Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 8, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžf/66/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200687
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:2014200687.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Halmovej a

sudcov JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Milana Moravu v právnej veci žalobcu: Bea Trans, s.r.o.,
so sídlom Bratislavská 19, Galanta, IČO: 44 623 313, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Arpádom
Barczim, so sídlom T. Vansovej 225/3, Galanta, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100307/1/311571/2014/13997zodňa9.júla2014,konajúcoodvolanížalobcuprotirozsudkuKrajského
súdu v Trnave č. k. 14S/167/2014-242 zo dňa 31. marca 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/167/2014-242 zo dňa

31. marca 2016 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.

1.1 Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.") zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného
č. 1100307/1/311571/2014/13997 zo dňa 9. júla 2014 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka

Galanta č. 9211401/5/5261069/2013/ zo dňa 25.11.2013 a vec vrátil prvostupňovému finančnému
orgánu na ďalšie konanie. Prvostupňovým rozhodnutím správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane v
sume 124.951,60 € na dani z pridanej hodnoty v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.") za zdaňovacie obdobie
mesiaca júl 2010. Žalovaný zmenil rozhodnutie prvostupňového orgánu tak, rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 zmenil na sumu 114.059,71 €.

1.2 Krajský súd uviedol, že žalobca ako daňový subjekt jednoznačne nepreukázal, že tvrdené
skutočnosti existujú na materiálnom základe tak ako ich deklaroval na predložených faktúrach,
dokladoch o preprave CMR, a to aj subjektom uvedeným na týchto faktúrach. Nesplnenie čo len jednej z
hmotnoprávnych zákonných podmienok má za následok nesplnenie nároku na odpočítanie dane. Pokiaľ
ide o podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.
z., tak tieto sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti

inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre
ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok,
ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si teda platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z
dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Vsúvislosti s realizáciou obchodných vzťahov so spoločnosťou ARMAR 62 Kft. je potrebné konštatovať,
že z výsledkov získaných správcom dane na základe medzinárodnej výmeny informácií vyplýva, že
uvedená spoločnosť od 07.04.2010 vstúpila do likvidácie, v roku 2010 nemala spoločnosť žiadnych

zamestnancov, za obdobie od 01.04.2010 do 31.12.2010 nepredložila žiadne daňové priznanie a ani
žiaden súhrnný výkaz. Nesprávne konštatovanie žalovaného, že spoločnosť ARMAR 62 Kft. vstúpila
do konkurzu 07.04.2010 nemá podľa názoru súdu skutočne vplyv na zistený skutkový stav ako aj na
zákonnosť rozhodnutia žalovaného, pretože v danom prípade nebolo zo strany žalobcu preukázané, že
by tovar bol prepravený z tuzemska do iného členského štátu. V takýchto prípadoch totiž nepostačuje,

pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných
dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej
ale aj po obsahovej stránke. Krajský súd uviedol, že v zmysle ust. § 24 zákona č. 563/2009 Z. z.
o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok"), je dôkazné
bremeno na strane daňového subjektu, pričom v daňovom konaní je jeho povinnosťou preukázať všetky
tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené

pochybnostiotom,čibolapredmetnáslužbadodaná,niejepovinnýdokazovaťjejnedodanie,aledaňový
subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných
faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie
v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. Napriek
tomu správca dane na základe dožiadania príslušných daňových úradov sa snažil zabezpečiť účasť

svedkov aj cestou predvolaní, opakovaných predvolaní ako aj predvedenia, avšak neúspešne. Pokiaľ
správca dane nevykonal výsluch svedka - vodiča O., neurobil tak preto, lebo žalobca neuviedol žiadne
identifikačné údaje k tejto osobe a tiež ani vtedajší konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia s.r.o. nevedel
uviesť meno vodiča, ktorý mal prepravu tovaru vykonávať. Z ust. § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004
Z. z. vyplýva, že splnenie podmienok pre oslobodenie od dane je povinný preukázať platiteľ, ktorý

si oslobodenie od dane uplatňuje. V danom prípade žalobca svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukázal,
keď nepreukázal rozhodujúcu podmienku pre oslobodenie od dane a to, že tovar bol prepravený z
tuzemska do iného členského štátu a že nadobúdateľom deklarovaného dodania sporného tovaru je
spoločnosť ARMAR 62 Kft., ktorá je deklarovaná na sporných odberateľských faktúrach ako odberateľ.
V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité

plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Znamená to, že uskutočnenie
zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. Listiny
predložené žalobcom (sporné odberateľské faktúry, dodacie listy, medzinárodné nákladné listy či
príjmové pokladničné doklady) by bolo spôsobilé privodiť žalobcovi uplatniť oslobodenie od DPH podľa
§ 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. len za podmienky, že by bolo v daňovom konaní preukázané,

že sporný tovar opustil územie SR a dodaný tovar bol zdanený odberateľom v inom členskom štáte
(Maďarská republika), čo preukázané nebolo. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z
najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej správca dane hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V danom prípade dokazovanie prebehlo

zo strany správnych orgánov zákonným spôsobom, jednoznačne smerovalo k zisťovaniu okolností
jednotlivých transakcií, ktoré mali byť predmetom zdanenia. Ak žalobca v tomto smere poukázal na
rozsudky Súdneho dvora vo veci C-354/03 (OptigenLtD), C-355/03 (FulcrumElektronicsLtD) a C-484/03
(BondHouseSystemsLtD), tak tieto nemožno aplikovať na daný prípad, pretože v predmetnej veci je
podvodom poznačené priamo plnenie, ktoré mal uskutočniť žalobca, t.j. nie plnenie, ktoré tomuto plneniu

predchádzalo alebo nasledovalo v reťazi dodávok, a teda nie ako to vyplýva z vyššie uvedených
rozsudkov. Taktiež nemožno na daný prípad aplikovať rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp.
zn. 5Afs 131/2004 z 25.03.2005, pretože uvedený rozsudok rieši situáciu, kedy mal žalobca dokazovať
v rámci daňového konania aj osoby, ktoré dodali príslušný tovar jeho dodávateľovi, pričom žalobca tieto
skutočnosti nepreukázal.

