Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 7, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/228/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116206875
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8116206875.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: W. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., B.
R. XX, zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom vo Svidníku, ul. Sovietskych hrdinov 163/66,
proti žalovanému: Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31340890,
zastúpený: AK Antol, s.r.o., so sídlom Kupeckého 2542/72, Pezinok, o určenie, že úver je bezúročný
a bez poplatkov a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 11C/115/2016-63 zo dňa 29.06.2016 takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania zamieta.

Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o
výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol. Určil, že úver
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX z 24.07.2015 je bezúročný a bez poplatkov. Tiež
určil, že zmluvné podmienky uvedené v článku VIII. Záverečných ustanovení obchodných podmienok

pre spotrebiteľské úvery účinných od 13.06.2015 tvoriacich prílohu k zmluve o spotrebiteľskom úvere
č. XXXXXXXXXX z 24.07.2015 v znení: „bod 8.1: Dlžník a spoludlžník sa zaväzuje, že bez zbytočného
odkladu oznámi banke akékoľvek zmeny, ktoré boli rozhodné pre poskytnutie úveru vrátane informácií,
ktoré môžu mať negatívny vplyv na schopnosť dlžníka a/alebo spoludlžníka splácať záväzok vyplývajúci
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.“
„Bod8.4:Dlžníkaspoludlžníkjepovinnýoznámiťbankevšetkyokolnosti,ktorémôžunegatívneovplyvniť
jeho schopnosť plniť záväzky zo zmluvy o úvere, najmä to, že bolo začaté súdne rozhodcovské,

konkurzné, exekučné alebo iné konanie týkajúce sa jeho majetku. Dlžník a spoludlžník zodpovedá za
škodu, ktorá vznikne v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti“ sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami.
Otrováchkonaniarozhodoltak,žežalovanýjepovinnýnahradiťžalobcovitrovykonaniavovýške515,38
eur, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia, a to na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.“

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom

úvere - dobrá pôžička č. XXXXXXXXXX z 24.07.2015 je bezúročná, bez poplatkov. Žalobca sa domáhal
aj vyslovenia neprijateľnosti zmluvných podmienok uvedených v článku VIII. Záverečných ustanovení
obchodných podmienok pre spotrebiteľské úvery účinných od 13.06.2015, a to v bodoch 8.1 a 8.4 v
citovanom znení. Žalovaný so žalobou nesúhlasil.3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 80 písm. c) O.s.p., § 52 ods. 1, 3,
4, § 53 ods. 1 až 3, 5 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2, § 9, § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch, ako aj § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa s poukazom
na § 153 ods. 4 O.s.p. zistil, že účastníci uzavreli dňa 24.07.2015 písomnú zmluvu o spotrebiteľskom
úvere - dobrá pôžička pod č. XXXXXXXXXX. Touto zmluvou žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi
ako dlžníkovi úver vo výške 2.000 eur, ktorý sa žalobca zaviazal uhradiť 60 mesačnými splátkami po
55,30 eur. Táto splátka pozostáva zo sumy 52 eur predstavujúcej úroky a istinu úveru a sumy 3,30

eur ako náklady spojené s poistením schopnosti splácať úver. V zmluve bola dohodnutá ročná úroková
sadzba 18,90 %, uvedené je RPMN vo výške 20,70 %, priemerná hodnota RPMN 13,83%. Odplata za
poskytnutie úveru je uvedená vo výške 20,88 % a najvyššia prípustná výška odplaty 27,66%. Celková
čiastka úveru predstavovala 3.091,17 eur. Stanovený je aj dátum prvej splátky 20.08.2015 a konečná
splatnosť úveru dňa 20.07.2020. V bode 3 zmluvy sú konkretizované jednotlivé poplatky a z bodu 4.6
vyplýva, že právne vzťahy neupravené zmluvou sa riadia Obchodnými podmienkami a Všeobecnými

obchodnými podmienkami, ktoré tvora neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere.

4. K aplikácii ust. § 80 písm. c) O.s.p. uviedol, že v predmetnom prípade majú účastníci rôzne predstavy
o výške pohľadávky z úverovej zmluvy. Žalobca úver ešte nesplatil a preto má naliehavý právny záujem
na určenie skutočnosti, ktorá má význam na ustálenie skutočnej výšky dlhu, aby sa predišlo ďalšiemu

sporuovydaniebezdôvodnéhoobohateniazostranyžalovaného,akbyžalobcaplnilsícepodľaúverovej
zmluvy, ale bez právneho dôvodu. Žalobca má preto naliehavý právny záujem na určenie, že úver je
bezúročný a bez poplatkov.

