Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 23, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/16/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111224775
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5111224775.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu a JUDr. Eriky Šobichovej, JUDr. Márie Dubcovej v sporovej právnej veci
žalobcu: ČSOB Leasing, a.s., so sídlom Panónska cesta 11, 852 01 Bratislava, IČO: 35 704 713,
právne zastúpeného: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., so sídlom Prievozská 4/B, 821
09 Bratislava, IČO: 47 239 921, proti (pôvodne) žalovanému v rade 2/: M. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom G. XXXX/XX, XXX XX L., t.č. bytom K. XXXX/XXB, XXX XX L., občan SR, v konaní o zaplatenie
88.866,98 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb
147/2011-225 zo dňa 17.6.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 147/2011-225 zo dňa 17.6.2016 v napadnutom výroku o
zamietnutí žaloby v ostatnej časti a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) uložil žalovanému v rade 2/
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 26.600,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy
26.600,- Eur od 18.03.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V ostatnej časti
žalobný návrh zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 420 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 442 ods. 1 OZ, § 443 OZ, § 517 ods. 2 OZ, § 3 Nariadenia
vládyč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskehozákonníka,§135azák.č.
513/1991 Zb., Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“), § 135 OSP, § 125 ods. 1 Trestného zákona,
okresný súd žalobe vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ vyhovel len čiastočne a vo zvyšku ju zamietol.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Žilina zo

dňa 22.02.2012 okresný súd návrh voči žalovanému v rade 2/ zamietol s odôvodnením, že žalobca v
konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom stanovených predpokladov vzniku zodpovednosti za
škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, keď žalobca ohľadom uplatneného nároku na náhradu
škody sa odvolával výlučne na pripojený rozsudok Okresného súdu Žilina a ďalšie dôkazné návrhy
nepredkladal. Okresný súd konštatoval, že z uvedeného rozsudku vo vzťahu k žalovanému v rade
2/ možno konštatovať, že žalovaný sa dopustil trestného činu sprenevery, a to tým spôsobom, že
neodovzdal žalobcovi dva predmety financovania podľa uzatvorených zmlúv o spotrebnom úvere, keď

po ukončení zmluvného vzťahu bol žalovaný v rade 1/ povinný predmety financovania žalobcovi vrátiť,
čo žalovaný v rade 2/ v tom čase v postavení konateľa žalovaného v rade 1/ nesplnil. Okresný súd
tak mal preukázané porušenie právnej povinnosti žalovaným v rade 2/ tým, že predmet financovania
neodovzdal jeho vlastníkovi, teda žalobcovi a zároveň z tohto rozsudku vyplývalo aj naplnenie ďalšiehopredpokladu pre vznik povinnosti žalovanému v rade 2/ nahradiť žalobcovi spôsobenú škodu, a to
zavinenie úmyselným konaním, zločin sprenevery je trestným činom, pre spáchanie ktorého Trestný
zákon vyžaduje úmyselné zavinenie. Okresný súd ďalej konštatoval splnenie ďalšieho predpokladu pre

vznik nároku na náhrady škody, a síce príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného v
rade 2/ a vznikom škody na strane žalobcu. Okresný súd však dospel k záveru, že žalobca s výnimkou
rozsudkuokresnéhosúduohľadomuplatnenéhonárokuvočižalovanémuvrade2/ďalšielistinnédôkazy
preukazujúcevýškuspôsobenejškodyžalovanýmvrade2/nepredložil.Okresnýsúdpoukázalnaznenie
§ 135 OSP, v zmysle ktorého je pre súd záväzné len rozhodnutie o tom, že trestný čin bol spáchaný a

kto ho spáchal. Okresný súd vychádzal z predpokladu, že časť rozsudku, v ktorom je konštatovaná aj
škoda v celkovej výške rovnajúcej sa uplatnenému nároku žalobcu v sume 88.866,98 Eur, nie je preň
záväzná. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na judikatúru publikovanú pod č. (Rc) Pls 2/76. Proti
rozsudku Okresného súdu Žilina podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom
svojho právneho zástupcu a žiadal rozhodnutie súdu zmeniť tak, že žalovaného v rade 2/ odvolací súd
zaviaže k rovnakému plneniu ako žalovaného v rade 1/.

3. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd uznesením sp.zn. 14Cob/171/2012 zo dňa 26.04.2013 rozsudok
Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/147/2011-84 zo dňa 22.02.2012 v napadnutom výroku, ktorým bola
žaloba voči žalovanému v rade 2/ zamietnutá a vo výroku o trovách konania, ktorým žalovanému v
rade 2/ okresný súd náhradu trov konania nepriznal, zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Súčasne uložil prvostupňovému súdu opätovne sa zaoberať argumentáciou žalobcu v rovine
vyhodnotenia nároku žalobcu na základe ním tvrdených skutočností, vrátane argumentácie použitej v
odvolaní s prihliadnutím na obranu žalovaného v rade 2/. „Vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky odvolací súd zakcentoval obsah princípu právneho štátu, ktorým je vytvorenie
právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva

rovnaká odpoveď. Odvolací súd uviedol, že pokiaľ z rozsudku okresného súdu v trestnom konaní
vyplývalo, že odporca v rade 2/ bol uznaný za vinného z trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1,
2 trestného poriadku, pričom kvalifikačným momentom pre takéto rozhodnutie bol rozsah spôsobenej
škody odporcom v rade 2/, a navrhovateľ sa náhrady škody v civilnom konaní domáhal práve na základe
predmetného trestného rozsudku, tak potom v civilnom konaní nemožno konštatovať, že navrhovateľ

nepreukázal vôbec výšku spôsobenej škody a práve v dôsledku tohto záveru potom žalobu zamietnuť.“

4. Vychádzajúc zo záväzných právnych záverov odvolacieho súdu podľa § 226 OSP Okresný súd
Žilina vec opätovne prejednal a vo veci rozhodol. Pojednávanie konané dňa 17.06.2016 sa uskutočnilo
v neprítomnosti riadne a včas predvolaného žalobcu za súčasného splnenia zákonných podmienok

vymedzených § 101 ods. 2 OSP. Právny zástupca žalobcu ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní
a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti.

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa žalobca domáhal voči žalovanému v rade 2/ náhrady škody
výlučne odvolávajúc sa na rozsudok Okresného súdu Žilina, sp.zn. 29T/25/2010, ktorým súd uznal

žalovaného v rade 2/ vinným zo zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, ktorého
sa mal žalovaný dopustiť tým, že ako jediný konateľ a spoločník žalovaného v rade 1/ v čase určenia
predčasnej splatnosti úveru poskytnutého na základe Zmluvy o spotrebnom úvere zo dňa 05.09.2008 a
Zmluvyospotrebnomúverezodňa22.09.2008nereagovalnavýzvynasplatenieanavráteniepredmetu
financovania, tieto nevrátil a dlžné sumy ku dňu podania žaloby nezaplatil, čím spôsobil žalobcovi

škodu v celkovej výške 88.866,98 Eur. Žalobca poukázal na to, že trestným rozsudkom okresný súd
odkázal žalobcu na uplatnenie si nároku na náhradu škody v občianskom súdnom konaní. V odvolaní
proti rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 22.02.2012 žalobca rozšíril svoju vecnú argumentáciu
o tvrdenie, že žalovaný v rade 2/ ako štatutárny orgán žalovaného v rade 1/ zásadným spôsobom
porušoval svoje zákonné povinnosti vo vzťahu k spoločnosti, ktorej bol konateľom tak, že neuhrádzal

predpísané splátky spotrebných úverov, nevydal žalobcovi predmety financovania, ktoré boli v jeho
vlastníctve na základe zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, za čo bol právoplatne odsúdený
trestným rozsudkom. Žalobca ďalej poukázal na § 135a ods. 2, 3 a 5 Obchodného zákonníka. Uviedol,
že majetok žalovaného v rade 1/ nebude postačovať na uspokojenie pohľadávky žalobcu, ktorú má voči
žalovanému v rade 1/. Žalobca súčasne poukazujúc na § 68 ods. 6 písm. f) a ods. 9 Obchodného

zákonníka a skutočnosť, že žalovaný v rade 1/ nemá od roku 2008, odkedy sa stal jeho jediným
spoločníkom a konateľom žalovaného v rade 2/, uloženú do Zbierky listín individuálnu účtovnú závierku,
vychádzal z predpokladu, že takáto spoločnosť nemá žiaden obchodný majetok. Žalobca mal za to,
že v danom prípade došlo k naplneniu všetkých zákonných predpokladov na uplatňovanie škody vočižalovanému v rade 2/ a napriek rozdielnym právnym titulom je žalobca oprávnený domáhať sa splnenia
svojho nároku voči žalovanému v rade 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne.

