Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 26, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/200/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116213223
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5116213223.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
žalobcu: Doc. Ing. D. B., PhD., nar. X.X.XXXX, trvale bytom U.. E. XXX/XX, L. U. G., zastúpený
Advokátska kancelária JUDr. Chlapík, s.r.o., Sládkovičova 13, Žilina, IČO: 47 232 072, proti žalovanému:
Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, o zaplatenie 2.360,78 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.
7C/131/2016-52 zo dňa 18.1.2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 920,78 eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 31.8.2015 do zaplatenia a to do 3
dní po právoplatnosti tohto rozsudku, p o t v r d z u j e .

Rozsudokokresnéhosúduvčastivýrokunapadnutéhoodvolaním,ktorýmsúdžalobuvozvyškuzamietol
a o náhrade trov konania m e n í takto:

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.440,- eur z 5,05 % úrokom z omeškania ročne

od 31.8.2015 do zaplatenia a to do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 920,70 eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 31.8.2015 do zaplatenia a to do 3

dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Žiadne zo strán nepriznal právo
na náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovanému náhradu škody pôsobenej
nezákonným rozhodnutím na tom skutkovom a právnom základe, že uznesením OR PZ Čadca pod
sp.zn. ČVS: ORP-32/OVK-CA-2011 zo dňa 8.2.2011 bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a súčasne
mu bolo vznesené obvinenie pre prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1,2 písm. c) Trestného zákona.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina podal dňa 21.6.2011 pod č.k. 4Pv/68/11-8 podľa § 243 ods. 1

Trestného poriadku na žalobcu obžalobu pre vyššie uvedený prečin ohovárania. Okresný súd Žilina
rozsudkom zo dňa 17.12.2014 č.k. 35T/55/2011 ho spod obžaloby oslobodil a ten istý deň rozsudok
nadobudol právoplatnosť, nakoľko obžalovaný aj prokurátor sa po vyhlásení rozsudku vzdali odvolania.
Vzhľadom na závažnosť obvinení a s tým súvisiace zachovanie práv jeho ako obvineného, v uvedenomprípade splnomocnil k obhajobe a vykonávaniu úkonov v trestnom konaní spoločnosť Advokátska
kancelária JUDr. Chlapík, s.r.o. V súvislosti s trestným konaním mu vznikla ujma (skutočná škoda)
spočívajúcavnákladochzazaplatenétrovyobhajobyvovýške920,78eurazavypracovanieznaleckého

posudku vo výške 1.440,- eur.
Žalovaný žiadal návrh zamietnuť, nakoľko žalobu považoval za nedôvodnú. Nepopieral skutkové
okolnosti ohľadom vznesenia obvinenia podania obžaloby a následného rozhodnutia súdu, ktorým
žalobcu spod obžaloby oslobodil. Tvrdil, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom verejnej moci v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je

však absolútnym, pretože v zmysle čl. 46 ods. 3 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR podlieha zákonným
obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Predovšetkým poukázal na nález Ústavného
súdu SR sp.zn. II. ÚS 163/2015 zo dňa 13.11.2013. Trval na tom, že uznesenie o vznesení obvinenia
a následné podanie bolo zákonné a dôvodné, o čom svedčí aj fakt, že súd po preskúmaní obžaloby
nerozhodol niektorým spôsobom podľa § 241 ods. 1 písm. a) - f) Trestného poriadku, ale sudca vo veci
nariadil pojednávanie. Až po vykonanom dokazovaní došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby a to

z dôvodu, že súd posúdil skutok ako priestupok.
Súd prvého stupňa aplikoval na skutkový stav zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov.
Konštatoval, že skutkové okolnosti v prejednávanej veci neboli medzi sporovými stranami sporné. Medzi
sporovými stranami bol sporný právny základ nároku žalobcu, vynaložené náklady na znalecký posudok

a úkon obhajoby pre prevzatie, prípravu a prvú poradu s klientom.
Zo žaloby žalobcu je zrejmé, že uplatnený nárok odvodzoval od uznesenia o vznesení zo dňa 8.2.2011,
označeného v žalobe, ktoré považoval za nezákonné.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané a medzi sporovými stranami ani nebolo
sporné, že voči žalobcovi bolo dňa 8.2.2011 orgánom činným v trestnom konaní vznesené obvinenie