5. Pri posúdení náležitosti predmetnej úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. sa však

súd prvej inštancie nestotožnil s názorom žalobcu o nutnosti rozlíšenia splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, keďže z formulácie daného zákonného ustanovenia nevyplýva nutnosť rozlíšenia splátky a
napokon tento názor si osvojila aj Slovenská republika, Európska komisia a najnovšie aj Generálna
advokátkaEleanorSharpstonvosvojomnávrhuzodňa09.06.2016vužspomínanomkonanínaSúdnom
dvore EÚ C - 42/15. Napriek záveru o tom, že v predmetnej zmluve bola zachovaná jej povinná

náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. l) cit. zákona súd dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru a to pre nesplnenie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona a to neuvedením
predpokladov použitých na výpočet RPMN. Údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len
„RPMN“) je jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré
musí spotrebiteľ za úver uhradiť a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti, či nevýhodnosti

úveru. Zákonodarca v záujme poskytnutia ochrany slabšej zmluvnej strany v spotrebiteľskom právnom
vzťahu, teda spotrebiteľovi, stanovil prísne obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré
sprísnil aj tým, že pri údaji o RPMN sa podľa vyššie citovanej právnej úpravy musia uviesť všetky
predpoklady použité na jeho výpočet. Je pritom nepochybné, že v zmluve spomínaný údaj chýba,
napriek tomu, že je uvedená hodnota RPMN, čo však v zmysle citovaného zákonného ustanovenia

nepostačuje. Žalovaný síce žiadal o odročenie pojednávania tvrdiac, že tieto predpoklady by mali byť
uvedené vo VOP žalovaného, súd však tomuto návrhu nevyhovel. V spotrebiteľských veciach totiž
súd ex offo skúma, či zmluva o spotrebiteľskom úvere má všetky povinné náležitosti, ktorých absencia
spôsobuje záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Takýto postup súdu vyplýva z ustanovenia §
5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa citovaného ustanovenia orgán rozhodujúci o

nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Bolo na žalovanom, aby preukázal,
že zmluva obsahuje všetky povinné náležitosti bez ohľadu na to, na ktoré žalobca v žalobe poukázal.

Navyše zákonodarca jasne uviedol, že predpoklady použité na výpočet RPMN musia byť uvedené v
zmluve a teda nepostačuje, ak sú uvedené len vo VOP, iba ak by v zmluve bol odkaz na konkrétne
ustanovenie VOP, v ktorom tieto predpoklady by boli uvedené (vyplýva to zo spomínaného návrhu
generálnej advokátky vo veci C - 42/15). V tomto prípade však v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie
je žiadny odkaz ohľadom predpokladov na výpočet RPMN na VOP a preto aj keby tieto predpoklady

boli uvedené vo VOP, súd by musel aj tak dospieť k záveru o absencii danej náležitosti zmluvy. Súd sa
nestotožňuje ani s názorom o prekvapivom rozhodnutí súdu, čo uviedol právny zástupca žalovaného
na pojednávaní, za prekvapivý súd považuje skôr tento názor žalovaného jednak vzhľadom na už
spomínané ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. a predovšetkým preto, že súd vyzval právnehozástupcu žalovaného práve na preukázanie spomínanej náležitosti zmluvy a preto názor o prekvapivom
súdnom rozhodnutí nemôže obstáť.

6. Vo vzťahu k nároku na vyslovenie neprijateľných zmluvných podmienok súd prvej inštancie uviedol,
že pri tomto druhu žalôb sa nevyžaduje preukazovanie naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm.
c) O.s.p., nakoľko oprávnenie na podanie takejto žaloby je dané priamo zákonom, a to § 3 ods. 3 zákona
č. 250/2007 Z.z.

7. Súd prvej inštancie poukazujúc na ust. § 153 ods. 4 O.s.p. skonštatoval, že v danom prípade
napadnuté zmluvné podmienky jednoznačne nie sú vylúčené zo súdneho prieskumu v zmysle § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka, nepredstavujú ani hlavný predmet zmluvy a ani netýkajú sa primeranosti
ceny. Keďže sú súčasťou obchodných podmienok žalovaného, ktoré sú vopred stanovené, rozhodne
nie sú individuálne vyjednané medzi účastníkmi. Úspešnosť žaloby tak závisela na posúdení toho, či
v nich ide o hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Sporné

zmluvné podmienky podľa súdu nie sú formulované určito a zrozumiteľne, ostáva totiž len na posúdení
banky, ktoré zmeny ovplyvňujúce bonitu žalobcu považuje za relevantné, ktoré by mal žalobca oznámiť.
Navyše samotný vznik nejakej skutočnosti ohrozujúcej pohľadávku banky neznamená, že žalobca by sa
nedokázal s ňou vyporiadať. Zanedbateľné nie je ani to, že súd postráda praktický význam splnenia tejto
povinnosti, ktorá nemôže ovplyvniť už daný záväzok žalobcu vyplývajúci zo zmluvy. Nemožno súhlasiť

s tým, že by sporné zmluvné podmienky boli v súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách, lebo
uvedený zákon vo vzťahu k fyzickej osobe, čo nepochybne je aj spotrebiteľ, žiadne podobné povinnosti
neukladá. Preverovanie bonity spotrebiteľa sa vyžaduje pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
čo upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v § 7 ods. 1 alebo § 11 ods. 2. Nemá teda
žiadne právne a ani faktické opodstatnenie preskúmavať bonitu spotrebiteľa po uzavretí úverovej zmluvy

a ponechať aktivitu na spotrebiteľa a ešte s neurčitými podmienkami, keď nie je konkretizované, čo
spotrebiteľ by mal hlásiť. Problém je teda v tom, že napadnuté zmluvné podmienky upravujú povinnosť
pre spotrebiteľa nie dostatočne určito, čo by znamenalo, že bolo by len na posúdení banky, čo podľa
jej názoru mal jej spotrebiteľ nahlásiť. Argumentácia, že záujmom banky pri dodržaní týchto zmluvných
podmienok je pomôcť klientovi a v prípade jeho finančných problémov dohodnúť si iný splátkový

