Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 21, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/175/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110217025
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8110217025.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu, v spore žalobkyne: F. K., bytom A. XXX, XXX XX,
právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. Sovietskych hrdinov č. 163/66,
Svidník, proti žalovaným: 1. Slovenská republika- Ministerstvo Spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, 2. POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598,
právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Gr?slingova 4, 811 09
Bratislava, IČO: 36 864 421, o náhradu škody pre porušenie komunitárneho práva EÚ, o odvolaní
žalobkyne a žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 7C/6/2010-560 zo dňa

29.03.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne:

I. Súd žalobu žalobkyne z a m i e t a .

II. Žalobkyňa n e m á nárok na náhradu trov konania.

III. Žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 1 písm. a/, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, ods. 2,
§ 4 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1 - 3, § 9 ods. 1 -4, § 15 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003Z.z., §
107 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2, § 455 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách

konania ustanoveniami § 255 a § 257 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa voči žalovanému v 1. rade domáha zaplatenia sumy
vo výške 2.000,-eur titulom náhrady škody pre porušenie práva Európskej únie a konštatoval, že
zodpovednosť členských štátov za porušenie komunitárneho práva je objektívna a absolútna. Preto,
aby bolo možné hovoriť o zodpovednosti členských štátov za porušenie komunitárneho práva je
potrebné splnenie základných predpokladov, ktorými sú podľa konštantnej judikatúry Súdneho dvora

( Kubler C - 224/01 zo dňa 30. septembra 2003, rozsudok C - 173/03 zo dňa 13.06.2006 ), najmä
dostatočnezávažnéporušeniekomunitárnehopráva.Porušenákomunitárnanormamusízakladaťpráva
pre fyzické alebo právnické osoby, alebo povinnosť pre členský štát, ktorú je možné dostatočným
spôsobom určiť. Musí existovať škoda, priama príčinná súvislosť medzi porušením komunitárneho právaa spôsobenou škodou. Dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva je potrebné v súlade s
judikatúrou súdneho dvora posudzovať na základe viacerých znakov a to hodnotiť stupeň jasnosti a
presnosti porušeného ustanovenia, rozsah voľnej úvahy, ktorú porušené ustanovenie ponecháva na

vnútroštátne orgány, úmyselné alebo neúmyselné porušenie komunitárneho práva alebo spôsobenie
škody, ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný omyl, splnenie alebo nesplnenie povinnosti predložiť
prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru a postoj komunitárnych orgánov ku konkrétnemu porušeniu
komunitárneho práva. Súdny dvor považuje za dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva
prijatie rozhodnutia, ktoré jasne odporuje judikatúre súdneho dvora, pričom za jasné protirečenie možno

považovať najmä také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré bude v rozpore s judikatúrou súdneho
dvora, ktorá zaviedla základne zásady komunitárneho práva. Zodpovednosť členského štátu vzniká len
vo výnimočných prípadoch, ak vnútroštátny súd poruší platné komunitárne právo a to jasným spôsobom.

4. Ďalej konštatoval, že na to, aby štát zodpovedal, musia byť splnené všetky tri podmienky
súčasne (nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, resp. nemajetkovej

ujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou, resp. nemajetkovou ujmou), pričom nárok na náhradu škody, respektíve na
náhradu nemajetkovej ujmy musí byť uplatnený riadne a včas. Splnenie týchto podmienok musí
byť bezpečne preukázané, nestačí len pravdepodobný záver o splnení niektorej z nich. Dôkazné
bremeno leží na žalobcovi. Súd prvej inštancie v predmetnej veci prerušil konanie a predložil vec podľa

článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl. 19 ods. 3 písm. b) Zmluvy o EÚ Súdnemu dvoru EÚ na
zodpovedanie prejudiciálnych otázok. Súdny dvor Európskej únie vo svojom Rozsudku C 168/15 zo
dňa 28.07.2016 jednoznačne konštatoval a vyjadril svoje stanovisko, podľa ktorého „ nemožno sa
domnievať, že vnútroštátny súd, ktorý pred rozsudkom zo dňa 4. júna 2009, Panon GSM C - 243/08,
v rámci exekučného konania o rozhodcovskom rozsudku, ktorým sa vyhovelo žalobe o zaplatenie