pre prečin ohovárania.
Súd základ nároku žalobcu na náhradu škody posudzoval podľa § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a) zákona
č. 514/2003 Z.z.
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej

existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a
nezákonnýmrozhodnutím.Zodpovednosťštátu(ažnaprípadyhodnéosobitnéhozreteľa)jepodmienená
využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto
zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti.
Žalobca za skutok, ktorý mu bol kladený za vinu nebol právoplatne odsúdený, rozsudkom okresného

súdu Žilina uvedenom v bode 9. bol oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom.
K uplatneniu práva na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia v danej veci došlo
na základe tej skutočnosti, že žalobca vo veci, pre ktorú mu bolo vznesené obvinenie, nebol právoplatne
odsúdený.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím ( vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu
podľa Zákona č. 514/2003 Z. z.
Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá,
aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej
osobe bola odčinená (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 15/2009). Systematickým

a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania
alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Skutočnosť,
že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata
nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v

trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Nárok na
náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím (uznesením o vznesení obvinenia). Táto zásada bola vyjadrená
už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom
v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo medzi iným na

názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby,
má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie
zastavené,aleboten,ktobolspodobžalobyoslobodený,máprisplneníďalšíchzákonnýchpredpokladovzásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Na podstate týchto
právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č.
58/1969 Zb., zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z.

Súd nevidel žiadny racionálny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného a preto postupoval pri meritórnom
rozhodnutí v súlade s ním.
Ten proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ktorý bol spod obžaloby oslobodený, má
teda podľa ust.§ 3 ods. 1 písm a) zák. č.514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody, spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia. Pri uplatnení systematického výkladu § 3 ods. 1 písm a) zák. č.

514/2003jemožnédôjsťkzáveru,žerovnakývýznam(dôsledky)akozrušenieprávoplatnéhouznesenia
o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť, má aj zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod
obžaloby, ak k nemu došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným nebol potvrdený, čo bolo preukázané aj v danej veci.
V danej veci je nepochybné, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený a došlo teda k splneniu
zákonnej podmienky pre možnosť uplatnenia náhrady škody, z titulu nezákonného rozhodnutia.

Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania.
Osoba, ktorá bola spod obžaloby oslobodená nesie materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia i keď sa
ukázalo nesprávne. Je potrebné na ňu hľadieť ako na osobu nevinnú. Ak v súvislosti s rozhodnutím
orgánu činného v trestnom konaní fyzická osoba vynaložila náklady (trovy konania) smerujúce k

odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu , súčasťou týchto
trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol
obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám.
Vdanomprípadesúddospelkzáveru,žežalobcasidôvodnezvolilobhajcupretrestnékonanie,vktorom
bol žalobca v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodený. V súvislosti s vydaním predmetného

uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia teda v súvislosti s rozhodnutím orgánu
činného v trestnom konaní žalobca vynaložil náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu
nežiaducich právnych dôsledkov na žalobcu. Práve vznesenie obvinenia bolo výlučnou príčinou vzniku
trov spätých s obhajobou. Preto štát zodpovedá za vznik škody, ktorej sa v danom prípade nemôže
zbaviť. Škoda pozostáva z účelne vynaložených trov obhajoby, ktoré žalobca uhradil svojmu obhajcovi

dňa 18.2.2015 na základe písomného vyúčtovania vo výške 920,78 eur, v ktorej obhajca presne
špecifikoval jednotlivé úkony, pričom vychádzal z vyhl. č. 655/2004 Z.z., tieto vyčíslil v súlade s citovanou
vyhláškou, v dôsledku čoho došlo k zmenšeniu jeho majetkového prospechu . Žalovaný nenamietal,
že zvolený obhajca žalobcu v trestnom konaní zastupoval, nenamietal ani finančné vyčíslenie trov
obhajoby, namietal však úkon právnej pomoci prevzatie, príprava, prvá porada s klientom. Námietku

