Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 28, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/30/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7714214224
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7714214224.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov

JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu P. W., A.. X.X.XXXX, F. A. D. XXX,
zast. JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom, M. R. Štefánika 171, Vranov nad Topľou, proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republika, Bratislava, Štúrova 2,
IČO: 00 166 481 o náhradu škody, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku 19C/158/2014-195 z
10.10.2016 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.
Stranám sporu nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 17

107,62 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšku návrh zamietol a III. žiadnej zo strán
nepriznal právo na náhradu trov konania.
2.V odôvodnení rozhodnutia uviedol, čoho sa žalobca žalobou doručenou mu 3.9.2014 proti žalovanému
domáhal a čím ju skutkovo a právne odôvodnil. Osobitne poukázal na to, že 11.8.2014 žalobca požiadal
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvo spravodlivosti, ktoré mu listom z
19.8.2014 oznámilo, že má za to, že jeho príslušnosť ako orgánu oprávneného konať v mene štátu v
danom prípade nie je daná a postúpilo žiadosť Generálnej prokuratúre SR. Ďalej uviedol, že žalobca

navrhol v konaní vykonať dokazovanie výsluchom účastníkov, zápočtovým listom, vyúčtovaním trov
obhajoby a listom žalovaného z 19.8.2014. Uviedol, že žalovaný s návrhom nesúhlasil a čím svoje
stanovisko skutkovo a právne odôvodnil. Vec právne posúdil citujúc znenie § 3 ods.1,2, § 5 ods.1,2,
§ 6 ods.1, § 15 ods.1,2, § 16 ods.4, § 17 ods.1,2,3,4, § 18 ods.1,3, § 19 ods.1,2,3 zák. č. 514/2003
Z.z. (ďalej len zákon) a po posúdení zákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. dospel k záveru, že návrh žalobcu je dôvodný. Poukázal na to, že žalobca
si uplatnil právo na náhradu škody na tom základe, že sa proti nemu viedlo od roku 2005 trestné

konanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a prijímania úplatku a inej nenáležitej
výhody, avšak spod obžaloby bol rozsudkom zo 14.9.2011 oslobodený. V zmysle ustálenej judikatúry
rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť,
má aj rozsudok oslobodzujúci spod obžaloby. Poukázal na uznesenie NS SR 4 Cdo 183/2009, podľa
ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
Na týchto záveroch zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z. Generálna prokuratúra

namietala svoje oprávnenie konať za štát v prejednávanej veci, avšak v zmysle § 4 ods.1 písm. l/
zák. č. 514/2003 Z.z. (účinného do 31.12.2012) koná vo veci náhrady škody orgán príslušný podľa
písmen a/ až j/, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, ak ku škode došlo
v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci. Podľa rozhodnutíNajvyššieho súdu SR v prípadoch trestných konaní ukončených aj oslobodením spod obžaloby je
orgánom oprávneným konať za štát tak Ministerstvo vnútra, tak Generálna prokuratúra. Podľa § 4 ods.1
písm. l) zák. (do 31.12.2012) je oprávneným ten orgán, u ktorého bol uplatnený nárok na náhradu

škody, resp. u ktorého bol uplatnený skôr. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podal žalobca
22.8.2014 na Ministerstve spravodlivosti, ktoré ako orgán neoprávnený postúpilo žiadosť Generálnej
prokuratúre,pretojeoprávnenýmorgánomprokuratúra.Ponovelezák.č.514/2003Z.z.zák.č.412/2012
Z.z. je orgánom oprávneným konať za štát v prejednávanej veci podľa § 4 ods.1 písm. f) Generálna
prokuratúra SR. Poukázal na podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne pri požadovanej náhrade

škody. V špecifickom prípade, ako je oslobodenie spod obžaloby sa nevyžaduje splnenie podmienky
zrušenia nezákonného rozhodnutia a podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu z dôvodov, ako
bolo vyššie uvedené. Žalobca preukázal, že podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody listom z 19.8.2014 aj keď na nepríslušnom orgáne - ministerstve spravodlivosti. Ministerstvo
spravodlivosti však žiadosť postúpilo orgánu príslušnému - generálnej prokuratúre, ktorá odmietla nárok
uspokojiť s odôvodnením, že nie je orgánom oprávneným konať za štát a vrátila žiadosť ministerstvu

vnútra. Žalobca toto oznámenie prokuratúry prevzal 2.9.2014. Nemožno preto prisvedčiť žalovanej, že
žaloba je podaná predčasne, lebo nárok žalobcu nebol predbežne prerokovaný. Oprávnenej osobe
nemôže byť na ujmu, že príslušný orgán štátu odmietne prerokovať žiadosť s odôvodnením, že nie je
orgánom oprávneným. Preto vychádzal z toho, že žalobcov nárok nebol uspokojený a mal právo obrátiť
sa žalobou na súd. Mal za to, že žalobca tiež preukázal, že mu v príčinnej súvislosti s trestným konaním

vzniklaškoda,atovušlejmzde,ktorúpožadovalvovýške1250,34eur. Natomtomiestepoznamenal,že
aj keď rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru nebolo zrušené, nejde o rozhodnutie, z ktorého
sižalobcauplatňuje právonanáhraduškody,pretopreúspešnosťuplatnenéhonárokuaninemuselobyť
zrušené. Personálnym rozkazom ministra vnútra bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ z
dôvodu, že štátnu službu nevykonával riadne, pretože počas služby 20.10.2005 v priestoroch pracoviska

prevzal od nestotožneného občana Ukrajiny poskladanú bankovku nezistenej meny a hodnoty, pričom
si ju bez zákonného dôvodu aj ponechal. Na tomto skutkovom základe sa proti viedlo aj trestné konanie
a bola podaná obžaloba. Žalobca tak doručením rozkazu ministra 23.12.2005 prišiel o zamestnanie a
teda aj o svoj doterajší príjem. V čase prepustenia zo služobného pomeru policajta bol podľa potvrdenia
ministerstvavnútrajehočistýpriemernýpríjem477,56eur.Poprepustenízoslužobnéhopomerupoberal