kalendár, je pochybná. Z obsahu týchto zmluvných ustanovení jasne vyplýva, že ich účelom nie je pomoc
klientovi, ale práve opačne zdôrazňuje jeho záväzok na náhradu škody v prípade ich porušenia. Tieto
ustanovenia teda slúžia výlučne záujmom banky. Právny zástupca žalovaného praktický vyznám daných
zmluvných podmienok vysvetlil aj tým, že ak by klient oznámil súdne a exekučné konanie, mohla by
banka svoju pohľadávku prihlásiť do dražby. V tomto prípade však súd nevidí dôvod pre oznámenie

súdnych, či iných konaní, pretože tie nemajú súvislosť s tým, či banka prihlási svoju pohľadávku do
dražby a ak len to malo byť účelom zmluvných podmienok, žalovaný ich mal naformulovať inak. Súd
prvej inštancie sa preto stotožnil s názorom žalobcu o tom, že tieto zmluvné podmienky predstavujú
hrubý nepomer v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa a preto
žalobe vyhovel aj v tejto časti. Žiadosti žalovaného na prerušenie konania vzhľadom na vyššie vyslovený

názor nevyhovel.

8. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu
trov právneho zastúpenia. Takto priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 515,38 eur v zmysle § 10
ods. 1, 2, § 13a ods. 1 písm. a), c) a d) v spojení s § 11 ods. 1, § 13 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom

od 01.07.2013. Pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určuje z
tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotu zvyšuje o 1/3 základnej sadzby tarifnej odmeny patriacej v
ostatných spojených veciach (§ 13 ods. 3 citovanej vyhlášky). V danom prípade bola základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vypočítaná z tarifnej odmeny vo veci s najvyššou hodnou,
t.j. vo výške 66 eur ( v roku 2016), zvýšenej o 1/3 základnej sadzby tarifnej odmeny v druhej veci o sumu

22 eur, t.j. 1/3 zo 66 eur. Takto bola priznaná odmena vo výške 352 eur za štyri úkony právnej služby,
a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, napísanie žaloby, vyjadrenie zo dňa 13.06.2016 a účasť na
pojednávaní dňa 29.06.2016, t.j. 4 x 88 eur. Bol pripočítaný aj režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky
vo výške 34,32 eur, t.j. 4 x 8,58 eur za rok 2016. V zmysle § 15, § 16 a § 17 citovanej vyhlášky a
vyhl. č. 283/2002 Z.z. bola priznaná aj náhrada cestovných výdavkov za cestu osobným motorovým

vozidlom značky A. na pojednávanie dňa 29.06.2016, na trase O. - M. - O., pri vzdialenosti XXX km
( 2 x XX km), pri priemernej spotrebe 6,27 l / 100 km, cene PHM vo výške 1,089 eur / l. Keďže bola
na cestovnom uplatnená iba suma 14,56 eur, bola táto priznaná. Náhrada za stratu času, stráveného
cestou na uvedené pojednávanie bola priznaná za štyri začaté polhodiny á 14,30 eur vo výške 57,20eur, z čoho bolo uplatnené iba 28,60 eur, a preto aj priznané v tejto sume. Bola priznaná aj 20 % DPH
vo výške 85,90 eur (zo sumy 429,48 eur, teda 352,00 eur + 34,32 eur + 14,56 eur + 28,60 eur). Takto
priznanú náhradu trov bolo uložené zaplatiť advokátovi žalobcu v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p.

9. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, a to okrem výroku
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e),
f), g) a h) C.s.p. Uviedol, že dňa 24.07.2015 so žalobcom uzavrel Zmluvu o spotrebiteľskom úvere -
dobrá pôžička č. č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 2.000 eur.

Tento sa zaviazal splatiť v 60 mesačných splátkach vo výške po 55,30 eur s 18,90 % ročným úrokom,
RPMN 20,70 % p.a., s priemernou RPMN na trhu 13,83 % p.a. s výškou celkového poskytnutia úveru
aj s dátumom prvej a konečnej splátky. Žalobca mal vedomosť o podmienkach poskytnutia úveru, s
ktorými sa pred uzatvoreným zmluvy oboznámil. Žalobca do podania žaloby nič neuhradil, čo považuje
za účelové s cieľom vyhnúť sa splneniu záväzku, čo mu súd poskytol ochranu. Žalobca sa pritom dostal
do omeškania nezaplatením hneď prvej splátky a na úhradu svojho dlhu nič neuhradil. Podľa žalovaného

všetky podmienky potrebné na výpočet RPMN sa nachádzajú v Zmluve o úvere. V Zmluve o úvere
zo dňa 24.07.2015 je uvedená hodnota čerpaných prostriedkov vo výške 2.000 eur, je uvedený počet
mesačnýchsplátok60svýškoumesačnejúhrady55,30eur,akoajdátumprvejsplátkyadátumkonečnej
splatnosti úveru. Výška odplaty za poskytnutý úver predstavovala 20,88 %, pritom najvyššia prípustná
výška bola 27,66 %, čo predstavuje dvojnásobok priemernej RPMN. Poplatky v súvislosti s poskytnutým

úverombyboliúčtovanéibavprípade,akbysažalobcadostaldoomeškaniasosplácanímzáväzku,inak
bola zmluva bezplatná. Celková suma úveru podľa Zmluvy o úvere bola vo výške 3.091,17 eur. Žalovaný
teda uviedol v Zmluve o úvere všetky podmienky požadujúce na výpočet RPMN. Podľa žalovaného súd
prvej inštancie vychádzal z nesprávnych skutkových zistení, lebo Zmluva o úvere bola uzatvorená v
súlade so ZOSÚ a obsahuje všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) uvedeného zákona. Žalovaný

preto považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za prekvapivé.