6. Z rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 29T/25/2010 zo dňa 26.11.2010 okresný súd, „zistil schválenie
dohody o vine a tresne medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry v Žiline a odporcom v rade 2/, podľa
ktorej je odporca v rade 2/ vinný, že po určení predčasnej splatnosti úveru a výzve na odovzdanie
predmetov financovania, ako v tom čase jediný konateľ odporcu v rade 1/ nereagoval na výzvy na
predčasné splatenie úverov a na výzvy na odovzdanie predmetu financovania, tieto úvery neuhradil

a predmet financovania neodovzdal, čím navrhovateľovi spôsobil škodu spreneverou v celkovej výške
88.866,98 eur.“

7. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že v zmysle § 135 ods. 1 OSP sú
súdy v občianskom súdnom konaní viazané rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto
ho spáchal. Z rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. 29T/25/2010 zo dňa 26.11.2010 možno vyvodiť

záver o preukázaní porušenia právnej povinnosti žalovaným v rade 2/ tým, že predmet financovania
neodovzdal jeho vlastníkovi, t.j. žalobcovi, vznik škody na strane žalobcu a kauzálny nexus medzi
porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou ako predpokladov zodpovednosti za škodu podľa
§ 420 Občianskeho zákonníka. Rovnako možno konštatovať, že vzhľadom na povahu trestného činu
ako zavineného úmyselného konania je preukázané zavinenie na strane žalovaného v rade 2/. Pokiaľ

išlo o výšku škody, tak okresný súd mal za to, že ak je znakom skutkovej podstaty trestného činu,
za ktorý bol žalovaný v rade 2/ právoplatne odsúdený, spôsobenie škody na cudzom majetku, je v
občianskoprávnomkonaníonáhradeškodysúdviazanýajprávoplatnýmrozhodnutímtrestnéhosúduvo
vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia, teda ak kvalifikačným momentom
trestného činu je aj rozsah spôsobenej škody, je súd viazaný výrokom rozsudku k výške škody, ktorá

je týmto kvalifikačným momentom (znakom) trestného činu. Rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa
26.11.2010 bol žalovaný v rade 2/ v postavení obvineného uznaný vinným z trestného činu sprenevery
podľa § 213 ods. 1, 3 Trestného zákona za to, že si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil
tak na cudzom majetku značnú škodu.

8. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „Podľa § 125 ods. 1 Trestného zákona
značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej 100-násobku sumy 266,- eur, t. j. najmenej
26.600,- eur. Podľa § 125 ods. 2 Trestného zákona ak tento zákon v osobitnej časti vyžaduje v základnej
skutkovej podstate spôsobenie škody ako majetkový následok trestného činu a neuvádza jej výšku, má
sa za to, že musí byť spôsobená aspoň škoda malá.“ Pokiaľ ide o škodu spôsobenú na majetkových

právach, podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk). Pri určovaní výšky škody na veci sa vychádza z ceny, ktorú mala vec v čase poškodenia
podľa § 443 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že žalobca bol so svojim nárokom na náhradu
škody odkázaný na občianskoprávne konanie, je povinnosťou žalobcu výšku škody v uplatňovanej sume
preukázať. Žalobca k hodnote predmetov financovania - motorových vozidiel, vo vzťahu ku ktorým

vzniklažalovanémuvrade2/povinnosťtietožalobcovivydať,dôkazyneoznačil.Okresnýsúdbolnázoru,
že ujmu, ktorá žalobcovi mala vzniknúť, nemožno stotožňovať so zmluvným nárokom, ktorý žalobca
bol oprávnený uplatňovať vo vzťahu k žalovanému rade 1/. Okresný súd zvýraznil, že nároky, ktoré
boli žalobcovi vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ priznané, „vyplývajú zo zmlúv o úvere uzatvorených
medzi navrhovateľom a odporcom v rade 1/ a to v čase, kedy odporca v rade 2/ preukázateľne

nebol spoločníkom a štatutárnym orgánom odporcu v rade 1/ (výpis z obchodného registra odporcu
v rade 1/). Súčasťou navrhovateľovi priznanej istiny sú zmluvné pokuty, zostatok spotrebného úveru,
neuhradené splátky a náklady spojené s vymáhaním pohľadávky navrhovateľa, pričom odporca v rade
2/ nebol účastníkom zmlúv, z ktorých navrhovateľovi bol priznaný súdom nárok, preto tieto nie je možné
priznať navrhovateľovi voči odporcovi 2/ z titulu zmluvného plnenia. Pokiaľ navrhovateľ doplnil svoju

argumentáciu o tvrdenie, že zodpovednosť odporcu v rade 2/ je daná v zmysle ustanovenia § 135a
ods. 2 Obchodného zákonníka, súd poznamenáva, že navrhovateľ neuviedol skutkové tvrdenia, ktoré
by zakladali zodpovednosť odporcu v rade 2/ za škodu spôsobenú spoločnosti, t. j. odporcovi v rade 1/.
Odporca v rade 2/ ako účastník konania na pojednávaní uviedol, že škodu, ktorej sa navrhovateľ voči
odporcovi v rade 2/ domáha, odporca nespôsobil. Motorovými vozidlami, ktoré tvorili predmet finančného

lízingu, odporca v rade 2/ nedisponuje a tieto vozidlá ani nevyužíval. Obchodný podiel v obchodnej
spoločnostiodporcuvrade1/odporcanadobudolodvtedajšiehospoločníkaobchodnejspoločnostipána
S. E.. Napriek tomu, že podľa prechádzajúcej dohody medzi prevádzajúcim spoločníkom a odporcom v
rade 2/ mali byť motorové vozidlá, ako predmet lízingu odporcovi v rade 2/ odovzdané, k naplneniu tejtodohody medzi odporcom v rade 2/ a S. E. podľa výpovede odporcu 2/ nedošlo. Z vykonaných dôkazov
nevyplýva, kto a na základe aký právnych skutočností predmetom financovania disponuje.“

9. V napadnutom rozsudku okresný súd akcentoval, že pri rešpektovaní už súdmi citovaných rozhodnutí
v predmetnej právnej veci, a to uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 1Obdo/41/2011 zo dňa
17.05.2012, Nálezu Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 269/2011 zo dňa 23.11.2011, mal za to, že rozsah
viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom
súdnom konaní o náhrade škody, je limitovaný výrokom o tom, že bol spáchaný trestný čin a skutkovými

okolnosťami relevantnými pre naplnenie kvalifikačného predpokladu skutkovej podstaty konkrétneho
trestného činu, v danom prípade minimálnou výškou spôsobenej škody, ktorá v posudzovanej veci
predstavuje sumu 26.600,- Eur.

10.ZpripojenéhovýpisuzObchodnéhoregistrapôvodneoznačenéhožalovanéhovrade1/-spoločnosti
ABScars, s.r.o. okresný súd konštatoval, že na základe rozhodnutia konkurzného súdu o zastavení

konkurzného konania pre nedostatok majetku podľa § 68 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka bola
táto spoločnosť z Obchodného registra vymazaná s dňom výmazu 19.06.2013. Z výpisu z Obchodného
registra tejto spoločnosti okresný súd ďalej zistil, že žalovaný v rade 2/ sa stal spoločníkom tejto
obchodnej spoločnosti dňa 31.12.2008, teda až v čase po uzavretí Zmluvy o spotrebnom úvere zo
dňa 05.09.2008 a Zmluvy o spotrebnom úvere zo dňa 22.09.2008. Dňom 31.12.2008 sa stal jediným

konateľom obchodnej spoločnosti, keď do uvedeného dátumu túto funkciu vykonával S. E.. Žalovaný
v rade 2/ nespochybňoval skutočnosť, že zaplatenia žalovanej pohľadávky sa žalobca domáhal voči
žalovanému v rade 2/ bezprostredne po tom, ako žalovaný v rade 2/ nadobudol obchodný podiel
S. E.. Žalovaný v rade 2/ poprel, že by škodu, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha, v uplatnenom
rozsahu spôsobil. Napriek tomu, že povinnosti, ktoré musia konatelia plniť pri výkone svojej pôsobnosti

štatutárneho orgánu sú upravené vo viacerých ustanoveniach zákona, žalobca nešpecifikoval a
nekonkretizovalkonaniežalovanéhovrade2/,vdôsledkuktoréhomalaspoločnostižalovanéhovrade1/
vzniknúť škoda. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobca uviedol, že povinnosť konateľa nahradiť škodu sa viaže
najmä na situáciu, že konateľ poskytol plnenie spoločníkom v rozpore so zákonom alebo nadobudol
majetok v rozpore s § 59a Obchodného zákonníka, tak nekonkretizoval konanie žalovaného v rade