pohľadávok na základe zmluvnej podmienky, ktorá sa má považovať za nekalú, v zmysle smernice
93/13, nepreskúmal ex offo nekalý charakter tejto podmienky, hoci disponoval právnymi a skutkovými
okolnosťami potrebnými na tento účel, zjavne nerešpektoval judikatúru súdneho dvora v tejto oblasti,
a preto sa dopustil dostatočne závažného porušenia práva Únie.“ Z uvedeného súd prvej inštancie
vyvodil, že pravidlá týkajúce sa ohodnotenia škody spôsobenej v dôsledku porušenia práva Únie, určuje

vnútroštátne právo každého členského štátu, pričom vnútroštátne právne úpravy, ktoré tieto pravidla
stanovujú musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity. To isté platí vo vzťahu medzi žalobou o
náhradu takej škody a ostatnými prostriedkami nápravy, ktoré sú prípadne upravené v právnom poriadku
dotknutého členského štátu, akými je žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia. Závery Súdneho
dvora Európskej únie vo vzťahu k žalovanému v 1. rade sú sami osebe dôvodom na zamietnutie tejto

žaloby.

5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobkyňa žiada škodu vo výške 2.000,-eur, ktorá jej mala
vzniknúť v dôsledku exekúcie vykonanej na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Žalobkyňa
v žalobe dostatočne jasne, určito a zrozumiteľne nevymedzila v čom konkrétne má byť porušenie

povinnosti exekučným súdom a rovnako nešpecifikovala z čoho pozostáva uplatnená výška škody
2.000,-eur, titulom porušenia komunitárneho práva Európskej únie. Podľa názoru súdu prvej inštancie
mala žalobkyňa zrejme na mysli nesprávny úradný postup exekučného súdu, t.j. Okresného súdu
Prešov v konaniach vedených pod spisovými značkami 23 Er 3197/2008 a 2
Er 311/2008. Poverenia na vykonanie exekúcie boli vydané 15. a 16. decembra 2008, teda pred

prijatím samotného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Panon GSM C - - 243/08 zo
dňa 4. júna 2009. Podľa názoru súdu prvej inštancie tak exekučný súd neporušil jednak Úniové
právo, ako ani právo Vnútroštátne, keďže povinnosť zaoberať sa skúmaním neprijateľných zmluvných
podmienok, či rozhodcovskej doložky, ako aj prípadným zastavením exekúcie mu zo zákona v čase,
kedy rozhodoval o procesných návrhoch žalobkyne nevyplývala. Súd prvej inštancie poukázal na to,

že prijatím vnútroštátnej úpravy účinnej od 1. januára 2016 sa zmenilo rozhodovanie exekučného
súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok. Uvedený zákon, tak významným spôsobom zvýšil požiadavky na rozhodcovské konanie.
Táto povinnosť bola do slovenského právneho poriadku zakotvená až v decembri 2015. Preto, ak
exekučný súd v roku 2008 postupoval, nemožno jeho postup hodnotiť ako postup v rozpore so zákonom.

Podľa názoru súdu prvej inštancie v tomto prípade neprichádza do úvahy aplikácia Zákona číslo
514/2003 Zbierky zákonov o nesprávnom úradnom postupe. Pokiaľ ide o nezákonné rozhodnutie,
žalobkyňa považuje za nezákonné rozhodnutie poverenie na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti
súd prvej inštancie poukázal na § 6 ods. 1 Zákona číslo 514/2003 Zbierky zákonov, podľa ktoréhoprávo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. V tomto bolo

poukázané na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 45/08 - 20 zo dňa 07.02.2008
podľa ktorého: „ Ak tento zákon hovorí o nezákonnom rozhodnutí, musí ísť o taký individuálno-právny,
aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky pre poškodeného. Poverenie na vykonanie exekúcie však
takéto účinky vykazuje len voči osobe súdneho exekútora. Ide totiž o procesný úkon exekučného súdu
adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého môže súdny exekútor začať vykonávať exekúciu.

Po udelení poverenia môže súdny exekútor upovedomiť povinného o začatí exekúcie, a tým mu zakázať
nakladanie s majetkom, ktorý podlieha exekúcii. Z uvedeného je zrejmé, že poverenie na vykonanie
exekúcie nevykazuje priame právne účinky voči osobe povinného, preto nakoniec povinný voči nemu
ani nemôže využiť opravné prostriedky. Až upovedomenie o začatí exekúcie je procesným úkonom
súdneho exekútora, ktorým vznikajú priame právne účinky voči povinnému, a preto môže povinný proti
upovedomeniu podať námietky. Aj v okolnostiach posudzovaného prípadu, tak škodu sťažovateľke bolo

spôsobilé vyvolať svojou nezákonnosťou upovedomenie o začatí exekúcie, nie nezákonne poverenie
na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že ak žalobkyňa definuje poverenie na
vykonanie exekúcie, ako nezákonné rozhodnutie, to nespadá pod režim § 6 Zákona číslo 514/2003
Zbierky zákonov. Potom neprichádza do úvahy zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie. Z
dôvodu, že u žalobkyne súd prvej inštancie nezistil ani nezákonné rozhodnutie, ani nesprávny úradný

postup, žalobu žalobkyne voči žalovanému v 1. rade v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.

