Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 11, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/146/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815200193
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5815200193.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci žalobcov: 1/ F.
P.,nar.XX.XX.R.,2/P.P.,nar.XX.XX.XXXX,obajabytomE.F.XXX,obajaprávnezastúpení:JUDr.Peter
Škerlík, advokát so sídlom T. O., ul. J. V. XXXX/X proti žalovaným: 1/ P. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. F. č. XX, 2/ P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXX, právne zastúpená: KUBINEC & PARTNERS
advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Nám. SNP č. 17, Banská Bystrica, IČO: 36 851 574 (pobočka
Tvrdošín, Trojičné nám. 122), 3/ P. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. č. XXX, 4/ Y. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. F. č. XXX, 5/ Mgr. B. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXX, 6a/ Y. Q., nar. XX.XX.XXXX,

bytom E. F. XXX, 6b/ U. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXX, 6c/ P. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom E.
F. XXX, 6d/ S. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXX, 6e/ N. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXX
(žalovaní v rade 6a/ až 6e/ právni nástupcovia pôvodnej žalovanej v rade 6/ N. Q., nar. XX.XX.XXXX,
naposledybytomE.F.č.XXX,ktorázomreladňa09.04.2016)ourčenievlastníckehoprávakpozemkom,
na odvolanie žalobcov v rade 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č. k. 5C/9/2015-95 zo
dňa 20. januára 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným v rade 1/ až 5/ a v rade 6a/ až 6e/ p r i z n á v a proti žalobcom v rade 1/ a 2/ nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že
sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku vytvoreného geometrickým plánom vyhotoveným dňa
18.01.2011 Ing. U. H., úradne overeným Správou katastra Námestovo dňa 28.01.2011 pod č. 51/2011
ako parc. č. 2262/1 - orná pôda o výmere 226 m2 a pozemkov zapísaných na LV č. XXXX pre katastrálne
územie E. F. ako KN-C parc. č. 172/164 - trvalé trávnaté porasty o výmere 233 m2, parcela č. 2266/6 -

orná pôda o výmere 267 m2 v celosti (výrok I.). Žalobcom uložil povinnosť zaplatiť žalovanej v rade 2/
trovy konania do rúk jej právneho zástupcu vo výške 609,71 Eur a žalovaným v rade 1/, 3/ až 6/ náhradu
trov konania nepriznal (výrok II. a III.).

2. Okresný súd sa po zistení, že žalobcovia majú na nimi žiadanom určení naliehavý právny záujem
v zmysle § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku zaoberal posúdením vecnej dôvodnosti
uplatneného nároku. Vychádzal z tvrdení žalobcov, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam vydržali.

Vydržanie odvodzovali od právne neperfektných kúpnych zmlúv uzatvorených dňa 25.02.1974 s
predávajúcim F. L. a dňa 27.02.1974 s predávajúcim U. D.. Konštatoval, že na základe týchto zmlúv
žalobca 1/ odkúpil len časť pozemku vlastnícky patriaceho pôvodným pozemnoknižným vlastníkom pod
stavbu svojho rodinného domu. Titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiamnad rámec predmetu kúpy vykonaným dokazovaním preukázaný nemal. Žiadny zo svedkov nepotvrdil
nadobudnutie vlastníctva žalobcami nad rozsah predmetu kúpy, čím nebola preukázaná existencia
právneho titulu od ktorého by mohli odvodzovať svoju dobromyseľnosť vo vzťahu k sporným

nehnuteľnostiam. Naopak viacerí v konaní vypočutí svedkovia popreli tvrdenia žalobcov o užívaní
sporných nehnuteľností, prípadne len potvrdili užívanie ich časti za súčasnej vedomosti, že nekúpili
toľko koľko užívajú. Nepovažoval za postačujúce pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním to,
že žalobcovia užívali sporné predmety a tieto si ohradili, pretože samotná držba nemá za následok
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, pokiaľ nie je osoba, ktorá vec drží dobromyseľná v tom, že

jejvecpatrí.Užalobcovprávedobrávieraabsentovala.Vlastníckeprávotakžalobcoviavydržaťnemohli.
Ďalej okresný súd uviedol, že dobromyseľnosť žalobcov bola narušená aj tým, že v zmluvách označený
„odpredávatelia“ F. L. a U. D. neboli výlučnými vlastníkmi prevádzaných nehnuteľností. Nemohli preto
previesť na žalobcov väčší podiel, než ktorý im z titulu spoluvlastníctva týchto nehnuteľností prináležal,
pretože takýto úkon by bol neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Zmluva by totiž svojim
obsahom odporovala zákonnej zásade, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám.

