Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 12, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/338/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412213868
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1412213868.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek

senátu JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 322,70 eur, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 23.2.2015, č.k. 40C/59/2012-170,
pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 23.2.2015, č.k.
40C/59/2012-170 p o t v r d z u j e .
Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie o návrhu žalobcu na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu vo veci
namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd zastavil, žalobu zamietol
a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanej ich náhradu nepriznal.
Vodôvodnenírozsudkuuviedol,žežalobcasasvojoužaloboudomáhalodžalovanejnáhradymajetkovej

škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 322,70 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV v exekučnom konaní. Na odôvodnenie žaloby
uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na
vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - L. T. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor
požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len "exekučný súd") o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia do 15 dní od jej doručenia exekučnému súdu. Exekučný súd však rozhodol o

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 15.11.2010 (konanie pritom začalo dňa
24.05.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o
udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu mala byť žalobcovi spôsobená majetková škoda a nemajetková
ujma. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou
žalobcu vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, pričom žalobca v tomto

období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur a
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačnévýdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho
základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny úradný postup
exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok
zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Poukázal na
to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení

s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich
orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a
nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného
súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho

majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie

veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 322,70 eur, ktorú vyčíslil ako
alikvotný pomer 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie
doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby sa na
každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 660,- eur.
Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na to, že všeobecný súd v konaní o

náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedla tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže
neuplynulo 6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu
škody. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 15 dní uviedla, že táto sa podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. S poukazom na

ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. uviedla, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by
sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné

rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup
súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
uviedla, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej
ujmy a ani to, že by sa jej mala poskytovať náhrada v peniazoch. Poukázala tiež na aspekt dobrých

mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé
finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody
voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite,
takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázala na
absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou

a nemajetkovou ujmou.
Na pojednávanie nariadené vo veci sa napriek riadnemu predvolaniu žalobca, jeho právny zástupca
ani žalovaný nedostavili. Žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť podaním doručeným súdu elektronickou
poštou dňa 19.2.2015, v ktorom nežiadal o odročenie pojednávania. Zároveň požiadal o odročenie
pojednávania z dôvodu podaného návrhu na prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ

o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť žalovaná v konaní o náhradu škody pre porušenie
práva EÚ prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. Zároveň požiadal o zrušenie
nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Ďalej
uviedol, že mu bolo doručené uznesenie krajského súdu o tom, že sudcovia tunajšieho súdu nie sú
vylúčení z prejednávania veci, avšak s týmto rozhodnutím nesúhlasí, preto podal na Ústavný súd SR

ústavnú sťažnosť vo veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd.
Navrhol konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o tejto jeho ústavnej
sťažnosti.Na odôvodnenie svojho prvého výroku rozsudku uviedol, že o námietke zaujatosti už právoplatne
rozhodol Krajský súd v Bratislave a rovnako už bolo právoplatne rozhodnuté aj o identickom návrhu
žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

o ústavnej sťažnosti žalobcu vo veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd podaného z rovnakého dôvodu (uznesením okresného súdu zo dňa 16.7.2014,
č.k. 40C/59/2012-66, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.12.2014, sp. zn.
5Co/655/2014), a to tak, že uvedený návrh na prerušenie konania bol zamietnutý. Nakoľko nedošlo k
žiadnej relevantnej zmene oproti predchádzajúcemu stavu, súd konanie o identickom návrhu žalobcu

na prerušenie konania s poukazom na ust. § 104 ods. 1, v spojení s § 159 ods. 3 O.s.p. a § 167
ods. 2 O.s.p. (za použitia analógie) pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej zastavil (obdobne porov.
uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17.07.2013, sp. zn. 29Cdo/1301/2013 uverejnené
v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky č. 10/2013 pod č. 99). Čo
sa týka žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania z dôvodu podaného návrhu na prerušenie konania do
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť žalovaná v 1. rade -

SlovenskárepublikazastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSRvkonaníonáhraduškodypreporušenie
práva EÚ prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, súd uvádza, že takýto návrh
na prerušenie konania žalobca (napriek jeho tvrdeniu) na súd nepodal. Vzhľadom na uvedené mal súd
za to, že žalobca nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, a preto vec za splnenia
podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal v neprítomnosti účastníkov ako aj právneho zástupcu

žalobcu.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil nasledovný skutkový stav:
ŽalobcaakooprávnenýsubjektpodalnaExekútorskomúradesúdnehoexekútoraJUDr.C.V.sosídlomv
Bratislave dňa 24.5.2010 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému
- L. T. - dlžníkovi (v postavení spotrebiteľa) zo zmluvy o úvere. Exekučným titulom bol rozsudok

rozhodcovského súdu. Súdny exekútor doručil Okresnému súdu Bratislava IV, ako exekučnému súdu,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 15.7.2010. Uznesením č.k. 16Er/2184/2010-32
zodňa28.9.2010exekučnýsúdžiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
zamietol pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.11.2010
(preukázané obsahom exekučného spisu sp. zn. 16Er/2184/2010).

Žalobca podaním zo dňa 13.6.2014 oznámil, že do spisu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok
č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie.
Podľa zistení súdu sa v predmetnom spise žiadny znalecký posudok nenachádzal. Preto súd ani
nemohol vykonať dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom, ktorý by mal mimochodom (ak by bola
preukázaná jeho existencia) povahu listinného dôkazu (keďže si ho dal vypracovať žalobca ako účastník

konania, a nie súd v súdnom konaní). Podľa § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O.s.p. bol súd
povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Po právnej stránke súd vec posúdil podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a
2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len "zákon

č. 514/2003 Z.z.") a podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti.
Rozhodnutie súd odôvodnil tým, že žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v
exekučnom konaní, ktorý nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v zákonnom stanovenej 15-dňovej lehote.
K námietke žalovanej ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na súde z dôvodu, že ku dňu
podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu o
náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uviedol, že rozhodujúce
bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku dňu podania žaloby. Keďže v

čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná námietka žalovanej uplatnená
dôvodne, a preto súd mohol žalovaný nárok posúdiť po vecnej stránke.
Uviedol, že základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c)
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Podľa názoru prvostupňového súdu v prejednávanej veci nebol splnený už prvý predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu v podobe nesprávneho úradného postupu. K žalobcom namietanému
nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej 15-dňovej lehoty na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie totiž nemohlo dôjsť už len z toho dôvodu, že v § 44 ods. 2 zák.č. 233/1995 Z.z. ustanovená 15-dňová lehota sa vzťahuje iba na prípady, ak exekučný súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom a poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi udelí (pozitívne

rozhodnutie), nie však na prípady, ak súd takýto rozpor zistí a žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. V prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu teda
zákon lehotu nestanovuje (porov. nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012).
Keďže v posudzovanej veci exekučný súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, v dôsledku čoho
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, nevzťahovala sa

na uvedený prípad uvedená zákonná 15-dňová lehota. V tejto súvislosti súd poukazuje na charakter
predmetnej exekučnej veci - rozhodovanie o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na
vykonanie exekúcie, kde exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, kedy
je exekučný súd povinný ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú
povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa a preskúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (porov. uznesenie

Ústavného súdu SR zo dňa 03.03.2011, č.k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3Cdo/146/2011, zo dňa 26.09.2011, sp. zn. 3MCdo/11/2010 a zo dňa
29.03.2011, sp. zn. 5Cdo/291/2010, ako aj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom C-40/08).
Pretožebolexekučnýsúdpovinnývexekučnomkonanískúmaťsúladexekučnéhotitulusustanoveniami
vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa (čo exekučný súd aj urobil, a čo napokon

viedlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie), pričom
išlo (aj vzhľadom na rozsiahlosť právnej úpravy a jej európsky aspekt) o pomerne náročný proces
aplikácie práva, vyžadoval si uvedený proces určitý časový priestor, čo má nepochybne vplyv na
posúdenie dĺžky konania ako primeranej a prieťahov v konaní ako zbytočných. Súd poukázal aj na
značne rozsiahly počet exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného

subjektu (čo je skutočnosť všeobecne známa), čo má rovnako vplyv (zásadný) na posúdenie celkovej
dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. Poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa
10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na
prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci), pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24
mesiacov (ktoré sa rovnako skončilo zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie) nepovažoval za prieťahy v konaní. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí
konštatoval,že"...vposudzovanomprípadejevýznamná,priamkľúčová,skutočnosť,žesťažovateľpred
okresným súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných
konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov,
nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by

zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto
ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie
situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku
(rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku
(rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL,

