Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 25, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/291/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114215296
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114215296.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Zlatica Javorová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: E. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, za účasti združenia na strane žalovaného: Združenie - Pomoc a ochrana
spotrebiteľa „POS", IČO: 42 343 828, so sídlom Nám. Legionárov 5, Prešov, právne zastúpený:
JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sov. Hrdinov 163/66, Svidník, o zaplatenie 604,96 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 10C/143/2014-122

zo dňa 02.06.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o z v r d z u j e .

II. Žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. návrh (žalobu) zamietol, výrokom II. odporcovi
(aktuálne žalovanému) náhradu trov konania nepriznal a výrokom III. uložil navrhovateľovi (aktuálne
žalobcovi) povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania v sume
114,89 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jeho právneho zástupcu. Rozhodnutie

odôvodnil s použitím § 497, § 499, § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a) a písm. b), zák.
č. 258/2001 Z.z., § 52 ods. 1, § 101, § 121 ods. 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 5b zák. č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1 nar. Vlády SR č. 87 /1995 Z.z. a v časti o náhrade trov
konania s použitím § 142 ods. 1 O.s.p.

2. Vecne argumentoval tým, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 16.05.2014 doručeným súdu dňa
04.06.2014 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť mu sumu

604,96 Eur, úrok z omeškania za obdobie od 21.06.2010 do 20.01.2011 v sume 15,85 Eur, úrok z
omeškania vo výške 9,00% ročne zo sumy 604,96 Eur od 21.01.2011 do zaplatenia a náhradu trov
konania.
Podaním zo dňa 23.07.2014 doručeným súdu dňa 29.07.2014 oznámilo občianske združenie Združenie
- Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“, IČO: 42 343 828, so sídlom Nám. Legionárov 5, Prešov, že
vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu. Podaním zo dňa 28.01.2015 doručeným
súdu dňa 05.02.2015 navrhovateľ namietol neprípustnosť vstupu občianskeho združenia Združenie -

Pomocaochranaspotrebiteľa„POS“,IČO:42343828,sosídlomNám.Legionárov5,Prešovdokonania
ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Uznesením č.k. 10C/143/2014-102 zo dňa 16.03.2015
v spojení s opravným uznesením č.k. 10C/143/2014-117 zo dňa 04.04.2016 a s uznesením Krajského
súdu v Trnave č.k. 11Co/353/2015-113 zo dňa 17.02.2016 bolo rozhodnuté, že vedľajšie účastníctvoobčianskeho združenia Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“, IČO: 42 343 828, so sídlom
Nám. Legionárov 5, Prešov na starne odporcu je prípustné.

3. Vedľajší účastník na strane odporcu s návrhom nesúhlasil a tento žiadal zamietnuť v celom rozsahu,
keď vzniesol námietku premlčania uplatnenej pohľadávky v celom rozsahu. Súd vo veci rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (jedná
sa o drobný spor).

4. Vychádzajúc zo skutkových zistení mal súd preukázané, že obchodná spoločnosť Slovenská
sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Suché Mýto 4, Bratislava ako veriteľ a odporca ako
dlžník uzavreli dňa 02.02.2006 Zmluvu o splátkovom úvere č. 0284349297, na základe ktorej zmluvy
obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Suché Mýto 4, Bratislava
poskytla odporcovi úver v sume 3.319,39 Eur (pôvodne v sume 100.000,- Sk) s dohodnutou premenlivou
úrokovou sadzbou, 11,10% ročne v deň uzatvorenia zmluvy, a odporca sa zaviazal zaplatiť poskytnutý

úver v mesačných splátkach vo výške 75,62 Eur (pôvodne vo výške 2.278,- Sk) splatných k 20. dňu v
kalendárnom mesiaci so splatnosťou prvej splátky dňa 20.03.2006 a s konečnou splatnosťou úveru dňa
20.01.2011. Odporca vyčerpal poskytnuté peňažné prostriedky dňa 02.02.2006 a obchodnej spoločnosti
Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Suché Mýto 4, Bratislava zaplatil v období od
02.02.2006 do 30.03.2009 celkom sumu 2.583,16 Eur. Dňa 27.06.2012 uzatvorili obchodná spoločnosť

Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Suché Mýto 4, Bratislava ako postupca a
navrhovateľ ako postupník Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 0900/2012/CE, na základe ktorej zmluvy
postúpila obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Suché Mýto 4,
Bratislava pohľadávku voči odporcovi vo výške 3.678,65 Eur s príslušenstvom zo Zmluvy o splátkovom
úvere č. č. 0284349297 zo dňa 02.02.2006 na navrhovateľa. Listom zo dňa 17.07.2012 oznámila

obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Suché Mýto 4, Bratislava
odporcovi postúpenie tejto pohľadávky na navrhovateľa. Listom zo dňa zo dňa 09.05.2014 vyzval
navrhovateľ odporcu na zaplatenie sumy 5.386,74 Eur najneskôr do 12.05.2014. Navrhovateľ si v konaní
uplatnil nárok na zaplatenie 8 splátok úveru splatných od 20.06.2010 do 20.01.2011 vo výške 75,62 Eur
mesačne, teda nárok na zaplatenie sumy 604,96 Eur a nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške

9,00% ročne zo sumy 75,62 Eur od 21.06.2010 do 20.01.2011, zo sumy 75,62 Eur od 21.07.2010 do
20.01.2011, zo sumy 75,62 Eur od 21.08.2010 do 20.01.2011, zo sumy 75,62 Eur od 21.09.2010 do
20.01.2011, zo sumy 75,62 Eur od 21.10.2010 do 20.01.2011, zo sumy 75,62 Eur od 21.11.2010 do
20.01.2011, zo sumy 75,62 Eur od 21.12.2010 do 20.01.2011, zo sumy 604,96 Eur od 21.01.2011 do
zaplatenia.

5. Posudzovaný právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere je od
svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho
podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.) a právnych predpisov, ktoré
upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona

č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov), keďže zmluva o
spotrebiteľskomúverejetzv.absolútnyobchod(§261ods.3písm.d)Obchodnéhozákonníka)azároveň
právny predchodca navrhovateľa pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere vystupoval ako veriteľ s
poukazom na predmet podnikania a odporca vystupovala ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy

o spotrebiteľskom úvere nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti.

6. Navrhovateľ ako právny nástupca obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653,
so sídlom Suché Mýto 4, Bratislava si v konaní uplatnil nárok vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere od odporcu v sume 604,96 Eur s príslušenstvom. Vedľajší účastník na strane odporcu vzniesol

námietku premlčania uplatnenej pohľadávky, keďže konečná splatnosť úveru nastala dňa 20.01.2011
a návrh bol podaný na súd dňa 04.06.2014. V zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov v znení neskorších právnych predpisov je povinnosťou súdu z úradnej
povinnosti prihliadať k premlčaniu. K tomuto zákonnému ustanoveniu neboli prijaté žiadne prechodné

ustanovenia a keďže zákon č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní
služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov
predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bol novelizovaný zákon č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkochv znení neskorších predpisov, nadobudol účinnosť 1. mája 2014, je možné použiť § 5b aj na
doterajšie právne vzťahy vzniknuté a posudzované pred jeho prijatím. Preto sa súd najskôr zaoberal
možným premlčaním uplatneného nároku bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva

navrhovateľa.

7. Premlčanie definujeme ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul
bez toho, aby sa právo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu
práva námietkou premlčania. Premlčané právo nemožno oprávnenému priznať, i keď premlčaním právo

samo osebe nezaniká, iba sa oslabuje, a to práve tým, že sa privodzuje zánik vynútiteľnosti tohto
subjektívneho práva. Súd je tiež povinný pri nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy z úradnej povinnosti
skúmať, či veriteľovo právo alebo vymáhaná pohľadávka sú premlčané, aj keď túto námietku dlžník
nevzniesol. Účelom premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych
občianskych práv, jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadne svojich povinností vystavení po
časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku zo strany súdov.