1.3 Krajský súd má za to, že zákon č. 222/2004 Z. z. stanovuje striktné podmienky na uplatnenie
práva na odpočítanie DPH. Pre odpočet DPH je podmienkou, aby uskutočnenie zdaniteľného plnenia,
ktoré je deklarované účtovným dokladom, faktúrou so všetkými zákonnými náležitosťami bolo zároveň
reálne materiálne preukázané. V prejednávanom prípade, keďže žalobca si uplatnil oslobodenie od

platenia dane podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. bolo predpokladom takéhoto postupu aj preukázanie,
že nadobudnutý tovar bol v Maďarskej republike aj zdanený, čo sa však nepreukázalo (oznámenie
Maďarskej finančnej správy ako aj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-409/04 vo veci (Teleos). Pokiaľ ide
o rozloženie dôkazného bremena, tak v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazujeskutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej
kontroly. Znamená to, že daňový subjekt musí preukázať, že faktúry na základe ktorých si uplatňuje

odpočet dane sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. V súvislosti s ďalšími rozsudkami
Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalobca poukázal krajský súd uviedol, že pokiaľ sa žalobca v daňovom
konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvoláva na niektoré rozsudky, bolo jeho dôkazným
bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov
Súdneho dvora EÚ a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Naviac

treba vziať do úvahy aj to, že odkaz na predmetné rozsudky nebol obsahovou súčasťou už podaného
odvolania žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane zo dňa 25.11.2013.

1.4 Pokiaľ ide o obchodný vzťah so spoločnosťou Immobiliare spol. s r.o., tak z ust. § 49 ods. 1, 2 v
spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. vyplýva, že iba doložením účtovného dokladu
obsahujúceho zákonom stanovené náležitosti nie je nárok na odpočítanie dane preukázaný. Daň, či

nárok na odpočítanie dane nemajú základ vo formálnom doklade, ale v existencii zdaniteľného plnenia,
nakoľko zákon č. 222/2004 Z. z. nestojí iba na formálnom, ale aj na reálnom preukázaní zdaniteľného
plnenia. Pokiaľ ide o výsluchy svedkov, tak správne orgány nariadili viaceré ústne pojednávania, na ktoré
sa svedkovia z rôznych dôvodov neustanovili (napr. O. Z. - aktuálny konateľ spoločnosti Immobiliare
spol. s r.o. buď nepreberal písomnosti, pokiaľ ich prevzal, tak sa výsluchu nezúčastnil a menovaného sa

nepodarilo ani predviesť). Z tohto vyplýva, že správca dane vyčerpal všetky zákonné prostriedky (ust. §
20 daňového poriadku) a to tak inštitút predvolania ako aj predvedenia a okrem toho vykonal aj potrebné
dokazovanie. Na podporu toho, že k faktickému existujúcemu zdaniteľnému plneniu nedošlo svedčí aj
odpoveď Daňového úradu Nitra, z ktorej vyplýva, že dodávateľ žalobcu - spoločnosť Immobiliare spol. s
r.o., so správcom dane nekomunikoval, nebol kontaktný, nepreukázal výkon ekonomickej činnosti a za

tretí štvrťrok v roku 2010 nedeklaruje v daňovom priznaní dodanie tovarov a služieb. Taktiež ani aktuálny
konateľ spoločnosti Immobiliare spol. s r.o. (p. U. F.) s daňovým úradom nespolupracuje, čo vyplýva z
podania Prezídia Policajného zboru SR zo dňa 20.11.2012.

1.5 Krajský súd ďalej uviedol, že v predmetnej veci si správca dane zaobstaral všetky dostupné dôkazné

prostriedky, vykonal rozsiahli dokazovanie, pokiaľ navrhnuté dôkazy nevykonal, tak v rozhodnutí
odôvodnil,zakéhodôvoduichnerealizoval,zistilčonajúplnejšieskutkovýstavadostatočnýmspôsobom
sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu ako aj s jeho námietkami. Žalobcom uvedené
žalobné dôvody neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť postupu žalovaného, resp. správnosť záverov,
na základe ktorých boli založené vydané rozhodnutia správnych orgánov. Pokiaľ ide o spisový materiál

predložený žalobcom z administratívneho spisu správcu dane vyhotoveného pri kontrole DPH za
zdaňovacie obdobie február 2010, tak tento je skutkovo odlišný od prejednávaného prípadu a preto v
danom prípade nemožno aplikovať ust. § 3 ods. 9 daňového poriadku, pretože sa jednalo o rozdielny
tovar, rozdielneho odberateľa ako aj rozdielneho prepravcu. Naviac žalobca porovnáva kontrolu DPH
za zdaňovacie obdobie február 2010 s kontrolou DPH za zdaňovacie obdobie júl 2010, avšak nemožno

porovnávať dve rozdielne zdaňovacie obdobia, a to najmä vtedy, ak išlo o rozdielny tovar, rozdielneho
odberateľa ako aj rozdielneho prepravcu. Je možné preto konštatovať, že žalobca neuniesol tak v
daňovom a ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými
by sa daňové orgány relevantným spôsobom nevysporiadali. Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu
správneho orgánu súd prihliadne pritom len na tie vady pred správnym orgánom, ktoré mohli mať

vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.), takýmito vadami sú spravidla
procesné pochybenia, ktoré významným spôsobom ovplyvnili zákonnosť napadnutého správneho
rozhodnutia. Pokiaľ teda žalobca v priebehu tohto preskúmavacieho konania na pojednávaní uvádzal
ďalšie žalobné dôvody a súdu predkladal listinné doklady, ktoré sa týkali iného zdaňovacieho obdobia
(zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 13.09.2010, týkajúca sa zdaňovacieho obdobia júl 2010),

tak na tieto žalobné dôvody súd nemohol prihliadať. Súd totiž nevyhľadáva za účastníka konkrétne
dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 O.s.p. majú tvoriť obsah
žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je súd podľa § 250h
O.s.p. viazaný (R 58/2001). Tiež neprihliada na tie dôvody, ktoré neboli vznesené v dvojmesačnej
lehote od doručenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu žalobcovi. Pokiaľ sa jedná o zmenu

prvostupňového správneho orgánu žalovaným v časti zmeny výšky vyrubeného rozdielu dane z pridanej
hodnoty, tak k tomuto krajský súd uviedol, že zo strany správcu dane bol matematicky nesprávne
vypočítaný rozdiel dane, ktorý mal žalobca uhradiť, pričom správca dane nesprávne vyčíslil základ dane,
keď protihodnotu, ktorú mal žalobca prijať neznížil o daň z pridanej hodnoty, a preto postupom podľa §3 ods. 1 v spojení s ust. § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
zmenil.

1.6 O trovách konania krajský súd rozhodol postupom podľa § 250k O.s.p. tak, že procesne
neúspešnému žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal.

2.