6. Súd prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú aj voči žalovanému v 2. rade. Vo vzťahu k nemu
vychádzal zo zistenia, že v písomnom podaní zo dňa 25. januára 2013 (č.l. 225 súdneho spisu), ktorým
bola rozšírená žaloba o žalovaného v 2. Rade a uznesením z čísla listu 232 zo dňa 27. februára 2013

pripustil do konania vstup žalovaného v 2. rade a to spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorá vo svojom
písomnom podaní zo dňa 27. marca 2017, doplnenom na pojednávaní dňa 29. marca 2017, vzniesla
námietku premlčania uplatneného nároku v celom rozsahu, ktorú vyhodnotil ako dôvodnú.

7. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsiahlu judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej

a Českej republiky, čo sa týka subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť
oprávneného o tom, kto sa na jeho úkor obohatil. Nie je rozhodujúce, že sa oprávnený o tom môže
dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Z hľadiska posudzovania behu dvojročnej subjektívnej

premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený
v konkrétnom prípade skutočne dozvedel o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal. Teda pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby, k uplatneniu
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná a nielen predpokladaná vedomosť
oprávneného. K tomu dochádza vtedy, keď oprávnený zistí také skutkové okolnosti, ktoré mu umožňujú

uplatniť jeho právo žalobou na súde ( Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová
značka 33 Odo 306/2005 zo dňa 27. marca 2007 ). Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby k
uplatneniu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného nepostačuje
preto, že mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť skôr. Je však treba vychádzať z toho, že o
bezdôvodnom obohatení sa oprávnený dozvie ako náhle zistí skutkové okolnosti, z ktorých je možné

vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia a kto sa na jeho úkor obohatil. V zmysle ustanovenia § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka sa o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvie vtedy, keď má k dispozícii
údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, to znamená
kedy nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, pričom nie je
rozhodujúce, že už skôr mal možnosť sa dozvedieť skutočnosti, na ich základe mohol vytvoriť úsudok

vzniku bezdôvodného obohatenia a o jeho výške. ( Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
spisová značka 30 Cdo 2758/2006 zo dňa 14.08.2007 ). Nie je možné, aby súd posúdil nárok žalobkyne
ako premlčaný, len čo by stanovil konkrétny dátum odkedy premlčacia doba začala plynúť, len v tom
prípade je možné posúdiť, kedy táto premlčacia doba skutočne uplynula. Súd musí prijať jasný skutkový
záver o tom, kedy začala premlčacia doba plynúť a na základe nej dospieť k právnemu záveru, či

žalovanýnárokpremlčanýjealebonieje.(RozsudokNajvyššiehosúduČeskejrepublikyspisováznačka
23 Cdo 628/2007 zo dňa 31. marca 2009 ). Pri posudzovaní začiatku behu subjektívnej premlčacej
doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je nutné vychádzať z preukázanej, skutočnej, nie
iba predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, kedy došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodnéhoobohatenia a kto ho získal. Túto vedomosť ustanovuje § 107 Občianskeho zákonníka a nemieni znalosť
právnejkvalifikácie,aleibaskutkovéokolnosti,zktorýchjemožnévyvodiťzodpovednosťzabezdôvodné
obohatenie. (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky spisová značka 21 Cdo 3434/2008 zo dňa

15.06.2010 ).