2/, ktoré by umožňovalo takéto skutkové tvrdenia podradiť pod hypotézu príslušnej právnej normy.
Teda aj pri rešpektovaní právne záväznej skutkovej vety trestného rozsudku Okresného súdu Žilina
o tom, že žalovaný v rade 2/ si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená, čím spôsobil na cudzom
majetku značnú škodu, je možné vychádzať z predpokladu minimálne spôsobenej škody vo výške
26.600,- Eur, keďže dôkazy preukazujúce hodnotu vozidiel, ktoré tvorili predmet financovania, k okamihu

škodovej udalosti žalobca neoznačil. Pokiaľ sa žalobca domáhal škody vo väčšom rozsahu nad uvedenú
výmeru, ktorá je kvalifikačným znakom zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 3 Trestného zákona,
bolo povinnosťou žalobcu v rámci povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti takúto škodu preukázať.
Neunesenie dôkazného bremena znamená procesnú zodpovednosť účastníka konania za to, že v
konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, ktorá sa odzrkadľuje pre dotknutého účastníka v nepriaznivom

rozhodnutí súdu. Dôkazné bremeno umožňuje súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch,
keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci samej, nebola, v
dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej účastníkovi konania podľa § 120 ods. 1 vety prvej OSP alebo
v dôsledku objektívnej nemožnosti, preukázaná a keď výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú
súdu prijať záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Z

vykonaných dôkazov možno dospieť len k záveru, že žalovaný v rade 2/ ako bývalý konateľ spoločnosti
ABScars, s.r.o. spáchaným trestným činom spôsobil tak na majetku žalobcu značnú škodu, ktorá podľa
§ 125 ods. 3 Trestného zákona prestavuje škodu najmenej 26.600,- Eur. Pokiaľ sa žalobca domáhal
voči žalovanému v rade 2/ náhrady škody v rozsahu prevyšujúcom sumu 26.600,- Eur, bol povinný
škodu v tvrdenej sume dôkazne preukázať. Rozsudkom súdu sp.zn. 29T/25/2010 zo dňa 26.11.2010

trestný súd schvaľoval dohodu o vine a treste s podstatne obmedzeným rozsahom dokazovania ako pri
štandardom formalizovanom trestnom procese, pričom žalobcu s nárokom na náhradu škody odkázal na
občianskoprávnekonanie.Pokiaľžalobcomuplatňovanýnárokmalpredstavovaťnárokvočižalovanému
v rade 2/ z titulu náhrady škody, ktorú mal žalovaný v rade 2/ spôsobiť obchodnej spoločnosti v rade
1/, bolo procesnou povinnosťou žalobcu tvrdiť a preukázať všetky podmienky zodpovednosti za takto

spôsobenú škodu žalovaným v rade 2/, z ktorých by dôvodnosť žalovaného nároku vyplývala. Žalobca
však vo svojej doplňujúcej argumentácii v rámci podaného odvolania poukázal na právne dôvody
uplatňovaného nároku bez vymedzenia relevantných skutkových okolností. Vzhľadom na uvedené
okresný súd dospel k záveru, že žalobca svoj nárok voči žalovanému v rade 2/ nad priznanú sumu26.600,- Eur nepreukázal, a preto okresný súd žalobu v časti uplatnenej istiny nad priznanú sumu
26.600,- Eur ako nedôvodnú zamietol. Okresný súd priznal žalobcovi spolu s istinou aj úrok z omeškania
v zákonom stanovenej sadzbe podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na vznik

omeškania žalovaného v rade 2/ s úhradou peňažného dlhu, t.j. ku dňu 15.06.2009, keď z výpovede
žalovaného v rade 2/ mal okresný súd preukázané, že na zaplatenie dlžnej istiny bol žalobcom vyzvaný
bezprostredne po nadobudnutí obchodného podielu v obchodnej spoločnosti žalovaného v rade 1/
žalovaným v rade 2/. „Súd tak priznal navrhovateľovi spolu s istinou 26.600,- eur zákonný úrok z
omeškania vo výške 9,5% ročne od 18.03.2009 do zaplatenia a v ostatnej časti žalobný návrh ako

nedôvodný zamietol.“ O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP. „Súd ďalej
poznamenáva, že vzhľadom na zánik odporcu v rade 1/ ako subjektu práva po začatí konania súd uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť priznanú istinu s úrokom z omeškania bez viazanosti na súdom uloženú
povinnosť odporcovi v rade 1/ rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 22.02.2012.“

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, pretože napadnuté rozhodnutie

v časti, v ktorej Okresný súd Žilina žalobu zamietol, považoval za nesprávne, a tiež za nezákonné.
Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP, t.j. že súd prvého stupňa
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Odvolaním nenapádal rozhodnutie „vo výroku, ktorým prvostupňový súd našej
spoločnosti priznal voči Žalovanému nárok na zaplatenie sumy vo výške 26.600.00EUR spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 26.600,00 EUR od 18.03.2009 do zaplatenia.“

12. V odvolaní žalobca uviedol, že z napadnutého rozhodnutia podľa prvostupňového súdu, rozsah

viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom
súdnom konaní o náhrade škody, je limitovaný výrokom o tom, že bol spáchaný trestný čin a skutkovými
okolnosťami relevantnými pre naplnenie kvalifikačného predpokladu skutkovej podstaty konkrétneho
trestnéhočinu,vdanomprípademinimálnouvýškouspôsobenejškody,ktorúTrestnýzákonpredpokladá
pre naplnenie skutkovej podstaty zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona, za

ktorého spáchanie bol žalovaný právoplatne uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa
26.11.2010 sp.zn. 29T/25/2010 (ďalej aj len „Trestný rozsudok“), čo v tomto prípade predstavuje suma
26.600,00 Eur. Podľa prvostupňového súdu, pokiaľ sa žalobca voči žalovanému chcel domáhať škody
prevyšujúcej uvedenú sumu bol povinný túto škodu preukázať. Tento právny názor okresného súdu
však žalobca považoval za nesprávny. Poukázal na § 135 tretia veta OSP, podľa ktorého prvostupňový

súd danú vec posudzoval, ktorý bol v plnom rozsahu prevzatý aj do CSP, konkrétne do § 193 tretia
veta CSP. Ako vyplýva z uvedeného zákonného ustanovenia, súdy sú v občianskom súdnom konaní
viazané výrokom právoplatného trestného rozsudku o vine, t.j. o spáchaní trestného činu v rozsahu
danom tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami
pre rozhodnutie o uplatnenom nároku v občianskom súdnom konaní. Z výroku o vine je teda nutné

vychádzať ako z celku a brať do úvahy ako jeho právnu tak aj skutkovú časť s tým, že skutková časť rieši
naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu konkrétnym konaním páchateľa. Ako vyplývalo aj z
judikatúry súdov, závery trestného súdu o konkrétnom konaní páchateľa, ktorým bola naplnená skutková
podstata trestného činu, obsiahnuté vo výroku o vine trestného rozsudku, tak predstavujú v občianskom
súdnom konaní záväzne vyriešenú predbežnú otázku. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR

zo dňa 16.04.2014 sp.zn. 28Cdo 273/2014, podľa ktorého „Soudy jsou v občanském soudním řízení
vázány výrokem o vine pravomocného rozsudku o spáchaní trestného činu v rozsahu daném tím, do
jaké míry jsou znaky skutkové podstaty trestného činu zároveň významnými okolnostmi pro rozhodnutí
o uplatněném nároku. Závěry o konkrétním jednaní pachatele, jímž byla naplněná skutková podstata
trestného činu, obsažené ve výroku o vinš trestního rozsudku pak představují v občanském soudním