2.1 Proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/167/2014-242 zo dňa 31.03.2016 podal žalobca
odvolanie s tým, aby odvolací súd predmetný rozsudok zmenil tak, že žalobou napadnuté rozhodnutie
žalovaného č. 1100307/1/311571/2014/13997 zo dňa 09.07.2014 ako i rozhodnutie správcu dane
Daňového úradu Trnava pobočka Galanta č. 9211401/5/5261069/2013 zo dňa 25.11.2013 zrušil a vec
vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

2.2 Uviedol, že samotný žalovaný tak vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 18.12.2014 na
strane č. 2, druhý odsek zdola, posledné dva riadky, aj v rozhodnutí správcu dane a aj v Protokole na str.
č. 44 riadky č. 4 až 6 zhora, deklaruje, že v posudzovanej veci nebola spochybnená existencia plnenia,
teda žalovaný uznáva reálnu existenciu tovaru (FP - fotovoltického panelu) a túto nespochybňuje.
V daňovom konaní nebola sporná existencia plnenia a nebolo sporné, že predávajúci (spoločnosť

Immobiliare spol. s r.o. ) uplatnil (vyúčtoval) žalobcovi daň z pridanej hodnoty a uviedol ju aj vo faktúrach
č.2010/025-dátumvznikudaňovejpovinnosti08.07.2010,č.2010/026-dátumvznikudaňovejpovinnosti
14.07.2010. Žalobca disponoval touto faktúrou. Týmto boli splnené všetky podmienky na odpočet DPH
na vstupe podľa ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. a to reálna
existencia tovaru, faktúra u žalobcu uplatnená od dodávateľa žalobcu, od spoločnosti Immobiliare spol.

s r.o. Okrem tejto faktúry nad rámec zákona, žalobca disponoval aj inými dokladmi, a to Príjmovým
pokladničným dokladom číslo 91 zo dňa 21.07.2010, 101 zo dňa 30.07.2010 vystaveným vtedajším
konateľom spoločnosť Immobiliare spol. s r.o, pánom Slančíkom a aj ním podpísaným.

2.3 Je názoru, že v danom prípade správca dane vychádzal z nesprávneho výkladu ust. § 29 ods. 8

zákona č. 51l/1992 Zb. o rozložení dôkazného bremena. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je
absolútne, nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých resp. akýchkoľvek
skutočností, teda i tých ohľadne ktorých takáto povinnosť' stíha úplne iný subjekt. Nemožno sa preto
stotožniť so záverom žalovaného, ako i krajského súdu v tom, že odvolateľ' neuniesol dôkazné bremeno,
pričom takýto záver je vyvodzovaný z toho, že odvolateľ nepreukázal skutočnosti ohľadne samotného

plnenia subdodávateľov jeho dodávateľov, teda osôb, s ktorými on sám žiadne zmluvy neuzatváral.

2.4 V daňovom konaní platí síce prejednávacia zásada a nie vyhľadávacia a žalovaný (správca dane)
nie je povinný vyhľadávať dôkazy v prospech daňového subjektu. Žalovaný si nesprávne vykladá pojem
„prejednávacia zásada" a z toho vyvodzuje nesprávne svoje postavenie, práva a povinnosti v daňovom

konaní. Z uvedeného možno vyvodiť, že žalovaný (správca dane) mal prejednať ale zároveň uviesť svoje
pochybnosti ohľadom preukázania skutočností potrebných na správne určenie dane.

2.5 K problematike posudzovania daňovej neutrality a rozloženia dôkaznej povinnosti medzi daňovým
subjektom a daňovým orgánom poukázal na rozsudok NS SR 6Sžf/10/2012, kde daňový subjekt

nemôže znášať dôkazné bremeno a preukazovať skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval.
Najvyšší súd SR aj v Rozsudku sp. zn. 3 Sžf/1/2011 zo dňa 15. marca 2011 judikoval, že skutočnosti
vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno
daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne
vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť

dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášal dôkaznú
núdzu. Žalovaný napriek naznačenému rozsahu dôkazného bremena a v rozpore s ust. § 24 ods. 2
daňového poriadku, že správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnostibolizistenéčonajúplnejšie,aniejepritomviazanýibanávrhmidaňovýchsubjektov,vykonával
dôkazy v smere zisťovania, či dodávateľ žalobcu, spoločnosť Immobiliare spol. s r.o. si plnil svoje

daňové povinnosti, či podal daňové priznania, či v nich deklaroval zdaniteľné plnenie na jeho výstupe. V
odpovedi Daňového úradu Nitra, pobočka Komárno, zo dňa 15.01.2013 číslo: 9410401/5/171704/2013/
Fab na dotaz žalovaného, resp. správcu dane - Daňový úrad Trnava, pobočka Galanta uvádza, že
daňový subjekt Immobiliare spol. s r.o., BAŠTA III-Priateľstva 3449, Komárno so správcom danenekomunikuje, nie je kontaktný, nepreukázal vykonávanie ekonomickej činnosti, daň za III. štvrťrok
nedeklaruje.Zuvedenéhojasnevyplýva,žesprávcadanevykonávaldokazovanienesprávnymsmerom,
ktorýnesmerovalkpreukazovaniuobchodnejtransakciežalobcu,alekpreverovaniučinnostíadaňových

povinností daňového subjektu Immobiliare spol. s r.o.

2.6 Nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu kde krajský súd síce správne uvádza, že zákon č.
222/2004 Z. z. nestojí iba na formálnom doklade, ale aj na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia
ale krajský súd nesprávne aplikoval toto ustanovenie na skutkový stav, pretože reálnosť tovaru nebola

spochybnená. Pri tejto obchodnej transakcii ale existoval aj ďalší dôkaz, a to Príjmový pokladničný
doklad číslo 108, 93, 98 vystavený vtedajším konateľom spoločnosť Immobiliare spol. s r.o, pánom Z.,
ktorý jednoznačne deklaruje úhradu za dodávku tovaru s previazanosťou na číslo faktúry, ktorá sa týmto
uhrádzala. Uvedené príjmové pokladničné doklady nie sú dokladom, ktorého existenciu k preukázaniu
oprávnenia odpočtu DPH zákon č. 222/2004 Z. z. vyžaduje. Tento príjmový dokladuje možné považovať
za listinu, ktorá rozširujúco nad zákonom uložené podmienky dokazuje, že k obchodnej transakcii došlo

a ktorá je úhradou za dodávku tovaru od spoločnosti Immobiliare spol. s r.o. ako dodávateľa žalobcu.

