Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 14, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414212826
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1414212826.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: S. Č., L. J. XXXX/
XX, L., zastúpeného: Jurek, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Páričkova 15, Bratislava, proti
žalovanému: Todos Italia, s. r. o., so sídlom M. Sch. Trnavského 14, Bratislava, IČO: 35 754 869,
zastúpeného: Tomášek&Partners, s. r. o., so sídlom Rožňavská 2, Bratislava, o zaplatenie 1.542,- eur

s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 29.
septembra 2015, č. k. 22Cpr 2/2014 - 97, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v
sume 1.542,- eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 1.542,- eur od 01. 06. 2012
do zaplatenia a rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodol tak podľa § 42 ods. 1, § 54, § 38 ods. 3, § 118 ods. 1, § 129 ods. 1 Zákonníka práce,
čl. 8.8.1 a čl. 8.8.2. dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 07. 12. 2011, keď vykonaným dokazovaním
mal za preukázané, že medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom vznikol
pracovnoprávny vzťah, ktorý bol založený pracovnou zmluvou uzavretou dňa 15. 03. 2011, a to na
dobu určitú do 14. 03. 2012 s miestom výkonu práce L., Z. M., na pracovnú
pozíciu predajcu nových a ojazdených vozidiel. Strany dňa 07. 12. 2011 uzavreli k pracovnej zmluve

dodatok, účinný a platný dňom 01. 01. 2012, v ktorom v čl. 8.8.1 sa strany dohodli, že zamestnanec
po skončení pracovného pomeru nebude vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti
zamestnávateľa konkurenčný charakter a zamestnanec sa zaviazal, že túto zárobkovú činnosť nebude
vykonávať po dobu 6 mesiacov. V zmysle čl. 8.8.2. predmetného dodatku sa zamestnávateľ zaviazal, že
zamestnancovi za dobu nevykonávania tejto zárobkovej činnosti vyplatí peňažnú náhradu vo výške 50%
jeho priemernej mesačnej mzdy za každý mesiac splnenia záväzku podľa ods. 8.8.1. Peňažná náhrada
bude vyúčtovaná vo výplate za posledný mesiac trvania pracovného pomeru a splatná najneskôr do

konca nasledujúceho mesiaca. Pracovný pomer vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným pracovnou
zmluvou v znení dodatku bol ukončený dňa 14. 03. 2012 uplynutím dohodnutej doby. Na základe
vykonaného dokazovania zo strany žalobcu mal predložený originál dodatku k
pracovnej zmluve zo dňa 07. 12. 2011, podpísaný konateľom žalovaného J.. A. B. Y. a na základe
výpovedí účastníkov konania, ako aj svedka, mal za preukázané, že žalobca pracoval na stredisku
na Z. M. a všetky pracovné písomnosti z predmetu činnosti zamestnancov na tomto stredisku, ako aj

pracovné záležitosti, (pracovné zmluvy, právne veci, kúpne zmluvy) boli denne zasielané na centrálu
firmy so sídlom H.. R.. V. XX, Y. L., internou poštou (pracovníkom tohto strediska), o ktorej sa
evidencia neviedla. Zistil, že žalobca po skončení pracovného pomeru užalovaného sa zamestnal až 01. 06. 2012 v spoločnosti A., kde pracoval ako administrátor, a to do
31. 05. 2014. Z výpovede svedkyne C. Š. (J.) vyplýva, že dodatky s časťou o zákaze konkurencie boli
vypracované pre predajcov vozidiel a servisných technikov, okrem žalobcu predložený dodatok

nepodpísal J.Á. P. a pán D., ktorí sú v súčasnosti u žalovaného stále zamestnaní. Obranu žalovaného
a výpoveď svedkyne Š.Y., že všetky nepodpísané dodatky k pracovným zmluvám pracovníkov, ktorých
predmetom bolo dojednanie konkurenčnej doložky, boli síce riaditeľom podpísané a následne
boli skartované, a preto ich nemôže žalovaný súdu predložiť, posúdil ako účelové konanie žalovaného,
ktorým zmaril listinné dôkazy. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dodatok zo dňa 07. 12.

