Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 31, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/109/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613010352
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5613010352.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Vladimíra
Kuráka a JUDr. Vladimíra Sučika, na verejnom zasadnutí konanom 31. októbra 2017 prejednal odvolanie
podané obžalovaným A. G., nar. XX.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k.
2T/161/2013-314 zo dňa 24.4.2017 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. G. z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 2T/161/2013-314 z 24.4.2017, bol obžalovaný A.
G. uznaný za vinného, že:

„dňa 6. 8. 2012 asi o 15.00 hod. viedol nákladné motorové vozidlo zn. TATRA 815, ev. č. LM 844 BA, s
nákladným špeciálnym prívesom značky Wild, ev. č. LM 083 YD, po ceste III/018137 z obce Liptovský

Ján do obce Uhorská Ves, okres Liptovský Mikuláš a na konci klesania cesty popod diaľničný most
pred vjazdom do obce Uhorská Ves predchádzal cyklistu B. L., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom M. G.,
D. H. XXX/X, ktorý vykonával jazdu na cestnom bicykli popri pravej krajnici vozovky v smere jazdy
nákladného motorového vozidla, pričom pri predchádzaní obžalovaný s jazdnou súpravou nedodržal
bezpečný bočný odstup od cyklistu B. L., ktorý v snahe zabrániť kontaktu s jazdnou súpravou dostal
na bicykli balans, zišiel mimo cesty vpravo, kde z bicykla spadol a utrpel kompresívnu zlomeninu 6.

hrudného stavca, odlomenie hornej prednej hrany 7. hrudného stavca, podvrtnutie ľavého zápästia,
odreniny tváre a krku vpravo, na ktoré zranenia bol poškodený B. L. liečený a obmedzený v obvyklom
spôsobe života od 6. 8. 2012 do 20. 11. 2012“,

čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák. Za to bol odsúdený podľa § 157 ods. 1
Tr. zák. s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. a § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na peňažný trest

vo výmere 500,- Eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. súd obžalovanému pre prípad úmyselného zmarenia
peňažného trestu ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) mesiace. Podľa § 61
ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových
vozidiel vo výmere 1 (jeden) rok.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 24.4.2017 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení

a po poučení o opravnom prostriedku obžalovaný uviedol, že podáva odvolanie do viny aj do trestu.
Obhajca uviedol, že podané odvolanie písomne odôvodnia v lehote 15-tich dní odo dňa doručenia
písomného vyhotovenia rozsudku a prokurátorka sa nevyjadrila.

Dňa 19.7.2017 súdu prvého stupňa boli doručené písomné dôvody odvolania obžalovaného
prostredníctvom obhajcu, ktorý odvolanie odôvodnil nasledovne:„Súd svoje rozhodnutie, ktorým uznal obžalovaného vinným odôvodňuje tým, že podľa výpovede sv. T.,
O., E. a pošk. L. obžalovaný mal s mot. vozidlom a jazdnou súpravou predchádzať bicyklistu „natesno“
a na základe takéhoto spôsobu jazdy mal podľa rozhodnutia súdu pošk. vytlačiť až do škvárovej alebo

kamienkovej časti vozovky v dôsledku čoho dostal balans a následne pošk. spadol do priekopy vedľa
cesty a spôsobil si zranenia uvádzané v rozsudku. Aj keď títo svedkovia nevedeli bližšie špecifikovať
výraz „natesno“ pretože sv. T. tvrdil, že to mohlo byť 20,30 alebo 50 cm, sv. O. túto vzdialenosť
síce odhadnúť nevedela, avšak podľa nej to bolo veľmi blízko, sv. G. E. uviedol, že nákladné vozidlo
prebiehalo veľmi „natesno“ podľa neho vo vzdialenosti max. 30 cm od cyklistu. Teda podľa názoru súdu

a výpovedí vyššie uvedených svedkov súd mal za to, že obž. jazdil popri cyklistovi max. 50 cm, čo
podľa názoru súdu nemožno považovať za dostatočný bočný odstup, pretože podľa záveru znalca, za
dostatočný bočný odstup sa považuje vzdialenosť minimálne 1,1 m.
S takto odôvodnenými dôvodmi rozsudku, ale predovšetkým vzhľadom na prevedené dokazovanie a
najmä doplnenie znaleckého posudku znalcom Ing. Kulhavým sa nemôžeme stotožniť, pretože práve
doplnok znaleckého posudku vyvrátil hodnovernosť a pravdivosť tvrdení svedkov T., O. a E..

Obžalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že predmetný úsek pozná veľmi dobre, nakoľko aj v ten deň
viezol poslednú - 4 fúru s drevom v smere z Jánskej doliny na Uhorskú Ves. Vzhľadom na skutočnosť,
že v tejto dedine ľudia často používajú bicykle uviedol, že v ten deň predbiehal v dedine niekoľkých
cyklistov, a preto vždy začal predbiehací manéver včas, aby nedošlo ku kolízii jeho mot. vozidla s
návesom, ktorý ťahal za ťahačom. Automaticky pri predbiehaní použil zmenu smeru jazdy, vždy prešiel

pri predbiehaní vozidlom vzhľadom na úzku cestu minimálne 1,8 - 2 m za deliacu stredovú čiaru tak,
aby cyklista jazdiaci po okraji mal dostatočný odstup od jeho jazdnej súpravy. Táto skutočnosť bola
potvrdená nielen samotnou výpoveďou obžalovaného, ale aj sv. závozníkom S. N..
Obž. keď ukončil predbiehací manéver za diaľničným mostom pred vjazdom do pravotočivej zákruty
v spätnom zrkadle si skontroloval či predbehol predmetného cyklistu. Zaregistroval, že cyklista má