8. Občiansky zákonník rozlišuje všeobecnú premlčaciu dobu a osobitné premlčacie doby. Všeobecná
premlčacia doba má subsidiárny charakter a použije sa tam, kde pre konkrétne právo nie je Občianskym
zákonníkom alebo iným právnym predpisom ustanovená osobitná premlčacia doba. V prejednávanej
veci ide o premlčanie práva na zaplatenie zvyšku poskytnutého úveru s príslušenstvom, ktoré právo sa

premlčívovšeobecnejtrojročnejpremlčacejdobepodľa§101Občianskehozákonníka,keďžezákonpre
uvedené právo neuvádza osobitnú (kratšiu alebo dlhšiu) premlčaciu dobu. Táto premlčacia doba začína
plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať (uplatniť) po prvý raz podaním návrhu na súde. Ak je
splnenie dlhu stanovené na presne určenú dobu, tak pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodný
okamih zročnosti dlhu, t.j. deň, keď mal dlžník splniť dlh, resp. začať s jeho plnením (doba splatnosti).

Zročnosť dlhu môže byť určená dohodu, právnym predpisom alebo rozhodnutím príslušného orgánu. V
danomprípadekonečnásplatnosťúverunastalasplatnosťouposlednejdohodnutejsplátkyúveru,t.j.dňa
20.01.2011, a všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť v tento deň konečnej splatnosti úveru
a uplynula dňa 20.01.2014 (pondelok). V súdenom prípade si navrhovateľ svoje právo na zaplatenie
sumy 604,96 Eur s príslušenstvom voči odporcovi uplatnil na súde dňa 04.06.2014, teda zjavne po

uplynutí trojročnej premlčacej doby. Za premlčané považoval súd aj uplatnené úroky z omeškania, keďže
tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, z čoho možno usúdiť, že vedľajší úrokový záväzok
sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok.

9. Navrhovateľ v súdenom spore žiadal, aby súd neprihliadol na námietku premlčania vznesenú

vedľajším účastníkom na strane odporcu, nakoľko ju uplatnila neoprávnená osoba. S uvedeným
tvrdením navrhovateľa sa nie je možné stotožniť, keďže vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva
a povinnosti ako účastník konania, ku ktorému sa pridružil, s výnimkou procesných úkonov, ktoré
znamenajú dispozíciu konaním alebo predmetom konania. Nakoľko vedľajší účastník je pomocníkom
účastníka konania, sú jeho úkony, pokiaľ je účastník konania nečinný, účinné tak, ako by ich vykonal

sám účastník konania (až na úkony, ktorými by sa disponovalo konaním alebo predmetom konania, a
úkony viazané na osobu vedľajšieho účastníka).

10. Vychádzajúc z uvedených skutočností považoval súd nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy
604,96 Eur s príslušenstvom za premlčaný, nakoľko navrhovateľ podal návrh na súd zjavne po uplynutí

trojročnej premlčacej doby až dňa 04.06.2014. Nakoľko súd zistil, že uplatnený nárok je premlčaný,
uprednostňujúc hľadisko procesnej ekonómie bližšie neskúmal ďalej existenciu subjektívneho práva
navrhovateľa. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh zamietol, keďže vznesenú námietku
premlčaniapovažovalzadôvodnúaúspešnédovolaniesapremlčaniapredsúdommázanásledokzánik
vynútiteľnosti subjektívneho práva, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne

priznať.

11. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, keď návrh v celom rozsahu zamietol a odporca tak bol v konaní plne úspešný. Plne úspešnému
odporcovi súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko náhradu trov konania výslovne nežiadal, i keď

inak by mu na ňu vznikli právo. Plne úspešnému vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu priznal súd
náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v sume 114,89 Eur, a to za 2 úkony
právnej služby á 39,83 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 07.04.2014, písomné podanie na súd
- vyjadrenie zo dňa 05.09.2014) podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., 2-krát režijný paušál á 8,04Eur podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. a 20% DPH v sume 19,15 Eur (20% z odmeny za úkony
právnej služby a z režijného paušálu, t.j. 95,74 Eur x 0,20) podľa § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z., ktorú
prisúdenú náhradu trov konania je navrhovateľ povinný podľa ustanovenia § 149 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku zaplatiť právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka na strane odporcu.

12. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca s tým, že zastáva názor, že súd na daný prípad
nesprávne aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby a na daný prípad
bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda

absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ.
Poukázal na znenie ust. § 387 ods. 1, § 392 ods. 2 a § 397 Obchodného zákonníka. Zdôraznil,
že zmluva bola uzavretá 02.02.2006, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 až §
54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti
Obchodného zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola
upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala

povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy
zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez
ohľadu na povahu účastníkov. Argumentoval názorom uvedeným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011 ako aj rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zo dňa
09.11.2015 sp. zn. 25Co/34/2015 a uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/640/2015 zo dňa

13.01.2016. Vzhľadom na uvedené tvrdí, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s
príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až
do zaplatenia, nakoľko nárok uplatnený návrhom na začatie konania nemožno považovať za premlčaný.
Ďalej nesúhlasím s tým, aby bol zaviazaný na úhradu trov konania vedľajšieho účastníka. Združenie
vstupujedomnožstvakonaníbezohľadunastavkonanialenoznámenímovstupezdruženiadokonania,

ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby, návrh na priznanie trov právneho zastúpenia, prípadne
oznámenie, že v prípade ak do konania už vstúpil iný vedľajší účastník na strane žalovaného netrvá
na vstupe do konania. Len na základe skutočnosti, že žalovanými sú spotrebitelia bez akýchkoľvek
vedomostí o predmete a stave konania, nie je možné pripraviť sa na zastupovanie v tej ktorej veci,
a teda naplniť podstatu právneho úkonu - príprava a prevzatia právneho zastúpenia. Paušálny vstup

združenia zastúpeného advokátom do konania, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, iba zbytočne
navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale
získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Zneužívanie priebehu
civilného konania na získanie náhrady trov konania je v rozpore s účelom civilného procesu, ktorým je
poskytovanieochranyporušenímaleboohrozenímsubjektívnymhmotnýmprávamaprávomchráneným

záujmom. Žalobca má za to, že dochádza k zneužívaniu inštitútu ochrany spotrebiteľa a právnej úpravy
trov konania a že v danom prípade je na mieste aplikácia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.03.2014 sp. zn. 6 M Cdo 5/2013. Z uvedeného
vyplýva, že ak súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, to dospeje k záveru, že
trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenia práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa preto mohol

dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy, ktoré vynaložil v tejto súvislosti nemožno
považovať za účelne vynaložené. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu
preskúmal, v zmysle § 220 Občianskeho súdneho poriadku ho zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu,
resp. v zmysle § 221 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku ho zruší a vec vráti súdu prvej inštancie
naďalšiekonanie.Zároveňsiuplatnilvočižalovanémuavedľajšiemuúčastníkovispoločneanerozdielne

trovy konania a právneho zastúpenia v prvoinštančnom i odvolacom konaní, pričom trovy právneho
zastúpenia pozostávajú z jedného úkonu právnej služby vo výške 47,81 Eur s DPH a režijný paušál k
úkonu právnej služby vo výške 10,30 Eur s DPH, spolu 58,11 Eur s DPH.

13. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu sa nevyjadril.

14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci
po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa
tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a
dôvodnostibolonutnéposúdiťpodľaprávnehostavuexistujúcehov časepodaniaodvolania,tedapodľa

príslušných ustanovení O.s.p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby
bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktorézačaloaleneskončilozaúčinnostiskoršejúpravyprocesnéhopráva(porov.uznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).

15. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

16. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z.z.) po zistení, že

odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

17. Odvolací súd ako prvé skúmal, či súd prvej inštancie v danom prípade postupoval správne, keď
aplikoval ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Odvolací
súd sa s takýmto právnym posúdením v celom rozsahu stotožňuje.

18. V danom prípade síce žalovaný nenamietal premlčanie uplatneného nároku žalobcom, v zmysle

súdom prvej inštancie správne aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie
uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa.
Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal.

19. Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa
ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť
uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania
alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie

predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností
dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti
od 1. mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným
od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa
ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona

č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny.

20. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu
platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva
alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris

nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne
následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne
kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

21. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,
t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy,
riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej
právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia

zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá
retroaktivita).
Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej
retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky
prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú

výnimky jej neprípustnosti.

22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na
zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnostiustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z.
účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie
nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa

riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov,
existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy
o preprave osôb) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd
prvej inštancie správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu
nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na

podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na
námietku dlžníka.

23. Ďalšou spornou otázkou zostalo, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď otázku premlčania
posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

24. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a
nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania
obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa
spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný

typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu
spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať
podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania práva
žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter
absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré

predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže
aplikáciaObchodnéhozákonníkaprichádzadoúvahyažpouplatneníspotrebiteľskéhopráva.Zhľadiska
poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí
ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho
zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy,

ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v
Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.

25. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa

nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle
ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu

aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa
ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní otázky premlčania
správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre
žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený
medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý

sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská
zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v
občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

26. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky

upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech
spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže
zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej

právnej úpravy.

27. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak,
že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právnevzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je
dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej

úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje
ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj
právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,

garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno
prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“
je objektívne značne relativizovaný.

28. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na

otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia
Občianskehozákonníka,ktorésúprespotrebiteľavýhodnejšie.Takétopravidlojeustálenéajvaplikačnej
praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v
uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným
uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený
v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

29. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne
vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že
Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,

zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti
s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší

súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

30. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn.

3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,

ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo
17/2014.

31. K námietke odvolateľa, že súdy svojím postupom poskytujú spotrebiteľovi neprimeranú ochranu,
odvolací súd uvádza, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú
možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku
alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej
diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo hendikepu. Ale i tam, kde sa zákonodarca

nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou,
ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou
písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom
poňatíprávnehoštátu.Východiskomochranyspotrebiteľajepotompostulát,podľaktoréhosaspotrebiteľocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za
ktorýchdochádzakzáväzkovémuvzťahu,sohľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosťpredávajúceho,
lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť

stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.

32. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych
vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje
každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému,

musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey
rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície,
teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú
strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú
poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích
prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej

zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi)
je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej
rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré
medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať
rovnako nerovnou úpravou práv a povinností.

33.Vpozitívnomprávesapotomochranaspotrebiteľapremietadopodobyvyššejinformačnejpovinnosti
dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v
spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv
vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný

a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo
fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia
vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i
vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje
týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania

a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu.

34. Čo sa týka odvolania proti výroku o povinnosti zaplatiť združeniu vystupujúcemu na strane
žalovaného náhradu trov konania odvolací súd rovnako v danom prípade považuje rozhodnutie aj v tejto
časti za správne.

35. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podal na súd žalobu 04.06.2016 s tým, že si uplatnil celkovo
zaplatenie sumy 604,96 Eur s príslušenstvom a uplatnil si zároveň i náhradu trov konania. Dňa
29.07.2014 združenie vystupujúce na strane žalovaného ako vedľajší účastník dňa 29.07.2014 oznámilo
vstup do konania a následne dňa 18.09.2014 podal písomné vyjadrenie, v ktorom zároveň vzniesol aj

námietku premlčania a navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.
Poukázal na nedostatky zmluvy ako aj na to, že konečná splatnosť uplatnenej pohľadávky nastala
20.01.2011, pričom žalobca žalobu na súd podal až 04.06.2014. Poukázal na rozhodnutie iných súdov
v obdobných veciach a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti.

36. Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. platného v čase konania pred súdom prvej inštancie, vedľajší účastník má
rovnaké procesné práva ako účastník konania, na strane ktorého vystupuje. Preto to, čo sa vzťahuje na
účastníka konania, platí, najmä z hľadiska náhrady trov konania aj pre vedľajšieho účastníka. Základnou
otázkou na rozhodnutie o náhrade trov podľa zásady úspechu vyjadrenej predovšetkým v § 142 ods. 1
O.s.p. vo vzťahu ku trovám právneho zastúpenia advokátom v tejto veci je to, či takéto trovy so zreteľom

na skutkovú a právnu zložitosť predmetu súdnej ochrany sú alebo nie sú účelne vynaložené trovy, ak sa
súčasne vezme do úvahy aj to, že právne zastúpené advokátom je združenie podľa zákona č. 250/2007
Z.z. Predpoklad na priznanie náhrady trov konania v posudzovanej veci spočívajúci v podmienke, že
trovymusiabyťúčelnevynaložené,trebainterpretovaťvsúladesdvomivýznamnýmiprávnyminormami:
1. podľa článku 47 ods. 2 ústavy, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi..., 2. podľa §

3 ods. 4 zák. č. 250/2007 Z.z. každý spotrebiteľ má právo združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi v
združeniach a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené
záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na
právach spotrebiteľov.37. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že podľa ústavy každý má právo na súdnu a inú
právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, za

podmienok ustanovených zákonom. Žiadnym zákonom nie je vylúčené, aby toto základné právo na
právnu pomoc uplatnilo aj združenie spotrebiteľov a preto toto právo môže uplatniť aj také združenie.
Do obsahu tohto základného práva na právnu pomoc nesporne patrí aj zastúpenie účastníka konania
(každého) advokátom. Obsah tohto základného práva však nepredpokladá, že spotrebitelia, združení
v nejakom združení, sú schopní uplatniť svoje základné právo na súdnu ochranu bez právnej pomoci

spočívajúcej v zastúpení advokátom len z dôvodu, že sú právnickou osobou, založenou a vzniknutou za
špecifickým účelom ochrany spotrebiteľov. Takéto združenie môže byť podľa názoru odvolacieho súdu,
vytvorené aj z osôb, ktoré nemajú žiadny predpoklad, aby sa dokázali právne účinným spôsobom brániť
v konaní pred príslušným súdom (podľa názoru odvolacieho súdu ide o znalosť procesných predpisov,
ktorú nemožno stotožniť so znalosťou hmotnoprávnej problematiky ochrany spotrebiteľa) a tak len zo
zamerania na ochranu spotrebiteľa sa nemôže, podľa odvolacieho súdu, vyvodzovať, že také združenie

je schopné zabezpečiť realizáciu základného práva na súdnu ochranu bez zastúpenia advokátom.
Navyše, v zákone č. 250/2007 Z.z. sa združenie uvádza vo viacerých ustanoveniach (§ 1, 3, 4, 10, 14b,
19, 20, 25 a 26a). Ani jedno z týchto ustanovení a rovnako ani Občiansky súdny poriadok neukladá
takému združeniu (porovnaj najmä § 25 citovaného zákona), aby vo veciach, v ktorých je účastníkom
alebo vedľajším účastníkom v konaní pred súdmi konalo bez reálneho uplatnenia základného práva na

právnu pomoc, ktoré patrí každému, vrátane právneho zastúpenia advokátom. V tejto spojitosti treba
pripomenúť, že podľa článku 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Združeniu podľa § 25 zák. č. 250/2007 Z.z. žiaden
zákon nezakazuje byť zastúpený advokátom (podľa názoru odvolacieho súdu ani v hmotnoprávnych
vzťahoch) a tento záver musí byť základom pre posúdenie práva združenia, na náhradu trov konania

vzniknutých trovami advokátskeho zastúpenia. Takýto výklad základného práva na právnu pomoc podľa
článku 47 ods. 2 ústavy v spojení s § 3 ods. 4 zák. č. 250/2007 Z.z. je potrebné uplatniť v posudzovanom
spore aj vo vzťahu k § 142 ods. 1 O.s.p., osobitne k náhrade trov konania vzniknutých právnou pomocou
poskytnutou advokátom.