2.7 Ďalším dôkazom o reálnej existencii dodávky tovaru bola aj svedecká výpoveď svedka O.. F. S. do
Zápisnice o ústnom pojednávaní (číslo: 9211401/5/756644/2013) zo dňa 26.02.2013, kde svedok na
strane č. 3 ako odpoveď na otázku č. 8 uviedol, že „Potvrdzujem, že so spol. Bea Trans s.r.o. (žalobca)

sme boli v obchodnom styku, jednal som s pani C. aj s pánom C., ....".
2.8 Ďalej, svedok O.. F. S. v Zápisnici o ústnom pojednávaní (číslo: 921140115/75664412013) zo dňa
26.02.2013 na strane č. 4, ako dôkaz o reálnej existencii dodávky tovaru, ako odpoveď na otázku č. 12:
Kde bol tento tovar uskladnený do doby, kým bol odovzdaný odberateľovi Bea Trans s.r.o. (žalobca) ...
uviedol, že „Všetok tovar s ktorým spol. BR Trade Slovakia spol. s.r.o. obchodovala bol uskladnený

v skladových priestoroch na adrese Košútska cesta 1731, Sládkovičovo... mala uvedené priestory v
prenájme ...".

2.9 Poukazuje na dôkazy, ktoré boli produkované žalobcom, konkrétne sa jedná o listiny doklady o
preprave CMR č. SK5673475, SK56773472, o dodacie listy č. 2010/026, 2010/025, o doklady o platbe

Príjmové pokladničné doklady čl. 91, 101, ako úhrady predmetných faktúr. Tieto listiny sa síce vzťahujú
na dodávku tovaru na výstupe žalobcovej obchodnej transakcie, ale správca dane zo zákona musí
prihliadať na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo.

2.10 Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Sžf/49/2010, v ktorom NS judikoval (strana č. 9), že

v nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali správanie sa iných
subjektov a vyžadovať od daňového subjektu skutočnosti, ktoré sa v zásade týkajú iného subjektu. Ak je
daná materiálna existencia tovaru, čo žalovaný v tomto konkrétnom prípade uznáva a nespochybňuje,
a daňový subjekt disponuje zákonom predpokladanými listinami (napr. faktúrou s uvedenou DPH), nie
je možné požadovať od neho ďalšie predkladania dôkazov, pretože v tomto prípade správca dane je v

dôkaznej núdzi, a v danom prípade tejto žaloby tiež, nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena v
zmysle § 24 daňového poriadku. Žalobca na preukázanie obchodnej transakcie zákonom požadovaným
listín (§ 43 ods. l a ods. 5 písm. a) , d) zákon č. 222/2004 Z. z.), predložil žalovanému (správcovi dane)
aj ďalšie dôkazy spojené s obsahom CMR v ktorom je uvedené EČV B. vozidla použitého na prepravu
a potvrdené svedkom O.. S. do Zápisnice o ústnom pojednávaní (číslo: 9211401/5/756644/2013) zo

dňa 26.02.2013, že uvedené vozidlo používal na prepravu, a týmto jednoznačne identifikoval použitie
vozidla za účelom prepravy. Týmto chceme poukázať na to, že žalobca nad rámec svojich zákonných
povinností (dôkazného bremena) preukazoval a dokazoval svoju obchodnú transakciu ďalšími listinami
a svedeckou výpoveďou, ktoré nie je možné vylúčiť a neprihliadať na ne len preto, lebo sú listinného
charakteru.

2.11 Žalovaný, z dôvodu, podľa jeho posúdenia, že nebolo preukázané dodanie tovaru do iného
členského štátu ako dôsledok neuznania tohto dodania neuznal ani oslobodenie od DPH podľa § 43
zákona č. 222/2004 Z. z. vyrubil rozdiel DPH vo výške 57.325,71 € na základe ust. § 19 zákona č.
222/2004 Z. z. ( ... daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru ... ) a na základe ust. § 8 zákona č.
222/2004 Z. z. s tým, že žalovaný (správca dane) takéto dodanie tovaru považuje za dodanie v zmysle

§ 8 zákona č. 222/2004 Z. z. v spojení s ust. § 69 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z. (pozri stanu č. 7
rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 9211401/5/5261069/2013 zo dňa 25.11.2013 - prvostupňové
daňové rozhodnutie). Ak teda podľa žalovaného nebola uskutočnená dodávka, nedošlo k prevodu
dispozície s tovarom alebo k prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník, tak nemohol žalovanýpovažovať tento tovar za dodaný a aplikovať' na takto nesprávne zistený skutkový stav ust. § 19, § 8
a 69 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z., pričom z rozhodnutia žalovaného nie je ani zrejmé, a teda ani
preskúmateľné, že ktoré subjektívne právo nepriznal žalobcovi, a teda pod ktoré konkrétne ustanovenie,

právnu normu zákona č. 222/2004 Z. z. bolo subsumované právo žalobcu vyrubiť rozdiel DPH. Žalovaný
jednoducho vytvoril fikciu dodania tovaru bez akéhokoľvek podkladu.

2.12 Hľadiac na posúdenie oprávnenosti oslobodenia od DPH obchodnej transakcie (pre spoločnosť
ARMAR) podľa žalovaného a krajského súdu, žalobcovi vyrubil žalovaný rozdiel DPH vo výške

57.325,71 € (táto suma je už upravenou sumou v zmysle matematicky nesprávne prepočítanej DPH zo
základu na základe prvostupňového odvolania, na základe ust. § 19, § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.
z. podľa ktorého daňová povinnosť' vzniká dňom dodania tovaru alebo služby v spojení s ust. § 8 zákona
č. 222/2004 Z. z. podľa ktorého správca dane takéto dodanie považoval za dodanie tovaru, kde podľa
žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj v Protokole z daňovej kontroly zo dňa 18.09.2013
č. 9211401/5/4261718/2013 (ďalej len „Protokol") na strane č. 34 sa tieto nesprávne úvahy uvádzajú.