nezvyčajný balansový pohyb, avšak ďalej tomuto nevenoval pozornosť, pretože už bol v zátačke a
cyklistasamustratilzdohľadu.Obž.bolvšakuspokojenýstým,žepredbiehacímanévercyklistuukončil,
s tým, že nedošlo ku žiadnej kolízii jeho jazdnej súpravy s týmto cyklistom
Čo je ale podstatné, v podstate všetci sv. potvrdili, že jazdná súprava začala obiehať cyklistu pred
vjazdom pod diaľničný most s tým, že predbiehací manéver obiehania súpravy okolo cyklistu, ktorý jazdil

tzv. športovou jazdou, bol uskutočnený pod diaľničným mostom a ukončený predbiehací manéver bol
za diaľničným mostom.
Na základe výpovede sv. S. N. súd prerušil konanie a uložil znalcovi, aby doplnil svoj znalecký posudok
na otázky, ktoré mu uložil súd na základe uznesenia zo dňa 31.05.2016, na základe ktorého znalec
doplnil znalecký posudok a vlastne týmto doplneným znaleckým posudkom vyvrátil hodnovernosť

tvrdeniasv.E.,T.,O.,keďuviedol,žeakobž.sjazdnousúpravouprešielzadeliacučiaru1,8-2maoproti
by išlo vozidlo, jednoducho by muselo dôjsť k zrážke týchto vozidiel vzhľadom na šírku cesty. Keďže
k takémuto nehodovému deju nedošlo, pričom obž. a aj sv. S. N. zhodne vypovedali, že oproti žiadne
mot. vozidlo nešlo, pretože v takomto prípade by nezačal predbiehať cyklistu, je evidentné, že tvrdenie
týchto svedkov je nepravdivé a nehodnoverné, naviac keď sv. T. uviedol, že: „Marilo sa mi, že oproti

išlo auto, neviem to však presne“, sv. M. E., ktorého výpoveď bola len prečítaná v prípravnom konaní
uviedol, že v protismernom jazdnom pruhu v čase obiehania jazdilo bielo os. mot. vozidlo a však typ a
ani EČ uviesť nevedel. Potvrdil však, že k predbiehaciemu manévru aj podľa jeho vnímania malo dôjsť
pod diaľničným mostom. Aj v tomto prípade bola preukázaná nehodnovernosť tvrdenia tohto svedka
doplnkom znaleckého posudku Ing. Kulhavého, ktorý uvidedol, že v prípade, ak by išlo oproti vozidlo

a jazdná súprava by neprekročila stredovú deliaciu čiaru vozovky, cyklista by nemal žiadny koridor na
jazdu a jednoducho by cyklistu zrazil. Keďže k žiadnemu kontaktu cyklistu s jazdnou súpravou nedošlo,
je evidentné, že obž. s jazdnou súpravou prešiel za deliaciu čiaru tak, ako uviedol, t.j. 1,8 -2 m, nemohlo
ísť oproti tzv. biele os. mot. vozidlo, ako uvádza sv. E., pretože by muselo dôjsť k zrážke týchto vozidiel.
Znalec jednoznačne zotrval na tvrdení, že ak by vodič Tatry s prívesom jazdil len vo svojom jazdnom

pruhu a neprešiel by stredovú deliaciu čiaru, bočný odstup by bol nedostatočný, resp. cyklista by nemal
žiadny koridor na prejazd.
Obhajoba v rámci doplnenia znaleckého posudku zabezpečila fotodokumentáciu cesty, kde došlo
k predbiehaciemu manévru, z ktorej jasne vyplýva, že po pravej strane pod diaľničným mostom
sa nenachádza nespevnená krajnica, ale pod diaľničným mostom je asfaltový chodník s cestnými

obrubníkmi, vedľa ktorých je urobený z kamenných kociek odtokový žľab na vodu. Teda podľa tvrdenia
obhajoby bolo preukázané, že pošk. jazdil tzv. športovou cyklistickou jazdou, pri takejto rýchlosti keď
vbehol pod diaľničný most zistil, že pod diaľničným mostom sa nenachádza nespevnená krajnica
ale asfaltový chodník, následne popri ňom začala prebiehať jazdná súprava obž. a keďže nemoholvzhľadom na kamenný odtokový žľab ísť do pravej strany, lebo by spadol, dostal sa mu bicykel do
balansového pohybu v dôsledku jeho nesprávnej techniky jazdy a keď vyšiel spod diaľničného mostu,
kde už krajnica bola nespevnená a štrkovitá, vzhľadom na to, že mal bicykel s galuskami, dostal v

dôsledku tohto spôsobu jazdy balans a následne došlo k jeho pádu do jarku, ktorý sa nachádza pri ceste.
Preto podstatným, objektívnym dôkazom v predmetnej trestnej veci je doplnok znaleckého posudku,
kde znalec jasne odpovedal na otázku súdu, či v prípade ak jazdná súprava prešla stredovú čiaru 1,8-2
m takouto jazdou nemohol ovplyvniť jazdu cyklistu a tým pádom obž. dodržal bezpečný bočný odstup,
pretože podľa stanoviska znalca tento odstup bol minimálne vo vzdialenosti 1,1 m.