výsluhový príspevok 41,36 eur do 31.3.2006, keď sa zamestnal vo firme PREMAKO s príjmom 331,94
eur. V tejto firme pracoval do 15.10.2006, kedy odišiel za prácou do Anglicka. Ak by žalobca naďalej
pracoval ako policajt, za obdobie od 23.12.2005 do 15.10.2006 by jeho príjem predstavoval 4 652,28
eur (alikvotná časť za december 2005 za 8 dní plat 123,24 eur, za mesiace január až september
2006 za 9 mesiacov po 477,56 eur plat 4 298,04 eur a alikvotná časť za do 15.10.2006 za 15 dní

plat 231 eur. Skutočný príjem žalobcu za obdobie od 23.12.2005 do 15.10.2005 bol v sume 2 276,34
eur, a to výsluhový príspevok za mesiace január 2006 až marec 2006 v sume 124,08 eur (3x 41,36
eur) a príjem vo firme PREMAKO za dobu od 1.4.2006 do 15.10.2006 v sume 2 152,26 eur (6 x po
331,94 a alikvotná časť za 15 dní v mesiaci október 160,62 eur). Rozdiel medzi predpokladaným
príjmom a skutočným tak predstavuje 2 375,94 eur (4 652,28 eur - 2 276,34 eur). Žalobca požadoval

iba náhradu v sume 1 250,34 eur, preto mu takúto náhradu priznal. Ďalej konštatoval, že žalobcovi v
zmysle § 18 ods.1,3 zák. vzniklo aj právo na náhradu trov konania účelne vynaložených v konaní, v
ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Súčasťou tejto náhrady sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré žalobca požadoval vo výške 857,28 eur. Z pripojeného trestného spisu mal preukázané, že žalobcu
zastupoval v konaní obhajca JUDr. Miloš Kaščák pri všetkých uplatnených úkonoch. Vyúčtované trovy

právneho zastúpenia boli uplatnené v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. Podľa § 12 ods.3 písm.
a) vyhlášky bola odmena za jeden úkon právnej služby v sume 61,75 eur. Obhajcovi tak patrila
odmena za 3 úkony právnej služby po 61,75 eur, a to za prevzatie a prípravu obhajoby 12.7.2011 a
za účasť na pojednávaniach 25.7.2011 a 14.9.2011, spolu 185,25 eur. Ďalej mu patrí režijný paušál
za 3 úkony právnej služby vyššie špecifikovaných podľa § 16 ods.3 vyhlášky, a to 3 x 7,41 eur, spolu

22,23 eur. Patrí mu aj náhrada cestovných výdavkov právneho zástupcu podľa § 15 psím. a) vyhlášky
a náhrada za stratu času podľa § 17 ods.1 vyhlášky. Cestovné náklady predstavujú náklady za použitie
motorového vozidla, a to na pojednávania 25.7.2011 a 14.9.2011 na cestu Vranov - Banská Bystrica
a späť (spolu 2 x po 484 km). Základná sadzba za použitie motorového vozidla je 0,183 eur na 1
km + 0,131 eur spotreba pohonných hmôt na 1 km. Náhrada tak predstavuje 968 km x 0,314 eur na

km, spolu 303,95 eur. Náhrada za stratu času predstavuje náhradu za čas strávený na ceste Vranov -
Banská Bystrica a späť za účasť na pojednávaní 25.7.2011 a 14.9.2011, a to za 28 polhodín po 12,35
eur, spolu 345,80 eur. Trovy právneho zastúpenia tak predstavujú požadovaných 857,28 eur. Žalobca
predložením príjmového pokladničného dokladu preukázal, že túto sumu svojmu obhajcovi uhradil, pretomuajtútonáhradupriznal.Rovnakotieždospelkzáveru,žejedôvodnýajnárokžalobcunanemajetkovú
ujmu, avšak nie v požadovanej výške. Pri priznaní tohto nároku vychádzal zo skutočnosti, že trestným
stíhaním došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Súd sa stotožňuje s odôvodnením žalobcu,

že bol po dlhú dobu vystavený neistote o výsledku trestného stíhania a trestné stíhanie malo vplyv
na jeho osobný život i povesť v spoločnosti. Žalobca, svedkovia i matka žalobcu vypovedali, že sa o
žalobcovi rozprávalo po dedine v súvislosti s jeho zadržaním a trestným stíhaním a táto okolnosť mala za
následok, že žalobca prestal chodiť do spoločnosti, prestal sa venovať svojim záľubám a navštevovať
priateľov. Rozišiel sa s priateľkou pred už plánovaným sobášom, pretože jej rodičia ju nechceli vydať

za „kriminálnika“. Bývalí kolegovia mali k nemu rezervovaný prístup a nechceli s ním nič mať. Táto
situácia viedla žalobcu k tomu, že opustil svoje bydlisko a zamestnal sa v zahraničí. S prihliadnutím
na § 17 ods.4 a po zhodnotení podmienok podľa 17 ods.3 zák. za primeranú náhradu považoval
nemajetkovú ujmu vo výške 15 000,00 eur a vo zvyšku nárok zamietol. Aj keď toto ustanovenie zákona
zaviedla až novela č. 412/2012 Z.z., cieľom zákonodarcu bolo odstrániť neprimeranosť priznávania
nemajetkovejujmypodľatohtozákonaastanoviťkritériaprejejpriznanie.Podľa§5zák.č.215/2006Z.z.