J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715.
ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské
práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach.
Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti
súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie

z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej
veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN,
Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22,
s. 29. ISBN 80-903786-0-9). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do
podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný

súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach,
je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme
ochrany práv a slobôd iných.
Hoci už uvedený dôvod bol postačujúci pre zamietnutie žaloby žalobcu ako nedôvodnej, súd považoval
za potrebné (a zároveň vhodné) vyjadriť sa aj k zvyšným dvom predpokladom zodpovednosti štátu za

škodu a ich nesplneniu v posudzovanej veci.
Žalobca podľa názoru súdu v posudzovanej veci totiž nepreukázal ani vznik škody, jej výšku a príčinnú
súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a tvrdenou škodou. Ako
majetkovú škodu v paušálnej sume 125,- eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladovna správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému (v sume 70,- eur), na udržiavanie a správu informačného systému (v sume 40,- eur) a na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (v sume 15,- eur). V prípade
majetkovej škody nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol
ani spôsob výpočtu jednotlivých zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom

pritom nepredstavujú ani skutočnú škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené
všeobecné tvrdenia žalobcu. Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo
pritom povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil
neuniesol v konaní dôkazné bremeno.
K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uviedol, že uvedené právo vzniká
iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je
možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, a to v podobe
dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach
pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však

žalobcanijakýmspôsobomnekonkretizovalaaniničímnepreukázal. Rovnakonepreukázal,žesamotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že
odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to
urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,

jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy
sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku
nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery

súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/675/2011, v zmysle ktorého

nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v
rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou
konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým
spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná
príčinná súvislosť.

Okrem toho žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným
postupom a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu javov (objektívnych
skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčiny a následku
musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba sprostredkovaný). Pre úspech
žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem skutočnosti, že došlo k

nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na strane žalobcu), že ku škode vo výške požadovanej
žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu. Keďže však
žalobca v konaní nesprávny úradný postup ani existenciu škody na jeho strane nepreukázal, nemohol
preukázať ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou.

Na základe všetkých uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak,
že žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu
trov konania neuplatnila.
Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho

zástupcu. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca, súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenierozhodujúcich skutočností a nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu.
Namietol, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p., a to napriek tomu,

že riadne a v čas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležitý dôvody, a aj predložil súdu listiny
spájané s označenými dôvodmi. Preto súd nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.. Takýmto
postupom mu odňal právo na konanie pred súdom.
Poukázal na ust. § 15 O.s.p. a uviedol, že uskutočnil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom

súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v
očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V
tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia iných súdov v Slovenskej republike, ktoré v identických
veciach vylúčili všetkých sudcov daného okresného súdu. Preto rozhodovanie o vylúčení sudcov
Okresného súdu Bratislava IV v prejednávanej veci je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu

Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Pre rozhodnutie, či súd možno považovať
za nezávislý, musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovenia sudcu a dĺžka jeho mandátu,
existencia garancií proti nátlaku zvonku, a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Žalobca
podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu.