Obhajoba je toho názoru, že v danom prípade by bolo potrebné vykonať vyšetrovací pokus, čo však
súd neakceptoval. Keďže nebolo vyvrátené tvrdenie obžalovaného, že jazdnou súpravou prešiel deliaciu
čiaru minimálne v šírke 1,8 -2 m , tým pádom neohrozil ani neobmedzil obiehaného cyklistu, pretože
tento mal zachovaný dostatočný odstup - minimálne 1,1 m, z tohto dôvodu nenaplnil zákonné znaky
žalovaného prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., a preto týmto odvolaním sa
dožadujeme,abyKrajskýsúdvŽilinezrušilrozsudokOkresnéhosúduLipt.Mikuláš,sp.zn.2T161/2013,

zo dňa 24.04.2017 a vrátil mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie“.

Dňa 9.8.2017 súdu prvého stupňa bolo doručené vyjadrenie prokurátora k dôvodom odvolania
obžalovaného A. G., v ktorom uviedol:

„Zastávam názor, že Okresný súd Liptovský Mikuláš rozhodol správne a v súlade so zákonom, keď
obžalovaného A. G. vyššie uvedeným rozsudkom uznal vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 157 ods. 1 Trestného zákona a uložil mu aj zákonný a primeraný trest. V odôvodnení rozsudku
súd presvedčivo a vyčerpávajúco vyhodnotil všetky vykonané dôkazy a s názorom súdu v odôvodnení
rozsudku sa stotožňujem.

Svedkovia Ing. D. T., RNDr. G. O. a G. E. zhodne uviedli či už v prípravnom konaní, ale aj na hlavnom
pojednávaní, že jazdili s vozidlom za nákladným motorovým vozidlom obžalovaného a všetci traja
reagovali na to, že tento pri obchádzaní cyklistu neprešiel s vozidlom až do protismerného pruhu, ale
obchádzal cyklistu „na tesno“ a všetci reagovali tak, že vnímali tento postup vodiča ako nesprávny s tým,
že cyklista môže byť zrazený, resp. sa nemusí udržať na bicykli. Popísali spôsob, ako jazdil podľa nich

cyklista,vakejpoloheaasiakourýchlosťouazhodneuviedli,žekukontaktubicyklacyklistusnákladným
motorovým vozidlom, ktoré viedol obžalovaný, nedošlo, ale cyklista dostal balans, nakoľko mal úzky
manévrovací priestor a snažil sa nákladnému motorovému vozidlu vyhnúť. Aj keď títo svedkovia na
hlavnom pojednávaní uvádzali nimi vnímaný bočný odstup nákladného motorového vozidla od cyklistu
v rozpätí od 20-50 cm, zhodne však uviedli, že bočný odstup nepresahoval vzdialenosť 0,5 metra.

Znalec Ing. Kuľhavý v znaleckom posudku z odboru dopravy uviedol, že bezpečný odstup, to znamená
vzdialenosť medzi obchádzajúcim nákladným motorovým vozidlom a bicyklistom je najmenej 1,1 m. V
znaleckom posudku konštatoval, že zo strany obžalovaného podľa zadovážených dôkazov bezpečná
vzdialenosť pri obchádzaní nebola dodržaná. Súd sa so znaleckým posudkom znalca vyčerpávajúco
vysporiadal v odôvodnení rozsudku. Ing. Kuľhavý vypracoval doplnok znaleckého posudku na základe

vyžiadania súdu, po tom, ako bol vypočutý pred súdom spolujazdec obžalovaného E. N., ktorý tvrdil, že
cyklistu videli obidvaja, teda on aj obžalovaný a obžalovaný obiehal cyklistu tak, že prešiel s vozidlom až
do protismeru, pričom v protismere neprichádzalo žiadne vozidlo. Znalec v doplnku znaleckého posudku
sazaoberallenvýpoveďoutohtosvedkaakonštatoval,žeakbysavodičnákladnéhomotorovéhovozidla
pri obchádzaní cyklistu správal tak, ako to uviedol svedok N., dodržal by bezpečnú vzdialenosť. Takéto

doplnenie znaleckého posudku ešte neznamená, že znalec zmenil závery znaleckého posudku, ktorý
vypracoval v prípravnom konaní.
Podotýkam, že znalec opäť uviedol aj v závere doplnku znaleckého posudku, že bezpečný odstup pri
obchádzaní cyklistu je 1,1 m.
VýpoveďsvedkaE.N.nepovažujemzavierohodnúaužvonkoncomnievýpoveďobžalovanéhovkonaní

pred súdom. Obžalovaný v prípravnom konaní do zápisnice o jeho vypočutí z 31.07.2013 uviedol, že
obchádzal viacerých cyklistov počas jazdy a v lete sa pohybuje na tejto ceste množstvo cyklistov.
Nepamätal si, či v danom úseku obiehal konkrétneho cyklistu, ktorý je uvedený v uznesení o vznesení
obvinenia. Vôbec nevedel, čo sa vlastne stalo a ak k udalosti došlo, je mu to ľúto. Už vtedy bol vypočutý
takmer po roku od udalosti. Je zaujímavé, že na hlavnom pojednávaní 18.11.2015, teda po viac ako

troch rokov od udalosti, si zrazu pamätal, že cyklistu obchádzal, tiež vedel popísať, ako tento sedel na
bicykli (v akej polohe), akou rýchlosťou a tiež vedel popísať aj spôsob obchádzania cyklistu. Z výpovede
svedka E. N. je zrejmé, že tento prispôsobil svoju výpoveď danej situácii a potom, ako obžalovaný už
poznal výpovede svedkov a poznal aj obsah všetkých dôkazov, ktoré boli vo veci vykonané.Vyššie uvedení svedkovia, ktorí sa nachádzali v osobnom motorovom vozidle idúcom za jazdnou
súpravou obžalovaného, sú svedkovia, ktorí priamo vnímali celú udalosť, pretože sedeli vo vozidle
jazdiacom v krátkej vzdialenosti za vozidlom, ktoré viedol obžalovaný. Ide o svedkov, ktorí nepoznali

ani obžalovaného, ani poškodeného a niet pochybností o pravdivosti ich výpovedí. Títo aj poskytli prvú
pomoc poškodenému a poskytli polícii aj evidenčné číslo vozidla, ktoré viedol obžalovaný.
Za týchto okolností navrhujem preto, aby Krajský súd v Žiline odvolanie obžalovaného podľa § 319
Trestného poriadku zamietol ako nie dôvodné“.

