Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, August 22, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/280/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5398899707
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5398899707.7

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľov: 1/ X. J., rod. J., nar. X. X. XXXX,
bytom I. nad I., H. XXX, 2/ L. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. C. B., O. XXXX, 3/ Y. J., nar. XX. X.
XXXX, bytom R., ul. O. Q. XXXX, 4/ mal. I. J., nar. XX. X. XXXX, bytom R., ul. O. Q. XXXX, zastúpenej
navrhovateľkou v 3/ rade Y. J., všetci právne zastúpení JUDr. Róbertom Slamkom, advokátom, so sídlom
Q. I., U. XXXX/XX, proti odporcom: 1/ A. M., nar. X. X. XXXX, bytom I. C. B., J. XXXX/XX, 2/ V. M., rod.

O., nar. XX. X. XXXX, bytom I. C. B., J. XXXX/XX, 3/ X. O., rod. O., nar. XX. 7. XXXX, bytom I. C. B.,
J. XXXX/XX, 4/ B. T., rod. O., nar. XX. X. XXXX, bytom H., R. XX, všetci právne zastúpení Advokátskou
kanceláriou,s.r.o.,JUDr.MilanChovanec,sosídlomH.,V.D.XX,vkonaníourčenievlastníckehoprávak
nehnuteľnostiam, na odvolanie odporcov proti rozsudku Okresného súdu v Čadci, č.k. 9C/471/1998-753
zo dňa 4. 3. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i ana ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Čadci určil, že nehnuteľnosti KNC parcela č. 4032/96 -
zastavanéplochyanádvoriaovýmere154m2aKNCparcelač. 4032/193-zastavanéplochyanádvoria
o výmere 200 m2 zapísané na LV č. XXXX vedenom Katastrálnym úradom Žilina, Správou katastra
Čadca, pre katastrálne územie I. nad I. patria v spoluvlastníckom podiele 1-iny do dedičstva po neb. X.
J., rod. O., nar. XX. XX. XXXX, zomr. X. X. XXXX, naposledy bytom I. nad I. - H. XXX a žiadnemu z

účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.
Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z vykonaného dokazovania, z ktorého mal jednoznačne preukázané,
že X. J. nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním podľa Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení novely č. 509/1991 Zb. s prihliadnutím na ust. § 872 ods. 6 ku dňu
účinnosti novely, t.j. k 1. 1. 1992. Titulom nadobudnutia tohto vlastníckeho práva bolo podľa názoru
prvostupňového súdu osvedčenie zo dňa 5. 7. 1957 pod č. Čd 0351/1960, registrované Štátnym

notárstvom v Kysuckom Novom Meste pod Pr 12/57, ktorého predmetom bola polovica časti, t.j.
podielu Y. O. V. zapísaného v pozemkovej knihe pod b 75a/, na základe ktorého bola zapísaná
pod b 87 a do dňa spísania osvedčenia vstúpila do držby. Uvedené nehnuteľnosti užívala pokojne,
dobromyseľne v tom, že jej právo patrí a fakticky s nimi nakladala ako so svojimi. Tieto skutočnosti mal
súd preukázané i z výpovedí svedkov. Pôvodný odporca sám inicioval konanie o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva s pôvodnou navrhovateľkou, keď žiadal parcelu EN 4032/96 o výmere 412

m2 rozdeliť na dve samostatné parcely, pričom on by bol oprávnený užívať severnú časť a X. J. by
bola výlučne oprávnená užívať južnú časť. Aj keď súd v konaní sp. zn. 6C/494/95 jeho návrh zamietol
a konštatoval, že je výlučným vlastníkom celej nehnuteľnosti, z takéhoto záveru nemožno vychádzať,
lebo v tomto rozsudku sa stala „veľká chyba“, ktorá zapríčinila aj súčasné niekoľkoročné konanie a
nedošlo k vyriešeniu sporu. Ing. K. O. nemohol byť dobromyseľným držiteľom sporných nehnuteľností,
nakoľko sám žiadal vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a vo svojej výpovedi výslovne uviedol,