žalovanéhotýkajúcusaúkonuprevzatie,prípravaprváporadasklientomsúdvyhodnotilakonedôvodnú,
nakoľko bez prevzatia právneho zastúpenia a udelenia plnomocenstva by nemohol právny zástupca
žalobcu v trestnom konaní zastupovať. Udelenie plnomocenstva v sebe obsahuje podľa vyhl. MS SR
č.655/2004 prevzatie a prípravu zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, teda tento
úkonbolúčtovanýdôvodne..Škodažalobcovipreukázateľnevzniklavsúvislostisvydanímnezákonného

rozhodnutia, teda je tu daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
Na základe vyššie uvedených skutočností a vysloveného právneho názoru súd žalobe žalobcu v časti
o zaplatenie 920,78 eur ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel.
Pokiaľ si žalobca uplatňoval náhradu škody spočívajúcu v úhrade nákladov za vypracovanie znaleckého
posudku vo výške 1.440,- eur v tejto časti nepreukázal, že išlo o účelne vynaložené trovy v súvislosti

s trestným konaním, ktoré bolo voči nemu vedené. Žalobca nepopieral tvrdenia žalovaného, že tento
dôkaz trestný súd na hlavnom pojednávaní nevykonal, a to z dôvodu, že na hlavnom pojednávaní
žalobca ani jeho obhajca netrvali na výsluchu znalca. V konaní nebolo sporné, že išlo o dôkaz, ktorý
nebol použitý v trestnom konaní, znalecký posudok v trestnom konaní nebol oboznamovaný, znalec
ktorý ho vypracoval nebol vypočutý. Znalecký posudok teda neprispel k výsledku trestného konania, keď

na výsledok trestného konania nemal žiadny vplyv, nakoľko žalobca bol spod obžaloby oslobodený, z
dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Z uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu v časti o zaplatenie
1.440,- eur zamietol.
V konaní bolo nesporné, že žalovaný žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 15.4.2015 oznámením listom zo dňa 25.8.2015, doručeným žalobcovi dňa 31.8.2015

odmietol. Dňom 31.8.2015 bol už žalovaný v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s ust. § 16 ods.4 zák.č. 514/203 Z.z. v omeškaní s plnením nároku na náhradu škody vo výške
920,78 eur a žalobcovi vznikol nárok aj na zákonné úroky z omeškania za obdobie od 31.8.2015 dozaplatenia vo výške 5,05 %, Výška úroku z omeškania zodpovedá ust. § 3 NV SR 97/1995 Z.z. Súd
preto aj v časti úroku z omeškania zo sumy 920,78 eur žalobe ako dôvodnej vyhovel.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2

CSP. Žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 39 % a neúspešný v rozsahu 61 % , čo predstavuje úspech
žalovaného, pričom čistý úspech žalovaného predstavuje 22 %, súd však na strane žalovaného nezistil
vznik žiadnych trov konania preto rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu v časti výroku, ktorým súd vo zvyšku

žalobu zamietol a v časti výroku o náhrade trov konania podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť
tak, že žalobnému návrhu vyhovie a zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy 2.360,78 eur s úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne od 31.08.2015 do zaplatenia a zároveň rozhodne, že žalobca má
právo na náhradu trov konania vo výške 100 %. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že sa svojou
žalobou domáhal náhrady škody, nakoľko mu vznikla majetková ujma spočívajúca v trovách obhajoby v

trestnom konaní v preukázanej výške 920,78 eur a v nákladoch na vypracovanej znaleckého posudku č.
18/2011 vo výške 1.440,- eur. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu týkajúce sa náhrady majetkovej
ujmy spočívajúcej vo vypracovaní znaleckého považuje za nesprávne. Uviedol, že bol obvinený a
trestne stíhaný pre prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1,2 písm. c) Trestného zákona z dôvodu,
že na zasadnutí valného zhromaždenia Pozemkového spoločenstva Urbariát Kysucké Nové Mesto

uviedol voči JUDr. V. nevhodné vyjadrenia a nepravdivé údaje, čím naplnil skutkovú podstatu prečinu
ohovárania. Dôkazom o takomto konaní bol aj zvukový záznam z priebehu valného zhromaždenia
zabezpečeného vyšetrovateľom v trestnej veci. Tento zvukový záznam bol nekvalitný a nebolo možné
z neho identifikovať, kto z prítomných približne 120 osôb použil výrazy naplňujúce ohováranie inej
osoby. Keďže trval na tom že on nepoužil žiadne osočujúce vyjadrenia, požiadal Kriminalistický ústav v