o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi je maximálna výška náhrady nemajetkovej
ujmy pri smrti 50-násobok minimálnej mzdy, ktorá v súčasnej dobe predstavuje 405,00 eur. Maximálna
náhrada tak predstavuje 20250,00 eur. Súd nepovažoval za primerané priznať žalobcovi maximálnu
náhradu, ktorá sa uhrádza pri smrti obete trestného činu, priklonil sa však bližšie k hranici maximálnej
náhrady. Prihliadol najmä na dĺžku trestného konania, ktoré sa proti žalobcovi viedlo, a to po dobu

6 rokov, pretože bol dlhú dobu vystavený psychickej záťaži a stresu, ktoré trestné stíhanie prináša.
Zohľadnil aj skutočnosť, že žalobcovi trestné stíhania vážne zasiahlo do jeho súkromného života, keď
musel zrušiť zasnúbenie a rozísť sa s priateľkou. Aj keď sa napokon vzali, stalo sa tak až po 5 rokoch.
Prihliadol aj na skutočnosť, že svedkovia vypovedali, že žalobca mal povesť bezúhonného a čestného
človeka, ktorá bola neoprávneným trestným stíhaním poškodená. Ak sa objavil na verejnosti, ľudia si

šuškali, ukazovali na neho a mal problémy zamestnať sa. Pre všetky tieto okolnosti sa žalobca stiahol
zo spoločenského života a odišiel do zahraničia. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.2 CSP
tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, vychádzal z toho, že žalobca mal vo veci
úspech len čiastočný. Po prijatí nového procesného kódexu nie je možné priznať trovy strane sporu,
ak rozhodnutie záviselo od úvahy súdu. Súd pri nepriznaní nároku na trovy u žalobcov prihliadol na

skutočnosť, že aj keď základ nároku je nepochybne daný, požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy
bola neprimeraná. Na druhej strane žalovaná nebola úspešná v celom rozsahu, preto považuje za
spravodlivé, ak každá zo strán sporu bude znášať svoje trovy.
3.Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobca i žalovaná.
4.Žalobca navrhol, aby krajský súd rozsudok v jeho napadnutej časti podľa § 388 CSP zmenil a žalobe

v celom rozsahu vyhovel, čo odôvodnil nasledovne: I. Poukázal a citoval znenie § 205 ods.1 CSP, § 365
ods.1, § 388 CSP a uviedol, že II. podanou žalobou sa žalobca domáhal náhrady škody pozostávajúcej
z ušlej mzdy a náhrady trov obhajoby v trestnom konaní. Túto mu súd vo výške 2 107,62 eur aj
priznal. V tejto časti sa žalobca s napadnutým rozsudkom a aj jeho odôvodnením plne stotožňuje.
Ďalej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v sume 150 000,- eur. Citoval z bodu 23. a 24

odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré právne závery súd viedli k zamietnutiu žaloby vo zvyšku
nad priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000,- eur, považuje za nesprávne. Napadnutý
rozsudok vychádza v tejto časti z nesprávneho právneho posúdenia veci. III. Žalobou uplatnený jeho
nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vznikol 14.9.2011, keď ho Špecializovaný trestný súd
oslobodil spod obžaloby. Nepochybne sa jedná o hmotnoprávny nárok. Do 1.1.2013 (nadobudnutie

účinnosti zák. č. 412/2012 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov)
zák. č. 514/2003 Z. z. neobsahoval žiadne ustanovenie, ktoré by limitovalo výšku nemajetkovej ujmy v
prípade ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Až vyššie uvedenou novelou bolo zmenené znenie
§ 17 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého: „Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa

ods.2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými
činmi podľa osobitného predpisu." Nepochybne sa jedná o hmotnoprávnu úpravu, pri ktorej je vylúčené,
aby táto bola aplikovaná retroaktívne. To znamená, že zákonný limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy
nie je možné použiť v prípade, ak nárok na jej náhradu vznikol ešte pred nadobudnutím účinnosti zák.
č. 412/2012 Z. z. V prejednávanej veci vznikol jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy skôr, než

nadobudla účinnosť predmetná novela o limite náhrady nemajetkovej ujmy. Preto pokiaľ súd zamietol
jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo zvyšku nad 15 000,- eur s poukazom na § 17 ods.4 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., tak jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právnehoposúdeniaveci.Vprávnomštáteniejemožnýakýkoľvekzásahdoprávkonkrétnychsubjektov,ktoré vznikli na základe skoršej právnej úpravy. Retroaktivita je spätným pôsobením neskoršej právnej
normy do minulosti. Právne normy v podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie ľudia,
pôsobia a majú pôsobiť v zásade do budúcnosti a nie do minulosti. Zákaz retroaktivity v podmienkach

demokratických štátov je jednou zo zložiek princípov právneho štátu. Na základe princípu retroaktivity
nesmie dôjsť k zrušeniu alebo zhoršeniu ochrany nadobudnutých práv. Môže dôjsť iba k ich zlepšeniu
pro futuro, ktoré sa môže uskutočniť priznaním účinnejších garancií. V. S poukazom na vyššie uvedené
skutočnosti je toho názoru, že súd sa pri rozhodovaní o výške nároku na náhradu škody nemal
riadiť § 17 ods. 4 v znení, ktoré v čase vzniku nároku na náhradu škody nebolo ešte účinné. Toto

ustanovenie súd aplikoval na prejednávanú vec retroaktívne. Súd pri svojom rozhodovaní nemal byť
viazaný limitom vo výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Preto aj úvahy súdu o primeranosti výšky
náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k výške odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými
činmi podľa zák. č. 215/2006 Z. z. sú nedôvodné. Pokiaľ sa jedná o záver súdu, že nárok žalobcu na
náhradu škody a jednak aj na nemajetkovú ujmu, je dôvodný, tak s týmto sa žalobca v celom rozsahu
stotožňuje. Súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, keď pri

priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzal zo skutočnosti, že trestným stíhaním došlo
k zásahu do jeho osobnostných práv. Súd sa správne stotožnil a odôvodnením, že bol po dlhú dobu
vystavený neistote o výsledku trestného stíhania a trestné stíhanie malo vplyv na jeho osobný život
i povesť v spoločnosti. On, svedkovia i jeho matka vypovedali, že sa o ňom rozprávalo po dedine v
súvislosti s jeho zadržaním a trestným stíhaním a táto okolnosť mala za následok, že prestal chodiť

do spoločnosti, prestal sa venovať svojim záľubám a navštevovať priateľov. Rozišiel sa s priateľkou
pred už plánovaným sobášom, pretože jej rodičia ju nechceli vydať za kriminálnika. Bývalí kolegovia
mali k nemu rezervovaný prístup a nechceli s ním nič mať. Táto situácia ho viedla k tomu, že opustil
svoje bydlisko a zamestnal sa v zahraničí. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd správne
zohľadnil dĺžku trestného konania, ktoré sa viedlo proti nemu po dobu šiestich rokov, počas ktorej bol

vystavený psychickej záťaži a stresu, ktoré trestné stíhanie prináša, ďalej súd zohľadnil aj skutočnosť,
že trestné stíhanie zasiahlo vážne aj do súkromného života, keď musel zrušiť zasnúbenie a rozísť sa s
priateľkou,súdprihliadolajnato,žemalpodľatvrdenísvedkovpovesťbezúhonnéhoačestnéhočloveka,
ktorá bola neoprávneným trestným stíhaním poškodená, pričom pre všetky tieto okolnosti sa stiahol zo
spoločenského života, avšak samotnú výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil súd nesprávne. Aj keď

súd nesprávne určil maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy na sumu 20 250,- eur, sám potvrdil
závažnosť zásahu do jeho práv, keď sa priklonil pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy bližšie k jej hornej
hranici.Nenamietažiadnymspôsobomvykonanédokazovanieaaniznehozistenéskutkovézávery.Súd
žalobou uplatnený nárok správne posúdil, pokiaľ určil, že tento je dôvodný. Nesprávne postupoval len
pri určovaní samotnej výšky nemajetkovej ujmy, keď jej výšku limitoval na podklade nesprávnej aplikácie

neskoršie právneho predpisu, ktorý v čase vzniku nároku nebol účinný. Podľa jeho názoru niet dôvodu
na zrušenie napadnutého rozsudku ani na ďalšie doplnenie dokazovania, preto sa podaným odvolaním
domáha zmeny napadnutého rozsudku odvolacím súdom tak, aby bolo jeho žalobe vyhovené v celom
rozsahu.Súdvdanomprípadepriurčovanívýškynemajetkovejujmyniejelimitovanýžiadnymzákonným
ustanovením a preto jeho rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy malo v celom rozsahu závisieť len od

jeho úvahy. V nadväznosti na uvedené považuje za nesprávny aj výrok rozsudku, ktorým súd žiadnej zo
strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. S ohľadom na všetky okolnosti prípadu niet prekážky,
pre ktorú by nemal byť v spore úspešný. Priznanie nároku na náhradu trov konania odôvodňuje aj postoj
žalovanej strany, ktorá absolútne odmieta akúkoľvek svoju zodpovednosť a doposiaľ sa mu ani len
neospravedlnila. VI. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti

podľa § 388 CSP zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a zároveň priznal mu nárok na náhradu
trov konania.
5.Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná vo výroku, ktorým súd rozhodol, že je povinná
zaplatiť žalobcovi sumu 17 107,62 €, z dôvodu, že rozsudok Okresného súdu Michalovce vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci čo odôvodnila nasledovne: V súlade s ustálenou judikatúrou

slovenských súdov sa za právne posúdenie považuje činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery. Okresný súd Michalovce dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a napriek námietkam zo strany žalovanej nesprávne právne posúdil
vec, keď nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci žalovaná vidí najmä v týchto
otázkach: 1. Otázka konania za štát (bod 18. odôvodnenia rozsudku): Napriek námietkam, že Generálnaprokuratúra SR nie je orgánom, ktorý má konať v mene štátu, súd konal s Generálnou prokuratúrou SR.
V odôvodnení rozsudku (bod 18.) súd tento záver odvodzuje z toho že, ako uvádza, podľa § 4 ods.1
písm. l) zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012 bola príslušná konať za štát Generálna prokuratúra

SR i Ministerstvo vnútra SR a rozhodovalo to, u ktorého orgánu bol nárok uplatnený skôr. Súd ďalej
uvádza, že skôr bol nárok uplatnený u MS SR, ktoré žiadosť postúpilo na Generálnu prokuratúru SR
pre nepríslušnosť a príslušná je Generálna prokuratúra SR. Ďalej súd poukazuje na novelu zák. č.
514/2003 Z.z. (zák. č. 412/2012 Z.z.), ktorá už za príslušný orgán pokladá v § 4 ods.1 písm. f) výslovne
Generálnu prokuratúru SR, čo je však hmotnoprávna norma platná nie v čase vznesenia obvinenia,

ako nezákonného rozhodnutia - uznesenie bolo vznesené v r. 2005. Naďalej teda trvá na tom, že
Generálna prokuratúra SR nie je oprávnená konať v mene štátu a príslušný orgán je Ministerstvo vnútra
SR alebo Ministerstvo spravodlivosti SR, čo odvodzujeme z týchto skutočnosti: Podľa zák. č. 514/2003
Z.z., účinného do 31.12.2012, v mene štátu koná: Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v
občianskomsúdnomkonaníalebovtrestnomkonaníaaktentozákonneustanovujeinak(viďods.1písm.
a) bod 1.), Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený

orgán Policajného zboru (viď ods. 1 písm. b), Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán
podľa osobit. predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní (viď
ods.1 písm. f), orgán príslušný podľa písmen a) až j), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné
prerokovanienároku(§15),akkuškodedošlovoblastiverejnejmoci,ktorápatrídopôsobnostiviacerých
orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo

veci začal konať ako prvý (ods.1 písm. l), Ministerstvo spravodlivosti SR, ak nemožno príslušný orgán
určiť podľa odseku 1, (ods. 2). Súd vyvodzuje nárok z uznesenia o vznesení obvinenia vyšetrovateľom
PZ, ktoré sa neskôr ukázalo ako nezákonné, čím odpovedal na otázku, kto spôsobil škodu. Pri stanovení
výšky nemajetkovej ujmy súd zasa zohľadnil, že tr. konanie trvalo dlhú dobu a žalobca bol vystavený
neistote (bod. 23. odôvodnenia rozsudku). Tr. konanie však trvalo dlhú dobu v dôsledku dlhého súdneho

konania, keď až 25.10.2010 bol vynesený rozsudok Okresného súdu Michalovce, ten bol odvolacím
súdom 27.4.2011 zrušený a vec postúpená vecne príslušnému Špecializovanému trestnému súdu a
ten žalobcu oslobodil rozsudkom zo 14.9.2011. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nie je
príslušná vo veci konať, pretože nie sú splnené základné hmotnoprávne predpoklady na postup podľa
§ 4 ods.1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z., t.j. škodu nespôsobila prokuratúra (prokurátor). Poukázala

ďalej na skutočnosť, že znenie § 4 ods.1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z. je v pôvodnom znení od
účinnosti zákona bez akejkoľvek zmeny a jeho výklad a dlhoročná aplikácia nespôsobovala doteraz
žiadne problémy. Zákon č. 412/2012 Z.z. upravil znenie len vo vzťahu k Ministerstvu vnútra SR na
príslušnosti prokuratúry konať za štát nič nezmenil. Znenie § 4 ods.1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z. je
jednoznačné a jasné, nepripúšťa dokonca ani možnosť rozdielneho výkladu. Prokuratúra (prokurátor)

by škodu mohla spôsobiť buď konaním alebo opomenutím. Ani jedna z uvedených alternatív nie je ani
len teoreticky splnená, pretože prokurátor sa na rozhodnutí o vznesení obvinenia ani na jeho vydaní
žiadnym spôsobom nepodieľal, ani nič pri jeho vydaní neopomenul. Titul náhrady škody - uznesenie
o vznesení obvinenia - je účinné a vykonateľné už jeho vydaním bez ohľadu na to, kedy (a či) ho
prokurátor obdrží, preto prokurátor nielenže sa na jeho vydaní nepodieľa, ale jeho účinkom (škode)

nemôže v tomto štádiu (rovnako ako súd) zabrániť a už vôbec nie škodu spôsobiť. Ani úvaha o tom,
že zamietnutie sťažnosti a podanie obžaloby zakladá príslušnosť prokuratúry, nemá oporu v zákone, v
opačnom prípade by musela byť akceptovaná tiež úvaha o zodpovednosti súdu vo všetkých prípadoch,
keď súd po preskúmaní a predbežnom prejednaní obžaloby nariadil hlavné pojednávanie (teda uznal
a potvrdil zákonnosť prípravného konania - § 238 ods. 1 Tr. por.), ako aj vo všetkých prípadoch, keď

súd v súdnom konaní rozhodol (hoci neprávoplatne) o uznaní viny a uložení trestu, pretože rozhodujúce
je súdne konanie a dôkazy v ňom vykonané. Nad rámec vyššie uvedeného poukázala aj na § 4 ods.1
písm. m) zák. č. 514/2003 Z.z. (pôvodne písm. l), ktoré zostalo v pôvodnom znení ako pred novelou
412/2012 Z.z.), kedy v mene štátu koná orgán príslušný podľa písm. a) až j), u ktorého bola podaná
žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí

do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci. Je nesporné, že oblasť trestného konania bola a je
oblasťou verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci. V súlade s citovanou
právnou úpravou je potom nesporné, že zákonodarca mal v úmysle zachovať kontinuitu a efektívnosť
predsúdneho a súdneho konania t.j. zámerom zákonodarcu bolo a stále je, aby orgán, ktorý žiadosť
o náhradu škody predbežne prerokoval aj konal za štát pred súdom a tým sa zabezpečila efektívnosť

a kontinuita konania. Uvedené zásady ako aj platnú a účinnú právnu úpravu Okresný súd Michalovce
absolútne opomenul a vo svojom rozhodnutí ich neaplikoval. Otázka predčasne podanej žaloby (bod
20. odôvodnenia rozsudku): V konaní namietala, že žalobca podal žalobu pred uplynutím 6 - mesačnej
lehoty na predbežné prejednanie nároku, čo je hmotnoprávna podmienka pre podanie žaloby, ak nejdeo písomné odmietnutie orgánu uspokojiť nárok. Pritom žiadny orgán (Min. spravodlivosti SR, Gen. prok.
SR, Min. vnútra SR) meritórne neodmietol uspokojiť jeho nárok podľa § 15 ods.4 zák. č. 514/2003 Z.z. a
preto mal vyčkať s podaním žaloby do uplynutia uvedenej lehoty, čo žalobca neurobil. Uvedené orgány

totiž riešili medzi sebou otázku, kto má zastupovať štát a postupovali si žiadosť žalobcu. Súd pokladá
postúpenie žiadosti zo strany GP SR z dôvodu nepríslušností za odmietnutie uspokojiť nárok žalobcu.
Odôvodňuje to tým, že žalobcovi nemôže byť na ujmu skutočnosť, že orgán odmietne prerokovať jeho
žiadosť „...s odôvodnením, že nie je orgánom oprávneným. Súd preto vychádzal z toho, že žalobcov
nárok nebol uspokojený, preto mal právo obrátiť sa na súd". Zastáva názor, že neprejednanie nároku pre