řízení závažné vyřešenou předběžnou otázku. Bylo by tudíž ve zjevném rozporu s § 135 odst. 1 o. s.
ř., jestliže by soud učinil zjištění o tom, jaký skutek se stal a kdo jej spáchal, neslučitelná s obsahem
výroku pravomocného rozsudku o spáchaní trestného činu (napr. usnesení Nejvyššího soudu ze dne
31. 8. 2004, sp.zn. 25 Cdo 242/2004, či rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 25. 10. 2007, sp. zn. 26
Odo 197/2006)." Žalovaný v rade 2/ (ďalej aj len „žalovaný“), bol trestným rozsudkom uznaný vinným zo

spáchania trestného činu sprenevery, pričom jedným z podstatných znakov uvedeného trestného činu
je spôsobenie škody, čo vo svojom rozhodnutí konštatoval aj prvostupňový súd. Žalovaný bol jednou zo
strán trestného konania a mohol sa v trestnom konaní brániť voči výške uplatnenej škody, čo mohlo mať
vplyv aj na právnu kvalifikáciu trestného činu. Túto možnosť však žalovaný nevyužil a nerozporoval vtrestnom konaní výšku uplatnenej náhrady škody. Naproti tomu uzatvoril dohodu o vine a treste, v rámci
ktorej sám priznal spáchanie trestného činu sprenevery, tak ako je to uvedené v skutkovej časti výroku
trestného rozsudku o vine žalovaného zo spáchania trestného činu, pričom súčasťou skutkovej časti

odsudzujúceho výroku je aj uvedenie výšky škody, ktorá ako vyplýva z trestného rozsudku predstavovala
celkovo sumu 88.866,98 Eur, ktorú spôsobil žalovaný ako konateľ spoločnosti ABScars, s.r.o. žalobcovi
prisvojením si motorových vozidiel. Žalobca považoval za nesprávny právny názor prvostupňového
súdu, v zmysle ktorého zobral prvostupňový súd za preukázanú len výšku škody 26.600,- Eur, čo
predstavuje minimálnu výšku škody, ktorú vyžaduje Trestný zákon pre naplnenie skutkovej podstaty

Trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona. Podľa žalobcu bolo v tomto
prípade potrebné pri určení výšky škody vychádzať zo skutkovej časti odcudzujúceho rozsudku, v
ktorom je uvedená výška škody 88.866,98 Eur, ktorá bola spôsobená žalobcovi žalovaným ako jeden z
podstatných znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery.

13. V odvolaní žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011 sp.zn. I. ÚS

269/2011, podľa ktorého „Rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní
pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej
podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v
občianskoprávnom konaní, nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. i. o spáchaní
trestného činu, a o tom, kto ho spáchal.“ Škoda spôsobená žalovaným žalobcovi predstavovala sumu

vo výške 88.866,98 Eur, čo bolo uvedené aj v skutkovej časti výroku Trestného rozsudku, a teda
prvostupňový súd bol touto skutočnosťou viazaný.

14. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že z napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd
posudzoval zodpovednosť konateľa za škodu voči obchodnej spoločnosti podľa § 420 a nasl.

Občianskeho zákonníka s poukazom na § 135a ObchZ. Aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka
na zodpovednosť konateľa za škodu považoval za nesprávnu. Podľa § 757 ObchZ. „Pre zodpovednosť
za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia
§ 373 a nasl." Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že všeobecná úprava zodpovednosti za
škodu obsiahnutá v ObchZ. sa aplikuje aj na porušenie povinností vyplývajúcich z ustanovení ObchZ.,

nielen na škodu spôsobenú porušením povinnosti zo záväzku. V prípade zodpovednosti konateľa za
škodu voči spoločnosti má táto úprava charakter špeciálnej úpravy vo vzťahu k všeobecnej úprave
zodpovednosti za škodu podľa § 373 a nasl. ObchZ., pričom na zodpovednosť konateľa za škodu voči
spoločnosti je možné aplikovať len ObchZ. Z uvedeného následne vyplýva, že zodpovednosť konateľa
za škodu predstavuje objektívnu zodpovednosť.“

15. V odvolaní žalobca ďalej poukázal závery okresného súdu „Pokiaľ navrhovateľ doplnil svoju
argumentáciu o tvrdenie, že zodpovednosť odporcu v 2/ rade je daná v zmysle ustanovenia § 135a
ods. 2 Obchodného zákonníka, súd poznamenáva, že navrhovateľ neuviedol skutkové tvrdenia, ktoré
by zakladali zodpovednosť odporcu v 2/ rade za škodu spôsobenú spoločnosti, t. j. odporcovi v 1/ rade.

Odporca v 2/ rade ako účastník konania na pojednávaní uviedol, že škodu, ktorej sa navrhovateľ voči
odporcovi v rade 2/ domáha, odporca nespôsobil. Motorovými vozidlami, ktoré tvorili predmet finančného
lízingu, odporca v rade 2/ nedisponuje a tieto vozidlá ani nevyužíval. Obchodný podiel v obchodnej
spoločnostiodporcuvrade1/odporcanadobudolodvtedajšiehospoločníkaobchodnejspoločnostipána
S. E.. Napriek tomu, že podľa predchádzajúcej dohody medzi prevádzajúcim spoločníkom a odporcom

v rade 2/ mali byť motorové vozidlá, ako predmet lízingu odporcovi v rade 2/ odovzdané, k naplneniu
tejto dohody medzi odporcom v rade 2/ a S. E. podľa výpovede odporcu 2/ nedošlo. Z vykonaných
dôkazov nevyplýva, kto a na základe akých právnych skutočností predmetom financovania disponuje."
K tejto argumentácii okresného súdu uvedenej v napadnutom rozhodnutí žalobca poukázal na § 135a
ods. 1 prvá veta ObchZ. Toto zákonné ustanovenie zakotvuje zákonnú povinnosť konateľa vykonávať

svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov.
Povinnosť „konateľa konať s odbornou starostlivosťou zahrňuje aj starostlivosť o majetok, ktorý má
spoločnosť v držbe, v tomto prípade motorové vozidlá, ktoré boli vo vlastníctve našej spoločnosti. Bolo
teda zákonnou povinnosťou Žalovaného starať sa o tieto motorové vozidlá s odbornou starostlivosťou,
zabezpečiť ich pred prípadným odcudzením a na výzvu našej spoločnosti ako ich vlastníka, tieto

motorové vozidlá vydať.Ak tak Žalovaný neurobilporušil tak svoju povinnosť konať v rámci výkonu svojej
funkcie s odbornou starostlivosťou, čím spôsobil škodu ako spoločnosti ABScars, s.r.o. (pôvodnému
žalovanému v I. rade), v ktorej bol v tom čase konateľom tým, že musela znášať následky porušenia
zmluvných záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv medzi našou spoločnosťou a spoločnosťou ABScars.s.r.o. a jednak týmto konaním bola spôsobená škoda aj našej spoločnosti, keď nám neboli vrátané
motorové vozidlá vo vlastníctve našej spoločnosti, ktorú si naša spoločnosť zároveň uplatňovala voči
spoločnosti ABScars. s.r.o.“ Žalobca tiež citoval § 135a ods. 2, 5 ObchZ. Ako vyplýva z gramatického

výkladu, citovaného § 135a ods. 2 ObchZ., toto vymedzuje len demonštratívny výpočet povinností, pri
porušení ktorých vzniká zodpovednosť konateľov za škodu a konatelia sú spoločnosti povinní nahradiť
škodu, čo potvrdzoval aj komentár k Obchodnému zákonníku prof. Patakyovej. Z uvedeného následne
vyplýva, že konatelia sú voči spoločnosti zodpovední aj za porušenie iných povinností ako tých, ktoré
sú exemplifikatívne vymedzené v § 135a ods. 2 ObchZ. V tomto prípade žalovaný ako konateľ nesie

zodpovednosť z porušenia povinnosti starať sa o majetok, ktorý mala spoločnosť ABScars, s.r.o. v
oprávnenej držbe s odbornou starostlivosťou. Keďže tak žalovaný neurobil porušil tak svoju zákonnú
povinnosť postupovať pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou, čím bola spôsobená škoda.
Zdôraznil, že Trestným rozsudkom bol žalovaný uznaný vinným práve z toho, že si predmetné motorové
vozidlá prisvojil, čím spôsobil žalobcovi značnú škodu, pričom týmto výrokom je prvostupňový súd
viazaný, preto sú naplnené, podľa žalobcu, všetky predpoklady zodpovednosti konateľa za škodu voči

spoločnosti ABScars. s.r.o. „Keďže túto škodu nie je možné uspokojiť z majetku spoločnosti ABScars.
s.r.o.. čo vyplýva zo skutočnosti, že konkurz na majetok spoločnosti ABScars. s.r.o. bol zrušený pre
nedostatok majetku, uplatňuje si naša spoločnosť vo svojom mene v zmysle ust. § 135a ods. 5 ObchZ
túto škodu voči Žalovanému, pričom voči spoločnosti ABScars. s.r.o. bola našej spoločnosti priznaná
suma vo výške 88.866.98 EUR, z čoho naša spoločnosť rovnako usudzuje, že výška tejto škody

