Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoP/14/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614205944
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2614205944.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci navrhovateľa: Domov sociálnych služieb
pre deti a dospelých, so sídlom Rohov 27, IČO: 655 546, proti odporkyni: A. K., narodená X. B.
XXXX, bytom E. A. XX, XXX XX K. K., zastúpenej opatrovníčkou: B. M., pracovníčka Okresného súdu
Skalica, zastúpenej advokátom: Mgr. Peter Serina, Poľnohospodárska 10, Bratislava, za účasti Okresnej
prokurátorky v Senici, o pozbavenie odporkyne spôsobilosti na právne úkony, o odvolaní navrhovateľa a
odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica z 12. januára 2015 číslo konania 5Ps 7/2014-37, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti pozbavenia spôsobilosti odporkyne na

právne úkony celkom a upustenia od doručenia rozsudku odporkyni p o t v r d z u j
e a v časti ustanovenia opatrovníka, vymedzenia jeho práv a povinností, rozhodnutia o trovách štátu a
trovách konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa I. pozbavil odporkyňu spôsobilosti na právne
úkony celkom, II. odporkyni ustanovil za opatrovníka V. A. A. O. V. Q. V. P., so sídlom P. XX, IČO: 655
546, s účinnosťou odo dňa právoplatnosti rozsudku, III. opatrovníkovi uložil povinnosť zabezpečovať
starostlivosť o nesvojprávnu s tým, že tento je oprávnený nesvojprávnu zastupovať a spravovať jej
záležitosti celkom, IV. upustil od doručenia tohto rozsudku odporkyni, V. určil, že trovy konania znáša štát

a VI. žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil právne poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších zmien a doplnení), ustanovením § 187 ods. 2, § 189, §
189a ods. 1, § 192 ods. 1 a 2 O.s.p. (zákon číslo 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších zmien a doplnení) a v časti rozhodnutia o trovách štátu a trovách konania ustanovením §
191 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p.. Vecne potom pokiaľ išlo o rozhodnutie o spôsobilosti na
právne úkony odporkyne závermi o tom, že odporkyňa trpí duševnou poruchou trvalého charakteru, a to

detským autizmom a mentálnou retardáciou ťažkého stupňa, v dôsledku ktorej nerozpráva zrozumiteľne
asebaobslužnéúkonyvykonávalenpoddohľadominejosoby,vdôsledkučohoniejeschopnáspravovať
svoje záležitosti a nakladať so svojím majetkom v celom rozsahu a je plne odkázaná na pomoc inej
osoby, alebo na pobyt v ústave a pokiaľ išlo o rozhodnutie o ustanovení opatrovníka odporkyni len
poukazom na skutočnosť, že v čase rozhodovania súdu bola odporkyňa umiestnená u navrhovateľa.
Rozhodnutie o trovách štátu potom len po poukazom na ustanovenie § 191 ods. 1 prvá veta O.s.p. a
rozhodnutie o trovách účastníkov konania tým, že v tomto prípade išlo o konanie, ktoré sa mohlo začať

i bez návrhu.

Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie navrhovateľ a odporkyňa.Navrhovateľ napadol odvolaním rozsudok v časti rozhodnutia súdu o ustanovení navrhovateľa za
opatrovníka odporkyne a v časti vymedzenia práv a povinnosti takto ustanoveného opatrovníka,
rozsudok v tejto časti navrhol zmeniť tak, že odporkyni bude ustanovený iný opatrovník, ktorému budú

zároveň určené práva a povinnosti súvisiace so zabezpečením jeho starostlivosti o odporkyňu a správou
jej majetku a ostatných záležitostí, poukazujúc na to, že odporkyňa už nie je prijímateľkou celoročnej
sociálnej služby bytovou formou u navrhovateľa (čo bolo v čase rozhodovania súdu prvého stupňa) a
preto nie je dôvod ani reálna možnosť, aby ju navrhovateľ zastupoval a spravoval jej záležitosti. V tejto
súvislosti poukázal na to, že zmluvný vzťah medzi navrhovateľom a odporkyňou o poskytovaní sociálnej

služby s celoročnou pobytovou formou bol ukončený 20. januára 2015 na základe písomnej žiadosti
odporkyne, ktorá zároveň aj v doprovode svojej matky, M. K., rodenej C., trvale bytom K., V. X, reálne
opustila priestory navrhovateľa.