Ďalej poukázal na to, že v čase keď malo dôjsť k uzatvoreniu kúpnych zmlúv platil princíp, že na
nadobudnutie vlastníckeho práva je potrebná nielen písomná zmluva o prevode nehnuteľnej veci, ale aj
registráciazmluvyštátnymnotárstvomspôsobujúcaúčinnosťzmluvyatýmajnadobudnutievlastníckeho
práva. Omyl žalobcov v tom, že aj bez písomnej zmluvy a bez jej registrácie sa môžu stať vlastníkmi
nehnuteľností vyhodnotil ako neospravedlniteľný, ktorý nemôže mať za následok vydržanie veci. Pre

porovnanie správnosti tohto záveru poukázal okresný súd na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/283/2009 zo dňa 27.10.2010.

3. O trovách konania v pomere medzi žalobcami a žalovanou v rade 2/ rozhodol podľa § 142 ods. 1
O.s.p. a žalovanej v rade 2/ ako úspešnej účastníčke priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov

právneho zastúpenia v celkovej výške 609,71 Eur určených v zmysle Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.
z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. V pomere medzi žalobcami
a žalovanými v rade 1/, 3/ až 6/ rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovaným ako úspešným
účastníkom náhradu trov konania nepriznal, keďže túto si neuplatňovali.

4. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia. Žiadali, aby krajský
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietali, že okresný súd na
základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o tom, že by sa domáhali
určenia vlastníctva k pozemkom, ktoré sa nachádzajú vo vzdialenosti nad 170 m od hlavnej cesty.
Okresný súd pochybil, keď na jednej strane ustálil, že kúpili pozemky jeden v dĺžke len 80 m a druhý len

170 m od hlavnej cesty a nič viac. Konštatovanie súdu, že vzdialenosť medzi užívaným a zastavaným
pozemkom k rodinným domom a zadnými stavbami zodpovedá vzdialenostiam 80 resp. 170 m od
hlavnejcestyjenespochybniteľnýomyl.Vzdialenosťpozemkuzastavanéhorodinnýmdomomazadnými
stavbami je od cesty cca 46 m. Vo vzdialenosti kratšej ako 80 m od hlavnej cesty sa nachádza sporný
pozemok parcela č. 2262/1 a vo vzdialenosti 170 m od hlavnej cesty sa nachádzajú dva ďalšie sporné

pozemky a to parcela č. 2266/6 a parcela č. 1712/164, ktorej vzdialenejšia hranica od hlavnej cesty
zodpovedá takmer presne vzdialenosti 170 m. Ak teda niektorí svedkovia potvrdili, že kupovali pozemky
vo vzdialenosti 80 m a 170 m od hlavnej cesty, nie je dôvod spochybňovať oprávnenosť ich držby. Všetky
svedecké výpovede potvrdili skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti držali a obhospodarovali nerušene a
to od roku 1974 v dobrej viere, že sú ich bezpodielovým spoluvlastníctvom a tieto vydržali najneskôr k

01.01.2002. Uviedli, že držby sporných nehnuteľností sa uchopili v čase, kedy inak stavebný pozemok
nebolomožnézískaťbeztoho,abybudúciosobný„užívateľ“nezaplatilvlastníkovi,ktorýnemohollegálne
predať fyzickej osobe pozemok no a štátu ich zasa nechcel predať, pretože sumy za kúpy pozemkov
boli viac ako smiešne.

5. Žalovaná v rade 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že sa v odvolaniu uvedeným tvrdeniam
nevie vyjadriť, nakoľko v čase kúpy sporných pozemkov žalobcami mala 15 rokov. Od svojich rodičov
mala vedomosť, že žalobcovia kúpili od vtedajších vlastníkov sporných pozemkov nejaké ich časti, ale
ktoré konkrétne časti a v akej výmere, jej známe nie je.

6. Žalovaná v rade 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
Poukázala na to, že ak sa žalobcovia v roku 1974 ujali držby pozemkov na základe kúpnej zmluvy,
ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť
so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, hoci subjektívne mohli byť osvojomvlastníctvepresvedčení.Žalobcovianeregistrovalikúpnezmluvyštátnymnotárstvomhocimuseli
vedieť, že takáto registrácia je potrebná a zákon ju vyžadoval. Z dojednania v kúpnej zmluve s U. D.
je nepochybné, že predmet kúpy predstavoval len plochu vo výmere, ktorá bola prípustná, aby ju ONV

od fyzickej osoby odkúpil ako stavebnú parcelu a nie ako tvrdí žalobca 1/, že odkúpil aj parcely, ktoré
zodpovedajú novovytvoreným parcelám geometrickým plánom.