Poukazuje na to, že uvedený vyrubený rozdiel na DPH podľa žalovaného a krajského súdu, nie je ničím
podložený, pretože hoc aj len teoreticky pripustíme verziu, že tovar v obchodnej transakcii nebol dodaný
spoločnosti ARMAR mimo územie SR, tak nemohla byť naplnená podmienka § 8 zákona č. 222/2004
Z. z. o dodaní tovaru, čo by podľa rozhodnutia žalovaného malo vytvoriť povinnosť žalobcu odviesť
DPH vo výške vyrubeného rozdielu DPH v sume 57.191,99 €. Týmto žalovaný si vytvoril fikciu dodania

bez existujúce skutkového stavu dodania tovaru. Žalovaný, ako aj krajský súd, ust. § 19, § 69 ods. 1 v
spojení s § 8 zákona č. 222/2004 Z. z. v danom prípade nesprávne aplikovali, resp. založili jeho aplikáciu
na neexistujúcom skutkovom podklade, neuviedli presne ustanovenie, právnu normu podľa ktorého
vzniklo povinnosť žalobcovi odviesť vyrubenú daň, neuviedli ani dôvod prečo by sa mal považovať takéto
dodanie za dodanie tovaru podľa § 8 zákona č. 222/2004 Z. z., akému subjektu mal byť tento tovar

dodaný, kedy a na základe akých dôkazov, kde takéto rozhodnutie žalovaného a krajského súdu je pre
jeho neurčitosť nepreskúmateľné. Týmto dospeli k nesprávnemu právnemu záveru bez akýchkoľvek
reálnych podkladov, a takéto rozhodnutie je potrebné považovať za arbitrárne a nepreskúmateľné.

2.13 Žalovaný dokazovanie riešil smerom k preukazovaniu činnosti a splnení daňových a oznamovacích

povinností žalobcovho odberateľa, spoločnosti ARMAR, k čomu využil medzinárodné dožiadanie u
maďarskej daňovej správy prostredníctvom Formulára „SCAC 2004" zo dňa 09.01.2013, ktorá sa vrátil
s odpoveďou: "Armar 62 Kft je v likvidácii z dôvodu bankrotu od 10/02/2012 (daňová kontrola sa
týkala obdobia august 2010 - pozn. žalobcu). Bývalý konateľ nepredložil žiadne dokumenty likvidátorovi.
Likvidácia bola uzatvorená 1910912012, zrušenie spoločnosti prebieha, nie sme schopní skontrolovať

spoločnosť: Podľa vyhlásení spoločnosti táto nemala žiadnych zamestnancov v 2010. Nepredložila
žiadne daňové priznanie za 2010 a žiadne DPH priznanie za obdobie 01/04/2010-31/12/2010. Podľa
DPHpriznaniazaobdobie01/01/2010-31/03/2010saspoločnosťpodieľalanatrojstrannomobchodeako
„prostredník". Nemáme žiadne informácie týkajúce sa partnerov v iných členských štátoch. Spoločnosť
nepredložila žiadny súhrnný výkaz. Z toho dôvodu, nevieme zodpovedať otázky.", koniec citátu. Z

uvedenej odpovede je jasné, že sa nepreukázala skutočnosť, že by tovar nebol odoslaný pre uvedenú
spoločnosť s tým, že daňový orgán nezískal žiadnu informáciu, pretože subjekt je nezastihnutý. Záporná
skutočnosť (neexistujúca skutočnosť) na základe pasivity inej osoby nemôže tvoriť základ pre vyslovenie
záveru, že sa obchodná transakcia neuskutočnila a že odoslanie tovaru do iného členského štátu (HU)
nebolo vykonané. Na základe vyššie uvedených, žalovaný (správca dane) vyvodil záver, že žalobca

nepreukázal splnenie podmienok pre oslobodenie od DPH pri intrakomunitárnej dodávke tovaru. Zo
správy dožiadaného maďarského daňového orgánu vyplýva len to, že odberateľ žalobcu mal byť v
likvidácii z dôvodu bankrotu od 10.02.2012 pričom ale daňová kontrola sa týkala obdobia júl 2010, teda
úplne iného obdobia. Posledný list formulára „SCAC 2004" zo dňa 09.01.2013 pre lepší prehľad súdu
doložil. Z dodatočného výpisu z obchodného registra bolo zistené, že dátum zverejnenia zápisu vstupu

do likvidácie (aj do dobrovoľnej aj do nariadenej) bol 03.05.2012 (dobrovoľná likvidácia) a 08.03.2012,
teda žalobca ani nemohol zistiť iný právny stav, než ten, že jednal s osobou oprávnenou na podnikanie,
pričom bol dobromyseľný. Žalobca disponoval s uvedenými dokladmi s predpísanými náležitosťami,
ktoré v daňovom konaní aj predložil, konkrétne s faktúrami č. 2010/025; č. 2010/026; s predmetmi
fakturácie: fotovoltaický polykryštálový panel, s dokladmi preukazujúcimi odoslanie tovaru do iného

členského štátu, konkrétne s prepravnými dokladmi CMR č. SK5673475 a SK56773472 s uvedením
miesta určenia, dodacie listy č. 2010/025, 2010/026, doklady o platbe Príjmový pokladničný doklad č.
91, č. 101. V tomto smere teda žalobca splnil svoje zákonné povinnosti v smere preukázania podmienok
oslobodenia od DPH.2.14 Žalobca na preukázanie obchodnej transakcie nad rámec zákonom požadovaným listín (§ 43 ods. 1
aods.5písm.a),d)zákonač.222/2004Z.z.predložilžalovanému(správcovidane)ajďalšiedokladyato

dôkazy nad rámec zákonných povinností, vyššie uvedené faktúry prepravcu, doklady o ich úhrade, CMR
v ktorom je uvedené EČV B. vozidla použitého na prepravu a potvrdené svedkom O.. S. do Zápisnice o
ústnom pojednávaní (číslo: 9211401/5/756644/2013) zo dňa 26.02.2013, že uvedené vozidlo používal
na prepravu. Príjmový pokladničný doklad č. 91, 101, faktúru prepravcu (spoločnosti BR Trade Slovakia
s.r.o.) č. 20100024 s presnou uvedenou špecifikáciou miesta odoslania a cieľa a doklad o úhrade tejto

faktúry a to výpis z účtu žalobcu č. 9 s obsahom úhrady tejto prepravy.

2.15 Žalobca poukazuje, že na každej faktúre, dodacom liste a CMR medzinárodný nákladný list sa
nachádza podrobný súpis dodaného tovaru. Nejde o situáciu, že by žalobca disponoval iba faktúrou
so všeobecným opisom plnenia, ktoré by bolo nepreskúmateľné. Z obsahu administratívneho spisu je
zrejmé,žeužalovanéhoasprávcudanevzniklipochybnostivýlučnezdôvodupreverovaniažalobcových

odberateľov, prípadne ich účtovnej a daňovej evidencie, resp. ich neúčasti na daňovom konaní pri
dožiadaní, na ktorú skutočnosť žalobca ako daňový subjekt nemá vplyv.

