolania voči takémuto výroku. Pri uplatnení už uvedených úvah potom musí byť zrejmé,
že odvolanie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, snažiace sa o zvrátenie spôsobu,
akým súd prvej inštancie prejednávanú vec posúdil, nebolo prípustné a ako také muselo byť odvolacím

súdom v zmysle § 386 písm. a) C.s.p. odmietnuté.

46.Totouznesenieboloprijatépomeromhlasov3:0,čižejednomyseľne(§3ods.9poslednávetazákona
č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).