nepríslušnosť nie je odmietnutím nároku a nie je ani ujmou pre žalobcu, žalobcov nárok by nebol nijako
oslabený tým, že by vyčkal do uplynutia zákonnej 6 - mesačnej lehoty a potom podal žalobu. Zákon
priamo uvažuje s tým, že nárok má byť uspokojený do 6 mesiacov a po márnom uplynutí lehoty vznikne
právo vymáhať ho na súde. Preto naďalej trvá na tom, že žaloba bola podaná predčasne. Otázka nároku
naušlúmzdu1250,34€(bod21.odôvodneniarozs.):Súdpriznaltútosumužalobcovi,sumapredstavuje
rozdielmedziplatompolicajtapredprepustenímamzdoupoprepustení,pričomsanezaoberalzákladom

nároku. Podľa jej názoru žalobcovi však nepatrí táto náhrada vôbec. A to z dôvodu, že personálny rozkaz
vydaný v správnom konaní, ktorým bol prepustený ako policajt, nebol zrušený. Takže nebola splnená
podmienka podľa § 6 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. Existuje však aj Uznesenie NS SR sp. zn. 8MCdo
9/2015 z 20.07.2016, ako aj Nález US SR č. k. IV.US 296/2014 zo 06.05.2014, podľa ktorých nemožno
oslobodenie spod obžaloby pokladať za zrušenie rozkazu o prepustení policajta, oslobodenie spod

obžalobytotižneznamená,žeprepusteniebolonezákonné,lebonaprepusteniepolicajtapostačímenšia
intenzita protiprávneho konania, ako na tr. čin. Okrem toho v danom prípade uznesenie o vznesení
obvinenia ani nie je v príčinnej súvislosti s jeho prepustením. A inak, v tomto prípade, žalobca ani nebol
úspešný v konaní, kde napadol svoje prepustenie. Otázka náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom
konaní (bod 22. odôvodnenia rozsudku): K výške vyčíslenia trov v tr. konaní nemáme námietky, otázka

ich priznania súvisí s tým, či žaloba bude v odvolacom konaní zamietnutá pre naše námietky uvedené v
odvolaní.5.Otázkanemajetkovejujmyvsume15000€(bod17.,18.,23.,24.odôvodneniarozsudku):a)
základ nároku: Súd, ako uvádza, vychádzal z „ustálenej judikatúry", podľa ktorej oslobodzujúci rozsudok
spod obžaloby má rovnaký význam, ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre
jeho nezákonnosť a ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu, poukazuje na

uznesenie NS SR 4 Cdo 183/2009. Poukazuje tiež na právnu úpravu v zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá
založila objektívnu zodpovednosť štátu v prípade zrušenia právopl. uznesenia o vznesení obvinenia.
Súd neskúmal a ani neuviedol, akých nezákonných zásahov sa dopustili orgány činné v tr. konaní a
neuviedol to ani žalobca. Vychádzal len z výsledku tr. konania - oslobodenia spod obžaloby. Podľa jej
názoru je takéto odôvodnenie základu nároku nedostatočné a nezodpovedá vývoju súdnej praxe, ktorá

už prekonala takýto extenzívny výklad. Skutočnosť je taká, že od prijatia zák. č. 514/2003 Z.z. súdna
prax snaží sa výkladom preklenúť jeho nedostatky a rieši rozpory medzi týmto zákonom a zákonmi
upravujúcimi práva a povinnosti orgánov činných v tr. konaní, čo sú najmä zák. č. 171/1993 Z.z. o
policajnom zbore a zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre. Základný rozpor spočíva v tom, či nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu vzniká aj vtedy, keď orgány činné v trest. konaní konali zákonne,

t.j.vzmyslezákonovupravujúcichichpôsobnosť,ajkeďobvinenýbolneskôrspodobžalobyoslobodený.
A súdna prax odmietla paušálnu zodpovednosť štátu len vzhľadom na výsledok tr. konania a dospela
k záveru, že je treba rozlišovať, či orgány činné v tr. konaní konali zákonne alebo nezákonne, čo súd
neurobil. V tejto súvislosti poukázala na túto judikatúru: Rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 201/2007
z 30.07.2008, Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5 MCdo 7/2010, Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. ÚS

163/2013 z 13.11.2013, Uznesenie Ústavného súdu I. ÚS 548/2012-13, z ktorých odôvodnení citovala.
Aj keby boli splnené všetky predpoklady vzniku nároku na nemajetkovú ujmu, súdom stanovená náhrada
v sume 15 000 € je veľmi vysoká. Ďalej poukázala nato, že poškodenie jeho povesti vyplýva už z
prepustenia zo služieb polície, ktoré nenapravil v správnom konaní a preto neuznáva jeho nárok vôbec.
Vzhľadom na uvedené je toho názoru, že existujú odvolacie dôvody a navrhla, aby odvolací súd zmenil

odvolaním napadnutý rozsudok tak, že žaloba sa v plnom rozsahu zamieta alebo vrátil vec na nové
konanie a rozhodnutie. V prípade, ak by odvolací súd napriek argumentácii uvedenej vyššie potvrdil
napadnutý výrok rozsudku Okresného súdu Michalovce, navrhla, aby odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Za otázku zásadného významu považuje