88.866,98 EUR uplatňovanej voči Žalovanému je dôvodná.“

16. V odvolaní žalobca tiež namietal, že postupom prvostupňového súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, čím bolo porušené právo na spravodlivý proces garantované ako Ústavou SR tak
aj Listinou základných ľudských práv a slobôd. „Ako vyplýva z napadnutého Rozhodnutia prvostupňový

súd na vykonanom pojednávaní vykonal výsluch Žalovaného, ktorý na pojednávaní ústne prezentoval
nové skutočnosti, v rámci ktorých tvrdil, že škodu, ktorej náhrady sa naša spoločnosť voči Žalovanému
v konaní domáha nespôsobil, čo je však v priamom rozpore s Trestným rozsudkom. K týmto
tvrdeniam Žalovaného predneseným na pojednávaní sa naša spoločnosť nemala možnosť vyjadriť.
Naša spoločnosť sa o tvrdeniach Žalovaného dozvedela len z odôvodnenia napadnutého Rozhodnutia,

pričom prvostupňový súd nedal našej spoločnosti možnosť zaujať stanovisko k tvrdeniam Žalovaného
predneseným na vykonanom pojednávaní. Okresný súd našu spoločnosť nevyzval, aby sa k tvrdeniam
Žalovaného vyjadrila, resp. nenariadil ďalšie pojednávanie, kde v súlade so zásadou ústnosti konania
mohla naša spoločnosť ako účastník konania rovnocenne prezentovať svoje stanoviská, prípadne
reagovať na vyjadrenia Žalovaného. Uvedeným postupom prvostupňového súdu bolo podľa názoru

našej spoločnosti bola porušená kontradiktórnosť konania, keď bolo porušené procesné právo našej
spoločnosti vyjadriť sa k tvrdeniam prezentovaným Žalovaným.“ Žalobca v odvolaní na podporu svojich
tvrdení poukázal a citoval z rozhodnutia „Ústavného súdu SR zo dňa 30.04.2013 sp. zn. II. ÚS
168/2012-44“ a z „Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10.2010 sp. zn. 4 Cdo 141/2010.“
Prvostupňový súd mal podľa žalobcu predmetné pojednávanie odročiť a poskytnúť mu priestor na

vyjadrenie k tvrdeniam žalovaného, keďže takto prvostupňový súd nepostupoval, porušil jeho právo
na spravodlivý súdny proces. Žiadal, aby odvolací súd po skutkovom a právnom posúdení veci zrušil
rozsudokOkresnéhosúduŽilinazodňa17.06.2016č.k.11Cb/147/2011-225avecvrátilprvostupňovému
súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie alebo „alternatívne zmenil Rozsudok Okresného súdu Žilina zo
dňa 17.06.2016 sp. zn. 11Cb/147/2011-225 tak, že zaviaže Žalovaného zaplatiť Žalobcovi sumu vo

výške 62.266,98 EUR od 18.03.2009 do zaplatenia a náhradu trov právneho zastúpenia prvostupňového
konania.“

17. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne vyjadril v podaní zo dňa 30.9.2016, v ktorom
uviedol: „Týmto podávam odpor voči odvolaniu žalobcu proti Rozsudku Okresného súdu Žilina“.

18. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 10.1.2017,
ktorý sa k nemu vyjadril v podaní zo dňa 14.11.2016 a uviedol: „Keďže Žalovaný vo svojom Vyjadrení
neuvádza žiadne relevantné argumenty ani skutočnosti, ktoré by boli podstatné pre rozhodovanie
odvolacieho súdu o odvolaní našej spoločnosti voči Rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa

17.6.2016 sp.zn. 11Cb/147/2011-225, naša spoločnosť naďalej zotrváva v plnom rozsahu na všetkých
argumentoch uvedených v písomnom podaní našej spoločnosti zo dňa 3.8.2016 označenom ako -
„Odvolanie proti Rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 17.6.2016 sp.zn. 11Cb/147/2011-225“.19. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, §
380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným
vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP

rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch, ktorým bola žaloba v ostatnej časti zamietnutá a
vo výroku o trovách prvostupňového podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

20. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že odvolacie konanie začalo podaním odvolania

žalobcu,odvolaniebolodoručenéokresnémusúdudňa5.8.2016(č.l.235spisu),tedazaúčinnostizák.č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý bol účinný od 1.7.2016 a ktorý zrušil zák.
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 (§ 473 CSP). Teda
napriektomu,žekonanievovecisamejzačalozaúčinnostiOSP,podanímžalobyžalobcudňa25.7.2011,
vzhľadom na CSP, bolo postupované podľa CSP, ktoré tak bolo už uvedené zrušilo Občiansky súdny
poriadok v znení platnom a účinnom do 30.6.2016 (§ 473 CSP). Vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa

ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

21. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

22. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

24.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

25. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré

mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom
konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania
žalobcom. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho
vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie
vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba

v ostatnej časti zamietnutá krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného

súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom
rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu.

26. V rámci podaného odvolania žalobca namietal, že súd prvého stupňa nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniuprávanaspravodlivýproces,žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. V súvislosti s týmito odvolacími dôvodmi uvádzanými žalobcom v odvolaní považuje odvolací súd
za podstatné uviesť, že s prihliadnutím na obsah odvolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
okresnéhosúdusaodvolacísúdzaoberalprednostneotázkou,čižalobcovibolanesprávnymprocesnýmpostupom znemožnená možnosť uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

27. Vo všeobecnej rovine takáto námietka predstavuje námietku procesne nesprávneho postupu súdu,
ktorý sa prieči zákonu a ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
civilnéhosporovéhokonania.Natakúvadu,ktorámalazanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,musí
odvolací súd prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj vtedy, ak by v odvolaní uplatnené neboli. Medzi takéto
vady sa potom zaraďuje aj znemožnenie účastníkovi uplatniť patriace procesné práva v takej miere, že

dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zároveň vytýkal žalobca okresnému súdu aj iné vady
konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a vo vecno-právnej rovine napádal
vady tak v skutkovej rovine ako i v rovine hmotno-právneho posúdenia. Za skutkové vady je potrebné
považovať (vyvodené z celého obsahu odvolania žalobcu) aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v
tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie

dôkazných prostriedkov. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou
treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym
posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav
neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce
správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval

správne ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

28.VrámciboduIII.odvolaniažalobcanamietalporušenieprávanaspravodlivýproces,ktorývyvodzoval
z toho, že žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím malo byť porušené právo na
spravodlivý proces, garantované Ústavou Slovenskej republiky aj Listinou základných ľudských práv

a slobôd, pretože na pojednávaní vykonal okresný súd výsluch žalovaného, ktorý prezentoval na
ústnom pojednávaní nové skutočnosti, v rámci ktorých tvrdil, že škodu, ktorej náhrady sa žalobca voči
žalovanému v konaní domáhal, nespôsobil. Namietal žalobca, že k tvrdeniam žalovaného, predneseným
na pojednávaní sa nemal možnosť vyjadriť, pretože prvostupňový súd nedal žalobcovi možnosť
zaujať stanovisko k týmto tvrdeniam, a teda porušil práva žalobcu na kontradiktórnosť konania. Svoje

závery dotvrdzoval poukazom a citáciou z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
II. ÚS 168/2012-44 zo dňa 30.4.2013 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
21.10.2010, sp.zn. 4Cdo 141/2010. V rovine tejto odvolacej argumentácie žalobcu sa odvolací súd
oboznámilsobsahomceléhospisovéhomateriálusdôrazomnaprimárnepodmienkyvykonaniaústneho
pojednávania okresným súdom a následne zvolený procesný postup. Žalobca bližšie nešpecifikoval

dátum tohto pojednávania, ktoré sa týkalo namietaného postupu, preto odvolací súd predpokladá, že
ide o pojednávanie uskutočnené okresným súdom podľa obsahu zápisnice zo dňa 17.6.2016 (č.l. 216
a nasl. spisu). Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 17.6.2016 (č.l. 216 a nasl. spisu) vyplýva,
že okresný súd vyhlásil uznesenie, v zmysle ktorého konštatoval, že bude pojednávať v neprítomnosti
žalobcu podľa § 101 ods. 2 OSP. Konštatoval pred vyhlásením tohto uznesenia, že sa oboznámil s

obsahom emailového podania žalobcu zo dňa 15.6.2016, ktorým žalobca ospravedlnil svoju neúčasť
na pojednávaní sa súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti. Odvolací súd sa
vzhľadom na tieto závery okresného súdu dôsledne oboznámil s emailovou správou právneho zástupcu
žalobcu zo dňa 15.6.2016 (č.l. 214 a nasl. spisu) v ktorom právny zástupca žalobcu uviedol: „Vo vyššie
špecifikovanej právnej veci sme súdu dňa 18.07.2011 zaslali podanie Návrh na vydanie platobného

rozkazuadňa19.01.2012podanieŠpecifikáciavymáhanéhonároku.Týmtosidovoľujemesúdpožiadať,
aby rozhodol v zmysle našich podaní. Nakoľko podľa nášho názoru neexistujú žiadne ďalšie dôkazy,
ktoré by bolo potrebné vo veci predložiť, dovoľujeme si súd zdvorilo požiadať o ospravedlnenie
neúčasti Navrhovateľa ako aj jeho právneho zástupcu na pojednávaní určenom na deň 17.06.2016 z
dôvodu hospodárnosti konania. Zároveň súhlasíme, aby súd konal a rozhodol v našej neprítomnosti

na tomto pojednávaní v predmetnej veci a súčasne žiadame, aby nám zápisnicu z pojednávania
zaslal na e-mailovú adresu právneho zástupcu: [email protected] “.