Za uvedených okolností nebolo prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu
na prerušenie konania, proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s
podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie nariadeného

pojednávania z dôležitého dôvodu. Žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých
súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal ani možnosť
vyjadriť k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho, aby
mu umožnil s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym
otázkam. Nebol vôbec oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto

dôkazom a prednesom vyjadriť, navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Súd porušil jeho právo na
kontradiktórny súdny proces. Namietol tiež, že ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu, aby predložila
písomné vyjadrenie k žalobe, mal súd vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.
a skutkovým základom sa mal stať skutkový stav tvrdený žalobcom.
Súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, ale v odôvodnení

rozhodnutia sa zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu
a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne však
ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu
informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií; na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií; poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti považuje

rozhodnutie súdu za nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Zdôraznil, že rozhodnutie nemá náležitosti,
ktoré by zodpovedali kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V tejto súvislosti poukázal aj na
nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III.ÚS 36/2010. Uviedol, že z rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla,
čo sa rovnako týka aj chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Vyslovil nesúhlas s tvrdením, že

náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by
došlo v exekučnej veci k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Žalobca hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,
a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie

neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a
neoznámil jej, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť
ďalšie dôkazy.
Ďalej namietol, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručených čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie.Žalovaná sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2

O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania,
ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, lebo neobstojí ani jedna odvolacia
námietka žalobcu. Rozsudok vo veci bol verejne vyhlásený dňa 12.1.2016.
Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že žalobca opakovane požiadal prvostupňový súd o
zrušenie termínu pojednávania, avšak svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil zo závažných

dôvodov, hoci súd prvé pojednávanie nariadené vo veci na deň 7.4.2014 odročil na 11.6.2014 za
účelom zistenia, či už bolo vo veci rozhodnuté Ústavným súdom SR Na základe tejto skutočnosti malo
byť žalobcovi jasné, že súd neakceptoval jeho žiadosť, a predmetnú vec mieni prejednať. Preto pre
postup súdu podľa § 101 ods. 2 O.s.p. neexistovala žiadna zákonná prekážka a žalobca sa svojou
neúčasťou na pojednávaní sám obral o možnosť brániť svoje záujmy priamo na súde, vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a prípadne aj navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov. Súdu prvého stupňa

nebránila v prejednaní veci ani tá skutočnosť, že žalobca podal vo veci ústavnú sťažnosť, pretože
podanie takejto sťažnosti nie je dôvodom na prerušenie konania. Odvolacie námietky žalobcu v tomto
smere sú preto právne irelevantné. Nezodpovedá skutočnosti ani jej argumentácia, že žalovaná sa k jej
návrhu na začatie konania nevyjadrila a že súd mal z toho dôvodu vo veci rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p.. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 28.2.2013. Spolu

s predvolaním na pojednávanie bolo jeho právnemu zástupcovi doručené aj poučenie o procesných
právach a povinnostiach účastníkov, ktoré obsahuje aj poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p..
Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, a vyvodil z neho
správny právny záver o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, nakoľko bolo preukázané, že
zákonné podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2014 Z.z. neboli splnené.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že aj keď exekučný súd nerozhodol
o zmene exekútora v 30 dňovej zákonnej lehote, vzhľadom na dôvody popísané vyššie nejde o
nesprávnyúradnýpostup.Prinesplnenítejtoprvej,základnejpodmienkystrácavýznamskúmaťsplnenie
ďalších dvoch podmienok. Napriek tomu odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa sa
správne vysporiadal aj s ďalšími dvomi podmienkami (vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou).
Za podstatné považuje odvolací súd zaujať ešte stanovisko k odvolacej námietke žalobcu, že vo
veci rozhodol nezákonný sudca. Poukazuje pri tom na uznesenie Krajského súdu v Bratislave
č.k. 2NcC/114/2012-16 zo dňa 17.10.2012, v ktorom nadriadený súd o námietke zaujatosti sudcov
Okresného súdu Bratislava IV rozhodol tak, že vyslovil, že všetci sudcovia činní v čase rozhodovania

na tomto súde, okrem JUDr. K. F. a JUDr. R. M. (vybavujú exekučnú agendu), nie sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania vo veci. Sudca JUDr. Y. V., ktorý vec prejednal a rozhodol v nej, v čase
podania námietky zaujatosti nebol ešte sudcom Okresného súdu Bratislava IV. Nie je preto dôvodná
námietka žalobcu uvedená v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca.
Nakoľko súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v rozhodujúcich otázkach správne a dostatočným

spôsobom odôvodnil, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., a ich náhradu v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní
žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.