Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, November 14, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/169/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516201532
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8516201532.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tótha a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcu: I. Y., L.. XX.X.XXXX, J. XXX XX L.
Ľ. XXX, právne zastúpeného JUDr. Michalom Dicom, advokátom so sídlom v Starej Ľubovni 064 01, 17.
novembra20,protižalovanej:Slovenskárepublika,GenerálnaprokuratúraSlovenskejrepubliky,Štúrova
2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci -
zaplatenie 1.546,22 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej Generálnej prokuratúry proti rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 21.10.2016 č. k. 7C/45/2016-102, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o povinnosti

žalovanej zaplatiť 1.452,29 eur s prísl. a o náhrade trov konania.

Sporovým stranám n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č.
k. 7C/42/2016-102 rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.452,29 eur a úrok z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.452,29 eur za obdobie od 1.5.2014 do zaplatenia, to všetko
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Žalobca má nárok
na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 87,86 %. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol,

že žalobca sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.546,22 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od
1.5.2014 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci. Žalobu odôvodnil tým, že M. G. E. D. Ľ. dňa XX.XX.XXXX bolo začaté trestné stíhanie a bolo
proti nemu vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2, písm.
a), b) Trestného zákona. Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola uznesením okresnou
prokuratúrou zamietnutá a vo veci podaná obžaloba. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. XTo XX/
XX-XXX zo dňa XX.X.XXXX zrušil rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa z 21.6.2012 č. k. XT XXX/

XX a žalobca bol oslobodený spod obžaloby. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.5.2013. Keďže
žalobca bol v trestnom konaní zastúpený zvoleným obhajcom, vyúčtoval si odmenu 1.546,22 eur, ktorá
bola uhradená v hotovosti 19.6.2010 v čiastke 150,- eur, 25.2.20111 v sume 250,- eur a dňa 16.8.2013
v sume 1.146,20 eur. Zaplatením odmeny advokátovi mu vznikla škoda. Pre škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, písal na Ministerstvo spravodlivosti, ktoré z dôvodu príslušnosti postúpilo
vec na vybavenie Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Tá na jeho žiadosť nereagovala. Keďže
jeho žiadosť nebola vybavená v zákonnej 6-mesačnej lehote, tak sa žalovaný dostal do omeškania od

1.5.2014. Nárok si uplatňuje podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobnú
pri výkone verejnej moci. Žalovaná Generálna prokuratúra so žalobou nesúhlasila. Žalobca bol trestne
stíhaný za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. a), b) Trestného zákona.
Obvinenia proti nemu boli vznesené po vykonaní dokazovania, kde bolo preukázané, že skutok sastal. Okresný súd Stará Ľubovňa uznal žalobcu vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania, pričom
krajský súd uznesením XTo XX/XX zo dňa XX.XX.XXXX zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej
inštancie. Následne Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom z 21.6.2012 uznal žalobcu vinným z prečinu

nebezpečného vyhrážania a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, so skúšobnou dobou
v trvaní jedného roka. Na základe odvolania ale Krajský súd v Prešove uznesením XTo XX/XX zo dňa
XX.X.XXXX zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodil, pretože skutok nie
je trestným činom. Zákon vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia, resp. uzneseniu o zamietnutí
sťažnosti, neustanovuje odchýlnu právnu úpravu. Nemožno dospieť k záveru, že tieto uznesenia sú

nezákonné,nakoľkonikdynebolizmenené,anizrušenépríslušnýmorgánom.Akjestanovenáobjektívna
zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu, súčasne musia byť splnené podmienky, ktoré dávajú možnosť
na rozhodnutie o náhrade škody. Civilný súd ale nie je povolaný konštatovať zákonnosť, či nezákonnosť
rozhodnutia orgánov prípravného konania. Potom súd je viazaný rozhodnutím o náhrade škody týchto
orgánov. Keďže v tejto veci žiadne obdobné rozhodnutie vydané nebolo, nemôže dôjsť k záverom
o nezákonnosti rozhodnutia vydaných v trestnom konaní. Trestné konanie má svoje štádia, ktoré sú

kvalitatívne odlišné a súčasne sa sčasti spravujú aj rozličnými právnymi pravidlami, pričom sa poukazuje
na § 10 ods. 15 Trestného poriadku. Každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, sa považuje za
nevinného, pokiaľsúdnevyslovíprávoplatnýmoslobodzujúcimrozsudkomjehonevinu.Bezprípravných
konaní by nebolo možné uskutočniť ani súdne konanie. Orgány prípravného konania postupovali so
všetkou starostlivosťou, ich postup bol zákonný a dôvodný. Súd napokon vydal trestný rozkaz a plne si

osvojil výsledky prípravného konania, ktoré považoval za dostatočné. Okresný súd v Starej Ľubovni 3x
uznal obžalovaného vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania, pričom až Krajský súd v Prešove ho
oslobodil spod obžaloby, že skutok nie je trestným činom. Naviac počas súdneho konania, poškodený
zomrel, čo malo vplyv na samotné dokazovanie.

