Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 31, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/69/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6915210846
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6915210846.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystriciakosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.Ferdinanda

Zimmermanna a sudkýň JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Janky Boroškovej ako členiek, v právnej veci
žalobkyne B. M., r.č. XXXXXX/XXX, bytom O. č. XX, zast. JUDr. Gabriel Bleho, advokát so sídlom
Bratislava, Ul. L. Dérera č. 2, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti právnych úkonov, na základe odvolania žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 13C/376/2015-67 zo dňa 03. 11. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 13C/376/2015-67 zo dňa 03. 11. 2015 p o t v r
d z u j e.

II. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených
trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že určil, že zmluva o úvere
č. 611300195 uzavretá dňa 16. 05. 2012 medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná (výrok I.). Určil,
že rozhodcovská zmluva uzavretá dňa 16.05.2012 medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná (výrok
II.). Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400, eur do
troch dní od právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku (výrok III.). Žalovaného zaviazal nahradiť
žalobkyni 526,82 eur trov konania na trovách právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti

odvolaním napadnutého rozsudku a to právnemu zástupcovi žalobkyne (výrok IV.). Žalovaného zaviazal
zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu Rimavská Sobota súdny poplatok za konanie vo
výške 199,- eur do 3 dní od právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku (výrok V).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 07.08.2015 sa
žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že zmluva o úvere č. 611300195 uzavretá dňa 16.05.2012 medzi ňou
a žalovaným je neplatná a že rozhodcovská zmluva uzavretá dňa 16.05.2012 medzi ňou a žalovaným je

tiežneplatná.Súčasnesadomáhalazaviazaťžalovanéhozaplatiťjejprimeranéfinančnézadosťučinenie
vo výške 400,- eur.

3. K prvému výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že zmluva o úvere je neplatná, súd prvej inštancie
uviedol, že v danom prípade bola zmluva o úvere uzavretá na strane dodávateľa úveru spoločnosťou
Pohotovosť, s.r.o., ktorá má v predmete podnikania poskytovanie úverov a na strane druhej fyzickou
osobou-spotrebiteľkou,ktorápriuzatváranízmluvyoúverenekonalavrámcipredmetusvojejobchodnej

činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto súd prvej inštancie zmluvu o úvere považoval za zmluvu
spotrebiteľskú, na ktorú je potrebné aplikovať kogentné ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch,
Občianskeho zákonníka ako aj iných zákonov, ktoré majú za cieľ chrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu
pred dodávateľom. Pokiaľ ide o obsah samotnej úverovej zmluvy, súd prvej inštancie poukázal na túskutočnosť, že zmluva o úvere neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch platnom a účinnom v čase jej uzavretia. V zmluve o úvere č. 611300195 zo
dňa 16.05.2012 žalovaný neuviedol povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010, t.j. dobu

trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti úveru a ani povinný údaj podľa § 9
ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
nakoľko zmluva obsahuje len celkovú výšku splátky, počet splátok a termín prvej splátky bez toho, aby
žalovaný členil tak, ako mu to určuje zákon. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. sa
potom takýto úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v zmluve

o úvere, ktorej súčasťou je príloha pod názvom ,,štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere“ je
uvedená výška úrokovej sadzby 32 % ročne. Z internetovej stránky NBS súd prvej inštancie preveroval
úrokové sadzby podobných úverov v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou do 1
roka v období 05/2012 činil úrok 7,20 % ročne. Z toho je zrejmé, že úrok dohodnutý medzi účastníkmi
v danom prípade bol viac ako štvornásobne vyšší (konkrétne 4,44 násobne vyšší). Dohoda o výške
úrokov musí byť v súlade s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, teda sa nesmie priečiť dobrým mravom,

inak je právny úkon absolútne neplatným. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu
mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie NS SR sp. zn.
1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009). Je nepochybné, že neprimerane vysoké úroky dojednané v úverovej
zmluve sú považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi
ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Keďže v

danom prípade išlo o viac ako štvornásobné navýšenie obvyklej úrokovej sadzby súd prvej inštancie
posúdil právny úkon - zmluvu o úvere č. 611300195 zo dňa 16.05.2012 v zmysle ust. § 39 Občianskeho
zákonníka ako absolútne neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej v zmluve
o úvere bol úver vo výške 600,- eur navýšený o poplatok vo výške 576,- eur, teda spolu sa žalobkyňa
zaviazala vrátiť sumu vo výške 1 176,- eur. Poplatok vo výške 576,- eur predstavuje 96 % istiny