Po splnení zákonom stanovených podmienok (§ 293 ods. 5 Tr. por.) krajský súd vykonal verejné
zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného A. G., ktorý naviac písomným podaním z 24.10.2017 prehlásil
asúhlasilsvykonanímverejnéhozasadnutiavjehoneprítomnosti. Naverejnomzasadnutívkonanípred
odvolacím súdom prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť s poukazom
na obsah písomného stanoviska prokurátora k odvolaniu obžalovaného. Obhajca obžalovaného navrhol
rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie,

pretože skutkový stav nebol riadne zistený a uzavretý, a to i napriek tomu, že ide o na prvý
pohľad banálnu dopravnú nehodu. Žiadali v záujme riadneho zistenia skutkového stavu vykonanie
rekonštrukcie, prípadne vyšetrovacieho pokusu, k čomu však nedošlo. V rámci nového konania by sa
mala vykonať rekonštrukcia v prítomnosti nového znalca.

Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa
náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k
späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316

Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na

chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu
(prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania,

v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by
mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako
sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania
vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení
odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom

rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a
vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Obžalovaný A. G. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdom prvého stupňa. Odvolacie námietky sú prakticky totožné so záverečnou rečou obhajcu na

hlavnom pojednávaní konanom dňa 24.4.2017, ako to vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní
na č.l. 306-308 súdneho spisu. S jeho námietkami skutkovými a právnymi sa ale súd prvého stupňa v
rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by ostalo na
odvolacom súde.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným
poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania
žalovaného skutku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom
dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v

dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti
skutkových zistení. Z ich strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov

vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizujú s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od
skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených
skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom
nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre
jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol
a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozsudku súdu prvého stupňa:
„Hoci obžalovaný v prípravnom konaní uvádzal, že si nie je vedomý, že by dňa 6. 8. 2012 spôsobil nejakú
dopravnú nehodu alebo sa dostal do nejakej kolíznej situácie a ani si nespomína na toho konkrétneho
cyklistu, keď vypovedal dňa 31. 7. 2013, na hlavnom pojednávaní dňa 18. 11. 2015 (s odstupom viac

ako 3 rokov od dopravnej nehody) už vedel presne popísať, akým spôsobom cyklistu obiehal, overil si
v spätnom zrkadle, či cyklista pokračoval v jazde nerušene ďalej, aj také detaily, akými boli vybavenie
cyklistu - cestný bicykel, prilba, dokonca, že ruky mal pri tele, držal ich na riadidlách pri stredovej tyči
a bol prikrčený do klbka, zakrútil pedálmi a aj si to zrejme rozbehol dole kopcom. A na všetky tieto
okolnosti si spomenul až s odstupom času, čo súd považuje za účelové a nehodnoverné vyjadrenia

obžalovaného, najmä v časti výpovede o rýchlej jazde a aktívnom krútení pedálmi cyklistom (podporené
výpoveďousvedkaN.otom,že„cyklistašielakoblázon“)vsnahe vyviniťsazosvojhokonaniaapreniesť
časť alebo celú zodpovednosť za spôsobenú nehodu na poškodeného. Z vykonaného dokazovania
mal však súd spoľahlivo preukázané, že skutok sa stal tak, ako je uvedený vo výroku tohto rozsudku.
Výpoveďami očitých svedkov nehody, a to Ing. D. T., RNDr. G. O., G. E. a sčasti aj poškodeného

B. L. (u toho je však pochopiteľné, že situáciu vnímal periférne a pocitovo, keď pri jazde bicyklom
sledoval najmä premávku pred sebou a nemohol vidieť, len počuť a vnímať približujúcu sa nákladnú
jazdnú súpravu) v spojení so znaleckým dokazovaním sa podarilo objektivizovať skutkové okolnosti,
ktoré prebiehali v čase bezprostrednom pred predchádzacím manévrom, v jeho priebehu a po jeho
ukončení obžalovaným. Svedkovia zhodne a podrobne popísali priebeh týchto udalostí - spôsob jazdy

jazdnej súpravy a cyklistu, pričom v osobách svedkov T., O. a E. ide o nestranné osoby, ktoré nemajú k
obžalovanému a poškodenému žiaden vzťah a objektívnosti ich výpovedí súd nemal dôvod neveriť.
Na základe vykonaného dokazovania - výpovede obžalovaného, svedeckých výpovedí a záverov
znaleckého dokazovania bolo úlohou súdu sa vysporiadať, ktorá verzia zodpovedá opísanému
skutkovému deju, či bol alebo nebol obžalovaným zachovaný dostatočný, teda bezpečný bočný odstup