2. Súd posudzoval nárok žalobcu z hľadiska § 3 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z. z., že štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 5 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej
žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo

rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody, alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.3. Okresný súd vo veci poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci 3Cdo 194/2010 zo dňa
30.10.2011, že „ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod
obžaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Zákon

zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť“. Z hľadiska
súdnej praxe je daná zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, ktoré
sa skončilo zastavením alebo oslobodením spod obžaloby. Žalobca bol oslobodený spod obžaloby a
tak boli splnené zákonné predpoklady podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. na náhradu škody, vrátane
náhrady nákladov na trovy obhajoby. Ide o špecifický príklad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom sa v konaní o náhrade škody nevyžaduje rozhodnutie o
nezákonnosti trestného stíhania, ale postačuje právoplatné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania,
alebo právoplatný oslobodzujúci rozsudok z dôvodu podľa § 285 písm. a), b) alebo c) Trestného
poriadku. Na takýto prípad je potrebné aplikovať právnu úpravu, ktorá je danému prípadu najbližšia, a
to úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Keďže zákon číslo 514/2003
Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, a to bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemôže zbaviť,

neposudzuje sa potom správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu
povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej
moci je výsledok tohto konania. Je síce možné súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že vznesenie
obvinenia nie je možné automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania
existujúca pravdepodobnosť zo spáchania trestného činu, sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.

Pre prípravné konanie sa nevyžaduje istota o existencii skutku ani v osobe páchateľa, pričom každý,
proti ktorému sa vedie trestné stíhanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným
oslobodzujúcim rozsudkom, že je vinný. Trestné stíhanie, a to v čase, keď bolo vedené, sa javilo
ako zákonné a dôvodné, sa v súlade s ustálenou judikatúrou vzhľadom na jeho konečný výsledok,
považuje za nezákonné práve v dôsledku právoplatného oslobodzujúceho rozsudku. V danom prípade

je objektívna zodpovednosť štátu pri preukázaní nezákonnosti rozhodnutia, ktorá viedla k vzniku škody.
Súdna prax ustálila pre prípad oslobodenia spod obžaloby fikciu nezákonnosti uznesenia o vznesení
obvinenia, kde súd zistil nezákonnosť, a v konečnom dôsledku žalobcu oslobodil spod obžaloby,
znamená vznik nároku škody na strane žalobcu v súvislosti s výsledkom jeho trestného stíhania. Preto
súd posúdil nárok žalobcu na náhradu škody za dôvodný, pričom výpočet náhrady škody vyplýva z

priznanej náhrady úkonov právnej služby podľa vyhlášky 655/2004 Z. z., keďže žalobca bol v trestnom
konaní zastúpený advokátom. Okresný súd prepočítal vyplatené náhrady právnemu zástupcovi žalobcu
a dospel k záveru, že objektívna výška týchto trov je 1.452,29 eur a vo zvyšku nárok žalobcu zamietol.
Keďže žalovaný je v omeškaní s platením svojho záväzku preplatiť náhradu škody žalobcovi, je povinný
platiť úroky z omeškania od 1.5.2014, ako požaduje žalobca, aj keď 6-mesačná lehota na vybavenie

podnetu žalobcu na predbežné prerokovanie návrhu, uplynula 24.4.2016. Následne súd žalobcovi ako
úspešnému účastníkovi konania, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 87,86 %.

4. Proti rozsudku okresného súdu v časti povinnosti zaplatiť 1.452,29 eur s príslušným úrokom z
omeškania a nahradiť trovy konania, dal odvolanie žalovaný - Generálna prokuratúra Slovenskej

republiky. Poukazuje na celkový priebeh samotného trestného stíhania, kde žalobca ako obžalovaný I.
Y. bol trestne stíhaný za prečin nebezpečného vyhrážania. Odvolateľ poukazuje na § 6 ods. 1 zákona,
že iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené
pre nezákonnosť príslušným orgánom, patrí právo na náhradu škody. Ak bol žalobca oslobodený
spod obžaloby, nespôsobuje to spätne nezákonnosť rozhodnutí orgánov prípravného konania. Preto

ani ďalšie konanie nemožno považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že
v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť zo spáchania určitého skutku konkrétnou osobou,
sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Úlohou prípravného konania je vykonanie dokazovania,
ktoré pôjde k potvrdeniu, lebo k vyvráteniu pôvodného podozrenia zo spáchania konkrétneho skutku
kvalifikovaného ako určitý trestný čin, a to konkrétnou osobou. Pri prípravnom konaní sa nevyžaduje