29. Vo vzťahu k týmto konštatovaniam poukazuje odvolací súd na rozhodnú právnu úpravu k momentu

rozhodovania okresného súdu, ktorý postupoval cez úpravu v § 101 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého
súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Vzhľadom na tietozistenia a konštatovania odvolacieho súdu potom nebol priestor na to, aby sa stotožnil odvolací
súd s argumentáciou žalobcu v odvolaní, že postupom prvostupňového súdu mu mala byť odňatá
možnosť konať pred súdom a tým mu malo byť porušené právo na spravodlivý proces garantované

Ústavou Slovenskej republiky a tak isto aj Listinou základných ľudských práv a slobôd. Zvýrazňuje
odvolací súd, že rozhodnutie nezúčastniť sa nariadeného pojednávania bolo v plnej dispozícii žalobcu
a jeho právneho zástupcu. Z ospravedlnenia z č.l. 214 a nasl. spisu nevyplýva osobitný dôvod, okrem
uvádzaného dôvodu hospodárnosti, pre ktorý sa nemohol žalobca a právny zástupca žalobcu zúčastniť
nariadeného pojednávania. Je zrejmé, že žalobca mal doručené rozhodnutie odvolacieho súdu vo

vzťahu k rozsudku okresného súdu, č.k. 11Cb/147/2011-84 zo dňa 22.2.2012, ktorým bol predmetný
rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Len pre
úplnosť odvolací súd poukazuje na skutočnosti vyplývajúce z predmetného uznesenia odvolacieho súdu
č.k. 14Cob/171/2012-123 zo dňa 26.4.2013, v ktorom odvolací súd poukazoval na závery, ktoré si osvojil
z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako i z judikatúry ústavného súdu a z ktorého
bol zrejmý ďalší postup pre konanie okresného súdu. Ak i za tohto stavu mal žalobca za to, že ním

uvádzaný dôvod hospodárnosti konania je takým dôvodom, pre ktorý sa už v ďalšom konaní nevyžaduje
jeho prítomnosť na pojednávaní, tak išlo o rozhodnutie, ktoré bolo výlučne v dispozičnej sfére žalobcu.
Poukazuje odvolací súd v tomto smere na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
III. ÚS 153/2007, podľa ktorého: ...„zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a z
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd,jezabezpečiť,abybolaúčastníkovikonania,naktoréhosatietogarancievzťahujú,poskytnutázo
strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh
a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verejnej
moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez

dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k
záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na
prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie“.

30. Ak poukazoval v rámci podaného odvolania žalobca na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 30.4.2013 sp.zn. II. ÚS 168/2012-44, z ktorého i citoval a následne poukázal na
rozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa21.10.2010,sp.zn.4Cdo141/2010,zktorého
tiež citoval, tak je potrebné uviesť, že odvolaciemu súdu sú uvedené rozhodnutia známe, primerane ich
aplikuje vo svojej rozhodovacej činnosti, avšak v danom prípade sa nemohol stotožniť, že postupom
okresného súdu došlo k takému kvalifikovanému postupu okresného súdu, ktorý by bol rozporný so

závermi z citovaných rozhodnutí, keďže v daných rozhodnutiach, na ktoré sa odvolával žalobca, išlo
o doručovanie písomných vyjadrení druhého účastníka konania, zdôrazňuje odvolací súd, že išlo o
nedoručenie písomných vyjadrení, pričom z rozhodnutia sp.zn. II. ÚS 168/2012 z právnej vety, ktorú
zdôraznil žalobca, vyplýva „písomné vyjadrenie“ a z rozhodnutia sp.zn. 4Cdo 141/2010 „doručenie
procesnýchvyjadrení“,tedatietozávery(naktorépoukazovalžalobcavodvolaní),sanetýkajúvzniknutej

procesnej situácie v prejednávanej veci. V tomto štádiu konania predsa žalobcovi bolo zrejmé, že
bolo nariadené pojednávanie, prevzal predvolanie na nariadené pojednávanie a zdôrazňuje sa opäť,
že bolo len v jeho dispozičnej sfére rozhodnutie, či sa uvedeného pojednávania zúčastní a ak sa
nezúčastní, musel si byť vedomý i všetkých dôsledkov, ktoré sa s takýmto rozhodnutím spája. Odvolací
súd akcentuje, že žalovaný, ako aj žalobca, pred okresným súdom mali rovnakú možnosť obhajovať

svoje záujmy, napĺňať procesné práva a povinnosti a súdu predkladať a označovať dôkazy, ktoré žiadali,
aby boli vo veci vykonané tak, ako tieto dôkazy označoval žalovaný. Nie je možné, v zúženom slova
zmysle, pri uplatňovaní procesných práv a napĺňaní procesných povinností toho ktorého účastníka
konania, tieto viazať len na samotné pojednávanie, pretože v priebehu celého súdneho konania, žalobca
aj žalovaný, môžu do spisového materiálu dokladať dôkazy, ktoré žiadajú, resp. navrhujú vo veci

vykonať. Tak žalobca, ako aj žalovaný v tomto smere mali rovnakú procesnú pozíciu a ak ju žalobca
nenaplnil, nezrealizoval, tento postup nemôže byť na ujmu práv druhého účastníka súdneho konania,
a to žalovaného, ktorý z titulu rovnosti má rovnaké právo ako žalobca, a to, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Krajský súd konštatuje, že v konaní pred okresným súdom
Ústavou Slovenskej republiky vyžadovanú rovnosť všetkých účastníkov ako i ostatné procesné, ústavné

práva sporovej strany v konaní okresný súd dodržal, a to na základe záverov, ktoré uviedol krajský súd
v odôvodnení tohto rozhodnutia.31. Ani s ohľadom k zásade rovnosti, vyjadrenej § 18 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného
súdu), krajský súd nezistil, že by postupom okresného súdu došlo k vade konania, ktorá by mala
za následok nesprávne (nezákonné) rozhodnutie vo veci. Princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo

znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola
daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18.
februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okresný súd zvoleným postupom, a
to nariadením pojednávania, s termínom ktorého boli účastníci konania riadne oboznámení, dodržal

princíp rovnosti zbraní, na ktorý záver nemá vplyv skutočnosť, že žalobca sa nariadeného termínu
pojednávania, na ktorom sa vykonal výsluch žalovaného, nezúčastnil. Je na mieste opäť zdôrazniť,
že rozhodnutie žalobcu nezúčastniť sa nariadeného pojednávania bolo plne v dispozícii žalobcu. Z
vykonaného odvolacieho prieskumu krajský súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu nedošlo
k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Práve v rovine týchto svojich záverov krajský súd
poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo

218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny

proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

32. Odvolací súd len pre úplnosť dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v občianskom

súdnom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako
vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 153 ods. 1 OSP účinný k momentu rozhodovania okresného
súdu), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na
úspech v konaní.