poskytnutého úveru, čiže ide o takmer 100 % navýšenie istiny úveru, čo súd prvej inštancie považoval
za neprimerané úverové zaťaženie. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný vzhľadom na to, že
žalobkyňa mala ako príjem len dôchodok, z ktorého jej navyše boli vykonávané exekučné zrážky, bola po
smrti manžela vo finančnej núdzi, využil jej ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť a neschopnosť správne
vyhodnotiť, či bude vedieť plniť prevzaté záväzky, čo by v konečnom dôsledku mohlo napĺňať znaky

skutkovej podstaty trestného činu úžery. V občianskoprávnej úprave v čase uzavretia zmluvy o úvere,
úžera ešte nebola upravená, preto aj okrem vyššie uvedenej právnej argumentácie uzavretie právneho
úkonu za takýchto okolností má za následok jeho absolútnu neplatnosť podľa ust. § 39 Občianskeho
zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi.

4. K druhému výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že rozhodcovská zmluva je neplatná, súd
prvej inštancie uviedol, že rozhodcovská zmluva rovnako ako zmluva o úvere bola uzavretá medzi
účastníkmi konania v rovnakom postavení ako pri zmluve o úvere, preto ide tiež o spotrebiteľskú
zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať kogentné ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch,
Občianskeho zákonníka ako aj iných zákonov, ktoré majú za cieľ chrániť spotrebiteľa ako slabšiu

stranu pred dodávateľom. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že v prípade uzavretej rozhodcovskej
zmluvy sa nejednalo o individuálne dojednanie, pretože tak ako to vyplynulo z výpovede žalobkyne,
zmluva bola vopred pripravená a žalobkyňa nebola pri podpise zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy
informovaná o jej náležitostiach, bola poučená len v tom smere, že musí pravidelne platiť. Žalobkyňa
nevedela posúdiť za daného stavu svoje možnosti ovplyvniť obsah takejto zmluvy, nemala vedomosti čo

znamená rozhodcovská zmluva a aké následky sú s ňou spojené. Podľa súdu prvej inštancie je na prvý
pohľad zrejmé, že ide o typicky formulárovú zmluvu, ktorá obsahuje predtlačené údaje, do ktorej sa len
dopisujú údaje o účastníkov konania a o zmluve o úvere. Nie je tam žiadny priestor na vyjednávanie.
Zmluvná strana - dlžník, v tomto prípade žalobkyňa mala možnosť zmluvu ako takú iba podpísať,
meniť nič nemohla. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že by sa mohlo zdať, že rozhodcovská zmluva

výslovne neurčuje ako jediný orgán majúci právomoc riešiť spory z úverovej zmluvy rozhodcovský
súd, ale dáva možnosť výberu medzi rozhodcovským orgánom a príslušným všeobecným súdom SR.
Je zrejmé, že takouto formuláciou chcel žalovaný, ktorý bol samotný tvorca obsahu rozhodcovskej
zmluvy, ktorej obsah nemala žalobkyňa možnosť ovplyvniť a tak zamedziť tomu, aby rozhodcovská
zmluva bola považovaná za neprijateľnú podmienku. Len formálne zakotvenie alternatívneho spôsobu

riešenia sporov všeobecnými súdmi nepredstavuje aj faktickú možnosť spotrebiteľa vybrať si aj iný
spôsob riešenia sporov ako v rozhodcovskom konaní. Totiž v prípade ak riešenie sporu zo zmluvy
iniciuje dodávateľ, čo bolo podľa názoru súdu prvej inštancie pravdepodobné v 99 % sporov vzniknutých
z obdobných úverových zmlúv a dodávateľ podá návrh na Stálom rozhodcovskom súde, spotrebiteľuž nemá nijakú možnosť tento proces zvrátiť a žiadať, aby spor zo zmluvy neriešil tento orgán, ale
všeobecný súd. Fakticky sa tak dostane do takého istého postavenia ako keby v rozhodcovskej zmluve
bolo dohodnuté výlučne len riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva tak

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Pritom netreba opomenúť, čo bolo súdu prvej inštancie známe z jeho rozhodovacej činnosti, že
dodávateľ si všetky návrhy proti dlžníkovi z úverových zmlúv uplatňoval len na Stálom rozhodcovskom
súde. Súd prvej inštancie považoval celé dojednanie rozhodcovskej zmluvy za neprijateľné a tým v
zmysleust.§53ods.5Občianskehozákonníkaspoukazomajnaust.§3a§39Občianskehozákonníka,

za neplatné.