2.16PoukazujenarozhodnutieNajvyššiehosprávnehosúduČRsp.zn.5Afs131/2004z25.marca2005
podľaktoréhodôkaznébremenonemožnoponímaťextenzívnearozširovaťhonapreukázanievšetkých,

resp. akýchkoľvek skutočností, teda aj tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt.
Nemožno sa preto stotožniť so záverom žalovaného v tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
pričom takýto záver je vyvodzovaný z toho, že žalobca nepreukázal skutočnosti svedeckou výpoveďou
alebo dožiadaním iného daňového orgánu ohľadne prevzatia plnenia jeho odberateľov, konkrétne
spoločnosti ARMAR, teda osôb, na správanie ktorých on sám žiadny dosah nemá a nemôže si vynútiť'

od nich dôkazy, svedectvá prípadne účtovnú evidenciu. V tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudky
NS SR č. k. 7Sž/124/01 a 7Sž/131-137/01 z ktorých vyplýva, že voľba druhu dôkazného prostriedku
závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností
nemožno totiž podsunúť' iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Napriek uvedenému žalovaný
vyhodnotil dôkaznú situáciu v smere konania žalobcovho odberateľa tak, že pripísal na ťarchu

žalobcu nepreukázanie skutočností na oprávnený oslobodenie od DPH a to napriek daňovým orgánom
iniciovaným a určeným smerom dokazovania.

2.17 Ďalej poukazuje na aplikáciu eurokonformného výkladu práva, konkrétne na Rozsudok Súdneho
dvora v spojených prípadoch C-354/03 (OptigenLtd), C-355/03 (FulcrumElektronicsLtd) a C- 484/03

(BondHouseSystemsLtd) z 12.1.2006, kde Súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byt'
dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená
nemožnosťou preukázania dodávky/odberu alebo hoc aj daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie
alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých
transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami a ani nie je možné

požadovať od žalobcu plnenie takých skutočností, ktoré nespadajú do jeho sféry a dosahu.

2.18 Už v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu namietal nesprávne rozloženie dôkazného
bremena medzi daňový subjekt a správcu dane s tým, že nemôže byť pripisované na ťarchu daňovému
subjektu správanie sa jeho obchodných partnerov na vstupe alebo výstupe jeho obchodných transakcií.

Napokon podanie daňového subjektu sa posudzuje podľa jeho obsahu (§ 13 ods. 3 daňového poriadku),
pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 3 ods. 1 daňového
poriadku), pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah
právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane (§ 3
ods. 6 daňového poriadku) a podľa § 41 ods. 2 O.s.p. každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj

keď je úkon nesprávne označený. Je názoru, že odvolanie voči rozhodnutiu prvostupňového daňového
orgánu bolo dostatočne jasné a presne určené. Uvádzanie, resp. poukazovanie na rozhodnutia, judikáty
súdov a súdneho dvora je poukázanie na výklad aplikácie práva a nejedná sa o rozširovanie podania/
odvolania.

2.19 Nesúhlasí s krajským súdom ani v tom, že nie je možné aplikovať na tento daný prípad
odvolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu Rozsudok Súdneho dvora v spojených prípadoch
C-354/03, C-355/03 a C-484/03. Podľa názoru krajského súdu "pretože v predmetnej veci je podvodom
poznačené priamo plnenie, ktoré mal uskutočniť žalobca". Takéto tvrdenie súdu sa nezakladá nažiadnej preukázanej skutočnosti, skutkovom základe, na žiadnom právoplatnom rozhodnutí súdu či
iného oprávneného orgánu. Krajský súd ako správny súd je oprávnený rozhodovať len v zmysle § 247,
§ 250i ods. 3, § 250j ods. 1 a 2 O.s.p. a posudzovať len súlad rozhodnutia a postupu žalovaného so

zákonom, a nie je mu daná právomoc na vyslovovanie uvedeného záveru o prípadnom podvodnom
predmetnom plnení.

2.20 Nesúhlasí s krajským súdom a žalovaným ani v tom, že vyčerpali zákonné možnosti dokazovania
počasdaňovejkontroly.DaňovýorgánpredvolávalnavýsluchsvedkaosobuT.S.,akobývaléhokonateľa

spoločnosti BR Trade Slovakia, s.r.o. Keďže sa uvedený svedok na prvé predvolanie nedostavil, tak
daňový orgán využil možnosť jeho predvedenia prostredníctvom OO PZ Spišská Nová Ves, kde OO PZ
Spišská Nová Ves svedka T. S. nepredviedol z dôvodu, že je v práci v Novom Meste. V danom prípade
daňový orgán sa nemal uspokojiť s absolútne nezmyselným dôvodom nepredvedenia uvedeného
svedka, ale mal požadovať od OO PZ aby ho predviedol, a neuspokojiť sa s „alibizmom", že svedka nie
je možné predviesť z dôvodu, že je v práci.

3.

3.1 Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril a poukazuje na skutočnosť, že žalobcom namietaná
zápisnica o ústnom pojednávaní č. 615/320/37617/2010/KriZ zo dňa 13.09.2010 nemôže tvoriť súčasť

spisového materiálu žalovaného, pretože daňová kontrola za zdaňovacie obdobie júl 2010 začala dňa
22.10.2012. Nie je však pravdivé tvrdenie, že žalovaný predmetnú zápisnicu nevyhodnotil. Predmetná
zápisnica bola vyhotovená v súvislosti preverovaním obchodných vzťahov žalobcu a spoločnosti BR
Trade Slovakia s.r.o. Skutočnosť, že konateľ spoločnosti O.. F. S.stne potvrdil vykonanie prepráv do
Maďarskej republiky nemôže bez možnosti overenia ďalších skutočností u maďarského odberateľa

automaticky znamenať uskutočnenie deklarovaných obchodov. O.. F. S. sa v zápisnici o ústnom
pojednávaní č. 9211401/5/756644/2013 zo dňa 26.02.2013 (kontrola zdaňovacieho obdobia júl 2010)
však vyjadril, že si nepamätá, či vykonal aj prepravy pre žalobcu, čiže ide o zrejmí rozpor v jeho
výpovediach. Menovaný ani nevedel, či v zmysle dokladu CMR č. SK6906572, bola predmetná preprava
uskutočnená dopravným prostriedkom EVČ: B. a nevedel ani uviesť meno a adresu vodiča.