pre predchádzaní cyklistu tak, aby cyklistu v jazde nijak neovplyvnil a neobmedzil. Obžalovaný a tiež
svedok E. N. k tejto otázke vypovedali rozdielne, keď síce tvrdili, že obžalovaný nákladným motorovým
vozidlom, ktoré v čase skutku viedol a teda celou jazdnou súpravou prešiel za deliacu čiaru, avšak
obžalovaný najprv tvrdil, že za deliacu čiaru určite prešiel do protismeru polovicou auta (jazdná súprava
je široká 2,5 m, teda podľa jeho tvrdení by mal prejsť za stredovú čiaru minimálne o 1,25 m vľavo) a

následne v ďalšej časti svojej výpovede tvrdil, že bol od cyklistu minimálne v odstupe 1,5 m a svedok E.
N. tvrdil, že zašiel vozidlom za bielu deliacu čiaru na šírku 1,8 až 2 m od stredovej čiary na ľavú stranu. Z
výpovedísvedkovIng.D.T.,G.O.,G.E.apoškodenéhoB.L.zhodnevyplynulo,žeobžalovanýsjazdnou
súpravou cyklistu predchádzal „natesno“. Konkrétne poškodený vypovedal tak, ako celú udalosť vnímal,že ho predchádzal veľmi „natesno“, pretože ho vytlačil až do škárovej alebo kamienkovej časti vozovky,
v dôsledku čoho dostal balans. Z výpovede svedka Ing. D. T. vyplynulo, že so spolujazdcami si v aute
hovorili, že to neskončí dobre, pretože ho tesne obiehal a z jeho pohľadu to aj bolo dosť „natesno“, mohlo

to byť 20, 30 cm alebo 50 cm. Z výpovede svedkyne RNDr. G. O. vyplynulo, že táto svojich spolujazdcov
upozornila na situáciu, ktorá sa odohrávala na ceste pred nimi a podľa nej bol cyklista veľmi blízko pri
aute,bolitosekundy,pozeralisa,čicyklistaspadnepodkolesoalebodopriekopy. Vzdialenosťsvedkyňa
síce odhadnúť nevedela, avšak podľa nej to bolo veľmi blízko a cyklista nemal šancu to zvládnuť. Svedok
G. E. tiež uviedol, že nákladné vozidlo cyklistu predbiehalo veľmi „natesno“ vo vzdialenosti maximálne

30 cm od cyklistu. V týchto okolnostiach boli výpovede svedkov L., T., O. a E. zhodné, pokiaľ sa aj
niektorí svedkovia vyjadrovali aj k odhadovanej vzdialenosti a túto uviedli na približne 30 cm, maximálne
50 cm od cyklistu, čo rozhodne nemožno považovať za dostatočný bočný odstup s poukazom na závery
znalca a odbornú literatúru, z ktorej znalec pri vypracovaní posudku vychádzal, a ktorá za dostatočný
bočný odstup považuje vzdialenosť aspoň 1,1 m.
Pokiaľ ide o ďalšiu dôležitú okolnosť, ktorú bolo potrebné vyhodnotiť a ustáliť v priebehu tohto

nehodového deja, išlo o existenciu motorového vozidla idúceho v opačnom smere, t. j. v smere do obce
Liptovský Ján, pričom obžalovaný, ako aj svedok E. N. tvrdili, že oproti určite nešlo žiadne vozidlo, ak
by aj išlo, tak by sa vedľa seba nezmestili a obžalovaný by v takom prípade cyklistu ani nepredbiehal.
Svedok N. uviedol, že ak by aj išlo oproti nejaké vozidlo museli by zastať alebo by narazili, nedalo
sa vyhnúť, pretože je tam úzka cesta. K šírke cesty v mieste nehody sa vyjadril znalec, pričom bolo

preukázané, že jazdný pruh v smere jazdy nákladného motorového vozidla mal šírku 3,2 m a jazdný pruh
v protismere má šírku 3,5 m, teda celá šírka cesty predstavuje 6,7 m. Poškodený ani svedkyňa O. sa k
otázke oproti idúceho motorového vozidla nevedeli vyjadriť. Svedok Ing. D. T. na hlavnom pojednávaní
uviedol, že sa mu zdalo, že oproti išlo auto, ale presne si už nepamätal ani aké auto to bolo. Poukázal
však na to, že pokiaľ v prípravnom konaní túto okolnosť uviedol, tak je to pravda, pretože nemá prečo

nadŕžať niekomu alebo klamať. Z jeho výpovede z prípravného konania vyplynulo, že si spomínal, že
v čase, keď nákladné vozidlo predbiehalo cyklistu, išlo oproti iné auto a v jednom okamihu boli na
vozovke na jednej úrovni dve vozidlá a cyklista. Skutočnosť, že v protismernom jazdnom pruhu v čase
predchádzania cyklistu obžalovaným jazdilo biele osobné motorové vozidlo jednoznačne vyplynula aj
z výpovede svedka G. E. z prípravného konania. Z výpovedí svedkov T. a E. mal súd preukázané, že

obžalovaný pri predchádzaní cyklistu jazdnou súpravou nemohol prejsť za stredovú čiaru 1,8 až 2 m,
pretože v protismernom jazdnom pruhu, jazdilo osobné motorové vozidlo, do ktorého by musel zákonite
naraziť, ak by nákladným motorovým vozidlom prešiel 1,8 až 2 m za stredovú čiaru. Pokiaľ by verzia
obžalovaného a svedka E. N. bola pravdivá, technicky by nebolo možné, aby sa s protiidúcim osobným
motorovým vozidlom, pri zájdení s jazdnou súpravou minimálne 1, 8 m za deliacu čiaru, vošiel aj spolu