Bratislave o vykonanie zvukovej expertízy, z ktorej by bolo presne identifikované vyjadrenie žalobcu na
valnomzhromaždení.ZnaleckýposudokvypracovalÚstavkriminalistikyakriminológieBratislava,znalec
Ing. Miloš Lukovič pod č. 18/2011 zo dňa 11.07.2011. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že na valnom
zhromaždení sa nedopustil žiadnych výrokov kladených mu za vinu v trestnom konaní. Na pojednávaní
súdu v trestnej veci sp.zn. 35T/55/2011 dňa 28.03.2014 navrhol k znaleckému posudku č. 18/2011

vypočuť znalca. Na predvolanie znalca k jeho vypočutiu na pojednávaní súdu znalec uviedol, že je
dlhodobo práceneschopný v dôsledku závažného ochorenia, nemôže sa pojednávania zúčastniť a nie je
známe, kedy sa jeho zdravotný stav zlepší. Keďže v priebehu súdneho konania boli už vykonané všetky
ostatné dôkazy vzhľadom na zdravotný stav znalca s prihliadnutím k zásade hospodárnosti a uplynutej
dĺžky trestného konania začatého dňa 08.02.2011. Netrval spolu s obhajcom na svojom pôvodnom

návrhu na výsluch znalca, nakoľko v priebehu konania nebola a ani inak preukázaná vina obžalovaného.
Súd oslobodil obžalovaného spod obžaloby z dôvodu, že skutok kvalifikovaný ako prečin ohovárania, nie
je trestným činom. V tejto súvislosti poukázal na práva obvineného v zmysle § 34 Trestného poriadku,
podľa ktorého má obvinený aj predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu. Na základné
zásady trestného konania § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorého právo obstarať dôkazy majú

aj strany, orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasniť okolnosti svedčiace proti
obvinenému, ako aj svedčiace v prospech obvineného tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Ďalej poukázal na § 201 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého policajt zadovažuje dôkazy bez
ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech obvineného a je povinný vykonať ich v súlade
so zákonom a včas. Ani jeden z orgánov činných v trestnom konaní takto nepostupoval, vyšetrovateľ

zabezpečil ako dôkaz svedčiaci proti nemu zvukovú nahrávku z valného zhromaždenia, aj keď pre
nekvalitu nahrávky nebolo možné s určitosťou označiť podľa nej páchateľa. Napriek tomu vyšetrovateľ
nepovažoval za potrebné vykonať v tomto smere ďalší dôkaz. Urobil tak on ako obžalovaný, ktorý
od začiatku trestného stíhania popieral svoju vinu a ním zabezpečený dôkaz - znalecký posudok č.
18/11 jeho vinu potvrdil. Poznamenal, že všetky náklady súvisiace s trestnou vecou prečinu ohovárania

boli spôsobené nezákonným trestným stíhaním jeho osoby, ktorý namiesto povinnosti týchto orgánov
zabezpečovať dôkazy svedčiace v prospech obvineného, bol nútený zabezpečiť dôkaz o svojej nevine
znaleckým posudkom na svoje náklady. Konal tak v súlade so svojim zákonným právom na obhajobu v
zmysleTrestnéhoporiadku.Uviedol,žetrestnéstíhaniebolozačatédňa11.12.2011.Popodaníobžaloby
sa v trestnej veci uskutočnilo deväť hlavných pojednávaní s vypočutím svedkov a vykonaním potrebných

dôkazov, aby súd vôbec mohol vysloviť oslobodzujúci rozsudok.