8. V prejednávanej veci bola žaloba žalobkyne súdu doručená dňa 09.07.2010. V písomnom podaní zo
dňa 21. januára 2013 ( číslo listu 225 súdneho spisu ), žalobkyňa rozšírila svoju žalobu o žalovaného v 2.
rade titulom bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie považoval námietku premlčania vznesenú

žalovaným v 2. rade v celom rozsahu za dôvodnú. Podľa jeho názoru žalobkyňa už pri podávaní
žaloby mala vedomosť o skutkových okolnostiach prípadu. V žalobe jednoznačne konštatovala, že
úver je poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov pre absenciu zákonných náležitostí v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch. Poukazovala na neprijateľné zmluvné podmienky obsiahnuté v úverovej
zmluve. Suma, ktorú vyčíslila 2.000,-eur titulom bezdôvodného obohatenia sa opiera o tie isté skutkové
okolností, ako žaloba žalobkyne o náhradu škody vo výške 2.000,-eur, ktorú podala na súd dňa

09.07.2010, t. j. o výkone exekúcie počas dvanástich mesiacov odpísaním z bankového účtu žalobkyne,
v dobe od decembra 2008 až do júna 2010. Už v tomto čase podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňa
mala vedomosť, čo vyplýva aj z pripojených exekučných spisov, že exekúcie postihnutím jej účtu zrážkou
z dôchodku prebehli v prospech žalovaného v 2. rade. Podľa názoru súdu prvej inštancie od 10.07.2010,
t. j. deň nasledujúci po doručení žaloby na súd, začala plynúť pre žalobkyňu dvojročná subjektívna

premlčaciadoba,ktoráuplynuladňa10.07.2012.Spoukazomnato,žežalobkyňavpísomnompodanízo
dňa 21.01.2013 rozšírila svoj žalobný návrh o žalovaného v 2. rade titulom bezdôvodného obohatenia, t.
j.pouplynutídvojročnejsubjektívnejpremlčacejdoby,súdprvejinštancievznesenúnámietkupremlčania
považoval v celom rozsahu za dôvodnú, a preto žalobu žalobkyne voči žalovanému v 2. rade v celom
rozsahu zamietol. Preto ďalšou právnou argumentáciou žalovaného v 2. rade sa už nebolo potrebné

zaoberať.

9. Výroky o trovách konania odôvodnil ust. § 255 a § 257 CSP. Neúspešná žalobkyňa nemá nárok na
náhradu trov konania a úspešným žalovaným v 1. a 2. rade ich náhradu nepriznal s poukazom na dôvod
hodný osobitného zreteľa spočívajúci v charaktere sporu, ako aj jej nepriaznivý zdravotný stav. Bolo by

pre žalobkyňu likvidačným zaviazať ju na náhradu trov konania žalovaným, ktorí nebudú nepriznaním
ohrození.

10. Proti tomuto rozsudku v celosti podala odvolanie žalobkyňa poukazujúc na nesprávne skutkové
zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Súdu prvej inštancie vytkla, že vo vzťahu k žalovanému

v 1. rade bola žaloba zamietnutá len s poukazom na rozsudok SD EÚ C - 168/15, a že súd prvej
inštancie sa len vo vzťahu ku tomuto rozsudku zaoberal výkladom zákona č. 514/2003Z.z. Podľa
odvolateľky sa súd prvej inštancie vôbec nevyporiadal s tým, že poverenia nemali byť vôbec vydané,
že exekútor, ako osoba poverená štátom nemal vôbec vydať upovedomenia o začatí exekúcie a
exekučné príkazy a exekúciu uskutočňovať, a že exekučný súd mal na základe jej návrhu z 28.10.2009,

ale aj ex offo exekúcie zastaviť, s čím mal byť súdny exekútor súčinný. Exekúcie boli povolené
a uskutočnené na základe neexistujúcich exekučných titulov, rozhodcovských rozsudkov, vydaných
na základe absolútne neplatných rozhodcovských doložiek a v príčinnej súvislosti s nezákonnými
povereniaminaexekúciu,nezákonnýmiupovedomeniamiozačatíexekúcieanezákonnými exekučnými
príkazmi, ktoré boli z materiálneho hľadiska zrušené rozhodnutím o zastavení exekúcie, jej vznikla

škoda, titulom vyššie pomenovaných nezákonných rozhodnutí. Škoda jej vznikla súčasne titulom
nesprávneho úradného postupu exekútora a exekučného súdu, spočívajúceho v otáľaní so zastavením
exekúcie. Vo vzťahu ku žalovanému v 2. rade uviedla, že aj keď sa v konaní domáha vydania
bezdôvodného obohatenia, tak prvotnou príčinou vzniku bezdôvodného obohatenia sú neprijateľné
zmluvné podmienky v spotrebiteľských úverových zmluvách, ktoré mal súd prvej inštancie aj v tomto

konaní posúdiť a ich neprijateľnosť určiť, čo by žalobkyni potom umožnilo si voči žalovanému v 2. rade
uplatniť primerané finančné zadosťučinenie vo výške v akej sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Má za
to, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela až z rozhodnutí o zastavení exekúcie a poukázala na
rozhodovaciu činnosť súdov, ktoré vo vzťahu ku žalovanému v 2. rade aplikujú 10 - ročnú objektívnu
premlčaciu dobu. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.11. Proti výroku, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalovaným náhradu trov konania, podal odvolanie
žalovaný v 1. rade majúc za to, že pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP neboli splnené podmienky
poukazujúc na ustálenú judikatúru k tejto otázke.