10.Vďalšomodvolateľvyslovilsvojnesúhlassvýrokomsúduprvejinštancie,ktorýmvyslovilneprijateľné
zmluvné podmienky v bodoch 8.1 a 8.4, ktorými podľa žalovaného nedochádza k znevýhodneniu
žalobcu. Poukazujúc na § 27 ods. 10 a § 93a zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách tvrdil, že zmluvné

ustanovenia bodu 8.1 a 8.4 obchodných podmienok reflektuje na požiadavku uvedenú v zákonných
ustanovení o povinnosti odbornej starostlivosti, ako aj o povinnosti permanentného posudzovania
ekonomickej situácie klienta, čo nie je možné zabezpečiť bez aktivity dlžníka a je jedinou možnosťou ako
naplniť zákonné požiadavky pri zaviazaní na takúto aktivitu aj dlžníka. Preto uvedené ustanovenia nie
sú neprimeraným a svojvoľným rozhodnutím banky viazať spotrebiteľa „znevýhodňujúcimi“ zmluvnými

podmienkami, ale ide o plnenie zákonných požiadaviek. Takto formulované zmluvné podmienky preto
nemôžu byť neprijateľnými podmienkami v zmysle predpisov na ochranu spotrebiteľa. Aj príslušné
ustanovenia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 208/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere pripúšťajú, aby veriteľ kontroloval bonitu spotrebiteľov nielen pred uzatvorením
zmluvy o úvere, ale aj počas trvania tohto vzťahu. Podľa článku 26 uvedenej smernice veritelia by

mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať
možnosť využiť informáciu, ktorú im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere,
ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať
svoje zmluvné povinnosti. Zmyslom a účelom Smernice bolo poskytnúť spotrebiteľovi širší rozsah
práv pri zabezpečení jeho ochrany pred „silnejšou stranou“, ale i zadefinovať oprávnenia dodávateľa,

aby nebol znevýhodnenou stranou. Takýmto oprávnením dodávateľa je aj možnosť využiť informácie
poskytnuté spotrebiteľom na zabezpečenie svojej podnikateľskej činnosti, ak sa zhorší, resp. znemožní
uspokojenie jeho pohľadávky. Aj pri takto zvolenej forme implementácii je potrebné vykladať znenie
slovenských právnych predpisov v zmysle smernice, ktorá možnosť dodávateľa požadovať informácie
od spotrebiteľa o svojej bonite upravuje ako zásadu v článku 26 Smernice. Preto od žalovaného

vyžiadať si všetky podklady týkajúce sa „schopnosti klienta splniť si záväzky z obchodu“ alebo „možnosť
využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale
aj počas dlhodobého obchodného vzťahu“ je v súlade s povinnosťou banky, vyplývajúcej z Opatrenia
NB Slovenska z 31.08.2010 aj zákona o bankách č. 483/01 Z.z. Preto úpravu v bode 8.1 a 8.4
článku VIII. Obchodných podmienok nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku

spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Tvrdil tiež, že uvedené
podmienky neobsahujú žiadnu osobitnú sankciu okrem zodpovednosti za škodu v zmysle Občianskeho
zákonníka. Uvedené totiž vychádza zo znenia právneho predpisu a nie je vynucovaná znením bodov
8.1 a 8.4 Obchodných podmienok. Je preto nesprávne, keď súd prvej inštancie povinnosti vyplývajúcez právneho predpisu hodnotí ako neprijateľné zmluvné podmienky. Pri logike prvoinštančného súdu
by akékoľvek povinnosti určené veriteľom na svoju „ochranu“ boli vyhlásené za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Vyslovil svoj nesúhlas s tvrdením, že žalovaný nemá opodstatnenie preskúmavať bonitu

spotrebiteľa po uzatvorení úverovej zmluvy, lebo táto povinnosť je požadovaná právnym predpisom
a môže ju poskytnúť iba sám dlžník. Iné subjekty nastupujú v štádiu, keď je ohrozená samotná
vymáhateľnosť nároku. Prvoinštančný súd naviac nekonkretizuje, v čom spočíva „hrubý nepomer“ v
právach a povinnostiach účastníkov v neprospech žalobcu, iba to konštatuje. Keďže to nevysvetľuje, je
rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

11. Navrhol preto zmeniť rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému
náhradu trov konania alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Zároveň žiadal, aby Krajský súd v Prešove položil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu
otázku ohľadom výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o

zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, úvodné ustanovenie č.
26, v zmysle ktorého sa odvoláva na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), „veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého

obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti." Navrhol
takéto znenie prejudiciálnej otázky:

„Má sa článok 26 SMERNICI: EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2008/48/ES z 23. apríla 2008

o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, podľa ktorého by
mali dodávatelia mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy
príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu, vykladať tak, že dodávateľ
nemá možnosť požadovať a využiť informácie potrebné na posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa po
uzatvorení zmluvného vzťahu so spotrebiteľom?“

„Má sa článok 26 SMERNICE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS podľa ktorého by orgány
členských štátov tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia, vykladať tak, že sú tieto
orgány povinné poskytnúť pokyny a usmernenia, ktoré určia formu a znenie zmluvných podmienok, ktoré

budú mohli dodávatelia začleniť do zmluvných dokumentov a ktoré ich budú oprávňovať na požadovanie
informácii potrebných na posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa po uzatvorení zmluvného vzťahu so
spotrebiteľom?“

VsúvislostisvyššieuvedenýmiskutočnosťamižalovanýnavrholKrajskémusúduvPrešove,abyprerušil

konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p.

13. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

14. Odvolací súd pre zrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu najskôr musí konštatovať, že pokiaľ

súd prvej inštancie (okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
( zák. č. 99/1963 Z.z. v znení zmien a doplnkov účinného do 30.06.2016), tak odvolací súd musel
postupovať a vec posudzovať už podľa nového civilného procesného kódexu, a to zákona č. 160/2015
Z.z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016, pričom
aplikovalustanovenia§470ods.1CSP,stým,žeúčinkyprocesnýchúkonovzrealizovanýchpredsúdom

prvej inštancie (okresným súdom) ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).

15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 31.10.2017 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.16. Odvolací súd v rámci odvolacieho konania upozornil strany sporu na možnosť použitia ust. § 9 ods.
1, ods. 2 písm. l), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení

platnom ku uzavretiu zmluvy medzi stranami sporu dňa 24.07.2015.

17. K uvedenému upozorneniu sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 13.07.2017, ktoré bolo doručené
právnemu zástupcovi žalovaného. Žalovaný sa ani k upozorneniu Krajského súdu, ani k jeho vyjadreniu
zo strany žalobcu nevyjadril.

18. Žalobca k uvedenému upozorneniu zaujal také stanovisko, že z dôvodu absencie údajov
obsiahnutých v § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. zákon spája podľa § 11 ods. 1 písm.
b) zákona bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na
uvedenom nemení nič ani rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/2015 a poukaz na Smernicu Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.

zn. 21Co/104/2016 z 30.03.2017, v ktorom bol prijatý rovnaký názor ako vyslovil súd prvej inštancie. K
článku 10 ods. 2 písm. h), j) Smernice uviedol, že tieto sú vo vnútroštátnej úprave premietnuté do § 9
ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a v zákone č. 258/2001 Z.z. boli premietnuté do ust. § 4 ods. 2
písm. a). Ani znenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., ani znenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona
č. 258/2001 Z.z., preto nie sú v rozpore s článkom 10 ods. 2 písm. h), j) Smernice. K rozsudku SD EÚ

C-42/2015 uviedol, že z jeho bodu 1 vyplýva, že v SR sa na platnosť zmluvy vyžaduje písomná forma,
ktorá je zachovaná vtedy, ak sú všetky náležitosti zmluvy podpísané. Z čoho a contrario vyplýva, že čo
niejepodpísané,niejeplatné.AkbymalibyťVOPvpísomnejforme,musiabyťpodpísané,inakpísomná
forma nie je zachovaná. Samotný odkaz na niečo, nenapĺňa obsah neoddeliteľnej súčasti. Rozsudok
Súdneho dvora nijakým spôsobom nebráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava požadovala dobu

trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru, naopak, takáto povinnosť vyplýva z čl. 10 ods. 2
písm. d) Smernice, podľa ktorého zmluva o úvere uvádza dĺžku trvania zmluvy o úvere. Nakoľko dĺžka
trvania čohokoľvek, a teda aj úverovej zmluvy je, ako časový úsek, definovaná jeho začiatkom a koncom,
je slovenská právna úprava, ktorá stanovuje, že úverová zmluva musí obsahovať dobu trvania zmluvy
a termín jej konečnej splatnosti, v súlade so Smernicou o dĺžke trvania zmluvy o úvere. Vnútroštátna

právna úprava, len inak štylisticky vyjadruje požiadavku Smernice, na potrebu uvádzať v zmluve dĺžku
trvania zmluvy o úvere, keď túto dĺžku určuje nielen jej začiatkom, ale aj koncom, aj keď v súdenej veci
úverová zmluva dobu trvania zmluvy a termín jej konečnej splatnosti, teda dĺžku trvania zmluvy o úvere
obsahuje. Uvedený rozsudok nerieši rozpis splátok úverov bez amortizácie istiny a slovenská právna
úprava ukladajúca uvádzať v zmluve výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov

je v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. h), j) Smernice, podľa ktorého zmluva musí obsahovať výšku,
počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa (článok 10 ods. 2 písm. h)) a ak sa poplatky a úroky majú platiť
bez amortizácie istiny, musí obsahovať výpis, ktorý uvádza lehoty a podmienky splácania úrokov a
súvisiacichpoplatkov(článok10ods.2písm.j)),čomuzodpovedápožiadavkaslovenskejprávnejúpravy
na rozpis splátok v spotrebiteľskom úvere. V ďalšom uviedol, že amortizačná tabuľka nepatrí k povinným

náležitostiam zmluvy. Na rozdiel od výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
ktoré informácie zmluva obsahovať musí, amortizačnú tabuľku obsahovať nemusí. Spotrebiteľ má len
právo si ju vyžiadať.
19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností vyvodil správne právne závery, a to čo sa týka výrokov, ktorými určil, že zmluvné