s cyklistom na šírku komunikácie. V takom prípade by neohrozil svojou jazdou cyklistu, ale oproti idúce
osobné motorové vozidlo. Z vykonaného dokazovania takúto verziu nehodového deja súd považuje za
nepreukázanú a technicky nemožnú s poukazom na vysvetlenia znalca z odboru dopravy. A najmä preto,
že v takom prípade by vôbec nedošlo k ohrozeniu cyklistu a k jeho následnému pádu. Túto okolnosť
však vylučujú výpovede očitých svedkov priebehu nehodového deja, ktorí zhodne potvrdili, že jazdná

súprava vedená obžalovaným predchádzala cyklistu veľmi natesno s bočným odstupom cca 30 až 35 cm
(je možné uvažovať o rozmedzí 20 cm až 50 cm na základe výpovedí svedkov.) Je potrebné poukázať aj
na skutočnosť, že vnímanie vzdialenosti jazdnej súpravy od cyklistu prezentovaná svedkami v rôznom
rozpätí je spôsobená ich rozmiestnením vo vozidle, keď každý z nich situáciu pozoroval z rôzneho
uhla pohľadu (vodič, spolujazdkyňa a spolujazdec sediaci vzadu), preto odhad bočného odstupu mohli

svedkovia podať odlišne, čo ešte neznamená, že o tejto okolnosti nevypovedali pravdivo. Zhodne však
vypovedali o nebezpečne blízkom predchádzaní cyklistu obžalovaným. Výpovede očitých svedkov, hoci
sa v niektorých detailoch odlišovali, práve tieto dodávajú ich výpovediam znak autenticity, keďže popísali
nehodový dej tak, ako ho vnímali svojimi zmyslami, avšak sa nerozchádzali v zásadných a podstatných
skutočnostiach, súd vyhodnotil ako hodnoverné a presvedčivé aj preto, že nemali žiaden pozitívny, či

negatívny vzťah ani k obžalovanému ani k poškodenému (svedok T. sa na hlavnom pojednávaní doslova
vyjadril, že „nemá dôvod niekomu nadŕžať alebo klamať“)“.

Krajský súd považuje odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa za výstižné a vyčerpávajúce nielen z
hľadiska kvantity, ale aj kvality.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12
Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovýmzisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len
preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim
výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle

uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho
presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy
hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého
stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré
mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého

stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si

neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov.

Odvolacia námietka hodnovernosti a pravdivosti výpovede svedkov Ing. D. T., RNDr. G. O. a G. E. nemá
žiaden racionálny podklad. Pri hodnotení svedeckej výpovede sa zásadne vychádza z toho, že svedok

po poučení o význame a dôležitosti svedeckej výpovede hovorí pravdu, pokiaľ nie je procesne účinnými
dôkazmi preukázaný opak. Na tomto mieste krajský súd pripomína, že svedkovia Ing. D. T. a RNDr. G.
O. pred svojou výpoveďou v konaní pred súdom zložili zákonom predpísanú prísahu. Nezodpovedá
skutočnosti tvrdenie odvolateľa v písomných dôvodoch odvolania, podľa ktorého doplnením znaleckého
posudku bola vyvrátená hodnovernosť tvrdenia svedkov E., T. a O.. Nič také totiž z doplnku znaleckého

posudku nevyplýva.

Na druhej strane súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia napadnutého odvolaním
dostatočne jasne a logicky vysvetlil, z akého dôvodu neuveril verzii o príčinách a priebehu dopravnej
nehody prednesenej obžalovaným A. G. a čiastočne podporenej výpoveďou svedka E. N..

V súvislosti s námietkami obžalovaného v odvolaní, ktoré boli zopakované v konaní pred odvolacím
súdom a vzťahujú sa na nevykonanie rekonštrukcie, prípadne vyšetrovacieho pokusu, ktoré návrhy na
dokazovanie súd prvého stupňa neakceptoval, krajský súd poukazuje na recentné hľadiská, z ktorých
vychádza pri námietkach strán konania súvisiacich s nevykonaním navrhovaných dôkazov.

Navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán konania, len súd rozhodne,
ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci
všeobecného súdu korigovať návrh strán konania na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a
hospodárny priebeh konania, a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním

držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty
prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý, stranou konania
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie.

Dokazovanie je procesný postup súdu upravený Trestným poriadkom, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v
získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd ustanovuje skutkový stav v prejednávanej veci,

z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového
stavu, ktoré objektívne zodpovedá skutočnému stavu veci a o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, je
jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci trestného konania, pretože je základným predpokladom
pre rozhodnutie súdu vôbec. Súd, čo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný návrhmi strán ani ich
názormi. Je výlučne na jeho zvážení, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Teda len súd rozhoduje o tom,

vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého, naopak,
nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných,
ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Rozhodnutie súdu o vykonaní
či nevykonaní určitého dôkazu však nie je svojvoľné, ale vychádza z dôsledného posúdenia okolnostíkonkrétneho prípadu, za súčasnej povinnosti strany, ktorá dôkaz navrhuje, uviesť, ktoré skutočnosti sa
majú preukázať, ktoré súd rovnako pri svojich úvahách berie na zreteľ.