že ešte za života jeho rodičov došlo k reálnej deľbe podielov medzi spoluvlastníkmi. Vedel teda, že
tieto nehnuteľnosti po svojich rodičoch nezdedil, a preto ako právny predchodca odporcov nemoholnadobudnúť výlučné vlastníctvo k parcele č. 4032/96 ani na základe osvedčenia. Obrana odporcov
v tom, že z ich strany, resp. zo strany ich právneho predchodcu malo dôjsť k vydržaniu sporných
nehnuteľností preto neobstojí. Pokiaľ právny zástupca odporcov spochybňoval okruh účastníkov na

strane odporcov, tu prvostupňový súd vychádzajúc z judikatúry Krajského súdu v Žiline konštatoval,
že pokiaľ sa navrhovateľka domáhala určenia len vydržania určitého podielu, postačí, ak návrh bude
smerovať proti tomu zo spoluvlastníkov, o ktorom sa domnieva, že do jej práva neoprávnene zasahuje.
Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a nepriznal žiadnemu z
účastníkov právo na náhradu trov konania s prihliadnutím na čiastočný úspech účastníkov v konaní.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odporcovia. Žiadali napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmeniť, návrh navrhovateľov v
celom rozsahu zamietnuť a priznať im náhradu trov konania dôvodiac tým, že prvostupňový súd, i keď
vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, nesprávne rozhodol. Mali za to, že navrhovatelia nepreukázali
naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby, pričom poukazovali okrem iného na súdnu prax

vyjadrenú v uznesení Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/394/2009 a 5Co/183/2011. Navrhovatelia sa
pôvodne domáhali určenia vlastníctva v podiele 1/240-ín z pozemkov o výmere celkovej plochy 0,6833
m2.Jepravdou,žeX.J.nadobudla1-inuzpodieluL.O.V.,ktorývtomčasepredstavoval1/60-inu,ateda
mohla nadobudnúť práve len podiel 1/240-ín. Ak sa navrhovatelia domáhajú väčšieho podielu, než bol
pôvodne na pozemnoknižného spoluvlastníka vedený, museli by žalovať aj ostatných pozemnoknižných

spoluvlastníkov, inak je žaloba v tejto časti čo do okruhu účastníkov na strane odporcov neúplná. Vo
vyhodnotení dokazovania sa súd prakticky zaoberal len okolnosťami nadobudnutia vlastníctva právnym
predchodcom odporcov, pričom v tomto konaní sú to navrhovatelia, ktorí musia preukázať podmienky
potrebnéprenadobudnutievlastníckehoprávavydržaním,atedaidobromyseľnosťdržby.Pokiaľbyteda
X. J. počas svojho života ozaj nadobudla výlučné vlastníctvo k pozemkom vydržaním, mal súd skúmať,

či potom ako sa X. J. stala výlučnou vlastníčkou, nenastali iné okolnosti, ktoré by založili vlastnícke
právo inej osobe - v tomto prípade K. O.. Dobromyseľnosť K. O. potvrdil aj rozsudok Okresného súdu v
Čadci č.k. 6C/494/1995-76, súd však tento dôkaz vyhodnotil v prospech odporcov, pričom je nesporné,
že X. J. bola účastníčkou aj tohto konania. X. J. mala nejaké vlastníctvo nadobudnúť vydržaním na
základe reálnej deľby v prírode, ale súd tu určuje vlastníctvo len k 1-ine. V ďalšom súd konštatuje, že

úmyslom Y. V. bolo darovať X. J. 1-inu nehnuteľností údajne reálne rozdelených, avšak na toto nebol
vykonaný žiaden dôkaz. Navyše nie je zrejmý účel a motív takéhoto úmyslu, aby Y. V. daroval X. J. 1-inu
pozemkov pod a pred domom odporcov. Toto však X. J. počas svojho života ani nikdy netvrdila. Možno
sa stotožniť s názorom prvostupňového súdu, že vlastníctvo je nepremlčateľné, ale svojou námietkou len
poukazovali na preklúziu nároku navrhovateľov čo do nároku nad 1/240-ín v dôsledku uplynutia lehoty

na podanie návrhu. Na prekážku dobromyseľnosti K. O. nemôže byť skutočnosť, že formálne si svoje
vlastníctvo usporiadal formou osvedčenia o vydržaní v roku 1994 podľa vtedy platnej právnej úpravy
zákona č. 293/1992 Zb.. Vydaním tohto osvedčenia bol nanovo upravený právny vzťah, pričom v súlade
so zákonnou domnienkou sa predpokladá, že uplynutím 10-ročnej lehoty odo dňa zápisu do evidencie
nehnuteľností sa stáva zapísaná osoba vlastníkom na základe vydržania.

Navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali napadnutý rozsudok prvostupňového
súdu ako vecne správny potvrdiť. Poukazovali na to, že takýmto spôsobom sa vyriešia sporné vzťahy
medzi účastníkmi a právoplatné rozhodnutie bude podkladom pre konanie o novoobjavenom majetku
v zmysle § 175 písm. x/ O.s.p.. Navrhovatelia disponujú návrhom a počas konania môžu navrhovať

pripustenie zmeny petitu, t.j. toho, čoho sa v konaní domáhajú. V danom prípade sa navrhovatelia
oproti pôvodnému návrhu domáhali určenia spoluvlastníckeho podielu v 1-ine, ktorý patril ich právnej
predchodkyni ku dňu jej smrti a prvostupňový súd takúto zmenu pripustil a správne prihliadajúc na
výsledky vykonaného dokazovania ich návrhu vyhovel. Právny predchodca odporcov Ing. K. O. nemohol
vydržať sporné nehnuteľnosti, tak ako to správne konštatuje i prvostupňový súd, lebo sám požiadal o

zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, čo nesvedčilo o jeho dobromyseľnosti. Neskôr
dvor rozdelil na dve časti vybudovaním plota, k čomu ale došlo až po začatí tohto konania. Vo
vzťahu k uplatnenej námietke odporcami, že ich právny predchodca vlastníctvo nadobudol vydržaním
vzhľadom na uplynutie 10-ročnej lehoty podľa zákona č. 293/1992 Zb., poukázali na judikatúru
Najvyššieho súdu SR, kde najvyšší súd konštatoval, že aj po uplynutí 10-ročnej lehoty môže súd skúmať

splnenie podmienok vydržania. Mali za to, že odporcovia podali odvolanie len voči výroku rozhodnutia
prvostupňového súdu vo veci samej a voči trovám konania kvalifikované odvolanie nepodali.
V prípade úspechu si navrhovatelia uplatnili náhradu trov odvolacieho konania v sume 153,54 Eur.Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 221 ods. 1, písm.
f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zákon nepredpisuje a ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie
jednotlivých dôkazov a skutočností podstatných pre rozhodnutie súdu, tak i hodnotenie ich vzájomnej
súvislosti. Podstatou zistenia skutkového stavu vo veci je vždy úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných
a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané s právami získanými

pred vykonaním jednotlivých dôkazov. Na druhej strane je ale potrebné zdôrazniť, že súd rozhodujúci vo
veci je vždy povinný v dôvodoch svojho rozhodnutia vyporiadať sa so všetkými tvrdenými skutočnosťami
a vyhodnotiť i dôkazy nasvedčujúce opaku ním prijatého záveru preukázanému z iných dôkazov.
Zatiaľ čo časť ust. § 132 O.s.p. pred bodkočiarkou možno považovať za jednu z podmienok realizácie
ústavného princípu nezávislosti súdu, smeruje časť tohto ustanovenia za bodkočiarkou k ústavnému
princípu rovnosti účastníkov v konaní okrem iného zakotvené aj v ust. § 18 O.s.p..

Ak súd nepostupuje v zmysle vyššie uvedeného, takýmto postupom nielenže dochádza k narušeniu
princípu rovnosti účastníkov v konaní, ale takýmto postupom v konečnom dôsledku odníma i možnosť
účastníkovi konať pred súdom, lebo ten nemá možnosť zákonným spôsobom sa potom proti rozhodnutiu
brániť (nevie, akými úvahami sa súd riadil, keď neprihliadol na ním tvrdené skutočnosti) a môže vysloviť
len nespokojnosť s takýmto rozhodnutím vo všeobecnej rovine. Odvolací súd v takomto prípade musí

napadnuté rozhodnutie zrušiť aj vtedy, keby bolo inak správne pri správnom zdôvodnení.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností je potrebné potom prisvedčiť odvolateľom v tom, že
prvostupňový súd nevenoval náležitú pozornosť dôkazom a skutočnostiam nasvedčujúcim opaku ním
prijatého skutkového záveru. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že v prejednávanej veci sú to