3. Proti rozsudku okresného súdu v časti výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 920,78 eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 31.8.2015 do zaplatenia a to do 3dní po právoplatnosti tohto rozsudku, podal odvolanie žalovaný. Navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Podľa odvolateľa týmto rozsudkom
bol porušený zákon, nakoľko konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie neobstojí, nakoľko nárok uplatnený žalobcom, nemá oporu v zákone
č. 514/2003 Z.z. z dôvodu absencie nezákonného rozhodnutia, ktoré by bolo právnym základom pre
dôvodnosť uplatneného nároku. V danom prípade uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonné,

a teda ani titul náhrady škody nie je daný. Opätovne poukázal na nález Ústavného súdu SR II.
ÚS 163/13, nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 296/2014-33 zo dňa 6.5.2015 s tým, že k obdobným
záverom dospel aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (sťažnosť č. 57404/08). V celom
rozsahu odkázal na predchádzajúce vyjadrenia prezentované pred súdom prvej inštancie týkajúce sa
nedôvodnosti nároku žalobcu uplatneného z tohto titulu - uznesenia o vznesení obvinenia. Tvrdil, že
s argumentmi prezentovanými v týchto vyjadreniach vrátane záverečného návrhu žalovaného sa súd

prvej inštancie dostatočne v rozsudku nevysporiadal, čo má za následok inú vadu konania, a teda aj
nesprávne rozhodnutie vo veci. Závery súdu o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia treba považovať
za nezákonné z dôvodu, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený, nemajú oporu v zákone. Zákon
č. 514/2003 Z.z. vymedzuje striktne a jednoznačne, aké rozhodnutie možno považovať za nezákonné.
Nezákonným rozhodnutím je iba právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre

nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v danom prípade nestalo. V trestnej veci, od ktorej vedenia
žalobca odvodzuje svoj nárok uplatnený v tomto konaní, možno jednoznačne vysloviť, že v čase
uznesenia obvinenia žalobcovi nešlo o žiadny svojvoľný postup týchto orgánov, ale o jediný možný
zákonný postup pre zistenie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu ku skutku, ktorý sa stal. Vznesenie
obvineniatedabolojedinérozhodnutie,ktorébolovprávnomštátemožnéodorgánovčinnýchvtrestnom

konaní, očakávať. Tvrdil, že v konaní nebola preukázaná prvá porada obhajcu s klientom. Advokátovi
patrí odmena za ten úkon len v prípade, že je uskutočnený komplexne, tzn. aj v rámci prvej porady s
klientom, v ktorej uskutočnenie žalobca nepreukázal. Poukázal na znenie ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhl.
č. 655/2004 Z.z.

4. K odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalovaný. Vo svojom
vyjadrení uviedol, že zotrváva v celom rozsahu na argumentoch a skutočnostiach uvedených v podanom
odvolaní.

5. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalobca

prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom vyjadrení uviedol, že považuje rozhodnutie
súdu prvého stupňa v časti, ktorou priznal žalobcovi nárok na náhradu istiny 920,78 eur spolu so
zákonným úrokom za správny a ako uviedol v podanom odvolaní žalobca žiadal, aby súd vyhovel
žalobnému návrhu aj v ostatnej časti spolu s priznaním trov konania a trov právneho zastúpenia. Vo
svojom vyjadrení uviedol, že považuje rozhodnutie súdu za správne v časti týkajúcej sa priznania jeho

nároku, vychádza zo správneho právneho posúdenia veci na základe vykonaného dokazovania. Súd sa
stotožnil s názorom žalobcu a nevidel žiadny racionálny dôvod pre odklon o uvádzanej súdnej judikatúry
s konštatovaním, že štát musí niesť za škodu, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Súdna prax dospela k záveru, že
pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, má rovnaké

dôsledky, ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť. Aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania
a k nemu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Zodpovednosť
štátujedanáakoobjektívna,t.j.bezohľadunaakékoľvekzavinenie,pretoplatí,žeústavnoprávnyzáklad
nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením, treba
hľadať nielen v ust. čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine, predovšetkým v čl. 1 Ústavy