12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 07.11.2017 a dospel k záveru, že odvolania žalobkyne ako aj
žalovaného v 1. rade nie sú dôvodné.

13. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore čo do merita veci na základe
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne

právne posúdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na starne jednej a právnymi závermi súdu na
strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobkyňa nepredostrela taký relevantný
argument, teda taký argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by
mohol priniesť pre odvolateľku priaznivejšie rozhodnutie.

14. Možno teda skonštatovať, že súd prvej inštancie dal vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a
presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám
ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania
žalobkyneažesúdprvejinštancienerozhodolvsúladesjejprávnymnázoromešteneznamená,žedošlo

k porušeniu jej základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie postupoval v súlade
so záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán konania na súdnu ochranu,
túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite. Odvolací súd preto v celom rozsahu poukazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

15. Nad rámec vyššie uvedeného je potrebné uviesť, že žalobkyňa vo svojom odvolaní už nastoľuje
situácie, nemajúce oporu v skutkovom a právnom stave vyplývajúcom z doterajšieho konania. Odvolací
súd nespochybňuje, že vo vzťahu k žalovanému v 2. rade bolo viacerými súdmi judikované, že právo
na vydanie úmyselného bezdôvodného obohatenia sa premlčuje v 10 - ročnej objektívnej premlčacej
dobe, no odvolateľkinej pozornosti ušlo, že subjektívna premlčacia doba skončí najneskôr so skončením

objektívnej premlčacej doby, avšak zachovanie objektívnej premlčacej doby nemá vplyv na plynutie
subjektívnej premlčacej doby, čo v konečnom dôsledku znamená, že uplynutie či už objektívnej alebo
subjektívnej premlčacej doby ma za následok premlčanie práva. V posudzovanom prípade tak bol
okamih začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby súdom prvej inštancie ustálený správne, a táto
subjektívna lehota uplynula pred uplatnením nároku voči žalovanému v 2. rade.

16. Odvolací súd tak potom rozsudok súdu prvej inštancie v merite veci s osvojením si odôvodnenia
ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
17. Pokiaľ ide o výrok, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalovaným náhradu trov konania, ten je podľa
názoru odvolacieho súdu rovnako správny. V danom prípade súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie

§ 257 CSP, ktoré je sformulované všeobecnejšie, a aplikácia ktorého potom vytvára väčší priestor pre
voľnú úvahu súdu, než predchádzajúce ustanovenie § 150 ods. 1 OSP, na judikatúru ktorého týkajúcu
sa vo svojom odvolaní poukazoval žalovaný v 1. rade. Súd prvej inštancie ako dôvod hodný osobitného
zreteľa vzhliadol jednak na charakter tohto sporu - vychádzajúceho zo vzťahu, spotrebiteľský spor,
ako aj na sociálny aspekt na strane žalobkyne a majetkovú sféru žalovaných. Pokiaľ ide sociálny

aspekt na strane žalobkyne, ten súd prvej inštancie prevzal na základe tvrdení žalobkyne. Pokiaľ ide o
nezasiahnutie do majetkovej sféry žalovaných, súd prvej inštancie skonštatoval. No povaha a okolnosti
sporu a v neposlednom rade zložitosť právnej problematiky, s ktorou sa súd prvej inštancie obrátil až na
Súdny dvor EÚ, a to právo vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, možno považovať za dostatočný a pevný
základ pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP v prejednávanom spore.

18. Preto odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil aj výroky, ktorými
súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania a ktorými žalovaným nepriznal náhradu trov konania.19. O trovách odvolacieho konania vo vzťahu žalobkyňa a žalovaný v 1. rade bolo rozhodnuté podľa
§ 396 ods. 1 a § 257 CSP, a to z rovnakých dôvodov, ktoré opodstatňovali vecnú správnosť výroku
o trovách konania pred súdom prvej inštancie. O trovách odvolacieho konania vo vzťahu žalobkyňa

a žalovaný v 2. rade bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že stranám sporu
nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný v 2. rade,
ktorému však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnil.
V odvolacom konaní neúspešnej žalobkyni nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania.
Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.