33. Žalobca v podanom odvolaní vyčítal okresnému súdu aj nesprávne právne posúdenie veci, a
to vo väzbe na aplikáciu § 135 tretia veta zák. č. 99/1963 Zb., ktorý v odvolaní i citoval, pričom
poukazoval na to, že súdy sú v občianskom súdnom konaní viazané výrokom právoplatného trestného
rozsudku o vine, t.j. o spáchaní trestného činu v rozsahu danom tým, do akej miery sú znaky skutkovej
podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie o uplatnenom nároku v

občianskom súdnom konaní. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu poukazuje odvolací súd na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Obdo 41/2011 zo dňa 17. mája 2011,
ktoréhozáverysikrajskýsúdosvojil,naktoréužpoukázalvosvojompredchádzajúcomrozhodnutísp.zn.
14Cob/171/2012 a v zmysle ktorých „..a to nielen pokiaľ ide o výšku škody, ale aj pokiaľ ide o vznik,
resp. spôsobenie škody ako základného predpokladu zodpovednosti za škodu. Z nálezu Ústavného

súdu vyplýva, že pokiaľ je znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol žalovaný účastník
právoplatne odsúdený, „spôsobenie škody na cudzom majetku“, potom si súd rozhodujúci o žalobe
poškodeného, ktorý bol so svojím nárokom na náhradu škody spôsobenej takýmto trestným činom
odkázaný na občianskoprávne konanie, nemôže vytvoriť vlastný názor na to, či žalobcovi bola trestným
činom spôsobená škoda a kto ju spôsobil. Ústavne konformný výklad § 135 ods. 1 OSP totiž vyžaduje,

aby súd rozhodujúci v občianskoprávnom konaní o náhrade škody spôsobenej trestným činom, bol
viazaný právoplatným odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu (jeho výrokovou časťou ), a to vo
vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa za tento trestný čin.
Zodpovednosťškodcuzaškoduspôsobenútrestnýmčinomtrebapotomposudzovaťvzmysle§420ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej

povinnosti. Na druhej strane však stále platí (ako na to v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazoval
odvolací súd), že občianskoprávny súd nie je viazaný výškou škody, aj keby bola vo výroku trestného
rozsudku presne vyčíslená. Vyplýva to z toho, že v trestnom konaní sa výška škody spravidla nezisťuje
presne, s výnimkou prípadov, keď trestný súd rozhoduje aj o nároku poškodeného na náhradu škodypodľa § 287 Trestného poriadku (pozri tiež R 47/1954, R 27/1997, R 22/1979). V prejednávanej veci
navyše trestný súd iba schvaľoval dohodu o vine a treste, pre ktoré konanie je typický podstatne
nižší rozsah dokazovania ako pri štandardnom formalizovanom trestnom procese.“ Vo vzťahu k tomuto

záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazuje odvolací súd i na rozhodnutie sp.zn. III. ÚS
507/2013 z 29. mája 2014, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň konštatoval, že vznik
škody je jedným zo základných predpokladov na priznanie pred súdom uplatneného nároku na jej
náhradu a neoddeliteľnou súčasťou posudzovania vzniku škody je jej rozsah a dôvody vedúce konajúci
všeobecný súd k záveru o sume priznanej náhrady škody preto predstavujú podstatnú otázku, na ktorú

je v rozhodnutí o uložení povinnosti nahradiť škodu potrebné odpovedať. Zároveň odvolací súd uviedol,
že z okolností posudzovaného prípadu ústavný súd vyvodil, že odvolacia argumentácia sťažovateľky
bola spôsobilá účinne spochybniť sumu náhrady škody priznanej žalobcovi krajským súdom ako súdom
prvého stupňa. Vzhľadom i na tieto uvedené skutočnosti a citácie z rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 507/2013 preto odvolací súd vo vyvolanom odvolacom konaní v tejto
prejednávanej veci sa nemohol stotožniť s argumentáciou žalobcu, v zmysle ktorej malo byť povinnosťou

okresného súdu, vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nevyužil a nerozporoval v trestnom konaní výšku
uplatnenej náhrady škody, keď uzavrel dohodu o vine a treste, v rámci ktorej priznal spáchanie trestného
činu sprenevery, tak ako bolo uvedené vo výrokovej časti trestného rozsudku o vine žalovaného
za spáchanie trestného činu, priznať automaticky bez ďalšieho dokazovania žalobcovi sumu, ktorá
vyplýva z trestného rozsudku, teda vo výške 88.866,98 Eur. Podľa žalobcu rozhodujúcim je východisko

vyplývajúce z odsudzujúceho trestného rozsudku, v ktorom bola škoda určená 88.866,98 Eur. Len pre
úplnosť odvolací súd vo vzťahu k tejto argumentácii okrem objasnenia svojho postupu v zmysle poukazu
a citácie z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, považuje za dôležité vyjadriť v tomto smere i myšlienkové pochody, ktoré nemožno opomenúť,
že ak by sa bez ďalšieho stotožnil s touto argumentáciou žalobcu, tak potom nie je zrejmé, z akých

dôvodov by malo vôbec „prebehnúť“ civilné konanie o nároku na náhradu škody, ktoré vzhľadom na
argumentáciu žalobcu v odvolaní by nebolo možné vyhodnoť inak, len ako nadbytočné. V tomto smere
opätovne zdôrazňuje odvolací súd závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Obdo/41/2011 zo dňa 17. mája 2012, a to „...v trestnom konaní sa výška škody
spravidla nezisťuje presne s výnimkou prípadov, keď trestný súd rozhoduje aj o nároku poškodeného

na náhradu škody podľa § 287 Trestného poriadku (pozri tiež R 47/1954, R 27/1997, R 22/1979). V
prejednávanej veci navyše trestný súd iba schvaľoval dohodu o vine a treste, pre ktoré konanie je
typicky podstatne nižší rozsah dokazovania ako pri štandardnom formalizovanom trestnom procese.“
Ak v rámci podaného odvolania žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý
bol použitý už v rozhodnutí odvolacieho súdu č.k. 14Cob/171/2012-123 zo dňa 26.4.2013, tak žiada sa

dodať na tomto mieste, že vo väzbe i na skutočnosti uvádzané v Náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. III. ÚS 507/2013, okresný súd postupoval aj v intenciách oboch Nálezov Ústavného
súdu Slovenskej republiky. Pre odstránenie akýchkoľvek pochybností vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu
odvolací súd uvádza, že vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu rozhodnutím č.k.
14Cob/171/2012-123 zo dňa 26.4.2013 ešte nebolo rozhodnuté Ústavným súdom Slovenskej republiky

rozhodnutím sp.zn. III. ÚS 507/2013 zo dňa 29. mája 2014 sa odvolací súd potom priklonil práve k
argumentácii z tohto rozhodnutia, na ktoré už poukazoval v tomto svojom rozhodnutí.

34. Pre úplnosť odvolací súd uvádza k viazanosti civilného súdu trestným rozsudkom v časti, týkajúcej
sa výšky škody teda k jej rozsahu, ktorý rozsah je nevyhnutný na konštatovanie spáchania príslušného

trestného činu, keďže je uvedená v skutkovej časti výroku právoplatného odsudzujúceho rozsudku, že
je mu zrejmé, že v súčasnosti existujú dva názorové prúdy, v zmysle ktorých sa civilné súdy podľa
judikatúry klonia k výkladovej koncepcii vyplývajúcej najmä z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky R 22/1979, v zmysle ktorého súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný v zmysle
§ 135 ods. 1 OSP, pokiaľ ide o výšku škody, nebolo by síce správne, nevziať do úvahy závery a

zistenia urobené v tomto smere v trestnom konaní, avšak v občianskom súdnom konaní musia byť podľa
potreby vykonané ďalšie dôkazy zistením skutočného stavu, a tiež z rozhodnutia R 27/1977, v zmysle
ktorého „pokiaľ je v odsudzujúcom trestnom rozsudku uvedená výška škody, ako kvalifikačný moment
(škoda veľkého rozsahu, škoda nie nepatrná, značná škoda a pod.) aj keď je vo výroku rozsudku škoda
presne vyčíslená, súdy v občianskom súdnom konaní sa touto časťou rozsudku necítia byť viazané,

túto úvahu treba považovať za správnu, pretože nie je v rozpore s požiadavkou vyjadrenou v § 135
OSP.“ Vzhľadom na uvedené závery a závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp.zn. III. ÚS 507/2013 z 29. mája 2014 sa potom odvolací súd priklonil v rámci svojho
rozhodovania vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody k judikatúre, ktorá bola vyššie citovaná(najmä rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 507/2013 z 29. mája 2014). Je síce zrejmé,
že uvedenú judikatúru R 22/1979, R 27/1977, niektoré názorové prúdy považujú za prekonanú práve
Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2011, sp.zn. I. ÚS 269/2011, v ktorom