Odporkyňa napadla odvolaním rozsudok v celom rozsahu, navrhla ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie dôvodiac nutnosťou vykonania nového znaleckého

dokazovania ohľadom skúmania duševného stavu odporkyne za účelom zistenia, či v jej prípade
nepostačuje len jej obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, nutnosťou doplnenia dokazovania za
účelom zistenia možností a schopností rodičov odporkyne vykonávať opatrovnícke práva a povinnosti vo
vzťahu k odporkyni namietajúc, že súd prvého stupňa v takomto smere nevykonal žiadne dokazovanie,
čo viedlo k mylnému a súdnou kontrolou v odvolacom konaní nepreskúmateľnému záveru súdu o

vhodnosti ustanovenia za opatrovníka odporkyne práve navrhovateľa.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila odporkyňa, pričom zotrvala na všetkých svojich odvolacích
dôvodoch uvedených v odvolaní.

K odvolaniu odporkyne sa vyjadril navrhovateľ, ktorý taktiež zotrval na svojich odvolacích dôvodoch
uvedených v odvolaní.

K odvolaniam navrhovateľa a odporkyne sa vyjadril prokurátor, vstúpivší do konania (podľa ust. § 35
ods. 2, písm. a) O.s.p.) po vyhlásení rozsudku súdom prvého stupňa, navrhol odvolaniami napadnutý

rozsudok v časti výroku o pozbavení spôsobilosti odporkyne na právne úkony v celom rozsahu potvrdiť
ako vecne správny a v časti výroku o ustanovení opatrovníka zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie a rozhodnutie, dôvodiac splnením všetkých zákonných podmienok (§ 10 Občianskeho
zákonníka) k rozhodnutiu súdu o pozbavení spôsobilosti na právne úkony odporkyne, avšak absenciou
akéhokoľvek dokazovania zameraného na zistenie osoby vhodnej na výkon opatrovníckych práv a

povinnosti vo vzťahu k odporkyni.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanieprípustné(§201a§202O.s.p.),postupombeznariadeniapojednávania (§214ods.2O.s.p.)

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody
odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ustanovením § 81 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolanie v časti pozbavenia odporkyne na právne úkony celkom, nie je dôvodné a rozsudok súdu
prvého stupňa je v tejto časti ako aj v časti rozhodnutia o upustení od doručenia rozsudku odporkyni,
vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť (§ 219 ods.1 a 2 O.s.p.), čo však neplatilo o rozhodnutí

súdu o ustanovení opatrovníka, vymedzení jeho práv a povinností a rozhodnutí o trovách štátu, ktoré
bolo vzhľadom na nedostatok jeho riadneho odôvodnenia potrebné považovať za nepreskúmateľné.
Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 30. júna 2015 (§ 156 osd.1 a 3 O.s.p.).

Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku v časti o pozbavení spôsobilosti

odporkyne na právne úkony celkom, v časti upustenia od doručenia rozsudku odporkyni, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Nie je dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu
prvého stupňa uvedenou v odôvodnení napadnutého rozsudku (opierajúcou sa o závery znaleckého

posudku súdneho znalca: MUDr. Júlie Halmovej, znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
psychiatria/liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria) a podporujúcou zvolený spôsob
rozhodnutia, najmä záver o tom, že odporkyňa trpí duševnou poruchou trvalého charakteru, v dôsledku
ktorej (nerozpráva zrozumiteľne a sebaobslužné úkony vykonáva len pod dohľadom inej osoby) nie jevôbec schopná robiť právne úkony (spravovať svoje záležitosti ani nakladať so svojím majetkom) a je
plne odkázaná na pomoc inej osoby. To isté platí aj pre argumentáciu týkajúcu sa dôvodu upustenia
od doručenia rozhodnutia súdu odporkyni, ktorá by nebola schopná vzhľadom na svoj zdravotný stav