7. Právni nástupcovia po pôvodne žalovanej v rade 6/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdiť.

8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - „CSP“) po zistení,
že sa jedná o konanie začaté pred nadobudnutím účinnosti CSP, t.j. pred 01.07.2016, podľa § 470
ods. 1 CSP vo veci ďalej konal a rozhodol už podľa tohto nového právneho predpisu. Po zistení, že
odvolanie podala včas strana sporu proti rozhodnutiu, proti ktorému bol opravný prostriedok v čase jeho
podania prípustný (§ 204 ods. OSP), bez nariadenia odvolacieho konania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)

preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu danom ust. § 379 CSP , ktorý podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

9. Po vyhlásení napadnutého rozsudku pôvodne označená žalovaná v rade 6/ N. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. F. č. XXX zomrela. Smrťou stratila spôsobilosť byť účastníkom konania. V zmysle § 107 ods.

3 OSP potom okresný súd správne pokračoval v konaní s jej dedičmi, ktorí sú označení v záhlaví
tohto rozsudku ako žalovaní v rade 6a/ až 6e/ a týmto aj doručoval napadnuté rozhodnutie. Účinky
vstupu žalovaných v rade 6a/ až 6e/ do konania v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy Občianskeho
súdneho poriadku aj v čase novej právnej úpravy CSP ( § 470 ods. 2 CSP) zostávajú zachované,
nebolo potrebné, aby odvolací súd osobitne podľa aktuálne platnej právnej úpravy rozhodoval o tom,

že v konaní bude pokračovať s právnymi nástupcami pôvodnej žalovanej v rade 6/, ale s nimi v zmysle
predchádzajúcej právnej úpravy konal bez takéhoto rozhodovania.

10. Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením okresného súdu, preto sa obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky považuje za potrebné
zdôrazniť, že okresný súd dôsledne vychádzal pri právnom posúdení veci zo záverov ustálenej
judikatúry, ako aj právnej teórie o splnení podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva nehnuteľnosti
vydržaním. Základnou podmienkou vydržania je oprávnenosť držby. Za oprávnenú držbu sa považuje
nakladaniesvecouakosvojou,akdržiteľjesozreteľomnavšetkyokolnosti(t.j.ajokolnostinadobudnutia

držby) dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Možno prisvedčiť odvolateľom, že
oprávnená držba sa nemusí opierať o platný nadobúdací titul a držiteľ môže byť so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že tu takýto titul je, hoci tomu tak nie je. Nie je však možné oprávnenú držbu
založiť na nepoctivom uchopení predmetu držby. Rovnako sa možno stotožniť s tvrdením odvolateľov,
že dobrá viera držiteľa sa musí posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti, za ktorých k uchopeniu

držby došlo.

11. Samotní žalobcovia v žalobe tvrdili, že nadobudli sporné nehnuteľnosti od vtedajších vlastníkov
neplatnými kúpnymi zmluvami. Pozemky kupovali na stavbu rodinného domu a vytvorenie záhradky.
Právny poriadok platný a účinný v roku 1974 im neumožňoval nadobúdať vlastníctvo k pozemkov od

iných ako príbuzných osôb kúpou ani darom, resp. vôbec a stavať bolo možné len na pozemku štátu,
ku ktorému štát zriaďoval právo osobného užívania, ktoré bolo limitované výmerou, vyplývajúcou z
územných plánov alebo rozhodnutím vtedajších štátnych orgánov mohli odkúpiť od vlastníka za účelom
výstavby len limitovanú výmeru. Bežná prax, podľa ktorej postupovali aj oni, bola taká, že vlastníkovi
pozemku zaplatili dohodnutú sumu a potom od neho časť z týchto pozemkov odkúpil ešte raz štát a

k „dovolenej“ výmere zriadil právo osobného užívania pozemku, na ktorom následne postavili rodinný
dom.