podmienky uvedené v článku 8. Záverečných ustanovení obchodných podmienok v bode 8.1 a 8.4
sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Vo vzťahu k uvedenému sa ani v priebehu odvolacieho
konanianičnezmenilo.Odvolacísúdvcelomrozsahupoukazujenaodôvodnenierozhodnutiasúduprvej
inštancie čo do výrokov o neprijateľných zmluvných podmienkach, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje,
a to v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP. Iba na zdôraznenie správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom

týkajúcim sa tretieho výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné.
20. Z výsledkov vykonaného dokazovania je nesporným, že strany sporu uzatvorili dňa 24.07.2015
zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú správne súd prvej inštancie posúdil ako zmluvu
spotrebiteľskú. Ide pritom o zmluvu formulárovú, individuálne nedojednanú, majúcu spotrebiteľskú
povahu, kedy má súd povinnosť prihliadať na neprijateľné podmienky z úradnej povinnosti. Správne

súd prvej inštancie podrobil súdnemu preskúmaniu uvedené zmluvné podmienky v zmysle § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka pri skonštatovaní, že neboli individuálne vyjednané. Rovnako treba súhlasiť s
jehozáverom,žetietopodmienkyniesúformulovanéurčitoazrozumiteľne,leboibabankamôžeposúdiť
ktoré zmeny ovplyvňujúce bonitu žalobcu by považovala za relevantné a ktoré by mal žalobca oznámiť,a to ešte pod následkom zodpovednosti za škodu pri nesplnení oznamovacej povinnosti. S poukazom
na citované zákonné ustanovenie spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia spôsobujúce
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, lebo v

zmysle § 53 ods. 5 OZ sú takéto neprijateľné podmienky neplatné. Odvolací súd preto jednoznačne
súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, týkajúcim
sa dôvodov neprijateľnosti zmluvných podmienok uvedených v článku VIII. Záverečných ustanovení
obchodných podmienok pre spotrebiteľské úvery špecifikovaných v bode 8.1 a 8.4. Tiež treba súhlasiť
s názorom súdu prvej inštancie, že uvedené podmienky jednak neboli individuálne vyjednané a nie

sú formulované určito a zrozumiteľne, lebo iba banka posudzuje, ktoré zmeny ovplyvňujúce bonitu
žalobcu považuje za relevantné, teda ktoré by mal žalobca oznámiť. Sporné zmluvné podmienky
nemôže odvolateľ odvodzovať ani z dôvodu aplikácie zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorý
podobné povinnosti neukladá. Bonitu spotrebiteľa totiž je potrebné skúmať pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskomúvere.Niejerovnakomožnésúhlasiťsodvolateľom,žeúmyslomboloprípadneumožniť
spotrebiteľovi znížiť splátky, ak by sa spotrebiteľ dostal do situácie, kedy by nemohol uhrádzať pôvodne

dohodnuté splátky. Už aj skutočnosť, že porušenie povinnosti spotrebiteľa podľa uvedených bodov 8.1
a 8.4 ho sankciuje zodpovednosťou za škodu v dôsledku nesplnenia týchto povinností nemôže obstáť v
procese ich súdnej kontroly. Uvedené v žiadnom prípade nemôže byť v prospech spotrebiteľa, lebo tieto
ustanovenia sú jednoznačne iba v prospech a v záujme banky. Je preto nutné súhlasiť s názorom súdu
prvej inštancie, že uvedené zmluvné podmienky predstavujú hrubý nepomer v právach a povinnostiach

strán sporu, a to v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa.
21. Odvolací súd dodáva, že právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami je
jedným zo základných práv spotrebiteľov. Je zakotvené v § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov. Do Občianskeho zákonníka bolo predmetné právo doplnené
zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa OZ z dôvodu zosúladenia legislatívy Slovenskej

republiky s právom Európskej únie pri vstupe SR do EÚ. OZ v 5. Hlave okrem všeobecnej úpravy
spotrebiteľskej zmluvy zakotvuje aj inštitút neprijateľných podmienok, pod čím je možno rozumieť
dojednanie nachádzajúce sa v spotrebiteľskej zmluve, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy
vstupuje spotrebiteľ do zmluvného vzťahu s dodávateľom, pritom z hľadiska vedomostí a skúseností

uvedených subjektov ide o dva nerovnocenné subjekty. Vo väčšine prípadov spotrebiteľ nemá možnosť
zmluvné podmienky, vopred určené dodávateľom, ovplyvniť. Je preto možné konštatovať, že v takomto
vzťahu dodávateľ v prevažnej väčšine prípadov má výhodnejšie až dominantné postavenie. Pritom
pri posúdení neprijateľnosti zmluvných podmienok je nutné zaoberať sa konkrétnymi okolnosťami
prípadu a konkrétnymi podmienkami obsiahnutými v spotrebiteľskej zmluve vyplývajúcimi jednak z

obsahu samotnej spotrebiteľskej zmluvy, ako aj zo skutočností, za ktorých bola táto uzatvorená.
Občiansky zákonník okrem generálnej klauzuly uvedenej v ust. § 53 ods. 1 obsahuje aj odsek
4, v ktorom sú uvádzané konkrétne podmienky, ktoré v prípade, ak sú obsiahnuté v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom, je potrebné považovať za neprijateľné. Napriek demonštratívnemu
výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok v § 53 ods. 4 OZ, je potrebné zohľadniť to, že ide len o ich

exemplifikatívnyvýpočet,čoznamená,žezaneprijateľnépodmienkysamôžupovažovaťajiné,výslovne
neuvedené v § 53 ods. 4 OZ, pokiaľ ich je možné subsumovať pod generálnu klauzulu § 53 ods. 1 OZ.
Možno preto skonštatovať, že vymedzenie neprijateľných podmienok obsiahnutých v OZ je len typový.
Zákonodarca preto ponechal konečné rozhodnutie o určení podmienky dojednanej v spotrebiteľskej
zmluve za neprijateľnú posúdením súdu.