SR, teda v princípoch materiálne právneho štátu. Štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosť
orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať páchanú strednú činnosť. Na druhej strane sa štát
nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúc
do základných práv. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako

nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Argumentácia žalovaného judikátom
nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 163/2013 v konaní neobstojí, nakoľko ide o úplne odlišný
skutkový stav. Čo sa týka námietky žalovaného, že nebola preukázaná prvá porada obhajcu s klientom,
k tomu uviedol, že doklad o vykonaní prvej porady s klientom je požadovaný v prípade, ak obhajca jeustanovený súdom a na preukázanie úkonov vykonaných pri vyúčtovaní poskytnutých právnych služieb
klientovi za účelom priznania trov obhajoby zo strany súdu ustanovenému obhajcovi. V prípade zvolenia
obhajcu obvineným/obžalovaným je logickým predpokladom, že pri zvolení si obhajcu a následnom

podpísaní plnomocenstva, obhajca absolvoval s klientom predtým prvú poradu, resp. oboznámil sa s
vecou obvineného/obžalovaného.

6. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávnenými subjektmi, ktorými sú strany konania v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods.

1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a
bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie
v časti výroku napadnutého odvolaním žalovaným potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti v súlade s
ust. § 387 ods. 1,2 CSP. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku napadnutého odvolaním zo strany
žalobcu zmenil v súlade s ust. § 388 CSP.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v

odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. V zmysle ust. § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania, konštatuje, že súd prvej
inštancie pokiaľ ide o časť žaloby žalobcu týkajúcu sa náhrady škody spočívajúcej v zaplatení trov
obhajobyvpriebehutrestnéhokonania,ktorúnáhraduškodyajsúdprvejinštancieohodnotilapriznalako

dôvodnú, v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s
ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na cit. ust. § 387 ods. 2
CSP, keďže sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v uvedenej časti, obmedzuje len
na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Odvolateľ - žalovaný k veci týkajúcej sa uvedenej časti

neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé
inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Keďže sa súd prvej inštancie v uvedenej
časti vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré
poukazoval žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval v uvedenej časti
za dôvodné, a preto rozsudok v tejto časti potvrdil ako vecne správny.

12. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v uvedenej časti odvolací súd uvádza
nasledovné:

13. Nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia,

ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. a posudzuje sa ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
V takomto prípade totiž nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného
rozhodnutia, ale je treba splnenie tejto podmienky vykladať expanzívne. Ak k takému rozhodnutiu došlo,
pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky, ako

zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. To znamená, že
(zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby) zanikajú účinky rozhodnutia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu
stáva bezpredmetným, nadbytočným. Výsledky trestného konania - zastavenie trestného stíhania alebooslobodenie od spod obžaloby - totiž ukazujú, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo
a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Z
uvedeného vyplýva záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavenie alebo ten, kto bol spod

obžaloby oslobodený, má pri splnení zákonných predpokladov podľa citovaného zákona zásadne právo
na náhradu škody spôsobenej uznesením o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (rozsudok
NS SR z 28. jún 1993 sp.zn. 1Cdo/53/93, nález ÚS SR zo dňa 24. marca 2011 sp.zn. II. ÚS 25/2011-33).

14. Okresný súd žalobu žalobcu týkajúcu sa náhrady škody spočívajúcej v zaplatení znalečného

za vyhotovený znalecký posudok, ktorý žalobca zabezpečil v priebehu trestného stíhania za účelom
preukázania svojej neviny, zamietol. S právnym záverom súdu prvej inštancie spočívajúcom v
nepreukázaní žalobcu, že by sa jednalo o účelne vynaložené trovy v súvislosti s trestným konaním, ktoré
bolo voči nemu vedené, sa odvolací súd nestotožnil, a preto považoval odvolanie žalobcu v tejto časti
rozhodnutia súdu prvej inštancie za dôvodné.

15. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobca v priebehu
trestného stíhania od začiatku popieral svoju vinu, tvrdil, že sa uvedeného skutku v trestnom konaní
nedopustil. V trestnom konaní bol zabezpečený dôkaz - zvuková nahrávka z valného zhromaždenia
Urbariát, pozemkového spoločenstva Kysucké Nové Mesto, ktorý dôkaz bol nekvalitný a z ktorého
nebolo možné presne identifikovať hlasy prítomných účastníkov valného zhromaždenia, ktorých bolo

približne 120. Z uvedeného dôvodu žalobca v priebehu trestného stíhania zabezpečil znalecký posudok
vypracovaný Ústavom kriminalistiky a kriminológie Bratislava, znalcom Ing. Milošom Lukovičom č.
18/2011 zo dňa 11.07.2011. Za vyhotovenie znaleckého posudku žalobca zaplatil znalečné vo výške
1.440,-eur,očomsvedčípríjmovýpokladničnýdokladkznaleckémuposudku18/2011zodňa11.7.2011,
vystavený Ing. Milošom Lukovičom. Uvedený znalecký posudok predložený žalobcom, v trestnom

konaní obvineným, bol založený do spisového materiálu v trestnom konaní. Voči žalobcovi bola podaná
obžaloba a bola vedená trestná vec pred okresným súdom pod sp.zn. 35T/55/2011, v ktorej veci
žalobca ako obžalovaný, spolu so svojim obhajcom žiadali, aby v konaní bol vypočutý znalec na
pojednávaní, ktorý sa ospravedlnil s tým, že sa pojednávania nemôže zúčastniť z dôvodu dlhodobej
práceneschopnosti v dôsledku závažného ochorenia. Neskôr žalobca ako obžalovaný spolu so svojim

obhajcom od uvedeného dôkazu vykonať ho na hlavnom pojednávaní upustili z dôvodu, že v priebehu
trestného konania nebola preukázaná vina obžalovaného

16. V zmysle ust. § 34 Trestného poriadku, má obvinený právo ukladať a obstarávať dôkazy slúžiace
na jeho obhajobu. V zmysle zásad Trestného poriadku § 2 ods. 10 majú právo obstarať dôkazy strany

konania.

17. Zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje pojem škody a neupravuje jej rozsah a z toho dôvodu
je treba aplikovať ustanovenia všeobecnej úpravy, t.j. ust. § 442 OZ. Citovaný zákon nevysvetľuje ani
vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom

označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva
druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide, ak je medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou
vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je
otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, ako má byť zisťovaná

príčinná súvislosť medzi ujmou ako následkom a skutočnosťou ako príčinou tejto ujmy. Pre posúdenie
vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda,
t.j. majetková ujma, za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou
poškodeného, pokiaľ vznikla a konkrétnym konaním škodcu, ak je protiprávne, sa zisťuje príčinná
súvislosť, t.j. kauzálny nexus. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať od všeobecných

súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná
súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R
21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a
každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamo spôsobenia príčiny

a následok, pri ktorej príčina priamo bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcichdo úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu
(rozhodnutie NS SR zo dňa 7. júna 2017 č.k. 7Cdo/208/2016).

18. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie zo sledu relevantných skutočností
vyplývajúcich zo zisteného skutkového stavu podľa názoru odvolacieho súdu možno dospieť k záveru,
že bola preukázaná priama vecná súvislosť príčiny a následku, t.j. začatia trestného stíhania, v dôsledku
ktorého žalobca ako obvinený v trestnom konaní zabezpečoval dôkaz na preukázanie svojej neviny, na
predloženie ktorého mal právo na základe vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Zabezpečenie

uvedeného dôkazu, za ktorý žalobca zaplatil znalečné, súviselo s trestným stíhaním, a preto odvolací
súd má za to, že vznikla žalobcovi a v tejto súvislosti škoda, na zaplatenie ktorej má nárok.

19. Keďže v predmetnej veci nebolo potrebné vykonávať ďalšie dôkazy na pojednávaní, odvolací súd
rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok v tejto
časti zmenil tak, že žalobe žalobcu aj v tejto časti vyhovel.

20. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

21. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods.
1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu, preto
odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP.

22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)