Ak súd nemieni akceptovať návrh strany na doplnenie dokazovania vykonaním dôkazu týkajúceho sa
okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie, alebo okolnosti, ktorú možno zistiť skôr navrhnutými, resp.
zabezpečenými dôkazmi, môže zamietnuť takýto návrh uznesením po začatí hlavného pojednávania,
pričom prihliadne na to, či sa jedná o zrejmú neaktuálnosť navrhnutého dôkazu a či nebude vývojom
dokazovania potrebné toto rozhodnutie korigovať. Inak tak učiní až po vykonaní celého dokazovania,

resp. jeho relevantnej časti. Z uvedeného logicky vyplýva, že navrhovanie dôkazov, ale aj opak,
teda vzatie návrhu späť, je z časového hľadiska závislé od vývoja procesu dokazovania. Dôsledkom
späťvzatia návrhu procesnej strany na vykonanie dôkazu je nedôvodnosť takýto dôkaz vykonať.
Späťvzatie návrhu na doplnenie dokazovania možno učiniť písomným podaním alebo zápisnične na
hlavnom pojednávaní. Možno tak učiniť individuálne vo vzťahu k jednotlivému pôvodne navrhovanému
dôkazu, alebo všeobecne k doplneniu dokazovania ako celku. Z časového hľadiska je hraničnou fázou

aplikovania ustanovenia § 274 ods. 1 Tr. por. súdom, teda moment rozhodnutia súdu, ktorým sa
uzatvára dokazovanie vyhlásením dokazovania za skončené, čím sa jednak končí najdôležitejšia fáza
kontradiktórneho hlavného pojednávania a jednak sa ohraničuje rozsah vykonaného dokazovania, ktoré
súd bude hodnotiť ako podklad pre svoje rozhodnutie. Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá
návrhy na doplnenie dokazovania v tejto záverečnej fáze konania pred rozhodnutím vo veci samej, kedy

naposledy možno uplatniť návrhy na doplnenie dokazovania, je záverečným prejavom tejto procesnej
strany o disponovaní s návrhmi na doplnenie dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na
doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania
procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť.

V konkrétnej prejednávanej veci zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 24.4.2017 vyplýva, že v súlade
s § 272 ods. 2 Tt. por. samosudkyňa zisťovala, či strany nemajú návrhy na doplnenie dokazovania
pred udelením záverečných rečí a obhajca a obžalovaný zhodne uviedli, že „nemáme“. Z prejavu
obžalovaného a jeho obhajcu teda zjavne vyplýva, že na doplnení dokazovania tými dôkazmi, ktoré
navrhli v priebehu konania pred súdom a neboli súdom vykonané, netrvajú.

Z celkovej analýzy súdneho spisu vyplýva, že obžalovanému A. G. a jeho obhajcovi už v dňoch
11.11.2013 a 8.11.2013 bola doručená výzva, aby bez meškania písomne oznámili súdu a ostatným
stranám v trestnom konaní návrhy na vykonanie dôkazov (č.l. 155 súdneho spisu). Tento postup
súdu prvého stupňa mal oporu v ustanovení § 240 ods. 3 Tr. por., ktoré ustanovenie je vyjadrením

koncentrácie konania pred súdom. Na výzvu súdu obžalovaný ani jeho obhajca žiadnym spôsobom
nereagovali. Návrhy na doplnenie dokazovania obžalovaným a jeho obhajcom neboli prednesené na
hlavnom pojednávaní dňa 24.4.2015, na ktorom bol vyhlásený v poradí prvý rozsudok okresným súdom,
o čom svedčí obsah zápisnice o hlavnom pojednávaní (č.l. 188-196 súdneho spisu). Na tomto mieste
treba poznamenať, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní konanom 24.4.2015 spravil vyhlásenie,

v ktorom nepoprel spáchanie skutku uvedeného v obžalobe (č.l. 191 súdneho spisu) a súd prvého
stupňa uznesením podľa § 257 ods. 7 Tr. por. po splnení zákonom stanovených podmienok prijal
vyhlásenie obžalovaného A. G., že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe (č.l. 192
súdneho spisu). Po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvého stupňa krajským súdom nové návrhy
na dokazovanie prednášal obhajca obžalovaného až na hlavnom pojednávaní konanom 18.11.2015,

ako to vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní (č.l. 237 súdneho spisu), keď navrhol v konaní
predvolať a vypočuť svedkov E. N. a npor. F. U.. Súd tento návrh na doplnenie dokazovania akceptoval
s tým, že predvolal navrhovaných svedkov a určil stranám lehotu 30 pracovných
dní na návrhy na doplnenie dokazovania. Návrh na dokazovanie písomne podala prokurátorka dňa
20.11.2015 (č.l. 239 súdneho spisu). Obžalovaný A. G. prostredníctvom obhajcu dňa 3.12.2015 predložil

súdu prvého stupňa fotodokumentáciu úseku cesty pod diaľničným mostom. Na hlavnom pojednávaní
konanom 7.3.2016 obžalovaný prostredníctvom obhajcu navrhol vypracovať rekonštrukciu dopravnej
nehody, urobiť vyšetrovací pokus za prítomnosti účastníkov dopravnej nehody, ktoré návrhy vyplývajú
zo zápisnice o hlavnom pojednávaní (č.l. 262 súdneho spisu). Tieto návrhy na doplnenie dokazovania
boli predložené obžalovaným a jeho obhajcom po takmer dva a pol roku od doručenia výzvy v zmysle

§ 240 ods. 1 Tr. por. a aj po lehote určenej súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní konanom
18.11.2015. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 7.3.2016 nevyplýva reakcia súdu na prednesený
návrhnadoplneniedokazovaniaobhajcomobžalovaného.Nahlavnompojednávaníkonanom24.4.2017
obžalovaný ani jeho obhajca návrh na doplnenie dokazovania, ktorý bol prednesený na hlavnompojednávaní,nezopakovaliaakovyplývazobsahuzápisniceohlavnompojednávaníaninaňomnetrvali,
ktorá skutočnosť vyplýva z už uvedeného postoja obhajcu a obžalovaného k výzve samosudkyne,
súvisiacej s návrhmi na doplnenie dokazovania.

Krajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa v priebehu hlavného pojednávania nereagoval na návrhy
obžalovaného a jeho obhajcu na doplnenie dokazovania vykonaním rekonštrukcie, resp. vyšetrovacieho
pokusu a jeho postoj k týmto návrhom obžalovaného a jeho obhajcu nevyplýva ani z odôvodnenia
písomného vyhotovenia rozsudku. V týchto súvislostiach krajský súd konštatuje, že obžalovaný a jeho

obhajca na doplnení dokazovania naznačeným spôsobom netrvali pred vyhlásením dokazovania za
skončené uznesením podľa § 274 ods. 1 Tr. por. a zároveň podľa názoru krajského súdu obžalovaným
navrhované doplnenie dokazovania v priebehu konania pred súdom na hlavnom pojednávaní konanom
7.3.2016nepovažujezanevyhnutnénazistenieskutkovéhostavu,oktoromniesúdôvodnépochybnosti.

Už len na záver krajský súd poznamenáva, že za porušenie ústavou priznaného práva na obhajobu

a spravodlivý proces nemožno považovať obsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných
prostriedkoch pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. uplatnení oprávnenia podľa
§ 2 ods. 11 Tr. por.

Súdu prvého stupňa treba vytknúť, že sa v dôvodoch svojho rozhodnutia nezaoberal materiálnym

korektívom (§ 10 ods. 2 Tr. zák.) vzhľadom k tomu, že obžaloba bola podaná pre prečin.

Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za prečin je bezpečné zistenie, či konanie nesie nielen
všetky formálne znaky prečinu, ale i toho, či ide o prečin aj v intenciách odseku 2 § 10 Tr. zák.,
to znamená, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolností, za ktorých bol čin

spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť nie nepatrná (materiálny korektív).

Záver o tom, či pri prečine je materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. je záverom právnym.

Tento právny záver o materiálnom korektíve prečinu sa však musí zakladať na skutkových zisteniach

súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania rovnako, ako záver o objektívnych a subjektívnych
znakoch prečinu. Skutočnosti významné pre právny záver o tom, či tu je materiálny korektív prečinu
musia byť predmetom dokazovania práve tak, ako všetky ostatné okolnosti naplňujúce znaky trestného
činu.

Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre záver o materiálnom korektíve prečinu, nemožno vopred
prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku, ale na jeho naplnenie treba usudzovať zo
všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol prečin spáchaný a zo všetkých relevantných dôkazov.

Krajský súd mal naplnenie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. pri prečine ublíženia na

zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák. z pohľadu či je jeho závažnosť nepatrná so zreteľom na spôsob
vykonania činu, jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia páchateľa za
preukázaný.

Pri absencii odvolacích námietok obžalovaného proti výroku o druhu a výmere trestu, ktorý bol

obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, odvolací súd vykonal všeobecný prieskum uloženého
trestu obžalovanému z hľadiska jeho zákonnosti a primeranosti (§ 317 ods. 2 Tr. por.). Krajský súd
zistil, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia hmotného práva rozhodujúce v okolnostiach
prípadu pre uloženie peňažného trestu s uložením primeraného náhradného trestu odňatia slobody
pre prípad úmyselného zmarenia peňažného trestu, ako i trestu zákazu činnosti viesť všetky druhy

motorových vozidiel na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Súd prvého stupňa správne
identifikovalpoľahčujúcuokolnosťvzmysle§36písm.j)Tr.zák.,keďnezistilžiadnupriťažujúcuokolnosť
a potom správne aplikoval ustanovenie § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., ako i ustanovenia § 56 ods. 1, ods.
2 Tr. zák., ktoré upravujú zákonné možnosti pre uloženie peňažného trestu. Z odôvodnenia rozsudku
súdu prvého stupňa vyplýva, že tento si zadovážil dostatočný skutkový podklad pre rozhodnutie o druhu

a výmere trestu obžalovanému A. G..

Obžalovaný A. G. svoju vlastne bližšie nešpecifikovanú výhradu k uloženému trestu vyslovil tým, že
sa necíti byť vinný zo skutku, ktorým ho uznal súd prvého stupňa za vinného. Jeho argumentáciusmerujúcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vine odvolací súd neuznal a logicky potom nemohol
považovať za dôvodné jeho odvolanie proti výroku o treste, ktoré podal do zápisnice o hlavnom
pojednávaní z 24.4.2017 (č.l. 310 súdneho spisu). Výhrady k uloženému trestu z hľadiska jeho druhu

a výmery neobsahuje ani písomné odôvodnenie odvolania obžalovaného (č.l. 333-334 súdneho spisu).
Krajský súd uzatvára, že uložené tresty (peňažný trest, trest zákazu činnosti) sú trestami zákonnými,
primeranými a spravodlivými aj v neposlednom rade s poukazom na časový odstup, ktorý uplynul odo
dňa spáchania skutku (skutok spáchaný 6.8.2012).

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným
a nezistil žiadne pochybenia. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.
Na základe týchto skutočností potom krajský súd ako súd odvolací odvolanie obžalovaného A. G. podľa
§ 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.