2011 k pracovnej zmluve zo dňa 15. 03. 2011 bol v zmysle § 54 Zákonníka práce vyhotovený
v písomnej forme a na znak dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom vlastnoručne podpísaný
štatutárnym zástupcom zamestnávateľa a zamestnancom, a preto žalobe vyhovel, pričom pri určení
peňažnej náhrady vychádzal z predložených výplatných pások, ktorými mal preukázané, že priemerný
mesačný zárobok žalobcu predstavoval sumu 519,20 eur. Keďže žalovaný nezaplatil žalobcovi peňažnú
náhradu v dohodnutej lehote splatnosti, priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z

omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z. vo výške 9% ročne z priznanej istiny od 01. 06. 2012 do zaplatenia. Podľa § 151 ods. 3
O. s. p. rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť a priznať mu

náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, alternatívne žiadal rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žiadal priznať aj náhradu trov odvolacieho konania. Namietal,
že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu,
že dodatok bol medzi stranami uzavretý, keď za dôkaz o jeho uzavretí považoval
výlučne písomné vyhotovenie dodatku podpísané oboma stranami. Uviedol, že medzi stranami nebola

sporná skutočnosť, že dodatok nebol uzavretý medzi prítomnými a vzhľadom na to žalovaný znáša
dôkazné bremeno ohľadne jeho tvrdenia, že dodatok bol uzavretý dištančne. Uviedol, že nemožno od
žalovaného spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Je
preto povinnosťou žalobcu preukázať, že dodatok podpísaný z jeho strany bol doručený do dispozičnej
sféry žalovaného. Žalovaný na preukázanie tvrdenia, že mu dodatok nebol zo strany žalobcu doručený,

vykonalvšetko,čood nehomožnospravodlivopožadovať,keďpredložilosobnýspisžalobcu a
navrhol vykonať výsluch svedkyne C. Š., ako osoby zodpovednej za vedenie personalistiky žalovaného,
a ani po jej výsluchu sa nepodarilo preukázať, že mu dodatok bol doručený, keď svedkyňa opakovane
uviedla, že sa tak nestalo. Poukázal na to, že dodatok sa v osobnom spise žalobcu nenachádzal.
Žalobca na pojednávaní dňa 24. 06. 2015 výslovne uviedol, že nevie doručenie dodatku žalovanému

preukázať, nedoručoval ho osobne ale prostredníctvom tretej osoby, ktorú nevedel identifikovať menom
ani pracovným zaradením, nespomínal si presne ani na to, či obálka s dodatkom obsahovala údaj o
jej adresátovi. Žalobca teda v konaní nepreukázal, že doručil dodatok do dispozičnej sféry žalovaného.
Ďalejuviedol,žedňa07.12.2011predložilžalobcovidodatokpodpísanývtedajšímštatutárnymorgánom
žalovaného, čo možno v zmysle § 43a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka považovať za doručenie

návrhu na uzavretie zmluvy. Keďže žalobca do dnešného dňa nedoručil prijatie návrhu (čiže dodatok
podpísaný z jeho strany) do dispozičnej sféry žalovaného, prijatie návrhu v zmysle § 43c ods. 2
Občianskeho zákonníka nikdy nenadobudlo účinnosť, a preto v zmysle § 44 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nedošlo k uzatvoreniu dodatku, pričom návrh na uzavretie v zmysle § 43b ods. 1 písm. b/
Občianskeho zákonníka zanikol. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď na zistený

skutkový stav neaplikoval ustanovenie § 43c ods. 2 a § 43b ods. písm. b/ Občianskeho zákonníka. S
poukazom na ustálenú súdnu prax namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku, pričom poukázal
na to, že v odôvodnení súd prvého stupňa konštatoval, že medzi účastníkmi nebola sporná skutočnosť,
že došlo k uzavretiu dodatku a vzniku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy a vôbec
sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného o neunesení dôkazného bremena žalobcom ohľadne