navrhovatelia, ktorí sa svojím návrhom domáhajú určenia vlastníckeho práva, resp. určenia, že vec patrí
do dedičstva po ich právnom predchodcovi a dôkazné bremeno je v takomto prípade na ich strane
(je teda výlučne na nich, aby preukázali splnenie zákonných podmienok potrebných pre vydržanie
vlastníckeho práva). Prvostupňový súd v prevažnej časti dôvodov svojho rozhodnutia (tak ako to
napokon správne konštatujú i odvolatelia) venoval pozornosť splneniu, resp. nesplneniu podmienok pre

vydržanie na strane právneho predchodcu odporcov, pričom táto skutočnosť pre rozhodnutie vo veci
nie je právne významná, keďže tak ako je to už vyššie uvedené, je výlučne na navrhovateľoch, aby
preukázali splnenie zákonných podmienok na strane svojej právnej predchodkyne.
Na strane právnej predchodkyne navrhovateľov súd bez ďalšieho konštatuje dobromyseľnú držbu,
pričom sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami tvrdenými v priebehu konania a vyplývajúcimi i

zo samotného obsahu spisu. Právnemu predchodcovi odporcov vytýka podanie návrhu na zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, čo malo svedčiť práve o
jeho nedobromyseľnosti, ale nijakým spôsobom nehodnotí postup samotnej právnej predchodkyne
navrhovateľov, ktorá sa priamo v tomto konaní pôvodne domáhala návrhom doručeným súdu dňa 30.
3. 1998 len práva prechodu a netvrdila, že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností a už z tohto

dôvodu musel odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Z dôvodov napadnutého rozhodnutia by totiž malo byť zrejmé okrem iného, akými úvahami sa súd
riadil, keď na túto okolnosť aj napriek námietkam odporcov neprihliadol, lebo len vtedy bude jeho
rozhodnutie pôsobiť presvedčivo. Navrhovateľ má právo v priebehu konania meniť návrh na začatie
konania, ale i takýto postup by nemal súd ponechať bez povšimnutia pri zdôvodnení svojho rozhodnutia

najmä v prípade, ak sa jedná o zásadnú zmenu, ktorá skutočnosť má význam pri posudzovaní i otázky
dobromyseľnosti držby.
Ak prvostupňový súd i po vyhodnotení postupu právnej predchodkyne navrhovateľov dospeje k záveru,
že z jej strany sa jednalo o dobromyseľnú držbu, a teda i k splneniu jednej zo základných podmienok
potrebných pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, bude sa musieť vyporiadať i s námietkou

odporcov, týkajúcou sa výšky podielu a presvedčivým spôsobom zdôvodniť, akými úvahami sa riadil,
keď dospel k záveru, že právna predchodkyňa vydržala nehnuteľnosti v podiele 1/4-iny, keď jej právny
predchodca, tak ako to tvrdia odporcovia, bol pozemnoknižným spoluvlastníkom pôvodnej parcely v
1/60-ine, čomu by potom zodpovedal aj podiel 1/240-ín, ktorý podiel bol i predmetom konania na základe
úpravy návrhu v priebehu konania.

Pokiaľ sa súd poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberal otázkou
dobromyseľnosti právneho predchodcu odporcov v súvislosti s vydaným osvedčením o držbe a
konštatuje jeho vedomosť o nedobromyseľnosti, takýto záver podľa názoru odvolacieho súdu nevyplývaz doposiaľ vykonaného dokazovania. Práve skutočnosť, kedy súd v inom konaní zamietol návrh
právneho predchodcu odporcov na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva konštatujúc,
že právny predchodca odporcov je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností, mohla dôvodne

vzbudiť v tejto osobe presvedčenie o tom, že mu vlastnícke právo náleží (bez ohľadu na to, či sa jednalo
o správne, resp. nesprávne rozhodnutie). Aj túto okolnosť ale je potrebné potom hodnotiť v súvislosti
s postupom i právnej predchodkyne navrhovateľov (tak ako je to už i vyššie naznačené), ktorá bola
účastníčkou i tohto konania.

V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách celého konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.