5. Pokiaľ išlo o uplatnený nárok na primerané finančné zadosťučinenie súd prvej uviedol, že z výsluchu
žalobkyne vyplynulo, že sú jej zasielané rôzne upomienky a to konkrétne upomienka zo dňa 08.01.2015
na sumu vo výške 4 005,99 eur a naposledy výzva na úhradu dlhu zo dňa 28.05.2015 na sumu vo
výške 4 652,04 eur. Žalobkyňa teda žila v neistote, očakávaní, čo sa môže stať, čo negatívne vyplývalo

aj na jej zdravie a kvalitu života. Súd prvej inštancie vyššie urobil záver o tom, že žalovaný v pozícii
dodávateľa úveru pre žalobkyňu, porušil právne normy na ochranu spotrebiteľa, konal v rozpore so
spotrebiteľským právom teda žalobkyňa úspešne uplatnila na súde porušenie spotrebiteľského práva
a preto má právo na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z.. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že žalobkyňa vplyvom konania žalovaného, hrozieb

exekúciou, zasielaním upomienok utrpela ujmu v podobe života v sústavnej obave s svoj majetok, v
neistote čo sa môže v budúcnosti stať, preto súd prvej inštancie mal za to, že sa dôvodne domáhala
zaplatenia finančného zadosťučinenia, ktorého uplatnenú výšku 400,- eur súd prvej inštancie považoval
za primeranú vo vzťahu k intenzite zásahov žalovaného do práv žalobkyne ako spotrebiteľky a preto
žalobe aj ohľadne tohto nároku vyhovel.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej v texte len ,,OSP“), podľa ktorého účastníkovi, ktorý má vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal. Žalobkyňa bola v konaní plne úspešnou účastníčkou a súčasne si aj uplatnila

náhradu trov konania predstavujúcich trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 526,82 eur, ktoré trovy
jej súd prvej inštancie priznal podľa ust. § 13a ods. 1 písm. a), c), d), ust. § 16 ods. 3, 4, ust. § 17 ods.
1, § 18 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z.z. Podľa ust. § 160 ods. 1 OSP je žalovaný povinný prisúdenú sumu
trov konania zaplatiť do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že v zmysle ust. § 149 ods. 1
OSP tieto trovy zaplatí právnemu zástupcovi žalobkyne. Žalovaného súd prvej inštancie podľa § 1 ods.

2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a položky 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov
zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu a to v sume 199,- eur, (2 x 99,50 eur),
keďže išlo o dva samostatné určovacie petity (určenie neplatnosti zmluvy o úvere a určenie neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy), pretože žalobkyňa bola priamo zo zákona (§ 4 ods. 2 písm. za) zákona č.
71/1992 Zb.) v tomto konaní oslobodená od platenia súdnych poplatkov a v konaní bola úspešná.

7. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len CSP), ktorý
nadobudol účinnosť 1. júla 2016, platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Proti uvedenému rozsudku podal v celom rozsahu odvolanie žalovaný. Podľa žalovaného rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam.

9. Žalovaný považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, nakoľko súd predmetné rozhodnutie
neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z ust. §157 ods. 2 OSP.

10. Namietal, že v predmetnom prípade nemožno žiadať neplatnosť právneho úkonu ako takého
vzhľadom na ust. § 41 Občianskeho zákonníka. Neplatná by bola len tá časť odplaty, ktorá by podstatne

prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu. Koncepciu celkovej neplatnosti zmluvy
nemožno vyvodiť ani z komunitárneho práva a ani prípadná nekalá obchodná praktika nemôže byť
v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ dôvodom neplatnosti celej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie súdneho dvora EÚ vo veci C-453/10 Perenič, Pereničová/S.O.S financ a C-26/13Kásler, Káslerné Rábai. Ustanovenie § 53d Občianskeho zákonníka vzhľadom na § 879r Občianskeho
zákonníka sa v danej veci neuplatní. Nie je možné opomenúť ani ústavnoprávny princíp zachovania
platnosti zmluvy.