3.2 Žalovaný poukazuje, že žalobca opakovane upozorňoval na tvrdenia správcu dane i žalovaného,
že predmetný tovar nebol dodaný do Maďarskej republiky, nebol ani prepravovaný mimo územia SR,
a teda zostal na území SR. Správca dane podľa jeho slov žiadnym spôsobom nepreukázal, že by
predmetnýtovarboldodanýnejakémusubjektunaúzemíSR.Žalovanývreakciinauvedenézdôrazňuje,

že oslobodenie od dane si z deklarovaného dodania do iného členského štátu uplatnil žalobca, ktorý ako
už bolo viac krát spomenuté, bol povinný preukázať, že k dodaniu sporného tovaru do iného členského
štátu skutočne došlo. Správca dane nie je povinný preukázať ako sa sporná transakcia uskutočnil, a v
súvislosti s dôkazným bremenom postačuje, ak správca dane zistí, že sa neuskutočnila spôsobom, aký
uvádza žalobca. Z dôvodu, že existencia predmetu sporného obchodu nebola spochybnená a samotný

žalobca deklaroval jeho ďalšie dodanie do iného členského štátu EÚ, avšak ho nepreukázal, vyhodil
správca dane predmetný sporný obchod ako tuzemské dodanie.

3.3 Žalovaný navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.
14S/167/2014-242 zo dňa 31.03.2016 potvrdil a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

4.

4.1 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v

rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené
najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk
, vtedajšieho konateľa spoločnosti
Immobiliare spol. s r.o. O. Z. sa po neúspešných opakovaných predvolaniach nepodarilo predviesť ani
príslušnému orgánu PZ SR. Žalobca nevedel spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť preukázať,
že fotovoltický panel bol dodaný spoločnosťou Immobiliare spol. s r.o. iba tvrdil, že fotovoltický panel
nadobudol, že sporný obchod dohodol s O. Z., ale nevedel kedy a kde dohodol predmetný obchod,

rovnako nevedel meno vodiča, ktorý mal prepraviť fotovoltický panel od dodávateľa do skladu v
Sládkovičove, pričom fotovoltický panel prevzal od vodiča osobne, nevedel ani evidenčné číslo vozidla,
ktorým mal byť fotovoltický panel prepravený a nevierohodné je i jeho tvrdenie ohľadne úhrady spornej
dodávateľskej faktúry, keď do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/792935/2013 zo dňa
28.02.2013 uviedol, že konateľovi daného subjektu - H. C. osobne vyplatil O. Z. peňažnú hotovosť

v kancelárii H. C., z čoho je zrejmé, že žalobca nemal základné vedomosti o svojej vykazovacej
aktivite a vôbec o fungovaní obchodu, keď tvrdil, že spoločnosť Immobiliare spol. s r.o. mu nielen
dodala fotovoltický panel, ale vtedajší konateľ spoločnosti O. Z. daňovému subjektu za fotovoltický
panel, ktorý daňovému subjektu dodal, aj daňovému subjektu uhradil. Najvyšší súd mal za preukázané,
že je rozporné i tvrdenie žalobcu vo veci konateľa spoločnosti Immobiliare spol. s r.o. v podanom

odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, kde žalobca uvádza, že v čase dodania fotovoltaického
panelu bol konateľom S. F. a súčasným konateľom je O. Z., z čoho nie je zrejmé, prečo sporný
obchod dohodol s O. Z., ako tvrdil v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/792935/2013 zo dňa
28.02.2013. Uvedené skutočnosti základným spôsobom spochybňujú vierohodnosť tvrdenia žalobcu
ohľadne spornej dodávateľskej faktúry, keďže súčasným konateľom spol. Immobiliare spol. s r.o. je U. F.

a v čase dodania fotovoltaického panelu bol konateľom O. Z., pričom S. F. podľa výpisu z Obchodného
registraSRkonateľomspoločnostiImmobiliarespol.sr.o.nikdynebol.O.Z.,označenýakosvedoksaani
po opakovaných predvolaniach nedostavil svedčiť v prospech žalobcu. Správca dane vyzval samotného
žalobcu k spolupráci vzhľadom na jeho tvrdenie ohľadne kontaktnosti O. Z., no napriek tomu že O. Z.
prevzal predvolanie a správca dane vyhovel jeho žiadosti, keď mu stanovil náhradný termín, k správcovi

dane sa nedostavil.

4.45 Čo sa týka namietaného rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011, tak v danom
prípade bol záver žalovaného vyvodzovaný na základe spochybnenia dodania sporného tovaru práve
samotným deklarovaným dodávateľom, t.j. nie z plnení subdodávateľov dodávateľa.

4.46 V zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/5143608/2013 zo dňa 18.11.2013, ktorej
predmetom bolo prerokovanie žalobcom predložených pripomienok a návrhoch, správca dane vypočutie
žalobcom navrhovaných svedkov vyhodnotil ako účelové a irelevantné, pričom vypočutie O.. F. S.za nedôvodné, vzhľadom na jeho už skôr vykonané vypočutie, o ktorom bol žalobca oboznámený,
svoje procesné právo nevyužil, keď sa na výsluchu svedka nezúčastnil. Žalovaný však v doplnenom
konaní uložil správcovi dane za súčinnosti žalobcu vypočuť svedkov V. H. a O.. O. Z.. Žalovaný

vyzýval žalobcu na preukázanie požadovaných skutočností, žalobca s poukazom na zápisnicu č.
9211401/5/792935/2013 zo dňa 28.02.2013 nemal ani základné informácie o sporných obchodoch a
osobách s ktorými mal tieto obchody uskutočniť. Sporná faktúra, či príjmový pokladničný doklad o ktorom
žalobca tvrdí, že bol vystavený O. Z. pričom žalobca v zápisnici č. 9211401/5/792935/2013 zo dňa
28.02.2013 nemal základné vedomosti o tejto úhrade a O. Z. napriek tomu, že pre predvolania na

podanie svedeckej výpovede prevzal, k tejto sa neodstavil, nemožno považovať za dôkazy o dodaní
sporného tovaru spoločnosťou Immobiliare spol. s r.o.

4.47 Najvyšší súd SR je názoru, že faktúry č. 100100034 zo dňa 15.07.2010, č. 100100035 zo dňa
19.07.2010 a č. 100100037 zo dňa 31.07.2010 nepreukazujú dodanie fotovoltaického polykryštálového
panela spoločnosťou Immobiliare spol. s r.o. odberateľovi Bea Trans, s.r.o. Správca dane nespochybnil

existenciu tovaru, preto namietaná previazanosť tovaru na vstupe a výstupe je v danej súvislosti
nedôvodná. V súvislosti s vozidlom sa EČV: B. uvedenom na prepravných dokladoch MNL (CMR) č.
SK 567375, SK56773472 sa O.. F. S. do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/756644/2013
zo dňa 26.02.2013 uviedol, že vozidlo s EČV: B. mala spoločnosť BR TRADE SLOVAKIA spol. s.r.o.
v prenájme od spoločnosti Transkarol alebo Karoltrans, s.r.o. Galanta, konateľom bol G. G., avšak

nevedel a nepamätal si či bolo predmetné vozidlo využité na vykonanie predmetnej prepravy, nevedel
a nepamätal si, či boli predmetné prepravy vykonané. Z tohto vyplýva, že predmetnou výpoveďou sa
prepravy O.. F. S. nepotvrdili.