38. Vychádzajúc z takéhoto výkladu ústavy a zákona o ochrane spotrebiteľov odvolací súd je názoru,
že súčasťou ochrany spotrebiteľa v konaní pred súdom je taký výklad § 142 ods. 1 O.s.p., resp. §
146 ods. 2 O.s.p., ktorý akceptuje, že združenie spotrebiteľov, ak uplatní základné právo na súdnu
ochranu, zásadne má právo na náhradu trov konania, ktoré súvisia s právnou pomocou poskytovanou
advokátom. Takáto náhrada by mohla byť nepriznaná len v prípade, ak by niektoré úkony právnej pomoci

spočívajúcej v zastúpení advokátom boli zbytočné, respektíve neúčelné, ale táto náhrada nemôže byť
nepriznaná len na základe toho, že združenie spotrebiteľov sa dalo v konaní pred súdmi zastúpiť
advokátom. Za neúčelný úkon však nemožno bez ďalšieho považovať vstup vedľajšieho účastníka
do konania, lebo po prvé, taký úkon Občiansky súdny poriadok upravuje a pripúšťa bez obmedzenia
(jediným obmedzením je to, že konanie zatiaľ právoplatne neskončilo) a po druhé, ide o vstup do

neprávoplatne skončeného konania, v ktorom sa nedá vopred vylúčiť, že vedľajší účastník so zreteľom
na povahu súdnej ochrany a jej špecifický predmet, ktorým je ochrana spotrebiteľa vo všeobecnosti
môže účinným spôsobom plniť svoju funkciu vedľajšieho účastníka. V tejto veci došlo k takému vstupu
do konania, ktorý odvolací súd nepovažuje, so zreteľom na uvedené, za neúčelný procesný úkon, a
teda aj trovy tohto úkonu nie sú neúčelne vynaloženými trovami a odvolací súd ani iné neúčelné úkony

právnej pomoci nezistil.

39. V zmysle ust. § 137 O.s.p. je súčasťou trov konania odmena za zastupovanie, ak je zástupcom
advokát. Pravidlá pre výpočet odmeny advokáta upravuje vyhláška MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách
anáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužieb(ďalejaj„vyhláška“).Podľa§9ods.1vyhlášky

základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a
podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného
plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania
právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

40. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení vedľajšiemu účastníkovi vzniklo právo na náhradu trov
prvoinštančného konania, ktoré spočívajú v trovách právneho zastúpenia v celkovej výške 114,89 Eur,
vychádzajúc z hodnoty sporu odmena za jeden úkon predstavuje 39,83 Eur, v prvoinštančnom konaníprávny zástupca vykonal 2 úkony, k tomu prislúchajúci režijný paušál vo výške 2 x 8,04 Eur, k tomu
20% DPH, spolu 114,89 Eur, podľa § 11 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky.

41. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu
zamietol, rozhodol vecne správne, správne rozhodol aj o náhrade trov konania, preto odvolací súd v
súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane rovnako
vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, potvrdil.

42. Z dôvodu, že žalovaný bol úspešný v odvolacom konaní podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení
§ 255 ods. 1 CSP, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol
tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2
CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí.

43. Nakoľko medzičasom došlo k zmene zákonnej úpravy a združenie už vlastne nevystupuje na strane
žalovaného,odvolacísúdonáhradetrovodvolacieho konaniavočiúspešnémuzdruženiunerozhodoval.

44. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).