11. Žalovaný má za to, že slovenská právna úprava v oblasti úverov ,,účtovaniu“ poplatku výslovne
nebráni. Zákon o spotrebiteľských úveroch totiž výslovne spomína niektoré poplatky. Je teda podľa
žalovaného zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy
nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Je potrebné zopakovať skutočnosť, že v čase uzavretia

zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého
by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno
teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, pri
posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru

zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Dôkazné
bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobkyňa a nie žalovaný. Žalobkyňa teda musí
preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy o úvere išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne)
vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z
vlastných zdrojov (tak ako žalovaný). Pokiaľ sa žalobkyňa ako aj súd prvého stupňa dovoláva údajov

bánk, koná tak v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t.j. nie len bankami, ale aj
inými účastníkmi finančného trhu. Navyše žalobkyňa sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky,
ktorá je samozrejme nižšia. Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky
a ďalej nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac prevýšenie takejto

odplaty je možné a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného.
K uvedenému je potrebné poukázať na záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových
subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa
Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch
sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali

pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných
prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú
vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich
zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú
úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie

obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými
podnikateľskýmisubjektmivprípadezmlúvokrátkodobejpôžičkeaúverevurčitomobdobí(Rozhodnutie
Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M.,
Hulmák,M.akol.ObčanskýzákoníkI.§Iaž459.Komentár.2.vydání.Praha:C.H.Beck,2009,s.67-68;
pričom treba zdôrazniť, že ide o najuznávanejší komentár v ČR, ktorého autormi sú sudcovia NS ČR).

12. Žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach, že žalobkyňou tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné
vyvodiť ani zo samotného zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa čl. 9 ods. 10 novelizovaného
zákona o spotrebiteľských úveroch sa totiž „veriteľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu
poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského

úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo
vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za
ponúkanýchpodmienok;toneplatí,akideoúčetpodľa§708až715Obchodnéhozákonníka,osobitného
zákona 18a alebo o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou
poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa". Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu

nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný.

13. Rovnako sa žalovaný nestotožnil s úhradou trov konania ako i úhradou súdneho poplatku, keďže

rozhodnutie, ktorým boli trovy priznané nenadobudlo ešte právoplatnosť, a teda nie je možné aplikovať
v danom prípade ani zásadu úspešnosti, na základe ktorej boli priznané trovy konania.14. Je nepochybné, že rozhodcovská doložka, dohodnutá medzi žalobkyňou a žalovaným je tzv.
nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany
svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto

pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od žalobkyni, aby spory so žalovaným riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Takýto právny názor vyslovil v uznesení zo dňa 30.05.2011, sp. zn.
14NcC/10/2011 aj Krajský súd v Bratislave. Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase
jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho
uzavretí. Dôležité je teda to, či zmluva v čase jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo neumožňuje

spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité,
čo sa môže stať v budúcnosti. Prijatie takejto argumentácie by znamenalo pre žalovaného len jediné, a
to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre žalovaného (a teda aj každého dodávateľa).
Pritom je zrejmé, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ v žiadnom prípade nevyplýva úmysel
zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Predmetné ustanovenie
Občianskeho zákonníka naviac treba vykladať eurokonformne v zmysle znenia Smernice. Podľa písm.

q) ods. 1 prílohy tejto smernice je zakázané iba dojednanie, aby spotrebiteľ riešil spory nepodliehajúce
právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou. Okrem toho, nie je splnená ani podmienka existencie
sporu nepodliehajúceho právnym ustanoveniam. Treba len zdôrazniť, že platné a účinné ustanovenia
týkajúcesaspotrebiteľskýchúverovsúvovzťahukprávnejúpravespotrebiteľskýchzmlúvvObčianskom
zákonníku (aj keď ani táto zásadne rozhodcovské konanie nezakazuje) nielen lex specialis, ale aj lex

posterior, a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii.

15. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských sporoch vyplýva aj zo súdnej judikatúry a
odbornej literatúry. Legitimita a legalita rozhodcovského rozsudku na základe rozhodcovskej doložky,
ktorej účastníkom bol žalovaný, bola o.i. priznaná právoplatným uznesením Krajského súdu v Prešove

zo dňa 31. mája 2011, č k. 7Cob/43/2010. Rozsudkom Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. júna 2010, sp.
zn. 23 Cdo 1201/2009 bolo popri pripustení rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore uvedené,
že rozhodcovská doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a spotrebiteľ dobre vedel, že text,
ktorý podpisuje, obsahuje rozhodcovskú doložku, ako aj to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje
medze a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti.