12. Už z týchto tvrdení žalobcov v podanej žalobe je nepochybné, že držba sporných nehnuteľností
nemohla byť oprávnená, pretože títo neboli dobromyseľní. Žalobcovia nepopierajú, že mali v roku 1974

vedomosť o tom, že sa nemôžu stať vlastníkmi sporných nehnuteľností, nakoľko im to vtedajšia právna
úprava neumožňovala. Napriek tejto skutočnosti sa túto úpravu snažili obísť nimi uvedeným postupom.
Keďže mali vedomosť o spôsobe nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v tomto období,
je bez nejakej pochybnosti zrejmé, nakoľko to aj sami žalobcovia tvrdia, že ak aj uhradili kúpnu cenu achopili sa užívania sporných nehnuteľností, robili tak s vedomím, že nemôžu byť vedení ako vlastníci
týchto nehnuteľností. Nakoľko, ak by chceli tento stav legalizovať v zmysle vtedy platnej právnej úpravy,
nebolo to by to možné, pretože by postupovali v rozpore s ňou.

13. V tom čase platný právny poriadok, vzhľadom na spoločensko-politické zriadenie, limitoval fyzické
osoby v možnosti vlastniť a užívať nehnuteľnosti. Občania nemohli zásadne nadobúdať do vlastníctva
pozemky v socialistickom vlastníctve. Medzi občanmi navzájom bola obmedzená možnosť disponovať
nezastavanými stavebnými pozemkami a nadobúdať ich do vlastníctva. Občan mohol podľa § 490

ods. 2 Občianskeho zákonníka vtedy platnom znení previesť nezastavaný stavebný pozemok len na
československý štát alebo na socialistické organizácie na to oprávnené osobitnými právnymi predpismi.
Tieto pozemky mohli občania iba darovať a to druhému manželovi, príbuzným v priamom rade a
súrodencom, prípadne zároveň s nimi aj ich manželom, a to vtedy ak by svojim určením a výmerou mohli
byť predmetom práva osobného užívania podľa § 199, 200 vtedy platného Občianskeho zákonníka. Z
týchto dôvodov existoval iný právny prostriedok, ktorý umožňoval individuálne využívanie pozemkov,

ktorépatrilidonezastavanýchstavebnýchpozemkovsocialistickéhopôdnehofonduatoprávoosobného
užívania pozemkov. Išlo o občianskoprávny vzťah medzi , ktorý sa svojim charakterom podobal a
približoval osobnému vlastníctvu. Občan mal na jeho základe právo užívať pozemok v socialistickom
vlastníctve.

14. Žalobcovia boli v tom čase povinní sa týmito pravidlami riadiť. Vzhľadom na ich tvrdenia nielen v
podanej žalobe, ale aj v rámci podaného odvolania, je nepochybné, že o týchto „pravidlách“ vedeli a
snažili sa tieto obísť, nakoľko ich nepovažovali za správne. Aj keď následne došlo k zmene spoločenskej
a politickej situácii v našom štáte a bola dovtedy existujúca právna úprava nahradená novou, nemožno
len na základe toho, že predchádzajúca právna úprava možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam určitým spôsobom obmedzovala, prisvedčiť žalobcom, že títo postupovali správne,
ak sa snažili túto úpravu obchádzať nimi uvedeným spôsobom. Ak by aj bolo možné konštatovať,
že sa snažili týmto spôsobom si zlepšiť prípadne uľahčiť existenciu v rámci vtedajšieho právneho
systému, robili tak s vedomím, že v zmysle platnej právnej úpravy by takýmto postupom vlastnícke právo
nadobudnúť nemohli.

15. Pokiaľ okresný súd ustálil, že žalobcovia nenadobudli sporné nehnuteľnosti vydržaním z dôvodu
nenaplneniazákonnýchpredpokladovprenadobudnutievlastníckehoprávatýmtospôsobom,jehozáver
je správny a krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Nie je potom právne významné, či boli
správneskutkovézisteniaokresnéhosúduvakejvzdialenostisanachádzajúspornépozemkyodhlavnej

cesty, na ktoré poukazovali odvolatelia.

16. Zároveň krajský súd potvrdil aj od meritórneho výroku závislý výrok o trovách konania. Okresný súd
správne prihliadal na výsledok sporu a konštatoval, že právo na náhradu trov konania majú žalovaní,
keďže v ňom boli úspešní. Rovnako správne vychádzal z toho, že o povinnosti nahradiť trovy konania

rozhodol len vo vzťahu k žalovaným, ktorí si tieto uplatnili.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Žalobcovia neboli v odvolacom konaní úspešní, preto žalovaným vznikol voči nim nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

18. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)