Ústavný súd deklaroval závery, na ktoré už poukázal odvolací súd vyššie, avšak odvolací súd práve
s dôrazom na princíp právnej istoty a vývoj judikatúry (aj Ústavného súdu Slovenskej republiky) sa
priklonil k záverom vyplývajúcim z rozhodnutia sp.zn. III. ÚS 507/2013 z 29. mája 2014, tak ako to
už uviedol v tomto rozhodnutí. Z napadnutého rozhodnutia okresného súdu však vyplýva, že okresný
súd jednak vyhodnocoval skutkovo a právne predmetnú vec práve v intenciách rozhodnutia Ústavného

súdu sp.zn. III. ÚS 507/2013, avšak nedošlo ani k odklonu od rozhodnutia sp.zn. I. ÚS 269/2011 zo
dňa 23.11.2011, pretože okresný súd podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku jednak vyhodnocoval
skutočnosti vyplývajúce z trestného rozsudku, a to kvalifikačný moment, keď citoval § 125 ods. 1
Trestného zákona, konštatoval, čo sa rozumie značnou škodou, vzhľadom i na dôkaznú povinnosť, ktorú
mal žalobca a posúdením splnenia práve tejto dôkaznej povinnosti rešpektujúc však závery vyplývajúce
z rozhodnutia sp.zn. I. ÚS 269/2011 Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2011 a

potom až na základe vykonaného dokazovania zaviazal žalovaného k úhrade škody, ktorá v zmysle
§ 125 ods. 1 Trestného zákona sa rozumie značnou škodou, dosahuje najmenej stonásobok sumy
266 Eur, t.j. najmenej 26.600,- Eur a tiež poukázal na § 125 ods. 2 Trestného zákona, v zmysle
ktorého, ak tento zákon v osobitnej časti vyžaduje v základnej skutkovej podstate spôsobenie škody
ako majetkový následok trestného činu a neuvádza jej výšku, má sa za to, že musí byť spôsobená

aspoň škoda malá. Uvedeným napadnutým rozhodnutím okresného súdu podľa záverov odvolacieho
súdu bolo rešpektované základné právo žalobcu na zachovanie právnej istoty, ktorá je princípom, ktorý
musí byť v civilnom konaní garantovaný nielen žalobcovi ako poškodenému trestným činom ale aj
žalovanému ako páchateľovi trestného činu. Je zrejmé, že okresný súd v tomto smere rešpektoval
skutočnosti vyplývajúce z rozhodnutia trestného rozsudku o zistení zavineného protiprávneho konania,

škody, príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody.

35. Žalobca v odvolaní namietal aj závery okresného súdu vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na
náhradu škody cez úpravu v § 757 Obchodného zákonníka a s použitím § 135a ods. 1 veta prvá
Obchodného zákonníka, keď v odvolaní poukázal na to, že konatelia sú povinní vykonávať svoju

pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a že „Bolo teda zákonnou povinnosťou Žalovaného starať sa
o tieto motorové vozidlá s odbornou starostlivosťou, zabezpečiť ich pred prípadným odcudzením a
na výzvu našej spoločnosti ako ich vlastníka, tieto motorové vozidlá vydať. Ak tak Žalovaný neurobil
porušil tak svoju povinnosť konať v rámci výkonu svojej funkcie s odbornou starostlivosťou, čím spôsobil
škodu ako spoločnosti ABScars, s.r.o. (pôvodnému žalovanému v I. rade), v ktorej bol v tom čase

konateľom tým, že musela znášať následky porušenia zmluvných záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv
medzi našou spoločnosťou a spoločnosťou ABScars. s.r.o.“, ktorá argumentácia žalobcu, vzhľadom na
obsah spisového materiálu v relevantnom štádiu konania, je novou argumentáciou, ktorá nebola použitá
pred súdom prvého stupňa, pričom žalobca bol relevantne poučený cez úpravu v § 120 ods. 4 (č.l. 212
spisu v spojení s doručenkami na č.l. 210 spisu), napriek tomu, že žalobca bol relevantne poučený,

tak uvedená argumentácia nenašla odzrkadlenie v argumentácii v konaní pred súdom prvého stupňa.
Žalobca netvrdil ani nepreukázal v rámci podaného odvolania, že by v štádiu konania pred súdom
prvej inštancie nové skutočnosti a nové dôkazy, týkajúce sa uvedenej novej argumentácie nemohol
označiťalebopredložiťdorozhodnutiasúduprvejinštancie.Predmetnáargumentáciasapritomnetýkala
len roviny právneho posúdenia, ale aj skutkovej roviny a vzhľadom na systém neúplnej apelácie tieto

argumenty žalobcu zostali bez relevantného vplyvu na rozhodnutie v odvolacom konaní ovládanom
systémom neúplnej apelácie.

36. Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd aplikoval § 420 Občianskeho zákonníka a že mal
postupovať podľa § 757 Obchodného zákonníka, uvedenú námietku žalobcu nemohol vyhodnotiť

odvolací súd ako dôvodnú s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky Nález
Ústavného súdu SR z 23.11.2011, č.k. I. ÚS 269/2011-55 v obdobnej veci, v ktorej bol za vinného uznaný
konateľ obchodnej spoločnosti, a to z trestného činu sprenevery, ktorého sa mal dopustiť ako konateľ
spoločnosti,naktorérozhodnutiepoukazovaližalobcaazktoréhobezakýchkoľvekpochybnostívyplýva
argumentácia Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej „....Ústavný súd sa stotožňuje s

názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého podstatnou pre rozhodnutie vo veci konania o náhradu škody
bolo posúdenie otázky, v akom rozsahu boli súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci viazané
závermi rozsudku okresného súdu z 8. februára 2008, t.j. otázka aplikácie § 135 OSP v predmetnom
prípade. Vyriešenie tejto otázky malo totiž následne dopad na posúdenie existencie jednotlivýchpredpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, predovšetkým
vzniku samotnej škody, resp. spôsobenie škody.“ Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Obdo 41/2011 zo dňa 17. mája 2011, na závery ktorého poukazoval odvolací súd už i vo svojom

predchádzajúcom rozhodnutí vyplýva, že „zodpovednosť škodcu za škodu spôsobenú trestným činom
trebapotomposudzovaťvzmysle§420ods.1Občianskehozákonníka,podľaktoréhokaždýzodpovedá
za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.“ Len pre úplnosť odvolací súd poukazuje na
to, že okresný súd v napadnutom rozsudku podľa jeho odôvodnenia predsa postupoval, vzhľadom
na doplnenie argumentácie žalobcu, v štádiu po prvom rozhodnutí okresného súdu i posudzovaním

jeho nároku cez úpravu v § 135 OBZ, § 135a OBZ a nosnou skutočnosťou pre závery okresného
súdu v zamietajúcej časti napadnutého rozhodnutia okresného súdu, v zmysle ktorých pokiaľ žalobcom
uplatňovaný nárok mal predstavovať nárok voči žalovanému v rade 2/ z titulu náhrady škody, ktorú mal
žalovaný v rade 2/ spôsobiť obchodnej spoločnosti v rade 1/, tak bolo procesnou povinnosťou žalobcu
tvrdiť a preukázať všetky podmienky zodpovednosti za takto spôsobenú škodu žalovaným v rade 2/, z
ktorých by dôvodnosť žalovaného nároku vyplývala, žalobca však vo svojej doplňujúcej argumentácii

v rámci podaného odvolania poukázal na právne dôvody uplatňovaného nároku bez vymedzenia
relevantných skutkových okolností. Okresný súd tiež uzavrel, že pokiaľ žalobca uviedol, že povinnosť
konateľa nahradiť škodu sa viaže najmä na situáciu, že konateľ poskytol plnenie spoločníkom v rozpore
so zákonom alebo nadobudol majetok v rozpore s § 59a Obchodného zákonníka, tak nekonkretizoval
konanie žalovaného v rade 2/, ktoré by umožňovalo takéto skutkové tvrdenia podradiť pod hypotézu

príslušnej právnej normy, s ktorými závermi sa odvolací súd vzhľadom na ustálený skutkový a právny
stav veci okresným súdom stotožnil cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP. Vo vzťahu k tejto argumentácii
žalobcu v odvolaní v tejto časti poukazuje odvolací súd na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvého stupňa cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP.

37. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného
súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd
poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver,
ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam

žalobcu potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti

daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.

februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).

38. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia

činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý byostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.

ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

39. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval

správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

40. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci
spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací
súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného
súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu), o možnosti

vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu)
tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

41. Ak žaloba žalobcu bola rozsudkom okresného súdu v namietanej časti zamietnutá, tak toto

rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387
ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani
pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách
prvostupňového konania.

42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalovaný, ktorému
však nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že mu trovy odvolacieho konania
nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k

vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania

pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.