Medzi žalobkyňou a žalovaným bola v predmetnom prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva, a to na
samostatnom liste papier, oddelene od samotnej zmluvy o úvere.

16. Navrhol rozhodnutie zmeniť tak, že súd návrh v celom rozsahu zamieta, prípadne aby rozhodnutie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

17. Žalobkyňa sa k uvedenému odvolaniu žalovaného vyjadrila. Podľa názoru žalobkyne, odôvodnenie
rozsudku je náležité už aj z kvantitatívneho pohľadu, keď v 11 stranovom vyhotovení rozsudku
zaberá výroková časť iba pol strany, necelú stranu zaberá poučenie a zbytok tvorí odôvodnenie
rozsudku. V odôvodnení súd uviedol o aké dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, ktoré zákonné

ustanovenia sa vzťahujú na zistený skutkový stav, ako vyhodnotil dôkazy a ako vec právne posúdil.
Žalobkyňa poznamenala, že zmluva o úvere č. 611300195, ktorá je predmetom súdneho konania
vykazovala porušenie viacerých ustanovení záväzných právnych predpisov a nemalo by prakticky
význam ponechávať v platnosti iba torzo takejto zmluvy. Zmluva obsahuje viacero neprijateľných
zmluvných podmienok a pritom neobsahuje napr. náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. f) zákona

č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keď tu žalovaný neuviedol dobu trvania zmluvy, termín
konečnej splatnosti úveru a ani povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona, a to výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keď zmluva obsahuje len celkovú výšku splátky, počet
splátok a termíny prvej splátky bez toho, aby ju žalovaný členil tak, ako mu to určuje zákon. Preto podľa
§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. sa takýto úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tiež

žalobkyňa poznamenala, že v zmluve o úvere, ktorej súčasťou je aj príloha ,,štandardné informácie o
spotrebiteľskom úvere“ a tu je uvedená výška úrokovej sadzby 32 % ročne. Táto sadzba úrokov výrazne
a to až štvornásobne prevyšuje úroky poskytované v tomto čase u podobných úverov bankami. Tu potom
treba uplatniť ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka o neplatnosti právneho úkonu, ktorý svojim
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Žalobkyňa ďalej poznamenala, že v prípade rozhodcovskej zmluvy ide o typickú formulárovú zmluvu
obsahujúcu predtlačené údaje, ktorú mohla žalobkyňa v ten istý deň ako úverovú zmluvu iba podpísať
bez vsunutia akýchkoľvek zmien a doplnkov. Je všeobecne známe, že žalovaný ako dodávateľ asilnejší partner v existujúcich úverových vzťahoch si všetky návrhy voči dlžníkom uplatňuje takmer
výlučnenaStálomrozhodcovskomsúde,ktoréhoobjektivitajevšakpochybná.Naviactzv.rozhodcovská
doložka patriaca k Zmluve o spotrebiteľskom úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a zo zákona

neplatnou. Žalobkyňa pokladá rozsudok za zákonný a spravodlivý, správne odôvodnený a plniaci aj
výchovnú funkciu. Navrhla, aby odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil, pričom si uplatnila aj trovy
právneho zastúpenia odvolacieho konania.

19. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu nevyjadril.

20. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP aktuálne § 362 ods. 1 CSP) oprávneným
subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP) aktuálne § 359 CSP)
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 OSP
aktuálne § 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods.

1 OSP aktuálne § 127 a § 165 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
§ 379 CSP a dôvodmi odvolania § 380 ods. 1 CSP) s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP) viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať, alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP) postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že je potrebné

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

21. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa
zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného súdu,
ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

22. Podľa § 387 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

23. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

24. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

25. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia.
V súdenej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností,
dostatočne zistil skutkový stav a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie o veci. Dôvody,

pre ktoré tak urobil správne rozobral v odôvodnení rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu
stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje.

26. Odvolanie žalovaného nepoukazuje na žiadne také dôvody, ktoré by podmieňovali zmenu, prípadne
zrušenie rozhodnutia.

27. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd, vzhľadom na odvolacie
dôvody udáva, že súd prvej inštancie v súlade s § 153 ods. 1 OSP rozhodol na základe zisteného
skutkového stavu, skutkový stav subsumoval pod správne normy hmotného práva, ktoré správne
interpretoval.