doručenia dodatku do dispozičnej sféry žalovaného napriek tomu, že žalovaný tieto námietky uplatňoval
v priebehu celého konania. Konštatovanie, ktorým súd prvej inštancie označil jeho argumentáciu za
účelovú, pričom odkázal na tvrdenie svedkyne C. Š. o skartovaní dodatkov k pracovným zmluvám iných
zamestnancov, ktorí ho taktiež odmietli podpísať, považuje vzhľadom na závery o neuzavretí dodatku za
irelevantné. Namietal, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na

spravodlivé súdne konanie, prípadne ide o inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia. Podľa jeho názoruje špekulatívna a účelová argumentácia žalovaného, uvedená v jeho odvolaní, že ak dodatok nebol
podpísaný medzi prítomnými, bolo jeho povinnosťou preukázať doručenie tohto dodatku žalovanému.
Namietal, že ak by bola uvedená argumentácia spôsobilá založiť "neexistenciu daného nároku", práve

uvedenými jednostrannými tvrdeniami by bolo možné "spochybniť" akýkoľvek právny úkon, čo by malo
za následok neexistenciu právnej istoty. V konaní podľa jeho názoru bolo preukázané, že predmetný
právny úkon bol uzatvorený a zavŕšený tak, ako to vyžaduje zákon.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu namietal, že jeho argumentácia vychádza výlučne
z úpravy obsiahnutej v § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka, obsahujúcej úpravu mechanizmu vzniku

zmlúv a namietal, že použitie argumentácie žalobcu by spôsobilo ohrozenie princípu právnej istoty,
pretože by to znamenalo, že pri zmluvách uzatváraných na diaľku by bola zmluva uzatvorená aj vtedy,
ak by si jedna zmluvná strana (oblát) uschovala návrh zmluvy podpísaný druhou stranou (oferentom) a
nikdy by nedala oferentovi vedieť, či návrh prijíma (nedoručí ho oferentovi späť).
5. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojich tvrdeniach, že k uzatvoreniu
predmetného dodatku došlo, a to spôsobom, ktorý bol v konaní preukázaný a že argumentácia

žalovaného je špekulatívna a účelová.
6. Odvolacísúd;spoukazomna§470ods.1,2 zákonač.160/2015Z.z.,Civilnýsporovýporiadok(ďalej
len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích
dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom

tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vecne správny.
7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom
na zistenie skutočností potrebných pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia peňažnej náhrady vo výške 50% jeho priemernej mesačnej mzdy za každý

mesiac nevykonávania konkurenčnej zárobkovej činnosti v zmysle dodatku k pracovnej zmluve v sume
1.542,- eur s príslušenstvom, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uviedol žalovaný
na svoju obranu, zhodnotením výsledkov dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a vec
posúdil správne aj po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia
Zákonníka práce a dospel k správnemu záveru, že medzi stranami bol dňa 07. 12. 2011 uzavretý

k pracovnej zmluve dodatok, v zmysle ktorého žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie náhrady za
nevykonávanie zárobkovej činnosti, ktorá má k predmetu činnosti žalovaného konkurenčný charakter
po dobu 6 mesiacov, v žalovanej sume. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie aj dostatočne odôvodnil
v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., resp. § 220 ods. 2 CSP, keď s poukazom na zodpovedajúcu
právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie po stránke

skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých záverov. Proti týmto záverom súdu
prvej inštancie mohol žalovaný náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti
bolo zachované jeho základné právo na spravodlivý súdny proces a nebola mu odňatá možnosť konať
pred súdom. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne

neodôvodnené, keď z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie na základe námietok
žalovaného, uvedených v jeho vyjadrení, týkajúcich sa preukázania doručenia podpísaného dodatku
žalobcom do dispozičnej sféry žalovaného, sa s poukazom na ust. § 38 ods. 3 Zákonníka práce
zaoberal aj otázkou doručenia predmetného dodatku podpísaného žalobcom žalovanému, keď na tieto
okolnosti vypočul žalobcu a aj svedkyňu C. Š., konkrétne na okolnosti štandardného doručovania

pracovnoprávnych dokumentov internou poštou. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces
nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam
strán. S ohľadom na uvedené žalovaným uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo
porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť.
8. V prejednávanej veci medzi stranami nebola sporná existencia pracovnoprávneho vzťahu medzi

žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, založeného pracovnou zmluvou
uzavretou dňa 15. 03. 2011 na dobu určitú do 14. 03. 2012 s miestom výkonu práce L., Z. M., kde žalobca
pracoval na pracovnej pozícii predajcu nových a ojazdených vozidiel, a taktiež nebol medzi stranami
sporný obsah dodatku zo dňa 07. 12. 2011 k pracovnej zmluve, na základe ktorého sa žalobca domáhal
zaplatenia peňažnej náhrady za nevykonávanie konkurenčnej zárobkovej činnosti.

9. Spornou v konaní zostala skutočnosť, či predmetný dodatok, upravujúci nárok žalobcu na zaplatenie
peňažnej náhrady za nevykonávanie konkurenčnej činnosti, bol medzi stranami uzavretý, keď žalovaný
namietal, že žalobcom predložený originál dodatku zo dňa 07. 12. 2011 k pracovnej zmluve, podpísanýkonateľom žalovaného J.. A. B. Y. a žalobcom ako zamestnancom, mu nebol po podpise žalobcom
doručený do jeho dispozičnej sféry a nenachádza sa ani v osobnom spise žalobcu.
10. Doručovanie písomností zamestnanca týkajúcich sa vzniku zmeny a zániku pracovného pomeru

alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej
zmluvy upravuje ust. § 38 ods. 3 Zákonníka práce tak, že tieto písomnosti doručuje zamestnanec na
pracovisku alebo ako doporučenú zásielku. Z ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce vyplýva, že povinnosť
zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo ju pošta
vrátila zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo

opomenutím zamestnávateľa, pričom účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnávateľ prijatie
písomnosti odmietne.
11. Z citovaných ustanovení vyplýva, že žalobca bol oprávnený doručovať predmetný dodatok k
pracovnej zmluve žalovanému na pracovisku, za ktoré treba považovať určitý priestor, v ktorom
má zamestnanec vykonávať prácu v rámci miesta výkonu práce dohodnutého v pracovnej zmluve.
Miestom výkonu práce žalobcu, v rámci ktorého sa nachádzalo jeho pracovisko, bola Z. M. L., pričom

aj z výpovede žalobcu a výpovede svedkyne C. Š. vyplynulo, že na stredisku na
Z. M. Y. L. bol vytvorený priečinok pre ukladanie pracovnoprávnych a iných
písomností, doručovaných zamestnancami žalovaného pracujúcimi na tomto stredisku žalovanému,
ktorébolináslednedoručovanéinternoupoštounacentrálužalovanéhoatakétodoručovaniepísomností
zamestnancov pracujúcich na tomto stredisku zamestnávateľovi bolo bežnou praxou, pričom žiadna

evidencia o tejto pošte sa neviedla, čo potvrdila aj svedkyňa C. Š..
12. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade za doručenie
pracovnoprávnych písomnosti zamestnancami žalovaného, pracujúcimi na stredisku Z. M. Y. L., do
dispozičnejsféryžalovaného(§45ods.1Obč.zák.)nemožnopovažovať ichdoručenienacentrálu,resp.
sídlo žalovaného na ul. H.. R.. V. XX Y. L., ale za dispozičnú sféru žalovaného treba v danom prípade

považovať vytvorený priečinok so zakladačom na dokumenty, nachádzajúci sa na pracovisku žalobcu,
ktorýbolvýlučneurčenýnaodovzdávaniepracovnoprávnychainýchlistínzamestnancov,pracujúcichna
stredisku na Lamačskej ceste, doručovaných týmito zamestnancami žalovanému ako zamestnávateľovi
bežne a štandardne bez potvrdzovania ich prevzatia žalovaným. Výpoveďou žalobcu, v ktorej uviedol,
že po návrate z obeda mal na svojom stole predložený predmetný dodatok k pracovnej zmluve v dvoch