otázku oprávnenosti konať v mene štátu s prihliadnutím na aplikáciu § 4 ods.1 písm. l) znenia zák. do
31.12.2012, v súčasnom znení písm. m) a ďalej ods.2 zák. č. 514/2003 Z. z. - keďže aplikačná prax
jednotlivých súdov je rozdielna a neexistuje v uvedenej právnej otázke žiadne zjednocujúce stanovisko,
ktoré by riešilo predmetný právny problém.6.K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý poukázal na to, že žalovaný vytýka rozsudku
okresného súdu, že Generálna prokuratúra SR nie je orgánom, ktorý má konať v mene štátu. V
prípade, ak by odvolací súd napriek jeho argumentácií potvrdil rozsudok okresného súdu, navrhol, aby

odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Za otázku zásadného významu považuje
otázku oprávnenosti konať v mene štátu. Nesúhlasí s argumentáciou žalovanej s poukazom na Zbierku
stanovísk NS a súdov SR 1/2016 pod č. 6, kde bol publikovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 14.10.2015 sp. zn. 8 Cdo 289/2014, ktorý sa zásadným spôsobom vyjadril k nastolenej

problematike a citoval právnu vetu. K ostatným námietkam žalovanej sa osobitne vyjadroval, pretože
proti rozsudku okresného súdu tiež podal odvolanie a trvá na všetkých dôvodoch, ktoré v ňom uviedol.
7.Žalovaná odvolaniu žalobcu uviedla, že zákonodarca § 17 ods.4 zák. č. 514/2003 Z. z. reagoval
na neprimerané nároky žalobcu na odškodnenie. Ale aj do účinnosti uvedeného ustanovenia mohli
súdy posudzovať primeranosť výšky nárokov podľa kritéria minimálnej mzdy, lebo zákon ich v tom
neobmedzoval. Po účinnosti cit. ustanovenia ich zákon k tomu zaviazal. Poukázala však na jej odvolanie

proti rozsudku, bod 5., v ktorom vyjadrila názor, že žalobcovi vôbec nepatrí nemajetková ujma a tento
názor podoprela judikatúrou. Ad b) Nepriznanie náhrady trov konania je plne v súlade s výsledkom
sporu. V závere opäť poukázala na jej odvolanie proti rozsudku vo všetkých jeho bodoch a na návrhy
tam uvedené.
8.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi

odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemenia ani odvolania podané stranami sporu.
9.Žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), ktorý sa týka chyby v zisťovaní
skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo
podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec
posúdilpoprávnejstránkeaktoréjenesprávnevtomzmysle,ženemáoporuvovykonanomdokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,

keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny
význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to

vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
10.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu

skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

11.Žalobca i žalovaná uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu
prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje
zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové

zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená ibaopísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o

tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
12.Súd síce nepoužil správny právny predpis (zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu vzniku škody
§ 17), ale uvedené pochybenie nemá vplyv na to, že vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
stranách sporu.

13.Na zdôraznenie správnosti rozsudku a k námietkam žalovanej uvedeným v odvolaní odvolací súd v
prvom rade považuje za potrebné sa zaoberať otázkou konania za štát - vzhľadom na dikciu § 4 ods.1
zák. č.514/2003 Z.z., ktoré diferencuje viacero orgánov, či v danom prípade je orgánom konajúcim v
mene štátu Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra SR alebo Ministerstvo spravodlivosti SR.
14.V tomto smere zaujal jednoznačné stanovisko NS SR rozsudkom 8Cdo 289/2014 zo 14.10.2014,
zverejneným pod 6/2016 (na ktorý poukazuje v svojom vyjadrení aj žalobca) sformulovaným do právnej

vety: Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor
zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka
Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu
vo veci náhrady škody podľa § 4 ods.1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z.

je od 1.1.2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v
mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti.
15.S citovanou právnou vetou sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a nepovažuje za potrebné
ani účelné sa touto otázkou ďalej zaoberať. Nová úprava pôsobnosti orgánov konajúcich v mene
štátu neobsahuje prechodné ustanovenia, preto v zmysle nepravej retroaktivity uplatní sa na všetky

neskončené konania o náhradu škody voči štátu spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako
nezákonným rozhodnutím, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu.
16.Z vyššie citovaného vyplýva, že s účinnosťou od 1.1.2013 v prejednávanej veci oprávneným orgánom
konať pred súdom za štát bola Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Správne súd konštatoval,
že ide o procesné zastúpenie, na ktoré sa aplikuje aktuálna právna úprava (zák.č. 514/2003 Z.z.),

s poukazom na to, že tento zákon neobsahuje prechodné ustanovenia, týkajúce sa tejto procesnej
situácie.
17.Žalovaná ďalej namieta, že súd pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že konanie trvalo
dlhú dobu t. j., že škodu nespôsobila prokuratúra (prokurátor). K uvedenej námietke je potrebné uviesť,
že bez uznesenia o začatí trestného stíhania (110), uznesenia o vznesení obvinenia (111), voči ktorému

podal žalobca sťažnosť a podania obžaloby na súd by trestné konanie sa neviedlo.
18.Otázka predčasne podanej žaloby je nedôvodná minimálne preto, že v čase rozhodnutia súdu už
uplynula zákonom stanovená 6 mesačná lehota na rozhodnutie a plnenie. Žalovaná, keď mala záujem
plniť, tak mohla tak vykonať, avšak samotné konanie ako aj jej terajšie stanovisko svedčí o opaku.
19.Žalovaná namietala základ nároku 1 250,34 € z dôvodu, že personálny rozkaz vydaný v správnom

konaní nebol zrušený a poukázala pritom na uznesenie NS SR 8MCdo 9/2015 a Nález ÚS SR IV. US
296/2014.
20.V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale
skutkovou otázkou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach.
21.Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou

príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná.
22.Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva
škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu
izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Rozhodujúca je vecná súvislosť
príčiny a následku, lebo každá príčina je niečím vyvolaná dospieť k záveru, že bola preukázaná

priama vecná súvislosť príčiny a následku t. j. začatia trestného stíhania a prepustenia zo služobného
pomeru so zmenšením majetku žalobcu. U žalobcu strata na zárobku nastala v súvislosti s prepustením
zo služobného pomeru po začatí trestného stíhania a podaní obžaloby. Odvolací súd poukazuje na
Rozhodnutie MV SR Č.p.:KM-19/PK-2006 z 1.3.2006 (č. l. 77), ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie
potvrdené a rozklad ako nedôvodný zamietnutý a voči ktorému opravný prostriedok nie je prípustný.