pochopiť význam takéhoto rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu
rozhodnutia (čo pravdaže neplatí pre rozhodnutie o ustanovení opatrovníka odporkyni a vymedzení jeho
práva a povinností). U dôvodov predostretých súdom prvého stupňa dostatočne jasne a i objektívne
presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť
ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však vzhľadom na potrebu vyporiadať sa s námietkami žalovanej

dopĺňa (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné:

Neobstojí odvolacia námietka žalobkyne týkajúca sa nejasnosti postupov znalkyne, ktoré ju údajne
viedli k záverom o nespôsobilosti odporkyne na právne úkony celkom, o jej agresivite, nekomunikácii s
okolím a neschopnosti pochopiť aj tie najjednoduchšie právne úkony a to z dôvod jej neopodstatnenosti.

Z obsahu spisu a to najmä zo samotného znaleckého posudku č. 30/2014 zo 4. decembra 2014 je
totiž zrejmé, že súdom ustanovená znalkyňa odporkyňu pred spracovaním znaleckého posudku dňa
20. októbra 2014 riadne psychiatricky vyšetrila a zároveň sa oboznámila aj s lekárskymi správami
ambulantného psychiatra MUDr. M. A. (lekárska správa z 29. apríla 2014), ambulantného neurológa
MUDr. Q. U. a psychológa Mgr. B. C. (lekárska správa z 10. júna 2014) o zdravotnom stave odporkyne

ako aj so zdravotnou dokumentáciou odporkyne z DDS P., kde bola odporkyňa umiestnená od 18.
decembra 2009. Z obsahu posudku je taktiež zrejmé, že znalkyňa neurobila záver o nespôsobilosti
odporkyne na právne úkony. Takýto záver ani urobiť nemohla, nakoľko je len vecou súdu (nie znalca)
aby po náležite vykonanom dokazovaní rozhodol o spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony a za
splnenia podmienok uvedených v ust. § 10 O.z. fyzickú osobu pozbavil spôsobilosti na právne úkony. Z

obsahuznaleckéhoposudkutaktiežvyplýva,žeznalkyňapriposudzovanízdravotnéhostavu odporkyne
zohľadnila jej schopnosť čítať a písať ako aj jej redukovaný verbálny kontakt s okolím, ktorý hodnotí na
základe vlastných pozorovaní ako nezrozumiteľný. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že pre
rozhodnutie vo veci samej nie je právne významné, či je odporkyňa schopná obmedzene komunikovať
so svojou matkou - ktorá je zvyknutá na spôsob jej vyjadrovania sa, ale či je schopná zrozumiteľnej

komunikácie so svojim okolím a teda aj s nezainteresovanými osobami.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky navrhovateľa ako aj odporkyne týkajúce sa rozhodnutia súdu prvého
stupňa o ustanovení opatrovníka a vymedzení jeho práv a povinností vo vzťahu k odporkyni je potrebné
uviesť, že rozsudok v napadnutej časti nemožno považovať za správny a to najmä pre absenciu

konkrétnych dôvodov schopných presvedčiť práve o správnosti rozhodnutia spôsobom zvoleným v tejto
veci súdom prvého stupňa, prejavujúcu sa i ako jedna z variácií na postup súdu odnímajúci účastníkom
konania reálnu možnosť konať pred súdom.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písm. h) rovnakého
paragrafu, odseku i zákona potom rovnako rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení je vo svojej

podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak
práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a
nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992

Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr.
uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37, z 30. novembra 2010 sp.
zn. 10Co/210/2010, či z dnešného dňa č. k. 10Co/129/2013-39, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp.
zn. 18C/173/2007 a druhé a tretie vo veciach súdu prvého stupňa z prejednávanej veci, teda Okresnéhosúdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008 a 12C/106/2012). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr.
stanoviskovoveciE.R.T.c/aŠpanielskozroku1993,sťažnosťč.18390/91),ÚstavnéhosúduSlovenskej

republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského

civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom

takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto

vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu

súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu práve opísanou vadou bol postihnutý i rozsudok súdu prvého stupňa z
prejednávanej veci v napadnutej časti rozhodnutia súdu o ustanovení opatrovníka odporkyni, vymedzení
jeho práv a povinností a rozhodnutia súdu o trovách štátu, kde okrem poukazu na skutočnosť, že v čase
rozhodovania súdu sa odporkyňa zdržiavala u navrhovateľa a odkazu na ust. § 189a ods.1, § 191 prvá

veta a § 192 O.s.p. niet už ničoho iného.

Šlo tu tak nielen o prípad nepreskúmateľnosti rozhodnutia (pre neuvedenie v ňom žiadnych dôvodov),
ale v záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými jeho atribútmi v oboch
stupňoch súdov ani odvolaciemu súdu takto neostávalo iné, než rozsudok súdu prvého stupňa v

napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ust. § 27 ods. 2 O.z. zákonným zástupcom fyzickej osoby, ktorého súd rozhodnutím pozbavil
spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony súd rozhodnutím obmedzil,
je súdom ustanovený opatrovník a podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, ak sa za opatrovníka

nemôže ustanoviť príbuzný fyzickej osoby ani iná osoba, ktorá spĺňa podmienky pre ustanovenie
za opatrovníka, ustanoví súd za opatrovníka orgán miestnej správy, prípadne jeho zariadenie, ak je
oprávnené vystupovať svojím menom (§ 18 ods. 1).

V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že osobu opatrovníka súd vyberá z prostredia, ktoré

je blízke osobe, ktorej sa má opatrovník ustanoviť. Pôjde najmä o osobu pochádzajúcu z rodinného,
pracovného, kultúrneho, prípadne z iného prostredia, ktoré je účastníkovi blízke a ktorá vzhľadom na
svoj doterajší spôsob života, možnosti a schopnosti dáva predpoklad riadneho výkonu opatrovníckych
práv a povinností vo vzťahu k osobe pozbavenej spôsobilosti na právne úkony. Ak osoba, ktorá sa
má ustanoviť za opatrovníka, s tým nesúhlasí (čo nastalo vzhľadom na zmenu pomerov na strane

odporkyne po rozhodnutí súdu prvého stupňa aj v tejto veci), nemožno ju ustanoviť za opatrovníka. Za
opatrovníka možno ustanoviť aj obec. Súd spravidla využije túto možnosť vtedy, ak sa nenašla vhodná
osoba z prostredia blízkeho účastníkovi konania.Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách štátu je potrebné uviesť, že vzhľadom na znenie
ust. § 191 ods.1 O.s.p., ktoré má okrem prvej vety v zmysle ktorej trovy konania o spôsobilosti na právne
úkony platí štát (ako to správne citoval súd prvého stupňa), ale aj druhú vetu, ktorá zakladá štátu právo

na priznanie ich náhrady proti tomu, o ktorého spôsobilosť na právne úkony v konaní išlo, ak to možno
spravodlivo žiadať, je aj takéto rozhodnutie súdu potrebné náležite odôvodniť a vysporiadať sa aj z
dôvodmi nepriznania ich náhrady štátu.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým

je podľa § 226 O.s.p. viazaný a opätovne rozhodnúť o opatrovníkovi odporkyne, vymedzení jeho práv a
povinností a trovách štátu, avšak až po riadnom zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich možností.
Zároveň následne súd opätovne rozhodne o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O.s.p. tiež o trovách
tohto odvolacieho konania, majúc pritom na pamäti, že akékoľvek nové rozhodnutie bude tiež potrebné
vypraviť v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a to aj s náležitým odôvodnením (rešpektujúcim už
vyššie zmienené požiadavky).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.