istota o existencii skutku, ani v osobe páchateľa, resp. o zavinení konkrétnej osoby. Ak existujú dve
skupiny navzájom si odporujúcich dôkazov, prokurátor má podať obžalobu, a tým umožniť uskutočnenie
v súdnej časti trestného konania. Kým prípravná časť konania je neverejná, v súdnej časti sa uplatňuje
zásada verejnosti, bezprostrednosti a kontradiktórnosti konania. Bez uskutočnenia prípravného konania
by ale nebolo možné uskutočniť ani súdne konanie. Orgány prípravného konania postupovali so všetkou

starostlivosťou, prokurátor postupoval správne, dôvodne a zákonne, keď podal žalobu. Je potrebné
vziať v úvahu tú skutočnosť, že Okresný súd v Starej Ľubovni 3x konštatoval, síce neprávoplatne, vinou
žalovaného z prečinu nebezpečného vyhrážania, ale až krajský súd ho oslobodil spod obžaloby, a to z
dôvodov, že skutok nie je trestným činom. Odlišné vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovanianemožno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) zákona číslo 514/2003
Z. z.. Extenzívny výklad zákona 514/2003 Z. z. prijal závery, že z pohľadu nároku na náhradu škody
má rovnaký význam, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť a zastavení

trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ako to bolo v tomto prejednávanom prípade, avšak
uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Za nezákonné nemôže byť automaticky
považovanékaždézačatietrestnéhostíhaniabezposúdeniaazohľadneniaosobitostitrestnéhoprípadu.
Podľa žalovanej, nie je naplnená podmienka zákona, aby bolo možné rozhodnutie o náhrade škody.
Žiada zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie v prvom a treťom výroku a zmeniť tak, že žalobu v celom

rozsahu zamieta a náhradu trov konania žalobcovi nepriznať.

5. Zástupca žalobcu navrhol potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne. Žalobca bol
obvinený z prečinu, pričom krajský súd ho oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným
činom. Došlo k odlišnému vyhodnoteniu dôkazov, preto nemožno považovať vydané rozhodnutie za
nezákonné.Žalobcasastotožňujesodôvodnenímnapadnutéhorozhodnutia,žiadahopotvrdiť.Súčasne

si uplatňuje nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu ďalej nevyjadril.

7. Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého

rozhodnutia (podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný), pričom odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), a k
tomu ďalej uvádza:

8. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci 3Cdo 194/2010

zo dňa 30.3.2011, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený
spod obžaloby, má v zásade právo na náhradu škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.
Zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť.
Neposudzuje sa správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu
povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci

je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj nárok trov konania, ktoré poškodenému vzniklo
v konaní, v ktorom boli vydané nezákonné rozhodnutia a v konaní, v ktorom bolo trestné stíhanie
zastavené. V zmysle vyššie uvedeného judikovaného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
zakladá objektívnu zodpovednosť za štát bez ohľadu na zavinenie, či porušenie právnej povinnosti
konkrétneho orgánu verejnej správy. Aj keď trestné stíhanie sa v čase, keď bolo vedené, prejavilo ako

nezákonné a dôvodné v súlade s ústavnou judikatúrou, vzhľadom na jeho konečný výsledok treba
považovaťzanezákonnéprávevdôsledkuprávoplatnéhooslobodzujúcehorozsudku.Aksapreukázalo,
že skutok, za ktorý bol žalobca ako obžalovaný stíhaný, nie je trestným činom, potom žalobca má
právo na náhradu škody podľa § 5 ods. 1 zákona, z dôvodu, že bol spod žaloby oslobodený a za
takúto škodu štát objektívne zodpovedá. Súdna prax ustálila pre prípad oslobodenia spod obžaloby

fikciu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Keď súd zistil nezákonnosť (vyslovenú implicitne
oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že skutok nie je trestným činom), uznesenia o vznesení obvinenia,
v spojení s uznesením o zamietnutí sťažnosti obžalovaného a s posledným pokračovaním trestného
stíhania voči žalobcovi, treba od momentu právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku považovať
vznesenie obvinenia a na jeho podklade vedeného trestného stíhania voči žalobcovi, za nezákonné

rozhodnutie, za ktorý štát zodpovedal podľa zákona číslo 514/2003 Z. z.. Z toho dôvodu krajský súd
potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, pokiaľ je štát zaviazaný k náhrade škody v
súvislosti so začatím a vedením trestného stíhania proti žalobcovi. Žalobcovi vznikla škoda v súvislosti
s preplácaním nákladov súvisiacich s jeho obranou, pričom výpočet náhrady je urobený súdom prvej
inštancie správne podľa vyhlášky 655/2004 Z. z.. Preto krajský súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvej

inštancie ako vecne správne v časti povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 1.452,29 eur s príslušným
úrokom z omeškania 5 % ročne od 1.5.20147 do zaplatenia, ako aj vo výroku o náhrade trov konania
v rozsahu 87,86 %.

9. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 v spojení s § 255 CSP, kde úspešný

žalobca má právo na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100
%.

10. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).