28. Odvolací súd poukazuje na správne skutkové zistenia zo strany súdu prvej inštancie a za správny
považuje aj právny názor o neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy v celom rozsahu. Odvolací súd si
osvojuje tento záver a na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa:

29. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení §
52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použijú sa vždy, ak jeto na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania, alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

30. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o úvere zo dňa 16.05.2012

uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným túto charakteristiku spĺňa. Žalovaný má v predmete
svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalovaným preukázané, aby úver
poskytol žalobkyni za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti žalobkyne.
S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade
pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ.
Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že

nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti.

31. Obchodný zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy úpravu neprijateľných podmienok
spotrebiteľských zmlúv neobsahoval. Tento právny predpis v širšom rámci súkromnoprávnej úpravy,

ktorej základným všeobecným predpisom je Občiansky zákonník, má postavenie predpisu špeciálneho.
Ust.§1ods.2ObchodnéhozákonníkapriamoukladáriešiťotázkyObchodnýmzákonníkomneupravené
podľapredpisovobčianskehopráva.Vtejtosúvislostijeprávnevýznamnéust.§853ods.1Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom

im najbližšie. Vychádzajúc z uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných
podmienok pri zmluvách o úvere, ktoré síce boli uzatvorené podľa prísl. ustanovení Obchodného
zákonníka, avšak majú spotrebiteľský charakter v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, je potrebné
vychádzať z ust. § 53 Občianskeho zákonníka upravujúceho analogický prípad. Inak by sa minula
účinkom do nášho právneho poriadku implementovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

32. Odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu sa zároveň vzťahuje zákon č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ). Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť
zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje

sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku
netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo
vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení
Obchodného zákonníka. Zmluva uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným neobsahuje obligatórne
náležitosti v zmysle § 9 ZoSÚ, a to konkrétne dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín

konečnej splatnosti úveru a ani povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko zmluva obsahuje len celkovú výšku
splátky, počet splátok a termín prvej splátky bez toho, aby žalovaný členil tak, ako mu to určuje zákon.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. sa potom takýto úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov.

33. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplynulo, že poplatok, ktorý bol dohodnutý vo
výške 576,- eur predstavuje 96 % istiny poskytnutého úveru, čiže ide o takmer 100 % navýšenie istiny
úveru, čo súd prvej inštancie považoval za neprimerané úverové zaťaženie. Úroková sadzba v danom
prípade dosahuje výšku 32 % ročne. Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej

kontrole vo svetle princípu dobrých mravov (§39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov
nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti
v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie
je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej
klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom

je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú
najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov
alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na
vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100% oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu
pri porovnateľnom úvere o viac ako 100% je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Vychádzajúc
zo štatistických údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska boli priemerné

úrokové sadzby podobných úverov v bankách pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou do 1 roka v
období 05/2012 7,20 % ročne. Úverová zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 16.05.2012
bola so splatnosťou 12 mesiacov, t.j. do jedného roka. Úroková sadzba predmetného úveruje tak viac
ako 4-násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných v rovnakom období. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa

31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej
čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je
ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž
musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom.
Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak
dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“ Ak

dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 54 ods.1
Občianskeho zákonníka, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (§ 39,§
53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).

34. Vo vzťahu k nákladom na uzatvorenie a vypracovanie zmluvy, ktorý je vo výške 384.00 Eur odvolací

súd uvádza, že poplatok je neúmerne vysoký. Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym
ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška
poplatku - 384,00 eur predstavuje 64 % zo sumy poskytnutého úveru, a takto neúmerne vysoký poplatok
bez bližšej špecifikácie jeho výšky a účelnosti je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho
zákonníka).

35. V konaní absentuje dôkaz, že žalobkyňa ako spotrebiteľka s jeho podstatou bola oboznámená,
poplatokniejenáležitešpecifikovanýaviažesanabližšieneurčenénákladynavypracovanieauzavretie
zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je
pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané.

Je za hranicou rozumného úsudku, aby poplatok vo výške presahujúcej polovicu sumy poskytnutého
úveru sledoval výdavky spojené s administratívnou činnosťou.

36. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To
znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v

štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

37. Zmluvná podmienka v zmluve o úvere zo dňa 16.05.2012 - dojednanie administratívneho poplatku
vo výške 384,00 eur nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi

dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké
plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v
súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná.