22. V prejednávanom prípade rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd posúdil dojednanie
špecifikované v bode 8.1 a 8.4 za dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, lebo iba spotrebiteľovi, t.j. žalobcovi boli
uložené povinnosti oznamovať žalovanému svoju bonitu, a to pod následkom zodpovednosti za škodu
vzniknutú v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti. V uvedených podmienkach žiadna povinnosť pod

hrozbou zodpovednosti za škodu pre jej nesplnenie pre žalovaného nevyplýva a uložená nebola. Aj
odvolací súd preto považuje takúto zmluvnú podmienku za absolútne neplatnú. V tejto súvislosti je
nutné zdôrazniť, že v spotrebiteľskom vzťahu by nemala byť sankcionovaná výlučne len jedna strana.
Už aj to je dôvodom na to, že takáto zmluvná podmienka dojednaná len za účelom zabezpečenia
povinnosti spotrebiteľa musí byť posúdená súdom ako neplatná. Uvedený prípad je možné aplikovať

aj v prejednávanej veci. Pri spotrebiteľských zmluvách je nutné zachovávať vyváženosť vzťahu medzi
spotrebiteľom a dodávateľom.
23. K odvolacím námietkam odvolací súd ešte uvádza, že pre rozhodnutie v predmetnej veci nie
je podstatné to, či žalobca niečo uhradil z poskytnutého úveru. Tým, že súd prvej inštancie určil,že konkrétne zmluvné podmienky sú neprijateľné neznamená, že tým zanikla aj povinnosť žalobcu
poskytnuté finanční prostriedky žalovanému zaplatiť. Nie je rovnako možné súhlasiť s tvrdením
žalovaného, že zákon o bankách mu umožňuje zisťovať bonitu klienta, t.j. spotrebiteľa, v našom prípade

žalobcu,ajvčasepouzavretíspotrebiteľskejzmluvy,atopodhrozbouzodpovednostizaškoduvprípade
nesplnenia neurčitej oznamovacej povinnosti žalobcu žalovanému. Žiadna takáto povinnosť žalobcu ako
spotrebiteľa nie je v zákone explicitne upravená. Nie je však tým popreté právo banky ako dodávateľa
kontrolovať bonitu spotrebiteľa aj počas trvania zmluvného vzťahu. V žiadnom prípade však to nie je
možné vyžadovať, a to ešte pod hrozbou zodpovednosti za škodu v dôsledku neoznámenia neurčitých

okolností od dlžníka.
24. K Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, ktorá podľa odvolateľa výslovne pripúšťa, aby veritelia kontrolovali
bonitu spotrebiteľov nielen pred uzatvorením zmluvy o úvere, ale aj počas trvania tohto zmluvného
vzťahu odvolací súd uvádza nasledovné. Pri konflikte Smernice a vnútroštátneho zákona členského
štátu musia vnútroštátne súdy skúmať, či môžu Smernici priznať priamy účinok. V sporoch medzi

jednotlivcami je pritom priamy účinok Smernice v zásade vylúčený, preto súdy musia skúmať, či môžu
Smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Pritom takýto
eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona, lebo by sa jednalo o výklad
contra legem, teda v rozpore so zákonom. Je treba mať na zreteli to, že Súdny dvor EÚ vykladá
jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva

vnútroštátneho. Súdny dvor preto sa nemôže vyjadrovať k výkladu ani zákona č. 129/2010 Z.z. Výklad
vnútroštátneho práva realizujú vnútroštátne súdy. Na veci nemôže zmeniť nič to, že zákon č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch upravuje podmienky úverovej zmluvy nad rámec Smernice. Zákon
totiž expressis verbis hovorí, kedy je zmluva o spotrebiteľskom úvere bezúročná a bez poplatkov.
Pritom článok 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej

vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v článku 10 ods. 2 Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov
a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť
rozsah svojho záväzku. Pritom podľa vyššie citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak nastane jedna z okolností taxatívne vymenovaná v ust. §

11 ods. 1 Zákona, napr. ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2
písm. a) až l), s), z), aa) Zákona. Aj keď Smernica nepožaduje, aby zmluva uvádzala splátky v členení
na splátky, istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov, no požiadavka Zákona je od požiadavky
Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov“. Zákon teda ide nad rámec Smernice, pritom k výkladu uvedeného ustanovenia Zákona

existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, vrátane rozsudku NS SR, ako aj krajských súdov a
okresných súdov SR, v zmysle ktorých sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať
vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere
považuje v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) Zákona za bezúročný a bez poplatkov. V zmysle vyššie
uvedeného, okrem toho, že Smernici nie je možné ani po Rozsudku C-42/2015 priznať ani priamy, ani

nepriamy účinok, je potrebné vyhodnotiť nečlenenie splátok na istinu, úroky a poplatky ako neprijateľnú
spotrebiteľskú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. a), o) OZ. Odvolací súd ďalej dodáva, že takáto
nekalá obchodná praktika veriteľov a neprijateľná obchodná podmienka spočíva v tom, že spotrebiteľovi
sú predložené na podpis zmluvy, v ktorých absolútne nie je uvedené, v akej výške bude mesačne
spotrebiteľ hradiť úroky úverov ako odmenu veriteľa a v akom pomere bude splácať istinu úveru, pričom