4.48 Najvyšší súd poukazuje, že žalobca počas kontroly predložil správcovi dane sporné odberateľské

faktúry, ktorými deklaroval dodávku sporného tovaru do Maďarska spoločnosti ARMAR 62 Kft. so
statusom oslobodenej od DPH. K sporným faktúram boli predložené sporné MNL (CMR) č. SK5673475,
č. SK56773472, na ktorých deklarovaný prepravca nepotvrdil nimi deklarovanú prepravu, keď nevedel,
či predmetnú prepravu vykonal, ani to, či bolo použité vozidlo s EČV uvedenom na sporných MNL, ani
to, či vôbec niekto zadal za žalobcu objednávku na nejakú prepravu. Takýto doklad nemožno považovať

za doklad, ktorý by vylučoval akékoľvek pochybnosti o dodaní sporného tovaru z tuzemska do iného
členského štátu - Maďarska, nadobúdateľovi spoločnosti ARMAR 62 Kft.

4.49 Najvyšší súd mal z pripojeného administratívneho spisu za preukázané, že výsledky šetrenia
maďarskej daňovej správy nepotvrdili reálnosť intrakomunitárneho dodania sporného tovaru spoločnosti

ARMAR 62 Kft., keďže spoločnosť ARMAR 62 Kft. nepredložila za obdobie 01.04.2010 - 31.12.2010
žiadne daňové priznanie k DPH a nepredložila ani súhrnný výkaz, ktorým by deklarovala nadobudnutie
sporného tovaru a z dôvodu bankrotu bola spoločnosť ARMAR 62 Kft. v likvidácii od 10.02.2012.
O.. F. S., vtedajší konateľ spoločnosti BR Trade Slovakia spol. s r.o., ktorá mala podľa sporných
MNL (CMR) č. SK5673475, č. SK56773472 prepravovať sporný tovar nevedel, či boli predmetné

prepravy uskutočnené, nevedel, či so žalobcom rokoval napriek tomu, že podľa žalobcu mali byť sporné
prepravy u O.. F. S. objednané osobne konateľom žalobcu, nevedel a nepamätal sa na žiadne okolnosti
predmetných prepráv. I keď žalobca mal, ako sám uviedol, objednávať predmetné prepravy u O.. F.
S. osobne, O.. F. S. si vo svojej výpovedi na nič a na nikoho nepamätal. V súvislosti s faktúrou za
prepravu č. 2010039 od spoločnosti BR Trade Slovakia, spol. s r.o. a jej úhradou, ktorá sa odvoláva na

sporné prepravné doklady MNL (CMR) č. SK5673475, č. SK56773472 Najvyšší súd uvádza, že prepravy
deklarované predmetnými prepravnými dokladmi boli počas kontroly, vo vyrubovacom i odvolacom
konaní spochybnené a žalobca pochybnosť správcu dane neodstránil.

4.50 Najvyšší súd SR súhlasí so žalovaným, že listiny predložené žalobcom (sporné odberateľské

faktúry, faktúra za prepravu, dodacie listy, MNL, či doklady o úhrade) by boli spôsobilé privodiť žalobcovi
uplatniť oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. len za podmienky, že by
bolo v daňovom konaní preukázané, že sporný tovar opustil územie SR a dodaný tovar bol zdanený
odberateľom v inom členskom štáte (Maďarsko), čo preukázané nebolo. Žalobca preto neuniesol
dôkazné bremeno, keďže oslobodenie od DPH pri dodaní tovaru platiteľovi do iného členského štátu sa

nevzťahuje na tovar ako taký, t.j. na predmet predaja, ale na dodanie tovaru, teda daňovú transakciu
medzi týmito subjektmi aj s preukázaním dodania tovaru nadobúdateľovi v inom členskom štáte. V
danom prípade žalobca, tak ako poukázal žalovaný, nepreukázal dodanie tovaru z územia SR do
MR pre odberateľa ARMAR 62 Kft., t.j. skutočnosť, že tovar opustil územie SR, že tovar bol dodanýnadobúdateľovi do iného členského štátu a rovnako nebolo preukázané, že nadobudnutý tovar bol v
Maďarsku aj zdanený. Žalobca v daňovom konaní nepreukázal ani to, že sporný tovar deklarovaný
spornými odberateľskými faktúrami zostal v majetku a v dispozícii žalobcu ako namietal vo svojej žalobe,

preto správca dane postupoval správne, keď k sporným odberateľským faktúram vyčíslil DPH, pričom
vo svojom rozhodnutí uviedol aj deň dodania tak, ako je uvedený na sporných odberateľských faktúrach,
keďže žalobca deň dodania, ktorý sám uviedol na sporných odberateľských faktúrach v daňovom konaní
nerozporoval.

4.51 Poukazujúc na uvedené, dospel senát odvolacieho súdu k záveru, že súd prvého stupňa sa
dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v podanej žalobe, podrobne
vyhodnotil,žežalobcavierohodnenepreukázalrozhodujúcupodmienkupreoslobodenieoddaneato,že
tovar bol prepravený z tuzemska do iného členského štátu a že nadobúdateľom deklarovaného dodania
sporného tovaru je spoločnosť ARMAR 62 Kft., ktorá je deklarovaná na sporných odberateľských
faktúrach ako odberateľ. Skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným je dostatočný, vychádza

nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení či v nich neabsentuje
materiálny podklad.

4.52 Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského
súdu ako vecne správny potvrdil. Rozhodnutia žalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom

požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického
uvažovania, všetky dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo. Z týchto podstatných dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave č.
k. 14S/167/2014-242 zo dňa 31.03.2016 ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v
spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

5.

5.1 O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, preto

mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

6.

6.1 Podľa § 492 ods. 2 zákona Národnej rady SR č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), odvolacie

konania podľa piatej časti O.s.p. začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
podľa doterajších predpisov. V tomto prípade odvolacie konanie začalo pred 1. júlom 2016, súd preto
procesne postupoval podľa O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.