38. Pokiaľ ide o možnosť moderácie výšky úrokov a administratívneho poplatku, odvolací súd v

tomto smere poukazuje na článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“). Z uvedeného článku vyplýva, že vnútroštátne súdy sú
povinné iba neuplatniť nekalú podmienku, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa, nemôžu však zmeniť jej
obsah. Pokiaľ by vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, ktoré sú uvedené v takýchto
zmluvách, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v článku 7 smernice. Táto

možnosť by totiž mohla prispieť k odstráneniu odstrašujúceho účinku pre predajcov alebo dodávateľov
spočívajúceho v tom, že sa takéto nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnia, keďže
predajcovia alebo dodávatelia by sa totiž mohli pokúšať dotknuté podmienky používať, pretože by vedeli,
že aj keby bolo rozhodnuté o ich neplatnosti, mohol by vnútroštátny súd zmeniť zmluvu v potrebnom
rozsahu, a tak by ich záujmy ostali zabezpečené. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 nemožno chápať

tak, že vnútroštátnemu súdu v prípade, že zistí existenciu nekalej podmienky v zmluve uzatvorenej
medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, umožňuje zmeniť obsah uvedenej podmienky
namiesto toho, aby ju voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnil (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-618/10
BancoEspanol de Crédito SA proti Joaquínovi Calderónovi Caminovi, bod 65, 69, 71).39. S poukazom na uvedené odvolací súd musí prisvedčiť záveru súdu prvého stupňa, že konanie
žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti

stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými
na ochranu spotrebiteľa, čo daný úkon - zmluvu o úvere ako celok robí neplatným v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka.

40. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal nesprávny skutkový a právny záver okresného súdu v otázke

posúdenia neplatnosti rozhodcovskej zmluvy a na podporu svojho názoru poukázal na odbornú literatúru
a rozhodnutia súdov v analogických prípadoch. Akcentuje, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená na
samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej Zmluvy o úvere, čím naznačuje, že išlo o individuálne
dojednanú rozhodcovskú zmluvu a z tejto skutočnosti plynúce konzekvencie.

41. Krajský súd názor žalovaného nemohol akceptovať, pritom vychádzal z konštantnej iudikatúry k

problematike rozhodcovských zmlúv a rozhodcovských doložiek, ktoré sú v korelácii s právnou úpravou
spotrebiteľských vzťahov vo vnútroštátnej úprave ako aj s komunitárnym právom.

42. Riešenie sporov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv na rozhodcovskom súde na základe
rozhodcovskej zmluvy resp. rozhodcovskej doložky znamená:

i) obchádzanie dôležitého prvku únijového práva, ktorý predstavuje ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách
ii) absenciu individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky, ktoré
spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

43. Nedošlo k platnému dojednaniu rozhodcovskej zmluvy, keďže v spotrebiteľskej zmluve je možné
takéto dojednanie len individuálne a v danej veci ide o formulárový typ zmluvy, ktorej obsah žalobca
nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť a mohol ju ako celok iba odmietnuť alebo podpísať.

44. Nič na tomto závere nemení ani to, že rozhodcovská zmluva je uzavretá na osobitnom liste. Je

nepochybné, že tak zmluva o úvere, ako aj rozhodcovská zmluva boli uzavreté v jeden deň - 16.05.2012,
teda je evidentné, že žalobkyňa nemala žiadnu možnosť ovplyvniť ich formulárový obsah, teda mohla
obe listiny iba podpísať alebo ich ako celok odmietnuť. Napokon samotná žalobkyňa nemala vedomosti
čo znamená rozhodcovská zmluva. Žalovaný na toto tvrdenie žalovanej vôbec nereagoval, i keď jeho
zaťažovala povinnosť preukázať, že išlo o individuálne dojednanú rozhodcovskú zmluvu (§ 53 ods. 3

in fine Občianskeho zákonníka), preto platí, že nešlo o individuálne dojednanú rozhodcovskú zmluvu,
ako sa to snaží interpretovať žalovaný. Súd prvej inštancie teda správne považoval celé dojednanie
rozhodcovskej zmluvy za neprijateľné a tým v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka s
poukazom aj na ust. § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka, za neplatné.

45. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je
potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú

aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a

podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva
na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať saúčinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07).

46. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre
odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku
zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia
a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyni o určenie

neplatnosti právnych úkonov vyhovel. Náležite sa vysporiadal so súdnou judikatúrou týkajúcou sa
preskúmavanej veci a rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne.

47. Keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, odvolací súd postupom
vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.

48. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

49. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).