informácia o splácaní odmeny je jedna z najpodstatnejších informácii v zmluve vôbec. Veriteľom nerobí
problém túto informáciu do zmlúv včleniť, avšak veritelia túto informáciu do zmlúv zámerne nevkladajú a
skrývajú.Keďžetotorozdelenieneurčujespotrebiteľ,aniniejeospôsobetohtopomeruinformovanýpred
uzavretímzmluvyaanivzmluvesamotnej,ajtakoutoobchodnoupraktikouveriteľajespôsobenáznačná
nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Veriteľ pritom musí

mať vedomosť o tom, ako chce priraďovať jednotlivé splátky k úrokom a ako k istine od počiatku a vo
svojich zmluvách musí túto skutočnosť spotrebiteľom oznámiť, lebo inak ide o nekalú obchodnú praktiku
aj v zmysle ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Správnosť uvedeného záveru
potvrdzuje aj bohatá judikatúra tak krajských súdov, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
11Co/502/2014, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/50/2015. Pritom je treba zdôrazniť, že k znakom

právneho štátu patrí aj princíp právnej istoty (článok 1 ods. 1 Ústavy SR ), ktorého neopomenuteľným
komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na
určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr.
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/87/93, PL ÚS/16/95 a II. ÚS/80/99) čo znamená, žeobdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (II. ÚS/243/05), lebo by inak
dochádzalo k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní
jednoty rozhodnutia (pozri Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/107/07).

25. K výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým určil, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.07.2015 je bezúročný a bez poplatkov, odvolací súd uvádza, že súd
prvej inštancie vyhodnotil predmetnú zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú z dôvodu chýbajúcich
predpokladov použitých na výpočet RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z.z. Je možné súhlasiť s tým, že uvedené zákonné ustanovenie vyslovene uvádza potrebu uviesť

všetky predpoklady použité na výpočet RPMN. Aj keď súd prvej inštancie konkrétne neuviedol, ktoré
predpoklady pre výpočet RPMN v spotrebiteľskej zmluve uzavretej medzi stranami sporu nie sú
konkretizované, z obsahu zmluvy však nevyplýva, ktoré údaje boli použité pre výpočet RPMN. Iba
skutočnosť, že v zmluve sú uvedené údaje o úvere bez toho, aby z nej bolo jasne, ktoré údaje boli
použité na výpočet RPMN nie je možné považovať za naplnenie litery uvedeného ustanovenia.
26. Odvolací súd k potrebe určiť, že uvedený úver je bezúročný a bez poplatkov poukazuje aj na

ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu
uzavretia zmluvy, t.j. 24.07.2015, podľa ktorého zmluva o úvere musí obsahovať aj výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jehosplatenia.Zuvedenejúverovejzmluvyjednoznačnevyplýva,žechýbajúvnejúdajeovýške,počtea

termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa neuvádza samostatne výška splátky istiny,
výška splátky úroku, ale toto je vyjadrené sumou 52 eur ako mesačná splátka úrokov a istiny úveru.
Keďže zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje od zmluvy o spotrebiteľskom úvere prísne obsahové
náležitosti, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkoprávneho vzťahu zo
spotrebiteľského úveru, zákon o spotrebiteľských úveroch v § 11 ods. 1 písm. b) sankcionuje v prípade

nedodržania zákonných náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. k) a písm. l) to, že takýto spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V prejednávanej veci preto boli splnené všetky zákonom
stanovené predpoklady na vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského
úveru č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.07.2015.
27. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom

rozsahu ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
28. K návrhu žalovaného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európske únie ohľadom výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/101/EHS na presne formulované
znenieprejudiciálnejotázkyodvolacísúduvádza,ževsúladesoznenímčlánku267ZFEÚmásúdprávo

obrátiť sa na Súdny dvor EÚ s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ak to považuje za potrebné
na rozhodnutie sporu o ktorom koná. Zo žiadneho ustanovenia CSP však nevyplýva, že všeobecný súd
musí prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade
právneho aktu na návrh strany sporu. Pritom predpokladom povinnosti začať konanie o prejudiciálnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora

predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu únijného
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Pritom prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Vnútroštátny súd však môže sám rozhodnúť o výklade
práva a použiť ho na ním zistený skutkový stav, ak usúdi, že má dostatok informácii. Podanie návrhu na

začatie prejudiciálneho konania je žiaduce v prípade, ak ide o novú otázku výkladu, s ktorou sa spája
všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní práva EÚ.
29. Odvolací súd v prejednávanej veci však posúdil, že návrh žalovaného na prerušenie konania v
zmysle ust. § 162 ods. 1 písm. c) CSP a položenie ním formulovaných prejudiciálnych otázok nie je
nutný. Judikatúra súdov k prejednávanej problematike už zaujala stanovisko pre výklad neprijateľnosti

zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, preto odvolací súd nevidí dôvod na prerušenie
konania tak, ako to navrhoval žalovaný.
30. Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodu nepredlžovať súdne konanie bol návrh žalovaného
na prerušenie konania zamietnutý.
31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi bol priznaný voči neúspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením v zmysle ust. § 262 ods.
2 CSP, ktoré vydá súdny úradník.32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)