vyhotoveniach, zktorýchjedenpodpísal,daldointernejpošty,toznamenádopriestoruurčeného
na ukladanie listín doručovaných zamestnancami žalovanému, v spojení s výpoveďou svedkyne C.
Š., že išlo o bežný spôsob doručovania písomností zamestnancami zamestnávateľovi bez vedenia
akejkoľvek evidencie prijatej internej pošty, bolo dostatočným spôsobom preukázané, že predmetný
dodatok k pracovnej zmluve, ktorý bol žalobcovi predložený na podpis, žalobca podpísal a podpísaný

doručil do dispozičnej sféry žalovaného na pracovisku v súlade s ust. § 38 ods. 3 Zákonníka práce.
Od žalobcu nemožno spravodlivo požadovať, aby v spore iným spôsobom ako len svojou výpoveďou
preukazoval odovzdanie písomnosti (dodatku) žalovanému uložením na miesto žalovaným určené na
pracovisku žalobcu, z ktorého miesta sa pošta (z tohto pracoviska) odnášala zamestnancami tohto
pracoviska (strediska) do centrály; a to aj za stavu, keď sám žalovaný doručil žalobcovi dodatok na

podpis bez dokladu o jeho prevzatí žalobcom - ponechaním na jeho pracovnom stole, kde si ho žalobca
našiel. Za tejto dôkaznej situácie bolo potom dôkaznou povinnosťou žalovaného vyvrátiť tú skutočnosť,
že zo strany žalobcu došlo k odovzdanie podpísaného dodatku na vyhradené miesto preukázaním, že
má k dispozícii taký dodatok, ktorý nebol žalobcom podpísaný.
13. S poukazom na uvedené nedôvodne žalovaný vo svojom odvolaní namietal nesprávne právne

posúdenie veci súdom prvej inštancie z dôvodu, že neaplikoval na daný prípad ust. § 43c ods. 2 a §
43b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých podľa jeho názoru došlo k zániku jeho
návrhu na uzavretie predmetného dodatku, keď v konaní bola preukázaná nielen existencia
písomne vyhotoveného dodatku k pracovnej zmluve podpísaného štatutárnym zástupcom žalovaného
a žalobcom, ale aj doručenie dodatku podpísaného žalobcom do dispozičnej sféry žalovaného a tým aj

prijatie tohto návrhu dodatku žalobcom.
14. Nedôvodne žalovaný namieta aj skutočnosť, že vykonal všetko, čo možno od neho spravodlivo
požadovať za účelom preukázania, že dodatok mu nebol zo strany žalobcu doručený, a to tým že
predložil súdu osobný spis žalobcu a navrhol výsluch svedkyne C. Š.. Výpoveďou svedkyne C. Š.,
a tiež predložením osobného spisu žalobcu, v ktorom sa predmetný dodatok, či už podpísaný alebo

nepodpísaný žalobcom, nenachádza, nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že žalobcom podpísaný
dodatok mu nebol doručený do jeho dispozičnej sféry a nebolo preukázané ani jeho tvrdenie, že
aj dodatky iných zamestnancov, ktorí ich neuzavreli, boli vopred podpísané štatutárnym zástupcom
žalovaného, keď ani tieto dodatky iných zamestnancov, ktorí ich neuzavreli, sa podľa tvrdeniažalovaného nenachádzajú v ich osobnom spise, a to údajne z dôvodu, že boli skartované, ktorým
konaním aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný zmaril listiny, ktoré mohli byť v konaní
predložené ako dôkazy, na ktorú skutočnosť správne poukázal aj súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia.
15. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa §
396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech v

celom rozsahu, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu,
ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatňovaním nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§

421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa,aleboakjedovolateľvsporoch sochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).