Na základe uvedeného nemožno posudzovať žalobcom požadovanú náhradu podľa uznesenia NS SR
8MCdo 9/2015 a Nálezu ÚS SR IV. US 296/2014, ktoré boli vydané na iných skutkových základoch.
23.Medzi prepustením žalobcu zo služobného pomeru a vzniknutou škodou existuje príčinná súvislosť
tak ako medzi uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím a skončením služobnéhopomeru žalobcu, lebo bez uznesenia o vznesení obvinenia, by zamestnávateľ žalobcu nemal dôvod s
nim skončiť služobný pomer.
24.Výsledkom trestného konania vedeného proti žalobcovi je právoplatné rozhodnutie o jeho oslobodení

zo skutku, ktorý sa mu kládol za vinu a výsledkom personálneho konania vedeného proti žalobcovi je
právoplatné rozhodnutie (personálny rozkaz) o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru.
25.Ďalej z obsahu odvolania žalovanej je zrejmé, že nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie
odôvodňuje aj tým, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie,

pretože v čase jeho vydania boli splnené všetky zákonné podmienky a zodpovednosť stavia len v
rovine nezákonného konania, keď orgány činné v trestnom konaní konali zákonne. Súd prvej inštancie
správne zohľadnil všetky skutočnosti podstatné na uplatnenie nároku v bode 19. Správne posúdil otázku
splnenia základnej podmienky existencie nezákonného rozhodnutia a jeho zrušenia (alebo zmeny)
pre nezákonnosť, keď vychádzal z ustálenej judikatúry, ktorá systematickým a logickým extenzívnym
výkladom dospel k záveru, že ak oslobodeniu spod obžaloby treba, s prihliadnutím na konkrétne

okolnosti a dôvody, vychádzať z toho, že žalobca čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté (porovnaj napríklad R 70/1994).
26.Žalovaná žiada, aby v prípade potvrdenia rozhodnutia bolo pripustené odvolacím súdom dovolanie.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že § 238 ods.3 O. s. p. nemá ekvivalent v CSP a bola
zrušená prípustnosť dovolania založená na rozhodnutí odvolacieho súdu.

27.K odvolaniu žalobcu, ktorý namieta právne závery súd viedli k zamietnutiu žaloby vo zvyšku nad
priznanúnáhradunemajetkovejujmyvovýške15000,- eur,ktorépovažuježalobcazanesprávneatvrdí,
že napadnutý rozsudok vychádza v tejto časti z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd
uvádza, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie)
je - vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za

závažnú ujmu treba podľa právneho názoru považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje
za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce subjektívne pocity žalobcu, ale objektívne hľadisko,
teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom
postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu, má zásah

závažnédôsledkyvtedy,keďnímbolavznačnejmierezníženádôstojnosťalebovážnosťfyzickejosobyv
spoločnosti alebo do práva na súkromie, pričom tento negatívny - difamačný následok ale nie je jediným
právne akceptovateľným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených
právach.
28.Podľa § 17 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu vzniku škody (14.9.2011) uhrádza

sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
29.Podľa § 17 ods.2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu vzniku škody (14.9.2011) v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

30.Podľa § 17 ods.3 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu vzniku škody (14.9.2011)
výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

31.Podľa § 17 ods.4 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu vzniku škody (14.9.2011)
výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.
32.Podľa § 17 ods.5 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu vzniku škody (14.9.2011) v žiadosti o

predbežnéprerokovanienárokuapriuplatnenínárokunasúdejepoškodenýpovinnýuviesťpožadovanú
výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.
33.Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že súd pri rozhodovaní o výške nároku spätne použil zákon, ktorý
v čase vzniku škody nebol platný, lebo súd len podporne odôvodňuje svoje úvahy. Aj keď z obsahu
rozhodnutia je zrejmé, že citoval znenie novelizovaného § 17 ods.4, pričom mal použiť znenie platné v

čase vzniku škody § 17, ktoré nemá obmedzenie vo výške priznanej škody.
34.Zákon 514/2003 Z.z. platný v čase vzniku škody pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy síce výslovne
nestanovoval žiadne kritériá (obmedzenie len v znení § 17 ods.3), a tým ponecháva na voľnú úvahu
súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prípadu sám vymedzil skutočnosti významné preurčenie výšky náhrady. Táto úvaha súdu však musí byť založená na konkrétnych a preskúmateľných
hľadiskách. Preto aj keď súd prvej inštancie použil ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z. v poslednom
platnom znení, nie v znení platnom v čase vzniku škody nemožno dospieť k záveru, že retroaktívne

použil zákon, lebo pri určovaní výšky použil voľnú úvahu. Odvolací súd poznamenáva, že súd sa s týmito
okolnosťami jasne a správne vysporiadal a k uvedenému je možné dodať, že žalobca sa už plne zaradil
do súkromného, spoločenského a pracovného života a priznaná náhrada je aj podľa predpisu platného
v čase vzniku škody, podľa odvolacieho súdu dostatočná.
35.Súd správne rozhodol aj vo výroku o trovách konaniach, keď podľa zásady úspechu nepriznal žiadnej

strane náhradu trov konania (§ 255 ods.1).
36.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
37.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
38.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

39.Žalobca ani žalovaná neboli v odvolacom konaní úspešní, preto im nebolo priznané právo na náhradu
trov odvolacieho konania.
40.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.